Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, moja interpelácia je adresovaná ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu, pánovi Dušanovi Čaplovičovi.
Text: "V Bratislave 26. júna 2013. Vážený pán minister, interpelujem vás vo veci, ktorá svojou podstatou zdanlivo nepatrí do sféry veľkých úloh školstva. Napriek tomu som presvedčený, že práve len zvládnutím takýchto záležitostí je možno dosiahnuť dôležité ciele, ktoré ste si v rezorte vytýčili. V Obchodnej akadémii v Košiciach na Polárnej ulici pôsobí učiteľ Oto Žarnay. Jeho pracovné účinkovanie sa práve končí výpoveďou pre nadbytočnosť, čo sa stalo potom, keď ako predseda rady školy poukázal na nenáležitú zmluvu, ktorú uzatvoril tamojší riaditeľ.
Nie je mojím úmyslom opakovať súvislosti, ktoré sú v tejto veci verejne dostupné. Jeden fakt ma však mimoriadne znepokojuje. Tým je skutočnosť, že človek, ktorý otvorene a v súlade so svojimi pracovnými i občianskymi povinnosťami poukázal na závažné podozrenie pri narábaní s verejnými zdrojmi na svojom pracovisku, bol z tohto pracoviska jeho vedením následne vylúčený.
Tento zlovestný algoritmus nie je, žiaľ, vôbec výnimočný, no keďže jeho výskyt je v tomto prípade viazaný na rezort, ktorý má v erbe etiku a úctu k poznaniu, cítim naliehavú potrebu poznať naň názor človeka, ktorý tento rezort riadi. Táto potreba je umocnená ťaživým tichom, ktoré vyslali kolegovia učiteľa Žarnaya. Hoci sa dá tomuto tichu s ľútosťou porozumieť, som presvedčený, že vedca, archeológa, súčasného ministra školstva, no najmä rozhľadeného človeka Dušana Čaploviča musí takéto ticho vážne znepokojovať. Môže byť totiž znamením, že úlohy rezortu nebude môcť v prostredí stratenej učiteľskej odvahy naplniť. Alebo znamením aj čohosi oveľa horšieho, tušenia, že naše generácie v časoch relatívneho blahobytu morálne zlyhávajú. Čo by sa tu dialo, ak by bolo naozaj zle? K otázke výchovy k statočnosti dostávajú pri takomto pohľade novú, naliehavú dimenziu.
Vážený pán minister, určite je vo vašich možnostiach zistiť si pravdu o prípade učiteľa Žarnaya. No nežiadam vás len o to, chcem vás touto interpeláciou požiadať, poprosiť o niečo oveľa dôležitejšie a prosím vás, aby ste v záujme budúcnosti našej krajiny, v záujme prebudenia všetkých, možno málo odvážnych, no čestných ľudí, narušili to zlovestné ticho. Vyslovte, prosím, svoj názor! Buď je počínanie učiteľa Žarnaya ľudským i profesionálnym pochybením, niečím, čo sa nerobí, a v tom prípade vás prosím, aby ste takéto počínanie verejne odsúdili. Nech učiteľ Žarnay nedáva ostatným učiteľom, našim deťom i celej spoločnosti zlý príklad. Možno je to však všetko inak a ku konania učiteľa Žarnaya treba priradiť celkom iný verejný výrok. Výrok o tom, že takéto konanie je správne a spoločensky potrebné, no zároveň zriedkavé, a preto vzácne. A že práve preto musí slúžiť ako vzor učiteľom, deťom, nám všetkým, pretože nad akýmikoľvek metódami výchovy a vzdelávania stojí metóda najvyššia, a tou je osobný príklad.
Určite budete ako historik so mnou súhlasiť, že vernosť ideálom pretavená do konkrétnych príkladov statočnosti a odvahy, posúvali ľudstvo na stupnici dejinného pokroku vždy oveľa viac, ako aj tie najkrajšie deklarácie. Ktovie, vážený pán minister, či dnes nemáte práve v rukách vy historickú šancu vyznačiť prostredníctvom zdanlivo bezvýznamného prípadu učiteľa Žarnaya dôležitý bod obratu, od ktorého sa bude k vyššiemu ideálu mravnosti uberať nielen školstvo, ale aj budúca história našej krajiny. História, v ktorej by sme mali začať rozdeľovať ľudí podľa jediného kritéria, podľa sily ich ducha a nie podľa ducha ich sily. Veľmi by sme to už všetci naozaj potrebovali. Nenašiel som, vážený pán Dušan Čaplovič, lepšie slová, budem preto len dúfať, že sú postačujúce na to, aby ste cítili, že vás nimi žiadam o niečo oveľa dôležitejšie, ako je odpoveď ministra na poslaneckú interpeláciu. Ak som vás nepresvedčil a vy považujete moju interpeláciu len za politicky vypočítavú slovnú kompozíciu, ku ktorej mi poslúžil prípad učiteľa Žarnaya, potom vás prosím, aby ste svoju odpoveď obmedzili len na pár povinných riadkov, bude mi to naozaj stačiť. S nádejou, že sa tak nestane, Ján Mičovský."
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne a kolegovia, včera bola zaujímavá diskusia a chcem poďakovať za ňu všetkým, ktorí aktívne prejavili svoj názor, a, samozrejme, poďakovať aj všetkým tvorcom tohto nejednoduchého zákona a takisto aj svojim kolegom, spolupredkladateľom.
Možnože treba zdôrazniť jeden moment, ktorý tu ako lajtmotív včera sa prelínal viacerými vystúpeniami a na ktorý by som rád zareagoval nasledovne. Štátny podnik nepochybne vo svojej všeobecnosti nie je žiadna ideálna forma spravovania štátneho majetku. Určite sú mnohé štátne podniky, ktoré sú už len akousi konzervou starých čias, a nič iné, ako túto konzervu odsunúť trvalo niekde do histórie, nie je múdre urobiť s týmito podnikmi.
Ale ja tu hovorím o najvýznamnejšom štátnom podniku našej krajiny, o Lesoch Slovenskej republiky, o podniku, ktorý je veľkou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Som presvedčený a určite mi toto presvedčenie nik nemôže zobrať, že štátna forma správy Lesov Slovenskej republiky je nie dnes, ale pre trvalú budúcnosť najlepšou formou správy tohto majetku. Napriek všetkým nedostatkom, o ktorých ja veľmi dobre viem, napriek všetkým potencionálnym nebezpečenstvám, ktoré sú spojené s ľudskými slabosťami pri tejto forme správy štátneho majetku zvlášť, som presvedčený, že práve toto je forma, ktorá z hľadiska komplexného spravovania všetkých funkcií lesov dáva šancu občanom a všetkým nasledovným generáciám, že pätina územia Slovenska, minimálne táto pätina, bude spravovaná v najbližším desaťročiach a storočiach správne. A keďže sa zhodneme určite na tom, že štátny podnik, forma štátneho podniku má veľa rizík, tak toto je lajtmotív a hlavný cieľ predkladateľov zákona, tieto riziká minimalizovať a minimalizovať je ich možné zákonnou cestou a to, na čo sme poukázali, spôsoby, akými je to možné urobiť, sú spôsoby nie určite ideálne, ale sú to spôsoby reálne, ktoré nenadiktovali asistenti, kuloárne debaty, ale nadiktoval tento spôsob riešenia samotný život a opakujem niečo o tej kombinácii vhodnosti štátneho podniku a nebezpečenstiev, ktoré sú s tým spojené, naozaj viem.
Pán poslanec Sulík tu vystúpil s pripomienkami, ktoré svojím spôsobom ako keby potvrdili to, že je veľmi dobre, keď hľadáme optimálne riešenia. Je to možno dobrý ekonóm - určite, nie možno - ale z hľadiska lesníckeho mu niekoľko vecí uniká. Ja som zase možno naivný lesník, ale tá pravda bude v tomto prípade bude niekde uprostred a ja som presvedčený, že pán Sulík sa hlboko mýli, keď jednoznačne so štátnou formou akéhokoľvek štátneho majetku, jeho spravovania, vyhadzuje na smetisko aj štátnu formu pri spravovaní Lesov Slovenskej republiky. Nie je to dobrý pohľad, pretože my v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť pri tejto forme a pri tomto majetku len o krátkodobých efektoch. Pripomeniem a pokúsim sa citovať jeho včerajší výrok, keď povedal, že v štátnych lesoch sa strašne kradne, a akým vlastne právom, aké argumenty nachádzam na to, aby som niečo takéto obhajoval, že keď to sprivatizujeme, tak síce potom sa bude kradnúť tiež, ale že to ho už trápiť nebude. Nuž, vážený pán kolega Sulík, ale vážení všetci kolegovia a kolegyne aj vážení občania, akonáhle nám prestane tiecť pitná voda vo vodovodných potrubiach, vôbec nás nebude zaujímať otázka, či sú to súkromné alebo štátne lesy. Akonáhle nás zaleje povodeň, vôbec nás nemusí zaujímať, že či to zavinilo zlé hospodárenie v súkromných alebo v štátnych lesoch. V tomto je tá obrovská podstata toho, že nás musí zaujímať, aby lesy boli spravované pre budúcnosť a nie pre krátkodobé efekty, ktoré sú s tým spojené.
Ja viem, nenavrhli sme ideálne riešenie, ale navrhli sme dobré riešenie a chcem obrátiť vašu pozornosť v tejto záverečnej reči práve na to, čo je dobré v tomto riešení. Vieme, že dnes je možnosť, že ak sa pán minister rozhodne a zle sa vyspí, na druhý deň ráno môže byť generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky odvolaný a môže dôjsť k istej veľmi prudkej zmene kurzu. Práve tým, že dávame do dozornej rady komplex významných odborníkov alebo organizácií významných, ktoré by mali vygenerovať významných predstaviteľov dozornej rady, ktorí do istej miery vytvárajú portfólio dôležitých osobností, ktoré majú záujem a určite prirodzený záujem na tom, aby tento podnik fungoval dobre, práve tým vkladáme medzi ten úmysel pána ministra a jeho zlé vyspanie sa a to, aby tento podnik bol dlhodobo spravovaný z hľadiska tých najdôležitejších a najvšeobecnejších požiadaviek, dávame tam dôležitú poistku. Veď väčšina tam zostáva, má pán minister tam dvoch svojich reprezentantov, má tam zástupcu zamestnancov, dávame tam predstaviteľa Lesníckej fakulty Technickej univerzity. Kto môže spochybniť fakt, že lesnícke školstvo na Slovensku je najstarším školstvom lesníckym vysokým na svete? Naše obrovské tradície dávajú úplne jasnú odpoveď na to, že zástupca, dnešný zástupca dnešnej Lesníckej fakulty by mal byť členom dozornej rady a určite by tam mal svoj veľký význam. Pozrime sa na predstaviteľa ochrany prírody, štátnej ochrany prírody, prečo by tam nemal byť, je to predsa človek, ktorý reprezentuje vysoké záujmy ochranárov, ktoré určite majú čo povedať do správy lesov, a my sa niekedy lesníci na to pozeráme, že veď my sme správni ochranári, no tak sa tam nesmieme báť mať predstaviteľa ochrany prírody, ktorá určite má legitímny dôvod zaujímať sa o spôsob, akým sa štátne lesy spravujú. Lesnícka komora - je na tom niečo divné, že tam bude predstaviteľ lesníckej komory? Absolútne odôvodnená a potrebná požiadavka. Predstaviteľ zväzu spracovateľov dreva - koľko vojen sa vykonalo na poli predaja dreva a koľko kritiky sa tu vyslovilo?! No prečo by sme tam neposunuli predstaviteľa Zväzu spracovateľov dreva, nech je jeden zo siedmich, nebojme sa toho. Práve tým, že odkryjeme významné záujmy, ktoré vstupujú do tohto podniku a odkryjeme ich legitímnym spôsobom, že tam predstaviteľov zamestnancov, ochrany prírody, školstva vysokého lesníckeho, spracovateľov dreva dáme, práve tým, nie v maximálne možnej miere úplne dokonale, ale vo veľmi primeranej miere vylepšíme zákon o štátnom podniku pri riadení Lesov Slovenskej republiky a to je vlastne tá najlepšia odpoveď na to, akým spôsobom povedať, že zákon o štátnom podniku je pre správu lesného majetku, zákonom najvhodnejším.
Preto by som veľmi prosil, aby ste sa pozreli práve na tieto momenty a pri zvažovaní o posunutí, alebo neposunutí tohto zákona do druhého čítania, skutočne sa zamysleli na to, akú vodu chceme piť, aké ochrany voči povodniam chceme mať, aké chceme mať rekreačné využitie našich lesov. Keď pán Sulík zdôraznil to, že ten privátny sektor je tým ideálnym sektorom, tak možno len taký útržkovitý príklad, keď si niektorí privátni majitelia lesov teraz pod titulom zvernice oplocujú niekoľkostohektárové územia lesov, je to úplne v súlade s tým, čo občan Slovenskej republiky očakáva a žiada od lesov? Ozaj týmto smerom by sme chceli posunúť náš pohľad na správu štátneho majetku? Áno, opakujem, sú tu chyby a práve tieto chyby vieme odstrániť, ale nevylievajme s vaničkou dieťa a pokúsme sa pozrieť sa na tento zákon nadčasovým pohľadom. Zaznievali tu ešte aj niektoré ešte dielče pripomienky, ktoré prebehnem len veľmi jednoducho a rýchlo.
Otázka, prečo generálny riaditeľ by nemal byť zamestnancom svojho podniku, ono to je tak, myslím si, že pán Droba to vysvetlil, teda túto otázku naniesol, tu je otázka veľmi jasne odpovedaná už dnes, on ani dnes nie je generálny riaditeľ zamestnancom tohto podniku. Boli tam aj pripomienky na spoločenskú radu, že taký nejaký cudzorodý prvok, prečo by nám mal svojím spôsobom vstupovať a komplikovať riadenie tohto podniku. Spoločenská rada je ozaj nóvum. Ale nóvum, na ktorom by sa mali zhodnúť všetci, ktorí nie sú lesníci, ale chcú prehovoriť do správy štátneho majetku spôsobom nanajvýš primeraným. Spoločenská rada nemá žiadne oprávnenia na to, aby rozhodovala o nejakých riadiacich tokoch v tomto podniku, len formuluje a vyslovuje mienku ľudí, ktorí majú záujem na správe lesov z rôznych profesných, amatérskych a záujmových pohľadov. Prečo týmto ľuďom nechceme umožniť, aby mohli prehovoriť? Veď hovoríme o lesoch Slovenskej republiky, hovoríme o štátnych lesoch, hovoríme o lesoch, o ktorých radi mnohí z nás hovoria, veď sú to naše lesy, veď aj ja tam mám svoj podiel. Máš. Spoločenská rada by ťa zastupovala. A práve ona by formulovala bez toho, aby vstupovala rušivým spôsobom do riadiacich procesov. Tvoj zámer je občan.
Takže to sú tie hlavné pohľady, ktoré som chcel v záverečnej reči zdôrazniť, a povedať asi úplne na záver len jedno, áno, ideálne riešenia neexistujú. Existujú riešenia, ktoré sú reálne a vhodné. Toto riešenie je reálne a vhodné, je to riešenie nie pre dnešok, nie pre volebné obdobie, ale pre budúcnosť tejto krajiny a verte tomu, keď to tu včera tak často zaznievalo, že ľudia kradnú a že vlastne budú sa kupovať aj funkcie v dozornej rade, áno, vždy sa dá nahodiť takýto pohľad na čokoľvek, a vlastne ak by sme ho uprednostnili, tak akýkoľvek zákon je možné práve ľudskými, zlými vlastnosťami negovať, ale ja vás chcem uistiť, že v Lesoch Slovenskej republiky je množstvo ľudí, ktorým by tento zákon pomohol, pretože by dokázal, že ľudskosť a odbornosť môže zvíťaziť nad chamtivosťou, političkárením, nad zištnými úmyslami záujmových skupín.
Ak ho schválime, verte, že život dokáže, že sme schválili dobrý zákon, pretože tento zákon, jeho návrh napísal sám život. Tak vám ďakujem za jeho podporu.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Pán poslanec Simon, ja nemám najmenší dôvod spochybňovať to, že lesy by mali na svoju činnosť vždy dostať v prípade, že sa od nich očakáva sanovanie celospoločenských úloh, aj nejakú dotáciu a že v zásade ich samotný kolobeh výrobného procesu je schopný zabezpečiť určitý rozsah zisku. Ale som presvedčený, že očakávať tu nejaké v dnešnej aj v najbližšej dobe enormné dotácie zo strany štátu a podporu nie je možné, a preto bude treba čerpať hlavne z vlastných prostriedkov a vlastných zdrojov. A práve tu sme pri tej podstate, ak by tento zákon prešiel, tak vám garantujem, že schopnosť ešte hlbšie sa zamýšľať nad zdrojmi, ktoré sú k dispozícii, by bola maximálne zvýšená a to v takej miere, že taký prípad, ako ste spomenuli vo vzťahu k Smrečine a ktorého podrobnosti možno celkom nepoznám, ale viem zhruba, o čom ste rozprávali, by bol veľmi prirodzene eliminovaný práve tým, že dozorná rada, ktorá by pozostávala z takých, z takéhoto reprezentatívneho zastúpenia by bola schopná dopredu nevýhodné zmluvy vylúčiť, čo dnes nie je celkom isté.
Čo sa týka pána poslanca Lebockého. Tu by som len zdôraznil jednu vec. Ja si pamätám nielen naše vystúpenie, ale, pán poslanec, aj tvoju reakciu. A celkom rád si spomínam na to, že si ohodnotil viaceré momenty v tomto návrhu za pozitívne a sám si nejak avizoval, že bude dobré, keď sa nimi budú zaoberať jednak príslušné ministerstvo a jednak aj samotný podnik. No ja nevravím, že sa nič neudialo, možnože o niečom neviem, no rozhodne som sklamaný... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Skončil som zhruba tam, že vznikajú tu ešte pri štátnom podniku dve všeobecné otázky, jedna, či vôbec existuje argumentácia podložená tým, že by sme v niektorých oblastiach spoločenského života mali štátny podnik považovať za najlepšiu formu spravovania čohosi, čo považujeme za dôležité, a to čosi, v tomto prípade nám poslúži najväčšie bohatstvo Slovenskej republiky, ktoré predstavuje pätinu územia našej krajiny spravovanú jedným jediným podnikom ... (Pozn. red.: nezrozumiteľné slovo.) a najvýznamnejším, a to podnikom Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica.
Zároveň tu však vzniká aj otázka, že keď porovnávame štátny podnik v porovnateľnej oblasti s privátnym podnikom, tak sa veľmi pravdepodobne dopracujeme k tomu, že privátny podnik je schopný fungovať efektívnejšie. Z toho vzniká rozpor a ak tieto dve tvrdenia považujeme obidve za oprávnené a správne - a ja ich so svojimi kolegami, ktorí sme vypracovali túto novelu, ich za také považujeme -, ako tento rozpor riešiť? Povedal som, že tento rozpor je riešiteľný, a to tak, že pozitíva, ktoré sú spojené so správou majetku v rukách štátu formou štátneho podniku, treba zvýšiť, podporiť, akcentovať a negatíva treba minimalizovať.
Nuž pozrime sa teraz už konkrétne na spomínaný štátny podnik a pokúsme sa poukázať na to, čo by mohlo argumentačne podporiť skutočnosť, že štátny podnik ako taký nepovažujeme za formu, ktorá je prežitá, nepotrebná a hodná jediného aktu zrušenia.
Ak si poslúžime príkladom lesov - a to si poslúžme -, prídeme k tomu, že je tu niekoľko dôležitých oblastí, kde ozaj privátna sféra, pri všetkej úcte, ktorú chcem prejaviť aj v tejto chvíli voči privátnym podnikateľom, nedokáže plnohodnotne nahradiť štát. Nedokáže to kvôli tomu, že existuje tu pohľad dlhodobý, perspektívny, ktorý zákonne a zákonite má v sebe zabezpečené asi také ponímanie, že zisky sú vzdialené kdesi do budúcnosti, ak vôbec, a povinnosti, ktoré sú spojené s takouto správou majetku, sú tu dnes a zaťažujúce. Logicky, privátny podnikateľ pri takomto rébuse nemôže mať dostatok dôvodov na to, aby sa ujal správy takéhoto majetku s tým, že to teda bude hodnotiť ako oblasť, ktorá je preňho zaujímavá. Nevravím, že sa nenájde ľudomil, nevravím, že sa nenájde ktosi, kto si môže dovoliť pozrieť sa aj na takúto podnikateľskú činnosť s istým nadhľadom, ale predpokladám, že nemožnosť dosiahnuť zisk, alebo až kedysi možno vo vzdialenej mnohodesaťročnej budúcnosti je natoľko významná, že môžme z toho odvodiť tvrdenie, že takáto oblasť je pre súkromný podnikateľský sektor a priori nie vhodná.
A prečo? No preto, lebo pri správe lesov musíme mať na mysli parametre, ktoré sú dnes naprosto na programe dňa. Stabilizáciu krajiny, ekologické argumenty, ochranu proti povodniam, zabezpečenie hradenia bystrín a množstvo ďalších úkonov, ktoré sú jednoznačne spojené s nákladmi a neprinášajú možnosť pozrieť sa na takúto činnosť ziskovým pohľadom.
Na druhej strane, možno ešte budem konkrétnejší, aby som ukázal rukolapnejšie, aby sme to mohli spolu uchopiť, aký je rozdiel medzi tým ziskovým pohľadom v lesníctve a pohľadom dlhodobým. Ja neprezradím veľké tajomstvo, ak poviem, že byť ziskový v lesníctve, keby sme chceli ísť iba práve týmto smerom, nie je žiadny problém, nie je to žiadne umenie a netreba na to žiadneho šikovného podnikateľa. Poslúžme si len takými faktami, ako je otázka tá, že dnes priemerné speňaženie dreva, tak ako napríklad podľa výročnej správy dosiahol práve spomínaný podnik Lesy Slovenskej republiky, je 49 eur a náklady, keď budem zase pracovať iba s hrubými priemermi na ťažbu, približovanie, odvoz, manipuláciu, no, aby sa nám jednoduchšie počítalo, povedzme, že to bude takmer 20 eur. Z toho logicky vyplýva, že ak by sme chceli vniesť len podnikateľský motív do správy lesov, tak nám z každého kubíka vyjde poľahky zárobok, zisk, nebavím sa teraz, nebavím o režijných nákladoch, 30 eur. Keďže kubíkov sa ťaží milióny, ľahko by sme si vedeli predstaviť pri takomto pohľade, že môžme vytvoriť v lesnom hospodárstve veľa milionárov. No ale práve pred chvíľočkou spomínaná, spomínaná oblasť spoločenských dôležitých zámerov, respektíve záujmov v podobe ochrany krajiny, jej stabilizácie, ekologickej, protipovodňovej v podobe potreby úspešne a veľmi cieľavedome pracovať na výchove lesných porastov, na ich ochrane sa ľahko dostaneme k záveru, že tento zisk, ktorý sme tak ľahko vyrobili pri ťažbe, nám nestačí na to, alebo nanajvýš nám na to stačí, aby sme zabezpečili plnohodnotnú správu lesného majetku z pohľadu stability krajiny a so všetkým, čo k tomu patrí.
Možno ešte aj trocha sofistikovanejší príklad. Príklad, ktorý hovorí o jemných spôsoboch hospodárenia, ktoré nie sú povinnosťou lesného hospodára, ale ktoré práve pri štátnom podniku sa predpokladá - a to celkom oprávnene -, že bude pri svojej dlhodobej pôsobnosti v oblasti správy lesného majetku využívať tie najlepšie poznatky, ktoré má k dispozícii na to, aby správa štátneho majetku bola maximálne úspešná, aby jednoznačne pôsobila v prospech dlhodobých cieľov občanov našej krajiny.
Súkromný podnikateľ by si určite nedovolil púšťať sa do tak jemných prístupov k riešeniu hospodárenia v krajine, ako to môžme oprávnene očakávať od štátneho podniku. Ja by som si v tejto chvíli poslúžil aj príkladom, ktorý je veľmi čerstvý, keď sme pred dvomi týždňami urobili z nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie spoločný výjazd a pozreli sme sa práve do výberkového hospodárenia Lesov Slovenskej republiky. To, čo som tam ja aj moji kolegovia, aj zúčastnení poslanci našli, jednoznačne potvrdilo, že sa jedná o vysokú pilotáž o maximálne zužitkovanie najmodernejších poznatkov lesníckej vedy. A veľmi otvorene môžem povedať, že tieto poznatky sú veľmi náročné na čas, vedomosti, aj na peniaze a že asi oprávnene môžme očakávať, že súkromný podnikateľ by práve týmto spôsobom, ktorý môžme z hľadiska celospoločenských dlhodobých cieľov považovať za jediný správny, nemal najmenší dôvod aplikovať vo svojej prevádzkovej praxi. Takže to sú argumenty, ktoré by mohli jednoznačne nám dať za pravdu, že sú oblasti, kde správa istej časti nášho majetku Slovenskej republiky formou štátneho podniku je nenahraditeľná. Je to forma, ktorá má prioritu, forma, ktorá dokáže z hľadiska dlhodobých cieľov oveľa lepšie splniť to, čo považujeme za potrebné pri takomto pohľade. Samozrejme, zopakujem to, krátkodobé ciele, ktoré je možné očakávať od hospodárení v lesoch, je možné niekedy považovať aj za legitímne. Nechcem povedať, že sú všetky a priori zlé, ale rozhodne nie sú v záujme tejto krajiny, a preto zdôrazňujem práve moment, ktorý som už povedal, že štátna forma vlastníctva v prípade správy lesov, v prípade správy pätiny územia Slovenskej republiky, je dlhodobo tou najlepšou správou. Ale to sme len pri tej prvej polovici pravdy. Tá druhá je spojená s tým, že som to už zvýraznil, že máme tam... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, pani poslankyňa Vaľová, kolegyne, kolegovia. Prepáčte, pán poslanec.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Že máme dôvod sa domnievať, že ak porovnávame štátny podnik v istej oblasti - a to aj v oblasti lesníckej s privátnym sektorom - z hľadiska efektívnosti správy, tak sa mnohokrát - a to je tá druhá pravda o štátnom podniku - dostaneme k záveru, že štátny podnik zlyháva, že sa ukazuje ako neefektívny, že sa ukazuje ako poddajný krátkodobým vplyvom a záujmom. A to nie je téza, ktorá tu zaznieva, tak ako keby bola vymyslená pre účel tejto debaty, ale to je téza, ktorá jednoznačne vyplýva zo skúseností. A tá skúsenosť práve v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky je spojená s tým, že v minulosti - a ja som už to z tejto tribúny viackrát zdôraznil a pripomenul - boli zaznamenané výrazné vplyvy politiky, záujmových združení a rôznych zoskupení, ktoré rozhodne neboli v súlade s potrebami nielen tohto štátneho podniku, ale ani všetkých občanov našej republiky. To znamená, že to je negatívum, ktoré priniesol a potvrdil čas a ktoré ani dnes nemôžme tvrdiť, že je odstránené zo života tohto významného podniku.
No a tu sa dostávame k podstate, prečo už druhýkrát predkladáme do siene zákonnosti návrh, aby zákon o štátnom podniku č. 111/1990 bol práve novelizovaný nie pre všetky štátne podniky, ale aby bol uplatnený nový prístup a nové momenty v tomto zákone práve k podniku Lesy Slovenskej republiky. K podniku, ktorý môžme považovať smelo za vlajkovú loď našej krajiny v oblasti lesníctva, a k podniku, ktorý určite je potrebné, aby pretrval nie nejakým krátkodobým spôsobom do najbližšej novely, ktorá by rušila štátne podniky, ale ktorý by potvrdil svoju životaschopnosť, pre - nechcem sa teraz hrať na číselného proroka -, ale na mnoho a mnoho desaťročí, pretože tak to bude pre túto krajinu určite najlepšie.
Prišli sme teda, aspoň ja, v tejto rozprave k presvedčeniu v mene predkladateľov novely, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky je potrebné, aby existoval, ale zároveň je potrebné, aby sa do jeho fungovania vniesli nové prvky, ktoré to pozitívne, čo so sebou tento podnik prináša, zdôrazní a to negatívne v podobe zásadných a veľkých a negatívnych vplyvov záujmových skupín a politických združení rôznych vnáša ako prvok, ktorý robí fungovanie tohto podniku chorým, ktorý tam nepatrí, ktorý - potvrdila to v minulosti prax - je prvkom, ktorý znevažuje prácu lesníkov a nielen tejto generácie, ale mnohých generácií.
Riešením je zákon, ktorý predkladáme, a ja si dovolím ešte predtým, než sa do neho ponoríme, pozrieť sa na niekoľko predkladateľov tohto zákona. Kto je predkladateľom zákona o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, tejto novely? No, sú to predovšetkým občania, ktorým ešte stále, aj k dnešnému dňu, chýbajú zásadné odpovede na to, čo sa v nedávnej minulosti v tomto podniku udialo a akým spôsobom to bude vyhodnotené.
Ja som predvčerom bol v Banskej Bystrici v Národnej ulici pri pamätníku významného lesníka Jozefa Dekréta Matejovie a opäť, tak ako vlani, toho roku trocha intímnejšie, bez nejakej snahy upútať verejnosť, médiá, som položil k tomuto pamätníku významného lesníka kyticu, takú lesnú, a zároveň som si dal otázku, kedy už budú zodpovedané tie otázky, ktoré so správou štátneho podniku sú spojené, otázky, ktoré sú spojené s veľmi negatívnym pohľadom na to, čo sa v nedávnej minulosti v tomto podniku udialo.
Myslím si, že ak pomenujem občanov Slovenskej republiky ako tých, ktorí oprávnene túto novelu zákona spolu s nami predkladajú, tak je v tom iste nadsázka a trocha metafory, ale tá samotná podstata tejto úvahy, že občania majú na to právo a majú právo takýto zákon predložiť, sa veľmi nemení. Je to tak.
Inými predkladateľmi, ďalšími autormi sú možno aj ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že zásadnú prestavbu tohto podniku je treba urobiť nie na základe zmeny reorganizačných opatrení a rôznych zmien, ktoré spočívajú skoro vždy s nastupujúcimi riadiacimi garnitúrami, ale že sú spojené možno s potrebou zmeny v myslení, kde sa vyžaduje nie reorganizácia, ale renesancia lesníckeho pohľadu. Pretože lesníci majú ozaj možnosť načrieť veľmi hlboko do svojich minulostí, do svojich poznatkov a uplatniť ich tým najlepším spôsobom nie pre seba, ale pre našu krajinu.
Autormi sú možno ľudia, tak ako som to spomenul pred polrokom, keď som si dovolil použiť štátny znak, ktorý máme tu pred sebou, ja v tejto chvíli za chrbtom, v ktorom sú tiež status ako Slovenskej republiky hory. Ja som, možno si na to ešte niekto spomeniete, pomenoval niektoré z tých kopcov, vlastne všetky tri, a dal som im svoje mená. Tým dvom nižším som dal meno Odbornosť a Výkonnosť a tomu najvyššiemu som dal meno Morálka.
To sú argumenty, opäť možno poetické, ale predkladám ich do tejto snemovne s absolútnou vážnosťou, že ak nedokážeme do zákona vniesť potrebu a požiadavku práve takéhoto vnímania prístupu k štátnemu podniku a k štátnemu majetku ním spravovanému, potom všetko, čo urobíme, odhlasujeme a povieme, môže dostať patinu falošnosti.
Za autorov tejto novely by som si dovoliť označiť aj možno tak trocha aktuálnejšie novinárov z týždenníka Trend, ktorí pripomenuli prvý neúspešný pokus predloženia tohto zákona a ktorí vo februári tohto roku veľmi podrobne analyzovali hospodárenie štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a vyjadrili viacero motívov, ktoré nazvať inak ako veľmi závažnými, ktoré sa zjavujú pri správe tohto podniku, sa ani nedá. Ba budem ešte aj konkrétnejší možno. Za spoluautora tohto pokusu o zmenu zákona o štátnom podniku by som si dovolil označiť aj pána poslanca Podmanického, ktorý práve v tomto časopise vyjadruje veľmi otvorene, v tomto týždenníku, svoj názor, kde veľmi jasne hovorí, že zasiahnuť a ubrzdiť vplyvných ľudí, ktorí radi hovoria do toho, čo v tom podniku sa má a nemá robiť, bude veľmi ťažké a že sa on o to chce tiež pokúsiť. Takže tiež v tom vidím ako istú podporu, kde by som sa mohol dovolávať súhlasu celej snemovne ctenej, zo všetkých strán. To znamená zľava aj sprava, aj zo stredu.
Je to prvok, ktorý, a ja to zopakujem tak ako pri prvom čítaní, má silnú argumentačnú podporu aj vo vyhláseniach vysokých predstaviteľov Slovenskej republiky, ktorí práve v časoch, keď išlo o veľmi závažné otázky v Lesoch Slovenskej republiky, povedali nasledovné vety. Konkrétne pán predseda vlády vtedajší Robert Fico: "Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazní jeho postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by fungovať mal. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia lesov ako takých a nájsť pre ne nový model."
Nuž, pán vtedajší aj súčasný premiér, nič iné ako práve to nehľadáme aj touto novelou. A nebol v tom sám pán premiér, ktorý mal pocit, že treba dačo zmeniť. Vyjadril sa na tému potreby zmeny riadenia štátnych lesov aj prezident republiky pán Ivan Gašparovič. A do tretice súhlasne sa vyjadril súčasný minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pán Jahnátek, ktorý povedal, že podporí každú novelu, každý pokus, ktorý prispeje k lepšej ochrane štátneho majetku. To znamená aj k majetku v správe Lesov Slovenskej republiky. Takže podpora by tu bola. Je deklarovaná. Otázka je, čo sa s ňou udeje, keď príde k hlasovaniu? Bol by som veľmi rád, keby toto nebolo považované za pokus len zaujať vás istými úvahami o tomto štátnom podniku, ale presvedčiť vás, že táto zmena by naozaj mala dostať podporu zo všetkých strán politického spektra, pretože by slúžila tomu, aby pätina republiky bola spravovaná lepšie ako doteraz.
Ešte skôr, ako pôjdeme k jednotlivým ustanoveniam, dovolím si pomenovať tri etapy, ktoré sú spojené s genézou vývoja tohto zákona, tohto návrhu úpravy zákona. Prvým dejstvom je naozaj sedemstoročná história lesníctva v našej krajine. Ja som vždy tvrdil - a zopakujem to rád aj teraz -, že som len lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom a považujem za svoju povinnosť sa hlásiť k tomu, že táto história je naplnená úžasnými krokmi, ktoré jednoznačne vytýčili v histórii Slovenska veľmi dôležité stopy, ktoré presahujú hranice lesníckej profesie.
Druhým dejstvom je zápletka, ktorá obyčajne vstupuje do každej drámy, do každej hry. A tá zápletka je charakterizovaná tým, čo sa udialo pred tými štyrmi rokmi. Tým, že skupina zamestnancov sa už nebola ochotná ďalej prizerať spôsobu spravovania tohto podniku, ktorý nazvať inak ako deštrukčný, nehospodárny a veľmi zlý sa tiež nedá.
No a tá posledná fáza je ten 24. jún 2009, keď nespokojnosť prerástla a na chvíľočku tu vznikla nádej, že sa dokáže nájsť model, ktorý by v tomto podniku ukázal svetielko nádeje nielen pre samotný jeden podnik, ale pre správu vecí verejných v celej našej krajine. No nestalo sa tak.
Stále sme pri tom jednom podniku a stále sa snažíme práve na jeho príklade ukázať, že je veľmi dôležité, aby sa zmeny pri riadení štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky udiali. Škatule sa vtedy popresúvali, narobilo sa trocha kriku a ľudia ostali sklamaní práve z toho, že sa v zásade nezmenilo až tak veľa.
Nebudem sa k tomu vracať, ale využijem túto chvíľu na jednu poznámku, ktorá zdanlivo s tým nemusí celkom súvisieť, ale je veľmi súvisiaca. A to je poznámka o tom, že existuje aj dnes v našej spoločnosti veľa ľudí, ktorí dokážu prejaviť odvahu a pokúšajú sa zmeniť veci, ktoré meniť je potrebné, práve na poli verejnom. A ja v tejto chvíli chcem len avizovať, že zajtra, ak tu bude hodina určená, alebo čas určený na interpelácie, prednesiem interpeláciu, ktorá ako keby bola déja vu, ako keby sme zase mali čosi, čo tu bolo a čo je tu opäť. A to je prípad pána Ota Žarnaya, učiteľa z Košíc, s ktorým som sa zoznámil len v posledných dňoch a ktorý tentokrát nie v lesníctve, ale v školstve poukázal na veci, ktoré treba jednoznačne v prospech tejto krajiny zmeniť, a ktorý dostal za to zhruba takú odpoveď, akú sme dostali my vtedy na lesoch. Dnes je tento pán profesor z obchodnej akadémie vo výpovednom procese a mne sa zdalo, že celý tento príbeh, ktorý som najprv čítal a potom od neho vypočul, je príbeh, ktorý som už zažil a ktorý sa mi nežiada opakovať. Ale zdá sa, že opakovanie tu bude potrebné, pretože zatiaľ to vypadá tak, že máme tu iba jediné poučenie a to je to, že sme nepoučiteľní.
To bola odbočka do školstva. Vraciame sa nazad k lesníctvu. A pozrime sa už teraz podrobnejšie na motívy, ktoré by mali odstrániť to negatívne a podporiť to pozitívne, čo pri správe štátneho majetku pomocou podniku Lesy Slovenskej republiky je potrebné zabezpečiť.
Tento zákon zavádza niekoľko nových a dôležitých mechanizmov. Tým možnože najdôležitejším je nový spôsob vytvárania dozornej rady, ktorá by mala dostať kompetencie oveľa silnejšie, ako je tomu pri súčasnom chápaní zákona o štátnom podniku. Navrhujeme, aby dozorná rada mala sedem členov, ktorí budú volení na sedem rokov, ale títo nebudú nominovaní tak, ako je to v súčasnosti v plnom rozsahu ministerstvom, zriaďovateľom, ale ten kľúč k obsadeniu tých siedmich členov bude nasledovný: Dvoch členov dozornej rady by nominoval minister pôdohospodárstva, jedného predseda Slovenskej lesníckej komory, jedného dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, jedného prezident Zväzu spracovateľov dreva, jedného generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody a jeden by bol zvolený zamestnancami podniku Lesy Slovenskej republiky. Máme za to, že takýto spôsob vytvorenia dozornej rady by dal možnosť veľmi reprezentatívne vstúpiť do riadenia tohto podniku tým vrstvám, tým spoločenským zoskupeniam, tým predstaviteľom, ktorí majú najúprimnejší a najvyšší záujem na tom, aby tento podnik fungoval čo najlepšie. Priznávame a je to tak ozaj aj chápané, aj to z toho tak vyplýva, že takýmto kreovaním dozornej rady chceme znížiť vplyv zriaďovateľa na možnosť priamo pomenovať a vytvoriť dozornú radu tak, aby bola bezprostredne podriadená, poslušná svojmu zriaďovateľovi do takej miery, že jej fungovanie sa v niektorých momentoch dá hodnotiť ako formálne. Dozorná rada by nebola chápaná len ako orgán, ktorý má nové zoskupenie, zloženie, ale ako orgán, ktorý bude schopný vygenerovať veľmi závažné rozhodnutia, ktoré v zákone presne sú špecifikované. Možno to najdôležitejšie je schopnosť dozornej rady navrhnúť a vybrať a navrhnúť zriaďovateľovi generálneho riaditeľa, ktorý by pri takejto kuratele, pri takomto zložení dozornej rady mal mať schopnosť odolávať politickým vplyvom, ktoré pri takomto podniku takéhoto významu vždy možno očakávať.
Okrem nového spôsobu vytvorenia dozornej rady navrhujeme aj, aby sa vytvorili nové orgány, ktoré svojím spôsobom doposiaľ neboli v prostredí štátnych podnikov uzákonené alebo ktoré neboli vôbec známe. V tomto prípade budeme hovoriť o dvoch, a to o etickej rade, ktorá by bola deväťčlenná a ktorej formulovanie požiadaviek v súlade s etickým kódexom firmy by bolo jednoznačne zamerané na to, aby odchýlky od normálu z hľadiska etiky, obchodnej, personálnej praxe boli vždy citlivo vyhodnocované a vracané do normálu. A tým orgánom, ktorý je tu pomenovaný úplne, ako doposiaľ v slovenskej praxi nepoznaný, je spoločenská rada. To je ten ďalší orgán, ktorý zatiaľ sme nepoznali. A spoločenská rada by mala zdôrazniť ten argument, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky zastáva záujmy všetkých občanov a títo občania by mali mať možnosť zasiahnuť do správy tohto podniku istým spôsobom. Spoločenská rada nie je početne v zákone obmedzená. Podľa záujmu by mohla mať možnože aj niekoľko desiatok členov. Je presne popísané, z akých zoskupení by sa títo členovia vytvárali. Ale dôležité je to, že by títo predstavitelia spoločenskej rady boli tí, ktorí formulujú stanoviská a požiadavky spoločnosti na správu štátneho majetku v rukách Lesov Slovenskej republiky.
Môžme si poslúžiť príkladmi. Môžu to byť značkári, môžu to byť hubári, môžu to byť zberatelia lesných plodov, môžu to byť cyklisti, môžu to byť predstavitelia rôznych zoskupení, ktoré majú jednoducho záujem na tom, aby správa lesov prihliadla aj na ich predstavy o tom, ako tento majetok sa má spravovať.
Okrem kreovania orgánov treba pristúpiť aj k pohľadu na to, čo je možno najdôležitejšie pri našom návrhu a čo by som vyhodnotil ako podstatu. A tá podstata je nový prístup k zodpovednosti zamestnancov, ktorí sú poverení riadením štátneho podniku. Sme presvedčení, že zodpovednosť by mala byť posunutá do takej roviny, aby sa nemohlo stať, že považujeme zodpovedného pracovníka len za symbolicky zodpovedného za správu majetku, ale že v prípadoch, tak ako je to aj v zákone pomenované, že sa preukáže, že jeho kroky neboli v súlade s riadnym hospodárom, riadnym hospodárením, tak bude povinný škody, ktoré spôsobil svojou neodbornosťou alebo svojím prístupom k správe tohto majetku, povinný nahradiť v plnom rozsahu. Je to niečo, čo sme presvedčení, že by vnieslo do kvality správy štátneho majetku veľmi výrazný motív toho, k tomu, aby sa nemohlo stať, že existuje prístup, ktorý vedome poškodzuje majetok, ktorý treba riadne obhospodarovať, a ľudia, ktorí sú za to zodpovední, konajú priamy opak.
Tu vzniká možno aj taká úsmevná otázka, alebo pochybnosť je, kto by vlastne bol ochotný prevziať na seba riziko, že v prípade, že sa mu preukáže, že pri výkone významnej funkcie v tomto podniku zlyhal a že sa dostavila, dostaví v budúcnosti povinnosť uhradiť škodu v plnom rozsahu, kto by mal ochotu do takéhoto rizika vstúpiť. No, ja som presvedčený spolu s predkladateľmi, že každý, kto by vedel vyhodnotiť takýto princíp ako princíp, ktorý mu pomáha pri správe majetku, pretože veľmi jasne by mohol povedať každému, kto by mal požiadavky na to, aby sa nevhodným spôsobom zasahovalo do správy majetku, účelovým, poškodzujúcim tento majetok, že by mohol odpovedať, ale vážený pán minister, vážení, tí, čo ste ma do tejto funkcie dali, ja predsa nemôžem konať tak, aby som vytvoril riziko, že raz v budúcnosti budem musieť škody, ktoré spôsobím pod vplyvom pokynov, ktoré sú neodôvodnené, aby som musel takéto škody sanovať, uhrádzať. Takže to je veľmi dôležitá súčasť tohto návrhu, ktorá hovorí o veľmi výrazne zvýšenej zodpovednosti za správu majetku, a to teda zodpovednosti hmotnej.
Súčasťou návrhu sú aj ďalšie momenty, ktoré by som pomenoval nasledovne. Sú tam pravidlá, ktoré musia byť spojené a mali by byť spojené s kariérnym rastom zamestnancov, ktoré by jednoznačne mali byť vložené do správy tohto podniku tak, aby to fungovalo. Sú tam pravidlá komunikácie s verejnosťou. Sú tam pravidlá, ktoré hovoria o vytváraní databázy lesníckych pamiatok, o spôsobe vyhlasovania významných lesníckych miest, podrobnosti o výberovom konaní na jednotlivé funkcie. To všetko sú motívy, ktoré možno považovať z hľadiska správy tohto štátneho podniku za dôležité, pretože nepochybne práve podnik Lesy Slovenskej republiky má vo svojom portfóliu povinností aj kultúrny rozmer, a preto napr. tie lesnícke pamiatky a potreba ich riadneho evidovania a opatrovania, ošetrovania je veľmi dôležitá.
Toto sú v zásade tie hlavné kapitoly, ktoré sme vniesli do zákona o štátnom podniku z pohľadu Lesov Slovenskej republiky. Ja by som si dovolil veľmi úprimne poprosiť, aby sme tento zákon, tento návrh vyhodnotili zo všetkých pohľadov, aby sme sa nedostali k záveru, ktorý je možné hodnotiť slovami pána ministra Jahnátka, ako mi to povedal pri prvom predložení tohto zákona, že nech si len pán Mičovský sníva svoje sny, on takéto niečo si nevie predstaviť. Ja som presvedčený, že práve takýto spôsob riadenia štátneho podniku by bol ten spôsob, ktorý by priniesol osoh všetkým zamestnancom a takisto aj všetkým občanom Slovenskej republiky, pre ktorých tento podnik slúži.
Ďakujem pekne za pozornosť, asi toľko.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, zároveň aj vážený pán spravodajca, ospravedlňujem sa, že som vám vstúpil do vašich oprávnení a pokúsil som sa otvoriť niečo, čo nebolo mojím právom navrhnúť.
Chcem na úvod predstavenia tohto zákona zdôrazniť, že predsa len život je najlepší režisér a že do istej miery istú predohru k tomu, ako budeme dnes pojednávať o zákone o štátnom podniku, už sme mali pred niekoľkými dňami, konkrétne 19. toho mesiaca, keď sme sa v úplne inej súvislosti dostali k posudzovaniu zákona o štátnom podniku v súvislosti s návrhom, ktorý hovoril o spôsobe, ako môžu štátne podniky byť rušené, ako majú zanikať. Bola to v podstate relatívne nevinná novela, na ktorú sa dalo pozrieť súhlasným spôsobom, nebol žiadny dôvod predpokladať, že by sme mali mať tam nejaké zásadné rozpory v tejto snemovni. Ale je fakt, že pri posúdení tohto zákona vznikala diskusia o tom, do akej miery je štátny podnik ako samotný úkaz, ako spôsob spravovania istej časti majetku ešte oprávnený fungovať. Či sa náhodou nejedná o vykopávku, ktorá nemá nárok na existenciu, či sa nejedná o typ riadenia istého, istej časti štátneho majetku, ktorý je prežitý, ktorý jednoznačne už nepatrí do modernej krajiny.
Myslím si, že k tejto diskusii, ktorá vznikla, je možné veľmi jednoznačne zaujať stanovisko, že nie je možné štátny podnik a priori posúdiť ako podnik, ktorý je úplne prežitý a zbytočný, pretože určite existujú oblasti, pri ktorých sa dá predpokladať, že správa majetku istého typu bude najlepšie zabezpečená práve štátom. (Ruch v sále.)
Neviem, či budhizmus má štyri vznešené pravdy, alebo ich je viacej, ale ja som si dovolil... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Kolegyne, kolegovia, prosím vás o kľud v rokovacej sále ešte.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
...navrhnúť, aby sme sa skúsili pozrieť na dve pravdy o štátnom podniku ešte z takého všeobecného pohľadu ešte pred tým, ako sa ponoríme do konkrétneho štátneho podniku. A tie dve pravdy by sa dali navrhnúť, aby ich znenie bolo asi nasledovné: Prvá pravda o štátnom podniku znie: Sú oblasti, kde správa majetku štátu bude najlepšie zabezpečená vtedy, keď štát sa tejto správy nevzdá a použije na jej zabezpečenie, na jej riadenie, na jej spravovanie štátny podnik. Druhá pravda o štátnom podniku môže byť formulovaná spôsobom, že keď porovnávame vedľa seba štátny podnik a súkromný podnik s tou istou oblasťou práce, s tým istým zameraním, veľmi ľahko sa môžme dopracovať k poznaniu, že štátny podnik je pri porovnaní s privátnym podnikom v tej istej oblasti menej efektívny.
Ako sa možno pozrieť práve na tento rozpor, je to rozpor, ktorý by sme mohli vyhodnotiť ako ozaj snahu o riešenie dvoch pohľadov na štátny podnik. Na jednej strane hovoríme, že je to podnik, ktorý je pre istú správu nevyhnutný, na druhej strane priznávame, že pri porovnaní s privátnym pohľadom je takýto podnik málo efektívny. Aké tu riešenie prichádza v podobe nášho návrhu? To riešenie je jednoznačne dané tým, že treba pozitíva, ktoré sú pri štátnom podniku, zvýrazniť, zvýšiť ich účinnosť, dať im väčší priestor, a negatíva, ktoré sú spojené so štátnym podnikom, treba minimalizovať.
Skúsim sa pozrieť na tie pravdy spôsobom, ktorý už teraz bude používať príklady zo štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky. Skúsme sa pozrieť najprv na tú časť, ktorá hovorí o tom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, ale zrejme vaše vystúpenie bude trvať viacej ako 5 minút. 17.00 budeme pokračovať hlasovaním, takže po hlasovaní. Vyhlasujem prestávku 17.02. Pokračujeme hlasovaním.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán spravodajca, ctené kolegyne, kolegovia, zákon o štátnom podniku č. 111/1990 je zákon, ktorý rieši všetky štátne podniky. Je tu jedna z dôležitých otázok, ktoré by som chcel pri uvádzaní tohto zákona zdôrazniť. Tá otázka sa dá formulovať asi nasledovne: Je vôbec oprávnené domnievať sa, že štátny podnik môže byť zo svojej podstaty efektívnym štátnym podnikom? A túto otázku tak trocha filozofickú môžme rozšíriť aj o ďalšiu otázku: Ak je možné domnievať sa, že existujú oblasti, v ktorých môže štátny podnik fungovať, je možné zároveň vysloviť aj domnienku, že to bude efektívnosť, ktorá spĺňa požiadavky všetkých zúčastnených strán?
Predpokladám, že na odpoveď na takúto zásadnú otázku je nutné veľmi podrobne zanalyzovať oblasť, ktorú môžu štátne podniky svojou aktivitou pokrývať, a je možné veľmi filozoficky sa zamyslieť nad tým, či takýto zákon, takýto pohľad na štátny podnik môže ozaj nájsť argumenty, ktoré sú pre fungovanie štátnych podnikov z pohľadu ich základnej filozofie logické, či môžme povedať, že štátny podnik má tak dôležité úlohy, že môže pracovať v oblasti, kde sa nepracuje s krátkodobou efektívnosťou, s pohľadom ekonomickej návratnosti krátkodobej, ale kde sa pracuje s pohľadom dlhodobej perspektívnej návratnosti, kde dlhodobé ciele treba povýšiť nad krátkodobé a kde pohľad výsledovky a pohľad krátkodobého zhodnotenia fungovania nejakej časti spoločenského života je podriadený perspektívnym zámerom istej oblasti spoločenského života.
Chceme pre zodpovedanie týchto otázok štyria predkladatelia, okrem mňa aj pán poslanec Kadúc, pán poslanec Huba a pán poslanec Procházka, zodpovedať na tieto otázky zmyslu fungovania štátneho podniku a otázky ich efektívnosti prostredníctvom jedného konkrétneho štátneho podniku, ktorý je vlastne, keď to povieme úplne presne a priznáme to, cieľom takto formulovanej novely zákona 111 o štátnom podniku. Je to podnik Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica a je to už druhý pokus o to, aby sme poukázali na to, že práve na tomto podniku štátnom sa dá demonštrovať skutočnosť, že naozaj existujú oblasti, kde spoločnosti je najvýhodnejšie prideliť správu istej časti spravovaného majetku práve štátnemu podniku, a zároveň že je tu možné zdôrazniť aj ten fakt, že štátny podnik je možné spravovať efektívne.
Možno len na úvod jedna dôležitá číselná informácia. V podobe Lesov Slovenskej republiky sa rozprávame o najbohatšom, najvýznamnejšom a najdôležitejšom štátnom podniku, a to číslo, ktoré tu použijem, je jednoduchý fakt, že tento štátny podnik spravuje každý piaty meter územia Slovenskej republiky. Jednoducho 20 % územia Slovenska je v správe štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a už len z tohto jednoduchého a jediného číselného údaja možno vyvodiť záver, že sa v prípade takejto správy s takýmto vysokým podielom jedná o podnik, ktorého fungovanie a efektívnosť fungovania má oprávnený dôvod zaujímať každého z nás. Nástroje, akými by sme chceli dokázať, že je možné štátny majetok spravovať tak, aby bol spravovaný zmysluplne, aby bol spravovaný perspektívne a zároveň efektívne, sú rozdelené v návrhu predkladaného zákona novely 111/1990 do niekoľkých kapitol. Pracujeme tu s návrhom, aby orgány štátneho podniku boli vytvárané iným spôsobom ako doposiaľ, pracujeme tu s presvedčením, že tieto orgány je potrebné rozšíriť o ďalšie inštitúty, ktoré doteraz zákon o štátnom podniku nepoznal, pracujeme tu s dôležitým predpokladom, že na zabezpečenie efektívnosti štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky je potrebné veľmi výrazným spôsobom zvýšiť zodpovednosť ľudí, ktorým bola zverená správa tohto majetku, a pracujeme tu rovnako aj s ďalšími vnútropodnikovými smernicami a inštitútmi, ktoré vkladáme priamo do zákona, ktoré zdôrazňujú jedinečnosť správy lesného majetku štátu.
O týchto veciach budem podrobnejšie rozprávať v rozprave, v tejto chvíli by som si len dovolil vás poprosiť o pozornosť venovanú tomuto návrhu zákona práve z toho dôvodu, že pätina územia, ktoré štátny podnik spravuje, je naozaj dostatočne veľký podiel na to, aby sme jej správe venovali spoločne takú pozornosť, že by sme sa mohli pri obidvoch odpovediach na otázky, ktoré som naznačil, zhodnúť na tom, že možno zvoliť kladné odpovede.
Toľko na úvod. Skončil som, vážená pani podpredsedníčka, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa teda budem hlásiť, ak sa dá, ako prvý.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vyjadrím sa k tej časti, ktorá pojednáva o prenájmoch lesných pozemkov. Skutočne je tam riešená takým spôsobom táto oblasť, ktorá môže na prvé počutie vzbudiť isté obavy, pretože sa navrhuje, že prenajímateľ aj nájomca sa môžu dohodnúť aj na dobe kratšej pri prenájme lesných pozemkov, ako je 30 rokov. A to je fakt, že z hľadiska lesníckych zásad krátka doba prenájmu môže vyvolávať isté podozrenia, že sa môže jednať o účelové spravovanie lesných pozemkov, ktoré nemá za cieľ kvalitné hospodárenie, ale isté vyťaženie lesa v tom období, keď on počas svojej storočnej doby poskytuje v priebehu niekoľkých rokov úžitok.
Ale toto je ozaj obava, ktorá sa dá veľmi ľahko vylúčiť práve tým pohľadom, že obidve strany by sa museli na niečom takom dohodnúť. A je málo pravdepodobné, aby majiteľ lesa - či už by to bol štát, alebo súkromník - súhlasil s niečím takým, aby sa teda prenájom urobil účelovo len na takú dobu, aby sa dal lesný porast vyťažiť, speňažiť a potom dej sa vôľa Božia, respektíve zase ďalších sto rokov sa staraj.
Treba sa na to pozrieť opačným pohľadom, že návrh pána poslanca Hraška rieši to, aby napríklad drobný majiteľ lesného pozemku, ktorý považuje za neúčelné hospodáriť v istom krátkom období, a na druhej strane nájomca tohto pozemku považuje za účelné z hľadiska povedzme scelenia svojich pozemkov takýto pozemok si prenajať, aby sa mohli dohodnúť. Ťažko by bolo možné podozrievať, že sa dohodnú za iným účelom ako tým, aby obidvaja naplnili svoje zákonné predstavy. To znamená, aby majiteľ pozemku v istom období, ktoré bude kratšie ako 30 rokov, prenajal tieto pozemky pre účely, ktoré potrebuje využiť nájomca, ale vzápätí aby mohol už v období, ktoré bude kratšie ako 30 rokov, zase sa k svojmu majetku vrátiť a užívať ho práve v tej dobe, keď bude ako majiteľ mať logický záujem na tom, aby doba prinášania úžitku v tomto lesnom poraste bola už dobou, keď bude opäť rozhodovať o svojom majetku on. Takže sa tu urobí vec, ktorá je svojím spôsobom správna, a chcel som len ozrejmiť tú istú obavu, ktorá by mohla vyplynúť z pohľadu lesníka na to, že sa tu 30-ročná doba môže znížiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážená snemovňa, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie svojím uznesením č. 151 z 5. júna 2013 ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pána Igora Hraška na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 538. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona. Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej 21. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i iné náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky zákonom požadované informácie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Problematika poslaneckého návrhu zákona nie je upravená v práve európskych spoločenstiev a nie je upravená ani v práve Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 31. mája 2013 č. 525 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory a to: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 28. augusta 2013 a v gestorskom výbore do 30. augusta 2013.
Vážená pani podpredsedníčka, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No ja som vôbec nemal na mysli, aby sme zvyšovali represívne nálady, naopak, ja súhlasím s tým, že tie poplatky, ktoré tam sú, sú primerané, ani som nenavrhol, aby sa nejakým spôsobom zväčšovali. Navrhol som iba odstrániť diskrimináciu. Myslím si, na to je dosť logický dôvod, ale hlavne by som chcel poukázať na to, čo bolo dôvodom môjho návrhu, a zdôrazniť, že prečo navrhujem tento zákon vrátiť a prepracovať. Práve kvôli tomu, aby sme mali možnosť pripomienky, ktoré nemajú represívny charakter, ktoré majú charakter zlepšenia stavu životného prostredia, akceptovať, aby sme sa nad týmito pripomienkami zamysleli. A predpokladám, že po istom zamyslení by nám nemalo robiť problém ich zakomponovať do tohto zákona, ktorý by sme takým spôsobom vylepšili, a tak by sa stal komplexnejšou a lepšou normou pre cieľ, ktorý predkladatelia tohto zákona určite mali. Takže opravujem, resp. nesúhlasím a opravujem tvoj text, pán spravodajca, resp. tvoje prehlásenie. Žiadna represia, snaha vylepšiť zákon v záujme toho, aby pomáhal lepšie krajine, tudiš všetkým občanom, nám, ktorí používame, ktorí v nej žijeme a ktorí potrebujeme, aby bola bez takýchto ekologických záťaží.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, spravodajca, ctená snemovňa. Na úvod niekoľko čísiel, možno celkom zaujímavých a niektorých aj potešiteľných. Ak som dobre prečítal, vlani sme vyrobili na Slovensku takmer 950-tisíc áut. Z pohľadu ekonomického je to určite optimistická cifra a dá sa s ňou spájať veľa pozitívnych pocitov a najmä perspektív. Ani druhá cifra, ktorú som si v tejto súvislosti pozrel, nie je zlá. Hovorí o tom, že na našich cestách je evidovaných takmer 2,5 milióna motorových vozidiel. Možno by sme mohli polemizovať z pohľadu ekonomicko-ekologického, do akej miery je tá cifra dobrá a potešiteľná a do akej miery je zaťažujúca. Je to daň dobe a myslím si, že z hľadiska úrovne hodnotenia našej krajiny možno aj tento údaj považovať za pozitívny. Do tretice však ešte jednu cifru, jedno číslo. Nie je také presné, ale vôbec nie je potešiteľné. Je fakt, že na našich cestách, ale aj necestách existuje niekoľko tisíc áut, ktoré de iure sú a de facto nevieme. Sú to presne tie autá, ktoré chcú poriešiť predkladatelia návrhu zákona, ktoré jednoducho, asi sa na tom dá ľahko zhodnúť, by sme mali vyradiť. A mali by sme ich vyradiť spôsobom, ktorý, keď už nedokážeme nahradiť ekologickú záťaž, ktorú zrejme tieto autá, môžme sa odôvodnene domnievať, spôsobili, tak aby sme ju aspoň nejak finančne kompenzovali, čo iste nie je ideálne riešenie, ale je to lepšie riešenie ako žiadne. A ja, keď som si prečítal tento návrh, tak som si v podstate povedal, že prečo nie? Nie je zlý a mal som k nemu pripomienku. Predniesol som ju aj na výbore pôdohospodárskom a pre životné prostredie. Teda predniesol som ju vo voľnej debate v rozprave bez toho, aby som dal pozmeňujúci návrh, že sa mi zdá jedna vec na tomto celkom dobrom návrhu nie celkom dobrá a to je otázka istého diskriminovania majiteľov áut. A tá diskriminácia je spôsobená tým, že predkladatelia navrhli, aby nebol rovnaký meter použitý na tých, ktorí majú takéto autá, ktoré de iure sú a de facto nie sú. A chcú sa ich zbaviť tak, že teda požiadajú na základe zaplatenia poplatku do environmentálneho fondu príslušný úrad o ich vyradenie a medzi tými majiteľmi, ktorí takéto autá tiež majú, ale nie ako ich pôvodní majitelia, ale ako ich dediči. Navrhovatelia tejto právnej normy to vidia asi tak, že pokiaľ človek takéto de iure auto áno a de facto nie má, a chce sa ho zbaviť, tak mu dávajú akýsi pardon na základe poplatku, ktorý je odstupňovaný podľa veku vozidla na 50, 100 alebo 150 eur. A to je tá vstupenka na úrad, kde možno potom z evidencie na polícii takéto auto vyradiť. Avšak občan, ktorý sa k takémuto autu dostane spôsobom, že ho zdedí, tak má celkom možno na prvý pohľad sympatický pardon ešte trocha navýšený, že môže sa takéhoto auta zbaviť spôsobom, že ho nemusí vyplácať a stačí, keď teda ako dedič pôjde ho vyradiť s tým, že teda zdedil takýto majetok, ktorý je majetkom nemajetkom. Ako v rozprávke: oblečený neoblečený.
Považujem to ja nie celkom za správne alebo nepovažujem to za správne, pretože si myslím, že ak sa niekto rozhodne prijať dedičstvo po nejakom poručiteľovi, tak je to dedičstvo vždy spojené s pozitívami, ale aj so záväzkami. Nikto nie je donútený byť dedičom. Každý má právo to odmietnuť, ale keď to prijme, tak sa mi zdá nie celkom v poriadku, aby prijal iba plusy, iba majetok a záväzky, mínusy aby odmietol. Uznávam, nepodstatný pohľad na celkom dobrý návrh zákona. Ale tu by som sa možno bol aj celkom zmieril so svojím maličkým vstupom do tejto právnej normy, keby som následne nedostal, tak ako myslím že väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, text listu od Klubu 500, zväz podnikateľov, bližšie ho nemusím popisovať, nepoznám tých ľudí, ale viem zhruba, koho reprezentujú, kde namietali pomerne zásadným spôsobom to, aby bol takýto zákon vôbec prijatý. Tak som si povedal hop, keď si sa rozhodol do tohto zákona vstúpiť nejakou malou poznámkou, tak si pozri aj poznámky iných. A ja som si tie poznámky, ich argumentáciu tohto Klubu 500 prečítal a nadobudol som pocit, že nie je bezvýznamná. Čo namietajú reprezentanti z Klubu 500?
Námietky sú tam viaceré, pamätám si nasledovné. Je tam vytvorené odôvodnené tvrdenie, teda je tam predpoklad, ktorý hovorí o tom, že ľudia sa síce radi oháňajú ekológiou, ale keď príde presne na nich, tak sú viacej ekonomickí ako ekologickí a že tento zákon umožní to, aby sa pod rúškom zbavovania sa starých áut v inštitútoch, v likvidačných zariadeniach, ktoré nie sú autorizované, zbavovali týchto starých áut tak, že sa im dostane istej kompenzácie za tie časti starého auta, hlavne ide o železo, ktoré majú pomerne vysokú hodnotu, za ktoré môžu získať istý poplatok. A tie ďalšie časti, ktoré už nie sú na trhu s druhotnými surovinami predajné, ale ktoré výrazne zaťažujú životné prostredie, z tých sa potencionálne môže vytvoriť v lepšom prípade málo odborne zvládnutá skládka, v horšom prípade čierna skládka. To znamená, že tu vzniká nebezpečenstvo, že útvary, inštitúcie, likvidačné zariadenia, zberne, ktoré nie sú plne moderne vybavené na likvidáciu starých áut, môžu ponúknuť celkom zaujímavú cenu pre majiteľov takýchto vrakov, ale to bude spôsobené tým, teda bude to vykúpené a bude tam ten dôsledok, že bude vytváraná ďalšia nová záťaž na životné prostredie. Nevravím, že to je úplne presné, ale zdá sa mi, že táto námietka je hodná zváženia. Pretože jej reálnu funkčnosť v živote neviem teraz v tejto rozprave potvrdiť, ale myslím si, že dosť ťažko sa nájdu argumenty na to, aby sme ju vedeli vyvrátiť ako neodôvodniteľnú.
Druhá námietka, ak si ju tak spomínam, je tam založená na tom, že predsa my máme vytvorené autorizované likvidačné zariadenia, ktoré sú v stave na úrovni dnešných technológií zabezpečiť to, aby boli suroviny demontované, aby auto bolo zlikvidované v súlade s ekologickými predpismi a aby sa žiadna druhotná záťaž na životné prostredie z týchto starých vrakov už nevytvárala. Avšak tu je to spôsobené tým, alebo má to tú súvislosť, že takéto autorizované, moderné likvidačné zariadenia nedokážu majiteľom vrakov ich zaplatiť, lebo majú s tým pomerne veľké náklady. A to, dá sa povedať, že majiteľ vraku, ktorý je orientovaný viac ekonomicky ako ekologicky, môže sa ľahko takémuto zariadeniu vyhnúť. A tu odôvodňuje z toho Klub 500 pripomienku, že majitelia, ktorí investovali v súlade s celospoločenskými záujmami do takýchto zariadení nemalé prostriedky, sa môžu domnievať, že prijatie takejto zákonnej normy ich poškodzuje a mohli by vytvoriť ďalšiu škodu pre Slovenskú republiku tým, že by považovali náhradu za to, že oni investovali s očakávaním dlhodobých primeraných príjmov v súlade s celospoločenským záujmom, ale takýto zákon ich vlastne ako keby o potencionálnych klientov oberá a tým pádom ich investícia je menej návratná, ako sa mohli oprávnene domnievať, keď do toho išli.
Je tam aj ďalšia argumentácia. Tá je daná tiež do takej špekulatívnej roviny. Opäť neviem potvrdiť, do akej miery úplne presnej, ale tiež sa dá povedať, že ťažko dopredu namietať, že to nie je odôvodnené, že môže tu vzniknúť skupina vozidiel, ktoré budú vyradené len ozaj de iure, ale de facto budú naďalej už ako neevidované premávať po rôznych komunikáciách. Nie tých prvej, druhej, tretej triedy, ale po lesných a poľných cestách a druhotne budú opäť spôsobovať záťaž životného prostredia práve tým, že ako neevidované a pravdepodobne teda aj bez kontroly technického stavu, nie pravdepodobne, ale určite budú môcť byť vážnym ohrozením životného prostredia. Argumentácia je tam bohatá, je tam toho ešte viac, ale možno nie je dôvod, aby som ja celý ten list tu spomínal. Napokon, fakt si myslím, že sme ho dostali asi, ak nie všetci, tak väčšina. A ak nie, tak prepáčte, že sa mýlim, že to boli možno iba členovia nášho výboru. Neviem, nezisťoval som. Ale je tam aj argumentácia ešte, ktorú spomeniem, že vytvárame tým akýsi návyk občana na to, že neboj sa, aj keď si bol neporiadny a nesplnil si si svoju povinnosť, respektíve nemal si záujem auto zlikvidovať primeraným zákonným spôsobom, nič sa ti nestane. Vždy vytvoríme akýsi pardon, ktorý ti umožní toho auta sa zbaviť, a tým pádom ako keby sme ho vychovávali k neporiadku. Opäť si myslím, že táto argumentácia nie je úplne bezdôvodná.
Takže po tom mojom istom nadšení pre tento návrh a ochote ho podporiť s malým pozmeňovacím návrhom som prišiel k názoru, že toto mali predkladatelia tejto zákonnej normy domyslieť lepšie a možno popasovať sa aj s tým, aby takéto námietky bolo možné vyvrátiť, respektíve v zákone ich poriešiť tak, aby nemohli - a to chcem vidieť ako to najpodstatnejšie -, aby nemohli spôsobovať vraky áut ďalšiu ekologickú záťaž. Lebo určite nie je naším zmyslom hovoriť o tom, že nejaké poplatky prídu do štátnej pokladnice a fakt tešme sa. Naším záujmom musí byť to, aby tieto autá, ktoré zjavne, veď som to hovoril v úvode, pribúdajú na našich cestách v obrovských miliónových počtoch, boli aj primeraným spôsobom na úrovni doby likvidované. Takže ma to vedie pomerne k zmene stanoviska a môj súhlasný prístup s tým maličkým pozmeňovacím návrhom mením na návrh pre pána spravodajcu, aby tento zákon bol vrátený navrhovateľom na prepracovanie tak, aby pripomienky Klubu 500 alebo iné odôvodnené pripomienky, ktoré sa tu môžu ešte zjaviť, boli do tohto zákona zapracované. Myslím si, že úmysel je dobrý, ale potreba akceptovať tieto pripomienky je tiež opodstatnená. Keďže môže sa stať, že môj návrh nebude akceptovaný, teda táto pripomienka neprejde v snemovni, tak predsa len považujem za potrebné prečítať aj pozmeňujúci návrh, ktorý je, ako som to už povedal, nie podstatný, ale čaro nechceného, práve možno tým, že takýto návrh by prešiel, možno aj tá pripomienka, aby diskriminácia medzi dedičmi a majiteľmi bola odstránená, má svoju logiku, lebo predstavte si, čo sa môže stať. Ak niekto si je vedomý, že má taký vrak, ktorý raz zaťaží životné prostredie a treba sa ho zbaviť, tak má možnosť rozmýšľať aj tak, aj keď ja viem, že nikto sa nerozhodne zomrieť kvôli tomu, aby svojim dedičom uľahčil ich dedenie, ale môže si povedať, no čo ja budem teraz platiť 50, 100 alebo 150 eur, však to auto raz spolu so mnou odíde do minulosti s tým, že moje deti, moji dediči bezproblémovo podľa tejto novely sa ho zbavia. Ja by som musel platiť stovku alebo päťdesiatku alebo stopäťdesiatku a oni sa budú môcť zbaviť tohto auta raz úplne bezplatne.
Ako keby sme ešte aj tým inšpirovali ľudí, ktorí nemajú celkom moderný a potrebný vzťah k životnému prostrediu, k tomu, aby sa správali nie celkom v súlade s úctou ku krajine. Milióny áut, milióny vrakov a tisícky tých, ktoré nie sú zlikvidované zákonným spôsobom, ozaj vytvárajú odôvodnený zdroj argumentov k tomu, aby sme túto tému nepovažovali za okrajovú. Takže aj keď som dal návrh na stiahnutie a prepracovanie, prečítam aj pozmeňujúci návrh, ktorý vychádza z toho, že môj návrh na stiahnutie nebude akceptovaný, a tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh prečítam aj kvôli tomu, že som si celkom jasne nevedel preložiť text k spoločnej správe, kde sa mi zdalo, že bol aj pokus o riešenie toho, aby takáto diskriminácia medzi dedičmi a ostatnými majiteľmi vrakov bola odstránená, ale z toho textu, ako som si to tam prečítal, mi vyplynulo, ako keby to bolo navrhnuté práve túto pripomienku gestorského výboru neschváliť. Ak sa mýlim, ak som to prečítal zle, tak sa ospravedlňujem, ale práve preto, že mám pocit, že táto vec neni poriešená jednoznačne, tak svoj návrh pozmeňujúci prečítam k tlači 490.
Návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jaroslava Bašku a Róberta Puciho na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a tak ďalej. Môj návrh má nasledovný text:
V článku I bod 1 znie:
"§ 51 sa dopĺňa odsekmi 10 a 11, ktoré znejú:
"(10) Držiteľ starého vozidla, ktorý na účel jeho vyradenia z evidencie vozidiel podľa osobitného predpisu nevie preukázať, ako naložil so starým vozidlom, ktoré podľa jeho tvrdenia už neexistuje, a ten, kto nadobudol dedením staré vozidlo, ktoré už v čase jeho nadobudnutia fyzicky neexistovalo, je oprávnený po zaplatení príspevku do Environmentálneho fondu podľa § 54 ods. 7 požiadať obvodný úrad životného prostredia o vydanie potvrdenia o neexistencii tohto starého vozidla."
Odsek 11 znie: "Obvodný úrad životného prostredia v prípadoch podľa odseku 10 vydá žiadateľovi potvrdenie o neexistencií starého vozidla na účel jeho vyradenia z evidencie vozidiel."."
Toľko navrhovaný text a jeho odôvodnenie.
Cieľom navrhovanej právnej úpravy je ustanoviť rovnakú podmienku na vyradenie starého vozidla pre toho, kto staré vozidlo nadobudne dedením a toto vozidlo v čase dedenia fyzicky neexistuje, a pre toho, kto nevie preukázať, ako naložil so starým vozidlom, ktoré podľa jeho tvrdenia už neexistuje. Touto podmienkou je zaplatenie príspevku do Environmentálneho fondu. Tento príspevok by mal platiť aj ten, kto nadobudol dedením staré auto, ktoré v tom čase už neexistovalo, keďže aj v prípade starého vozidla nadobudnutého dedením platí domnienka, že predtým negatívne zaťažilo životné prostredie. Navrhovaným doplnením sa dosiahnu rovnaké podmienky pre vyradenie starých vozidiel z evidencie vozidiel. Zvýšia sa finančné príspevky do Environmentálneho fondu, čo následne prispeje k zlepšeniu stavu životného prostredia. V dôsledku navrhovanej obsahovej zmeny už nie je potrebné uvádzanie držiteľa a dediča predmetného starého vozidla v osobitných odsekoch, keďže na oboch sa vzťahuje rovnaký režim podávania žiadosti o vydanie potvrdenia o neexistencii starého vozidla.
Za druhé. V článku I bode 2 v § 54 ods. 7 sa za slová "Držiteľ starého vozidla" vkladajú slová: "a ten, kto nadobudol dedením staré vozidlo", slovo "pre" sa nahrádza slovom "na" a slová "§ 51 ods. 11" sa nahrádzajú slovami "§ 51 ods. 10".
Odôvodnenie: Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s bodom 1.
3. V článku II sa slovo "pre" nahrádza slovom "na".
Odôvodnenie: Ide o legislatívno-technickú úpravu, pretože zákon 223/2001 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov používa naprieč celým svojím textom slovné spojenie "na účel". Navyše aj z gramatického hľadiska je použitie predložky "na" správnejšie.
To je koniec môjho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu a myslím si, že som povedal to, čo som povedať chcel ku tomuto duchu zákona, ktorý vítam. Z hľadiska zámeru je správny, ale z hľadiska toho, že nekomplexne postihol celú, celé spektrum problémov, ktoré sú s ním spojené, je ho podľa môjho názoru potrebné vrátiť na komplexnejšie prepracovanie.
Ďakujem pekne.