Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Jednoznačne súhlasím. Chcem na konto tohto návrhu, jednoduchého a potrebného, povedať, že mi vadí, veľmi mi to vadí, a je to akýsi rozdiel oproti minulosti, keď niekde z nejakého dôvodu počujeme na námestí hymnu Slovenskej republiky. Tá skupina ľudí, ktorá je tam zúčastnená, akosi vzdá hymne úctu a ostatok, zvyšok námestia špacíruje, ako keby práve vyhrávali Vánoce, Vánoce pricházejí. A myslím si, že my sme tu povinní aj tej jednej veci, že tu máme byť vzorom. A myslím si, že to, čo navrhuje pán poslanec Hlina, je jednoznačný tlak na to, aby sme tým vzorom aj boli.
A ešte možno druhá spomienka z predvčerajška zo Žiliny, kde sme mali možnosť odovzdať po tretíkrát Rad Ďurka Langsfelda jednej odvážnej, statočnej novinárke Vande Tuchyňovej. Bol som veľmi rád, že opäť aj na koniec tohto štátneho aktu, alebo aktu, ktorý raz bude štátnym, keď sa budú bojovníci s korupciou odmeňovať štátnym vyznamenaním, zaznela práve tá jedna krásna melódia, ktorá pri takýchto aktoch zaznieť má a musí, hymna Slovenskej republiky, dokonca v pôvabnej interpretácii súboru Arkus, ktorý vedie rodáčka z Budapešti. To sa mi zdalo ako úplne krásne, ale nie je to nepodstatné.
Takže súhlasím, považujem za potrebné, aby sme boli vzorom aj v týchto veciach.
Ďakujem.

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, kolegyne, kolegovia, mám pripravené dve interpelácie. Jedna je na pána predsedu vlády a zároveň pána ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, druhá je na pána ministra obrany. Neviem, ktorú môžem predniesť skôr, kto zastupuje, pána ministra Jahnátka som tu videl a pána premiéra zastupuje pán podpredseda vlády. Takže môžem skôr, aj keď na 50 %, ale ja ju prednesiem, dobre?
Takže, vážený pán predseda vlády, vážený pán minister, skutočnosť, že na Slovensku máme dnes lesy nadštandardne zachované i spravované, je výsledkom mnohých historických súvislostí. Môžeme medzi mini identifikovať aj nemalý vplyv kráľovskej lesníckej disciplíny, ktorej odborné pomenovanie je hospodárska úprava lesov, známej v lesníckom žargóne aj ako lesnícka taxácia. Jednou z jej hlavných úloh je vyhotovenie lesných hospodárskych plánov, po novom programov starostlivosti o lesy, ktoré sú základným nástrojom štátu, vlastníka, správcu a obhospodarovateľa na trvalo udržateľné hospodárenie v lesoch. Bolo v skutku správne, že práve hospodárska úprava lesov je konkrétne uvedená v programovom vyhlásení vašej vlády, kde ste deklarovali úmysel vyriešiť jej inštitucionálne i finančné ukotvenie. Žiaľ, tento zámer sa nenaplnil, naopak, viaceré príznaky ukazujú, že kráľovskej disciplíne slovenského lesníctva padá koruna z hlavy.
Základným, základným problémom je nedostatočné financovanie taxačnej služby, keď po jej vypustení do súkromného sektoru v roku 2008 cena hradená zo štátneho rozpočtu na jeden hektár tvorby programov starostlivosti o lesy významne klesla a to z 12 eur 54 centov v roku 2006 na 6 eur 75 centov navrhovaných pre rok 2014. Takéto dramatické zníženie môže mať len jeden dôsledok, kvalita programov sa stane fikciou a ich autorita bude medzi užívateľmi zákonite prudko upadať. Ostatné činnosti, hospodárske úpravy lesov vykonávané štátnou príspevkovou organizáciou Národné lesnícke centrum Zvolen sú tiež dlhodobo v útlme, spôsobeného znižovaním príspevku zo štátneho rozpočtu. Programy starostlivosti o lesy sú citované nielen v zákone o lesoch, ale aj v zákone o ochrane prírody a krajiny, stavebnom zákone, zákone o pozemkových úpravách, zákone o dani z nehnuteľnosti, zákone o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, vodnom zákone i trestnom zákone. Bude dobre si pripomenúť, že nadpriemernú kvalitu správy lesa sme v minulých desaťročiach dosahovali práve vďaka tomu, že hospodárska úprava lesov bola u nás na vysokej úrovni a naše lesné hospodárske plány boli pre Európu vzorom.
Je určite nenáležité pripomínať vám mnohostranný význam lesa, no vedzte, že také univerzálne hodnoty, ako je kvalita života, zdravie a priemerný vek, sú v priamej korelácii so stavom lesov ako základného článku prirodzenej výstavby našej krajiny. Kondícia našich lesov nie je dielom náhody, podieľali sa na nej generácie lesníkov, pracujúcich kedysi podľa kráľovských lesníckych regulí, neskôr lesných hospodárskych plánov, dnes nazývaných programy starostlivosti o lesy. Ak sa táto chronológia lesníckeho fortieľu naruší a hospodárska úprava lesov upadne, povedie to s istým časovým odstupom aj k upadajúcej kvalite života. Stromy sa síce sťažovať nevedia, ľudia však áno. To však už bude neskoro, pretože kapitál zainvestovaného lesníckeho umu a práce sa beznádejne stratí.
Nuž, vážení členovia vlády, vážený pán predseda vlády, vážený pán minister, aby sa takáto negatívna vízia nezačala napĺňať, je potrebné pristúpiť k napĺňaniu vášho programového vyhlásenia. Vášho programového vyhlásenia, opakujem. Moja prvá otázka v tejto súvislosti smeruje k tomu, či je už vypracovaný návrh trvalého inštitucionálneho riešenia hospodárskej úpravy lesov tak, ako ste si to programovo predsavzali. Existuje totiž obava, že sa jej pod spoločnou strechou Národného lesníckeho centra vo Zvolene, ktoré vzniklo splynutím Lesníckeho výskumného ústavu Zvolen, Ústavu pre výchovu a vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva vo Zvolene a Lesprojektu Zvolen nedarí. Je to tak najmä preto, že zlúčenie lesníckeho výskumu s činnosťami hospodárskej úpravy lesov je neprirodzené a to nielen pre obsahovú rôznosť, ale aj pre kombináciu odlišných spôsobov financovania, pričom tu chýba jasná deliaca hranica.
Druhým dôvodom je výrazné personálne oslabenie bývalého Lesprojektu, čo je dôsledok dlhodobej stratovosti Národného lesníckeho centra. Moja druhá otázka sa týka vášho postupu pri finančnom zabezpečení taxačnej služby, ktoré malo byť oslobodené od každoročných vyjednávaní a apelácií. Uveďte prosím základné parametre vášho riešenia. Žiadam pomenovať aj zdroj financovania. Apropo, neuvažujete v tejto súvislosti s využitím časti osobitného odvodu, ktorý Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik zaplatia vo výške 5 miliónov eur? Takéto riešenie síce nemá systémový charakter, no keďže sa tento odvod reálne vykonáva, bolo by vhodné, keby sa dakto vrátil do lesov a to aspoň stále pre nedoriešený rok 2014.
V tejto súvislosti žiadam aj odpoveď na tretiu otázku, kde a ako sa osobitný odvod z Lesov Slovenskej republiky plánuje využiť? Bude to vo sfére lesníctva?
Súvisiaca štvrtá otázka znie: Neuvažujete opätovne otvoriť tému viaczdrojového viacrezortného financovania hospodárskej úpravy lesov ako aj fondu na zabezpečenie tvorby programov starostlivosti o lesy, vytváraného obhospodarovateľmi lesov ako odvod určitej sumy z 1 m³ obnovnej ťažby vykonávanej v hospodárskych lesoch?
Ďalej vás žiadam o odpoveď na piatu otázku, či pod gesciou ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky pracuje, alebo pracovala aj skupina lesníckych autorít z oblasti hospodárskej úpravy lesov, ktorá systémové nastavenie hospodárskej úpravy lesov rieši, alebo riešila. Ak áno, prosím uviesť mená jej členov.
V súvislosti s nedostatočným financovaním tvorby programov starostlivosti o lesy považujem za nutné pripomenúť, že v národnom lesníckom centre stále nie je funkčný nový forestportál, ktorý mal slúžiť lesohospodárom uchádzačom o finančnú podporu v programovacom období, ktoré vyprší na konci roku 2013. Keďže takáto úloha je už z podstaty samotnej veci nesplniteľná, vznášam svoju šiestu otázku, či je už ministerstvu konečne známe, kto je za uskutočnené platby, za neuskutočnené zmluvné úlohy vo výške 700 tisíc eur zodpovedný?
Pretrvávajúce nezodpovedanie tejto otázky by nepochybne viedlo k demoralizujúcej úvahe, že prepotrebné prostriedky na tvorbu programov starostlivosti síce pre Národné lesnícke centrum nemáme, no nehoráznu nehospodárnosť pri čerpaní eurofondov v tejto organizácii vyšetriť nedokážeme. Táto úvaha je o to vážnejšia, že tých 700 tisíc eur by slovenskej hospodárskej úprave lesov umožnilo dofinancovať prevádzku v plnej kvalite na dlhšie ako je jeden celý rok.
Žiadam vás o odpovede na všetky vznesené otázky v určenom poradí. Ďakujem. S úctou Ján Mičovský.
Takže ďakujem za pozornosť ktorú ste venovali tejto prvej interpelácii vo veci hospodárskej úpravy lesov, ktorú vznášam na pána predsedu vlády a pána ministra pôdohospodárstva a teraz si dovolím predniesť tú druhú oznámenú interpeláciu na pána ministra obrany tu prítomného pána Martina Glváča.
Vážený pán minister, normalizačné vojská Varšavskej zmluvy, ktoré boli tak pridlho dočasne umiestnené na našom území, zanechali po sebe spúšť nielen politickú a morálnu, ale aj ekologickú. Myslím, že aj dnes, 22 rokov po ich odchode je stále opodstatnená obava, že zdevastované územia okopateľných základní nie sú plnohodnotne zregenerované. Po tomto poobhliadnutí na históriu bratskej pomoci, ktorá sa celkom nevydarila, si dovolím vašu pozornosť upriamiť na samotný predmet mojej interpelácie. Tematicky ostaneme pri ekologickej záťaži krajiny spôsobenej armádou, no v čase sa posunieme dopredu a spojenecké vojská nahradíme vlastnými. Dostaneme sa tak na Vojenský obvod Javorina, ktorý slúžil Armáde Slovenskej republiky do roku 2010.
Mal som možnosť tento priestor navštíviť v rámci poslaneckého prieskumu, ktorý v októbri tohto roku zorganizoval Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Naším cieľom bolo bližšie spoznať možnosti riešení krívd, ktoré sa udiali odtiaľ vysídleným rodinám. Jedným z poznatkov, ktoré som si z toho prieskumu odniesol, je pocit, že ani dnes sa nesprávame voči postihnutým občanom natoľko ústretovo, ako by si trauma, ktorú im kedysi vlastná republiky hoc aj z vysvetliteľných dôvodov spôsobila, vyžadovala. Ba niekedy sa zdá, akoby sme sa rozhodli v príkoriach nepochopiteľne pokračovať.
Do tejto kategórie patrí aj vyhlásenie chráneného vtáčieho územia Levočské vrchy a to ani nie tak pre samotný účel ochrany, ako skôr pre podivné hranice chráneného územia, ktoré navodzujú dojem, že tu nie vždy išlo len o záujmy vtákov. Uznávam však, že toto je téma určená skôr pre rezort životného prostredia. Avšak téma, vážený pán minister, ktorá nepochybne patrí do vašej pôsobnosti a v ktorej vás interpelujem, je jednoznačná, pričom verím, že taká bude aj vaša reakcia.
Počas poslaneckého prieskumu sme v lese videli rozsiahle betónové monštrá, ktoré boli kedysi tankovými strelnicami. Pôsobia desivo a určite nepatria do civilizovanej krajiny, tobôž ak je táto chráneným územím. Dovolím si vás preto na tento nedôstojný stav upozorniť a zároveň požiadať o odpoveď, kedy a ako zabezpečíte nápravu, ktorú sú vojaci tomuto priestoru dlžní. Som presvedčený, že asanácia pozostatkov strelnice bude dobrým úvodom k prinavráteniu života krajine, ktorú chcú jej obyvatelia plnohodnotne využívať. Keďže o oprávnenosti ich nárokov nemožno pochybovať, osobne veľmi privítam, vážený pán minister, ak okrem odpovede na túto interpeláciu zareagujete predovšetkým jasne termínovaným pokynom na odstránenie nedôstojného torza. Myslím, že to okrem iného bude aj správna reakcia na to, čo do dnes vnímame ako ekologickú spúšť zanechanú poaugustovými vojskami. Navyše sa tu vytvára zaujímavý priestor pre vytvorenie hoc len dočasných pracovných príležitostí. Ďakujem. S úctou Ján Mičovský.
A ďakujem za pozornosť, ktorú ste venovali obidvom interpeláciám. Odovzdám ich písomne, samozrejme.

Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, ďakujem vám pekne. Ja som porozumel, len viete situácia je taká, ako keby sme teraz, poviem taký absurdný príklad. Vo vodárňach trávime pitnú vodu, alebo pani Zvolenská v nemocnici zabíja pacientov. Stav je alarmujúci, národnú kultúrnu pamiatku začal niekto búrať a my miesto toho, aby sme radikálne a hoci viem, že nie je to jednoduché, zasiahli, tak hovoríme o tom, že vznikol tu istý proces rôznych zákonných postupov, odvolaní a dovolaní. Len viete, výsledok je taký, že národná kultúrna pamiatka chátra, do nej prší a je na polovicu zbúraná. Nie je to na trestné oznámenie? Nie je to na to, aby ste vy, ako minister kultúry, konali oveľa ráznejšie? Ak je to nie možné, tak je mi to ľúto.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Tak postupne, ďakujem za všetky príspevky. Pán poslanec Hlina, nechcel som to nazvať politickou petíciou, je to občianska, rád ju podpíšem, ešte teraz.
Pán poslanec Huba hovoril o sklamaniach z vývoja v lesoch, ja sa k tomuto sklamaniu môžem pridať v tom slova zmysle, že ešte stále otázka, ktorá vznikla 24. júna 2009, nebola zodpovedaná a ja verím, že my spoločne sa tejto odpovede dočkáme, pretože veci, ktoré potrebujú odpoveď, tú odpoveď raz aj dostanú. Je to otázka času, ten čas príde a to, kde je pravda, to tušíme všetci, len ju treba odkliať.
Pán poslanec Fecko, mrhať časom je naozaj to posledné, čo by sme si mali dovoliť v tejto súvislosti a ja ti ďakujem, pretože tento akcent na čas je dôležitý. My vieme zhruba, že kde pôjdeme, len je otázka, či budeme vajatať ešte 20 rokov, alebo tu pod kuratelou, povedzme tejto vlády, povieme, áno, toto je ten správny smer v lesnom hospodárstve. Ja budem prvý, ktorý za to zdvihne ruku.
Pán poslanec Ľuboš Martinák, kolega lesník, no ak existujú tzv. ochranári, tak potom jednoznačne nemôže byť problém nie tzv. lesníkom, ich kedykoľvek usadiť a povedať jasne za jedným stolom, hoc aj v priamom prenose, aká je pravda. Predsa neodkazujme si tieto veci na diaľku, diskutujme a zrazu pri tej diskusii zistíme, že vypadli stadiaľ tzv. ochranári a ostali len ochranári, prestane byť tá hranica, o ktorej hovorím, že je umelá, úplne potrebná, resp. nebude existovať. No a k tým cestám, pozor, štatistika je vždycky vec, že kto ju ako, sa zhmotní, ja som hovoril o lesných cestách tvrdých. A pánovi poslancovi Miklošovi, áno, udržateľnosť, musíme byť dôslední a bolo by dobré, keby sme tu nepoužívali politickú ornitológiu namiesto faktov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré ráno. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, spravodajca, kolegyne, kolegovia a dovolím si k tomuto pozdravu, keďže pomerne vysoké percento v tejto chvíli v snemovni predstavujú lesníci, dodať aj tradičný lesnícky pozdrav Lesu zdar. (Hlasy z pléna - zdar.) Tak, aj odpoveď je správna, pani podpredsedníčka. Dobre. Pôdohospodári majú, teda podpredsedníčka nášho výboru, majú pôdohospodári takýto pozdrav? Dobre, nebudeme to teraz rozširovať.
Včera sme začali rokovanie o zelenej správe. Ja som si k tomu doniesol dve knihy. Jedna je taká skôr čierna, druhá červená. Obidve do tohto farebného spektra použijem, ale chcem zdôrazniť aj zaujímavú symboliku, ja mám symboliku rád, že po zákone roka, najhlavnejšom, najdôležitejšom zákone, ktorý snemovňa má česť prerokovávať, prišiel hneď vzápätí nie zákon, ale prerokovanie o zelenej správe a ja viem, že celkom možno to nebude niekomu pripadať ako úplne náležité, ale ja si myslím, že ak zákon o rozpočte je zákonom roka, tak správa o lesnom hospodárstve - zelená správa je tiež správou roka, pretože naozaj to nie je politická správa, ale je to správa o niečom, čo sa nás týka absolútne všetkých, či chceme alebo nechceme.
Ale chcem tak trocha pokorne dodať, možnože sme sa dopustili a ja sám prvý, nejakej chyby pri vstupe do rokovania o tejto správe. Tu jednoducho funguje taký vzorec, ktorý možno má svoju politickú logiku, ale myslím si, že nie vždy je dobré ho použiť. Minister príde s materiálom, na to sa hlásime my, poslanci opoziční a nie koaliční, aby som to tak povedal presnejšie. Hľadáme to, čo môžme skritizovať, potom sa prihlásia poslanci vládni, ktorí už ani nepozerajú na samotný predmet, ale pozerajú a počúvajú to, čo sme povedali. Hľadajú zase to, čo by mohli skritizovať na našich výrokoch a tak akosi, ani keby nám sa niekde stratila tá podstata, ktorá by mala byť nie v tom, že budeme hľadať slovíčka, na ktorých sa môžme nachytať, ale že budeme hľadať podstatu toho, čo je predmetom rokovania.
Ja si myslím, že včera sa udiala taká vec, ktorá možno by mohla byť povedaná ako zaujímavý štatistický údaj. Nevystúpili tu politici vládni a protivládni. Vystúpilo tu niekoľko zaujímavých ľudí. Ja som si tak povedal, je to jeden špičkový slovenský odborný prírodovedec, vedec a ak som dobre počítal, štyria lesníci. Prepočítal som si aj z ich rečí aj z toho, ako ich poznám roky, ktoré odpracovali, odslúžili v prospech slovenských lesov títo piati ľudia, vyšlo mi 116 rokov. Tu včera prehovorilo 116 rokov skúseností, poznatkov, presvedčenia. Však dokonca 4 z tých 5 jedna Alma mater mala. Tí ľudia sa na chvíľočku stali politikmi na pár rokov. Ja to som už nerátal, koľko sú, keby sme rátali politické roky týchto ľudí, tak možno by nám vyšlo nejakých 15 rokov.
Zoberte si 116 rokov životného kréda, presvedčenia, profesie a poslania a mizerných 16 rokov v nejakej politike, ktorá je dôležitá, ale ktorá predsa nemôže a tobôž nie v takomto prípade, keď máme na rokovaní nie zákon, ktorý vyšiel z nejakej ideovej dielne, ale správu, ktorá sa nás týka všetkých. No tak táto váha, či nerovnováha, to jednoducho musí byť pomenovaná a ja verím, že všetkých tých piatich, aj tí, čo sa dneska k nim pridali, spája nie politický boj proti pánovi ministrovi. On nie je minister v tejto chvíli, minister vládneho SMER-u, nejaký môj nepriateľ. On je v tejto chvíli môj minister, ktorý hovorí o veciach, ktoré ma bytostne zaujímajú a kde hľadám súvislosti. A propo súvislosti. Martin Fecko skončil jedným pekným slovenským porekadlom. Mňa v tej chvíli napadlo, že som mohol začať iným, tiež rýdzo slovenským porekadlom, nie výrokom. Príroda, ten výrok znie takto: "Príroda odhaľuje svoje tajomstvá tomu, kto pozerá, počúva, pozoruje, premýšľa a odhaľuje súvislosti." Viete, kto to povedal? Túto krásnu vetu povedal ten pán, ktorý je známejší inou vetou, oveľa kratšou, zachovajme lesy potomkom. V 18. storočí to bola dôležitá veta, pretože v 18. storočí naozaj banský priemysel víťazil nad lesmi a lesy mizli. Túto vetu povedal v blahej pamäti jeden z najvýznamnejších slovenských lesníkov, ktorého múdrosť potvrdili veky a roky nasledujúce, čiernobalogský rodák Jozef Dekrét Matejovie. Takže Martin, ďakujem, ty si začal, ty si skončil krásnym príslovím a myslím si, že je celkom dobré pokračovať týmto, pretože je veľmi dôležité pre to, čo chcem povedať nie svojim lesníckym kolegom, ktorých nemôžem z toho školiť, pretože tých 116 rokov máme dohromady tých skúseností, ale ktoré treba možno povedať tým, ktorí nemali tú radosť a tú česť stať s lesníkmi. Každý predsa nemôže byť lesníkom a povedať občanom, pre ktorých nie pracujeme, my pre nich slúžime. Lesníctvo je naozaj služba.
Takže ja sa ospravedlňujem za ten nešťastný vstup, keď som tiež sa vlastne stal akousi obeťou či pokračovateľom tohto spôsobu, že minister príde a my hľadáme a zase vládni poslanci na nás. Prišiel môj minister, môjho životného zamerania, predložil správu, ktorá mi je blízka a ja som predsa aj včera povedal, aj keď mi to potom niekto z vás vytkol, že to nebolo celkom jasné, že ja na tej správe v zásade chybu nenachádzam, že tie fakty, tá štatistika, ktorá tam je uvedená, ja som si to prečítal, ja som nemohol z toho vyvodiť záver, že je tam niečo, čo nejakým spôsobom popiera moje lesnícke skúsenosti, cítenie alebo názory.
Dovolil by som si len k tomu takú maličkú vetu, možno trocha to znelo nadnesene, ale veď každý máme právo aj nejakú nadsádzku, že keby som ja sedel na kresle ministra pôdohospodárstva, takže by som svojim úradníkom povedal, že chlapci pozor, dobre, štatistika môže byť, ale ja tam chcem mať aj niečo navyše a práve to bolo predmetom môjho ozaj dobromyseľného vystúpenia, že navyše teda by som tam chcel mať takú záležitosť, ako je práca s verejnosťou. Bolo povedané, že to možno nie je také dôležité a jasné, keď ministerstvo myslí, že to nie je dôležité, že možno zaznamená to, že lesníckym skanzenom prešiel v tom roku 398 tisíci návštevník podľa oficiálnej štatistiky, tak to nie je dôležité. Ale ja som si povedal, tu použijem tú prvú knižku, keďže ja sa cítim byť jeden z priekupníkov v práci s verejnosťou a mal som tú česť a prichádzajú Vianoce.
Pán minister, pred chvíľočkou ste odmietli jeden darček tu od jedného kolegu, darček, no výzvu. Ja budem trocha miernejší, nebude to politické. Je to knižka, do ktorej nafotil krásne slovenské lesy tím otca a syna Bartovcov známych slovenských fotografov a ku ktorým ja som mal tú česť napísať texty, ktoré sú istým vyznaním. Nie je v tom žiadna politika, je v tom krása lesníckeho poslania. Tá kniha sa volá Lesy a ľudia a ja vám ju teraz s radosťou venujem. (Odovzdanie knihy ministrovi a reakcia ministra: Knihy mám rád. Ďakujem pekne.)
Takže ďakujem pekne pánovi ministrovi, môjmu ministrovi, ktorý pôsobí v oblasti, ktorá ma bytostne zaujíma, že túto knižku prijal a odpúšťam, resp. nevyjadrujem sa, nebol som autorom to, že to tam práve v tejto správe, tá práca s verejnosťou nebola. Nemusí byť. Keď nechceme mať v tej správe, to, čo sa udialo aj minulý rok v oblasti toho boja, to je nesprávny názor, ale tak to vypadá, žiaľ, na verejnosti, medzi táborom lesníkov a ochranárov, ktorý je nezmyselný a ktorého podstatu ešte dnes poukážem, že fakt treba vnímať ako absolútne absurdnú, tak toto je vec, ktorá tiež tam, keď ministerstvo usúdilo, že tam nechce mať povedzme zmienku o tom, že bola tu konferencia vo Zvolene, ktorá povedala, že tu už tie rozpory zaniknú. Dvaja ministri to deklarovali. Mohla tam byť o tom veta. Nádejná silná veta. Ministerskí pracovníci usúdili, že to nemá byť v zelenej správe, že táto dejinná udalosť, ktorá sa prisľúbila, ktorá zabliká aj nádej, nie je toho hodná. Nie som autor správy, nech to tam nie je.
Keď ministerskí pracovníci usúdili, že tam nemá byť zmienka o kráľovskej lesníckej disciplíne, o hospodárskej úprave lesov alebo ľudovo nazývanej lesnej taxácii, o jej vážnych problémoch, o jej obrovskom význame, nemusíme ísť do histórie, nemusíme spomínať, ako to vzniklo. Ja som včera už povedal, že pán Hatiar tvorca modernej zlúčenej zjednotenej taxácie sa možno symbolicky v hrobe musí obracať pri niektorých veciach, ale tu v tejto chvíli možno aj odpoveď pre pána poslanca Lojza Hlinu. Ja som si nedal tú námahu, opäť obdivujem, ako poctivo sa vie pozrieť na súvislosti, ale ktovie či tie problémy s číslami nevyplývajú práve z toho a na tom sme sa aj zhodli, to aj pán spravodajca Lebocký na výbore ma podporil, aj včera Tóno Cicoň, ďalší lesník, proste sme sa zhodli na tom, že v taxácii je dačo zlé. Dačo zlé je v taxácii, ktorá, ako pred chvíľočkou povedal lesník Martinák, je veľmi dôležitá. Tá taxácia je totálne podvyživená. Šéfovia z taxácie z Národného lesníckeho centra spínajú pohľad k nebesiam a hovoria, že družicové prieskumy to vyriešia. Nevyriešia. Ak taxátor nepôjde do lesa s tou priemerkou, ktorú sme spomínali, ak neurobí, keď už nie priemerkou ani naplno, tak aspoň štatisticky významnými spôsobmi, ktoré my dobre ovládame a ktoré jednoducho sú vysokou odbornosťou, tak vera bože, budeme mať možno v tých číslach, milý Lojzko, ešte väčší neporiadok, pretože taxátori dnes hovoria a to vnímajte, myslím, že kolujú po Slovensku petície, myslím, že tu je vysoká nespokojnosť, pretože pred časom sme urobili jednu veľkú chybu, že sme ich vytvorili ako súkromníkov, osudovú chybu Národného lesníckeho centra, že sprivatizovalo taxačnú službu a dneska tých taxátorov, ktorých sme sprivatizovali s cenou 12 euro za hektár, aby robili plány, aby chodili s tými priemerkami, aby prešli tie 2 milióny hektárov lesov, tak ako sa prejsť majú za tých 10 rokov, dneska im hovoríme, že im na to netreba už 12 eur za hektár, ale im hovoríme, že to musia robiť za 6 bez DPH.
Neurobia to za tie peniaze, to som si len považoval za potrebné na vystúpenie pána poslanca Hlinu povedať, že jedna z príčin je tá, že spíname oči k družiciam a hovoríme o družicových prieskumoch, ktoré nikdy nenahradia poctivú prácu lesného taxátora, ktorý si to musí odšľapať a ktorý musí stráviť na lesnohospodárskom celku, pre ktorý robí program starostlivosti o lesy, ako teraz nazývame lesné hospodárske plány a musí tam stráviť pekných pár mesiacov terénnych prác v lete, aby v zime tento plán urobil. Áno, taxácia je kráľovská disciplína a taxácia ako kráľovská disciplína jej padá koruna z hlavy. Ja budem poobede v jednej konkrétnej interpelácii práve o tomto rozprávať. Takže, keď ministerskí pracovníci usúdili, že v zelenej správe kráľovskej disciplíny netreba, netreba jej venovať ani riadok, je to opäť ich právo, ja to naozaj nemyslím ironicky, v tej správe jednoducho nemôže byť všetko a autor je autor, ten sa vždy rozhodne, čo áno a čo nie a je to vec niekedy náhody, niekedy možno aj konkrétnych pracovníkov. Nekritizujem, len pripomínam.
Ak mi chýbal aj nejaký informačný odstavec o tom, že čo sa udeje, alebo čo sa udialo s 5 miliónmi eur odvodu do štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, no tak mi to chýbalo, lebo už som to včera pripomínal, že tie odvody sú nesystémové, že že tam kde by sme mali dávať, tam berieme, že tým podpisujeme sa pod istú krátkozrakosť, síce stvrdzujeme svoju 4-ročnú politickú orientáciu orientovanú na najbližšie voľby, ale popierame to, že sme tu predovšetkým občania, ktorí chcú, aby ich deti po nás žili v dobrej krajine. No ak to takýmto spôsobom vidíme, tak potom môžme z tých lesov zobrať tých 5 miliónov aj tomu Uliču, ako som včera spomenul, tých tristotisíc. Tej hladovej už skôr ukrajinskej ako slovenskej doline, no zoberme tých tristotisíc, veď čože, je tam jediný podnik, ktorý ako tak ešte zamestnáva posledných pár ľudí, nech dajú tristotisíc do Bratislavy. Kruté, nesociálne, to sme ako dali, to už je inak pridaná hodnota, už nám nestačí 5 miliónov len z Lesov Slovenskej republiky, čo ja vravím, keď pánovi generálnemu riaditeľovi Határovi povedia 50 miliónov, tak ich dá, verte tomu. Len, hospodárenie v lesoch, ja to zdôrazňujem a prosím a prosím pána Pellegriniho a všetci, čo majú takýto pohľad na financovanie štátu, že na lesy sa nemožno pozerať týmto spôsobom.
Ale opäť, nebudem do šírky, tieto veci sú známe, ale možno treba občanom povedať, že tu naozaj prebieha istý boj o budúcnosť Slovenska v 21. storočí. Lesy budú základným predpokladom toho, ako táto naša spoločnosť bude vypadať. Tá polovica krajiny je lesa, každý druhý meter štvorcový je, patrí lesu na Slovensku. Musí nás to zaujímať a musíme si vedieť povedať, či máme do tých lesov investovať, aby deti žili v dobrej krajine alebo ich máme v rozpočte pre rok 2013 podojiť, lebo napokon veď oni to dajú, dajú aj z toho Uliča tých 3tristotisíc pošle riaditeľ. Možnože nebude mať na základné veci, ale ich pošle, lebo politické nominácie, respektíve lebo spôsob riadenia lesníctva je, žiaľ, aj takýto.
Ak sa rozhodli ministerskí pracovníci, že tam nedajú informáciu o jednej z najdôležitejších vecí, ktorá sa týka efektívnosti práce a budúcnosti lesného hospodára, o stave lesných ciest, tak ju tam nedali. Ja som už to povedal a musím to povedať, to je základná vec, ktorá rozhoduje o tom, ako môžme kvalitne pracovať. A možno aj o tých požiaroch, Martin, ako vieme rýchlo zasiahnuť a možno v prípade nejakých mimoriadnych udalostí, ako vieme zachrániť ľudské životy. Že majú Švajčiari 40 metrov na hektár a my len desať? Toto sú Švajčiari. No dobre, veď už sme hovorili o tom, že Slovensko bude Švajčiarskom, mali sme také bilboardy za Mečiara, že ich vo Švajčiarku nafotili a povedali sme, že to sme my.
Tak viem, nie sme, ale mali by sme si povedať a tí ministerskí pracovníci to tam mohli zapracovať, no urobme z toho aspoň meter navyše, na ten hektár, že keď aspoň jeden meter sa priblížme k tomu Švajčiarsku, ktoré nás prevyšuje štyrikrát. A Rakúšania tri a pol krát. Chýba mi to tam, ministerským pracovníkom to nechýbalo, majú na to plné právo, mne to tam chýba a dovolím si na to naozaj dobromyseľne upozorniť, že ja by som im to nedovolil, aby to tam nedali. Aby nedali aj víziu, čo sa má udiať, pretože zelená správa nie je len o stave, ale aj o tom, čo sa má udiať.
Ak je tam ani nie slovíčko o hradení bystrín, o tom, že povodne sú vážnym problémom Slovenska a že povodne nevyriešia železné zátarasy pri Devíne, tie riešia dôsledok. Len múdry lekár a lesníci sú múdrymi lekármi krajiny, tí riešia príčiny a príčiny povodní vznikajú na horných tokoch našich bystrín a to je v lesoch. Kedysi moji kolegovia to vedia, lesníci študovali to, jeden celý semester pracovali v teréne a nad rysovacími súpravami na predmete hradenie bystrín a mali z toho skúšku. Leoš Skatula významný, síce český, ale na Slovensku pôsobiaci lesník. Ešte dodnes v hornohorehronskej doline sa môžte pozrieť na diela z 20. rokov, ktoré založil. Ale nejde len o Leoša Skatulu, množstvo proste absolventov lesníckej fakulty ovláda profesiu hradenia bystrín, akurát to vyznieva tak ako streľba so slepými nábojmi, že naučiť sa to naučili, len štát na túto oblasť nedáva takmer nič.
A potom prichádzajú novopozvaní mesiáši, ktorí hovoria, že to vedia vyriešiť. Ja sa z toho nevysmievam. Ja viem, že každá kvapka zadržaná v krajine je dôležitá aj z hľadiska hydrológie, aj z hľadiska bezpečnosti krajiny. Len chcem zdôrazniť, že lesníci to vedia, že majú na to spôsoby vysoko odborné, a že by bolo dobré, keby zelená správa na túto našu schopnosť upozornila a keby aj povedala možno aj ostatným kolegom pána ministra vo vláde, že síce vieme, že každý natŕča ruku a každý pýta, nech je minister financií modrý, červený alebo zelený, a že ten nemá možnosť dať každému, ale že je potrebné, ak chceme tie povodne mať pod kontrolou, tak nestavať len železné múry pri Devíne, ale stavať aj HB-čky, to je lakonický názov hradenie bystrín na horných tokoch, ktoré len Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik spravuje, 19 800 kilometrov, polovica rovníka. Nechýbalo to ministerským pracovníkom, mne by to tam chýbalo.
Ak ministerstvo nechcelo vyhodnotiť poznatky svojich pracovníkov zo štátnej správy, ktorí sú priamo podriadení na lesných úradoch bývalých, ktorí majú poznatky, že kalamita naozaj nie je vždy kalamitou, a že kalamita prírodná je mnohokrát doplnená aj kalamitou v ľudských svedomiach a ja to viem od tých úradníkov, ktorí sa možno logicky nemôžu odvážiť to tak nahlas povedať, ale ja viem, že tie skúsenosti, poznatky a kritika dochádza aj do tých vysokých miest bratislavského ministerstva na Dobrovičovej. Je to škoda, že to nepovieme, pretože by to bolo dobré tým ľuďom, ktorí majú problém s tým a trápi ich to, povedať. Vieme o tom, chceme to riešiť.
Kalamita je vážny problém, ale vravím nie je to len problém prírodných živlov ale aj problém ľudského svedomia.
Ak sa ministerstvo rozhodlo nedať tam takú správu ako, že v lesoch pribudol ďalší laureát ceny Jozefa Dekréta Matejovie, ktorú som mal česť kedysi iniciovať, navrhnúť lesníckej komore aj lesom, a ktorá každoročne sa udeľuje na moje veľké potešenie a vďaku. Škoda, mohlo tam zaznieť meno, že máme významnú cenu, každý rok ju udeľujeme a dostal ju ďalší lesník. Možnože ju v budúcnosti dostane aj nelesník, napokon už som spomínal tie rozdiely medzi takým významným profesorom, ako je tu prítomný náš kolega poslanec Huba a lesníkom viete, keď budeme hľadať zákopy, nuž nájdeme, ale keď budeme vidieť les, tak si môžme podať kedykoľvek ruku.
No a skončil som možno včera tým a opäť, no ak, ak europortál ako služba, ktorá mala slúžiť lesníkom v období, ktoré končí o dva týždne, no ak tam tá zmienka neni o tomto významnom europortále, ja viem, no asi je to boľavý prípad, ale bol by som taký chlap, povedal by som, a dáme to tam. A nech, keď ten Mičovský toľko vykrikuje, nech vie, že je to funkčné, je to dobré a bude to slúžiť. Ja viem, čo napísala finančná správa, nemohla uznať argumenty národnolesníckého centra, lebo povedala, ale páni, veď to mal byť program, ktorý mal slúžiť ľuďom do roku 2013 do 31. decembra.
Čo tu hovoríte o tom, že vy tu ešte dobehnete, vy to ešte urobíte? Aj pán minister dal príkazy, musíte. Áno len 2009, 2010 je už za nami. Otázka je, čo by sa dialo, keby sa nedialo nič z našej strany. Ale dobre. Ostaňme v tom tóne, že to sú veci, ktoré naozaj pán minister a jeho ľudia sa rozhodli a majú plné právo dať alebo nedať a ani v Biblii nie je všetko, prečo by malo byť v zelenej správe? A ja naozaj, ak som vniesol do toho ten tón taký, že je všetko zlé, nie, ja som to povedal málo jasne, ja nemám problém so zelenou správou, s tým čo je tam napísané, určite pribudne zase do môjho radu kníh, ktoré mám v knižnici a kde všetky zelené správy o stave lesného hospodárstva si nielen ukladám, ale často sa do nich aj zapozerám a listujem si v nich, lebo ja som klasik, pre mňa internetové texty nie sú tak vzácne, ako papierové. A pri tejto takej istej pokornej ospravedlňovačke za to, že som to možno nepovedal tak jasne, a že som si dovolil len povedať, že niektoré veci mi tam chýbali, chcem poprosiť pracovníkov ministerstva a pána ministra, ktorý im to môže prikázať, aby ak toto všetko, čo som spomenul nebude aj v budúcoročnej zelenej správe, nech to tam nie je, uznávam, autorské práva aj v tomto smere.
Pán minister, ale veľmi vás prosím a viem, že tam to nemusí byť problémom, lebo je to rýdzo odborná vec pre 21. storočie a pre každého občana v našej krajine. Tu jednu vec, veľmi vás prosím, mi do zelenej správy, čože mne, občanom Slovenskej republiky a lesníkom za rok 2013 už dajte, hospodársky spôsob, to ako tí lesníci, aké nástroje, akú páku, aký ten princíp pri správe lesného majetku pri tých dvoch miliónoch hektároch použijú. Včera som prebehol letom svetom od devastácie, ktorá nemala žiadne dôsledky, cez holoruby, podrastovia, ako sa to prudko mení, že to, čo sa voľakedy menilo stáročia, sa teraz už mení za desaťročia a dokonca teraz sa to mení pomaličky už za roky. My vieme, že výberkoví hospodársky spôsob nie je použiteľný úplne všade, aj minule som mal možnosť s pánom ministrom prehodiť, že mu niekto povedal, že 18 %. Pán profesor Saniga hovorí: "určite viac ako 50 %", mňa voľakedy učili, že len 2 %. Nie je to otázka percent, aby sme si tu hovorili, je to otázka tá, že musíme občanom jasne povedať, že lesníci pri svojej službe sú povinní, to neni dobré slovo, s radosťou to vykonajú, len ich treba k tomu možno aj usmerniť aj prostredníctvom zelenej správy a tým, ktorí bojujú na tomto fronte, povedať, dobre robíte. Že tento spôsob hospodársky ten tá najvyššia lesnícka pilotáž, dokáže malé zázraky, dokáže stabilizovať krajinu bez toho, aby sme museli do nej dávať peniaze.
Ľuboš, to neni otázka, že potrebujeme zalesniť 19 tisíc hektárov ako v zelenej správe a tešíme sa, že 37 % z toho máme prirodzenú obnovu, ale nám toto percento nejak stagnuje. Hej voľakedy keď sme my boli v Medzilaborciach, tak sme mali ani nie 10 % prirodzenej, takže 37 bolo percentom snov. Tu treba povedať, že vôbec nebude treba žiadnu obnovu prirodzenú ani neprirodzenú, respektíve zamýšľať sa nad obnovou ako takou, pretože výberkový les sa obnovuje sám. To treba občanom povedať, že ten les bude rovnako krásny, že poriadne ani nezbadali, že sa v ňom hospodári, ďalší malý zázrak. Tu treba povedať našim drevárom, že im dáme tú istú hmotu, ale ešte kvalitnejšiu, ale v tom istom množstve. Tento zázračný spôsob to jednoducho má v sebe zakódované. Tu treba povedať našim ekonómom, že tento spôsob nie je drahší ale je lacnejší, nebudeme robiť zalesňovanie, nebudeme, tam kde sme zalesňovali 300 hektárov bude možno 3 niekedy pomôcť. Takže, ekonomika je tu zázračne naštartovaná smerom takým, že pán minister Kažimír, keď by sme ho chceli prevrátiť na nejakú lesnícku nôtu, tak, tak musí tomuto spôsobu tiež zatlieskať.
Tu treba povedať, že stabilita krajiny bude úplne taká, že problém s lykožrútom a problém medzi lesníkmi a ochranármi, ktorých som už nazval, že je umelý, vôbec nebude existovať, pretože výberkový les má v sebe silu, ktorá sa jednoducho prejavuje tým, že lykožrút tam nikdy nezvíťazí. Verte tomuto, nie sú nejaké výmysly Mičovského, ktorý sem príde pred vás v zelenej uniforme a rád vám stále opakuje svoje pravdy. Ja sa hlásim k tomu, že som lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom ale to je vec nad veci. To je vec, ktorá naozaj pomôže všetkým a je to úplne jedno, kto bude vládnuť a ak táto krajina potrebuje múdru lesnícku budúcnosť a ja chcem teraz zdôrazniť to, že toto je a to možno preto prosím, aby to v tej správe bolo, to je ako každá veľká vec ako každá novinka, vždy najprv má veľa kritikov.
Mohli by sme sa staviť tu o mnoho vecí a rôznym spôsobom, dám svoju hlavu na to, že výberkový hospodársky spôsob je v 21. storočí rozhodujúcim spôsobom ekologickej, ekonomickej, občianskej, sociálnej, klimatickej a ešte si dajte k tomu, aké chcete dovetky, stabilizácie krajiny, krajiny pre všetkých, pre všetkých, ktorých táto sto päťdesiatka zastupuje a pre všetkých, ktorých ďalšie sto päťdesiatky budú zastupovať. A tým by som rád aj toto možno ukončil, aj celý svoj vstup, ktorý som včera tak voľáko nemal celkom premyslený a zamrzelo ma, že niektoré veci ste vyhodnotili, kolegovia lesníci, tak ako ste vyhodnotili a chcem teda jednoducho poprosiť, že potrebujeme vniesť pre kolegov, ktorí v rámci PRO SILVA naozaj zázračným spôsobom bojujú za tento spôsob, ktorému uverili, ja ich nebudem menovať, ale to už je množstvo lesníkov. Len možnože to je ten paradox, že zospodu sa to tlačí, zospodu táto lesnícka, ozaj doslova zelená nádej vyrastá naplno, objekty pribúdajú a ja veľmi prosím, aby aj zhora, cez ministerstvo, táto snaha, ktorá niekedy máme, pán minister, také lesné správy, kde to robia lesníci tak skoro potajme, aby ich niekto neskritizoval, že ty sa tu nehraj na ochranára, ty dávaj kubíky. Áno, treba to otvorene povedať, toto niekedy funguje. Aj to funguje, že bielu farbu nepoznáš, ale dobre, to je tá každá štatistická veličina, každý štatistický súbor má svoje plusové, aj mínusové hodnoty. Ale ja chcem povedať o tých pozitívnych, máme ľudí, ktorí to robia, ktorí tomu veria a verte tomu, že je čomu veriť, len možno treba k tomu tú podporu. Ja verím, že sa dopátrame k tejto podpore aj tou malou zázračnou vetou, o ktorej budeme rozprávať v zákone o lesoch v januári, dajbože, budúceho roku.
Chcel som použiť vo svojom vstupe dve knihy, čiernu som už použil, o zelenej správe som rozprával, tak použijem ešte tú červenú. Včera vznikla pri rozprave o štátnom rozpočte taká zaujímavá diskusia medzi mnou a pánom poslancom Blahom, ktorý rád cituje niekedy marxistických autorov a ja som si jedného marxistického zobral, resp. zobral som si ekonomickú demokraciu dnes, ktorá je knižkou, ktorá má, v radoch SMER-u požíva veľkú úctu a pán Blaha mi to vlastne aj pripomenul, áno, že ten pán Schweickart je marxista, prečo nie, ja nemám to videnie sveta, že všetci sú len čierni a bieli. Ak ten pán Schweickart napísal, že, a ja si to teraz, tú vetu dovolím rozšíriť, včera som použil tú časť, ktorá mi pasovala pre štátny rozpočet a teraz možno, ona má skutočne dôvetok, ktorý som neprečítal, ktorý pasuje pre túto tému dnes.
Takže pán Schweickart povedal vetu, ktorou by som rád skončil: "Obnoviť funkciu ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka a pridať neovládateľnému hospodárskemu rastu a vyčerpávaniu prírodných zdrojov hodnotu udržiavateľnosti." To je podstata všetkého, o čom som sa tu snažil rozprávať, že v zelenej správe môže chýbať všetko, keď to tam autori nedajú, ale udržiavateľnosť, ktorá je vyjadrená práve hospodárskym spôsobom, ktorý mi tam chýbal a ľudská dôstojnosť, ktorá je daná tým, že ľuďom, ktorí bojujú za tento spôsob hospodárenia, treba uznať, že teda sú hodní vďaky a dôstojnosti a nie kritiky, tak tu by som chcel, na tomto mieste poďakovať marxistickému autorovi Schweickartovi, na ktorého výrok som sa v tejto chvíli mohol oprieť kvôli tomu, aby som chcel ukázať, že mi ide o vec a nie o to, že z ktorých literárnych prameňov čerpáme. Lebo nie je dôležité, kto hovorí, ale čo hovorí, takže prečo nie. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si myslím, že možno by bolo treba vstúpiť do tejto diskusie, nielen poďakovaním pánovi poslancovi Hubovi za to, že veľmi kulantne, ale zároveň aj presne pomenoval problémy, ktoré tu sú, ale aj možno návrhom aby sme my tu lesníci, je nás tu pomerne veľa, šesť lesníkov v Národnej rade, jeden významný ochranár, profesor, možno nehľadali to, čo je v náš prospech argumentačný, a na druhej strane zamlčovali to, čo nám nepasuje do našej rétoriky, a možno odporučili na konto zelenej správy pánovi ministrovi a jeho ľuďom, aby sa nespytoval politikov, ktorí vždy budú mať záujem hovoriť to, čo im pasuje viac, a zamlčovať to, čo im pasuje menej, ale spýtali sa špičiek slovenského lesníctva, ktoré predsa máme. Ja si myslím, že nie je žiadny problém odporučiť pánovi ministrovi, aby sa stretol s ľuďmi, ktorí patria medzi lesnícku elitu, nemusíme ju hľadať tu v parlamente, a aby sa napili priamo pri prameni pravdy o tom, čo je a čo nie je v slovenských lesoch reálne. Máme veľa dobrého a veľa zlého, nebojujme s tým, že budeme sa navzájom ohadzovať s tým, aby sme boli krajší možno pre voličmi alebo na kamerách, ale požiadajme pána ministra o to, aby naozaj si zistil tú pravdu možno mimo nás. Zistí tak, že tých veľa vecí, ktoré sú zlé, naozaj treba riešiť z úrovne ministerstva. A predpokladám, že nielen tie elity, ale aj množstvo malých, drobných lesníkov, ktorí vykonávajú tú prácu, o ktorých rozpráva aj zelená správa, potrebuje už konečne dostať impulz k tomu, aby vedeli, že statočná lesnícka práca zameraná do budúcnosti je veľmi potrebná a oceňovaná. Pán minister, máte to v rukách, nepočúvajte politikov, počúvajte lesníkov.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem aj kolegom lesníkom, ktorí sa vyjadrili. No jednoznačne je tu nás lesníkov viacej a možno by sme sa o tom mohli baviť v kuloári, ale sme v parlamente, tak sa o tom bavme takto verejne.
Čo sa týka hospodárskej úpravy lesov, som rád, že sme sa na tom zhodli s kolegom Cicoňom, pánom poslancom.
Čo sa týka môjho vyjadrenia, že nesúhlasím s takouto správou, že keby som bol minister, tak by bola inakšia, tak som to myslel presne tak, ako som to povedal, že táto správa v zásade obsahuje všetky technické údaje, ale mne tam chýbali veci, a keby som to ja mal na starosti, tak že by som tam mal záujem, aby údaje, ktoré som spomínal a ktoré boli predmetom mojej rozpravy, tam boli uvedené, lebo ich považujem za dôležité. Takže to sú záležitosti, ktoré jednoznačne považujem za alfu a omegu. To čo som v rozprave povedal nemám dôvod v žiadnom prípade meniť. A diskusia na túto tému možno v tejto chvíli by bola len zbytočným opakovaním toho, o čom som presvedčený, že to tak má byť, a preto ďakujem pekne za poznámky, končím.

Dobrý podvečer. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia zo snemovne, správa, ktorú máme predloženú, je v zásade v poriadku. Slová „v zásade“ mám na mysli asi v tom rozsahu, že obsahuje podstatné veci, možno aj menej podstatné a v zásade jej nemožno teda povedať nič také, čo by som ja osobne považoval za základný a nejaký dôležitý rozpor, to, čo je v tejto správe uvedené a aká je oproti týmto údajom realita. Napriek tomu považujem za potrebné vystúpiť ku správe nie kvôli tomu že sa to akosi očakáva, že lesník by mal zaujať stanovisko ku správe o lesnom hospodárení, ale kvôli tomu, že v tejto správe mi niektoré veci chýbajú. Je to síce istá úvaha, hodná aj možno polemiky, či to, čo tam chýba, má alebo nemá byť. Alebo je to možno právo autorov, aby zvolili ten pohľad, ktorý považujú za dôležitý. A ja si neosobujem právo tvrdiť, že viem presne, čo v tej správe má byť. Ale presne viem, že keby som sedel na mieste pána ministra pôdohospodárstva, tak by som s takouto správou nesúhlasil a žiadal by som svojich kolegov, aby ju upravili spôsobom, o ktorom predpokladám, že by bol jednoznačne presvedčivejší, vhodnejší a presnejší z hľadiska toho, čo si myslím, čo by správa mala čitateľovi dať. Ak by to mal byť len súhrn dát, ktoré sa udiali, tak je to okej, ale ak to má byť aj niečo, čo by malo byť istou inšpiráciou, mementom, upozornením a zdôraznením cieľov, a ja si myslím, že takáto správa by mala mať takúto ambíciu, tak potom by bolo veľmi dobré, keby táto správa, ktorú mám ja rád už z toho pohľadu, že každý ročník si ju odkladám a považujem to za dôležitý archívny súbor údajov, ktoré sa dajú spätne prelistovať, obsahovala teda aj veci, o ktorých sa zmienim vo svojom vystúpení.
Začnime.
Základná vec, ktorá je síce možno úsmevná, ale mne tam ozaj chýba. A chýba to o to viac, že som pána ministra pred rokom na to upozornil, že to tam nie je. A predpokladal som, že to je len daň na prechodné obdobie, keď preberal kreslo ministra. A možno sme sa mohli baviť o tom, kto je viac za to zodpovedný v prechodnom roku, či je to bývalý alebo nastávajúci minister. Teraz už takúto ospravedlnenku vystaviť nemôžem.
A spytujem sa, po prvé, teda vzhľadom na to, čo mi chýba, prečo táto správa neobsahuje už druhýkrát v chronológii desiatich rokov nič o práci s verejnosťou. Jasné, je mi to blízka téma. A každá líška svoj chvost zvykne chváliť. Ale ja sa domnievam, že to nie je otázka osobných pohľadov a preferencií, ale otázka istého pochopenia zmyslu lesného hospodárstva. A teda správa by mala podstatné veci v tomto zmysle tohto predmetu aj obsahovať. Je to oblúk poznatkov, ktoré na prelome tisícročí boli charakterizované tým, že bolo považované pomaly lesné hospodárstvo za nejakého škodcu a lesní hospodári za nepriateľov lesa. Začalo sa cieľavedome, prácne a veľmi zodpovedne pristupovať k tomu, aby verejnosť vedela, čo je to lesné hospodárstvo a akými nástrojmi disponuje a čo všetko je výsledkom práce lesného hospodára. Tá práca sa začala dariť, iste aj nielen vďaka tomu, že sa vykonávala, ale aj vďaka tomu, že sa o nej primerane informovalo, aj okrem iného na stránkach zelenej správy o lesnom hospodárstve. A je to preto pre mňa nepochopiteľné, smutné a hodné výčitky, no, čože, výčitka tu nie je dobré slovo, istého sklamania, že ani slovko na túto tému, ktorá bola, opakujem, rozvíjaná, v správe nenachádzame. Prečo tu nemáme ani zmienku o lesníckych dňoch, ktoré sa stali fenoménom, ktorý možno sme nevymysleli na Slovensku, ale ktorý ozaj v apríli dokáže informovať státisíce občanov Slovenska o hodnotách lesa? Prečo tu nie je zaujímavá zmienka o lesníckom skanzene, ktorý sa stal miestom, ktoré nám závidí Európa, kde ročne prechádzajú desiatky tisíc ľudí a na konci prehliadky 4,5-kilometrového chodníka lesného času dávajú otázku lesným hospodárom, či to tak všetko robia? A nehovoria to len domáci návštevníci. Hovoria to aj zahraniční návštevníci, ktorí zároveň dodávajú, že niečo také by sa im zišlo. Prečo tu nie je žiadna zmienka o stromoch poznania, o tom, ako sa do mladých myslí našich žiakov vštepuje úcta k lesu i úcta k práci lesného hospodára? Mám tým na mysli malé mini arboréta, ktoré sa vytvárajú pri našich základných školách, kde lesníci, lesní hospodári nad rámec svojho pracovného času prichádzajú, vysádzajú so žiakmi stromčeky, nie kvôli tomu, aby urobili nejaké ozrejmovacie práce, ale kvôli tomu, aby sa s nimi porozprávali o tom, čo to znamená. A verte tomu, že to pre mňa patrí medzi veľmi pekné spomienky, keď ľudia, ktorí možno už mali svoje roky, moji kolegovia lesníci dopredu zvykli niekedy ošomrať takúto povinnosť a keď sa vracali od tých detí tak zvykli povedať zase prekvapivú vetu, ktorou reagovali na to, čo práve zažili: „Tak ono ti to má asi zmysel.“ Tie deti to potrebujú počuť. A takto by sme mohli popridávať významné lesnícke miesta, oblasť, kde sa vám dostáva takého ocenenia, že prídu lesníci z vyspelých krajín európskych a hovoria s istou takou až pokorou: „Prosím vás pekne, to túto myšlienku vy máte patentovanú na Slovensku? Ak nie, my by sme to veľmi radi použili aj u nás, je to skvelé.“
Dobre dalo by sa o tom teraz krasorečniť aj ďalej, nie je to účelom, účelom je pripomenúť, že práve vďaka týmto niekoľkým námatkovo vybratým akciám, ktoré sú môjmu bolestivému srdcu najbližšie, ale určite by sme mohli hovoriť o ďalších, je možné tvrdiť, že obraz lesného hospodárstva, obraz práce lesníka sa za posledných desať rokov výrazne zmenil. Ja tvrdím, že sa zmenil k lepšiemu. A tvrdím, že je to dôležitá súčasť práce lesníka takisto ako všetky jeho ďalšie činnosti, o ktorých ľudia viac alebo menej niečo vedia, preto ukončím túto časť len druhýkrát po vlaňajšku so žiadosťou na ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, aby neopomínalo ani tento druh činnosti. Ja si myslím, že pol stránky venovanej takejto správe by práve práci s verejnosťou malo byť, pretože je to práca ako každá iná, akurát sme si ešte možno nezvykli, že je to štandardná súčasť lesníckej činnosti. Ale verte tomu, že ona sa ňou už stala aj ostane. A dokonca jej význam bude možno stúpať nad rámec tých činností, ktoré sa v minulosti považovali pre lesníctvo za typické.
Dobre na úvod možno sme si sme porozprávali teda o tom, ako lesníci dokážu idylickejšie a, verím, ale aj realistickejšie popísať svoju prácu tak, aby jej rozumeli aj tí, ktorí zvyknú pozerať sa na veci kriticky.
A teraz sa pozrime na druhú oblasť. Napokon hovoril som o tom aj na výbore neviem, bol ešte vtedy čas možno niečo zmeniť, nezmeniť. Ale už ju považujem za dôležitejšiu, aby som mal voči nej výhrady. A to je otázka prírode blízkych spôsobov hospodárenia v lesoch. Pán minister, letom svetom ako prechádzal závermi uvedenými v zelenej správe, tak spomenul aj to, že sú tam opatrenia Národného lesníckeho centra, ktoré teraz sa odporúča zrealizovať. Ale tu by som chcel veľmi rád zdôrazniť, že jeden z tých záverov, on to nepovedal, ale ja ho teda chcem tu vysloviť, je podporovať prírode blízke hospodárenie v lesoch. Je to jediná veta, ktorú v tejto správe nachádzam na túto tému, preto veľká výhrada, oveľa ešte možno väčšia z hľadiska odborného, aj keď z hľadiska váhy tých tém, možno to nie je až taký veľký rozdiel, je tá, že sa vôbec nenachádza žiadna zmienka v rámci technického výpočtu rôznych štatistických ukazovateľov uvedených v zelenej správe o stave lesného hospodárstva o hospodárskych spôsoboch. To sme sa dozvedeli o drevinách, o kalamitách, o tržbách, o nákladoch. Ale my sa z tejto správy nedozvedáme nič, čo je mimoriadne zásadné, o hospodárskych spôsoboch, ktoré sa v Lesoch Slovenskej republiky uplatňujú.
Popíšem, spodrobním to. Určite je známy výraz holorub, určite je známy výraz podrastové hospodárenie, možnože trocha menej, ale áno. Dosť často som tu už hovoril o výberkovom hospodárení. Ak sa pozrieme na vývojový graf toho, čo sa v lesoch na území Slovenska dialo za posledné stáročia, tak môžeme povedať, že stredovek bol dobou nekontrolovaného rúbania bez náhrady, potom prišiel pokrok po stáročia v tom, že sa zaviedlo na tú dobu moderné holorubné hospodárenie, kde už z moci panovníckeho titulu bola povinnosť lesného hospodára nielen istým systémom vyrúbať, ale aj zalesniť to. Trvalo to stáročia. Dokonca to trvalo len tak dlho, že len v osemdesiatych rokoch minulého storočia, pred zhruba 25 – 30 rokmi sa to preklopilo a z tohto hospodárskeho spôsobu holorubného, ešte ja som začínal svoju prax s tým, že to bol prevažujúci hospodársky spôsob, sa to preklopilo aj pod tlakom vedomostí, aj pod tlakom verejnej mienky aj pod tlakom klimatických argumentov k tomu, že začal byť dominantný a prevládajúci hospodársky spôsob podrastový. Ajhľa, uplynulo len 30 rokov a máme tu prioritu úplne inú, a je to priorita, ktorá presne vystihuje práve to, čo aj pán minister chce podporiť, je to prírode blízke hospodárenie, máme tu zmenu ďalšiu, ktorá hovorí o výberkovom hospodárskom spôsobe. A otázka je, koľko jednotlivých typov takéhoto hospodárenia podľa hospodárskych spôsobov máme na Slovensku? Zelená správa nám na túto tému vôbec, ale vôbec neodpovedá. A ja ak by som si mal vybrať niečo, čo je kardinálne dôležité, dominantný bod, ktorý by v tejto správe mal byť uvedený, aj keď je to vec osobných preferencií, tak ja si myslím, že to je to, že ambícia ministerstva by mala byť v tom, aby hospodárske spôsoby, tak ako som ich popísal z hľadiska tej stáročnej histórie a tak ako sú oni ozaj dôležité, boli predmetom aj zelenej správy, tobôž, keď budeme možno s istou pochvalou v januári hovoriť o tom, že ministerstvo si je vedomé toho, že hospodárske spôsoby sú dôležité, a urobilo v návrhu, ktorý bol nedávno stiahnutý, dôležitý doplnok, verím, že budem mať možnosť sa v januári k nemu vyjadriť, pričom bude to vyjadrenie pozitívne, ktoré vlastne jasne dokumentuje to, že vývoj nezastavíš a že hospodárske spôsoby a najmä ten spôsob, ktorý je teraz možné považovať za dominantný z hľadiska vývoja a z hľadiska potrieb spoločnosti pre 21. storočie, tam je uvedený s veľmi serióznym a primeraným zdôvodnením.
Je pravda, ak som hovoril o práci s verejnosťou, môžeme hovoriť aj o práci lesníkov s vlastným pohľadom na vlastnú prácu. Existuje už dvadsaťpäť rokov hnutie, ktoré má obrovský európsky ohlas medzi lesníkmi. Je to hnutie PRO SILVA. Je to práve to hnutie, ktoré sa snaží upozorniť nielen lesnícku verejnosť, ale práve verejnosť aj laickú na obrovský význam spôsobov hospodárenia, ktoré sú prírode blízke. Ja občas veľmi vyčítam a považujem to za nespravodlivé, že sa hnutie PRO SILVA, ktoré má v mnohých krajinách vysokú úroveň, u nás považuje za akési hobby niektorých nadšencov lesníctva. Ja viem, je to možno podporované aj oficiálnymi výrokmi predstaviteľov významných lesníckych inštitúcií, z ktorých niekto povie: „Však ja nebránim mojim ľuďom, aby, keď chcú, mohli v hnutí PRO SILVA čosi robiť.“ A oni tam aj robia. Vznikajú tak vynikajúce ukážkové porasty, kde lesníci prerábajú aj svoje myslenie, aj lesy, ktoré spravujú na práve tie, aby dali všetko to, čo lesy majú dať, a aby to dali za ekologických a ekonomických podmienok doslova nevídaných, pretože to je v silách lesného hospodára, že dokáže takýmto spôsobom dať aj drevárom drevo, aj občanom kvalitný les a predovšetkým nám všetkým vodu, nespľundrovanú pôdu, čistý vzduch a množstvo ďalších vecí, ktoré automaticky očakávame od lesa. Takže otázka, výhrada, výčitka znie: No prečo nenachádzame v správe tak dôležitej, ktorá je výročným hodnotením stavu lesného hospodárstva na Slovensku, ani jednu jedinú zmienku o hnutí PRO SILVA, o jeho ctiteľoch, o jeho prevádzkovateľoch a najmä o jeho význame? Keď len zoberiem podnikový časopis Lesník, ktorý má solídnu úroveň na trhu takpovediac podnikových časopisov, v každom jednom čísle, verím, že chodí aj na ministerstvo, je veľmi dôležitá strana venovaná práve hnutiu PRO SILVA. Dokonca by som si dovolil povedať, že z hľadiska obsažnosti a významnosti je to v tom časopise Lesník asi najdôležitejšia stránka zo všetkých. Práve tam vstupujú lesníci so svojimi názormi. A sú to lesníci, ktorí niekedy možno idú proti prúdu z toho pohľadu, že nie vždy sa nachádzajú v ich okolí aj ich nadriadení pracovníci, ktorí tomuto fandia, pretože niekedy sa povie: „Daj pokoj, daj kubíky, vyznač ťažbu a nevymýšľaj, nehraj sa tu na ochranára, veď jednoducho vieš, čo je tvoja povinnosť.“ A oni vedia, čo je ich povinnosť. Ale vidia aj trochu ďalej ako niekedy tí, ktorí ďalej nechcú vidieť. A ja si teda myslím, že by bolo veľmi správne, ak sa zhodneme, a určite sa na tom zhodneme, keby sme o tom polemizovali dlhšie, že toto hnutie je hnutím budúcnosti, je hnutím veľmi potrebným, aby zelená správa venovala, to je otázka už názoru, že koľko toho má byť, ale práve aj týmto ľuďom, tomuto spôsobu a tejto organizácii istú časť, pretože naozaj tých vecí v správe môže byť veľa. A ja potvrdzujem to, čo som už povedal, je to vec autorov, no len neviem si predstaviť, aby v správe o bankovníctve neboli vyjadrené základné peňažné prostriedky, ktoré má banka k dispozícii, to už nie je vec autorov, to už je zásadná chyba. Tak možno som netrafil ten príklad takto z voleja správne, ale základná vec by chýbať v správe nemala.
Ďalšia záležitosť, ktorá možno by v zelenej správe mala byť, je otázka kalamít, ale nie len z pohľadu toho, koľko sme ich spracovali a že ten rozsah je veľmi významný a, žiaľ, stále má tendenciu pomerne narastať, ale aj z toho pohľadu, že kalamity naozaj z hľadiska zistení štátnej správy predstavujú aj fenomén, ktorý je významný z hľadiska „istej zištnosti", ktorá by do lesov nemala vstupovať. Už sme tu z tohto miesta o tom rozprávali. S pánom spravodajcom Lebockým sme sa už o tom možno sporili. Ja som vždy povedal, že si budem vážiť všetkých tých, ktorí nepodliehajú tlaku ekonomickému, tlaku doby, keď to nazvem takto zjemnene, ale to pokušenie býva niekedy veľké a skúsenosti pracovníkov štátnej správy na úseku lesného hospodárstva sú dostatočne významné na to, aby možno sa zjavilo isté memento, istý zdvihnutý prst aj v zelenej správe, že takéto spôsoby sa nám zjavujú a ministerstvo považuje úplne správne takéto postupy za absolútne vylúčené.
Viete, tá cena pokušenia je veľká. Možno keby sme sa na to pozerali z pohľadu akého si chápavého nadhľadu, že doba je zlá. A vôbec nerozprávam o tom, či v štátnych alebo neštátnych lesoch ten lesný hospodár niekedy urobí aj to, čo by urobiť hospodár nemal. Ale cena pokušenia je taká, že tisíc kubíkov v jednom poriadne veľkom poraste, tisíc kalamitných kubíkov, to pri tých miliónoch nie je žiadny prekvapivý rozsah. To takpovediac sa popri činnosti skoro ani nezbadá, tobôž keď vieme, že doteraz v platnom zákone do istej miery nemáme ani povinnosť ohlasovať túto kalamitu, aj keď na istom zlepšení sme sa dohodli takpovediac vo výbore aj naprieč politickým spektrom, čo si vážim. A tá cena pokušenia je taká, že tisíc kubíkov, keď zoberieme 60 eur za takú trocha lepšiu hmotu, za jej kubík, to je 60 000 eur z jedného maličkého porastu, z jedného štvorčeka Slovenska. Tých štvorčekov sú tisíce, 60 000 eur, to je cena pokušenia, ktorému nie každý odolá. A preto si myslím, že pri kalamitách treba zabojovať práve voči tomuto úkazu aj tým, že ministerstvo aspoň naznačí, že si je vedomé tohto problému.
Rovnako verím, že to, čo bude riešené, ale doteraz v správe mi to chýba, je vzťah lesníkov a ochranárov práve z hľadiska istých náhrad, ktoré by sa mali z titulu únikov podkôrneho hmyzu primerane uplatňovať. Ja chcem veriť, že práve pozastavenie zákona o lesoch prinesie istú nápravu, tak ako sme ju navrhovali, že bude ešte na to priestor. Ale mrzí ma, a verím, že je to riešiteľné, že existuje stále aj po rokoch zlých skúseností dôvod na to, aby si strana lesnícka a strana ochranárska navzájom vyčítali to, že jedni aj druhí postupujú síce správne, ale v rozpore so svojimi záujmami, a to predsa je neprípustné. Takže tiež v zelenej správe, by som bol veľmi rád, keby sa na tému týchto rozporov konštatovalo, že ministerstvo má za cieľ, mohlo by to byť kľudne v tých záveroch, takéto niečo odstrániť práve tým, čo bolo deklarované vlani v septembri, že tie zákony obidva prídu na rad do Národnej rady súbežne a riešenia v nich budú funkčné.
Možno by som privítal, keby bola v zelenej správe aj informácia o tom, čo sme tu už dnes rozprávali pri štátnom rozpočte, že § 6, 7, 8 rozpočtu na budúci rok, a vlani to bola, myslím si, tiež šestka, nie je podstatné číslo paragrafu, hovoria o mimoriadnom odvode, vlani teda len do štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky. Tohto roku sú tam už aj plemenári a dokonca aj LPM Ulič, pre Lesy Slovenskej republiky 500 mil. eur, LPM 300 tisíc eur, jednoducho obrovské neprimerané čiastky, ktoré sú tak obrovské a neprimerané nie z hľadiska svojich absolútnych čísiel, ale z hľadiska nepochopenia toho, čo má les, lesný podnik, lesný závod, Lesy Slovenskej republiky, LPM Ulič produkovať. Ambíciou by tu malo byť nie zotrvať v tom, čo vymyslel odchádzajúci bývalý pán minister Simon pred tromi rokmi. Sa mi to vtedy zdalo, že to bude len jednorazovka, ale zdá sa, že táto vec je naozaj nákazlivá a prebralo ju ministerstvo pôdohospodárstva aj po ňom, aj vlani, aj na budúci rok ju preberá. Je to otázka, že keď už tu máme takéto odvody z podnikov, ktoré by mali dostávať výrazné podporné prostriedky, a nie ich oberať o tieto zdroje, tak potom by bolo veľmi dobré napísať v zelenej správe aspoň účel, na ktorý sú tieto prostriedky viazané, pretože tých dôvodov by mohlo byť naozaj uvedených v zelenej správe viacero, kde akútne chýbajú prostriedky na to, aby sme lesné hospodárstvo mali v lepšej kondícii, v akej ho máme.
A ozaj len dva príklady na túto tému.
Jeden príklad sa týka sprístupňovania porastov. Je to zásadná vec, ktorá súvisí práve tak s tými hospodárskymi spôsobmi, ako som spomínal, ale ktorá tak súvisí aj s dostupnosťou porastov, s bezpečnosťou. A je to proste otázka, ktorú nemusíme ani veľmi zdôvodňovať, pretože sprístupnenie porastov umožní komplexné využívanie darov lesa. Už to tu zaznelo pri štátnom rozpočte, tak už to poviem len pre pána ministra. Určite tú štatistiku majú. Je to na hektár lesných ciest u Švajčiarov vyše 40, tu vzadu v Rakúsku 37 a u nás niečo vyše 10 bežných metrov. U nás je to štyrikrát menej ako vo vyspelých lesníckych krajinách. Nuž ak už máme tie odvody, ak sme sa zhodli na to, že je potrebné štátu pomôcť, tak mu pomôžme tak, že sa tieto peniaze dostanú práve do využívania tých podnikov, ktoré ich vyprodukovali. Bolo by to nielen spravodlivé a správne, lebo je to veľmi potrebné. Toto mi chýba. A prosil by som, keby bolo možné nabudúce teda povedať, prostriedky odvedené ako budú využité a kedy boli využité práve pre tento účel.
Druhá argumentácia je založená na hradení bystrín v oblasti, ktorá bola v minulosti veľmi dobre zabezpečená odbornými pracovníkmi v lesoch. Hradenie bystrín je lesnícky odbor s históriou takmer storočnou. Je svätá pravda, že v posledných rokoch je to v krajine podvyživená oblasť. A práve kvôli tomu potom sem môžu prichádzať aj návrhy, ktoré mnohokrát majú dobrý cieľ, ale majú nesprávne nástroje. Minule, keď sa ma spytovala jedna francúzska novinárka, ktorá bola zvedavá na novú vodnú paradigmu Slovenska v podobe pána Kravčíka, ja som veľmi otvorene povedal, že určite mnohé aktivity pána Kravčíka majú veľmi správny základ a zadržať vodu v krajine je dôležité a zadržať ju na horných hraniciach tokov je životne dôležité ako ochrana proti povodniam. Ale túto vec neobjavil pán Kravčík. Túto vec lesníci robili už od dvadsiatych rokov minulého storočia na veľmi presnom vedeckom základe. A robili by ju aj dnes, keby boli na to základné prostriedky, teda nie odvádzaním z Lesov Slovenskej republiky milióny eur, ale prispením dačoho na túto ochranu, lebo lesy naozaj nie sú strojom ani továrňou na peniaze. A ak tým sú, lebo to môže byť, tak je to len vtedy, keď sa v nich hospodári zle. To je ten obrovský paradox. Ak v lesoch budete hospodáriť zle, jednostranne a zištne budete z nich mať prospech finančný. Ale to je krátkozraké, to je nesprávne, a preto som musel kriticky aj prehovoriť na to, čo mi povedal pán štátny tajomník Pellegrini, keď sme sa bavili o štátnom rozpočte, keď on sa tešil, že to bude furt tak, že tých 5 miliónov treba jednoducho zobrať, pretože dobrý hospodár ako štát od svojho dobrého podniku, akože tých lesov tie peniaze nielen má, ale aj si ich musí zobrať. Ja chápem, že máme rôzne životné zamerania a vieme sa v mnohých smeroch mýliť, ale práve preto by sme sa mali vedieť aj v mnohých smeroch poučiť. A musí sa poučiť aj pán štátny tajomník Pellegrini. A možno by tu mal dostať nie odo mňa informáciu, pretože som zrejme z opačnej strany spektra politického málo dôveryhodný. Ale mali by to povedať kolegovia z blízkeho pracovného okruhu pána ministra, že to je naozaj spôsob, ktorý nie je správny, a takýto pohľad je proti záujmom našej krajiny, keď tie záujmy nechceme charakterizovať volebnými cyklami, ale cyklami dlhodobého a čoraz kvalitnejšieho života ľudí.
No a dostávam sa k ďalšej oblasti, ktorá mi chýba v zelenej správe. A to je otázka práve oceňovania mimoprodukčných funkcií lesa, ako sme ich nazývali v minulosti, alebo, tak ako sa pokúšame teraz po konzultáciách s odborníkmi ich nazývať po novom, komplexných hodnôt funkcií lesov. Je to lúka pomerne zelená. A viem, že ešte na nej musí vyrásť tá konštrukcia dôležitá, ktorá nám umožní jasne povedať, že produkcia lesného hospodárstva nie je len daná drevom, čo vieme, lebo je daná aj inými život zabezpečujúcimi ingredienciami, že prichádza ten čas, a on naozaj prichádza, že tieto ingrediencie musia tak inak byť reálne ocenené. Pán minister bol prítomný pred dvomi mesiacmi na konferencii, ktorá veľmi jasne povedala, že ten čas dozrel a prezrel, že je potrebné sa s tým už vyrovnať v podobe reálnych metodických pokynov a možnože aj zákonných paragrafov, a preto mi chýba v zelenej správe, keď je tam množstvo čísiel o hektároch, kubíkoch a korunách, ale nie je tam zmienka o oceňovaní práve toho, čo už nech budeme nazývať funkcie komplexného ohodnotenia lesnej produkcie alebo mimoprodukčné, to nie je podstatné. Podstatné je to, že je tu veľmi dôležité upozorniť aj touto formou, formou údajov v zelenej správe na to, že práve toto je jeden zo základných smerov aj vyspelej lesníckej Európy a Slovensko nemá najmenší dôvod z tejto vyspelosti vystupovať, pretože patríme k tým krajinám, ktoré vždy tvrdili muziku z hľadiska zodpovedného a na tú dobu aj moderného lesného hospodárstva. Takže toto mi chýba.
A keď som sa zmienil o tých odvodoch, tak možno ešte jeden príklad, na ktorý som prizabudol a ktorý je tiež dôležitý, a zajtra budem o ňom rozprávať v jednej interpelácii, spomeniem. Je to otázka kráľovskej disciplíny, ktorá nám vlastne umožnila, aby múdri panovníci, ktorých sme tu mali, vytvárali múdre reguly a aby v rámci týchto regúl postupne vznikla aj lesná taxácia. Je to hospodárska úprava lesov. Aj o tom sme rozprávali na výbore. Aj na tom sme sa celkom zhodli naprieč politickým spektrom, že naozaj riešenia, ktoré ponúka štátny rozpočet, sú zlé alebo nedostatočné, a preto by bolo veľmi dobré, keby aj zelená správa zdôraznila hodnotu lesnej taxácie, hodnotu hospodárskej úpravy lesov, ktorá je práve tým základom, ktorý umožňuje dať jasné pravidlá pre lesného hospodára, nech ide o les štátny, súkromný, cirkevný, spoločenstvo alebo akýkoľvek iný. V tom je sila tej taxácie, že vytvára pre územie celého Slovenska, a to je nie bežné v iných krajinách, jasné pravidlá. Tie pravidlá sú dané jasnou a veľmi zodpovednou prácou lesných taxátorov. Dneska ju niekto chce nahradiť družicovými prieskumami, čo je podľa mňa nemožné, môže to byť ako doplnok. Ale veľmi podstatné je povedať to, že ak teda odvody z tých lesov odchádzajú, tak by možno mali prísť sem, aby sme sa nemuseli dočkať toho, čo je teraz realita, pre rok budúci, ja verím, že to tak nebude, ale tak je to naplánované, že nám hodnota lesného taxátora, teda hodnota jeho práce klesla z 12 eur na hektár, čo bolo ešte pred dvomi či tromi rokmi, na budúcoročných plánovaných 6 aj niečo eur na hektár, teda na polovicu. To je neprípustné. Samozrejme, les to nezbadá tak rýchlo, ani lesní hospodári sa možno nebudú búriť, ale zbadajú to občania krajiny, keď správa lesníckych vecí upadne. A upadne práve vďaka tomu, že pripustíme úpadok taxácie, ktorá jednoducho je podvyživená. To, čo tu u nás vzniklo, to je veľká zásluha múdrych lesníkov, možno spomeniem meno len takpovediac novodobého zakladateľa zjednotenej taxačnej služby Slovenska pána Ing. Hatiara, ktorý možno pri niektorých opatreniach, ktoré v tomto smere vykonávame, a k tomu patrí aj to zníženie nákladov na hektár, sa musí v hrobe otáčať. A bolo by teda veľmi dobré, keby zelená správa zdôraznila význam hospodárskej úpravy lesov a nedopustila takýto stav.
No a na záver. Možno to nebude celkom to, čo by malo byť, pán minister, v správe uvedené, čo poviem. Ale predsa len už náš profesionálny problém existuje, možno odvtedy, odkedy sme vstúpili do parlamentu. A týka sa istých neporiadkov. Ja netvrdím, že sú jediné a netvrdím, že vy ste práve ten človek, ktorý by mal do lesnej správy napísať nejaké vážne kritické slová. Ale ak existujú také záležitosti, že máme v lesnom hospodárstve ľudí, ktorí sú schopní zabojovať za čistotu vzťahov a ktorí vedia poukázať na veci zlé, a ak existujú také programy, aby som bol konkrétnejší, ktoré majú slúžiť v programovacom období pre čerpanie dotácií z bruselských zdrojov, v období, ktoré začalo v rokoch 2009, 2010, 2011 a ktoré končí o osemnásť dní, 31. decembra 2013, a ak v týchto dňoch, napriek tomu, že máte o tom informácie, ešte stále tieto programy, mám na mysli, áno, určite správne teda odhadujete, je to ten ForestPortal nešťastný, nefungujú, tak je to niečo, čo by možno tiež zelená správa nemala opomenúť, pretože vás predsa musí trápiť to, aby pri zdrojoch, ktoré sú určené pre kvalitnú prácu lesných hospodárov, a ten ForestPortal bol práve na tento účel, pre toto obdobie konštruovaný, nuž sa to tak aj dialo. A ak sa to tak nedeje, tak možnože nie veľká a istá časť, istý odsek mohol byť venovaný aj práve tomu, ako to nefunguje. Nechcem byť zlý prorok, možnože si poviete, veď ešte pôjde život zase naplno aj v novom roku, ale tá zmluva bola jasná, obdobie, ktoré končí o osemnásť dní, malo byť podporené týmto programom. K dnešnému dňu ešte stále to tak nie je. Je to vec, ktorá ma mrzí, pretože možno vďaka tomu, že sa nevieme na tom zhodnúť, že takéto veci sa diať nemôžu, pánovi ministrovi Kažimírovi som dneska predložil symbolickú tabuľku 17 štátneho rozpočtu, ktorá hovorí o tom, že ak nedokážeme s dôrazom, rešpektom a s istou úctou zhliadnuť na ľudí, ktorí bojujú za verejné veci aj vtedy, keď ostatní mlčia, tak si podkopávame aj ten štátny rozpočet, aj morálnu úroveň v našej krajine, takže možno bude to netypické, ale bolo by to veľmi prospešné, keby zelená správa hovorila aj o ľuďoch, ktorí majú na mysli aj za cenu istých nemalých vlastných prekážok a problémov upozorniť na takéto záležitosti.
Týmto pádom som prešiel poznámky, ktoré som mal pripravené takpovediac už minule na konto zelenej správy. Ja som voľáko sa nedomnieval, že to bude dnes, keď som sa pozeral ráno do programu a som tu celý deň opäť, tak som videl iné radenie bodov programu. Možno by bolo celkom dobré, keby sme dostávali voľáko aktuálnejšie informácie o tom, čo je na programe, ale, dobre, no však sme tu na to, aby sme boli pohotoví.
Pán minister, ja si dovolím na záver povedať len toľko, že zelená správa nie je zlá, ale chýbajú mi tie veci, o ktorých som hovoril. A bolo by možno veľmi dobré, keby práve z hľadiska vášho osobného interesu o tie záležitosti a osobného pokynu v budúcom roku, keď budeme preberať ďalšiu zelenú správu o stave lesného hospodárstva, tam tieto veci nechýbali. Verím, že by to bolo len na prospech práve zelenej, kvalitnej budúcnosti Slovenska, ktorá bude vždy spojená s lesmi. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ďakujem pekne za tie všetky pripomienky. Ja si ich vážim a do istej miery vlastne ste si aj navzájom tak odpovedali.
Pán poslanec Blaha, fajn, ja tvrdím, že každý z nás si prečíta to, čo možno považuje za dôležité, a mali by sme čítať aj to, čo možno dôležité až tak nie je. Vy ste pripomenuli, že je to dobré čítanie. A ja vám pripomínam, že, áno, veta o tom obnovení funkčnosti ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka, teda veta filozofa, aby som to teraz povedal správne, Sweickarta (Reakcia z pléna.), správne je to teraz povedané, ďakujem, je veta veľmi dôležitá a je to aj odpoveď pre pána poslanca Lebockého na otázku, o čom to Mičovský rozprával tú hodinu. To sú veci, ktoré majú priamy dopad na ekonomiku štátu. Obnovme dôstojnosť človeka. O čom som hovoril? O tej dôstojnosti, o tom, že práve filozofické slová treba premeniť na konkrétne politické činy. Nestačí čítať takéto knižky, treba sa aj podľa nich správať. Takže to sa mi teda páči. Vy dvaja nie so mnou, ale navzájom sa o tom porozprávajte v klube. A možno tak prídete k nejakému riešeniu, že moja hodinová rozprava nebola úplne zbytočná.
A, pani poslankyňa Hufková, no to teda poslanci majú akosi nechať pána ministra, nech teda čokoľvek urobí, akože máme ho nechať? Veď ja som ho skutočne nechcel v žiadnom prípade osobne nejakým spôsobom napadnúť. Ak to tak vyznelo, tak sa aj teraz ešte ospravedlním. Ja som len poukázal na to, že niektoré veci sa mu nemali stať, z hľadiska odborného, z hľadiska politického a možno aj z hľadiska ľudského, keď som ten Ulič zdôrazňoval. Naozaj si myslím, že debata je o tom, aby sme si povedali, čo sa nám pozdáva nesprávne. Ja som sa nesnažil tu hromadiť čísla. To znamená, že sa ospravedlňujem, že tých čísiel bolo málo. Ja som poukázal na to, čo mi doteraz v trojdňovej rozprave chýbalo, na to, že sú tu hodnoty, ktoré majú priamy dopad na štátny rozpočet a ktoré by sme mali viacej vnímať. Ďakujem.

Dobré ráno. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister financií, vážené kolegyne, kolegovia, otvárame dnes štvrtý rokovací deň rokovania o štátnom rozpočte, bude posledný možno, možno nie.
Napadlo mi do tejto komornej atmosféry vstúpiť možno trocha s mierne úsmevným pokusom, aj keď ja nie som veľký humorista, že keby som bol možno poverený ako nejaký novinársky elév priniesť také nejaké glosy z tohto rokovania, tak by ma napadli možno také nejaké krátke vetičky, že čím je zákon dôležitejší, tým je menej zástupcov ľudu v tieni zákonnosti, to je taká zaujímavá korelácia, alebo že je veľmi málo poslancov, ktorí možno všetkým súvislostiam tak zložitého materiálu rozumejú, ale je veľmi málo tých, ktorí necítia potrebu k tomuto zákonu sa vyjadriť, to je tiež istý paradox, alebo možno keď vidím tu rozčítaný jeden denník pána ministra, tak že je len málo chvíľ, keď minister financií zdvihne zrak od rozčítanej literatúry, aby sa započúval do rozpravy k tomuto zákonu. Možno to bude tým, že si je istý, že tento zákon bude schválený a nech sa povie, čo sa povie, tak už to veľa na tom nezmení nikto z nás. A je to asi aj pravda. Pán minister to možno aj tak cíti, a preto sa venuje niekedy viacej literatúre ako rozprave. Napokon, treba uznať aj ľudsky, že počúvať štyri dni rôzne veci, ktoré on sám ako odborník vyhodnotí ako málo odborné, nemusí byť vždy ľahko zvládnuteľné. No, dobre, to bol ten pokus o humor, verím, nie veľmi úspešný, lebo nejako som nikoho nerozosmial. Ale napokon rozosmievať zástupcov ľudu akýmikoľvek bonmotmi a pri takomto zákone by bolo asi celkom málo dôstojné.
Takže poďme trocha vážnejšie. Zabŕdnem do histórie a pripomeniem starý Egypt. Tí múdri Egypťania mali dva také spôsoby, ako sa prihovoriť ľudu. Používali na to dve rôzne písma, z nich jedno sa volalo hieratické a druhé démotické. To démotické ako démos (ľud) bolo určené pre ľud, aby úradné, právne, zdravotné a rôzne spisy aj pospolitý ľud ľahšie porozumel. A ja si myslím, že by bolo celkom dobré, keby pri takomto zákone, ktorý nie je pre niekoľkých odborníkov, pre expertov, ale ktorý dopadne úplne bez rozdielu na každého občana Slovenskej republiky, sa použili tiež dva druhy prístupov, možno ten odborný, kde sa pán minister vie porozprávať s kolegami tak povediac, ani nieže je otázka, že to je z ktorej strany, ale od kolegov z ktorej profesie. To by bol ten jazyk, ktorý je povinný použiť pri takomto zákone. A potom možno by bolo celkom fajn použiť aj ten démotický jazyk, ten, aby mu ľud lepšie porozumel a aby vedel, o čom to vlastne tí poslanci štyri dni rozprávajú a keď tá väčšina zdvihne za ten zákon ruku, aby aspoň tušili, čo sa zhruba za týmto zákonom skrýva. Ja si myslím, že možno to ani nezaujíma mnohých, ale mnohých aj áno. Ale prehrýzť sa spleťou ekonomických súvislosti je naozaj nad sily občana. A napokon prečo by on mal byť tým, ktorý by sa snažil toto klbko tej Ariadninej nite, ktorá vedie labyrintom ekonomických a finančných záležitostí Slovenskej republiky, prehrýzať a odvíjať v ňom túto niť? Použijem na to jeden ani nie príklad, ale to, o čom si myslím, že je možno dôležité v tomto zákone. Ja naozaj nepôjdem do množstva čísiel. Tých tu zaznelo veľa. A ja sám, hoci som sa snažil tu poctivo sedieť, možno som boj jeden z tých, ktorí tu sedeli najviac, som sa niekedy v tých číslach strácal. Takže necítim potrebu, aby som túto chybu zopakoval alebo aby som to množstvo čísiel zväčšoval.
Takže ostaňme pri takom jednoduchom a základnom výstupe zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2014. Nie je to tam možno presne napísané, ale neraz tu zaznievala celkom pozitívna informácia, že schodok štátneho rozpočtu na rok 2014 dosiahne, tak sa to plánuje, taký je cieľ vlády Slovenskej republiky, 2,8 % z hrubého domáceho produktu. No ja vidím, že to je v tom hieratickom písme napísané, lebo, po prvé, 2,8 %, to je celkom milé percento, ktoré naozaj má v sebe už svojou veľkosťou obsiahnuté to, že ľudí nemôže znepokojiť, 2,8 %, to je v podstate málo. Keď niekto ide do banky a dajú mu 2 %, tak síce je to vzhľadom na dnešné úrokové miery možno až priveľa, ale ľudia vedia, že to proste neznamená veľa. A z čohože to je? Z HDP? No ktože si vie predstaviť tie desiatky miliárd eur, ktoré vyprodukuje firma menom Slovenská republika a z ktorých teda ten schodok sa počíta? Ja nepochybujem, že počítať schodok štátneho rozpočtu týmto spôsobom je nielen medzinárodne uznávané, ale aj potrebné a rozumné. A vôbec ma nenapadá, že by som mal voči tomu protestovať. Určite je rozdiel vyjadrovať schodok nášho hospodárenia vo vzťahu k takej krajine, ktorá vyprodukuje 75 mld. služieb a tovarov a k takej, ktorá vyprodukuje 700 mld. Určite tá 700-miliardová si môže dovoliť úplne iný schodok ako tá 70-miliardová. Takže súhlasím s tým, že takéto porovnanie je celkom opodstatnené, a neprotestujem, ale zároveň ako zástupca mnohých občanov, ospravedlňujem sa tým, ktorí to majú jasnejšie ako ja, hovorím, že im to veľa nepovie. Jedno číslo je príliš malé, nevzbudzuje pozornosť, lebo je také mierumilovné, 2,8 %. No a to druhé je strašne veľké, desiatky miliárd, no kto má pochopiť, aké veľké sú hodnoty, ktoré sa skrývajú za desiatkami miliárd? Ľudia vedia rozlíšiť, že ja neviem je škodovka za 8 tisíc eur a mercedes za 30 tisíc. A ten rozdiel si vedia predstaviť. Ale medzi týmito dvoma číslami sa zrejme dosť mnoho z nás stratí. A tak si myslím, že by sme mali povedať občanom to, o čom tu rokujeme v tom démotickom jazyku starých Egypťanov, v tom ľudovom jazyku.
A ten ľudový jazyk mi navráva, že by sme mali zdôrazniť nasledovné. Táto firma, táto naša krajina, táto naša spoločnosť musí sa riadiť rozpočtom. To je úplne v poriadku. To nie je výmysel doby. A vieme, že na budúci rok, aby sme úspešne fungovali, aby každý dostal primerane to, čo dostať má, a aby sme nejakým spôsobom obstáli v tých zložitých súvislostiach, o ktorých vie oveľa lepšie pán minister ako ja, takže na to potrebujeme 17,2 mld. eur. To je ešte stále veľké číslo. Ale teraz keď ho dáme do tej protiváhy, že zároveň sme schopní v tejto našej krajine vyprodukovať len 13,8 mld. eur, to znamená to, čo dokážeme zarobiť, je o niečo menšie ako to, čo potrebujeme na prevádzku našej krajiny. Ten rozdiel je 3,4 miliardy alebo, aby som bol presnejší, to je menej, len to mi vyšlo z toho zaokrúhľovania, nepodstatné, možno 3,3 mld., skôr. Ešte stále to možno v tejto chvíli nevypadá tak, že by sme sa mali znepokojiť. Ale už je to znepokojivejšie ako keď som hovoril iba o tých 2,8 % schodku z HDP. A teraz keď si urobíme jednoduchý prepočet, nie možno úplne najpresnejší, ale môžeme urobiť záver z týchto dvoch zložitých čísiel, na prevádzku krajiny spotrebujeme o štvrtinu viac zdrojov, ako ich máme zarobených. Keby som to chcel dať na percentá, tak možno 24, povedzme, 25 % je to, v čom prevyšuje naša spotreba našu výrobu. To, už si myslím, by mohlo občanov zaujať viacej, lebo už hovoríme o tom, že je to istý rozdiel, ktorý bude musieť niekto raz niekedy zaplatiť. Asi sa zhodneme aj pri nízkom ekonomickom vzdelaní na tom, že to asi nedotlačíme v tlačiarňach Národnej banky ani v Kremnici dukátmi, nespustíme mašiny, aby nám 3 miliardy vyrobili, ale že to budeme musieť vytlačiť možnože z potu väčšieho pracovného úsilia. No a keď si odpustíme toto úsilie v roku 2014, že nebudeme chcieť vytlačiť toho potu miesto tých netlačených peňazí, no tak to budú musieť vytlačiť tí, čo prídu po nás.
A ja si myslím, že my by sme mali tu nielen byť naozaj pre svoje volebné obdobie, ale mali by sme byť natoľko uvážliví, že by sme si mali už teraz uvedomovať, že tie peniaze raz niekto bude musieť reálne doplatiť alebo, to je tá druhá možnosť, môžeme ich nedoplatiť a skrachovať. Ja viem, krach štátu vypadá dosť nereálne, štát má predsa len iné možnosti ako firma alebo rodina. Ale po skúsenosti s tým, ako sme vajatali okolo gréckeho rozmachu, na ktorý nebola reálna ekonomická sila, ale chuť spotrebovať tam bola, už asi cítime, že táto kategória (krach štátu) nie je úplne nereálna, a nechcem povedať, že je to vízia Slovenskej republiky, ale prst je tu zdvihnutý, ak by sme sa správali nesprávne, a to vôbec nie je otázka len jedného roka, pretože rozpočet, to je nekonečný príbeh z roka na rok, tak by sme mohli aj skrachovať.
A keďže tie miliardy sú stále veľké, tak ja skúsim povedať to tak ešte viac démotickejšie, ešte viac tým ľudovým démotickým egyptským písmom určeným ľudu. A predstavme si teraz rodinu, možnože takú štvorčlennú (rodičia, dve deti). A majú, pre jednoduchosť mi dovoľte použiť príklad, príjem 1 000 eur mesačne. Obávam sa, že takáto rodina nie je vôbec netypická a že možnože mnohé rodiny tento príjem (štvorčlenné) ani nedosahujú. Ale, dobre, nebudeme rozplakávať sa. Povieme si, že tých 1 000 eur je prípad rodiny, ktorá však potrebuje pre svoju prevádzku o 240 (o 24 %) viacej každý mesiac. To je ten schodok. Už sa to počuje teraz, predpokladám, zrozumiteľnejšie, príjem je 1 000 eur, výdaj je 1 240. Ľahkou násobilkou prídeme k tomu, že tá rodina na konci roka má deficit 2 880 eur (stotisíc korún starých). No a touto rodinou je naša krajina (Slovenská republika) v rozpočte pre rok 2014. No to je, si myslím, nie už tak nezrozumiteľné. A vo mne ako človeku, ktorý vždy sa živil vlastnou prácou a nemal nejaké dodatkové zdroje a snažil sa nemať veľa dlžôb, to osobne vzbudzuje isté také znepokojenie, pretože nechcel by som byť členom tej rodiny, ktorá každý mesiac minie o 24 % viac, ako zarobí. Ja si myslím, že určite sa nájde na to dosť veľa dôvodov, aby sa ten príklad považoval za nesprávny, pretože porovnávať tieto dve veci nebude asi úplne korektné z hľadiska vied ekonomických. Ale na druhej strane si myslím, že sa nevzďaľujeme úplne od samotnej podstaty, keď upozorňujem na to, že takáto rodina má v zásade len dve možnosti, nevšímať si to a povedať si, že veď dajako bolo, dajako bude, veď to raz niekto zaplatí, veď nás vari nezderú z kože, alebo robiť nejaké múdre opatrenia, ktoré by mali byť vyjadrením práve štátneho rozpočtu.
Dobre, a poďme teraz od tej veľkej rodiny, ktorú som porovnal s tou 1 000-eurovou mesačnou príjmovou hladinou, k tomu nášmu rozpočtu veľkej rodine. A možno tam by sa nám bolo treba na chvíľu pristaviť pri tých troch písmenkách, ktoré tu sa stali takou svätenou, ktorú uznávali dokonca všetci, aj tam po pravej strane ekonomickí experti, aj tu po ľavej strane pán minister. Tie písmenká sú RRZ (Rada pre rozpočtovú zodpovednosť). A vcelku sa mi pozdávalo, že proste je tu niečo, čo obidve strany celkom korektne a, prirodzene, úctivo uznávajú ako niečo, čo treba brať do úvahy. Ja si myslím, že aj samotný vznik tohto inštitútu a jeho poslanie je dobré. A preto je aj dobré, že ich výroky sa neberú na ľahkú váhu.
A ak by som mal zhmotniť všetky tie vyjadrenia, ktoré zaznievali na konto kritiky rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2014, tak sa mi zdá, že najväčšia výhrada tam bola daná voči tomu, že náš rozpočet v roku 2014 používa najmä jednorazové príjmy, ktoré nie sú systémové, ktoré sa nebudú opakovať a ktoré jednoducho by nemali byť prejedené, a pomáha si nimi. A tu, pán minister, sa obraciam na vás ako na človeka, ktorý určite tomu rozumie veľmi dobre a ktorý určite musí byť práve tou križovatkou rôznych požiadaviek, tlakov, kde sa to nedá nikdy ideálne vyriešiť, skôr len optimálne, ak vôbec, kde by som možno bol ochotný uznať všetky tie zákruty, ktoré musíte povytláčať popri týchto rokovaniach a do ktorých ja vôbec nevidím, ale zdá sa mi to ako ľudsky, ľudsky, ale, samozrejme, potom aj odborne nesprávne, že vy súhlasíte s tým, aby tie jednorazové zárobky Slovenskej republiky boli prejedené. Považujem za jednoducho nevyhnutné, aby ste vy ako odborník povedali aj svojim šéfom, aj svojim kolegom, aj slovenským občanom, že viete si predstaviť rôzne zákruty, pretože politika je o zákrutách, ale nie ste ochotný akceptovať to, aby krajina, čo získa z jednorazových predajov alebo iných postavených tržieb, použila do výdajov krajiny. Ja si myslím, že vaša prvá povinnosť a povinnosť všetkých ministrov, ktorí na vašej stoličke budú sedieť, ministrov financií je povedať, že zadlženie krajiny je nebezpečná vec a keď máme tu niečo, čo jednorazovo nám pomáha pomôcť, tak je našou základnou povinnosťou tieto prostriedky vniesť na splácanie dlhov krajiny. Ak to popierate, tak potom mi to musíte vysvetliť, lebo tomu, že si tým pomôžete ako barličkou, aby sme teda sa stiahli pod tie tri percentá, rozumiem, ale vy predsa musíte zase rozumieť tomu, že nie ste ministrom len pre rok 2014 a že táto krajina bude musieť fungovať aj v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018, 2019, 2020 aj v tridsiatych rokoch a v štyridsiatych rokoch. A tváriť sa, že my sme tí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť nevidieť, by som prosil, minister financií takýto pocit by nemal mať. Vy ste tu naozaj človek, ktorý by nemal súhlasiť s tým, aby jednorazové profity krajiny išli niekde inde ako do umorovania dlhu Slovenskej republiky, o ktorom vieme, že tá jeho úroveň nebezpečne rastie. A baviť sa o tom, že sú tu krajiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, sa mi zdá tak nedôstojné, ako doniesť zo školy štvorku a povedať, že ešte traja dostali guľu. To proste zodpovední politici a zodpovední ministri financií hovoriť nemôžu.
A, opäť, urobme zase návrat z veľkej rodiny do tej malej, do tej, o ktorej sme si povedali, že tá rodina zarába tých 1 000 eur mesačne, ale že preje tých 1 240 mesačne, že každý mesiac spotrebuje o 240 eur viacej a do roka urobila manko 2 880 eur. To je rodina menom Slovenská republika.
No keď sme pri tomto základnom postuláte, ktorý vydala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tak ma napadá taký príklad, o ktorom by som veľmi rád povedal, že ho považujem možno zase za ten démotický, ľudový, ktorý tu by mal zaznieť. Ak sa dostala tá rodina do tohto stavu, že tritisíc eur vyrobila deficitu, tak určite bude sa snažiť to nejako riešiť. Povedzme, že tá rodina zistí, že má chalupu pod Poľanou, ktorú má síce strašne rada, do ktorej chodí, ale ktorú by mala teda v tejto chvíli predať, pretože tak jej velí tá zodpovednosť. A tu sme pri tom bode, kde sa teda chcem opäť dotknúť toho základného výroku Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Dobre, predali chatu a teraz majú dve možnosti, alebo budú ďalej tie peniaze prejedať a o rok o dva roky sú tam kde boli, lebo tých pár tisíc eur jednoducho naviac nevystačí, alebo sa rozhodnú zainvestovať do svojej rodiny a povedať si, že to takto ďalej nepôjde, že tú chatu musia použiť na to, aby zateplili barak a aby náklady na vykurovanie im klesli o 200 eur mesačne, a tým pádom zistia, že sa blížia k vyrovnanému rozpočtu. Pán minister, viním vás z toho, že toto ste neboli ochotný do rozpočtu zapracovať. Ja budem veľmi rád, ak v záverečnej reči poviete, že to sú nepochopenia podstaty a že to tak nie je. Ja som tu ozaj tri dni sedel, ozaj som sa snažil počúvať aj vás, aj všetkých kolegov zľava aj sprava a ozaj si myslím, že v tomto sa nachádza kardinálny bod vašej chyby pri štátnom rozpočte. Som si vedomý toho, že nevidím do súvislostí, som si vedomý toho, že patrím medzi tých ľudí, ktorým treba hovoriť tým ľudovým, démotickým jazykom, ale ja vás prosím, aby ste na to prihliadli, že dve promile občanov sú schopné baviť sa na vašej úrovni možnože, z ekonomických viet to presne nemôže byť odpoveď pre tých 99,8 % občanov, ktorí by mali vedieť, ako táto krajina chce v roku 2014 a v rokoch nasledovných bez ohľadu na to, kto tu bude slúžiť tejto krajine, vyzerať.
A teda túto časť ukončím tým, že ak sa to nedozvieme, ako chceme teda pristúpiť k tejto základnej veci, ak to naozaj nebude jasné, ak vy nie ste ochotný v tomto rozpočte povedať, že, dobre, treba urobiť nejaký krok aj späť a jednoducho sa pozrieť aj do rokov budúcich, aby vás nieže neobviňovali z toho, že to je rozpočet pre to, aby ste boli pekný v roku 2014, ale pre to, že vy viete, že vás to jednoducho raz dobehne možno ako ministra, možno ako premiéra a možno aj ako občana, možno vaše deti to raz dobehne, ktoré zaspomínajú na svojho otca, ktorý robil ministra financií a ktorý nedovidel do budúcnosti, ja vás prosím, pokúste sa v rozpočte na rok 2014 do tej budúcnosti vidieť z toho pohľadu, aby sme neprejedali to, na čo nemáme právo, a aby sme neblížili náš štátny dlh k nebezpečným hraniciam, za ktorými nasledujú riešenia, ktorých dopady si nevieme ani poriadne predstaviť. To je možno jedna z tých podstát toho, čo som vám chcel povedať.
A skúsim povedať ešte niekoľko poznámok.
Ďalšia vec, ktorá mi teda ohromne vadí, je tá vec na strane 25, kde sa teda hovorí o vývoji, aktuálnom návrhu tých dividend vybraných spoločností. Ja viem, že to iba zopakujem. Veď ja som tu sedel preto, aby som počúval. Ja sa netvárim ako expert na rozpočet. A myslím, že to povedali rozhľadenejší poslanci v ekonomickej sfére ako ja, že na budúci rok máme SPP, ktorý sme tu tak často skloňovali v tomto roku, dividendy vyhnané do výšky 735 tisíc eur, hoci tohto roku iba ten istý podnik vyprodukoval 35 tisíc eur, to znamená, 20-krát viacej na budúci rok očakávame dividendu pre akcionárov ako tohto roku, no tak to sa mi zdá ako psia politika. A ak tuto SPP je taký, aký je, a dostal toľko zásahov a napriek tomu preplával, lebo vieme, že takéto materské lode preplávajú vždy a ich kapitáni sa smejú, keď okolo kľučkujú nejaké maličké torpédoborce, budiž, nech prepláva, ja naozaj nerozumiem, ako môžete pripustiť, aby sme si zobrali pôžičku, úver na to, aby sme do rozpočtu dostali 735 miliónov. To je obrovská čiastka na to, aby sme mohli akcionárom, teda aj Slovenskej republike vyplatiť tieto peniaze, respektíve možnože sú to len účtovné operácie, proste aby to v tom rozpočte vypadalo tak, že máme príjem. Opäť, ak sa mýlim, budem veľmi rád vysvetleniu, ak je to zlé videnie, že tých 35 miliónov tam bolo tohto roku tak, že to nebol žiadny problém, pretože to tak vychádzalo, a na budúci rok to bude tak výrazne zlepšené hospodárenie tej istej firmy. Okrem toho sa obávam, veď akcionárom nie je len Slovenská republika. Tie väzby sú zložité. Ja sa do toho ani nepúšťam, čo EPH, čo Eustream. Ale zrejme tu máme aj ďalších akcionárov. To znamená, že nejaké účtovné operácie, do ktorých možno nevidí pomaličky ani minister financií, pôjdu na vrub do kreditu aj iných, ako je Slovenská republika? Keby aj áno, alebo keby aj nie, už len na to, že tu existuje schopnosť požičať si bohatej firme takýto obnos, lebo keď tam asi neexistuje, tak som to vyrozumel, na to, aby sme mohli sanovať štátny rozpočet v príjmovej časti, sa pýtam ako na čosi, čo z hľadiska toho trendu 250 miliónov, 380 miliónov, 335 miliónov a, zrazu, bác, 735 miliónov, lebo je to roku 2014, a potom už iba 300 miliónov a zase 300 miliónov, prečo to takto skáče, naozaj zákony ekonomiky, ktorým podlieha SPP, a trhu velia expertom odhadovať príjem takýmto spôsobom alebo sú to zákony politickej rétoriky, politického boja.
No ja viem, že politika je naším remeslom, vaším remeslom, aj mojím remeslom. Ja som lesník, ktorý sa na chvíľočku musel stať politikom. Ale práve preto sa na to spytujem, veď sme zároveň všetci aj občania, ľudia. Ak je toto v poriadku, tak potom treba povedať jednoducho poslancom, aby sa dovyvzdelávali, aby si to prečítali niekde tam, kde im to vysvetlia, že to takto má byť, lebo ja tomuto naozaj nemôžem porozumieť, že si berieme úver do bohatej firmy, aby sme vytvorili fiktívny príjem do štátneho rozpočtu, a to nemalý. Nerozumiem tomu a budem rád, keď tomu porozumiem, a budem ešte radšej, keď to vôbec nebude tak nebezpečné a tak krivé a falošné, ako mi to v tejto chvíli, vážené plénum, vážení zástupcovia všetkých občanov, pripadá. Slúžime im. Pán minister im slúži tiež. A mal by im slúžiť pravdivými údajmi. Nevravím, že sú nepravdivé. Ja sa len spytujem, či sú dostatočne odborné a či si experti na ministerstve financií vedia s úsmevom vypočuť takýto príspevok a povedať, však tí poslanci tomu vôbec nerozumejú, pravda je úplne iná, pravda je v poriadku, ekonomické zákony neboli porušené politickými násiliami.
A poďme ďalej. Skúsme sa pozrieť ešte na jednu firmu. SPP bol spomínaný veľa a často, ale ja mám osobný vzťah k firme Cargo. Ja si veľmi dobre spomínam na júl 2009, keď vo vláde Slovenskej republiky za premiérovania Roberta Fica sa rozhodovalo o dvoch obrovských pôžičkách, jednej vo výške 200 mil. eur pre Cargo, druhej vo výške 67 mil. pre Lesy Slovenskej republiky. Tieto pôžičky mali dosť rozdielny vývoj. Tých 67 mil. vyplatených nebolo, lebo 1. júla 2009 premiér vlády Robert Fico rozhodol, že kým tí piati lesníci stoja pred Úradom vlády a kým sa ich kolegovia v Banskej Bystrici na Lesoch Slovenskej republiky búria, tak dovtedy pozastavuje pánovi ministrovi Becíkovi 67 mil. eur, to znamená 2 mld. korún, aby sa to prešetrilo. Pán minister Becík povedal, že to teda musí byť, pretože ten podnik inak padne. Pán premiér bol natoľko múdry, že povedal, že sa má počkať, či to ten Becík má pravdu. A zdá sa, že premiér bol múdrejší ako pán minister Becík, pretože pozastavenie pôžičky sa preklenulo do absolútneho zrušenia. Ten podnik, napodiv, prežil, napriek veľkým krokodílím slzám pána ministra Becíka. Dokonca natoľko prežil, že v paragrafe, o ktorom budem ešte rozprávať, bolo to v § tuším 6 či ktorom, ideme dnes od tohto podniku zobrať ešte štandardne ďalšie milióny do štátneho rozpočtu. Je to krásny príklad. Ja sa len spytujem, akí experti to teda sedia na tých ministerstvách, s ktorými sa musí pán minister financií boriť, keď taký minister je schopný zabojovať na vláde, že neprežije, zahynie, zničený bude. A prečo hovorím o tých 67 mil., ktoré sme zachránili? No preto, lebo by ma zaujímalo tých 200 mil., ktoré nám síce teraz pomáhajú, pretože teda je to ako návrat zo štátneho rozpočtu, bolo to podhodnotené ako pôžička, ako bolo využitých, či vôbec bola potrebná táto operácia. Ja dávam túto otázku, možno na nesprávnom mieste. Domnievam sa, že aj táto účtovná operácia bola viac politická ako ekonomická a hospodárska. Takže to je čosi, čo si ja nemôžem pri listovaní rozpočtom odpustiť povedať, pričom mám na mysli hlavne teraz to použiť ako príklad toho, ako sa vysokí predstavitelia úradov, ktorí zastupujú ľud, ministerstiev dokážu ľahostajne, nezodpovedne správať, keď argumentujú na vláde. Ja pevne verím, že to patrí minulosti a že možno aj z toho príkladu sa poučíme. A možno už nielen Lesy Slovenskej republiky, ale ani Cargo nebudú dostávať pôžičky, ktoré sú viac trestom ako pomocou. Ja viem, pre niekoho sú pomocou. Aj na tých 67 mil. sa tešilo množstvo dodávateľov. Ale rozhodnutie bolo také, že neprešlo. Spytujem sa, prečo to prešlo v Cargu. A v tejto chvíli pán minister povie, ale, dobre, aspoň prichádza nejaká splátka. Neviem, možno je fiktívna, možno reálna, ospravedlňujem sa za to, že to neviem.
Takže to bola druhá časť.
A skúsim prejsť takpovediac možnože aj do finále.
Ale, áno, určite vás nebudem zdržiavať množstvom čísiel, tak ako som to sľúbil, bude tu ešte reč o práve už konkrétne tých paragrafoch, ktoré máme v návrhu zákona o štátnom rozpočte. Ozaj ten samotný zákon je veľmi stručný. Práve včera to, myslím, pán poslanec Kollár aj tak trocha vyglosoval, že ako je to možné, že zo šiestich paragrafov je zrazu deväť. A on teda zistil, že tam pribudla šestka, sedmička a osmička s tým, že sa v nich hovorí o mimoriadnych odvodoch niektorých štátnych podnikov. No ja tomu rozumiem, resp. viem, že to sa tam muselo dostať, to nebola nejaká svojvôľa ministra alebo jeho ľudí, zákon o štátom podniku hovorí, že ak má byť mimoriadny odvod, tak to musí byť schválené zákonom. Takže iná možnosť tu nebola.
Ale ja sa teraz chcem pozrieť ešte nie tak na tú šestku, kde sú Lesy Slovenskej republiky, ale chcem sa pozrieť na tú osmičku, kde je LPM Ulič, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, ktorý má do štátneho rozpočtu odviesť v roku 2014 osobitný odvod v sume 300 tisíc eur. To nie je veľká suma. Ale čo je veľké a čo je malé? Považujem tento paragraf za ukážku asociálnosti prístupu vlády Slovenskej republiky k občanom vo forme rozpočtu tak, ako je predložený.
Vážený pán minister, vy ste východniar, ja sa ozaj spytujem so zvedavosťou, lebo ja mám Slovensko rád a poznám ho od Kútov až po Novú Sedlicu, vy ste niekedy boli na Uliči, na tej zakarpatskej republike, ako ju domáci nazývajú, kde keď už prejdete za Starinu, tak všetky potoky tečú už na Ukrajinu? A je to kraj, ktorý je skutočne ťažko skúšaný už desaťročia, ak nie stáročia, kde dodnes je síce obrovská krása z hľadiska kultúrnych a prírodných zdrojov, ale kde je zároveň aj obrovská bieda a kde je posledný zamestnávateľ, jeden z posledných zamestnávateľov, čo ako-tak ešte prežíva, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. A vy do zákona o štátnom rozpočte napíšete, že z tohto podniku chcete do štátneho rozpočtu dostať mimoriadny odvod 300 tisíc eur. Pán minister, keby ste si toto lepšie premysleli alebo keby sa na to lepšie pozrel na to pán premiér Fico, tak ja pevne verím, že by ste si boli povedali, no tak tomuto Uliču dajme pokoj. Možno na to aj má, veď, viete, no ja ešte o tom budem rozprávať, keď lesy stisnete, tak dostanete z nich aj miliardu. Tie hodnoty tam sú. Len to si nesmieme dovoľovať, ale, dobre.
Pri veľkom podniku bude iná reč, ale LPM je také torzo istej štruktúry z minulosti štátneho spravovania lesného majetku. Ulič, môžeme povedať, je ukážka problémov tých, ktoré v roku 1962 možno Ladislav Mňačko opísal, že keď tadiaľ sa potuloval, že to je tam, kde končia prašné cesty. Možno ste to brali na literatúre. A Ulič, to bola ponúknutá oblasť, kde je ukážková bieda, ešte stále, a kde teda aj tie vtedajšie propagandistické vety hovorili o tom, že už to tak nebude. Verte tomu, že to dodnes tak je, verte tomu, že keby ste sa boli nad tým trochu zamysleli s pánom premiérom, tak ten paragraf by ste si boli odpustili. Veď ja predsa viem, že vaši experti citlivo vnímajú to, čo sa ľuďom môže nepáčiť. Vám Uličania nestoja za to, aby ste sa im páčili?
Pozrite sa, mali sme tu zákon o lesoch, pán minister dostal informáciu, pokyn alebo prosbu od pána premiéra, veď to tak aj bolo medializované, teda o tých hubách, to je tak strašne tam napísané, že ten zákon treba stiahnuť. Veď o tom zákone o lesoch je obrovské množstvo vecí, ktoré som chcel aj podporiť, aj schváliť. A verím, že v januári tak urobím. Sú tam aj veci oveľa zložitejšie, ktoré nestoja možno za podporu alebo možno aj za nejaké spracovanie, ale som sa musel usmiať, že pri zákone o najväčšom bohatstve štátu, o lesoch, pán premiér bol taký taktik a diplomat, že si povedal, no, pozor, každý druhý Slovák je hubár, my ideme naštvať ľudí s tým, že nebudú môcť ísť do lesa, treba to stiahnuť. No, dobre, skláňam sa. Je to určite schopnosť vašich poradcov. Vyhodnocujete to, čo ľudia vnímajú ako dôležité. Možno až na druhom mieste je to, čo je ozaj dôležité, lebo zákon o lesoch nestojí na hubách. Ale uznávam to, že to bol celkom bystrý ťah, pretože to, ako budú spracované kalamity, to je otázka, ktorá ľudí možno nemusí tak vzrušovať, ale to, že by mi niekto zakazoval chodiť na huby, a to dokonca sociálny SMER, tak to by teda bolo. Dobre, premiér to vyhodnotil správne.
Ja sa spytujem, ako ste si mohli dovoliť takto vyhodnotiť či nevyhodnotiť to, že máme taký kút ukážkovo krásny a ukážkovo biedny, ako je Uličsko, a vy z jediného zamestnávateľa, ktorý ako-tak prežíva, idete tam podojiť 300 tisíc eur mimoriadnym odvodom do štátneho rozpočtu. Pán minister, je to nepochopenie, neúcta. A možno tí tvrdší poslanci by vám povedali, že je to aj prejav arogancie. Ja verím, že to nie je z vašej strany arogancia. Nemôžete všetko čítať a nemôžete všetko vedieť, ale osem či deväť paragrafov, ktoré dávate do zákona o štátnom rozpočte, tie by ste veru prečítať mohli a mali.
Viete, na budúci rok je rok 2014, je sto rokov od prvej svetovej vojny. Ak máme dačo v tom kraji, v tom bohom zabudnutom Uličsku, tak sú to tie nádherné drevené kostolíky, to kultúrne svetové dedičstvo v podobe týchto stavieb aj prírodné svetové dedičstvo UNESCO v podobe pralesov. No keby ste sa boli práveže, naopak, dohodli, že dostane mimoriadny prídel v tom § 8 ten Ulič, tento ukážkovo zabudnutý kút. Ja vravím, že to je jediná exotika v rámci Slovenska. Keď chcem ísť do zahraničia a nechcem opustiť hranicu Slovenskej republiky, tak idem na Ulič. Tam mám pocit, že som sa dostal do inej krajiny, nádhernej krajiny, vďaka aj tomu možno zanedbaniu ešte stále takej mystickej krajiny. Keby ste si boli povedali, že tam na 100. výročie prvej svetovej vojny obnovíme tie cintoríny z prvej svetovej vojny. Viete, ako sa stavajú k cintorínom z prvej svetovej vojny Taliani, Slovinci? Majú ich krajšie a dôstojnejšie, ako my máme pamätník na Slavíne Sovietskej armáde tu v Bratislave. Choďte sa pozrieť, aké sú tam tabule, ktoré popisujú Slavín. Poznáte to, páni ministri, keď sa tam idete pokloniť, aké sú tam tabule? A na tom Uličsku práve treba to bolo urobiť, dať tam prostriedky na to, aby tento zabudnutý ukážkový a ťažko skúšaný kút nebol postihovaný mimoriadnymi odvodmi, ale mimoriadnymi podporami, pretože tam žijú tiež ľudia. To je vec...
Počkám na pána ministra, ja mu potrebujem teraz predložiť záver mohutný. No tak, nemôže tu chýbať pán minister. Ja sa učím. Pán poslanec Hlina má pravdu. (Reakcia z pléna.) Jasné, veď ja viem, pani podpredsedníčka Národnej rady. Pán minister príde a ja počkám. Má to ťažké. Ja uznám, že pán minister keď musí počúvať desiatky poslancov, tak... (Hlasy v sále.) Tak zase tie noviny číta, by som povedal, bulvárne. Ja tie noviny nečítam. (Reakcia z pléna.) Iné noviny číta pán minister... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister je tu. Nech sa páči, pokračujte, pán poslanec.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, budem pokračovať. A budem pokračovať malou vsuvkou. Včera sme boli obvinení jedným pánom z vládnej strany, že sme teda akože málo kultúrni, lebo včera sme končili, ako si pamätáte, kultúrou. No veru, bola tam len taká pripomienka, že málo chodíme do divadla. Ja sa snažím tam chodiť. Aj sa snažím čítať rozumné veci. Ale fakt je teda ten, že súhlasím s tým, že možnože tá kultúrnosť by nemala byť vyjadrená len tými chýbajúcimi či dodanými prostriedkami do kapitoly kultúry, ale aj tým, ako sa my správame, akým sme vzorom. Ak minister financií číta bulvár, tak má na to plné právo. Len ja si myslím, že je tým škoda jeho času. Je to príliš vzácny človek, aby sa venoval bulváru počas rozpravy o štátnom rozpočte.
Takže skončili sme tým, že pán minister je síce východniar, že na Uličsku možno už bol, ale napriek tomu nemá s ním súcit. A ja ho prosím, aby súcit mal, aby takéto paragrafy sa v štátnom rozpočte viacej nezjavovali. Ja viem, že na tom štátny rozpočet nestojí, ale považujem to za ukážku toho, ako nevieme prejaviť dostatočné pochopenie, empatiu pre potreby krajiny. Tých 300 tisíc nás nespasí, ale je to urážka ľudí, ktorí ťažko žijú a ktorým bolo treba pomôcť, dokonca v krajine, ako som povedal, kde sú nádherné pralesy, nádherné kostolíky, zanedbané cintoríny z prvej svetovej vojny. Tých 300 tisíc eur keby sme dali na túto oblasť kultúry, keby ste ich presunuli pánovi ministrovi financií, tak by sme urobili pre budúcnosť Slovenska obrovský krok. A, opakujem, kto sa chce učiť, ako sa správať k takýmto hodnotám, nech ide to toho kapitalistického Talianska, na rieku Soču do Slovinska, ako si tam pripomínajú prvú svetovú vojnu. Máme budúci rok jej sté výročie. Prvá svetová vojna nás chytila iba okrajovo. To je hodnota, ktorá môže do tejto krajiny priniesť to, o čom sme aj včera tu rozprávali, trvalé nabudenie cestovného ruchu. Ľudia sem nebudú chodiť kvôli Kempinskim a kvôli Hiltonom, ale kvôli atrakciám takéhoto typu radi prídu.
No a poďme teda k tomu záveru. A ten záver si dovolím naformulovať jednou osobitnou prílohou, ktorú odovzdám pánovi ministrovi. Je to tabuľka 17, ja ju mám takto spracovanú. (Ukázanie tabuľky 17). A, pozrime sa, drží. A má číslo sedemnásť kvôli tomu, že tých hlavných tabuliek, ako som si všimol, je šestnásť, nevravím o tom množstve príloh, ktoré tam je. A tá sedemnástka, tabuľka by mala byť tá, o ktorej si myslím, že by teda mohla byť dodaná do štátneho rozpočtu, pretože som si prečítal túto knižku, jeden z poslancov ju rád spomína, ja to nemám celkom naštudované, proste ja verím tomu, že, ozaj, kapitalizmom nekončí vývoj spoločnosti a že preto si aj rád prečítam, čo teda má prísť po ňom.
A ekonomická demokracia dnes a v budúcnosti je ozaj zaujímavý príklad. Dosť často sa pracuje tu s menom Schweickart. A bez toho, aby som vás zaťažoval tým, ako on vidí vývoj toho, čo teda príde po tom často drásajúcom a nesociálnom kapitalizme, proste ten postkapitalizmus, nebudem hovoriť nič, len som si podtrhol takúto vetu: „Ekonomická globalizácia sa však v posledných rokoch úspešne snaží kvalitu svetového ekonomického procesu povýšiť cez hranice a najmä ponad hranice štátov, bezhraničná ekonomika je však vysnívaný koniec dejín.“ A tá posledná veta, ktorá by mala byť dvakrát podčiarknutá, znie: „Obnoviť funkčnosť ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka.“ Ekonóm, ktorý, myslím, by nemal byť ideovo vzdialený vládnej strane, je to napokon vydavateľstvo, v ktorom publikuje viacero ich poslancov alebo aktivistov svoje práce, zaujímavé práce, hodné prečítania (Prečo nie?), tento zdôrazňuje, že v tom postkapitalizme, v tom pohľade, keď už nebudú trhové vzťahy také, aké sú dnes, bude základná dôstojnosť človeka. Možno vám to pripomína čosi minulé. Mne to pripomína vetu, ktorá je veľmi dôležitá.
A tá tabuľka, ktorú som si dovolil teda vymyslieť ako ten návrh na doplnok štátneho rozpočtu, je vlastne debatou o dôstojnosti človeka, ktorá by mala priniesť reálne plusy do rozpočtu Slovenskej republiky, lebo, už sme to povedali viackrát, z malých chyží sa skladajú veľké chyže, z malých rodín slovenských sa skladá tá veľká slovenská rodina. No ak my máme učiteľa v Košiciach, ktorý poukáže na zlé, a opäť to bude eufemizmus, zmluvy a ktorého za to z práce vyhodíme, ak tu máme kontrolórku pre lesnícke inštitúcie, ktorá poukáže len na 700 tisíc eur, ktoré boli použité veľmi divným spôsobom, opäť to bude eufemizmus, ak tu máme novinára, ktorý poukáže na podivné nákupy v takom ťažko skúšanom zdravotníctve a ktorého za to jeho šéfovia odmenia uvoľnením z práce, nuž, pán minister financií, aj vás toto musí zaujímať. To sú veci, ktoré majú na naše hospodárenie priamy dopad, pretože je to jasný odkaz občanom: „Veľmi sa o to nezaujímajte, lebo môžete doplatiť na to podľa algoritmu zla.“ Ten algoritmus zla je nasledovný. Najprv roky pracujete, viete, že všetko nie je ideálne, potom v jednej chvíli ani neviete, prečo to tak je, poviete si dosť, už sa na to pozerať nebudete, tak na to upozorníte svojho zamestnávateľa a ten vám nepovie, že vás teda za to ide potrestať, to vie, že by nebolo taktické, tak len zistí pri najbližšej organizačnej zmene, ktorú vie urobiť z mesiaca na mesiac, že ste preňho prebytočný. No ak budeme takéto odkazy dávať ľuďom, tak sa potom ľahko môžeme dopracovať k tomu, že naozaj nám bude v našom rozpočte schodok narastať.
A preto si dovolím tú tabuľku prečítať. Sú to investície. Viackrát tu už zaznela reč o tom, že investície sú základom toho, aby sme sa mohli systémovo pozviechať, že bez investícií nie je možné očakávať systémové zmeny. A ja som ich nazval investície do morálnej obrody krajiny (tabuľka 17 Príloha k štátnemu rozpočtu na rok 2014). Druh investícií tu má veľmi jednoduchý nápis. Volá sa Návrat viery občanov Slovenskej republiky v spravodlivosť. Samozrejme, investícia vyžaduje kapitál. Tak ten kapitál vkladám do stĺpca b a má tri časti, časť A, prijať zákon o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, tu v tomto priestore, v sieni zákonnosti z úst vládnych poslancov som si to dvakrát vypočul, že ľudia, ktorí by mali byť chránení zákonom o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, sú udavači. Nebudem menovať tých dvoch poslancov, je to raz navždy zapísané v záznamoch Národnej rady Slovenskej republiky. Také slová si táto snemovňa ani občania, ani tí vyhadzovaní, ani tí nevyhadzovaní, ustráchaní nezaslúžia, pretože, pán minister, tu môžete vidieť priamu príčinnú súvislosť s tým, že náš schodok možno nie je dramatický, ale má nebezpečné tendencie. Takže v bode B som si dovolil napísať do tejto mimoriadnej tabuľky, že je potrebné zabezpečiť návrat ľudí odídených za schopnosť povedať pravdu. Verte tomu, že ak to dokážete a máte na to dostatok možností, tak politickú žatvu, prospešnú žatvu bude žať SMER. A ja vás uisťujem, ja som sa tu s nikým nespolčil, ja tu nepotrebujem nič vracať nikomu, ani pánovi Matovičovi, ani pánovi Dzurindovi, ani pánovi Ficovi, ja budem prvý ten, ktorý vám zatlieska a poďakuje vašim ministrom, ktorí tu vystúpia a povedia: „Áno, takíto ľudia sú pre nás vzorom, príkladom, takíto ľudia sú pre nás motorom, ktorý ženie krajinu dopredu, takíto ľudia sú pre nás zdrojom v príjmovej časti rozpočtu Slovenskej republiky, pretože práve to sú tí, ktorí nepripustia, aby sa peniaze míňali.“ To je zase eufemizmus, nesprávnym smerom. Samozrejme, ten eufemizmus sa dá nahradiť oveľa tvrdšími výrazmi. Na čo ich používať, v tom si rozumieme. No a v tom vloženom kapitáli je aj písmeno C. A to je zase priestor, ja som to nazval, prečítam to, „Verejná deklarácia podpory protikorupčného boja veľkou trojkou republiky“.
Ak pán prezident republiky, ak pán predseda parlamentu a ak pán predseda vlády jasne z úst ako najvyšších predstaviteľov zadefinujú a povedia, že títo ľudia, ktorí doteraz boli odchádzaní z práce, sú pre nich ľuďmi, ktorí požívajú ich plnú úctu a dávajú ich ostatným občanom za vzor správania, verte tomu, že tu sa stane malý zázrak. A ja pevne verím, že vy si to uvedomujete. Ja verím, že cítite, že rastúce percentá strany SMER alebo teda tie stále vysoké nie sú všetko, že možno cítite aj tú rastúcu nespokojnosť, ktorá možno nie je tak presne zisťovaná štatistickými prieskumami. Ale ja cítim, že možnože aj prípad Trnka, aj predvčerajší prípad z Trnavy, z Daňového riaditeľstva, sú to presne tie veci, ktoré budete chcieť robiť. A ja vravím, nemám problém vám za to verejne a ozaj úprimne poďakovať. Mňa trápi, ako žijú naše deti, mňa trápi, za aké peniaze musia pracovať, a ja som presvedčený a verím, ako my všetci veríme, že v absolútnej väčšine naši spoluobčania a občania sú statoční ľudia, ktorí možno majú niekedy menej odvahy. A napokon, prečo by ju aj mali mať? My sme tí, ktorí by mali mať odvahu povedať pravdu. A jedna z právd je taká, že táto krajina prichádza o 500 miliónov eur, minimálne práve kvôli tomu, že nevieme jasne povedať takým pánom, ktorí robia divné rozhodnutia z najvyšších miest, že ich robia zle. Ak to my nevieme povedať občanom, ktorí majú odvahu povedať týmto pánom, že ich robia zle, že sú pre nás vzorom a že sa pred nimi hlboko skláňame a že sa pred nimi hlboko skláňa trojica najvyšších predstaviteľov štátu, verte tomu, že ak toto povie tá vysoká trojica, budete mať ľahšiu situáciu a možno budete ministrom financií ešte ďalšie dve volebné obdobia a poviete si, že nie 2,8 %, ale vyrovnaný rozpočet budete môcť ohlásiť tejto krajine. Paráda, a prečo nie? Veď občanom naozaj nezáleží na tom, kto tu vládne. Občanom záleží na tom, aby sa tu vládlo spravodlivo a dobre. Zatiaľ ich o tom presviedčame. A bola to aj tá prestrelka pri rozpočte: „Pravda je tá moja.“ Nie, ani tamtá časť nemala vo všetkom pravdu. Určite sa mali podrobnejšie pozrieť na to divné rozhodnutie, keď niekoľko mesiacov vaši úradníci rozpisovali vlani daňové priznania aj všetky výkazy ručne, keď zlyhali systémy, pri ktorých všetci čvirikali, že pán minister financií povedal, že ktosi musí vyhrať a keď nevyhrá on, tak radšej nech nič nie je. Takže, áno, určite to nebolo fér. A kopa ďalších vašich rozhodnutí z tejto druhej strany nebolo fér. Občania sú z toho unavení. Ale určite budú vďační za to, keď budú počuť, že štátny rozpočet je možné podporiť práve ich odvahou, za ktorú sa im ďakuje, a nie vyhadzuje z práce.
Takže ja viem, že to nebude celkom akosi zapracované do rozpočtu Slovenskej republiky, pán minister financií, ale napriek tomu, to, už čo s tým urobíte, neviem, určite sa to dalo urobiť aj lepšie, ja si vám dovolím predložiť tabuľku 17 ako dôležitú súčasť toho, veď ste minister financií, ale ste mladý človek. Choďte sa niekedy pozrieť na ten Ulič, či ste tam neprestrelili, skúste aj tú tabuľku preštudovať. Je jednoduchá. A určite ani Samuelson, ani Keynes by nepovedali, že ju treba zaradiť do tých učebníc. Ja mám tie učebnice celkom rád, aj keď som ich nikdy nedočítal do konca, ale stoja možno za to.
Takže to bolo asi to, čo som považoval za potrebné povedať.
A, pán minister, ešte stále je otvorená rozprava, ešte stále môžete povedať pánovi premiérovi, napríklad, že by sme možno mali to, čo jednorazovo získame, predsa len presunúť, aspoň symbolicky, aspoň povedať tým poslancom, že v dačom ste mali pravdu. Veď vy ste jeden z tých ministrov, ktorí toto dokážu. Niekedy ozaj ja vás rád počúvam, lebo vy máte v sebe ten prvok, že sa netvárite ako majster sveta, že všetko je absolútne presné, ako poviete vy. Vy ste z nich jeden z mála, ktorý pripúšťa pochybnosť. A je to veľmi sympatické. Takí ľudia vždy získavajú. Skúste túto škáru nádeje rozšíriť a povedať si: „Neprejedzme to, znížme aspoň o časť toho, čo ideme odpredať jednorazovo a zarobiť jednorazovo, štátny dlh, ktorý líže tých 57 % pomaly. Získate tým. Možno sme všetci čítali Sofiinu voľbu. Bola to dramatická vec. Toto nie je také dramatické, ale napriek tomu je tu istá voľba, voľba medzi tým a tým, že vykročíme smerom, ktorý nebude nútiť tlačiť túto krajinu falošné peniaze a tlačiť naše deti do toho, aby naše dlhy splatili, pretože, opakujem, a tým končím, my sme tu nie poslanci pre šieste volebné obdobie, pre roky 2012 – 2016, my sme tu poslanci, ktorí dostali veľkú úlohu maličkú časť histórie tejto krajiny zastupovať svojich občanov a odovzdať tento mandát tým, ktorí prídu po nás, iba s jedným parametrom, aby to bolo o niečo lepšie, ako vtedy, keď sme sem prichádzali. O to vás pekne prosím. A myslím si, že práve toto je v našej moci.
Ešte som predsa len zabudol, takže sa ospravedlňujem, ja som vlastne zabudol pri tom Uliči, čom som sa tak trocha doň zarozprával, povedať niečo o Lesoch Slovenskej republiky. Ten paragraf je tu už tretíkrát. Ja som si myslel, že to bol iba taký výmysel pána ministra Simona, taká jednorazovka. Ale vidím, že to má úspech a že to teda nabralo celkom pre financmajstrov sympatické, pre lesníkov nesympatické, ale pre občanov by to malo byť tiež nesympatické, parametre, pretože, viete, povedať si, že ten podnik môže každý rok dať mimoriadny odvod 5 miliónov eur, je to možné. Keď spomeniete 20 miliónov, tak to bude 20 miliónov, keď spomeniete 50 miliónov, ja vás uisťujem, že generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky dá aj 50 miliónov. Len je to absolútne protiľudové, protilesnícke, protiobčianske a protiperspektívne pre verejnosť. Keď som sa na to pýtal pána štátneho tajomníka Pellegriniho, teda vášho zástupcu na výbore, kde sa prejednával rozpočet, tak som pochopil, že treba o tom rozprávať, pretože viete, čo bolo na tom zarážajúce? Nie to, čo povedal, ale to, akým tónom to povedal: „No, samozrejme, pán poslanec, veď predsa keď má niekto nejaký podnik a my ako štát ho máme, no tak je základná povinnosť, aby sme z toho podniku zarábali peniaze.“ Je to tragický omyl, je to vážna chyba. Ďakujem za to, že pán Pellegrini to úprimne povedal. A odkazujem mu aj z tohto miesta, že každý občan, tobôž keď má slúžiť na vysokom úradníckom mieste tomuto národu, týmto národom alebo tejto krajine, má mať na mysli tú perspektívu.
Poviem iba jednu vec, máte radi štatistiku. Tie lesy sú naozaj zdrojom úplne niečoho iného ako zo ziskov z dreva. Naozaj chcete mať všetci tuná v pohári čistú vodu, dýchať vzduch, ktorý sa dá dýchať, mať krajinu nesponzorovanú, neodviatu. A myslieť si, že práve toto je riešenie, že dokážeme z takéhoto podniku odčerpať prostriedky? Napríklad iba jednu štatistiku poviem. Viete, koľko majú Švajčiari lesných ciest? (To je inak základ hospodárenia, ale aj bezpečnosti štátu a zásahov aj mimoriadnych.) Vyše 40 metrov na hektár. Toť tuná za riekou Dunaj majú ich Rakúšania 38 metrov bežných na hektár lesa. Viete, koľko ich máme na Slovensku? 10,2 metra na hektár. Je to štyrikrát menej oproti nim. Ja nechcem, veď už to tu zaznelo, prirovnávať sa k Švajčiarsku. Veď vieme, že je to čosi, kde môžeme upierať zraky. A napokon ani tam nebude všetko ideálne. Netvrdím, že máme ísť tým smerom po každej stránke, ale už keby sme chceli pomôcť tejto krajine, nielen z hľadiska rozpočtu, ale aj z hľadiska toho, čo by malo byť cieľom, to znamená pomôcť tomu, aby sme tu mali zdravú, krásnu krajinu, nuž tak ak už ich tých 5 miliónov im berieme, tak by sme ich hádam mali viazať úplne jasne na to, že ideme zvýšiť hustotu lesnej cestnej siete. Alebo to vám možno bude bližšie, každá povodeň vzniká nie tu dole na Dunaji, kde potom staviame hliníkové veľké oceľové bariéry, ale vzniká v horách. Hradenie bystrín bolo voľakedy za starých čias základnou povinnosťou, jednou z množstva povinností lesníkov. Dneska do toho nedávame nič, alebo takmer nič.
Keby ste povedali Lesom Slovenskej republiky, že 500 miliónov im už teraz nezoberieme, pretože to, čo vytvoril pán Simon, bolo inšpiratívne, ale nechceme v tom pokračovať a necháme to pre to, aby to slúžilo tejto krajine, ej, veru lepšie by ste, pán minister, boli urobili. A opäť si myslím, že päť miliónov, aj keď platí babka k babke, ja viem, to sú veci, ktoré treba ozaj zvažovať, čo je ťažký kaliber a čo je len gumipuška. Gumipuškou nedokážeme uloviť nič, môžeme len trocha popukať. A to je zlý príklad, prepáčte, ale rozhodne si myslím, že bolo treba tieto paragrafy si odpustiť a keď už áno, tak bolo treba tam dať ešte ďalší paragraf a tieto prostriedky účelovo viazať, pretože to by bol prejav dobrého hospodára. Ja verím, že takým chcete byť. Ja vám k tomu aj všetko dobré prajem. Naozaj nemám potrebu sa tu nejakým spôsobom tváriť ako mudrlant, ktorý rozumie vašej profesii. Je to veľmi zložitá profesia a máte veľa tlakov. Skúste urobiť kompromis, ktorý ešte môžete urobiť, pretože sme stále v otvorenej rozprave.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť.