Dobrý deň prajem. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, rešpektujem, vážený pán spravodajca, dobrý deň. Už porozprávali nám tu niečo právnici, porozprávali lekári, nuž možno je čas, aby sme aj my pacienti prehovorili do tohto zákona, ktorý sa podľa všetkého týka vlastne každého občana, lebo každý občan je potenciálnym pacientom. Čo je úplne logické. Hovorí sa také jedno porekadlo, u nás v rodine sa to používalo, stará mama to hovorievala, že koho chce Pán Boh potrestať, tomu na chvíľočku rozum zoberie a potom to už ide. Mne sa bez nejakej zlomyseľnosti zdá, ako keby možno v súvislosti s týmto návrhom, ktorý tu dnes už tretiu či štvrtú hodinu riešime, taký nejaký vyšší zásah do poradenského systému SMER-u zasiahol. Lebo priznám sa, možno to je pravda, možnože nie, dosť často počúval som, že SMER má vynikajúce analytické oddelenie, že vie veľmi presne vystihnúť náladu - napokon pán premiér týmto vyniká - a že hovorí to, čo treba hovoriť, a zamlčuje to, čo by nebolo treba povedať. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Ako keby pri tomto návrhu tak trochu ozaj chýbal ten pud sebazáchovy a SMER vypálil niečo, čo mu určite neurobí dobrú službu. Ale tu nejde o to, či by som, ja teda nemám ani právo, ani dôvod hodnotiť analytické systémy SMER-u, ale určite by som potreboval v úvode povedať, že mi vadí ten leitmotív, ktorý to z toho vyplýva a ktorý je odkazom občanom: Pozor, tu je síce sloboda, tu je demokracia, tu môžeme hovoriť, ale, milý občan, pozor, odtiaľ potiaľ. Vieme si predstaviť, že niekedy je toho už priveľa a hovoriť jednoducho tak mierne, taktne neodporučíme. Máme na to svoje nástroje.
Tento odkaz je v spoločnosti, ktorá vyniká strachom hovoriť, hrozivý a z toho pramení moje presvedčenie, že to voľajako z hľadiska politického marketingu a istého smerovania tentokrát SMER nezvládol. Lebo ja tam nachádzam hrozivý odkaz, ktorý predpokladám, že tvorcovia tohto návrhu nemali v úmysle národu vyslať.
No ale dobre. Poďme sa pozrieť na ten pohľad pacientov. Ja pri čítaní zákona, resp. tých paragrafov zo spoločnej správy som mal dva dosť rozporuplné pocity. Ten prvý pocit je taký pocit istého zhrozenia veľmi úprimného, už mám na to svoje roky, aby som to mohol vnímať nielen akademicky, ale realisticky, že sa tu hovorí: Pozor, občan, tu sa jednoducho veľmi rýchlo môže stať to, že sa z pozície potencionálnej obete, potencionálneho rukojemníka, už to tu niekde zaznelo dneska tieto výrazy, ani keby sme si požičali, ale mňa skutočne slovo rukojemník neraz napadlo dnes počas posledných hodín, a že sa tu už pomaličky môže stať to, čo sme zažili nie tak dávno, že ten potenciál v tom rukojemníckom pacientskom postavení sa môže zmeniť na reál a zastavili sme sa len chvíľku od priepasti, za ktorou by už boli nasledovali reálne obete. Veď to tu už niekto dokonca povedal, že nechajme ich zopár zomrieť a uvidíme.
No už len povedať niečo také je strašné a niečo také domýšľať sa mi zdá úplne nenáležité. Viem, že niekedy tu zaznejú slová, ktoré sú tvrdšie, ale rozhodne sa domnievam, že táto reálna hrozba neostala len vo mne ako v jednom z potencionálnych pacientov, ale ostala v národe úplne všeobecne. My sme ozaj boli chvíľku od priepasti. Pozeral som sa na to aj tak, že aha, tak ja ako rukojemník mám slúžiť boju za vyššie platy lekárov? Priznám sa, je to nedôstojný pohľad, ale ani v tomto som opäť nebol pravdepodobne sám a možno časť spoločnosti zdieľala aj takýto pohľad na udalosti, keď sa mali potencionálni rukojemníci meniť na reálne obete.
Hovoril som o dvoch pocitoch. Ten druhý je úplne protikladný k tomu prvému, ktorý som nazval zhrozenie a úľak. Ten druhý je pocit vďačnosti. Veď človek si musí logicky povedať: Dočerta, veď tí naši lekári a zdravotné sestry, veď oni nebojujú len za to, aby mali vyšší plat alebo vôbec možno to nebola tá podstata. Veď oni bojujú za mňa ako pacienta, aby som dostal v prípade, že teda sa dostanem do ich rúk, nie maximálnu starostlivosť, ktorá možno prináleží iba tým, čo sú prezidenti a čo môžu odskočiť do Innsbrucku, keď je s nimi naozaj zle, ale ktorá prináleží na úrovni doby každému, kto by teda mal a mohol dostať to, čo je v tejto súvislosti možné poskytnúť. Takže v tomto prípade si hovorím, ozaj len poďakovať, že vôbec niekto za mňa chce zabojovať a akékoľvek moje pohľady na to, že by som sa mal sťažovať na ich úmysel zdvihnúť hlavu a povedať hop, v zdravotníctve je situácia, ktorú nazvať znepokojivo je len taká láskyplná metafora. Ozaj len také pohladenie, aby som nemusel povedať krutú pravdu. Však už dnes to zaznievalo medzi riadkami, že koľkokrát stoja naši lekári pred voľbou, že toto tu môžem a toto by som mal. Ale, žiaľ, je mnoho dôvodov na to, aby som to, čo by pacient mal dostať na úrovni doby, mu nedal, pretože sú na to rôzne dôvody, ktoré nevyplývajú z toho, že by sa to ozaj nedalo, ale že sa to v tej chvíli akosi nehodí.
Čo navrhnúť ako riešenie tejto schizofrénie, týchto dvoch pohľadov? Toho pobúrenia a tej vďačnosti? Nuž, ak by sme sa chceli vybrať nejakou cestou takou humánnou alebo zdôrazňovať etické prvky, nuž možno by sme mali povedať, že dať každému zodpovednému lekárovi, sestre, ministerke zdravotníctva na stenu portrét slávneho lekára Hippokrata a požiadať, aby si ľudia, ktorí zodpovedajú za naše zdravie, denne pripomínali tie slávne slová prísahy, ktorá má už viac ako 2 500 rokov. No asi by sme s tým nepostačili, aj keď ja si slová lekárskej prísahy vážim. Ono totižto v tom piatom storočí pred naším letopočtom Hippokrates nemal veľa možností uvažovať aj s tým, že budú existovať nejaké hromadné výpovede, alebo že bude existovať možnosť hromadných práceneschopností. Určite toto riešenie by bolo veľmi akademické.
A ja v tejto súvislosti urobím takú prvú malú odbočku, kde by som chcel predsa len pani ministerke Zvolenskej, ktorá nám tu tak dnes chýba, pán minister spravodlivosti ju zastupuje, predsa len istým spôsobom poďakovať za vec, ktorá nesúvisí úplne priamo s touto témou, ale súvisí so zdravotníctvom veľmi úzko. A to je to, že keď som poukázal na to, že práve dnes je tomu rovných 120 rokov a jeden mesiac od chvíle, keď zomrel možno najvýznamnejší lekár, ktorého, alebo jeden z najvýznamnejších, ktorého sme v histórii mali, a keď som ich na to upozornil interpeláciou, tak mi dala za pravdu, že skutočne, rodák zo Štrby Ľudovít Markušovský, zakladateľ zákonov zdravotníckych v 19. storočí a začiatkom 20., v 19. storočí, zomrel v 19., že je to človek, ktorý by ozaj mohol svietiť ako pozitívny bod v histórii, nielen zdravotníctva, ale aj Slovenska, že takéto vzory potrebujeme. A preto tá malá odbočka od Hippokrata, uznávaného v celom svete, k Markušovskému, ktorého tak trocha sme zabudli a môžeme len s istou iróniou pripomenúť, že naši susedia Maďari mu vzdávajú mimoriadne veľkú úctu, má veľa sôch, veľa rôznych akcií je s jeho menom spojených. My sme, našťastie, zmenili aspoň tabuľu na rodnej fare v Štrbe, kde sme teda konečne opravili po desaťročiach, že to teda nebol maďarský lekár, ale lekár slovenský. Ono, samozrejme, južní susedia nemôžu za to, že maďarčina nerozoznáva slovo uhorský a maďarský, ale my môžeme, už je to niekoľko mesiacov tam v poriadku, dobre.
Poďme zase naspäť ozaj k zákonu, ktorý nás tu trápi. Aké reálne riešenie by sme mohli v tejto súvislosti ponúknuť? No, som presvedčený, že je nám potrebné v tejto súvislosti naozaj zdôrazniť to, že ak zákonodarca, ak navrhovateľ mal na mysli to, že lekárov treba zastrašiť, že ich treba uzemniť, že im treba vniesť do ich radov nepokoj, tak predpokladám, že ak by tieto ciele boli, tak sa celkom podaril zámer autora, lebo som presvedčený, že po takto schválenej zákonnej úprave sa naozaj ľahko môže stať, že mnohí, ktorí by cítili aj občiansku, aj lekársku povinnosť v zmysle toho prísažného Hippokrata zabojovať vždy za mňa ako za pacienta, si povedia, ale mám to ja ozaj zapotreby? A vlastne budú pokračovať v duchu toho, čo je tak časté u nás, lepšie byť ticho, lebo keď veľa povieš, nič nevybavíš, ale si to odskáčeš. No ale azda ja ako potencionálny pacient by som mal podporiť tento pohľad. Pre mňa je lekár, ktorý sa bojí vysloviť a zabojovať za to, aby som dostal, čo by som mohol a mal na úrovni doby, to je cieľom niekoho z nás, to si prajú niektorí poslanci, niektorí ministri, to si môže niekto priať? Toto vidím ako hlavnú podstatu, že týmto zákonom, týmto návrhom dávame odkaz: Bojte sa. A to je zlý odkaz. Takýto odkaz by sme ozaj nemali dávať, pretože dneska si tu sedíme celkom elegantne za notebookmi, poslanci Národnej rady, členovia vlády, možno zajtra budeme kdesi na hadičkách a budeme sakra nazlostení na to, že nie sme prezidentom, ktorý by išiel do Innsbrucku, ale že sme len občanom, ktorý bude vyvolávať na všetky možné linky, či mu niekto nepomôže, lebo má dojem, že je s ním zle a že by to voľáko malo byť inakšie. A ten lekár, ktorý možno by vedel - a dneska to už zaznelo, že iné riešenie vieme ponúknuť - ten si povie: No ale ja hovoriť nebudem, pretože sám nič nezmôžem a keď sa dáme dohromady, tak mi ktosi vyhlási núdzový stav. A ja nechcem tu vytvárať umelé barličky a prepojenia, ale ten odkaz je asi taký.
Viackrát tu zaznelo, dobre, pekne hovoríte, všetci sme sa vlastne zhodli v tejto téme, ako keby sme sa dohodli, ja myslím, že to nie je náhoda, že tá rímska trojka nám tak hlboko nepasuje v Trestnom zákone, tak ako nám nepasuje pán minister spravodlivosti Borec a veľmi by sme tu chceli vidieť pani ministerku zdravotníctva, ale no, je to novela Trestného zákona, je to paradox, paradoxy v tejto miestnosti nebývajú až tak výnimočné. Takže byť teda vecný. Aké riešenie, aby sme mohli poslúžiť iným spôsobom, než je ten, ktorý navrhuje vláda?
Úplne na prvom mieste musím povedať, že ten základný spôsob, ktorý by sme mali použiť a ktorý sa tak veľmi núka a ktorý tak už tečie z toho hrnca, ktorý prekypuje nespravodlivosťou v tejto krajine, je otázka tých päťsto miliónov, ktoré tak pri všetkej skromnosti sa odhaduje, že korupcia - a vôbec nemám na mysli len zdravotnícku korupciu - v tejto spoločnosti nás oberá o prostriedky, ktoré by dokázali tým lekárom, keby sme už tak veľmi chceli sa baviť o platoch, zvýšiť každý mesiac mesačný plat o dvetisíc eur, alebo postaviť desať nových nemocníc plne vybavených každý rok. To nie je hranie sa s číslami, to nie je vytváranie si politickej agendy. To nie je otázka, že chceme tu niečo porozprávať, aby sme sa odlíšili od tých, ktorí vládnu. To je otázka pokornej a úprimnej prosby, že tí, čo majú možnosť rozhodovať, poslanci, vláda, by mali siahnuť po tomto zdroji. Tu vidím jednu zo základných odpovedí na to, aby sa tieto veci nediali. Ale ja viem, tých päťsto miliónov vypadá strašne abstraktne, veľmi kdesi, ale veď ony sa dajú rozmeniť na veľa drobných prípadov, ktoré ľudia, ktorí majú moc, majú možnosť veľmi reálne ovplyvniť. Ale my to ovplyvňujeme tak, že keď novinárka poukáže na to, že v nemocnici v Turci jeden prístroj stojí o šesťdesiattisíc viac ako ten vedľajší, a pritom sú to doslova identické mašinky, tak takéhoto novinára v tejto spoločnosti, akých vôbec nemáme veľa a nie sú teda absolútne nadbytkoví, radšej uvoľníme zo služieb, lebo táto verejnosť vo verejnoprávnom médiu takéhoto človeka nepotrebuje. Nie, o tomto ešte bude na tomto, na tejto 19. schôdzi čas rozprávať, takže nechcem byť až taký konkrétny, ale chcel som poukázať na to, že tých päťsto miliónov sa skladá z peňazí, ktoré ľudia, ktorí majú moc, môžu reálne ovplyvniť. Žiaľbohu, moja skúsenosť je taká, že využívajú mnohokrát presne opačné možnosti a snažia sa veci zahmliť. A v tejto súvislosti tento zákon pôsobí presne tak: my zahmlíme a vy budete ticho.
Ale dobre, poďme aj od tohto, od tejto základnej premisy, päťsto miliónov rozflákaných peňazí, ktoré nám chýbajú všade, ku konkrétnym návrhom, ktoré si dovolím povedať ako svoje videnie úplne reálneho a praktického laického. Povedal som, že nie som tu ani za právnikov, ani za lekárov, ale za pacientov v tejto chvíli, ako by som navrhoval, ako pomôcť tomu, že by sme lekárov nestavali do takejto nedôstojnej role ľudí, ktorým treba dopredu povedať: Buďte ticho.
No predovšetkým v bode číslo jedna z mojich troch bodov, ktoré teraz prednesiem, ale nie je to návrh, to sú len rečnícke body, je ten, aby som v tomto prvom bode poprosil všetkých vo vláde, ktorí sa zdá, sa už rozhodli a zaoberajú sa už len realizáciou myšlienky, ako zdravotné poisťovne znárodniť a vytvoriť tu jednu, aby sa tejto myšlienky, ak sa len trocha ešte dá, vzdali. Veď tie stovky miliónov, ktoré majú ísť na takéto systémové riešenie, treba použiť na systémové riešenia v zdravotníctve tak, aby sme tých lekárov a zdravotné sestry nezastrašovali tým, že buďte ticho, ale aby sme im mohli ponúknuť vybavenie na úrovni doby a aby oni s týmto vybavením - nikdy nie v absolútnej spokojnosti, také niečo nie je cieľom - mohli pracovať v zmysle svojej prísahy.
Viete, alebo tomu som stále neporozumel a nerozumiem tomu ani v tejto chvíli, že my máme odvahu vyhodiť stovky miliónov týmto smerom, v tejto dobe a v takejto biede. Nerozumiem ani tomu, že keď dve percentá, ktoré sú určené na zisk a na režijné náklady, či to bude v jednej alebo v desiatich poisťovniach, no stále z toho vyzbieraného poistného kmeňa, tých poplatkov to bude rovnaká čiastka a pre mňa nie je dôležité, koľko bude tých poisťovní, ale aké budú poskytovať služby. Jednoducho potrebujeme, aby sa pacient mohol stať pánom nad touto situáciou a nie tým rukojemníkom. Takže toto by som videl ako taký základný bod.
Veľmi by sa mi tam žiadalo doplniť ešte jednu vec. Ja si teraz poslúžim jednou poznámočkou a to je vec, ktorú neviem, lekári teraz tu nie sú, ale DRG, dí er dží, alebo ako ste to tu dosť často rozprávali a možno teraz, buď, di ár dží, asi sa možno trocha zosmiešnim, že neviem celkom presne, ale predpokladám, že by to mohlo byť nasledovné, že konečne stanovme v tejto krajine nielen tie veľké súpisy diagnóz, ktoré teda existujú, ale k tomu urobme tie logické kroky, že povedzme jasne, vážený občan, vážený pacient, všetky tvoje bolesti, ak sa ti raz stanoví diagnóza číslo XYZ, sa budú riešiť takouto povinnou súvislosťou úkonov, v takejto cene, v takýchto podmienkach. Možno to nebudú podmienky nemocnice v Pensylvánii, ktorá má rating jedna plus plus, ale bude to možno len slovenská úroveň riešenia tejto diagnózy s ratingom, ak si pomôžem takým ekonomickým výrazom, ktorý sa asi v zdravotníctve nepoužíva, dva plus, ale budeš mať istotu, že nikto na teba nemôže použiť dva mínus postup. A tým pádom by sme dali veľmi elegantnú odpoveď na to základné, aby ľudia mali istotu, že môžu dostať zdravotnú starostlivosť, ktorá vyplýva z presne stanoveného postupu, ktorý je daný pre všetky diagnózy, pre všetky zdravotnícke zariadenia, pre všetky poisťovne.
A čo sa teraz stane? Ja viem. Otázka peňazí. Jedna z poisťovní, ktoré som navrhol teda nerušiť, povie: Ale ja na toto nemám vôbec možnosť získať dostatok peňazí, mne to už nepasuje. Tak tu dávam návod aj vláde, no proste, tak v tomto prípade, ak stanovíme, ak raz zhodneme sa na tom, že existuje zákonný nárok na riešenie všetkých diagnóz tak, aby boli presne špecifikované postupy, technologické postupy, takpovediac riešenia ich, ak ich niektorá z poisťovní nebude vedieť z rôznych dôvodov uhradiť, tak potom nech štát povie: Nemáš nárok na existenciu, pretože ty neplníš to, čo od teba očakávame. A môže sa stať to, ja viem, že to veľmi zjednodušujem, ale ja by som videl úplne logickú väzbu, že v takomto prípade taká poisťovňa bude zrušená bez náhrady za to, že si neplní svoje základné zdravotné povinnosti, teda úhradu toho, na čo má občan nárok.
No a som pri závere, pri tom bode číslo tri. Ak sme tak často rozprávali o tom dnes, že čo všetko by mali znášať zdravotníci v prípade, že bude tu núdzový stav a oni sa budú rôznymi, ako je to tam napísané, úskokmi snažiť tomu vyhnúť a ako môžu na to doplatiť, nuž ja by som povedal a odkázal: Vážená vláda, vážení páni v zdravotníckom sektore, toto nie je dobrý postup. Oveľa viac by som si dovolil odporučiť taký postup, aby viete kto bol postihnutý za to tvrdým spôsobom a za čo? Aby lekár, ktorý nedokáže zabezpečiť ten postup, ktorým ukladá to dí er dží, aby ten z toho znášal dôsledky - a to by sa mi zdalo ako absolútne spravodlivé. Úplne jasne vynechať ten strašidelný kolobeh peňazí z hry a nechať lekárov, aby si mohli plniť svoje povinnosti a nezatvárať im pusu takýmito nevhodnými zákonmi.
Ďakujem pekne za pozornosť.
