Ďakujem pekne. Priznám sa, nie som rád, že teda rozprava je ochudobnená, ale, dobre, berme to ako realitu politického života.
Ja si tak zaspomínam teraz na to, keď sme to predkladali prvýkrát a druhýkrát. Bol tu ešte prítomný pán poslanec Sulík, ktorý reagoval na tieto návrhy veľmi jednoznačne a jednoznačne odmietavo, že akákoľvek snaha o akúsi renesanciu štátneho podniku, jeho oživenie, hľadanie nejakých motívov, ktoré by umožnili, aby...
Ďakujem pekne. Priznám sa, nie som rád, že teda rozprava je ochudobnená, ale, dobre, berme to ako realitu politického života.
Ja si tak zaspomínam teraz na to, keď sme to predkladali prvýkrát a druhýkrát. Bol tu ešte prítomný pán poslanec Sulík, ktorý reagoval na tieto návrhy veľmi jednoznačne a jednoznačne odmietavo, že akákoľvek snaha o akúsi renesanciu štátneho podniku, jeho oživenie, hľadanie nejakých motívov, ktoré by umožnili, aby fungoval dobre, je zbytočná, pretože štátny podnik je dobrý iba na jedno, aby sa zrušil a sprivatizoval. Nesúhlasil som s týmto názorom vtedy. A môžem povedať, že keby tu bol dnes pán kolega Sulík a niečo podobné by povedal, tak by som určite s ním nesúhlasil ani teraz, aj keď chápem, že istá apatia a únava z toho, ako fungujú štátne podniky, umožňuje hľadať takéto riešenia, verte tomu, že pre Lesy Slovenskej republiky by to bolo riešenie veľmi nesprávne a zlé, pretože Lesy Slovenskej republiky nie sú podnik, ktorý by mal byť založený na zisku a vytváraní len samých kvalitných riešení z hľadiska ekonomiky, ony sú naozaj podnikom, ktorý musí fungovať z hľadiska zabezpečovania tých vecí, ktoré nie je možné vždy vyjadriť finančnými parametrami. Takže otázka znie: Existuje teda možnosť povedať v takejto kritike, ktorá má svoje oprávnenie, určite chápem, z čoho ho a z akých prameňov pochádza, že máme naozaj riešenia, ktoré by umožnili, aby štátny podnik bol riadený, aj v prípade, že ostane zachované štátne vlastníctvo tohto podniku, kvalitne transparentne a tak, aby spĺňal všetky požiadavky na riadenie moderného podniku? Áno, som presvedčený, že takéto riešenie je možné, pričom vyplýva z tých vecí, ktoré v našom návrhu sú obsiahnuté.
Ako úplne prvá najdôležitejšia vec, pri ktorej sme presvedčení, že je možné, aby sa štátny podnik mohol spravovať naozaj korektne a s plnou kontrolu verejnosti a ľudí, ktorí sú kontrolou poverení, je otázka fungovania dozornej rady, ktorú štátny podnik, každý a aj štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, má, dozornej rady, rada, ktorá má byť dozorom nad fungovaním objektu, v ktorom táto dozorná bola vytvorená, no je pravda, že dozorná rada, tak ako je chápaná v súčasnosti, niežeby nemohla plniť svoje dozorné a kontrolné úlohy, ale je tu obava, že v prípade, že dôjde k nejakým konfliktom a k nejakým situáciám, ktoré možno zaváňajú istou protirečivosťou vo vzťahu k zriaďovateľovi, tak že nebude možno plniť svoju úlohu na 100 %. Mám tým na mysli ten fakt, že dnes Dozornú radu podniku Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, menuje minister. A je tam určite v princípe, bez toho, aby sme išli do nejakých osobných podozrení, zakoncipované to, že ak minister dozornú radu ustanoví a ak dôjde k nejakým krokom, ktoré by možno vyžadovali postaviť sa proti zriaďovateľovi s tým, že niektoré veci v podniku nefungujú, tak ako by mali fungovať, je to dosť pravdepodobné, že dozorná rada menovaná ministrom sa v takomto konflikte nevyfarbí a buď sa teda neprejaví, alebo sa prejaví tak, že sa pokúsi veci chápať ako nekonfliktné a vyjadriť sa v prospech zriaďovateľa. Nie som za to, aby boli konflikty základným princípom práce dozornej rady, samozrejme, nie som za to, ale samotné vytvorenie dozornej rady by malo pozostávať na inom princípe, ako na menovaní zriaďovateľom.
V tomto prípade navrhujeme spôsob, o ktorom je možné tvrdiť, že by štátnemu podniku prospel, a to aj tak, že by členovia dozornej rady boli menovaní nasledovne.
Po prvé. Dozorná rada by už nemusela mať deväť, ale iba sedem členov, tak ako je to v našom návrhu. A teda z toho vyplýva istá úsporná matematika, ale isteže nie podstatná, podstatné je to, že v rámci takejto dozornej rady by boli menovaní jej členovia nasledovne: Ozaj by tam pán minister mal istú väčšinu,. menoval by dvoch členov dozornej rady, pričom tretieho by menoval zamestnanecký kolektív na základe voľby. To znamená, by bol menovaný zamestnancami, napokon tak ako je to aj doteraz. Zaujímavé sú tie prvky, kde sa tam hovorí o ďalších. Máme tak v našom návrhu obsiahnuté, že štvrtého menuje len dekan lesníckej fakulty, ďalšieho, piateho menuje prezident Zväzu spracovateľov dreva, ďalšieho, šiesteho, menuje predseda Slovenskej lesníckej komory a posledného člena dozornej rady menuje generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody. V takomto vejári menovania jednotlivých členov dozornej rady nie je obsiahnutá 100-percentná istota, že dozorná rada bude vždy, za každých okolností plniť svoju funkciu na 100 %, ale určite uznáte, že keď porovnávame dozornú radu, ktorá je v 100-percentnom rozsahu menovaná zriaďovateľom, a dozornú radu, ktorá je navrhovaná jednotlivými osobnosťami lesníckeho života, tak ako som ich spomenul, kde máme naozaj široký vejár v zastúpení školstva lesníckeho, lesníckej komory, ochrany prírody a aj hlavných odberateľov, spracovateľov dreva, no je tu celkom veľká pravdepodobnosť, že ak takéto dve zoskupenia budú v prípade, že pôjde o nejakú citlivú otázku, kde bude treba niektoré veci buď jasne pomenovať a tvrdo možno navrhnúť ich riešenie, alebo radšej ich zamietnuť pod koberec, otázky, že no ktorá z dozorných rád sa rozhodne pre to odvážnejšie, tvrdšie ale potrebnejšie riešenie. No určite to bude tá, kde nebudú ľudia menovaní z jedného zdroja, ale kde práve ten vejár rôznych zdrojov lesníckej kontrolnej činnosti, tak ako som ich pomenoval, bude širší, tá vzájomná kontrola v takomto prípade bude garantom, že ľudia dokážu v takejto dozornej rade rozprávať o svojej kontrolnej činnosti a o veciach, ktoré budú predmetom rokovania, otvorenejšie a jasnejšie.
Istým prvkom, o ktorom treba v súvislosti s dozornou radou ešte niečo povedať, je aj to, že túto dozornú radu, teda keď ju nebude menovať pán minister, on tam bude mať iba dvoch svojich zástupcov, kto ju teda pomenuje. No vymenovať ju môže prezident Slovenskej republiky. V tom je jeho oprávnenie, že v prípade ak samostatný zákon to umožní, prezident republiky má právo menovať aj takéto orgány, ako je dozorná rada v štátnom podniku. A aby možnosť výberu pre prezidenta republiky bola zabezpečená a aby nebol postavený len pred možnosť buď povedať áno, alebo nie k jednotlivým návrhom, pochádzajúcim z jednotlivých zdrojov, tak ako som ich pomenoval, tak náš návrh zákona prináša možnosť alebo teda skôr povinnosť a pre prezidenta potom právo, aby sa vždy navrhli na každú pozíciu dve osobnosti, dvaja kandidáti. To znamená, že tak dekan, tak predseda komory, tak prezident Zväzu spracovateľov dreva, tak generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody, tak pán minister, ako aj zamestnanci podniku, každý tu dá dvojnásobný počet, teda pán prezident by si vyberal zo štrnástich ľudí siedmich členov dozornej rady. Sme presvedčení, že tento sám prvok osebe by dokázal rozhodne zabezpečiť to, čo je cieľom nášho návrhu zákona, väčšiu istotu, že podnik bude spravovaný spôsobom, ktorý verejnosť od takéhoto podniku oprávnene očakáva.
Toľko k dozornej rade.
Nie je to všetko, čo sa navrhuje ohľadom riadiacich orgánov, pretože náš návrh má takisto aj otázku etickej rady zakomponovanú v tomto návrhu. Etická rada nie je úplnou novinkou, ale v tomto prípade jej povinnosti sú pomenované veľmi presne a jasne a je menovaná dozornou radou. Takže tá dozorná rada v tomto prípade vo vzťahu k etickej rade tiež predstavuje vyšší stupeň zodpovednosti pri jej menovaní a zároveň aj kontroly pri jej činnosti.
Táto otázka pri dozornej rade ešte môže byť spojená vo vzťahu nielen k etickej rade, lebo, patrí sa zdôrazniť aj to, dozorná rada má veľmi dôležitú funkciu z pohľadu výberu generálneho riaditeľa podniku, pretože dozorná rada je tá, ktorá menuje na to výberovú komisiu. Takže tu sa dostávame k dôležitému prvku, tá výberová komisia nie je zriadená pánom ministrom, tak ako to bolo vždy doteraz, bez ohľadu na to, ako sa menia vlády, pričom výberová komisia zriadená pánom ministrom veľmi pravdepodobne rozhodne tak, ako si to pán minister bude želať, alebo teda ako sa domnieva komisia, že ako by si to pán minister želal, aby sme boli trocha jemnejší. Takáto výberová komisia menovaná dozornou radou teda bude svojím spôsobom odtrhnutá od možnosti zriaďovateľa priamo si nadirigovať alebo vyjadriť želanie, kto by mal byť generálnym riaditeľom. Týmto pádom vieme celkom iste povedať, že opäť tu nebude 100-percentná pravdepodobnosť, že výber bude úplne objektívny, ale vieme povedať s absolútnou istotou, že bude objektívnejší oproti tomu, ako sa to deje doteraz, pretože samotné výberové konania majú síce formálne znaky výberu, ale mnohokrát sú to ozaj znaky len formálne, ktoré nedávajú garanciu, že bude vybratý vždy ten kandidát, ktorý by v rámci výberu mal dosiahnuť v rámci jednotlivých kritérií maximálne hodnoty.
Tak sa vrátim naspäť teda k práci dozornej rady vo vzťahu k etickej komisii. Tá je menovaná priamo dozornou radou. A jej úlohou je dohliadať na napĺňanie etického kódexu, ktorý podnik musí mať prijatý. Musím povedať, že etický kódex je dokument, ktorý v tomto podniku už má svoje isté tradície, a musím povedať aj to, že v posledných rokoch fungoval len v akejsi latentnej podobe a práve náš návrh zákona dáva tomuto podniku povinnosť, aby takýto kódex bol jednoznačne zavedený do činnosti podniku.
Ďalšou organizačnou zmenou v riadení podniku je menovanie novej rady, ktorá doteraz nemá tradíciu v našom štáte, ani v tomto podniku. A to je tzv. spoločenská rada. Nie je to výmysel, ktorý by nemal zase žiadne tradície v Európe, pretože niektoré štátne podniky, konkrétne v Bavorsku Štátne lesy takúto spoločenskú radu majú zriadenú. A my sme si aj pomohli práve z tohto prostredia takýmto návrhom, pretože tam sa to osvedčilo.
Čo je to tá spoločenská rada? Spoločenská rada je zoskupenie ľudí, ktorí reprezentujú rôzne organizácie, ktoré majú isté nároky vo vzťahu k lesom. Takáto rada teda môže pozostávať z cyklistov, z paraglajdistov, z hubárov, z turistov, z lyžiarov, z rôznych skialpinistov, z rôznych skupín občanov, ktorí majú predstavu, že by lesy mali byť využívané istým spôsobom, ktorý by vyhovoval aj im. Takáto rada spoločenská nemá vopred obmedzený počet členov. Rozhoduje o tom dozorná rada pri jej konštituovaní. A možno povedať na jej konto, že nemá rozhodovacie právomoci, jej odporúčania sú nezáväzné pre vedenie podniku, ale určite je veľmi dobré, keď názory verejnosti a spoločnosti na fungovanie tohto veľkého podniku, ktorého vplyvu sa vlastne nikto nevyhne, či by sa mu vyhnúť chcel alebo nechcel, sú reprezentované práve takouto spoločenskou radou.
Ďalším prvkom, ktorý je zavedený, je to otázka povinných vnútorných predpisov. Pri takomto podniku, v prípade nášho návrhu sú to Lesy Slovenskej republiky, ale sme presvedčení, že sa to môže týkať aj ostatných štátnych podnikov, v prípade rozšírenia takéhoto nazerania na riadenie štátnych podnikov je otázka pravidiel pre kariérny rast zamestnancov, opäť sa tak dotýkame veľmi bolestivej sféry vývoja v našich štátnych podnikoch aj v štátnej správe, keď otázka postupov v rebríčku kariérnom je mnohokrát daná na kritériá, ktoré nie sú celkom jasné, alebo, povedané úprimne, dosť často sa do toho mieša a dostáva politika. Je našou snahou, aby v tomto podniku bol jasný predpis, na akých princípoch ľudia majú postupovať po kariérnom rebríčku. Ambície sú úplne prirodzené, prečo by ľudia nemali mať túžbu zastávať vyššie funkcie, kde by mohli uplatniť svoj talent a schopnosti a skúsenosti? Len to musí byť postavené teda naozaj na schopnostiach, na talente, na skúsenostiach, na výkonnosti a nebojme sa tu aj takých slov, ako sú morálka a čestnosť, jednoducho tieto základné vlastnosti aby boli určujúce pre kariérny rast a aby boli nejakým spôsobom zakódované v riadení podniku.
Považujeme za dôležité prijať v tomto podniku aj pravidlá komunikácie s verejnosťou, čo je tiež vec, ktorá mnohokrát zlyháva, a to hlavne v prípade krízovej komunikácie, pretože tento podnik pri správe svojho veľkého teritória často je vystavovaný rôznym kritikám, ktoré nie vždy sú oprávnené, ale je otázka, ako na ne reagovať, a práve postup pri komunikácii s verejnosťou je veľmi dôležitý. Neraz, a bol som toho svedkom, keď boli vyslovené veľmi tvrdé odsudzujúce výroky v prípade, že sa na ne zareagovalo správnym spôsobom, kritici, povedzme, verejnosť dokázala veľmi rýchlo pochopiť, v čom je podstata, a uznať, že jej odsudky a kritické názory neboli vždy opodstatnené.
Ďalším pravidlom by malo byť aj pravidlo, ktoré by bolo odvodené od toho základného zlatého pravidla, ktoré som spomenul v úvode, že generalita je zodpovedná za svoje konanie tak, že v prípade vedome spôsobenej škody alebo v prípade, keď sa neopodstatnene a neoprávnene domnieva, že škodu nespôsobí, ale spôsobila ju, je povinná túto škodu v plnom materiálnom rozsahu nahradiť. No ak toto pravidlo funguje pre generalitu podniku, tak navrhujeme, aby v istom odvodenom režime fungovalo aj pre ostatných vedúcich pracovníkov. A práve pravidlo, o ktorom hovoríme, je pravidlo o zodpovednosti za škodu spôsobenú vedúcimi pracovníkmi podniku, každým do svojej miery zodpovednosti, aby teda aj títo pracovníci, ktorí mnohokrát pozerajú a tak vedia, jemu to nariadil jeho nadriadený, mali vedomosť, že existuje systém, ktorým v prípade, že im bude dokázané, že verejne a úplne zjavne porušili svoje záväzky a miesto riadenia pripustili doriadenie z verejného úseku, sú vystavení riziku, že takúto škodu spôsobenú takýmto neriadením, ale doriadením by museli zaplatiť a uhradiť.
V tejto súvislosti sa veľmi často hovorí, že ak by platilo takéto pravidlo, takéto tvrdé pravidlo, že nikto by nebol ochotný ísť do vedúcich funkcií v štátnom podniku. Nie je to pravda. Sme presvedčení, že pravda je presne opačná. Každý odborník, ktorý je rozhodnutý pracovať statočne a v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, bude v takomto pravidle o materiálnej zodpovednosti za spôsobené škody vidieť oporu, pretože bude môcť jasne povedať ten vedúci istého úseku svojmu nadriadenému alebo, povedzme, generálny riaditeľ svojmu ministrovi: „Nechcite odo mňa, aby som vybočil z rámca zákonnosti, z rámca pravidiel, pretože vedúcimi pracovníkmi a generálnymi riaditeľmi sme len na chvíľu, raz tu bude nejaká výmena a niekto mi povie: „Budeš sa zodpovedať pred súdom za spôsobené škody a ja to budem musieť splácať, prečo by som mal ísť do takéhoto rizika, veď to odo mňa nemôžete chcieť?“.“ Totižto dnes je situácia presne opačná alebo dosť často odlišná. Ak spôsobíš nejaké škody, ktoré sú dôsledkom toho, že ti niekto niečo nariadil, niečo si predal navyše, niečo si zmanipuloval tak, aby vyhral niekto iný, no čo sa ti vlastne môže stať? No nič, tí, čo sú aktuálne pri moci, ti poďakujú, že si poslúchol, prípadne ti vybavia teplé miesto v Bruseli, alebo na nejakom podobnom úseku, a vlastne nič neriskuješ. A tak to ono aj funguje. Práve preto si myslíme, že v tomto prípade táto tvrdá zásada, ale potrebná, „máš veľký plat, máš veľké právomoci, máš na to aparát, ale máš aj zodpovednosť, že v prípade, keď budeš porušovať svoje oprávnenia, budeš musieť zaplatiť spôsobenú škodu,“ bude pôsobiť spôsobom, že buď z ľudí v takýchto funkciách sa neocitnú tí, ktorí by mali pokušenie zneužívať funkciu, alebo jednoducho pôjdu tam veľmi radi tí, ktorí budú vidieť a cítiť v takomto pravidle ochranu svojich rozhodnutí, pretože budú môcť mať jasnú odpoveď na to, keď ich niekto bude nútiť správať sa spôsobom, ktorý nie je v súlade s požiadavkami na konkrétnu funkciu.
Keďže lesníctvo nie je len otázka hodnôt spojených priamo s lesom, ale aj otázka 700-ročnej histórie lesníctva, vzniklo za túto dobu veľa rôznych lesníckych pamiatok, významných lesníckych miest, zbierkových predmetov. Náš návrh pamätá aj na takúto oblasť a dávame do systému riadenia štátneho podniku povinnosť spravovať kultúrne pamiatky spojené s lesníctvom spôsobom, ktorý zaručí, že ostanú naďalej pamiatkami. Takéto predmety by tak nebolo možné v žiadnom prípade odpredať, scudziť alebo nejakým spôsobom zo sfér, právomocí štátneho podniku dať do súkromných rúk. Takže ak máme pamiatky, ktoré svedčia o 700-ročnej histórii lesníctva, tak si ich vážme a menovaný podnik ako istá vlajková loď slovenského lesníctva, lebo je to najväčší podnik, a takým by mal aj ostať, a má ostať aj štátnym, o tom som presvedčený, má mať aj takúto úlohu, ktorá sa nemusí zdať ako prvoradá, ale rozhodne patrí medzi úlohy, ktoré sú z hľadiska toho veľkého podniku dôležité, pretože ak zabudneme na svoju históriu, tak nebudeme vedieť sa orientovať v budúcnosti. Platí to nielen pre celú spoločnosť, ale aj pre lesy, lesníctvo. A štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť garantom aj takéhoto nazerania na hodnoty kultúrne.
Veľmi dôležité je, aby, a to opäť je pomenované v našom návrhu jasne, boli dané vždy prednosti dlhodobým cieľom pred krátkodobými cieľmi. Totižto pokušenie vydolovať z lesa, zo správy lesného majetku veľké peniaze môže byť niekedy pomerne silné a je rozhodne možné v istých krátkych časových horizontoch dosiahnuť veľmi veľké speňaženie z lesníckej činnosti. Nemôže to tu však byť cieľom. Preto som vždy kritizoval aj stadiaľto, keď boli dávané opakovane za sebou návrhy, aby štátny podnik Lesy Slovenskej republiky platil do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod vo výške niekoľko miliónov eur. Naposledy to bolo 5,3 mil., pre tento rok. Je to nesprávne, lebo platí, že lesy nemajú byť bankou, kde si aktuálna vládna moc siahne, aby si vylepšila štátny rozpočet. Ono to ten podnik dokáže, aj ten generálny riaditeľ dokáže to dať, ale je to nesprávne, pretože je potrebné, aby sme sa na lesy a špeciálne na tento podnik pozerali ako na poisťovňu, ktorá je na to, aby nám vedela pomôcť v prípadoch, keď bude s touto krajinou z hľadiska nie ekonomického, ale ekologického zle, keby sme sa mali dostať do sfér, ktoré sú jednoducho porušením základov zdravého životného prostredia. Takže odčerpávanie peňazí takýmto spôsobom a vyjadrovanie spokojnosti, že máme dobré hospodárenie, že veď ten podnik zase dal mimoriadny odvod niekoľko miliónov korún, je veľmi nesprávne a krátkozraké. Preto dávame za povinnosť riadiacim pracovníkom podniku uprednostňovať dlhodobé riadiace ciele. A v tomto prípade vieme sa oprieť o zásadu, o ktorej som tu už neraz hovoril. A to je zásada hospodárskych spôsobov, ktoré musia byť v 21. storočí v našich lesoch uplatňované štandardne a prvorado. Sú to výberkové hospodárske spôsoby, ktoré majú tú užasnú vlastnosť, že zabezpečia najekologickejšie, najekonomickejšie a vlastne z pohľadu verejnosti aj najkrajšie hospodárenie v lesoch. My v lesoch potrebujeme a chceme, a ja dodávam, aj vieme hospodáriť. Ale musí sa to diať princípom, ktorý daná doba ponúka ako ten najlepší princíp. Je to možno na zváženie v súkromných lesoch, kde sa môžu lesomajitelia rozhodovať, či použijú ten princíp, ktorý je naozaj najlepší, ale možno vyžaduje istú vysokú odbornú špecializáciu personálu. A je to iné, keď sa na to pozeráme v podniku, ktorý, hovorím, je vlajkovou loďou slovenského lesníctva, takou aj musí ostať, ktorý takýto spôsob riadenia podľa názoru nás predkladateľov musí uplatňovať štandardne ako princíp. Ak také niečo existuje a je to spôsob, ktorý jednoznačne garantuje to najlepšie, čo chceme od lesov dosiahnuť, tak ho teraz uplatnime napriek tomu, že jeho uplatňovanie vyžaduje naozaj mimoriadne vysokú odbornosť, výkonnosť a aj nasadenie lesného personálu. Ale od koho iného by sme to mali požadovať, ak nie od podniku, ktorý považujeme za ukážkový a od ktorého chceme, aby takým naozaj a natrvalo bol? A k tomu smeruje aj návrh nášho zákona. Týmto návrhom sa v žiadnom prípade tento podnik neubíja a nehovorí sa o tom, že robíte dačo zlé, my len hovoríme: Robte to lepšie. Dávame vám do rúk týmto návrhom zákona možnosť pozerať sa nie na tie krátkodobé politické ciele, ktoré môže jednotlivá vláda pre štvorročné obdobie od takéhoto podniku vyžadovať, ale na to, aby takéto vedenia podnikov povedali: „Áno, v tomto zákone máme oporu, aby sme svoju lesnícku činnosť chápali nie na štyri roky, ale na celý svoj život,“ pretože lesníctvo je profesia, ktorá je naozaj poslaním. A ak sa tam niekto aj začas stane vedúcim pracovníkom, určite je predovšetkým a najmä lesníkom a tým riadiacim pracovníkom, tým generálnym riaditeľom, tým vedúcim závodu je len dočasne.
Chceme ponúknuť všetkým vedúcim pracovníkom, aby v takejto novele zákona o štátnom podniku mali svoju oporu, pretože musím povedať celkom v súlade so svojím presvedčením, že tie mnohé zlé skúsenosti z riadenia tohto podniku, ktoré môžeme celkom pokojne nazvať niekedy doriadením, nepochádzajú z toho, že by lesníci sa rozhodli konať vedome proti záujmu svojho podniku, proti záujmu svojho lesníckeho poslania. Mnohokrát je to práve záujem politikov, ktorí vedia nadiktovať a nadekrétovať tomuto podniku veci, ktoré nie sú v súlade ani s jeho záujmom, ani so záujmom občanov, ktorí vlastne sú spolumajitelia tohto podniku. Je to len tá akútna politická moc, ktorá povie: „Konajte tak, pretože nám to teraz vyhovuje.“ Ak bude platiť náš návrh zákona som presvedčený, že dávame právo do rúk všetkým, ktorí dnes mnohokrát mi povedia potichučky: „No, dobre, to kritizuješ, ale veď my za to nemôžeme, to všetko vymysleli mimo nášho podniku.“ Dobre, nesúďme, kde to vymysleli, aj keď každý je zodpovedný za svoje rozhodnutia a zvaľovať to na to, že to vymyslel niekto niekde inde, je vždy trocha krátkonohé, pretože každý má právo odmietnuť nie férové príkazy. Ale určite takéto znenie zákona, ako ho navrhujeme, dáva do rúk riadiacim pracovníkom štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky možnosť, aby boli pevnejší vo svojom odhodlaní naplniť lesnícke poslanie a odolať akútnym požiadavkám moci, ktorá je vždy dočasná, ktorá má vždy svoje pravidlá, že chce vyťažiť maximum. Sme boli toho svedkami pri mnohých podnikoch, ktoré už dnes nie sú štátnymi podnikmi. O tom nechcem polemizovať, chcem len vyjadriť presvedčenie, že je dobré, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky štátnym podnikom bol, že takým je, a je nevyhnutné, aby štátnym ostal, pretože jeho úlohy a ciele sú príliš dôležité na to, aby sme si mohli dovoliť experiment a povedať, že tento podnik treba dať do súkromných rúk, pretože tak by produkoval väčšie zisky. Takáto téza, našťastie, samozrejme, dnes nie je na stole, takže môžeme smelo povedať, že štátnym aj ostáva, ale chceme, aby sa tie negatíva, pri ktorých ten pán poslanec Sulík tak často mi vytýkal, že som naivný a že nikdy to nemôže fungovať. Ja hovorím, môže to fungovať, ale musíme ľuďom, ktorí sú za to zodpovední dať do rúk možnosti, ktoré im naozaj pomôžu odolať tlakom a pokušeniam.
Priblížila sa devätnásta hodina a ja som sľúbil, že budem stručný, tak možnože by som aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Tak pokiaľ idete pokračovať, pán poslanec, tak už zajtra ráno o deviatej...
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Nie, nebudem už pokračovať, pretože...
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
My máme o 19.00 hodine výbor...
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ja v tejto chvíli by som svoje vystúpenie v rozprave ukončil s tým, že teda ďakujem za pozornosť. Zrejme už nedôjde k tomu, aby sme tento návrh predkladali štvrtýkrát, a je veľmi pravdepodobné, že ani jeho tretie predloženie nepomôže k jeho presadeniu. Ale verím, že tento návrh raz bude prijatý, pretože jeho princípy, ktoré obsahuje, sú správne. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis