Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Myslím si, že to je veľmi prirodzený návrh, pretože napokon je úplne prirodzené, že aj nie obchodné, ale úplne súkromné rozhovory veľmi často každý slušný človek začína asi tým, že prosím vás alebo prosím ťa, môžem ťa vyrušiť? Jednoducho dnes v dobe mobilných telefónov je celkom prirodzené, že ľudia majú telefón stále pri sebe, ale nie vždy môžu telefonovať. Takže slušný človek aj v prípade, že sa jedná o súkromný rozhovor, takúto otázku dáva.
A takisto si myslím, že nie je žiadna výnimka, ak voláme niekoho, kto nie je naším pravidelným telefónnym partnerom, že sa mu v úvode priznáme, že teda jeho číslo máme od toho a od toho, aby teda vedel, asi z akého zdroja pochádza možnosť s ním rozprávať.
Preto si myslím, že v prípade, ak sa jedná o komerčné obchody, komerčné telefonáty vo veci obchodných rôznych cieľov, ktoré naozaj bývajú často nepríjemné, ak takáto povinnosť sa uzákoní, tak je to vlastne len potvrdenie toho, že aj v obchodnom styku telefonickom má panovať slušnosť. Takže niet dôvod, aby sa takýto návrh nepodporil.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Priznám sa, nie som rád, že teda rozprava je ochudobnená, ale, dobre, berme to ako realitu politického života.
Ja si tak zaspomínam teraz na to, keď sme to predkladali prvýkrát a druhýkrát. Bol tu ešte prítomný pán poslanec Sulík, ktorý reagoval na tieto návrhy veľmi jednoznačne a jednoznačne odmietavo, že akákoľvek snaha o akúsi renesanciu štátneho podniku, jeho oživenie, hľadanie nejakých motívov, ktoré by umožnili, aby fungoval dobre, je zbytočná, pretože štátny podnik je dobrý iba na jedno, aby sa zrušil a sprivatizoval. Nesúhlasil som s týmto názorom vtedy. A môžem povedať, že keby tu bol dnes pán kolega Sulík a niečo podobné by povedal, tak by som určite s ním nesúhlasil ani teraz, aj keď chápem, že istá apatia a únava z toho, ako fungujú štátne podniky, umožňuje hľadať takéto riešenia, verte tomu, že pre Lesy Slovenskej republiky by to bolo riešenie veľmi nesprávne a zlé, pretože Lesy Slovenskej republiky nie sú podnik, ktorý by mal byť založený na zisku a vytváraní len samých kvalitných riešení z hľadiska ekonomiky, ony sú naozaj podnikom, ktorý musí fungovať z hľadiska zabezpečovania tých vecí, ktoré nie je možné vždy vyjadriť finančnými parametrami. Takže otázka znie: Existuje teda možnosť povedať v takejto kritike, ktorá má svoje oprávnenie, určite chápem, z čoho ho a z akých prameňov pochádza, že máme naozaj riešenia, ktoré by umožnili, aby štátny podnik bol riadený, aj v prípade, že ostane zachované štátne vlastníctvo tohto podniku, kvalitne transparentne a tak, aby spĺňal všetky požiadavky na riadenie moderného podniku? Áno, som presvedčený, že takéto riešenie je možné, pričom vyplýva z tých vecí, ktoré v našom návrhu sú obsiahnuté.
Ako úplne prvá najdôležitejšia vec, pri ktorej sme presvedčení, že je možné, aby sa štátny podnik mohol spravovať naozaj korektne a s plnou kontrolu verejnosti a ľudí, ktorí sú kontrolou poverení, je otázka fungovania dozornej rady, ktorú štátny podnik, každý a aj štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, má, dozornej rady, rada, ktorá má byť dozorom nad fungovaním objektu, v ktorom táto dozorná bola vytvorená, no je pravda, že dozorná rada, tak ako je chápaná v súčasnosti, niežeby nemohla plniť svoje dozorné a kontrolné úlohy, ale je tu obava, že v prípade, že dôjde k nejakým konfliktom a k nejakým situáciám, ktoré možno zaváňajú istou protirečivosťou vo vzťahu k zriaďovateľovi, tak že nebude možno plniť svoju úlohu na 100 %. Mám tým na mysli ten fakt, že dnes Dozornú radu podniku Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, menuje minister. A je tam určite v princípe, bez toho, aby sme išli do nejakých osobných podozrení, zakoncipované to, že ak minister dozornú radu ustanoví a ak dôjde k nejakým krokom, ktoré by možno vyžadovali postaviť sa proti zriaďovateľovi s tým, že niektoré veci v podniku nefungujú, tak ako by mali fungovať, je to dosť pravdepodobné, že dozorná rada menovaná ministrom sa v takomto konflikte nevyfarbí a buď sa teda neprejaví, alebo sa prejaví tak, že sa pokúsi veci chápať ako nekonfliktné a vyjadriť sa v prospech zriaďovateľa. Nie som za to, aby boli konflikty základným princípom práce dozornej rady, samozrejme, nie som za to, ale samotné vytvorenie dozornej rady by malo pozostávať na inom princípe, ako na menovaní zriaďovateľom.
V tomto prípade navrhujeme spôsob, o ktorom je možné tvrdiť, že by štátnemu podniku prospel, a to aj tak, že by členovia dozornej rady boli menovaní nasledovne.
Po prvé. Dozorná rada by už nemusela mať deväť, ale iba sedem členov, tak ako je to v našom návrhu. A teda z toho vyplýva istá úsporná matematika, ale isteže nie podstatná, podstatné je to, že v rámci takejto dozornej rady by boli menovaní jej členovia nasledovne: Ozaj by tam pán minister mal istú väčšinu,. menoval by dvoch členov dozornej rady, pričom tretieho by menoval zamestnanecký kolektív na základe voľby. To znamená, by bol menovaný zamestnancami, napokon tak ako je to aj doteraz. Zaujímavé sú tie prvky, kde sa tam hovorí o ďalších. Máme tak v našom návrhu obsiahnuté, že štvrtého menuje len dekan lesníckej fakulty, ďalšieho, piateho menuje prezident Zväzu spracovateľov dreva, ďalšieho, šiesteho, menuje predseda Slovenskej lesníckej komory a posledného člena dozornej rady menuje generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody. V takomto vejári menovania jednotlivých členov dozornej rady nie je obsiahnutá 100-percentná istota, že dozorná rada bude vždy, za každých okolností plniť svoju funkciu na 100 %, ale určite uznáte, že keď porovnávame dozornú radu, ktorá je v 100-percentnom rozsahu menovaná zriaďovateľom, a dozornú radu, ktorá je navrhovaná jednotlivými osobnosťami lesníckeho života, tak ako som ich spomenul, kde máme naozaj široký vejár v zastúpení školstva lesníckeho, lesníckej komory, ochrany prírody a aj hlavných odberateľov, spracovateľov dreva, no je tu celkom veľká pravdepodobnosť, že ak takéto dve zoskupenia budú v prípade, že pôjde o nejakú citlivú otázku, kde bude treba niektoré veci buď jasne pomenovať a tvrdo možno navrhnúť ich riešenie, alebo radšej ich zamietnuť pod koberec, otázky, že no ktorá z dozorných rád sa rozhodne pre to odvážnejšie, tvrdšie ale potrebnejšie riešenie. No určite to bude tá, kde nebudú ľudia menovaní z jedného zdroja, ale kde práve ten vejár rôznych zdrojov lesníckej kontrolnej činnosti, tak ako som ich pomenoval, bude širší, tá vzájomná kontrola v takomto prípade bude garantom, že ľudia dokážu v takejto dozornej rade rozprávať o svojej kontrolnej činnosti a o veciach, ktoré budú predmetom rokovania, otvorenejšie a jasnejšie.
Istým prvkom, o ktorom treba v súvislosti s dozornou radou ešte niečo povedať, je aj to, že túto dozornú radu, teda keď ju nebude menovať pán minister, on tam bude mať iba dvoch svojich zástupcov, kto ju teda pomenuje. No vymenovať ju môže prezident Slovenskej republiky. V tom je jeho oprávnenie, že v prípade ak samostatný zákon to umožní, prezident republiky má právo menovať aj takéto orgány, ako je dozorná rada v štátnom podniku. A aby možnosť výberu pre prezidenta republiky bola zabezpečená a aby nebol postavený len pred možnosť buď povedať áno, alebo nie k jednotlivým návrhom, pochádzajúcim z jednotlivých zdrojov, tak ako som ich pomenoval, tak náš návrh zákona prináša možnosť alebo teda skôr povinnosť a pre prezidenta potom právo, aby sa vždy navrhli na každú pozíciu dve osobnosti, dvaja kandidáti. To znamená, že tak dekan, tak predseda komory, tak prezident Zväzu spracovateľov dreva, tak generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody, tak pán minister, ako aj zamestnanci podniku, každý tu dá dvojnásobný počet, teda pán prezident by si vyberal zo štrnástich ľudí siedmich členov dozornej rady. Sme presvedčení, že tento sám prvok osebe by dokázal rozhodne zabezpečiť to, čo je cieľom nášho návrhu zákona, väčšiu istotu, že podnik bude spravovaný spôsobom, ktorý verejnosť od takéhoto podniku oprávnene očakáva.
Toľko k dozornej rade.
Nie je to všetko, čo sa navrhuje ohľadom riadiacich orgánov, pretože náš návrh má takisto aj otázku etickej rady zakomponovanú v tomto návrhu. Etická rada nie je úplnou novinkou, ale v tomto prípade jej povinnosti sú pomenované veľmi presne a jasne a je menovaná dozornou radou. Takže tá dozorná rada v tomto prípade vo vzťahu k etickej rade tiež predstavuje vyšší stupeň zodpovednosti pri jej menovaní a zároveň aj kontroly pri jej činnosti.
Táto otázka pri dozornej rade ešte môže byť spojená vo vzťahu nielen k etickej rade, lebo, patrí sa zdôrazniť aj to, dozorná rada má veľmi dôležitú funkciu z pohľadu výberu generálneho riaditeľa podniku, pretože dozorná rada je tá, ktorá menuje na to výberovú komisiu. Takže tu sa dostávame k dôležitému prvku, tá výberová komisia nie je zriadená pánom ministrom, tak ako to bolo vždy doteraz, bez ohľadu na to, ako sa menia vlády, pričom výberová komisia zriadená pánom ministrom veľmi pravdepodobne rozhodne tak, ako si to pán minister bude želať, alebo teda ako sa domnieva komisia, že ako by si to pán minister želal, aby sme boli trocha jemnejší. Takáto výberová komisia menovaná dozornou radou teda bude svojím spôsobom odtrhnutá od možnosti zriaďovateľa priamo si nadirigovať alebo vyjadriť želanie, kto by mal byť generálnym riaditeľom. Týmto pádom vieme celkom iste povedať, že opäť tu nebude 100-percentná pravdepodobnosť, že výber bude úplne objektívny, ale vieme povedať s absolútnou istotou, že bude objektívnejší oproti tomu, ako sa to deje doteraz, pretože samotné výberové konania majú síce formálne znaky výberu, ale mnohokrát sú to ozaj znaky len formálne, ktoré nedávajú garanciu, že bude vybratý vždy ten kandidát, ktorý by v rámci výberu mal dosiahnuť v rámci jednotlivých kritérií maximálne hodnoty.
Tak sa vrátim naspäť teda k práci dozornej rady vo vzťahu k etickej komisii. Tá je menovaná priamo dozornou radou. A jej úlohou je dohliadať na napĺňanie etického kódexu, ktorý podnik musí mať prijatý. Musím povedať, že etický kódex je dokument, ktorý v tomto podniku už má svoje isté tradície, a musím povedať aj to, že v posledných rokoch fungoval len v akejsi latentnej podobe a práve náš návrh zákona dáva tomuto podniku povinnosť, aby takýto kódex bol jednoznačne zavedený do činnosti podniku.
Ďalšou organizačnou zmenou v riadení podniku je menovanie novej rady, ktorá doteraz nemá tradíciu v našom štáte, ani v tomto podniku. A to je tzv. spoločenská rada. Nie je to výmysel, ktorý by nemal zase žiadne tradície v Európe, pretože niektoré štátne podniky, konkrétne v Bavorsku Štátne lesy takúto spoločenskú radu majú zriadenú. A my sme si aj pomohli práve z tohto prostredia takýmto návrhom, pretože tam sa to osvedčilo.
Čo je to tá spoločenská rada? Spoločenská rada je zoskupenie ľudí, ktorí reprezentujú rôzne organizácie, ktoré majú isté nároky vo vzťahu k lesom. Takáto rada teda môže pozostávať z cyklistov, z paraglajdistov, z hubárov, z turistov, z lyžiarov, z rôznych skialpinistov, z rôznych skupín občanov, ktorí majú predstavu, že by lesy mali byť využívané istým spôsobom, ktorý by vyhovoval aj im. Takáto rada spoločenská nemá vopred obmedzený počet členov. Rozhoduje o tom dozorná rada pri jej konštituovaní. A možno povedať na jej konto, že nemá rozhodovacie právomoci, jej odporúčania sú nezáväzné pre vedenie podniku, ale určite je veľmi dobré, keď názory verejnosti a spoločnosti na fungovanie tohto veľkého podniku, ktorého vplyvu sa vlastne nikto nevyhne, či by sa mu vyhnúť chcel alebo nechcel, sú reprezentované práve takouto spoločenskou radou.
Ďalším prvkom, ktorý je zavedený, je to otázka povinných vnútorných predpisov. Pri takomto podniku, v prípade nášho návrhu sú to Lesy Slovenskej republiky, ale sme presvedčení, že sa to môže týkať aj ostatných štátnych podnikov, v prípade rozšírenia takéhoto nazerania na riadenie štátnych podnikov je otázka pravidiel pre kariérny rast zamestnancov, opäť sa tak dotýkame veľmi bolestivej sféry vývoja v našich štátnych podnikoch aj v štátnej správe, keď otázka postupov v rebríčku kariérnom je mnohokrát daná na kritériá, ktoré nie sú celkom jasné, alebo, povedané úprimne, dosť často sa do toho mieša a dostáva politika. Je našou snahou, aby v tomto podniku bol jasný predpis, na akých princípoch ľudia majú postupovať po kariérnom rebríčku. Ambície sú úplne prirodzené, prečo by ľudia nemali mať túžbu zastávať vyššie funkcie, kde by mohli uplatniť svoj talent a schopnosti a skúsenosti? Len to musí byť postavené teda naozaj na schopnostiach, na talente, na skúsenostiach, na výkonnosti a nebojme sa tu aj takých slov, ako sú morálka a čestnosť, jednoducho tieto základné vlastnosti aby boli určujúce pre kariérny rast a aby boli nejakým spôsobom zakódované v riadení podniku.
Považujeme za dôležité prijať v tomto podniku aj pravidlá komunikácie s verejnosťou, čo je tiež vec, ktorá mnohokrát zlyháva, a to hlavne v prípade krízovej komunikácie, pretože tento podnik pri správe svojho veľkého teritória často je vystavovaný rôznym kritikám, ktoré nie vždy sú oprávnené, ale je otázka, ako na ne reagovať, a práve postup pri komunikácii s verejnosťou je veľmi dôležitý. Neraz, a bol som toho svedkom, keď boli vyslovené veľmi tvrdé odsudzujúce výroky v prípade, že sa na ne zareagovalo správnym spôsobom, kritici, povedzme, verejnosť dokázala veľmi rýchlo pochopiť, v čom je podstata, a uznať, že jej odsudky a kritické názory neboli vždy opodstatnené.
Ďalším pravidlom by malo byť aj pravidlo, ktoré by bolo odvodené od toho základného zlatého pravidla, ktoré som spomenul v úvode, že generalita je zodpovedná za svoje konanie tak, že v prípade vedome spôsobenej škody alebo v prípade, keď sa neopodstatnene a neoprávnene domnieva, že škodu nespôsobí, ale spôsobila ju, je povinná túto škodu v plnom materiálnom rozsahu nahradiť. No ak toto pravidlo funguje pre generalitu podniku, tak navrhujeme, aby v istom odvodenom režime fungovalo aj pre ostatných vedúcich pracovníkov. A práve pravidlo, o ktorom hovoríme, je pravidlo o zodpovednosti za škodu spôsobenú vedúcimi pracovníkmi podniku, každým do svojej miery zodpovednosti, aby teda aj títo pracovníci, ktorí mnohokrát pozerajú a tak vedia, jemu to nariadil jeho nadriadený, mali vedomosť, že existuje systém, ktorým v prípade, že im bude dokázané, že verejne a úplne zjavne porušili svoje záväzky a miesto riadenia pripustili doriadenie z verejného úseku, sú vystavení riziku, že takúto škodu spôsobenú takýmto neriadením, ale doriadením by museli zaplatiť a uhradiť.
V tejto súvislosti sa veľmi často hovorí, že ak by platilo takéto pravidlo, takéto tvrdé pravidlo, že nikto by nebol ochotný ísť do vedúcich funkcií v štátnom podniku. Nie je to pravda. Sme presvedčení, že pravda je presne opačná. Každý odborník, ktorý je rozhodnutý pracovať statočne a v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, bude v takomto pravidle o materiálnej zodpovednosti za spôsobené škody vidieť oporu, pretože bude môcť jasne povedať ten vedúci istého úseku svojmu nadriadenému alebo, povedzme, generálny riaditeľ svojmu ministrovi: „Nechcite odo mňa, aby som vybočil z rámca zákonnosti, z rámca pravidiel, pretože vedúcimi pracovníkmi a generálnymi riaditeľmi sme len na chvíľu, raz tu bude nejaká výmena a niekto mi povie: „Budeš sa zodpovedať pred súdom za spôsobené škody a ja to budem musieť splácať, prečo by som mal ísť do takéhoto rizika, veď to odo mňa nemôžete chcieť?“.“ Totižto dnes je situácia presne opačná alebo dosť často odlišná. Ak spôsobíš nejaké škody, ktoré sú dôsledkom toho, že ti niekto niečo nariadil, niečo si predal navyše, niečo si zmanipuloval tak, aby vyhral niekto iný, no čo sa ti vlastne môže stať? No nič, tí, čo sú aktuálne pri moci, ti poďakujú, že si poslúchol, prípadne ti vybavia teplé miesto v Bruseli, alebo na nejakom podobnom úseku, a vlastne nič neriskuješ. A tak to ono aj funguje. Práve preto si myslíme, že v tomto prípade táto tvrdá zásada, ale potrebná, „máš veľký plat, máš veľké právomoci, máš na to aparát, ale máš aj zodpovednosť, že v prípade, keď budeš porušovať svoje oprávnenia, budeš musieť zaplatiť spôsobenú škodu,“ bude pôsobiť spôsobom, že buď z ľudí v takýchto funkciách sa neocitnú tí, ktorí by mali pokušenie zneužívať funkciu, alebo jednoducho pôjdu tam veľmi radi tí, ktorí budú vidieť a cítiť v takomto pravidle ochranu svojich rozhodnutí, pretože budú môcť mať jasnú odpoveď na to, keď ich niekto bude nútiť správať sa spôsobom, ktorý nie je v súlade s požiadavkami na konkrétnu funkciu.
Keďže lesníctvo nie je len otázka hodnôt spojených priamo s lesom, ale aj otázka 700-ročnej histórie lesníctva, vzniklo za túto dobu veľa rôznych lesníckych pamiatok, významných lesníckych miest, zbierkových predmetov. Náš návrh pamätá aj na takúto oblasť a dávame do systému riadenia štátneho podniku povinnosť spravovať kultúrne pamiatky spojené s lesníctvom spôsobom, ktorý zaručí, že ostanú naďalej pamiatkami. Takéto predmety by tak nebolo možné v žiadnom prípade odpredať, scudziť alebo nejakým spôsobom zo sfér, právomocí štátneho podniku dať do súkromných rúk. Takže ak máme pamiatky, ktoré svedčia o 700-ročnej histórii lesníctva, tak si ich vážme a menovaný podnik ako istá vlajková loď slovenského lesníctva, lebo je to najväčší podnik, a takým by mal aj ostať, a má ostať aj štátnym, o tom som presvedčený, má mať aj takúto úlohu, ktorá sa nemusí zdať ako prvoradá, ale rozhodne patrí medzi úlohy, ktoré sú z hľadiska toho veľkého podniku dôležité, pretože ak zabudneme na svoju históriu, tak nebudeme vedieť sa orientovať v budúcnosti. Platí to nielen pre celú spoločnosť, ale aj pre lesy, lesníctvo. A štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť garantom aj takéhoto nazerania na hodnoty kultúrne.
Veľmi dôležité je, aby, a to opäť je pomenované v našom návrhu jasne, boli dané vždy prednosti dlhodobým cieľom pred krátkodobými cieľmi. Totižto pokušenie vydolovať z lesa, zo správy lesného majetku veľké peniaze môže byť niekedy pomerne silné a je rozhodne možné v istých krátkych časových horizontoch dosiahnuť veľmi veľké speňaženie z lesníckej činnosti. Nemôže to tu však byť cieľom. Preto som vždy kritizoval aj stadiaľto, keď boli dávané opakovane za sebou návrhy, aby štátny podnik Lesy Slovenskej republiky platil do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod vo výške niekoľko miliónov eur. Naposledy to bolo 5,3 mil., pre tento rok. Je to nesprávne, lebo platí, že lesy nemajú byť bankou, kde si aktuálna vládna moc siahne, aby si vylepšila štátny rozpočet. Ono to ten podnik dokáže, aj ten generálny riaditeľ dokáže to dať, ale je to nesprávne, pretože je potrebné, aby sme sa na lesy a špeciálne na tento podnik pozerali ako na poisťovňu, ktorá je na to, aby nám vedela pomôcť v prípadoch, keď bude s touto krajinou z hľadiska nie ekonomického, ale ekologického zle, keby sme sa mali dostať do sfér, ktoré sú jednoducho porušením základov zdravého životného prostredia. Takže odčerpávanie peňazí takýmto spôsobom a vyjadrovanie spokojnosti, že máme dobré hospodárenie, že veď ten podnik zase dal mimoriadny odvod niekoľko miliónov korún, je veľmi nesprávne a krátkozraké. Preto dávame za povinnosť riadiacim pracovníkom podniku uprednostňovať dlhodobé riadiace ciele. A v tomto prípade vieme sa oprieť o zásadu, o ktorej som tu už neraz hovoril. A to je zásada hospodárskych spôsobov, ktoré musia byť v 21. storočí v našich lesoch uplatňované štandardne a prvorado. Sú to výberkové hospodárske spôsoby, ktoré majú tú užasnú vlastnosť, že zabezpečia najekologickejšie, najekonomickejšie a vlastne z pohľadu verejnosti aj najkrajšie hospodárenie v lesoch. My v lesoch potrebujeme a chceme, a ja dodávam, aj vieme hospodáriť. Ale musí sa to diať princípom, ktorý daná doba ponúka ako ten najlepší princíp. Je to možno na zváženie v súkromných lesoch, kde sa môžu lesomajitelia rozhodovať, či použijú ten princíp, ktorý je naozaj najlepší, ale možno vyžaduje istú vysokú odbornú špecializáciu personálu. A je to iné, keď sa na to pozeráme v podniku, ktorý, hovorím, je vlajkovou loďou slovenského lesníctva, takou aj musí ostať, ktorý takýto spôsob riadenia podľa názoru nás predkladateľov musí uplatňovať štandardne ako princíp. Ak také niečo existuje a je to spôsob, ktorý jednoznačne garantuje to najlepšie, čo chceme od lesov dosiahnuť, tak ho teraz uplatnime napriek tomu, že jeho uplatňovanie vyžaduje naozaj mimoriadne vysokú odbornosť, výkonnosť a aj nasadenie lesného personálu. Ale od koho iného by sme to mali požadovať, ak nie od podniku, ktorý považujeme za ukážkový a od ktorého chceme, aby takým naozaj a natrvalo bol? A k tomu smeruje aj návrh nášho zákona. Týmto návrhom sa v žiadnom prípade tento podnik neubíja a nehovorí sa o tom, že robíte dačo zlé, my len hovoríme: Robte to lepšie. Dávame vám do rúk týmto návrhom zákona možnosť pozerať sa nie na tie krátkodobé politické ciele, ktoré môže jednotlivá vláda pre štvorročné obdobie od takéhoto podniku vyžadovať, ale na to, aby takéto vedenia podnikov povedali: „Áno, v tomto zákone máme oporu, aby sme svoju lesnícku činnosť chápali nie na štyri roky, ale na celý svoj život,“ pretože lesníctvo je profesia, ktorá je naozaj poslaním. A ak sa tam niekto aj začas stane vedúcim pracovníkom, určite je predovšetkým a najmä lesníkom a tým riadiacim pracovníkom, tým generálnym riaditeľom, tým vedúcim závodu je len dočasne.
Chceme ponúknuť všetkým vedúcim pracovníkom, aby v takejto novele zákona o štátnom podniku mali svoju oporu, pretože musím povedať celkom v súlade so svojím presvedčením, že tie mnohé zlé skúsenosti z riadenia tohto podniku, ktoré môžeme celkom pokojne nazvať niekedy doriadením, nepochádzajú z toho, že by lesníci sa rozhodli konať vedome proti záujmu svojho podniku, proti záujmu svojho lesníckeho poslania. Mnohokrát je to práve záujem politikov, ktorí vedia nadiktovať a nadekrétovať tomuto podniku veci, ktoré nie sú v súlade ani s jeho záujmom, ani so záujmom občanov, ktorí vlastne sú spolumajitelia tohto podniku. Je to len tá akútna politická moc, ktorá povie: „Konajte tak, pretože nám to teraz vyhovuje.“ Ak bude platiť náš návrh zákona som presvedčený, že dávame právo do rúk všetkým, ktorí dnes mnohokrát mi povedia potichučky: „No, dobre, to kritizuješ, ale veď my za to nemôžeme, to všetko vymysleli mimo nášho podniku.“ Dobre, nesúďme, kde to vymysleli, aj keď každý je zodpovedný za svoje rozhodnutia a zvaľovať to na to, že to vymyslel niekto niekde inde, je vždy trocha krátkonohé, pretože každý má právo odmietnuť nie férové príkazy. Ale určite takéto znenie zákona, ako ho navrhujeme, dáva do rúk riadiacim pracovníkom štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky možnosť, aby boli pevnejší vo svojom odhodlaní naplniť lesnícke poslanie a odolať akútnym požiadavkám moci, ktorá je vždy dočasná, ktorá má vždy svoje pravidlá, že chce vyťažiť maximum. Sme boli toho svedkami pri mnohých podnikoch, ktoré už dnes nie sú štátnymi podnikmi. O tom nechcem polemizovať, chcem len vyjadriť presvedčenie, že je dobré, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky štátnym podnikom bol, že takým je, a je nevyhnutné, aby štátnym ostal, pretože jeho úlohy a ciele sú príliš dôležité na to, aby sme si mohli dovoliť experiment a povedať, že tento podnik treba dať do súkromných rúk, pretože tak by produkoval väčšie zisky. Takáto téza, našťastie, samozrejme, dnes nie je na stole, takže môžeme smelo povedať, že štátnym aj ostáva, ale chceme, aby sa tie negatíva, pri ktorých ten pán poslanec Sulík tak často mi vytýkal, že som naivný a že nikdy to nemôže fungovať. Ja hovorím, môže to fungovať, ale musíme ľuďom, ktorí sú za to zodpovední dať do rúk možnosti, ktoré im naozaj pomôžu odolať tlakom a pokušeniam.
Priblížila sa devätnásta hodina a ja som sľúbil, že budem stručný, tak možnože by som aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Tak pokiaľ idete pokračovať, pán poslanec, tak už zajtra ráno o deviatej...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Nie, nebudem už pokračovať, pretože...

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
My máme o 19.00 hodine výbor...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ja v tejto chvíli by som svoje vystúpenie v rozprave ukončil s tým, že teda ďakujem za pozornosť. Zrejme už nedôjde k tomu, aby sme tento návrh predkladali štvrtýkrát, a je veľmi pravdepodobné, že ani jeho tretie predloženie nepomôže k jeho presadeniu. Ale verím, že tento návrh raz bude prijatý, pretože jeho princípy, ktoré obsahuje, sú správne. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, tento návrh predkladáme už tretíkrát a ja sa priznám, mám trocha problém, aké zvoliť slová na to, aby to nebolo opakovanie už povedaného, aj keď som si vedomý toho, že opakovanie je nielen matka múdrosti, ale možno aj matka nádeje, že raz nejaký zákon z dielne opozície bude prijatý v plnom rozsahu. Ponechám si toto presvedčenie a pokúsim sa teraz v úvodnom slove nepovedať veľa a nechať si zvyšok do rozpravy.
Začnem tým, že tento zákon sa týka najbohatšieho a najväčšieho a, dovolím si povedať, najvýznamnejšieho štátneho podniku, aký naša krajina ešte má. Týka sa štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ale zároveň v tej istej vete, môže to byť súvetie, možno doplniť, že princípy, ktoré navrhujeme tak, aby boli použité v zákone o štátnom podniku, celkom pokojne môžu byť rozšírené na všetky štátne podniky, lebo určite sa nedostávame do nejakých špecialít, ktoré by sa týkali iba lesov, ale, naopak, navrhujeme veci, ktoré by mali mať všeobecnú platnosť na prospech kvalitného fungovania tejto krajiny.
A aby som teda skúsil niečo novšie, tak skúsim si zaspomínať na minulý týždeň, keď bolo stretnutie v Bratislave predsedov parlamentov V4. A vtedy sa náš pán predseda Pellegrini dal počuť asi aj takouto vetou v rámci bohatej diskusie, ktorá bola, tú vetu nebudem citovať, znela asi tak, že je pomerne nebezpečné, keď sa do vedenia krajiny dostávajú politici, ktorí nemajú jasnú predstavu o jej fungovaní. Chcem povedať, že súhlasím s pánom predsedom. A naozaj si myslím, že je to dosť nebezpečné, keď takíto ľudia by sa mali dostávať do správ krajiny. A verím, že sa zhodnem s pánom predsedom aj v tom, že určite by to nemali byť ľudia, ktorí by mali pomýlenú predstavu o tom, že správa vecí verejných sa môže nejako prelínať s vlastnou podnikateľskou činnosťou na konto štátneho majetku, alebo že eurofondy sa môžu považovať za výzvu k osobnému biznisu, alebo že pri personálnom obsadzovaní miest v štátnych podnikoch treba uplatniť komjatický princíp. Určite sú to veci, ktoré pán predseda by tiež považoval za ohrozenie fungovania správy krajiny. A možno aj to slovíčko štandardnosť by som tu celkom potvrdil, pretože verím, že stále platí, že štandardné je spravovať krajinu v súlade s princípmi morálky, statočnosti a istej osobnej poctivosti a všetko, čo nie je statočné a poctivé, možno považovať za neštandardné. Takže aj ak hovoríme o tej štandardnosti, tak často s istými politikmi, ktorí môžu ohroziť fungovanie krajiny, verím, že aj v tomto prípade som s pánom predsedom v istej názorovej jednote, že štandardné je hrať férovo pri správe krajiny a neštandardné je správu krajiny považovať za istý osobný alebo skupinový biznis.
Tento úvod som si dovolil uviesť len preto, pretože chcem tým uviesť jednu základnú tézu, ktorá je tým centrom nášho návrhu a ktorú použijem teraz v úvodnom slove. Hovoríme, v zákone o štátnom podniku že musí platiť jedno zlaté pravidlo. To znamená pravidlo, ktoré má absolútnu prednosť v tomto zákone možno pred tými ďalšími vecami, o ktorých budem rozprávať neskôr. A to je pravidlo osobnej hmotnej zodpovednosti ľudí poverených správou tohto podniku. Hovoríme v návrhu veľmi jasne a opakovane, že ľudia, ktorí dostanú dôveru a stanú sa reprezentantmi a predstaviteľmi tohto štátneho podniku, musia pri svojej práci, pri výkone tejto funkcie byť osobne zodpovední. A to osobne zodpovedným znamená, že je to v rámci všetkých materiálnych dopadov za prípadné škody spôsobené svojou rozhodovacou činnosťou. Sme presvedčení, že je to naozaj zlaté pravidlo, pretože ak dokážeme dosiahnuť to, že sa uplatní takýto princíp v tomto návrhu a v ďalšom kroku takýto princíp rozšírený na všetky štátne podniky alebo na všetky miesta v štátnej správe, tak táto krajina začne byť úplne zo dňa na deň, doslova skokom spravovaná oveľa kvalitnejšie, pretože sme presvedčení, že tie neštandardnosti, o ktorých som rozprával, to znamená to, že možno považovať krajinu za svoj osobný biznis, za svoje možnosti osobného obohatenia sa, inak veľmi rýchlo by sa stratili a pri akýchkoľvek škodách, ktoré by boli spôsobené úmyselne, nie s dobrým úmyslom, lebo možno spôsobiť škody naozaj aj pri dobrom úmysle, môže sa niečo nepodariť, na to sme určite mysleli a nepovažujeme to možné hodnotiť nejako subjektívne, musí rozhodnúť súd, generálny prokurátor o tom, čo je spôsobená škoda vedome, neodborným postupovaním alebo subjektívnym konaním, tak v takomto prípade určite by sme dokázali si predstaviť, že toto pravidlo je pravidlo, ktoré musí fungovať úplne prioritne pri správe všetkých štátnych podnikov a pri všetkých stupňoch štátnej správy.
To je na úvod.
A možno predsa ešte doplním, že tento náš návrh je nie návrhom, ktorý by vychádzal z akejsi osobnej predstavy skupiny opozičných poslancov, ktorí donekonečna búšia na dvere a hovoria: „Prosím vás, vážení vládni poslanci, pochopte, my tento zákon chceme presadiť, je dobrý a je to naša taká predstava, ktorá sa odlišuje od tej vašej, takže odpustite, my by sme robili radi, keby ste nám to schválili.“
Ja poviem tri citáty, ktoré, si myslím, pochádzajú od ľudí, o ktorých vládni poslanci azda nepochybujú, že nie sú vyslovene zástupcovia opozičných názorov. Týkajú sa tieto výroky práve štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a boli povedané v súvislostiach, keď v tomto podniku, bohatom, najbohatšom, dochádzalo k udalostiam a ku konaniam, ktoré neboli v súlade s predstavou o morálke a statočnosti, ktoré boli jednoducho prejavom toho, že bohatstvo priťahuje politikov, ktorí dokážu v rámci pokušení, ktoré takéto štátne podniky prinášajú, robiť kroky, ktoré slušne nazveme, nie férové. No čujme teda, aké boli výroky takýchto ľudí, o ktorých si myslíme, že stoja na druhej strane, pričom predtým sme s nimi boli vo vzácnej jednote.
Jeden takýto výrok zaznel 1. júla 2009 a znie: „Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazňuje postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by mal fungovať. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia Lesov Slovenskej republiky ako takých a nájsť pre ne nový model.“ Tieto slová povedal pán Robert Fico, predseda vlády Slovenskej republiky toho zmieneného júla 2009. Pán premiér to povedal v súvislostiach, ktoré boli vtedy aktuálne a ktoré vyhodnotil spôsobom, aký som vydedukoval z jeho slov. Myslím si, že slová sú to jasné. Premiér sa tak hlásil k tomu, že sa niečo zásadné v tomto podniku musí zmeniť, plynie však šiesty rok odvtedy, tretíkrát podávame tento návrh zákona a nič zásadné sa v správe tohto podniku z hľadiska hľadania funkčného modelu, ktorý by zabránil pokušeniam, nestalo.
Skúsme si pomôcť ešte druhým podporným vyjadrením, ktoré je aktuálnejšie, pretože pochádza z 20. augusta 2012, a je stručnejšie, ako bolo vyjadrenie pán premiéra: „Ministerstvo pôdohospodárstva uvíta a podporí každú úpravu, ktorá prispeje k lepšej ochrane štátneho majetku,“ povedal Ľubomír Jahnátek, minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky, práve v súvislosti s týmto podnikom.
No a do tretice budem citovať, síce už bývalého politika, ale politika, ktorý pri dianí v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky prejavil osobný vklad a vyjadril svoju predstavu, že vie podporiť zásadné zmeny riadenia tohto podniku. A bola to reakcia na našu lesnícku iniciatívu, keď sme mali možnosť pána, ktorý tento text povedal, osobne navštíviť a prediskutovať s ním našu predstavu o zmenách, ktoré by mali do tohto podniku vstúpiť. A môžem povedať, že sú to zmeny, ktoré sú zakotvené v návrhu zákona, ktorý je teraz na rokovacom stole Národnej rady. Tento pán povedal: „Privítal som iniciatívu týchto ľudí, ktorí upozorňovali, a to celkom konkrétne, na veci, ktoré sú v hospodárení lesov zlé. Pozrel som si so záujmom ich tézy a predstavy o budúcej správe štátnych lesov, ako by sa v nich mohla urobiť náprava, a som spokojný, až na niekoľko maličkostí, ktoré treba z legislatívneho pohľadu upraviť. Les nesmie byť fabrikou na peniaze pre niekoľko skupín, ale musí slúžiť všetkým. Dal som preto týmto ľuďom záruku, že ich budem v ich konaní podporovať." To povedal 4. februára 2010 vtedajší prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič.
Ako som povedal v úvode, že sú to názory ľudí, o ktorých môžeme byť určite celkom presvedčení, že nebudú zastávať nejako a priori názory opozičných poslancov, tak v tom vidím istú silu argumentov, že ak sa teda prihovárajú za zmeny v riadení štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, tak možno váha týchto slov práve v kontexte, že sa nejedná o predstaviteľov opozície, je tým podstatne aj zvýšená.
Chcem vás uistiť v závere tejto úvodnej reči, že princípy, o ktorých zmienení traja politici hovorili, sú v návrhu zákona, ktorý tretíkrát predkladáme na rokovanie Národnej rady, obsiahnuté a že teda je záhodno, ak teda slová tých politikov berieme vážne, skúsiť zvážiť zmeny, ktoré by pomohli, aby pokušenia spojené s najväčším, najbohatším podnikom boli minimalizované a aby sme mali garanciu, že bude riadený v záujme všetkých občanov tejto krajiny, pretože naozaj netreba pochybovať o tom, že lesy je potrebné spravovať v súlade nie s cieľmi krátkodobými alebo štvorročnými, ale dlhodobými a že otázka férovosti a korektnosti spravovania lesov nie je spojená len s ekonomikou, ale aj so zdravou budúcnosťou tejto krajiny.
Toľko v úvodnom slove. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Oceňujem, Štefan, že si ocenil tento návrh. Ja sa tiež pridávam k tomu.
Mne sa tam páči, že je tam ten piktogram. A nejako mi to pripomenulo nedávny štatistický výskum, že tam, kde sa používajú piktogramy, a tobôž keď sú to možno piktogramy, ktoré sú doplnené aj nejakými konkrétnymi obrázkami, čo všetko to môže spôsobiť, v tomto prípade tá štatistika sa týkala fajčenia, tak to má veľmi vysoký účinok. Takže možno aj v tomto prípade nielenže to treba podporiť, ale možnože aj v ďalšom slede rozšíriť o to, že by nezaškodilo, ak navrhovateľ píše, že tam dochádza k nejakým fyziognomickým zmenám, keby sa možno kvôli väčšej pôsobivosti tohto upozornenia, ktoré zrejme istá časť žien naozaj potrebuje, a napokon osvety nikdy nie je dosť, ten piktogram štandardný doplnil aj možnými zmenami, ktoré je možné pri nedodržaní tej abstinencie spôsobiť nenarodenému dieťaťu. Totižto pohľady na to, čo fajčenie dokáže spôsobiť, sú údajne tak pôsobivé, že sa znižuje fajčenie v krajinách, ktoré to používajú, myslím, že medzi ne patrí Austrália, nie som si istý, veľmi štatisticky významným spôsobom. Takže aj v tomto prípade by nezaškodilo, keby sme možno k peknému piktogramu priložili aj menej pekný obrázok toho, čo môže mamička dieťaťu pri takomto postupe, že by teda počas tehotenstva pila alkoholické nápoje, spôsobiť.
Takže ja to podporím, mne sa to páči.

Ďakujem za ústretovosť. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, vážená pani verejná ochrankyňa práv, dve poznámky mám teda. Budem stručný. Z nich prvá je všeobecná a druhá konkrétna.
Všeobecná poznámka je tá, že myslím si, že pani Dubovcová v tejto funkcii je nádejou pre Slovensko, nádejou, že funkcia akákoľvek, kde zastupujeme záujmy štátu, sa dá robiť tak, aby sme potlačili všetky súvislosti, ktoré sú nepodstatné, a dokázali, že funkciu vykonávame najlepšie, ako sa dá, ako ju vieme vykonávať v súlade so svojím vedomím a svedomím. Nielen táto správa, ale aj celý jej doterajší spôsob výkonu svojej funkcie podľa mňa svedčí o tom, že dala do toho ten genderovský prístup, že je možné potlačiť všetky egoistické, všetky politické a všetky nejaké také nepodstatné súvislosti, a vložila do tej funkcii sama seba. A to ja považujem za prísľub a nádej, že takto je možné funkciu vykonávať, aj keď chápem, že je dôležité, koľko máme prostriedkov, akú máme budovu, aké máme vybavenie kancelárie a koľko máme techniky na to. Dnes sa to bez toho nedá robiť, ale sú to nepodstatné veci, dôležité je, koľko v sebe máme odhodlania dať tomu, čím nás život poveril, čo najviac kvality zo seba. A to je táto správa. Ale celý jej doterajší výkon, myslím, o tom svedčí, že, poviem to jednoducho na záver tejto prvej časti, môže byť vzorom.
No a tá druhá poznámka sa týka toho, čo som si možno aj trocha so zahanbením uvedomil, že aj keď na jednej strane hovorím, že sa mi správa veľmi páči, možno som v tom sám, aj so svojimi kolegami, nevyužíva možnosti, ktoré práve pani ombudsmanka má k dispozícii. A to je na strane 29, kde sa hovorí o tom, že každý u nás má nárok na zdravé životné prostredie. A my už na jednom konkrétnom mieste, ktoré chcem teraz spomenúť, vážená pani Dubovcová, bojujeme takpovediac s nezdravým životným prostredím veľa rokov. Zapojili sme sa do toho intenzívne a stále máme pocit, že ťaháme za kratší koniec. Takže by som teraz rád časť toho povrazu presunul takto v tomto verejnom vystúpení aj na vás a spomenul prípad mestskej časti mesta Ružomberok Hrboltová. Ja som to minule spomínal v interpelácii. Vy ste nemali možnosť sa s tým zoznámiť. A preto by som vás veľmi pekne chcel poprosiť o to, aby ste skúsili pri tom širokom vejári povinností, ktorými vás občania zaplavujú, sa pozrieť aj práve na prípad Hrboltovej, kde už mnoho rokov občania majú katastrofálne zlé životné prostredie z hľadiska zápachu. A obávam, že nejde iba o zápach, ale ide aj o zdraviu škodlivé látky a dokonca veľmi zdraviu škodlivé látky a nebezpečné pre zdravie a život. My sme do toho vstúpili jedným spôsobom, ktorý sme považovali za správny, že sme po istej dobe, keď sme skúšali rôzne spôsoby, ako uchopiť problém, dali namerať to, čo občania Hrboltovej dýchajú. A zistili sme, že oxid chloričitý, látka jedovatá, je v ovzduší Hrboltovej počas nášho 24-hodinového merania, ktoré urobila renomovaná pražská firma, 1 835-krát viac v rámci jedného metra kubického vzduchu, ako povoľuje norma. Považujeme to za katastrofálne. Sme si vedomí toho, že je tu istá nádej len v tom, že pravdepodobne jedná sa o 24-hodinové meranie, ktoré môže mať svoje štatistické výchylky a nemusí byť smerodajné. Nerobíme z toho záver, že jednoznačne sme zistili pravdu, ale dovolím si teraz v tejto chvíli sľúbiť, že vám pošleme tie podklady a poprosíme vás o účinnú podporu, lebo myslím si, že ak je niekde presiahnutá vo vzduchu 1 835-krát jedovatá látka, tak nemožno teraz sa už skrývať za to, že budeme si vypisovať. Pán minister Žiga je o tom všetkom informovaný, ako súrnym spôsobom naňho apelujeme, aby v danej veci konal. Ale dovolím si v tejto súvislosti poprosiť aj vás, aby ste pridali svoje možnosti vyplývajúce vám z úradu, k tomu, aby sme dosiahli účinný postup na to, aby v Hrboltovej po rokoch začali dýchať vzduch, ktorý nie je ohrozujúci ich život. Takže bol som dokonca ešte rýchlejší, končím skôr ako za tých osem minút. Ďakujem veľmi pekne.

Áno, ďakujem. Takisto sa pridávam k tomu, že to je návrh, ktorý rozhodne treba posunúť do druhého čítania. A na konto tej údržby pravda je taká, že mnohokrát práve vlastník elektrorozvodov, ten monopol si osvojoval nielen právo teda na to vstupovať, ale aj urobiť z toho zaujímavý biznis. Totižto údržba tých priesekov pod elektrovodmi je celkom dobre platená. Podnikatelia v elektrobiznise majú na to prostriedky. Ale veľmi často obchádzali majiteľa, tak ako to povedal pán poslanec, tak, že teda mu šantili po jeho pozemku bez toho, aby ho na to upozornili.
A možno by sa tu žiadalo povedať a doplniť potom, Martin, aj do druhého čítania, že ak ide o údržbu takéhoto prieseku, keď už je tam v istom, nevyhnutnom rozsahu zriadený, aby mal vlastník pozemku právo urobiť túto prácu, pokiaľ má o to záujem sám, teda isté akési predkupné právo, pretože často by tak išlo o zaujímavý biznis, nechcem tak povedať, o zaujímavú čiastku, ktorú by z titulu tejto úhrady mohol on sám dostať, pretože takto sa dostávame k takému paradoxu, dneska nedostáva, ako ste správne na to poukázali, nič, ale keď ide o zaplatenie údržby týchto priesekov, celkom dobre zaplatenej, tak tu vlastníka obídeme, aby ani v tomto prípade nedostal nič. Takže dajme mu isté predpracovné právo. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Oceňujem tento návrh oboch predkladateľov a pri ňom sa mi teda vynára taká otázka, že ak som dobre porozumel, predpokladáte, že teda majiteľ pozemku dostane náhradu z titulu jednak toho, že mu bude na nejaké ďalšie využívanie istá časť jeho pozemku obmedzená, zároveň aj istá nadstavba za stratu produkcie na tomto pozemku by sa v nejakých cykloch mohla obnovovať. A je to naozaj veľmi správne, lebo použijem tú analógiu z lesníctva, kde máme mnohokrát elektrovody na území lesov. A mám taký pocit, že tam vždy to bola otázka istej iniciatívy vlastníka, ktorý mal možnosť dať si urobiť znalecký posudok, vypočítať stratu na produkcii v prípade lesných pozemkov. Nejde o cyklickú, každoročne sa opakujúcu stratu, ale o stratu za istú produkčnú dobu, ktorá sa môže blížiť aj k sto rokom. A v takomto prípade, keď si ten posudok zaplatil, dostal sa skutočne k tomu, že mal možnosť požadovať od vlastníka takýchto elektrických, energetických rozvodov náhradu za stratu produkcie.
Zdá sa mi, že je veľmi správne, že prichádzate s týmto návrhom, pretože niečo takéto by predsa nemalo byť riešené aktivitou, ktorá teda môže a nemusí byť. To je otázka informovanosti a istého aj investovania vlastníka pozemku. Ale tak, ako to navrhujete, automaticky by vyplývala, ak tomu dobre rozumiem, náhrada za stratu produkcie a zároveň aj za obmedzenie pozemku ako takého. To znamená, bola by tam istá nie duplicita, ale podvojnosť, štandardná úhrada za pozemok a výpočet ujmy za stratu produkcie. Je to naozaj potrebné, aby niečo takéto do systému správy pozemkov v rámci Slovenskej republiky bolo zapracované ako automatický nárok, a nie ako niečo, o čo sa treba uchádzať, respektíve za čo platiť relatívne drahý znalecký posudok. Ďakujem.

Ďakujem pekne za toleranciu. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, interpeláciu, ktorú chcem predniesť, sa podarilo napísať po istom dlhšom období nielen mne, pretože túto interpeláciu prednesiem v mene viacerých kolegov poslancov, a tak trocha aj v mene celého klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností.
Táto interpelácia sa rodila preto dlhšie, pretože má svoju históriu. Dovolím si pripomenúť, bolo to už hodne dávno, keď sme tu s kolegom poslancom Hubom chodili po parlamente tak trocha úsmevne s košíkom, v ktorom sme mali olomoucké syrečky a štipce. Týmto možno vtipným, možno nie tak veľmi, to je vec pohľadu, spôsobom sme sa snažili pripomenúť vám poslancom, ktorí majú možnosť ovplyvniť sa v zákonnosti v našej krajine, že existujú oblasti, ktoré dlhodobo trpia výrazným zápachom, zápachom, ktorý pochádza z rôznych zdrojov, ale v každom prípade veľmi silne a práveže tou dlhodobosťou aj veľmi nepríjemne zhoršuje stav života pre množstvo občanov.
Pokúsili sme sa to riešiť zákonom, ktorý tu bol čítaný už dvakrát, keď sme upozornili, že zápach sám osebe je niečím, čo zhoršuje veľmi silne životné prostredie a okrem toho, bez toho, aby sme sa zamýšľali nad chemickým zložením tohto zápachu, sám osebe predstavuje zdravotné riziká, tobôž, keď zdôrazňujem, keď pôsobí roky rokúce a zhoršuje ľuďom život i stav zdravia a aj hodnotu ich majetku.
Vtedy sme použili ako príklad pre tento zákon ako podporu, dokonca tu zazneli aj mená starostov, ktorí podporili náš návrh zákona, takú oblasť, ako je okolie firmy BUKÓZA Vranov, kde je niekoľko obcí, ktoré naozaj veľmi výrazne trpia zápachom, a použili sme aj časť Ružomberka, mestskú časť mesta Ružomberok, ktorá sa volá Hrboltová. A práve o Hrboltovej bude dnes interpelácia, ktorú predkladám v mene pána poslanca Martina Fecka, pána poslanca Mikuláša Hubu a, ako som aj spomenul, má to svoju náväznosť, aj v podstate v mene, aj keď to tam nie je napísané, celého klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností.
A to najzávažnejšie, čo chcem povedať v súvislosti s touto interpeláciou, ktorú na záver prečítam, je, že som ešte nikdy nestál pri interpeláciách za týmto pultom s tak vážnou interpeláciou, ako je táto. Je to mimoriadne vážna vec. A naozaj ju neprednášam s nejakým politickým zámerom, ale so snahou zlepšiť veľmi zlú situáciu mestskej časti Hrboltová mesta Ružomberok.
O čo ide. Ide o to, že sme sa pokúsili na základe istého volania o radu a pomoc občanov zmienenej mestskej časti nájsť odpoveď na otázku, čo to vlastne Hrboltovčania roky rokúce dýchajú. Nebolo to jednoduché zistiť, pretože sme sa síce domnievali, že veď príde tu niekto, kto má k tomu potrebné vybavenie, akreditáciu, certifikáciu, nameria to, zaplatíme mu a zistíme to. Bolo to zložité, samozrejme, nie je dôvod, aby som teraz popisoval tú anabázu, keď sme aj našli a zároveň nenašli ľudí, ktorí boli ochotní, samozrejme, ľudí odborne zdatných to urobiť.
Ale napokon sme našli nie na Slovensku, ale v zahraničí firmu Technické meranie ovzduší Praha, akciová spoločnosť, ktorá nám vlani takéto výsledky zistila. A ten proces trval dlhšie, lebo sme potrebovali nájsť zase doma odborníkov, ktorí by nám laikom pomohli správne prečítať to, čo bolo namerané.
A chcem veľmi vážne v úvode toho čítania interpelácie povedať to, čo je v nej najpodstatnejšie. Viete, čo táto firma, ktorú sme si objednali, zistila, že čo dýchajú občania Hrboltovej? Zistili toho viacej. Ale to, čo sme si my museli zapamätať, a to, čo je vlastne najvýznamnejším zistením tohto merania, je to, že tam dýchajú oxid chloričitý, toxickú látku, ktorá sa používa na čistenie odpadových vôd, a že ju dýchajú v koncentrácii, a teraz, pozor, ja sa nemýlim, vyše 1 800-krát väčšej, ako je norma. Ale to je norma referenčná Spojených štátov amerických.
Tú Ameriku sme museli do toho vložiť z jednoduchého dôvodu, pretože Slovenská republika pre oxid chloričitý normu pre externé prostredie nemá. Má ju len pre interné prostredie pracovné, kde táto norma hovorí, že je možné, aby v osemhodinovej expozícii tam, kde sa používajú pri tom primerané pracovné a ochranné pomôcky, mohla byť vystavená taká osoba, ktorá tu pracuje a ráta s týmito rizikami, a vlastne je to istá nevyhnutnosť, oslabená alebo teda vystavená 300 mikrogramom tohto oxidu chloričitého za osem hodín.
Ale my sme tam zistili čosi oveľa viac, takže teraz, dovoľte, prečítam tú interpeláciu, pokiaľ som si ju nezabudol zobrať. A prosím, keby ste ju naozaj zobrali s tým, že je adresovaná ministrovi životného prostredia pánovi Petrovi Žigovi, ale je vlastne adresovaná všetkým, ktorí by mali mať povinnosť veľmi akútne a rýchlo robiť opatrenia, aby sme zistili, aká je pravda.
My netvrdíme, že naše meranie bolo absolútne správne, pretože bolo iba 24-hodinové. Tie merania sú veľmi drahé.
Zaujímavé, že teda tieto merania podľa našich informácií sa doteraz ani nevykonávali v tomto regióne, čo je teda veľmi zvláštne, lebo merania sa tam vykonávajú.
Máme síce informácie, že po našom meraní došlo k akejsi aktivite, lebo zrejme uši sa nájdu všade, ale napokon my to netajíme, že tie naše merania nebolo až tak presné, netvrdíme. Tvrdíme, že sa to musí namerať, pretože ak by bola pravda len desaťkrát menšia, ako je to, čo sme zistili, tak aj tak musíme povedať, že občania v Hrboltovej dýchajú dlhé roky jedovaté plyny, ktoré pochádzajú z čističky odpadových vôd, ktorá absorbuje všetky vody z mesta Ružomberok a aj z firmy Mondi Ružomberok, vieme dobre, že kedysi dole Váhom v tomto meste tiekli vody, ktoré nepripomínali vodu, ale skôr pivovú penu, už to patrí minulosti, ale tento proces bez toho, aby som hľadal vinníka a hovoril, že Mondi je tá firma, ktorá to spôsobila, na to som ja nie spôsobilý, aby som to mohol vyhlásiť, je fakt, že táto čistička znepríjemňuje ľuďom život, a je fakt, že to, čo sa z nej šíri nie je len smradľavé, ale aj život ohrozujúce.
Interpelácia má nasledovné znenie.
Vážený pán minister, v tesnom susedstve Hrboltovej, ktorá je mestskou časťou Ružomberka, sa nachádza jedna z najväčších čističiek odpadových vôd na Slovensku. Odvádzané sú do nej odpadové vody z mesta Ružomberok vrátane priemyselného komplexu Mondi. Z areálu čističky sa dlhodobo šíri v nepravidelných intervaloch silný zápach, ktorý svojou intenzitou nielenže mimoriadne znepríjemňuje život tunajším obyvateľom, čo je samo osebe zdravie zaťažujúcim faktorom, ale vyvoláva aj oprávnené obavy, či látky vyvolávajúce tento zápach neohrozujú obyvateľov i svojou samotnou chemickou podstatou.
V snahe pomôcť riešiť tento problém sme v klube OĽaNO urobili niečo, čo možno mal už dávno urobiť niekto iný. Pokúsili sme sa zistiť, čo to vlastne obyvatelia Hrboltovej musia roky dýchať. Našli sme akreditovanú firmu, Technické služby ochrany ovzduší Praha, u ktorej sme objednali analýzu ovzdušia zameranú na chemické látky, ktoré by mohli pochádzať aj z čističky. Výsledky tejto analýzy sú viac ako znepokojivé. Najmä koncentrácia jednej látky vyvoláva mimoriadne obavy, ide o oxid chloričitý, toxickú látku používanú na čistenie vôd. Počas 24-hodinového merania bola jej koncentrácia vyše 1 800-krát vyššia ako to povoľuje norma používaná v Spojených štátoch. Porovnanie s normou v Spojených štátoch je vynútené tým, že na Slovensku normu stanovujúcu prípustnú koncentráciu tejto látky v ovzduší doposiaľ nemáme. Tu je referenčná koncentrácia amerického Úradu pre ochranu životného prostredia 0,2 mikrogramu na meter kubický, 0,2 mikrogramu na meter kubický vzduchu pripúšťa táto referenčná americká norma ako hraničné množstvo prípustné, pričom tá nameraná hodnota je 367 mikrogramov na meter kubický, teda 1 835-krát viac.
V zmysle nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 471/2011 Z. z. je najvyšší prípustný expozičný limit pre 8-hodinovú expozíciu v pracovnom prostredí pre oxid chloričitý 300 mikrogramov na meter kubický. Nameraná hodnota teda prekračuje aj tento limit, ktorý je na Slovensku stanovený pre pracovné prostredie, teda tam, kde sa s takýmto ohrozením v nevyhnutnom rozsahu počíta a kde sa musia uplatňovať aj na to primerané ochranné postupy.
Sme si vedomí toho, že 24-hodinové jednorazové meranie chemických látok v ovzduší nemôže byť pre vyslovenie definitívnych záverov považované za dostatočné, sme však presvedčení, že zistené okolnosti sú alarmujúce.
Preto vás, vážený pán minister, naliehavo interpelujeme: 1. Aký postup zvolíte pre overenie nami uvedených skutočností? 2. Ako budete postupovať pri stanovení doposiaľ chýbajúcej normy prípustnej koncentrácie oxidu chloričitého v ovzduší na Slovensku?
Žiadame vás v tejto veci o rýchle a účinné konanie.
Vzhľadom na vážnosť situácie vám dávame v plnom rozsahu k dispozícii aj výsledky merania, ktoré na základe úhrady klubu OĽaNO, skupiny poslancov, ich asistentov, ako aj obyvateľov obce Hrboltová vykonali už spomínané Technické služby ochrany ovzduší Praha, akciová spoločnosť. Tieto výsledky sú uvedené v prílohe tejto interpelácie ako technická správa č. T/2080/14/01.
S úctou poslanci Mičovský, Huba a Fecko.
Nechcem dramatizovať a naozaj ani zneužívať to, že sme sa dostali úplne náhodou pri svojej práci do takého bližšieho kontaktu s občanmi Hrboltovej. Viackrát sme tam boli. Hľadali sme to riešenie, nebolo to jednoduché a tieto výsledky, ktoré dávame k dispozícii pánovi ministrovi Žigovi, nás naozaj znepokojili, viete, tak ako keď sme tu chodili vtedy s tými syrečkami a pripomínali, že sú občania, ktorí nieže prejdú vlakom okolo nejakého zápachu, ale ktorí v ňom musia 365 dní do roka žiť. Takže toto je záležitosť, ktorá sa týka veľmi jednoduchej predstavy nás všetkých, že ak by sme my v tejto chvíli aj uvažovali o tom, že by sme mali byť presídlení svojím pobytom trvalým z našich bydlísk do Hrboltovej, inak krásnej to časti mesta Ružomberok a napokon aj samotného Slovenska. Tá dedina je svojím spôsobom malebná a má veľmi sympatických ľudí. Kto z nás by po takýchto údajoch povedal, hoc by tá ponuka by mohla byť výhodná, že do Hrboltovej sa chce presťahovať?
Tá čistička je veľká. Hovorí sa o nej, že je jedna z najväčších v Európe. Určite odpadové vody je potrebné čistiť. Vieme že oxid chloričitý je látka, ktorá sa používa na čistenie odpadových vôd. No je neprípustné, na to určite neexistuje žiadne, žiadne ospravedlnenie, aby vzhľadom na tento technologický, určite potrebný proces čistenia odpadových vôd boli vystavení občania Hrboltovej, mestskej časti mesta Ružomberok, trvalému ohrozeniu oxidom chloričitým. Ak to nie je pravda, a verme, že možno aj tí Pražania sa pomýlili, bude to tá najlepšia správa pre Hrboltovčanov. Ale v tejto situácii povedať si, že možno 24-hodinové meranie, ktoré stálo pár tisíc eur, je nedostatočné, že možno treba vykonať nejaké oveľa náročnejšie meranie, možno je to určite možné technologicky a z hľadiska povinnosti náš všetkých voči tejto časti Slovenska je to povinnosťou, pretože povedať si, že táto celá záležitosť je mylná, že sme si našli niekoho, kto to nezmeral správne, alebo že to jednoducho bolo meranie, ktoré z hľadiska svojej časovej expozície bolo málo hodnoverné, to by bolo v tejto chvíli zle.
Verme, že niekde možno sa chyba stala a že občania Hrboltovej nie sú vystavení 1 835-násobku tej americkej normy oxidu chloričitého v ovzduší, ale existuje tu tá možnosť, že sa tu Pražania nepomýlili, a preto ja dopredu ďakujem pánovi ministrovi Žigovi, ktorý určite má k dispozícii dostatok finančných prostriedkov, aj technologických možností, aby našiel niekoho, kto tieto výsledky merania overí, kto zistí čo to Hrboltovčania dýchajú, a kto urobí nápravu, aby tí občania mohli si konečne doslova vydýchnuť, lebo oni majú veľa obáv.
Nechcem spomínať rozhovory s miestnymi občanmi, ktorí spomínajú aj podivné úmrtné listy, ktoré sa im tam kopia, a ktorí majú ozaj rôzne obavy, ja viem, šírenie fám a zlých správ nie je dobrým spôsobom, ako problémy riešiť, ale tu nejde ani o deň, ani o mesiac, ani o rok, tu ide o dlhodobý problém tejto časti mesta Ružomberok, je to problém, ktorý nesmieme ignorovať, a preto okrem toho ďakujem ministrovi Žigovi, že sa na to veľmi rýchlo pozrie a zároveň že sa pozrie aj na tú normu, ktorú na Slovensku stále nemáme, čo je teda pre mňa divné. Ale to nie je informácia, o ktorej sme si my v klube akosi povedali, že ju takto povieme, to je informácia od renomovaných chemikov na Slovensku, takže aj tú normu si nájdeme a stanovíme ju nie tak, aby vyhovovala možno producentom tejto chemikálie, ale tak, aby naozaj vyhovovala vysokým nárokom občanov vyspelej krajiny na životné prostredie, ktoré ich obklopuje.
A v neposlednom rade chcem poďakovať veľmi úprimne svojim kolegom poslancom, ktorí nielenže viackrát do Hrboltovej prišli a hľadali riešenie, ktorí okrem teda tých, by som povedal, straníckych peňazí vytiahli aj tie svoje, aby sa zložili na to meranie.
Nesmiem spomínať len poslancov, musím otvorene povedať, že sa to týka aj viacerých asistentov, ktorých znepokojili tieto výsledky.
A najmä teda musím poďakovať aj farskému úradu v Hrboltovej, ktorý veľmi aktívne zasiahol tiež do týchto potrieb, a miestny pán farár Olexák nám hodne pomohol práve tým, že keď videl dobrý úmysel poslancov, tak sám neváhal pomôcť veľmi účinne aj ako osoba, aj ako úrad, ktorý disponuje istými prostriedkami.
Ja nechcem teda v žiadnom prípade teraz hovoriť, že sa tu stala nejaká úžasná obeť z našej strany, pokúsili sme sa len riešiť to, čo riešiť je potrebné. Ja som rád, že sme mohli túto vec zmapovať. Ale to je naozaj len banalita, oveľa dôležitejšie je, aby sme sa už v krátkej dobe potešili spolu, že sa urobili účinné opatrenia na to, aby občania Hrboltovej predišli tomuto predpokladanému riziku, o ktorom stále chcem veriť, že niekde sa stala chyba, že budem musieť vyhlásiť, a urobím to rád z tohto miesta, že sme, našťastie, dostali výsledky od pána ministra Žigu, ktoré nepotvrdzujú takéto ohrozenie. Tak ak sa tak stane, budem rád. Ale zatiaľ, kým tak nebude, budeme musieť naliehavo prosiť a žiadať v mene občanov Hrboltovej, aby sa táto vec konečne vyriešila. Verím, že po tejto interpelácii sa tak stane a že sa tak nestane s úmyslom, že teda musíme zistiť niečo, čo ľudí uspokojí, ale musíme poznať pravdu a potom môžeme robiť kroky, ktoré určite logicky za tým budú nasledovať.
Ďakujem pánovi ministrovi Žigovi, aj keď je tu neprítomný, že bude sa touto interpeláciou zaoberať, verím, už zajtra ako akútnym podnetom.
Ďakujem aj vám, že ste si to vypočuli.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka.
Igor, dobre si povedal. Naozaj nejde len o to, že takéto výtečné firmy dokážu teda nezaplatiť svojim dodávateľom, ty si to obohatil aj o teda nový spôsob fintovania, že teda nebudú sa platiť ani mzdy, ale ono to nie je všetko.
Naozaj tieto geniálne firmy, ktoré zneužívajú takúto možnosť reštrukturalizácie, urobia aj niečo ešte zaujímavejšie. Vlastne firma sa stáva veľmi bonitnou, pretože nemá už žiadne dlhy, a jej cena na trhu prudko porastie. Niektorí takíto majitelia, ktorí majú kartu najvyšších výhod a zbavia sa týmto ozaj nečestným spôsobom svojich dlhov, potom túto firmu predávajú. Jednoducho urobia to, čo sa celkom logicky dá považovať z ich pohľadu za správne. Mám dobrú firmu, nemá žiadne dlhy, a preto si dovolia takúto firmu predať. A tu chcem poukázať na to, že návrh, ktorý predkladáme, rieši vlastne aj tento okamih, tento moment, aby sa takýmto prefíkaným majiteľom, ktorí majú takúto kartu najvyšších výhod, veľmi nečestnú kartu, zabránilo takto reštrukturalizovanú firmu predať, a tým pádom, že sa malí veritelia stávajú spolumajiteľmi, takéto niečo sa už nemôže stať, lebo oni to nedovolia. Nehovorím o ničom fiktívnom. Hovorím nie o Váhostave, Doprastave, máme takých firiem veľa a takéto skúsenosti na trhu slovenských firiem existujú.
Takže dávam do pozornosti, že takýto návrh zabráni majiteľom takýchto firiem tieto očistené a na prvý aj na druhý pohľad prosperujúce firmy predať výhodne, zbaliť si peniažky do vrecka a ísť niekde na Bahamy.

Ďakujem. Ja som zmienil sa o vlaňajšom návrhu, keď som vstúpil do rokovania o ústave, len kvôli tomu, aby som pripomenul krátku históriu. Nemá to byť výčitka a ja pevne súhlasím s tým, že možno nie som správnym politikom a že to naozaj by bolo bývalo kontraproduktívne a vôbec sa o tom nechcem sporiť.
Ja by som sa len veľmi rád sporil s tými, ktorí dnes budú hľadať a nachádzať argumenty, prečo sa toto nedá podporiť. Tomu neporozumiem a verím, že neexistuje nič také, čo by ma donútilo takejto logike politického dialógu porozumieť. Možno by sme mali len poslať z dnešného stretnutia akýsi list pani Remiášovej a možno stačí úplne jedno slovo: prepáčte. A možno ešte jedno: nedá sa.
Ďakujem.