Videokanál poslanca

Vážený pán predseda, vážený pán minister, spravodajca, dámy a páni, prihlásil som sa preto, lebo s kolegami Feckom, Mičovským a Kadúcom predkladáme pozmeňujúci a doplňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti.

Dovoľte najskôr, aby som si splnil takú tú povinnú jazdu v zmysle zákona o rokovacom poriadku, keďže som povinný predniesť v plnom znení tento návrh, a potom by som povedal svoj názor na problematiku environmentálnej výchovy a niektorých ďalších záležitostí, ktorú sa týmto pozmeňujúcim návrhom snažíme riešiť. Čiže tu je text nášho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Vládny návrh zákona o kultúrno-osvetovej činnosti sa mení a dopĺňa takto:
Po prvé. V § 2 ods. 2 písm. c) sa na konci pripájajú tieto slová: „vrátane prírodného dedičstva území kultivovaných hospodárením človeka v súlade s prírodou“.
Po druhé. V § 2 ods. 2 písm. g) sa na konci pripájajú tieto slová: „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky".
Po tretie. V § 2 ods. 2 písm. h) sa za slovo „astronómie“ vkladá čiarka a slová „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky“.
Po štvrté. V § 3 ods. 3 písm. b) sa slová „hvezdáreň alebo planetárium“ nahrádzajú slovami „hvezdáreň, planetárium, stredisko environmentálnej výchovy (ekocentrum) alebo stredisko lesnej pedagogiky“.
Po piate. § 4 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Zriaďovateľ alebo zakladateľ ekocentra a strediska lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) je povinný oznámiť do 30 dní kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c) zriadenie alebo založenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky, zrušenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky alebo zlúčenie ekocentra s iným ekocentrom a strediska lesnej pedagogiky s iným strediskom lesnej pedagogiky.“
Po šieste. V § 5 sa odsek 2 dopĺňa písmenom c), ktoré znie: „c) Národné stredisko environmentálnej výchovy a lesnej pedagogiky, vzdelávania a osvety ako kultúrno-osvetové zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou so špecializovaným zameraním“.
Po siedme. V § 5 za odsek 4 sa vkladá nový odsek 5, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa ods. 2 písm. c) je a) odborným, vzdelávacím a metodickým pracoviskom pre oblasť ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky, b) koordinačným a výkonným pracoviskom pre špecializovanú, vedeckú, výskumnú, informačnú, dokumentačnú, metodickú a konzultačnú činnosť v oblasti ekológie, environmentalistiky, lesníctva a príbuzných vied.“ Doterajší odsek 5 sa označuje ako odsek 6.
Po ôsme. V § 7 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) vedie evidenciu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky na území Slovenskej republiky zápisom do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky, zmenou zápisu v tomto zozname a výmazom z tohto zoznamu.“ Doterajšie odseky 4 až 16 sa označujú ako odseky 5 až 17.

Po deviate. V § 7 ods. 5 v prvej vete sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“ a slová „podľa odsekov 6 až 8“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 10“.

Po desiate. V § 7 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 9, ktorý znie: „Žiadosť o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky obsahuje a) názov ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, b) sídlo ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, c) dátum zriadenia alebo založenia, zlúčenia alebo zrušenia ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, d) názov zriaďovateľa alebo zakladateľa ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, e) údaj o právnej subjektivite ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, f) údaj o odbornom zameraní ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, g) údaj o územnej pôsobnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, h) údaje o činnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky podľa zriaďovacej listiny, zakladateľskej listiny alebo štatútu, i) telefónne číslo, e-mailovú adresu a adresu webového sídla, ak je vytvorená.“ Doterajšie odseky 9 až 17 sa označujú ako odseky 10 až 18.
Po jedenáste. V § 7 sa za odsek 12 vkladá nový odsek 13, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 4 písm. b) a c) alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, požiada kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 30 dní odo dňa zriadenia kultúrno-osvetového zariadenia.“ Doterajšie odseky 13 až 18 sa označujú ako odseky 14 až 19.
Po dvanáste. V § 7 ods. 14 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9".
Po trináste. V § 7 ods. 15 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9“.

Po štrnáste. V § 7 sa za odsek 17 vkladá nový odsek 18, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, oznámi zmenu evidovaných údajov do 30 dní odo dňa tejto zmeny kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c).“ Doterajšie odseky 18 a 19 sa označujú ako odseky 19 a 20.
Po pätnáste. V § 7 ods. 19 sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“.
Po šestnáste. V § 7 ods. 20 v druhej vete sa za slovami „podľa § 5 ods. 2 písm. a)“ slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „správcom a prevádzkovateľom informačného systému verejnej správy podľa odseku 4 je kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c).“

A napokon po sedemnáste. § 8 sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky zriadené pred 1. augustom 2015 a obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 90 dní od 1. augusta 2015.“

Tým končí aj tá paragrafová časť.

Teraz stručné odôvodnenie.

Cieľom predloženého pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu je rozšíriť vládny návrh zákona, ktorý sa podľa nás správne snaží zvýšiť účinnosť kultúrno-osvetovej činnosti o potrebu jej rozšírenia aj na oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva. Predkladatelia považujú za správne zaradiť tieto oblasti, teda oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva, medzi kultúrno-osvetové činnosti, nakoľko poznávanie prírodných zákonitostí a výchova k pozitívnemu a šetrnému vzťahu k prírode, krajine a životnému prostrediu sú pre kultivovaný život človeka mimoriadne dôležité, pričom kvalita tohto poznania a pozitívneho vzťahu už dnes nadobudla rozmer životnej nevyhnutnosti. Organizačné subjekty zamerané na environmentálnu výchovu sú strediská environmentálnej výchovy (skrátene ekocentrá).
A teraz k tej druhej časti. Hoci oblasť lesníctva možno z veľkej časti taktiež zahrnúť medzi aktivity ekologického či environmentálneho zamerania, sú lesníctvo, lesná pedagogika a strediská lesnej pedagogiky v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu zdôraznené osobitne, a to preto, že pre Slovensko ako krajinu s vysokou lesnatosťou a mimoriadnymi lesníckymi tradíciami je potrebné práve svet lesa použiť ako mimoriadne účinný a potrebný nástroj, predmet a cieľ výchovy, poznávania, uplatňovania a rešpektovania základných princípov vzťahu človeka a prírody, a to v tom najširšom ako kultúrnom, tak aj existencionálnom chápaní.
A ešte teraz sľúbených pár slov k tomu zdôvodneniu potreby vzniku takýchto zariadení a vhodnosti toho, implantovať ich do tela tejto navrhovanej novely zákona, ako aj istý apel na to, ako negatívne sa situácia na Slovensku v tejto sfére vyvíja.

Ako som už konštatoval, sme naozaj radi, že v návrhu zákona sa objavila podpora hvezdární, planetárií a podobných zmysluplných, užitočných zariadení, ale zároveň sme presvedčení, že to nestačí a že sem celkom organicky patrí aj podpora stredísk environmentálnej výchovy, skrátene ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky. Keďže tým druhým sa bude vo svojom príspevku zaoberať spolupredkladateľ tohto návrhu a kolega poslanec Mičovský, tak ja by sa, s dovolením, zameral len na tie otázky environmentálnej výchovy.

Strediská environmentálnej výchovy, skrátene ekocentrá sú určené hlavne na realizáciu jednodňových či viacdňových environmentálnych programov pre odbornú a laickú verejnosť. V zahraničí sú stále viac a viac populárne a vyhľadávané. Pre návštevníkov sú často k dispozícii aj knižnice, filmotéky a podobne s environmentálnym zameraním. Tieto strediská sa tiež využívajú na organizovanie envirotáborov, škôl v prírode, ale aj pre individuálne pobyty spojené s poznávaním prírodného a kultúrneho dedičstva danej lokality. Môžu byť buď viacdňové, teda pobytové, väčšinou sú situované v atraktívnom, prírodnom alebo krajinnom prostredí s poskytovaním aj ubytovacích a stravovacích služieb, alebo jednodňové, spravidla mestské, prípadne prímestské, prístupné najširšej verejnosti a postupujúce okrem programov environmentálnej výchovy a vzdelávania aj environmentálne poradenstvo. Ich cieľovými skupinami sú pedagógovia, zamestnanci verejnej správy, manažment podnikov, školy, ale aj širšia verejnosť.

Na environmentálnu výchovu a vzdelávanie sa odvolávajú rôzne koncepčné a strategické dokumenty, či už medzinárodného alebo domáceho charakteru. Z tých medzinárodných by som spomenul aspoň Stratégiu Európskej hospodárskej komisie OSN pre výchovu k trvale udržateľnému rozvoju, ktorá bola prijatá na zasadnutí vysokých predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse v marci 2005. K tomuto dokumentu sa Slovensko oficiálne hlási, ale v skutočnosti len dlhodobo reportuje aktuálny, mimochodom, ako som už naznačil, neustále sa zhoršujúci stav environmentálnej výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike.

Mimochodom, tento rok je práve posledným rokom Dekády OSN pre výchovu a vzdelávanie k trvale udržateľnému rozvoju a o tom aký je postoj k tejto problematike aj v tejto Národnej rade, by sme mohli hovoriť dlhšie, ale nechcem tým teraz zdržiavať, určite na to príde čas v skorej budúcnosti. No a podstatné je, že aj Slovensko bude pri odpočte tohto desaťročia konfrontované s tým, ako si plníme, respektíve neplníme záväzky, ktoré z pristúpenie k tým dokumentom súvisiacim s touto dekádou pre Slovensko ako členský štát OSN vyplývajú.
Slovenské dokumenty, ktoré obsahujú zmienku o environmentálnej výchove a vzdelávaní, sú takmer výlučne zastarané, rezortistické a postrádajúce kompetenčnú vyjasnenosť, ako aj snahu o akúkoľvek koordináciu na národnej úrovni. Dokonca aj tie vcelku nenáročné, ale zmysluplné štruktúry inštitucionálne, ktoré tu boli v minulosti vytvorené a ktoré vcelku uspokojivo fungovali na medzirezortnej úrovni, postupne zanikli. A nie sme schopní napriek opakovaným návrhom ich znova nejako oživiť, pretože príslušné rezorty sa z neznámych príčin tomu bránia, hoci naozaj išlo o činnosť, ktorá ako kolega Jožko Mikloško zvykne hovoriť, bola o pár chlebíčkoch a pár minerálkach ročne.

Čiže z tých dokumentov jestvujúcich, ale viac-menej ignorovaných možno spomenúť Koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania, ktorá pochádza ešte z 25. novembra 1997 a bola schválená uznesením vlády č. 846/97, ďalej, Akčný plán výchovy a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju v Slovenskej republike spracovaný na ministerstve školstva a schválený uznesením vlády č. 574 z 13. júla 2005 s cieľmi do roku 2010, z tohto roku automaticky vyplýva, že ten dokument je už niekoľko rokov neaktuálny, ale nebol ani nikdy patrične aktualizovaný, Národný plán regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktorý v špecifickom cieli Environmentálna osveta, výchova a vzdelávanie špecifikuje podporné opatrenia a predpokladané prínosy, ale bez akejkoľvek väzby na rezorty školstva, životného prostredia či kultúry.
Danou problematikou sa zaoberá aj známa Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja, ktorú schválila vláda v roku 1991 a Národná rada v roku 1992. V kapitole Vedomie ľudí, výchova, vzdelávanie a osveta sa táto stratégia zameriava aj na environmentálne vzdelávanie a výchovu.

A čo je možno najdôležitejší dokument, žiaľ, už tiež po expiračnej dobe, je Národný environmentálny akčný program, skrátene NEAP II, ktorý nadväzuje na strednodobé a dlhodobé ciele Stratégie štátnej environmentálnej politiky Slovenskej republiky, pričom vychádza z potreby vytvárania predpokladov na udržateľný rozvoj spoločnosti v národnom i medzinárodnom kontexte. Väčšina opatrení, ktoré sa týkali environmentálnej výchovy a boli v tomto dokumente uvedené, sa však nerealizuje, čiastočne aj preto, že jeho platnosť vypršala už v roku 2002. Tento prípad NEAP II je signifikantný aj tým, že predpísal zriadenie siete stredísk environmentálnej výchovy, čo sa zo začiatku aj celkom úspešne rozbehlo, ale ako sa skončila platnosť tohto dokumentu, tak akoby razom sa stratil aj záujem štátu podporovať tieto zariadenia a nastal výrazný regres. Doslova všetky s výnimkou jediného, a to je Stredisko environmentálnej výchovy Dropie pri Zemianskej Olči, zanikli alebo boli zrušené. A tak na Slovensku jestvuje len zopár takýchto stredísk pod egidou mimovládnych organizácií.

Tristne táto situácia pôsobí napríklad v porovnaní so susednou Českou republikou. Keďže v roku 1989 sme boli na rovnakej východiskovej pozícii alebo štartovacej čiare a dnes je situácia až neuveriteľne odlišná, teda v prospech Českej republiky, keďže v Českej republike dnes minimálne jedno stredisko environmentálnej výchovy, či už štátne, zriadené v sieti školských zariadení, v sieti múzeí, či už teda pod rezortom životného prostredia, kultúry, alebo neštátne, súkromné, neziskové a podobne, jestvuje v každom okrese Českej republiky. Celkovo ide o vyše 130 zariadení, z toho o vyše 20 pobytových zariadení na nocľah i stravovanie. Veľmi odporúčam navštíviť takéto zariadenia a urobiť si tam s deťmi nejaký pobyt. Sú to skvelé inštitúcie plné nadšených a kompetentných ľudí. Považujem za veľké šťastie, že som mal možnosť mnohé z nich navštíviť. A to porovnanie s tými doslova niekoľkými, ktoré sú na Slovensku, je ešte možno tristnejšie, keď si porovnáme počet ľudí, ktorí profesionálne robia v týchto zariadeniach, je to v Českej republike okolo 500 ľudí, u nás okolo 5 ľudí, čiže ak dobre viete počítať, je to 100-násobok. Pritom táto aktivita na Slovensku mala a čiastočne i má solídne odborné i aktivistické zázemie, dokonca s medzinárodným presahom. Čiže je to dvojnásobne paradoxné, že sme sa ocitli v takejto situácii.

Závery a odporúčania z posledných troch medzinárodných konferencií k téme environmentálnej výchov a vzdelávania v Košiciach v roku 2001, v Nitre v roku 2004 a v Banskej Bystrici v roku 2009 zostávajú však nesplnené a nenaplnené. Environmentálna gramotnosť najširšej verejnosti síce nebola podrobená dostatočnému a systematickému výskumu na to, aby sme mohli robiť nejaké veľmi exaktné zovšeobecnenia, ale vychádzajúc z každodennej laickej skúsenosti i z praxe pedagógov, s ktorými komunikujeme, je možné konštatovať znižujúcu sa environmentálnu gramotnosť „našincov“ vrátane zhoršovania sa vzťahu našich občanov k prírode, rastúci strach z prírody, rozširujúc vnímanie prírody ako nebezpečného miesta, kam neradno chodiť a ktoré treba potláčať či aspoň držať na uzde.
Priam sa núka pripomenúť praktický dopad takmer nulovej environmentálnej výchovy na Slovensku, Slovensko je, ako je známe, na poslednom mieste v EÚ, čo sa týka percenta vytriedených odpadov. Na druhej strane na prvom mieste, čo sa týka spotreby igelitových tašiek, vrecúšok a podobne, máme tisícky čiernych skládok, rapídne sa zhoršuje vzťah k verejnej zeleni, hygiene verejných priestorov a tak ďalej a tak ďalej. Reálne nám hrozí, že napriek členstvu v rôznych elitných kluboch sa pomaly, ale iste zmeníme na spoločnosť kultúrnych barbarov.
Za jediný zásadný posun k lepšiemu odborníci označujú zriadenie prierezovej témy Environmentálna výchova v štátnom vzdelávacom programe pre základné a stredné školy. To znamená, že každý pedagóg má v rámci výučby svojho predmetu integrovať prvky environmentálnej výchovy a vzdelávania.

Tu však opäť narážame na nekoncepčnosť aktuálneho systému školskej environmentálnej výchovy, nakoľko pedagógovia nemajú vo väčšine žiadny environmentálny background a nejestvuje ani žiadny systém environmentálneho vzdelávania či už praktizujúcich alebo budúcich pedagógov. V praxi to potom vyzerá tak, že úlohy a ciele prierezovej témy Environmentálna výchova predpísané štátnym vzdelávacím programom plnia iba odborné zdatní proenvironmentálne cítiaci a motivovaní pedagógovia, ktorých je však ako šafranu. Keby sme mohli povedať, že na každej škole je z nich aspoň jeden či dvaja, bol by to ten lepší prípad. Ale, žiaľ, ani toto sa nedá konštatovať.
Čiastočne je naša mizéria v tejto oblasti spôsobená aj nekoordinovaným rezortizmom, pričom však žiadny rezort nie je ochotný či schopný prevziať za túto sféru zodpovednosť a zastrešiť túto životne dôležitú vzdelávaciu a osvetovú oblasť. Okolité krajiny, Česká republika, Poľsko i Maďarsko, o takom Rakúsku alebo Nemecku tu ani nehovoriac, majú systémové environmentálne vzdelávanie pre školopovinné deti, pre pracovníkov verejnej správy aj pre najširšiu verejnosť.

Aj keď mnohé z toho, o čom je tu reč, patrí skôr pod rezort školstva alebo životného prostredia, tým asi budete aj oponovať niektorí, a nie rezort kultúry, ktorý je gestorom fungovania kultúrno-osvetových zariadení, environmentálna mimoškolská výchova do týchto zariadení patrí. Dokonca mala veľmi tesné väzby s kultúrno-osvetovou činnosťou už pred novembrom 1989. Ochranári už od sedemdesiatych rokov minulého storočia využívali na svoje stretnutia práve kultúrno-osvetové zariadenia. Aj slávna publikácia Bratislava, nahlas, ktorej význam pred časom svojím vyhlásením vyzdvihla aj táto Národná rada, vznikla na pôde takéhoto osvetového strediska, konkrétne na Západnom rade č. 5 v Bratislave. Napokon aj dnešná IUVENTA, Slovenský inštitút mládeže, sa donedávna volala EKOIUVENTA.

Na záver dovoľte ešte jednu poznámku povedať. Kultúra nášho vzťahu k okoliu sa podieľa a čím ďalej, tým viac sa aj bude podieľať na kvalite nášho života. A bez zveličenia možno povedať, že bude rozhodovať o našom bytí či nebytí. A preto je aj tento náš návrh ako malý krôčik, veríme, správnym smerom. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Veľmi podporujem návrh kvót pre ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý odznel vo vystúpení predrečníka, klobúk dolu pred tým, čo v tejto veci náš kolega Lipšic a naša milá exkolegyňa, v súčasnosti europoslankyňa Janka Žitňanská urobili, robia a, verím, aj naďalej budú robiť. To, ako sa naša Národná rada postaví k tejto téme a k avizovaným pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom v druhom čítaní, bude ďalším lakmusovým papierikom, ktorý ukáže, aký je náš reálny vzťah k hendikepovaným menšinám, aká je miera našej empatie a aká je úroveň našej ľudskosti. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Súhlasím s predrečníkom, čo sa týka negatívneho alebo odstrašujúceho efektu povinnej ruštiny, pričom možno ešte výstižnejší príklad by bolo povinné čítanie. Ale na druhej strane aj ja by som privítal, keby sa z našich rádií ozývalo viac kvalitnej slovenskej hudobnej produkcie, ktorá objektívne existuje, aj keď sa môžeme líšiť v názore na niektoré mená. Napokon niektoré mená interpretov a interpretiek, na ktorých by sme sa asi vedeli zhodnúť, tu už odzneli a niektoré ďalšie by sme vedeli asi doplniť. A sú to na potvoru práve tie mená, produkcia ktorých v tých rádiách zaznieva minimálne, či už je to geniálny tandem Dežo Ursiny, Ivan Štrpka alebo Zuzka Homolová so Samom Smetanom. Ale aj celebrita v tejto oblasti nespochybniteľná, Peter Lipa by mohol v tých rádiách zaznievať častejšie. A takto by sme iste mohli pokračovať. A pritom sú to často ľudia, ktorí nie sú determinovaní nejakým generačným vkusom. Ja myslím si, že Lipu aj Zuzku Homolovú so Samom Smetanom si radi vypočujú príslušníci všetkých generácií, takže nevidím dôvod, prečo ich slovenské rádiá nehrajú častejšie?

No ale podstata, prečo som sa vôbec prihlásil, je tá, čo mňa trápi oveľa viac v súvislosti s populárnou hudbou, ktorá znie z našich rádií, hrozná kvalita, resp. nekvalita, tie gýče a ten balast, najmä novej slovenskej proveniencie, ktorý sa na nás stále častejšie valí takpovediac z našich prijímačov a ktorý by mal byť zakázaný zo zákona. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja len aby to nezostalo také otvorené na záver, tak dvoma vetami. Chcem poďakovať kolegovi Kadúcovi, že zhrnul v kocke to, čo som ja možno nakoniec pomerne rozvláčne hovoril, čiže tie hlavné prínosy predloženého návrhu. A zároveň chcem mu poďakovať aj za to, že pripomenul fakt, že sme nejako prekročili rubikon v tom zmysle, že sme dokázali spolupracovať naprieč viacerými stranami. Ja som navyše nezaradený poslanec, takže sa tam vlastne objavili, keď to takto zoberieme, až tri subjekty pod jedným zákonom alebo tri skupiny, skupiny poslancov, čo je, myslím, tiež celkom dobrá výzva pre budúcnosť, najmä keď ide o takéto rýdzo vecné návrhy a neideologické, nezaťažené akoukoľvek pravo-ľavou či inou optikou. Tak verím, že aj hlasovanie dopadne podobne prierezovo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, budem sa snažiť byť stručný.
Tento návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, predkladáme, ako už bolo povedané, v zostave Juraj Droba, Mikuláš Huba, Miroslav Kadúc a Martin Poliačik, pričom chcem hneď na úvod povedať, že to, že Juraj Droba sa nachádza na prvom mieste v tomto zozname, nie je len tým, že to zodpovedá abecednému poradiu našich mien, ale aj tým, že bol naozaj iniciátorom vzniku tohto návrhu, a to, že tu stojím ja, je len zhoda okolností. Je to spôsobené tým, že Juraj nemohol byť v tejto chvíli prítomný, takže ho ako keby zastupujem.
Ak by som mal podstatu tohto návrhu zhrnúť do dvoch viet, tak by zneli asi tak, že ide o to, umožniť daňovníkom jednorazovo odpísať elektromobil, pričom ak sa daňovník rozhodne, že tak neurobí, teda že neodpíše elektromobil jednorazovo, môže použiť štandardný postup taký, akého sme svedkami dnes pri ostatných automobiloch.
V rámci úvodu do problematiky spomeniem notoricky známu vec, že Slovensko patrí k tým krajinám, kde automobilový priemysel má dominantné postavenie. Môžeme sa sporiť o to, či je to dobré alebo zlé, ja osobne patrím skôr k tým, čo nie sú nadšení týmto stavom, aj keď nepopieram ani ja, že prináša krátkodobé výhody, ale hovorím, to je na inú, inú debatu. Na čom sa však zrejme všetci zhodneme, je skutočnosť, že nielenže máme v prepočte na počet obyvateľov najväčšiu produkciu automobilov na svete. Neviem, či v tejto chvíli, ale niekoľkokrát uplynulých rokoch to tak bolo, ale zároveň na túto aktivitu nadväzuje aj celý rad subdodávateľských aktivít, čo ďalej znásobuje a umocňuje ten význam tohto odvetvia pre ekonomiku štátu.
Na druhej strane je fakt, že čo sa týka udržateľnosti automobilového priemyslu a potreby reagovať na celosvetové trendy v tejto oblasti, Slovensko nie je na tom celkom ideálne a hovoríme teraz konkrétne o jednom probléme a to je preferencia elektromobility, resp. využívania elektrických vozidiel v Slovenskej republike. Uvedená téma je aktuálna aj vzhľadom na to, že Európska únia už dvakrát podporila túto aktivitu alebo rozvoj elektromobility u nás, a to podpornými mechanizmami, najmä na výstavbu nabíjacej infraštruktúry na Slovensku. Išlo konkrétne o podporu získanú z fondov TEN-T, kohézneho fondu a štrukturálnych fondov Európskej únie.
Možno pár slov k tomu, čo hovoria kritici tejto cesty rozvoja automobilizmu. Niektorí ju označujú dokonca za slepú uličku, prax však dokazuje pravý opak, napr. podľa štúdie Centra pre výskum solárnej a vodíkovej energie v Bádensku-Württenbersku, rastie predaj automobilov v globálnom meradle, takýchto automobilov, teda poháňaných elektrickou energiou priam raketovým tempom. Podľa ich výskumov dochádza každoročne k nárastu o 100 % v predaji takýchto automobilov.
Ďalším z argumentov, ktorý zvyknú používať odporcovia tejto cesty rozvoja automobilizmu, je vysoká alebo relatívne vysoká vstupná cena automobilov, elektromobilov, samozrejme. Je si však treba uvedomiť, že ju vyvažuje, a čím ďalej, tým viac bude vyvažovať nenáročnosť prevádzky takéhoto typu vozidla, a to najmä s ohľadom na spotrebované pohonné hmoty. Podľa záverov Slovenskej asociácie pre elektromobilitu sa môže rozdiel medzi vstupnou investíciou do štandardného automobilu a "elektroauta" vrátiť prostredníctvom úspory paliva už v období okolo piatich rokov, pričom možno s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou predpokladať, že vzhľadom na vývoj výskumu a vývoja v tejto oblasti sa táto doba bude ďalej skracovať.
Často skloňovaným problémom elektromobilov je aj otázka nedostatočnej infraštruktúry, najmä čo sa týka siete dobíjacích staníc. Podľa stanovísk odborníkov, ktoré sme získali, je však už aj súčasná situácia u nás viac-menej uspokojivá, aj keď sa, samozrejme, nemôžme porovnávať s takými lídrami v tejto oblasti, akými sú napr. Nórsko alebo Nemecko, ale aj v súčasnosti už dokonca aj elektromobily s najnižším dojazdom poľahky dôjdu z Bratislavy do Košíc, že už súčasná sieť dobíjacích staníc toto umožňuje.
No ale teraz k tomu, aké sú hlavné dôvody, ktoré nás viedli k predloženiu tohto návrhu, a teda k takejto forme podpory elektromobilov. Ako prvý a kľúčový argument uvádzame negatívne dopady štandardných, dopravných systémov založených na fosílnych palivách na životné prostredie, následne na zdravie ľudí a na celkovo kvalitu, kvalitu nášho života. Znepokojujúca je najmä vysoká a stále stúpajúca produkcia emisií z tohto druhu znečistenia. Máme tu dočinenia s takým kontrastným vývojom, že kým z toho dlhodobého hľadiska, ak rátame za dlhodobé hľadisko posledných 25 rokov, tak pri stacionárnych zdrojoch znečistenia sa nám darí plus-mínus to znečistenie znižovať, v tých prvých obdobiach po novembri ’89 dokonca výrazne, neskôr sa to viacej blížilo k stagnácii, ale celkovo ten trend možno označiť s istými výhradami za vcelku pozitívny, tak v prípade mobilných zdrojoch znečistenia je tomu práve naopak. Takže toto je jeden z významných dôvodov, aby sme v oblasti práve dopravy prijali zásadné rozhodnutia a zásadné zmeny.
Čiže je to výzva hľadať alternatívne cesty k doterajšiemu dominantnému modelu dopravného systému na Slovensku a jednou z týchto alternatívnych ciest, by mohla byť práve aj podpora tohto vo svete sa, ako sme už povedali, dynamicky sa rozvíjajúceho odvetvia automobilizmu. Takým synergickým efektom by sme okrem toho dosiahli, že by takýto rozvoj a podpora tohto typu rozvoja, bola zároveň podporou inovácií a dynamiky rozvoja priamo zainteresovaných, ako aj nadväzujúcich priemyselných odvetví a podobne aj podpora rozvoja alebo impulz pre rozvoj vedeckých a výskumných kapacít v tejto oblasti.
Vzhľadom na prognózu vývoja počtu elektrických automobilov, ktorá pochádza z roku 2012, by sa mala Slovenská republika v roku 2020 vo výrobe týchto automobilov približovať k hranici 100-tisíc automobilov, čím by sme ďalej prispeli k zvýšeniu ich podielu a vplyvu v rámci celej dopravnej štruktúry.
Toto sú len niektoré dôvody, pre ktoré si myslíme, že štát by mal pristupovať k tejto problematike proaktívne a presadzovať návrhy vedúce k podpore rastu tohto perspektívneho odvetvia hospodárstva, aj keď jedným dychom musíme povedať, že celkovo automobilizmus nie je zrejme ideálna cesta rozvoja dopravy, takže môžeme sa opäť sporiť o to, či tu podporujeme niečo, čo je absolútne pozitívne alebo čo je len menšie zlo. Je to vec uhlu pohľadu.
Ja ako nemotorista by som si vedel predstaviť aj ten druhý pohľad, ten, že podporujeme len menšie zlo, ale myslím si, že v tomto prípade aj menšie zlo je lepšie ako väčšie zlo, ale nakoniec v každom prípade je menšie zlo lepšie ako väčšie zlo a minimálne ako taký medzikrok k iným ešte alternatívnejším formám dopravy, ktorých sa snáď dožijeme v budúcnosti, je, myslíme si, tento krok žiaduci. Presviedča nás o tom aj pohľad do zahraničia, kde vidíme, že sú oveľa ďalej ako Slovenská republika, ktorá v podstate k žiadnym systematickým riešeniam, podporným riešeniam v tomto smere dosiaľ nepristúpila, pritom tých nástrojov na podporu jestvuje viacero a sú úspešne využívané viaceré a pre inšpiráciu môžeme zájsť do mnohých európskych krajín. Napríklad v Nórsku sú pri kúpe elektromobilu odpustené všetky jednorazové dane a poplatky, zároveň majitelia týchto automobilov nemusia znášať nutné poplatky či cestnú daň. K ďalším výhodám patrí bezplatné využívanie verejných parkovísk alebo využívanie špeciálnych jazdných pruhov v prípade používania elektromobilov. Susedné Rakúsko dotuje nákup elektromobilov pre podnikateľské účely, podniky tak môžu získať až 30 % z ich ceny. V Estónsku sú už štandardom daňové úľavy pre elektromobily. Aj viacero ďalších krajín razí podobnú cestu jednorazovej pomoci vo forme finančného príspevku alebo, naopak, daňovej úľavy. Firmy sú podporované aj vo forme zvýhodnených odpisov, čo je aj nami navrhovaná cesta. Je tomu tak napr. v Holandsku či Belgicku.
Naším navrhovaným riešením, ako podporovať a motivovať podnikateľské subjekty ku kúpe takýchto typov vozidiel, je skrátenie doby ich odpisovania. Pokiaľ ide o aktuálnu legislatívnu úpravu, zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov zaraďuje automobily do prvej odpisovej skupiny s dobou odpisovania štyri roky. Uvedený právny predpis pritom nerozlišuje, či ide o štandardný automobil alebo o vozidlo, ktoré je možné zaradiť do kategórie zelených elektromobilov. A práve tu vidíme vhodný priestor na presadenie nášho riešenia, kedy by štát vytvoril skrátením doby odpisovania zo štyroch na jeden rok citeľnú motiváciu pre podnikateľské subjekty, ktorá by však zároveň neohrozila citeľne príjmy štátneho rozpočtu. To by sa následne pozitívne prejavilo aj na zvýšení predajnosti týchto vozidiel, a teda častejším obstarávaním takýchto typov vozidiel podnikateľskými subjektmi.
Otázka udržateľnosti a podpory inovatívnych alebo tzv. zelených riešení je čím ďalej, tým častejšou súčasťou politiky podnikov, a to aj podnikov nachádzajúcich sa na území Slovenska, čo by ešte zvýšilo, predpokladáme, popularitu tohto opatrenia.
No a na záver také tie obligátne zaklínadlá, ako sa hovorí, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Nebude mať negatívny dopad na verejné financie ani na životné prostredie - na životné prostredie skôr naopak - ani na podnikateľské prostredie, informatizáciu spoločnosti či negatívne sociálne vplyvy. (Reakcia z pléna.) Obávam sa, že my teraz... Budeš taký dobrý? (Povedané so smiechom.)
Takže toľkoto som považoval za potrebné povedať na úvod, a dúfam, že tento návrh podporíte.
Ďakujem vám vopred za pochopenie.

24.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kollár sa zmienil okrem iného aj o riziku postupnej likvidácie strednej vrstvy v tomto štáte. K tomu chcem poznamenať, že stredná vrstva nemá len ekonomický alebo tak povediac rýdzo sociálny rozmer, ale má aj rozmer občiansky. Je, myslím si, všeobecne akceptovateľnou pravdou, že stredná vrstva je hlavnou bázou a oporou občianskej spoločnosti. A aktuálnosť tejto skutočnosti podčiarkujú práve posledné dni a týždne. Na jednej strane frustrácia, musíme povedať, že aj z chudoby, spolu, samozrejme, s vplyvom propagandy, xenofóbie, testosterónu a ďalších ingrediencií a to všetko pretavené do nevídaného násilia za masívnej účasti tých najnižších sociálnych i mentálnych vrstiev spoločnosti a na druhej strane deštrukčné pôsobenie domácich oligarchov a povedzme si úprimne, aj nadnárodných spoločností, ktoré u nás pôsobia, teda toho opačného extrému, tých sociálne najvyšších, aj keď mentálne nie vždy práve najvyšších vrstiev spoločnosti. Čiže v oboch týchto krajných prípadoch ide o veľmi nebezpečné extrémy, ktorým, priznajme si, nečelia účinne ani naše politické, ale ani mienkotvorné elity. A o to je práve stredná vrstva dôležitejšia aj v úlohe sily, ktorá do istej miery vytvára istú rovnováhu, alebo neutralizuje, aspoň čiastočne eliminuje negatívny vplyv týchto spomínaných extrémov. Takže som rád, že si spomenul aj túto skutočnosť. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážení členovia vlády, dámy a páni. V predchádzajúcom období som členom vlády Slovenskej republiky adresoval 7 interpelácií, keďže som bol vyzvaný, tak ich aj uvediem, ako sú číselne uvedené v tej príslušnej tlači, ktorú sme dostali. Čiže sú uvedené pod č. 1, 2, 13, 14, 15, 16 a 17. Dovoľte mi teraz zareagovať na niektoré z odpovedí členov vlády, ak mám byť opäť konkrétny, tak to budú reakcie uvedené pod č. 2 až 17.
Pána predsedu vlády a pána ministra kultúry som sa listom z 29. apríla tohto roku pýtal, že ako je možné, že významná Národná kultúrna pamiatka kaštieľ v Moravanoch sa dostala do súčasného katastrofálneho stavu, kto je za túto situáciu menovite zodpovedný, aká politická a trestnoprávna zodpovednosť bude voči tejto osobe, respektíve týmto osobám vyvodená a ako plánuje ministerstvo a vláda túto situáciu riešiť v záujme záchrany spomínanej mimoriadne dôležitej pamiatky. Odpovede predsedu vlády a ministra kultúry boli takmer zhodné. Obaja ma informovali o tom, že majiteľom objektu sú slovinskí občania, ktorým boli uložené pokuty vo výške 3 300 a 100-tisíc eur. Tieto pokuty však vlastníci neuhradili a konaniam v tejto veci sa vyhýbajú. Snahy o vyvlastnenie pamiatky boli neúspešné, pretože sa údajne nepodarilo nájsť seriózneho záujemcu, v prospech ktorého by bola národná kultúrna pamiatka vyvlastnená. Trestné konanie vo veci podozrenia zo spáchania zločinu zneužívania vlastníctva v zmysle Trestného zákona bolo prevzaté Slovinskou republikou, a preto Slovenská republika nemôže v predmetnej veci konať. Konečné rozhodnutie nebolo Slovenskej republike dosiaľ doručené. Navyše, aby toho nebolo málo, celé Kocúrkovo je o to väčšie, že, ako som sa dozvedel z odpovede pána ministra Maďariča, konanie pred Krajským pamiatkovým úradom Trnava bolo sťažené aj vydaným uznesením Okresného súdu v Piešťanoch o predbežnom opatrení, ktoré zakázalo nakladať s národnou kultúrnou pamiatkou.
Aby vám bolo jasnejšie, o čo tu ide, že keby náhodou chcel niekto aj nejak zachrániť, aspoň staticky zabezpečiť tento už pomaly padajúci objekt, tak by to nemohol, aj keby to chcel urobiť na vlastné náklady, čiste povedzme z entuziazmu ochranárskeho, lebo je tu to predbežné opatrenie okresného súdu. Takže je to, povedal by som, v úvodzovkách, dokonalé. V danej veci konala, opäť však bezvýsledne, aj pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry.
A teraz dovoľte môj stručný komentár. Už začínam mať podozrenie, že odpovede na moje interpelácie sa píšu cez kopírovací papier tak, že sa tam len vymenia osoby a obsadenie, ale inak je obsah viac-menej rovnaký. Každý kompetentný urobil všetko, čo mal a čo bolo v jeho silách. Nikto nie je za nič zodpovedný a ak aj zodpovedný je a dokonca je mu udelená pokuta alebo iná sankcia, jednoducho ju ignoruje, pojednávaniam sa vyhýba a národné kultúrne pamiatky, vzácna príroda, krajina, verejné priestory i verejné financie nám odchádzajú do nenávratna a príslušné orgány Slovenskej republiky sa tvária, že sú voči tomu úplne bezmocné. Otázka znie, na čo ich potom máme? Napadá ma aj parafráza, alebo napadá mi aj parafráza známeho výroku Václava Havla, len by som ju prehodil do inverznej polohy: nie moc bezmocných, ale bezmocnosť mocných.
A ešte poznámka ku kauze Moravany. Moja otázka znie, keď je takáto situácia, že vyšetrovanie prevzala na seba Slovinská republika, koľkokrát bola poslaná protestná nóta Slovenskej republike (pozn. red.: správne má byť – "Slovinskej republike")? Koľkokrát bol v tejto veci predvolaný slovenský, slovinský, pardon, veľvyslanec, keď konanie v tejto veci prevzala na seba Slovinská republika a čas pracuje proti nám? Vidíte, nielen prezident Bush si mýli Slovinsko a Slovensko, ale i ja. Mňa totiž odpovede typu áno, prichádzame o obrovské hodnoty, ale nemôžeme nič proti tomu robiť, lebo, napríklad, mimozemšťania, jednoducho neuspokojujú. A pýtam sa, je to naozaj moja chyba?
Začiatkom mája som sa obrátil na ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pána Juraja Draxlera s niekoľkými otázkami týkajúcimi sa IUVENTY – Slovenského inštitútu mládeže. Dozvedel som sa, že pozemky a objekty správy IUVENTY na Búdkovej ceste 2 boli vyhlásené za prebytočné a v súčasnosti sa pripravuje ich prevod do správy ministerstva. Následne ministerstvo zváži ďalšie využitie. V predbežných diskusiách, ktoré prebehli so zástupcami mestskej časti a občianskymi združeniami, sa rokovalo aj o návrhoch, aby v areáli na Búdkovej boli výstavy, prípadne, aby sa tu obnovila krúžková činnosť.
Musím povedať, že druhá časť odpovede znie nádejne. A čo sa týka prevodu majetkov na iné osoby, uznávam, že som sa zrejme nepýtal dosť konkrétne, takže sa to budem snažiť precizovať a napraviť v najbližších dňoch.
Dňa 14. apríla t. r. som interpeloval ministra životného prostredia pána Žigu vo veci tzv. hausbotov na Dunajských ramenách pod Bratislavou. Odpoveď mi prišla 22. mája, teda 8 dní po zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak prvý ani druhý raz, a preto podľa známeho "trikrát a dosť!" budem v tejto veci aj postupovať.
Z odpovede pána ministra som sa dozvedel, že predmetné zariadenia sa nachádzajú na území, ktoré je súčasťou chráneného vtáčieho územia Dunajské luhy a čiastočne aj Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy. Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je v tomto prípade na státie plávajúceho zariadenia na vodnom toku alebo inej vodnej ploche potrebný súhlas okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie s účinnosťou od 1. apríla 2014. Väčšina plávajúcich zariadení bola v danom území umiestnená vraj už pred uvedeným termínom, teda v čase, keď uvedený súhlas nebol potrebný. K tomuto mám tri doplňujúce otázky alebo komentáre.
1. V príslušnom zákone sa hovorí o státí, a nie o výstavbe, umiestnení či inštalácii, takže po 1. apríli 2014 nastali dve možnosti: buď sa tieto objekty dodatočne legalizovali, alebo na dunajských ramenách stoja bez povolenia, teda nelegálne. Medzi týmito dvoma možnosťami je len jeden rozdiel, že jedna je horšia ako druhá.
2. Keby sme aj uznali, že väčšina týchto objektov tu bola umiestnená pred uvedeným termínom 1. 4. 2014, ako sa nakladá s tými ostatnými? Teda s tými, ktoré tam boli umiestnené neskôr.
3. Prečo bola novela príslušného zákona prijatá, respektíve nadobudla účinnosť až od 1. 4. 2014, keď vláda bola vymenovaná o dva roky skôr a nič jej nebránilo zákon novelizovať oveľa skôr, ako tak urobila. Argument, že tento problém nebol známy skôr, neobstojí, lebo nielen médiá, občianski aktivisti, ale aj napríklad ja a kolega Hlina sme z tohto miesta viackrát upozorňovali na to, že ide o závažný problém, a apelovali sme na vládu a príslušné alebo relevantné ministerstvá, aby sa týmto problémom zaoberali. Pokiaľ si dobre pamätám, kolega Hlina dokonca iniciatívne predložil návrh novely príslušného zákona, ktorý však nezískal podporu väčšiny. Prečo asi?
Na otázku, kto povoľuje vjazdy motorových vozidiel k týmto objektom, som sa dozvedel, že takéto súhlasy sú vystavované pre občianske združenia, najmä ochranárske, ale aj pre súkromných majiteľov pozemkov a nehnuteľností, ak nemajú možnosť iného vstupu. Tak toto je už naozaj vrchol, vážení. Najskôr niekomu dovolíme umiestniť v chránenom území niečo, čo tam nemá čo hľadať, a potom mu k tomu ešte povolíme prístup motorovým vozidlom, lebo veď ako by sa tam inak, chudáčik, dostal. To, že som žiadal doložiť stanoviská príslušných orgánov, ktoré som nedostal, a to, že som sa pýtal aj na to, či náhodou existencia a prevádzka hausbotov plus prístup motorovými vozidlami k nim neohrozujú aj vodné zdroje, na čo som odpoveď taktiež nedostal, je už len povestná čerešnička na torte, lebo však, čo tam po nejakej vode, všakáno? Hlavné je, že jej ochranu sme slávnostne a s fanfárami dostali vlani do ústavy.
Odpoveď pána ministra na moju interpeláciu teda považujem nielen za neuspokojivú, ale za priam alarmujúcu.
Dňa 4. 5. 2015 som sa toho istého pána ministra Žigu, som sa na toho istého pána ministra Žigu obrátil s dvoma ďalšími interpeláciami týkajúcimi sa tentoraz skládok odpadov. Prvá z týchto interpelácií sa týkala skládky odpadu bývalých Chemických závodov Juraja Dimitrova v Mestskej časti Bratislava - Vrakuňa. Z odpovede som sa dozvedel, že táto skládka odpadu je údajne pre ministerstvo prioritou a v súčasnosti sa na základe ukončených prác v teréne pripravuje analýza rizika znečisteného územia. Tomuto slovnému spojeniu síce celkom nerozumiem, ale tuším, čo tým chcel autor povedať. Na základe toho, ako aj štúdie uskutočniteľnosti sanácie sa aktualizuje klasifikácia environmentálnej záťaže v informačnom systéme environmentálnych záťaží a následne prebehne konanie o určení povinnej osoby, ktorá bude za odstránenie zodpovedná. Ďalej ma pán minister informuje o tom, že jeho ministerstvo konalo oveľa skôr, ako sa začala, citujem: "v tomto prípade veľmi zvláštna mediálna kampaň niektorých komunálnych politikov, ktorí pre riešenie problému neurobili dosial nič podstatné. Na rozdiel od predchádzajúcich vedení totiž v tomto volebnom období rezort životného prostredia nielen hovorí, ale aj reálne koná. Považujem preto za veľmi pokrytecké a falošné, pokiaľ sa ministerstvo dnes niekto pokúša obviniť z nečinnosti". Koniec citátu. Na záver ma pán minister upozornil na to, že environmentálnych záťaží je u nás veľa a nie je v silách štátu zlikvidovať stovky týchto záťaží na celom Slovensku súčasne, keďže doteraz sa tomuto dedičstvu venovala minimálna pozornosť.
K tomu mám len tri takpovediac kontrolné otázky.
1. Ako je možné, že sa tomuto dedičstvu z minulosti venovala a zároveň v minulosti venovala len minimálna pozornosť?
2. Čo po viac ako troch rokoch, ktoré strávil pán minister vo funkcii, nasvedčuje tomu, že skládka vo Vrakuni je naozaj prioritou jeho ministerstva?
3. Je pán minister naozaj presvedčený, že nebezpečnú skládku odpadu v kontakte s najvýznamnejším zdrojom podzemných vôd v strednej Európe je možné považovať len za jednu zo stoviek envirozáťaží nachádzajúcich sa na našom území, a nie za urgentnú záležitosť porovnateľnú minimálne s povodňou či požiarom veľkých rozmerov alebo inou masívnou živelnou pohromou, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah?
Posledná moja interpelácia z uplynulého obdobia sa týkala skládky odpadov v Považskom Chlmci, ktorá mala byť už dávnejšie definitívne uzavretá, o čom hovorí aj viac ako dva roky starý verdikt Európskeho súdneho dvora, pričom Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky je orgánom, ktorý zastupuje Slovenskú republiku v tomto spore. Z odpovede pána ministra Žigu som sa dozvedel, že primárnym záujmom jeho ministerstva, ako aj Slovenskej inšpekcie životného prostredia je uzavretie skládky v súlade s rozsudkom Európskeho súdneho dvora. Faktom je, že Slovenská inšpekcia životného prostredia vydala 10. apríla 2014 predbežné opatrenie a nariadila prevádzkovateľovi skládky, aby sa zdržal akýchkoľvek činností súvisiacich s ukladaním odpadu v prevádzke, pričom ministerstvo zamietlo aj následný opravný prostriedok prevádzkovateľa. Stále však zostáva otvorenou otázkou, prečo inšpekcia konala až rok po verdikte Európskeho súdneho dvora v tejto veci a prečo to, čo minister životného prostredia označil za primárny záujem, už trvá niekoľko rokov a stále nie je uspokojivo vyriešené?
Z vyššie uvedených dôvodov žiadam hlasovať o mojej nespokojnosti s odpoveďami na moje interpelácie uvedenými pod bodmi, teraz budem čítať pomaly, aby pani Kováčová si to stihla zaznamenať, bodmi č. 2, 13, 14, 15 a 16 uvedenými v tlači č. 1542.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Celý svoj dospelý a profesionálny život sa zasadzujem za to, aby sme preferovali prevenciu pred terapiou. Táto zásada sa týka nielen zdravia ľudí, ale aj takpovediac zdravia životného prostredia. Princíp prevencie či predbežnej opatrnosti je aj jedným z princípov trvalej udržateľnosti, ktorý obsahuje, alebo ktoré obsahuje známa Rio deklarácia prijatá na summite Zeme v Rio de Janeiro v júni 1992. Ani v súvislosti s utečeneckou krízou zásadne nespochybňujem fakt, že z dlhodobého hľadiska je kľúčové riešenie príčin, ale to "ale" znie: V tomto prípade sa nemôžem zbaviť dojmu, že tentoraz ide o prejav určitého alibizmu, lebo okrem dlhodobého problému tu čelíme aj aktuálnej kríze, alebo, ak chcete, okrem chronickej choroby tu máme dočinenia aj s jej akútnym prejavom, ktorý musíme riešiť tu a teraz. Navyše s tézou o potrebe riešiť problém tam, kde vzniká, do istej miery koliduje aj bod H návrhu vyhlásenia Národnej rady, ktorý vyzýva k vráteniu a odradeniu ďalších migrantov. Skôr by som si tam vedel predstaviť formuláciu, že urobíme všetko preto, aby migrovať neboli nútení.
Ďakujem.

12.
Ďakujem pekne za slovo.
Milý Jano, dovoľ v prvom rade, aby som sa pripojil tiež ku gratulantom a gratulantkám k tvojim dnešným meninám.
Ale k veci. Mimovoľne mi pri tvojom výbornom vystúpení napadla podobná paralela, ktorá sa možno nie všetkým v tejto sále bude páčiť, ale neodpustím si ju povedať. Pripomenul si tu, milý Jano, tragickú skutočnosť, že vláda vojnového, takzvaného slovenského štátu vyhnala na takmer istú smrť 70-tisíc svojich občanov. Ak by dnešná vláda Slovenskej republiky dobrovoľne a spontánne prijala tých približne 700 diskutovaných utečencov, čiže symbolické jedno percento z tých 70-tisíc deportovaných, bolo by to nielen symbolické gesto, ale aj malý praktický príspevok k odčineniu hriechu a zločinu proti ľudskosti, ktorého sa dopustili a ktorý spáchali naši predchodcovia v týchto laviciach. Nebudem už pokračovať, myslím, že to stačí.
Ďakujem pekne.

6.
Chcem podotknúť len to, že táto výzva je približne týždeň stará. Čiže nereaguje na niektoré novšie vyjadrenia či už pána premiéra alebo ďalších.
Zároveň musím sa pripojiť aj k tomu kritickému tónu, že tie prvé vyjadrenia aj pána premiéra neboli práve najšťastnejšie. Dokonca ani to vyjadrenie, ktorým reagoval na demonštráciu alebo, ako to nazvať, vlnu násilia, ktorá sa prehnala Bratislavou v sobotu, lebo tá ako keby nepriamo nahrávala samotným účastníkom, hovoriac, že vylamujú už otvorené alebo vylomené dvere a podobne. Je to vec interpretácie, ale takto si to aj väčšina komentátorov vysvetlila, lebo veľmi sa to inak vysvetliť nedá.
Možno by sme sa mali vrátiť k tomu, čo som povedal ja na záver. Ja som naozaj odcitoval túto výzvu. Môžme si o nej myslieť čokoľvek, ale myslím si, že aj tí signatári boli vedení dobrou vôľou. Reagovali naozaj na tie prvotné reakcie. A ten ich zoznam, ktorý som len skrátene prečítal, svedčí o tom, že sú to organizácie a ľudia, ktorých, by som povedal, užitočnosť, obetavosť a nezištnosť sú nespochybniteľné. A čo je aj sympatické, keď ste si pozreli ten zoznam tých signatárov, resp. tých organizácií, naozaj sa tentoraz podarilo preklenúť ideologické rozpory povedzme z čias referenda spred niekoľkých mesiacov, keď si zoberiete, že je tam celý rad katolíckych, ak to tak mám zjednodušiť, organizácií a zároveň tých, ktoré možno v tom spore o referendové otázky stáli proti sebe. Takže všetko zlé je na niečo dobré. Ak na nič iné nie je dobrá táto kríza, ktorá je inak tragédiou, tak aspoň na to, že zjednotí možno náš tretí sektor na spoločných pozíciách. Tak len toľko.
Ďakujem pekne.