Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Je možno len zhodou okolností, ale je skutočnosťou, že táto schôdza má minimálne dvojnásobnú symboliku, teda termín konania tejto schôdze, aby som bol presnejší. To, že sa nachádzame v predvečer 25. výročia Nežnej revolúcie, tu už bolo spomenuté viackrát a v tejto súvislosti som vďačný kolegovi Lipšicovi, že vyzdvihol hrdinstvo dvoch statočných ľudí z Piešťan, myslím si, že v tejto chvíli práve oni stelesňujú ten odkaz z novembra ´89 v tejto krajine lepšie, ako ktokoľvek iný.
Ale poukaz na druhú súvislosť, možno ani nie tak symbolickú, ako skôr praktickú, ten som tu dosiaľ tak zreteľne nezaregistroval, a to je tá súvislosť so schvaľovaním návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok. V tejto rozprave odzneli stovky dôkazov, informácií alebo aspoň dôvodných indícií o masívnom tunelovaní verejných zdrojov. Ja som presvedčený, že v tejto situácii nezostáva ministrovi financií a najmä teda poslancom a poslankyniam SMER-u – SD nič iné, ako pripraviť súbor pozmeňujúcich návrhov k návrhu štátneho rozpočtu, aby sme v druhom čítaní mohli náležite tento štátny rozpočet zmeniť a stopnutím tohto masívneho tunelovania uvoľniť chýbajúce prostriedky pre zdravotníctvo, sociálnu sféru, životné prostredie, vedu, výskum, školstvo a ďalšie podvyživené sféry v našej spoločnosti.

Ďakujem pekne za slovo. Po dvadsiatich piatich rokoch od Novembra 1989 si už málokto pamätá a možno aj vtedy si to málokto uvedomoval, že jeden z hlavných krokov, alebo ako sa dnes populárne hovorí, z hlavných výziev, ktoré stáli pred aktérmi Novembra ´89, bolo pomenovať hriechy vtedajšej moci. Lebo všetci sme o existencii tých hriechov vedeli, všetci sme ich cítili, všetci sme nimi viac či menej trpeli, ale málokto vedel ako-tak presne, plasticky a zrozumiteľne pomenovať to zlo, ktoré nás obklopovalo. A nebol to len strach z kritiky nebezpečného režimu, ktorý na každú kritiku reagoval nielen podráždene, ale často aj represívne, ale bola to aj akási atrofia samotného kritického myslenia, ktorá zväzovala ľuďom ruky, jazyky a schopnosti pomenovať zlo. A aj preto ten šok alebo až zjavenie, ktoré predstavovalo vydanie Bratislavy/nahlas, v ktorom sa otvorene mnohé tieto hriechy vtedajšej moci pomenovali, a potom to nasledovalo tribúnami Novembra 1989 a prvými otvorenými televíznymi dialógmi.
No a keď sa nás teraz ľudia pýtajú, aký význam má táto schôdza, tento maratón, keď premiéra Fica a ani predsedu Pašku sa nám na 99,9 % nepodarí odvolať, tak moja odpoveď je, že ak to nemá celé iný význam, tak je to veľký prínos k tomu, že pomenujeme zlo okolo nás.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, vážení členovia vlády, keďže táto schôdza je o pánovi premiérovi, tak sa budem prihovárať jemu, aj keď ho tu nevidím.
Takže, vážený pán predseda vlády, aj keď medzi vrcholovými politikmi nie je nič mimoriadne, že si prisvojujú všetky zásluhy a dištancujú sa od všetkých neúspechov a zlyhaní, u vás je táto danosť vyvinutá vysoko nadštandardne a, odvážim sa povedať, až patologicky.
Áno, pán premiér Fico, vyhrali ste impozantným spôsobom posledné parlamentné voľby, vďaka čomu máte na Slovensku alebo máme, lepšie povedané, všetci spolu po viac ako dvadsiatich rokoch opäť jednofarebnú vládu a opäť sa zaužíval smutne známy pojem štátostrana. Nik tento váš úspech nespochybňuje, podobne ako nik nespochybňuje skutočnosť, že ste výnimočne nadaný a schopný technológ moci, čo zašlo až tak ďaleko, že ste opozícii neprenechali v rukách žiadne reálne kontrolné mechanizmy. A to je jeden z dôvodov, prečo sa tak pomerne často stretávame pri návrhoch na odvolanie členov vlády a iniciujeme mimoriadne schôdze, pretože keby tieto kontrolné mechanizmy normálne fungovali, tak by to zrejme nebolo potrebné alebo určite by to nebolo potrebné tak často.
No ale ako sa ľudovo hovorí, po hodoch býva bruchabolenie a k tomu práve, zdá sa, prichádza. A nesvedčí o tom len priebeh tejto schôdze a vystúpenia rečníkov z radov opozície a do istej miery aj z radov vládnej strany, ale aj to, čo cítime vo verejnosti, to, čo čítame na sociálnych sieťach a podobne.
Dovtedy sa tento váš koráb moci zdal byť bezchybný a nepotopiteľný, až kým nenarazil na prvú kryhu a nezačal sa potápať. Nepotápa sa tak rýchlo ako povestný Titanic, ale to jeho potápanie sa je neodvratné a tá jeho neodvratnosť má charakter procesov entropie alebo zákonov termodynamiky, najmä keď tých krýh, do ktorých ten pomyselný Titanic vráža, je čím ďalej, tým viac. A aby som tú analógiu doviedol do dôsledkov, tak nie sú na vine tieto samotné kryhy, ale spôsob navigácie.
Môžete namietať, že tomu, čo hovorím, nezodpovedá vývoj preferencií, že stále ešte niektoré prieskumy verejnej mienky ukazujú, že by ste tu mohli mať naďalej prípadne aj väčšinu. Ale chcem upozorniť, že preferencie nie sú jediným zrkadlom verejnej mienky. Tým je napriek stupňujúcemu sa populizmu z vašej strany rastúci pocit onej známej blbej nálady v spoločnosti, ak mám parafrázovať okrídlený výrok Václava Havla.
Na jednej strane vo vašom okolí pribúda škandálov a káuz a na druhej sa stále jasnejšie prejavuje absencia vízie, či už v jednotlivých sektoroch, spomínala sa tu energetika, spomínala sa tu doprava, môžeme doplniť cestovný ruch, zdravotníctvo, životné prostredie, vedu, vzdelávanie, kultúru, ale aj v spravovaní spoločnosti ako celku a vo fungovaní tejto krajiny. A ako tu už tiež bolo povedané, kde chýba vízia, tam chýba nádej a napokon aj zmysel života.
Čím ďalej, tým je zrejmejšie, že nie ste až taký suverén a garant istôt, za ktorého sa zvyknete vydávať napríklad vo chvíľach, keď z večera do rána rozhodnete bez akejkoľvek výstrahy o tom, že vlaky budú pre študentov a dôchodcov zadarmo, alebo keď podobne autokraticky rozhodnete, že sa na území našich národných parkov budú konať olympijské hry a práve tie pre prírodu najškodlivejšie disciplíny.
Z času na čas síce niekoho relatívne menej dôležitého obetujete, ale na druhej strane sú tu dôležitejšie osoby a sily, na ktoré si netrúfnete.
No a práve oba spomenuté dôvody teda sklony k populizmu a závislosť od iných sú živnou pôdou klientelizmu a korupcie.
A že klientelizmus a korupcia na takejto úrodnej pôde prekvitá, toho je súčasné Slovensko, žiaľ, veľmi evidentnou ukážkou. Aj to je dôvod alebo to je hlavný dôvod toho, prečo sme sa tu museli cez tento víkend stretnúť, aj keď všetci asi uznáme, že začínať parlamentnú schôdzu v sobotu večer je, mierne povedané, neštandardné. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Som rád, že kolega Matovič ako jeden z odstrašujúcich príkladov spomenul aj obsesiu pána premiéra jadrom či jadrovou energetikou. Pritom pripomínam, že 3. a 4. blok Mochoviec nie je jediný nový jadrový zdroj, o ktorom sníva pán Robert Fico, sníva aj o úplne novom jadrovoenergetickom zdroji v Jaslovských Bohuniciach, a to v situácii, ako tu už bolo povedané, keď tieto zdroje de facto Slovensko nepotrebuje a bude na ne dlho doplácať.
No a ja to chcem trošku aj zovšeobecniť, že táto metóda, urobíme to za každú cenu alebo nech to stojí, čo to stojí (lebo voľby, lebo preferencie a podobne), je pre Slovensko naozaj smrteľne nebezpečná, a to nielen v tomto konkrétnom prípade, ale aj vo všeobecnosti ako metóda, a o to nebezpečnejšia, že ide o metódu vládnutia, rozhodovania o verejných zdrojoch a v konečnom dôsledku o budúcnosti 5,4 mil. obyvateľov Slovenska.

Ďakujem pekne za slovo. Často sme hovorili včera a dnes hovoríme o symboloch a historických analógiách. A ja si neodpustím z nich jednu, možno zdanlivo od veci, ale predsa mi nedá ju nespomenúť, lebo podobne ako v spomínanej Trnave, zafungovalo to, čomu bratia Česi hovoria kouzlo nechtěného, aj neďaleko odtiaľto, a to v prípade povoľovania a realizácie megastavby BONAPARTE, v ktorej zhodou okolností býva pán premiér Fico. Podobne ako kauza, o ktorej tu hovoril kolega Viskupič, aj v prípade obytného komplexu BONAPARTE došlo ku grandióznemu podvodu, keď sa v tej štvrti rodinných víl a záhrad schválilo toto naozaj monštrum, ktoré v danej lokalite pôsobí ako päsť na oko. Málo je takých príkladov, kde sa toto prirovnanie hodí lepšie. Netvrdím, že za to môže premiér Fico, aj keď sa, ak si dobre pamätám v nejakej relácii vyjadril, alebo na nejakú otázku novinárov vyjadril, že on s tým nič nemá, že je mu to je v podstate úplne ľahostajné, že býva v podstate v čiernej stavbe. Ale toto nechcem rozvíjať. Ani nechcem ísť ďalej v týchto analógiách a porovnávať Bonaparta s Robertom Ficom, aj keď, aj toto prirovnanie sa mi tlačí na jazyk, ale zase by som riskoval, že budem označený za epigóna Miloša Zemana, takže radšej končím.

Ďakujem za slovo. Vážený kolega Janko Mičovský, povedal si v tom vystúpení veľmi veľa zaujímavého, ale pre krátkosť času zareagujem len na jednu tvoju myšlienku, ktorá sa mi, podobne ako predrečníkovi, zdala kľúčová. A vinula sa ako taká zlatá niť celým tvojím vystúpením. A ja by som ju zhrnul do takéhoto slovného spojenia: „Sme odsúdení na spoluprácu.“ Ono to vyznie možno dvojnásobne paradoxne po tejto viac ako 12-hodinovej prestrelke vládno-opozičnej, ale naozaj je tu niečo úplne podstatné, čo nás spája všetkých 150 v tejto sále, vládu a ďalších ľudí zodpovedných za chod tejto krajiny. A to je práve tá zodpovednosť voči tejto krajine, to, na čo sme tu prvý deň, keď sme sa tu stretli, nakoniec aj prisahali, alebo sľubovali s rukou na ústave. Čiže naozaj bez ohľadu na to, k akému politickému zoskupeniu patríme, k akej ideológii alebo, ak chcete, svetonázoru sa hlásime, je tu toto podstatné, čo by nás malo spájať a čo by sme napriek tej logickej polemike, ktorú tu vedieme a ktorá je oprávnená, správna a ktorú nakoniec aj naši voliči od nás očakávajú a je esenciou parlamentnej demokracie, mali mať stále kdesi v podvedomí. A predpokladom na to je opustiť tú boľševickú tézu, že víťaz berie všetko, a spomenúť si na tú havlovskú moc bezmocných a na to, čo si tu tak veľmi pekne povedal na príklade pár statočných ľudí, ktorí sú ale pre túto krajinu asi dôležitejší ako akíkoľvek najmocnejší ľudia tohto štátu.

Ďakujem pekne za slovo. No, počas tejto mimoriadnej schôdze neodznelo veľa optimistického, ak nerátame ten optimizmus v sebahodnotení členov vlády. A preto som veľmi rád, že kolega Poliačik sem priniesol čosi ako svetielko na konci tunela v podobe toho slovného spojenia nádej na zmenu, ešte by som to zdôraznil, nie na hocijakú zmenu, ale na zmenu k lepšiemu, lebo skúsenosť nás učí, že ani zďaleka neplatí, že každá zmena musí byť automaticky zmenou k lepšiemu. Aj to by sme mali mať neustále na pamäti. Ale to som len odbočil. Skrátka, slovné spojenie možnosť zmeny, možnosť zmeny k lepšiemu pre mňa znie ako synonymum slova nádej. A nádej je niečo, čo v súčasnosti a v súčasnom koncepte vládnutia na Slovensku sa akosi vytratilo. Nádej mi korešponduje s pojmom vízia a predstava o budúcnosti, nadchnutie sa niečím, čo nás presahuje, a smerovanie k tomu, čo nás presahuje. Toto všetko v súčasnom vládnutí na Slovensku akosi postrádam a bez tejto nádeje v podstate nejaký zmysluplný život nie je možný, a preto možno to, čo tu stále hľadáme úporne v tejto našej včerajšej a dnešnej polemike, je to, ako vrátiť vlastne do tých našich životov nádej alebo tú vieru v možnosť pozitívnej zmeny. A je to fascinujúce práve v predvečer 25. výročia nežnej. Takže celkom dobre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. V žiadnom prípade sa nechcem hrať na odborníka na túto problematiku, ale ako poslanec i ako občan Slovenskej republiky som presvedčený, že ten stav, ktorý sme tu mali pred rokom 2010, nespôsoboval bezpečnostné riziko pre Slovensku republiku a, naopak, ten zákon, ktorý bol prijatý za tých okolností, ktoré sú všeobecne známe a ktoré boli poznačené istou, povedal by som, až hystériou, a stotožňujem sa aj s tým, čo tu bolo povedané, že bol šitý horúcou ihlou a nebol pripravovaný celkom s triezvou hlavou, ako sa hovorí, tak spôsobil viac škody ako osohu.
Takže či už návrat pred ten stav z roku 2010, alebo nejaká iná vhodná úprava, ktorá by bola možno kompatibilná s tým, ako to riešia v iných krajinách, kde majú významné zastúpenie menšín, by bolo veľmi žiaduce, a preto pravdepodobne tento návrh zákona podporím.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, dámy, páni, kolegyne, kolegovia, nebojte sa, na rozdiel od väčšiny mojich predrečníkov budem stručný, natoľko stručný, že by sa toto moje vystúpenie možno pri troche snahy zmestilo aj do faktickej poznámky, ale zase význam toho, o čom tu hovoríme, si myslím, je taký, že by bolo do istej miery dehonestujúce snažiť sa ho vtesnať do tých dvoch minút, ktoré trvá faktická poznámka, tak som sa cez obed prihlásil do rozpravy písomne ako prvý, netušiac, že prídem na rad po skoro dve a pol hodine. Ale nehovorím to kriticky, myslím si, že je dobré, že o tomto deficite v našej "oslavnej historiografii" hovoríme tak veľa. Niekto si to možno nazve prihrievaním nejakej polievočky, ale myslím si, že toto je práve udalosť a zároveň osobnosť, o ktorej tu hovoríme, ktorá stále ešte v tom našom historickom vedomí a povedomí trpí istým a výrazným deficitom, takže trpia vlastne, keď hovoríme o udalosti a osobnosti jedným dychom. Takže nemyslím si, že táto pomerne dlhá rozprava je niečo nenáležité.
No a teraz to podstatné moje stanovisko. Som presvedčený, že deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky by mal byť štátnym sviatkom, a to nielen v Českej republike, ale aj na Slovensku.
Otvoril sa tu delikátny problém, či to má byť 28. alebo 30. októbra. Myslím, že by sme našli dosť argumentov na podporu obidvoch týchto dní. Som rád, že aj navrhovateľ sa k tomu postavil konštruktívne s tým, že si vie predstaviť aj jeden aj druhý taký deň. Myslím si, že keď by sme pustili tento návrh do druhého čítania, tam by sme aj v spolupráci s odborníkmi, historikmi, politológmi a ďalšími dospeli ku konsenzu, ak by toto bol jediný problém, prečo neustanoviť deň vzniku Česko-slovenskej republiky ako štátny sviatok. Myslím si, že by sme sa dokázali dohodnúť a prijať aj určitý kompromis.
Je logické, že tento deň sa jedným dychom spája s menom osobnosti, ktorá sa ako takmer určite žiadny iný Slovák alebo úplne určite žiaden iný Slovák zaslúžila o vznik prvej Česko-slovenskej republiky, teda s menom Milana Rastislava Štefánika. Opäť zdá sa, niekomu možnože je aj inflačné o ňom hovoriť, že predsa všetci vieme, o koho išlo. A v podstate sa všetci na Slovensku k nemu z tých alebo oných dôvodov hlásime.
Ale v týchto dňoch, keď sme sa lúčili s jedným z najväčších popularizátorov a protagonistov hľadania stôp Štefánika po svete a pripomínania, označovania tých stôp veľkého cestovateľa Františka Keleho, tak si človek uvedomil, že často v tom zahraničí vedia o Štefánikovi viac ako my doma, teda o tých misiách zahraničných. Teda netvrdím, že v zahraničí vedia viac o jeho domácom pôsobení a o nejakých jeho zásluhách, vzniku republiky, ale určite o tom pôsobení v tých-ktorých častiach sveta, ktorých teda pochodil neúrekom, všade sa nejako významne zapísal a svojím spôsobom aj reprezentoval slovenský národ, tak naozaj tie naše deficity vedomostné sú značné. A toto všetko sme si pripomenuli aj na tej rozlúčke s Františkom Kelem.
Samozrejme, a bolo to tu správne povedané, aby sme neupadali do nejakého falošného idealizmu, aj Prvá Česko-slovenská republika mala svoje chyby krásy. Niektoré vyplývali takpovediac z objektívnych príčin, predsa ten štát sa budoval na zelenej lúke, tie kamene boli veľmi rôznorodé materiály, keď to mám povedať takto metaforicky, z ktorých vznikal. To národnostné zloženie bolo veľmi pestré, ako sa čoskoro ukázalo, aj nie veľmi šťastné pre fungovanie tohto štátu. Boli tu priepastné medziregionálne rozdiely alebo, ako sa múdro hovorí, disparity. Ale fungovanie republiky poznačilo určite aj veľa subjektívnych omylov až zlyhaní vrátane postojov časti českých politických elít k Slovensku či povestného pragocentrizmu a niektorých ďalších dôvodov, o ktorých tu už bola reč. A nechcem ich opakovať. Ale kto je bez viny, nech hodí kameňom, však áno.
Takže podstatné je, a preto aj ja podporujem tento návrh, to, že tie pozitíva vzniku a fungovania Prvej Česko-slovenskej republiky výrazne prevažujú nad jej negatívami a tie pozitíva sú dokonca dôležitejšie pre Slovákov a v podstate slovenský národ než pre český, ktorý by sa po tej prvej vojne bol pretĺkol asi oveľa jednoduchšie. Nejde tu len o ten obrovský pokrok, ktorý za 20 rokov existencie Prvej republiky zaznamenala dovtedy takmer neexistujúca slovenská inteligencia, ten bezprecedentný kultúrny a vzdelanostný boom, ktorý pre Slovensko toto obdobie znamenalo, ale, ako tu už bolo viackrát povedané, bola to aj otázka existenčná pre toto národné spoločenstvo, a preto je dvojnásobným paradoxom, že máme tu problém tento absolútne kľúčový a existencionálny bod našej histórie vyhlásiť za štátny sviatok.
A ešte z tých pozitív. Opäť už trošku sa budem opakovať, išlo o demokratický ostrov v mori autoritatívnych a totalitných režimov, ktoré v tom čase vytvárali to okolie bývalého Česko-Slovenska.
Čo tu nebolo povedané a čo by som si myslel, že by tu malo tiež zaznieť, je to, že na čele tohto štátu stála nespochybniteľná morálna autorita. A to pre našu spoločnosť nie je od veci si stále znova a znova pripomínať v čase nielen ekonomickej, ale aj morálnej krízy, ktorej sme svedkami. Zhodou okolností alebo zákonite táto morálna autorita pochádzala s česko-slovenského pomedzia, čiže bola takpovediac jednou nohou Slovák a druhou Čech, čo je tiež nesmierne symbolické.
No a aby som neopakoval iných, aby som sa nehral na historika a aby som vás neoberal o vzácny čas, možno len zdôrazním to, čo dnes zaznelo v médiách od nášho popredného historika pána Dušana Kováča, že skutočne je paradoxom, že si pripomínajú tento deň, alebo už alternatívne možnože to bude ten 30. október pre nás aktuálnejší, ako to už bolo povedané, teda Deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky Česi a nepripomínajú si ho Slováci, paradoxom preto, že pre nás Slovákov je tento deň ešte dôležitejší. Takže máme opäť možnosť napraviť túto anomáliu, eliminovať tento deficit v našom historickom vedomí a pripomínaní si významných dní našej histórie. Takže opäť raz máme šancu tento deficit nášho historického vedomia zmenšiť a prekonať možno nejaké svoje komplexy, svoje animozity, pretože naozaj tvárou v tvár vzniku Prvej republiky nikto na Slovensku nemôže mať objektívne dôvod význam tohto dňa a pozitívny význam tohto dňa spochybňovať. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážení členovia vlády, dámy a páni, v poslednom období som sa obrátil s interpeláciami na troch členov vlády. Dovolím si ich porade, teda chronologicky predniesť.
S prvou som sa obrátil na podpredsedu vlády a ministra vnútra pána Roberta Kaliňáka a znie: "Vážený pán minister, dovoľte mi, aby som sa na vás prostredníctvom interpelácie obrátil s jedným aktuálnym problémom. V súvislosti s vlnou odporu, ktorá sa vo vedeckej komunite a medzi zamestnancami Slovenskej akadémie vied zdvihla v súvislosti s návrhom štátneho rozpočtu na rok 2015, ktorý nedávno schválila vláda Slovenskej republiky, sa často spomína aj neoprávnené zaradenie SAV do režimu reformy verejnej správy známej pod názvom ESO. To ma viedlo k tomu, že som si zbežne preštudoval materiály na stránke vami vedeného rezortu vnútra a zistil som, že na spomínanej stránke sa táto reforma a subjekty, ktorých sa týka, charakterizujú nasledovne, citujem: "Reforma ESO. Ministerstvo vnútra v súčinnosti s ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy v zmysle programového vyhlásenia vlády na roky 2012 - 2016 realizuje zámery a ciele programu ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa). Ide o dosiaľ najväčšiu plánovanú reformu štátnej správy od roku 1989 a jej ambíciou je zefektívniť fungovanie, zabezpečiť kvalitu, transparentnosť a dostupnosť verejnej správy pre občana."
Potom som si pozrel, ako je na svojej stránke a v zákone definovaná SAV, a opäť citujem: "Slovenská akadémia vied je v zmysle zákona o SAV samosprávna vedecká inštitúcia Slovenskej republiky, ktorej činnosť je v súlade so zákonom č. 133/2002 Z. z. o Slovenskej akadémii vied zameraná na rozvoj vedy, vzdelanosti, kultúry, ekonomiky a realizovaná prostredníctvom vedeckých špecializovaných a servisných organizácií. Svojím výskumom SAV vyvíja úsilie o rozvoj poznania v medzinárodnom kontexte s prihliadnutím na spoločenské potreby Slovenska." Čiže ani zmienka o tom, že by SAV tvorila súčasť verejnej alebo dokonca štátnej správy. Z toho mi logicky vyplývajú nasledujúce otázky, s ktorými som sa rozhodol na vás obrátiť.
1. Akceptujete skutočnosť, že SAV je v zmysle zákona samosprávna vedecká inštitúcia?
2. Je pravda, že na Slovenskú akadémiu vied sa vzťahuje režim reformy ESO?
3. Ak je odpoveď na predchádzajúce otázky kladná, ako sa dá táto skutočnosť vecne zdôvodniť, keď SAV v zmysle zákona 133/2002 Z. z . do kategórie verejnej správy ani štátnej správy celkom evidentne nepatrí?
4. Ako plánujete riešiť dilemu spojenú s vyššie uvedenou anomáliou?
S pozdravom Mikuláš Huba."
Aj druhá interpelácia sa týka rozpočtu Slovenskej akadémie vied, ale je adresovaná ešte kompetentnejšej osobe, a to podpredsedovi vlády a ministrovi financií pánovi Petrovi Kazimírovi, a znie. Citujem: "Na úvod mojej interpelácie mi dovoľte, vážený pán minister, zopár citátov.
Prvý citát: "V rámci daných možností bude zvyšovaný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu so zameraním na posilnenie školstva, vedy a výskumu s cieľom zvýšenia ich kvality a efektivity." Programové vyhlásenie vlády SR, rok 2012.
Druhý citát: Čo sa týka financovania vedy a výskumu, Slovensko sa nachádza na chvoste Európskej únie. Voľne parafrázujem podľa Eurostatu.
Tretí citát: "Ak je katastrofálne nízky podiel HDP na financovaní vedy a výskumu, potom stav a vývoj výdavkov na SAV ako percento celkových výdavkov štátneho rozpočtu je na tom ešte podstatne horšie, keď ešte v roku 2008 tieto výdavky predstavovali 0,5 %, v roku 2014 - 0,38 % a návrh na rok 2015 predstavuje už len 0,3 %." Citujem zo štúdie kolegu Bahnu zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Tretí citát, pardón, štvrtý už v poradí: "Predsedníctvo SAV nesúhlasí s návrhom štátneho rozpočtu predloženým Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Podľa tohto návrhu rozpočet výdavkov SAV na rok 2015 predstavuje zatiaľ 50 520 775 eur, čo oproti roku 2014 znamená zníženie o 10 275 609 eur. Toto takmer 17-percentné krátenie rozpočtu SAV predstavuje v podstate likvidáciu SAV ako celku." Takto sa začína stanovisko predsedníctva SAV, asi najmiernejšie zo všetkých stanovísk, ktoré v uplynulých dňoch a týždňoch vzišli z prostredia tejto našej najdôležitejšej vedeckej inštitúcie. Ak by ste mali záujem o viac informácií, dá sa kliknúť na www.sav.sk.
Vo všetkých akademických stanoviskách a vyhláseniach sa ako refrén opakuje, že navrhnutý a vládou schválený rozpočet na budúci rok je pre SAV likvidačný. Z toho mi logicky vyplýva niekoľko otázok na vás, vážený pán minister financií, keďže vy a vami vedený rezort ste za návrh rozpočtu zodpovedný.
1. Prečo ste pripravili, predložili a vo vláde schválili taký návrh rozpočtu, ktorý sa v akademických kruhoch považuje vo všeobecnosti za likvidačný?
2. Ako je takýto prístup k financovaniu najvýznamnejšej vedeckej ustanovizne na Slovensku v súlade s programovým vyhlásením vlády?
3. Predpokladá sa výrazné navýšenie vládou schváleného rozpočtu, konkrétne rozpočtovej kapitoly SAV v Národnej rade Slovenskej republiky?
4. Aké systémové kroky má ministerstvo financií a vláda Slovenskej republiky pripravené na odvrátenie kolapsu financovania vedeckovýskumných inštitúcií na Slovensku vrátane inštitucionálneho zabezpečenia základného výskumu?
Vopred vám ďakujem za vaše konštruktívne odpovede. S pozdravom Mikuláš Huba."
A tá posledná interpelácia adresovaná tu prítomnému pánovi ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi je zároveň aj najstručnejšia. Znie: "Vážený pán minister, dovoľte mi, aby som sa na vás prostredníctvom interpelácie obrátil s niekoľkými otázkami týkajúcimi sa kontroverznej výstavby garáží v areáli národnej kultúrnej pamiatky Bratislavského hradu.
1. Je podľa vás a vami vedeného ministerstva kultúry adekvátne považovať túto aktivitu za súčasť rekonštrukcie Bratislavského hradu?
2. Zaujalo ministerstvo kultúry Slovenskej republiky oficiálne stanovisko k tejto aktivite? Ak áno, tak aké?
3. Aké je oficiálne stanovisko Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorého je váš rezort zriaďovateľom, k tejto aktivite?
4. Kto konkrétne, menovite inštitúcia a osoba, sú garantami toho, že pri vyššie uvedenej investičnej aktivite nedôjde k poškodeniu alebo ohrozeniu tamojších archeologických nálezov?
Za vaše konkrétne a konštruktívne odpovede na moje otázky vám vopred ďakujem. S pozdravom" a tak ďalej.
Ďakujem aj vám.