Vážený pán predseda, vážený pán minister, spravodajca, dámy a páni, prihlásil som sa preto, lebo s kolegami Feckom, Mičovským a Kadúcom predkladáme pozmeňujúci a doplňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti.
Dovoľte najskôr, aby som si splnil takú tú povinnú jazdu v zmysle zákona o rokovacom poriadku, keďže som povinný predniesť v plnom znení tento návrh, a potom by som povedal svoj názor na problematiku environmentálnej výchovy a niektorých ďalších záležitostí, ktorú sa týmto pozmeňujúcim návrhom snažíme riešiť. Čiže tu je text nášho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Vládny návrh zákona o kultúrno-osvetovej činnosti sa mení a dopĺňa takto:
Po prvé. V § 2 ods. 2 písm. c) sa na konci pripájajú tieto slová: „vrátane prírodného dedičstva území kultivovaných hospodárením človeka v súlade s prírodou“.
Po druhé. V § 2 ods. 2 písm. g) sa na konci pripájajú tieto slová: „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky".
Po tretie. V § 2 ods. 2 písm. h) sa za slovo „astronómie“ vkladá čiarka a slová „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky“.
Po štvrté. V § 3 ods. 3 písm. b) sa slová „hvezdáreň alebo planetárium“ nahrádzajú slovami „hvezdáreň, planetárium, stredisko environmentálnej výchovy (ekocentrum) alebo stredisko lesnej pedagogiky“.
Po piate. § 4 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Zriaďovateľ alebo zakladateľ ekocentra a strediska lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) je povinný oznámiť do 30 dní kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c) zriadenie alebo založenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky, zrušenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky alebo zlúčenie ekocentra s iným ekocentrom a strediska lesnej pedagogiky s iným strediskom lesnej pedagogiky.“
Po šieste. V § 5 sa odsek 2 dopĺňa písmenom c), ktoré znie: „c) Národné stredisko environmentálnej výchovy a lesnej pedagogiky, vzdelávania a osvety ako kultúrno-osvetové zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou so špecializovaným zameraním“.
Po siedme. V § 5 za odsek 4 sa vkladá nový odsek 5, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa ods. 2 písm. c) je a) odborným, vzdelávacím a metodickým pracoviskom pre oblasť ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky, b) koordinačným a výkonným pracoviskom pre špecializovanú, vedeckú, výskumnú, informačnú, dokumentačnú, metodickú a konzultačnú činnosť v oblasti ekológie, environmentalistiky, lesníctva a príbuzných vied.“ Doterajší odsek 5 sa označuje ako odsek 6.
Po ôsme. V § 7 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) vedie evidenciu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky na území Slovenskej republiky zápisom do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky, zmenou zápisu v tomto zozname a výmazom z tohto zoznamu.“ Doterajšie odseky 4 až 16 sa označujú ako odseky 5 až 17.
Po deviate. V § 7 ods. 5 v prvej vete sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“ a slová „podľa odsekov 6 až 8“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 10“.
Po desiate. V § 7 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 9, ktorý znie: „Žiadosť o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky obsahuje a) názov ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, b) sídlo ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, c) dátum zriadenia alebo založenia, zlúčenia alebo zrušenia ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, d) názov zriaďovateľa alebo zakladateľa ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, e) údaj o právnej subjektivite ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, f) údaj o odbornom zameraní ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, g) údaj o územnej pôsobnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, h) údaje o činnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky podľa zriaďovacej listiny, zakladateľskej listiny alebo štatútu, i) telefónne číslo, e-mailovú adresu a adresu webového sídla, ak je vytvorená.“ Doterajšie odseky 9 až 17 sa označujú ako odseky 10 až 18.
Po jedenáste. V § 7 sa za odsek 12 vkladá nový odsek 13, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 4 písm. b) a c) alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, požiada kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 30 dní odo dňa zriadenia kultúrno-osvetového zariadenia.“ Doterajšie odseky 13 až 18 sa označujú ako odseky 14 až 19.
Po dvanáste. V § 7 ods. 14 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9".
Po trináste. V § 7 ods. 15 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9“.
Po štrnáste. V § 7 sa za odsek 17 vkladá nový odsek 18, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, oznámi zmenu evidovaných údajov do 30 dní odo dňa tejto zmeny kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c).“ Doterajšie odseky 18 a 19 sa označujú ako odseky 19 a 20.
Po pätnáste. V § 7 ods. 19 sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“.
Po šestnáste. V § 7 ods. 20 v druhej vete sa za slovami „podľa § 5 ods. 2 písm. a)“ slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „správcom a prevádzkovateľom informačného systému verejnej správy podľa odseku 4 je kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c).“
A napokon po sedemnáste. § 8 sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky zriadené pred 1. augustom 2015 a obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 90 dní od 1. augusta 2015.“
Tým končí aj tá paragrafová časť.
Teraz stručné odôvodnenie.
Cieľom predloženého pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu je rozšíriť vládny návrh zákona, ktorý sa podľa nás správne snaží zvýšiť účinnosť kultúrno-osvetovej činnosti o potrebu jej rozšírenia aj na oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva. Predkladatelia považujú za správne zaradiť tieto oblasti, teda oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva, medzi kultúrno-osvetové činnosti, nakoľko poznávanie prírodných zákonitostí a výchova k pozitívnemu a šetrnému vzťahu k prírode, krajine a životnému prostrediu sú pre kultivovaný život človeka mimoriadne dôležité, pričom kvalita tohto poznania a pozitívneho vzťahu už dnes nadobudla rozmer životnej nevyhnutnosti. Organizačné subjekty zamerané na environmentálnu výchovu sú strediská environmentálnej výchovy (skrátene ekocentrá).
A teraz k tej druhej časti. Hoci oblasť lesníctva možno z veľkej časti taktiež zahrnúť medzi aktivity ekologického či environmentálneho zamerania, sú lesníctvo, lesná pedagogika a strediská lesnej pedagogiky v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu zdôraznené osobitne, a to preto, že pre Slovensko ako krajinu s vysokou lesnatosťou a mimoriadnymi lesníckymi tradíciami je potrebné práve svet lesa použiť ako mimoriadne účinný a potrebný nástroj, predmet a cieľ výchovy, poznávania, uplatňovania a rešpektovania základných princípov vzťahu človeka a prírody, a to v tom najširšom ako kultúrnom, tak aj existencionálnom chápaní.
A ešte teraz sľúbených pár slov k tomu zdôvodneniu potreby vzniku takýchto zariadení a vhodnosti toho, implantovať ich do tela tejto navrhovanej novely zákona, ako aj istý apel na to, ako negatívne sa situácia na Slovensku v tejto sfére vyvíja.
Ako som už konštatoval, sme naozaj radi, že v návrhu zákona sa objavila podpora hvezdární, planetárií a podobných zmysluplných, užitočných zariadení, ale zároveň sme presvedčení, že to nestačí a že sem celkom organicky patrí aj podpora stredísk environmentálnej výchovy, skrátene ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky. Keďže tým druhým sa bude vo svojom príspevku zaoberať spolupredkladateľ tohto návrhu a kolega poslanec Mičovský, tak ja by sa, s dovolením, zameral len na tie otázky environmentálnej výchovy.
Strediská environmentálnej výchovy, skrátene ekocentrá sú určené hlavne na realizáciu jednodňových či viacdňových environmentálnych programov pre odbornú a laickú verejnosť. V zahraničí sú stále viac a viac populárne a vyhľadávané. Pre návštevníkov sú často k dispozícii aj knižnice, filmotéky a podobne s environmentálnym zameraním. Tieto strediská sa tiež využívajú na organizovanie envirotáborov, škôl v prírode, ale aj pre individuálne pobyty spojené s poznávaním prírodného a kultúrneho dedičstva danej lokality. Môžu byť buď viacdňové, teda pobytové, väčšinou sú situované v atraktívnom, prírodnom alebo krajinnom prostredí s poskytovaním aj ubytovacích a stravovacích služieb, alebo jednodňové, spravidla mestské, prípadne prímestské, prístupné najširšej verejnosti a postupujúce okrem programov environmentálnej výchovy a vzdelávania aj environmentálne poradenstvo. Ich cieľovými skupinami sú pedagógovia, zamestnanci verejnej správy, manažment podnikov, školy, ale aj širšia verejnosť.
Na environmentálnu výchovu a vzdelávanie sa odvolávajú rôzne koncepčné a strategické dokumenty, či už medzinárodného alebo domáceho charakteru. Z tých medzinárodných by som spomenul aspoň Stratégiu Európskej hospodárskej komisie OSN pre výchovu k trvale udržateľnému rozvoju, ktorá bola prijatá na zasadnutí vysokých predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse v marci 2005. K tomuto dokumentu sa Slovensko oficiálne hlási, ale v skutočnosti len dlhodobo reportuje aktuálny, mimochodom, ako som už naznačil, neustále sa zhoršujúci stav environmentálnej výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike.
Mimochodom, tento rok je práve posledným rokom Dekády OSN pre výchovu a vzdelávanie k trvale udržateľnému rozvoju a o tom aký je postoj k tejto problematike aj v tejto Národnej rade, by sme mohli hovoriť dlhšie, ale nechcem tým teraz zdržiavať, určite na to príde čas v skorej budúcnosti. No a podstatné je, že aj Slovensko bude pri odpočte tohto desaťročia konfrontované s tým, ako si plníme, respektíve neplníme záväzky, ktoré z pristúpenie k tým dokumentom súvisiacim s touto dekádou pre Slovensko ako členský štát OSN vyplývajú.
Slovenské dokumenty, ktoré obsahujú zmienku o environmentálnej výchove a vzdelávaní, sú takmer výlučne zastarané, rezortistické a postrádajúce kompetenčnú vyjasnenosť, ako aj snahu o akúkoľvek koordináciu na národnej úrovni. Dokonca aj tie vcelku nenáročné, ale zmysluplné štruktúry inštitucionálne, ktoré tu boli v minulosti vytvorené a ktoré vcelku uspokojivo fungovali na medzirezortnej úrovni, postupne zanikli. A nie sme schopní napriek opakovaným návrhom ich znova nejako oživiť, pretože príslušné rezorty sa z neznámych príčin tomu bránia, hoci naozaj išlo o činnosť, ktorá ako kolega Jožko Mikloško zvykne hovoriť, bola o pár chlebíčkoch a pár minerálkach ročne.
Čiže z tých dokumentov jestvujúcich, ale viac-menej ignorovaných možno spomenúť Koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania, ktorá pochádza ešte z 25. novembra 1997 a bola schválená uznesením vlády č. 846/97, ďalej, Akčný plán výchovy a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju v Slovenskej republike spracovaný na ministerstve školstva a schválený uznesením vlády č. 574 z 13. júla 2005 s cieľmi do roku 2010, z tohto roku automaticky vyplýva, že ten dokument je už niekoľko rokov neaktuálny, ale nebol ani nikdy patrične aktualizovaný, Národný plán regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktorý v špecifickom cieli Environmentálna osveta, výchova a vzdelávanie špecifikuje podporné opatrenia a predpokladané prínosy, ale bez akejkoľvek väzby na rezorty školstva, životného prostredia či kultúry.
Danou problematikou sa zaoberá aj známa Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja, ktorú schválila vláda v roku 1991 a Národná rada v roku 1992. V kapitole Vedomie ľudí, výchova, vzdelávanie a osveta sa táto stratégia zameriava aj na environmentálne vzdelávanie a výchovu.
A čo je možno najdôležitejší dokument, žiaľ, už tiež po expiračnej dobe, je Národný environmentálny akčný program, skrátene NEAP II, ktorý nadväzuje na strednodobé a dlhodobé ciele Stratégie štátnej environmentálnej politiky Slovenskej republiky, pričom vychádza z potreby vytvárania predpokladov na udržateľný rozvoj spoločnosti v národnom i medzinárodnom kontexte. Väčšina opatrení, ktoré sa týkali environmentálnej výchovy a boli v tomto dokumente uvedené, sa však nerealizuje, čiastočne aj preto, že jeho platnosť vypršala už v roku 2002. Tento prípad NEAP II je signifikantný aj tým, že predpísal zriadenie siete stredísk environmentálnej výchovy, čo sa zo začiatku aj celkom úspešne rozbehlo, ale ako sa skončila platnosť tohto dokumentu, tak akoby razom sa stratil aj záujem štátu podporovať tieto zariadenia a nastal výrazný regres. Doslova všetky s výnimkou jediného, a to je Stredisko environmentálnej výchovy Dropie pri Zemianskej Olči, zanikli alebo boli zrušené. A tak na Slovensku jestvuje len zopár takýchto stredísk pod egidou mimovládnych organizácií.
Tristne táto situácia pôsobí napríklad v porovnaní so susednou Českou republikou. Keďže v roku 1989 sme boli na rovnakej východiskovej pozícii alebo štartovacej čiare a dnes je situácia až neuveriteľne odlišná, teda v prospech Českej republiky, keďže v Českej republike dnes minimálne jedno stredisko environmentálnej výchovy, či už štátne, zriadené v sieti školských zariadení, v sieti múzeí, či už teda pod rezortom životného prostredia, kultúry, alebo neštátne, súkromné, neziskové a podobne, jestvuje v každom okrese Českej republiky. Celkovo ide o vyše 130 zariadení, z toho o vyše 20 pobytových zariadení na nocľah i stravovanie. Veľmi odporúčam navštíviť takéto zariadenia a urobiť si tam s deťmi nejaký pobyt. Sú to skvelé inštitúcie plné nadšených a kompetentných ľudí. Považujem za veľké šťastie, že som mal možnosť mnohé z nich navštíviť. A to porovnanie s tými doslova niekoľkými, ktoré sú na Slovensku, je ešte možno tristnejšie, keď si porovnáme počet ľudí, ktorí profesionálne robia v týchto zariadeniach, je to v Českej republike okolo 500 ľudí, u nás okolo 5 ľudí, čiže ak dobre viete počítať, je to 100-násobok. Pritom táto aktivita na Slovensku mala a čiastočne i má solídne odborné i aktivistické zázemie, dokonca s medzinárodným presahom. Čiže je to dvojnásobne paradoxné, že sme sa ocitli v takejto situácii.
Závery a odporúčania z posledných troch medzinárodných konferencií k téme environmentálnej výchov a vzdelávania v Košiciach v roku 2001, v Nitre v roku 2004 a v Banskej Bystrici v roku 2009 zostávajú však nesplnené a nenaplnené. Environmentálna gramotnosť najširšej verejnosti síce nebola podrobená dostatočnému a systematickému výskumu na to, aby sme mohli robiť nejaké veľmi exaktné zovšeobecnenia, ale vychádzajúc z každodennej laickej skúsenosti i z praxe pedagógov, s ktorými komunikujeme, je možné konštatovať znižujúcu sa environmentálnu gramotnosť „našincov“ vrátane zhoršovania sa vzťahu našich občanov k prírode, rastúci strach z prírody, rozširujúc vnímanie prírody ako nebezpečného miesta, kam neradno chodiť a ktoré treba potláčať či aspoň držať na uzde.
Priam sa núka pripomenúť praktický dopad takmer nulovej environmentálnej výchovy na Slovensku, Slovensko je, ako je známe, na poslednom mieste v EÚ, čo sa týka percenta vytriedených odpadov. Na druhej strane na prvom mieste, čo sa týka spotreby igelitových tašiek, vrecúšok a podobne, máme tisícky čiernych skládok, rapídne sa zhoršuje vzťah k verejnej zeleni, hygiene verejných priestorov a tak ďalej a tak ďalej. Reálne nám hrozí, že napriek členstvu v rôznych elitných kluboch sa pomaly, ale iste zmeníme na spoločnosť kultúrnych barbarov.
Za jediný zásadný posun k lepšiemu odborníci označujú zriadenie prierezovej témy Environmentálna výchova v štátnom vzdelávacom programe pre základné a stredné školy. To znamená, že každý pedagóg má v rámci výučby svojho predmetu integrovať prvky environmentálnej výchovy a vzdelávania.
Tu však opäť narážame na nekoncepčnosť aktuálneho systému školskej environmentálnej výchovy, nakoľko pedagógovia nemajú vo väčšine žiadny environmentálny background a nejestvuje ani žiadny systém environmentálneho vzdelávania či už praktizujúcich alebo budúcich pedagógov. V praxi to potom vyzerá tak, že úlohy a ciele prierezovej témy Environmentálna výchova predpísané štátnym vzdelávacím programom plnia iba odborné zdatní proenvironmentálne cítiaci a motivovaní pedagógovia, ktorých je však ako šafranu. Keby sme mohli povedať, že na každej škole je z nich aspoň jeden či dvaja, bol by to ten lepší prípad. Ale, žiaľ, ani toto sa nedá konštatovať.
Čiastočne je naša mizéria v tejto oblasti spôsobená aj nekoordinovaným rezortizmom, pričom však žiadny rezort nie je ochotný či schopný prevziať za túto sféru zodpovednosť a zastrešiť túto životne dôležitú vzdelávaciu a osvetovú oblasť. Okolité krajiny, Česká republika, Poľsko i Maďarsko, o takom Rakúsku alebo Nemecku tu ani nehovoriac, majú systémové environmentálne vzdelávanie pre školopovinné deti, pre pracovníkov verejnej správy aj pre najširšiu verejnosť.
Aj keď mnohé z toho, o čom je tu reč, patrí skôr pod rezort školstva alebo životného prostredia, tým asi budete aj oponovať niektorí, a nie rezort kultúry, ktorý je gestorom fungovania kultúrno-osvetových zariadení, environmentálna mimoškolská výchova do týchto zariadení patrí. Dokonca mala veľmi tesné väzby s kultúrno-osvetovou činnosťou už pred novembrom 1989. Ochranári už od sedemdesiatych rokov minulého storočia využívali na svoje stretnutia práve kultúrno-osvetové zariadenia. Aj slávna publikácia Bratislava, nahlas, ktorej význam pred časom svojím vyhlásením vyzdvihla aj táto Národná rada, vznikla na pôde takéhoto osvetového strediska, konkrétne na Západnom rade č. 5 v Bratislave. Napokon aj dnešná IUVENTA, Slovenský inštitút mládeže, sa donedávna volala EKOIUVENTA.
Na záver dovoľte ešte jednu poznámku povedať. Kultúra nášho vzťahu k okoliu sa podieľa a čím ďalej, tým viac sa aj bude podieľať na kvalite nášho života. A bez zveličenia možno povedať, že bude rozhodovať o našom bytí či nebytí. A preto je aj tento náš návrh ako malý krôčik, veríme, správnym smerom. Ďakujem za pozornosť.