Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Pozerám sa na dátum, je 17. jún 2015. Vy, pán poslanec Petrák, nezvyknete zbytočne hovoriť, a keď poviete, je to celkom kultivované. Ja ten dátum pripomínam len kvôli tomu, že si ho treba zapamätať, že práve 17. júna 2015 ste vyhlásili v sieni zákonnosti, že demokracia, že demokracia je hlúposť. Opakujem, vy ste inými slovami povedali, že demokratický spôsob je hlúposťou, teda aspoň na pôde školy, pretože keď budeme podozrievať, že páni učitelia chcú mať riaditeľa, ktorý je mäkký, rodičia riaditeľa, ktorý dáva jednotky, to je niečo také, ako keby sme povedali, že veď SMER chce, aby ľudia dostali vyššie vianočné dôchodky a vlaky zadarmo, my zase chceme, aby boli odpolitizované nominácie do významných funkcií. Nuž čo je na tom divné, že rôzne záujmy sa stretnú a v demokratickej voľbe nejakým spôsobom vyvrbia? Prečo posledný ostrov demokracie v tomto prepolitizovanom štáte chcete zlikvidovať?
Pán poslanec Petrák, pri všetkej úcte k vám, vy ste vyhlásili, že demokracia je hlúposť. Veľmi ma to mrzí, pretože ste síce volili kultivovanejšie slová, ale ja som ich inakšie nemohol prečítať.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja som mal takú nádej, že, pán poslanec Baška, keďže ste posledný pravdepodobne, kto za SMER mal možnosť vstúpiť dneska do rozpravy, že sa predsi len dozviem to, čo teda je hlavným predmetom podania návrhu na program dnešnej schôdze. Ten prípad toho Petra Holúbka. Mne naozaj neni jasné, prečo všetko ideme tak do šírky. Opäť sa vrátim k tomu Bajkalu. Zaliali sme to množstvom faktov, len ten jeden, na ktorý predkladatelia poukázali, ten, kde tušíme, že je jednoducho cesta k pravde, k poznaniu toho všetkého, to voľáko všetci ste poobchádzali
A vy ste začali tak kultivovane a mal ste s tým, že sa to pohovorilo všeličo. Ja som chvíľku mal pocit, že idete práve zareagovať na to. Je to otázka pre vás, ale aj pre všetkých, ktorí z vašej strany vystúpili, resp. aj nevystúpili. Prečo ste tento jeden jediný základný a zásadný argument, ktorý považujem ja osobne za rozhodujúci, ani raz nespomenuli? Prečo sa nevenujete tej podstate, keď vieme, že kľúčový svedok môže pomôcť vyriešiť tento prípad? Je to naozaj tak nebezpečné pre vás? Naozaj sa tu niekto tak veľmi bojí pravdy?
Mne to vyplýva z toho všetkého, že áno. Ja to nie som. Neviem, kto sa jej bojí, a bol by som veľmi rád, keby sme sa aj všetci dozvedeli a cez nás všetci občania. Veľmi to potrebujeme, naozaj.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem pekne aj mojim kolegom za ich faktické poznámky a využijem tento priestor na to, aby som pána špeciálneho prokurátora Kováčika aj z tohto miesta poprosil, aby jednoducho tento deň, ktorý je vlastne preňho nádejou a šancou, aby tento deň využil a tu nádej a šancu použil. Nič neni ešte skončené, problém je živý, vyšetruje sa. Možno naozaj veci sú zložitejšie, ako si všetci tu myslíme. Ale stále má možnosť vyriešiť tú hlavnú vec, ktorú som spomenul aj vo svojom prejave, a to odblokovať korunného svedka.
Poprosím vás, pán Kováčik, konajte tak. Je to naozaj potrebné a je v tom šanca pre vás i pre krajinu.

130.
Ďakujem vám za slovo, vážený pán predseda. Vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, občania vážení, tiež skúsim začať z takej inej, možno nie celkom typickej strany, a to od jazera Bajkal. Je to krásne jazero, mal som možnosť pred mnohými rokmi byť pri ňom, vteká doňho okolo 350 riečok a určite viete zo zemepisu, že vyteká len jedna jediná - Angara. A tak ma tento prímer, možno nie celkom náležitý, napadol pri dnešnej rozprave, okrem krátkej hygienickej prestávky som tu bol pri všetkých vystúpeniach a som si uvedomil tú obrovskú šírku tých 350 potôčikov, ktoré tečú do tohto jazera menom Gorila, a žiada sa mi pomenovať tú Angaru, lebo verím, že nielen ja, ale aj mnohí občania môžu mať nejasno, o čom to tu vlastne celý deň rozprávame.
Veľmi veľa potôčikov natieklo, veľmi veľa citátov zaznelo, veľmi veľa obvinení vlád terajšej i bývalých bolo pomenovaných a myslím si, že toto nie je podstata toho, čo navrhovatelia dali do programu dnešnej schôdze. Preto si dovolím povedať, že ja tú Angaru, ten konkrétny výstup, ktorý by mal zaznieť jasne v tom množstve rôznych zneprehľadňujúcich poznámok, je to, čo síce bolo pomenované, ale ja to považujem za veľmi dôležité povedať jasne ešte raz.
A použijem na to ešte jeden príklad, teraz už z Bajkalu skočíme do nejakého fiktívneho kriminálneho príbehu. Bol vykradnutý obrovský trezor v jednej obrovskej banke, vyšetruje sa. Je to ťažký prípad, pretože nie je celkom jasné, akých máme k dispozícii svedkov. Vyšetrovatelia vypočuli riaditeľa banky, sekretárku aj novinárov, ktorí o tom písali, vyšetrili množstvo zamestnancov a jednu vec neurobili, a to je tá Angara. Ono sa totižto zistilo, že v tej megakrádeži tej banky bol jeden priamy svedok. Bol tam človek, ktorý to všetko videl veľmi jasné. No čo by mal vyšetrovateľ v takomto prípade urobiť tohto fiktívneho príbehu? No na prvom mieste vypočuť tohto jediného svedka, ktorý tým, že bol jediný, sa dostal do pozície korunného. A keďže tu hovoríme o pánovi špeciálnom prokurátorovi Dušanovi Kováčikovi a hovoríme o tom, že niečo neurobil, tak mňa ani netrápi veľmi jeho úcta či neúcta k parlamentu, alebo k výboru, ani ten rozpor, že tu áno v pléne a na výbor nie.
Vážený pán prokurátor Dušan Kováčik, človek, ktorý nemá ani moju dôveru, ani ja som pred vyše rokom nebol za to, aby ste zastávali tento post, tak sa vás spytujem z tohto miesta: Čo vám bránilo v tom, aby ste dokázali povedať, že bez vypočutia jediného korunného svedka nie je možné tento prípad vyriešiť?
A teraz od toho príkladu s tou fiktívnou bankou poďme k tej vlastne veľkej banke, ktorú predstavuje štátna kasa. Nám vďaka Gorile utiekli obrovské prostriedky, ktoré chýbajú v zdravotníctve, a kvôli čomu nám dnes zbytočne zomierajú ľudia pre nedostatky, ktoré by nemuseli byť, keby sme tie peniaze tam mali, peniaze pre učiteľov, ktorých platíme tak, ako keby toto povolanie bolo odsúdené na zánik, a pritom na zánik sme odsúdení my, ak si neuvedomíme, aká je cena výchovy, peniaze pre dôchodcov, ktorí majú rozpočet veľmi jasný: ubytovanie, strava, lieky a zvyšok rovná sa nula. Tieto všetky peniaze nám dnes z toho veľkého trezoru utekali a jedna z príčiny práve v kauze, ktorú pán špeciálny prokurátor Dušan Kováčik rieši už roky tak, že korunného svedka sa rozhodol nevypočuť. Vy tomu rozumiete?! To je tá podstata. To je ten konkrétny bod, ktorý sa tu stále zjavuje pri tom zložitom rozprávaní.
A ja by som bol veľmi rád, aby sme sa dozvedeli buď to, prečo pán špeciálny prokurátor to nemôže urobiť, určite tá výhrada, že by to mohlo byť zneužité, je ľahko riešiteľná tým, že nech korunného svedka dajú do špeciálneho režimu, že by neuniklo ani slovko, ale nech sa to dozvedia tí, čo sú zodpovední za vyšetrovanie. Alebo potom ak, ak to nedokáže vysvetliť, tak aby stále prípad, o ktorom hovorí sám, že je živý, aby ho týmto spôsobom riešil, pretože tam je odpoveď, ktorú tie roky hľadá.
A keďže radi používate tu mnohí už také vzletné spojenie "padni, komu padni", nuž konečne už ho naplňme. Už sa tu neprestrieľajme, že či ľavá vláda, či pravá vláda, či vláda terajšia, či minulá, či predminulá, zistime pravdu, a ak ju zistíme, nuž zaznelo tu aj Rumunsko i Česko, no dožime sa už konečne tej chvíle, ktorá bude pre ozdravenie tejto krajiny veľmi zložitá. Dožime sa chvíle, že možno tu spomedzi nás odídu niektorí poslanci, alebo tí bývalí, týmto spôsobom. Prečo nie? Pre morálne zdravie to bude dobré, a preto je potrebné, aby pán Dušan Kováčik, špeciálny prokurátor, zmenil svoje správanie. Alebo vysvetliť, alebo konať.
Je to dôležité len kvôli tým miliardám, ktoré nám unikajú vďaka oligarchom, vďaka podvodnému správaniu tejto krajiny? Je. Ale nielen kvôli tomu. Je to dôležité aj kvôli tomu, a to vidím v tom ešte dôležitejšiu príčinu a dôvod, aby ľudia, ktorí nám neveria, ktorí už neveria ničomu, mali možnosť zacítiť nádej, že predsi len spravodlivosť v tejto krajine môže byť, že sa môže do nej vrátiť, lebo nám zjavne chýba, tak ako si ty napokon použil ten pekný prímer s tým morom a ministrom spravodlivosti. Niet podľa všetkých symptómov spravodlivosti a to je dôvod oveľa dôležitejší na to, aby sme pána Kováčika poprosili, aby konal takýmto spôsobom.
Ale ani to neni tá podstata, ešte väčšiu by som videl v tom, že my, chvalabohu, žijeme v demokracii a, chvalabohu, v relatívnom pokoji a dostatku. Skončila história Európy? Nemáme pocit, že sa zbiehajú tiene nad naším kontinentom, pomenovaným z gréckej mytológie? Ale áno, tie tiene sa zbiehajú, mraky hustnú a možno z nich nepríjemne udrie. Ako sa my potom, reprezentanti tejto krajiny, alebo tí, čo prídu po nás, dokážu vysporiadať s výzvami, keď my v takejto jasnej, rukolapnej výzve nedokážeme povedať, áno, chceme poznať pravdu. Chceme ju poznať v mene občanov, ktorých tu zastupujeme. Ja sa bojím, že ak to nedokážeme teraz v relatívnom blahobyte a ozaj vo fungujúcej demokracii, potom, keď to môže zhustnúť, a potom, keď to môže byť oveľa horšie, nedokážeme urobiť to, čo sa od reprezentácií štátu a od jej predstaviteľov, ktorí ho riadia, očakáva. A to je ten najväčší dôvod, pre ktorý prosím pána Kováčika, aby tú Angaru, aby ten hlavný moment, ktorý mu vytýkame v predloženom návrhu, aby ho vyriešil.
A úplne záverom. Dostal som sa tak ako Pilát do kréda, aj vlastne do úvodnej reči pána predkladateľa Lipšica, ako bol som nominovaný ako človek, ktorý má svojím spôsobom skúsenosť tú, že momentálne v mojom živote nastala veľmi zaujímavá premiérová situácia, že čelím teda prvýkrát v živote ako obžalovaný tomu, že som sa dopustil výrokov, ktoré môj rodný podnik Lesy Slovenskej republiky považuje za nepravdivé, a teda že sa mám tu z tohto miesta ospravedlniť, ospravedlniť v médiách a zaplatiť 100-tisíc eur za škodu na dobrom mene.
Musím zopakovať, že aj keď, samozrejme, nemôžem porovnávať tieto kauzy, pretože nie sú svojím samotným rozsahom rovné, ale práve v tomto je ten boj za ten lepší zajtrajšok, dobre, že žalujú, dobre, že máme možnosť na tom súde nájsť pravdu.
Ja som aj minule poprosil, aby sa termín neodkladal, lebo tie súdy sú zaťažené a konajú dva-, trikrát do roka, aby sa ľudia čo najskôr dozvedeli pravdu. Je to veľmi dôležité, lebo nielenže oslobodzuje, ale pomáha nám plniť naše funkcie. Takže všetko je dobré.
A možno keď som spomenul ten prípad s lesmi, tak musím spomenúť ešte jeden. Za niekoľko dní, konkrétne 24. júna, to bude už šesť rokov, čo som spolu so svojimi priateľmi lesníkmi sám konal vo veci podania trestného oznámenia na vtedajšie pomery, ktoré počas prvej vlády Roberta Fica panovali v lesoch, štátnych lesoch, v Lesoch Slovenskej republiky, panovali spôsobom, ktorý som nikdy nenazval inak ako nie riadenie, ale doriadenie štátneho majetku. Čo sa deje po šiestich rokoch? Stále sa vyšetruje, stále sa koná. Opäť prímer, obávam sa, že ak toto je spôsob, ako pristupuje zodpovedná osoba, zodpovedné osoby k riešeniu základných problémov tejto krajiny, že necháme problémy vyhniť, že sa vyšetrujú do zabudnutia, dostratena, takže by to mohol byť problém. Problém nie preto, že my by sme tu nedokázali svoju diskusiu obhájiť, a vrátim sa teraz k tomu, čo je podstatné, a tým aj končím, bol by tu problém, že ak by sme kauzu Gorila a vinu, ktorú kladieme na svedomie pána špeciálneho prokurátora Kováčika, nechali vyhniť, tak možno sa ono ozaj stane to, čo ste tu viacerí predvídali, že nikdy sa nedozvieme pravdu. Ale my predsi nie sme tu pri popravisku v stredovekom námestí a čakáme, komu zotnú hlavu. My sme tu ľudia zodpovední za morálku tejto krajiny. Preto som presvedčený, že musí byť spoločným záujmom všetkým 150 poslancov tým spôsobom "padni, komu padni" zistiť, aká je pravda. A tá pravda spočíva v tom, že korunného svedka treba predvolať k výpovedi a túto výpoveď si pozorne vypočuť. Verím, že pánovi Kováčikovi veľmi pomôže takýto postup k tomu, aby zmenil názor a aby spoznal pravdu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, dnes doobeda sa tu na pôde Národnej rady uskutočnilo také jedno zaujímavé stretnutie. Bolo to stretnutie s dvanástimi občanmi Ruska, zástancami, reprezentantmi rôznych občianskych združení. Prebrali sme veľa tém, porozprávali sme o Kryme, o tom, ako sa im žije, a jedna vec mi z toho rezonovala, ktorá je hodná prepojenia na zákon pána poslanca Osuského.
Keď sme sa dostali k tomu, že prečo tak veľa ľudí v tom Rusku tomu Putinovi verí, tak to nebola otázka len tá, ktorú ja som považoval možno za dominantnú, že je to útok na tie národné city, na tú veľkosť, ktorú mali stratiť a teraz ju chcú opäť nájsť, ale pomerne unissimo mi potvrdili, že je to otázka obrovských prostriedkov, ktoré Putinov režim dáva do propagandy. Že jednoducho, že majú dva zábery, jeden je z ruskej televízie, taký istý záber dáva iná televízia neruská a že to sú neuveriteľne veľké rozdiely v tých komentároch, že to vymývanie mozgov, keď to tak poviem nepekne, je tak masívne, že oni uznávajú, že 80, 90 % občanov nemajú problém stotožniť sa so svojím Putinom.
Premostím, vážený pán poslanec Osuský, oceňujem už tradične váš brilantný spôsob, ako vystupujete v snemovni, a páčilo sa mi aj vaše predstavenie toho, ako ste zákon uviedli. A chcem povedať, že súhlasím úplne úprimne so všetkými bodmi, ktorých sa vaša úprava, váš návrh týka. Avšak asi tušíte, čosi mi predsi len nedá a práve to prepojenie na tú skúsenosť doobeda s tými Rusmi sa mi žiada povedať, že ten jeden bod nezabráni síce tomu, aby som nehlasoval celkom rád a s ochotou za váš návrh, ale predsi len dávam takúto otázku, či bod, ktorý sa týka teda zrušenia obmedzenia nákladov na volebnú kampaň, je nie náhodou proti tomu, čo vaším dobrým návrhom celkovo sledujete. Teda aby kampaň bola demokratická a aby umožnila naozaj zúčastniť sa všetkým stranám za rovnakých podmienok, ktoré nie sú nezmyselne obmedzované.
Dnes je na volebnú kampaň k dispozícii každému subjektu čiastka 3 mil. eur, takmer 100 mil. starých korún. Už nedávno v inej súvislosti som o tom hovoril, zdá sa mi, že to je pomerne veľká čiastka, ktorá umožní Slovensko zaprášiť a zašpiniť množstvom letáčikov, ale o to, samozrejme, teraz nejde, ktorá podľa mňa umožňuje pomerne silne vstúpiť do kampane a mne sa tak zdá laicky, že tie náklady sú primerané záujmu subjektu, ktorý sa uchádza o dôveru občanov. Ak sa táto čiastka zruší, tak na jednej strane by som povedal ako človek, ktorý má rád pekné Slovensko, že bude tých plagátov sa povaľovať viacej po zemi po každých voľbách, ale to by mi tak nevadilo.
Obávam sa toho, čo naznačil aj pán poslanec Mikloško, že je tu nebezpečenstvo, ktoré možno nevyjadrujem celkom presne a nie je celkom na mieste, ale predsi len stojí vari za diskusiu, či neumožníme vstúpiť vďaka zrušeniu tohto maximálneho limitu do volebného zápasu aj subjektom, ktoré nebudú mať problémy s množstvom peňazí, ktoré použijú na volebnú kampaň, a ktorí v duchu toho, putinovskej metodiky, ktorú som spomínal v úvode, si budú vedieť občanov, voličov dostatočne umne kúpiť práve tým, že použijú na to prostriedky, ktoré nechcem hodnotiť ich legitímnosť alebo nelegitímnosť, ale bude ich tak veľa, že možnože voličom zoberú z ich životných skúseností nejaký ten triezvy úsudok a presvedčia ich o tom, že tá strana, ktorá teda tak pekne, tak veľa a tak presvedčivo, a tak aj tvorivo a umne pôsobí v predvolebnom boji, si ich aj zaslúži. A my sa vďaka tomuto odstráneniu limitu dostaneme k tomu, že sa budeme potom pozerať, že aký Putin nám to vďaka takýmto výsledkom, takýmto možnostiam zasadne do vlády Slovenskej republiky.
Uznávam, že je to trocha konštrukcia ad hoc pre tú moju skúsenosť z dnešného doobedu, a netvrdím, že je správna. Dávam len otázku, že či toto nebezpečenstvo nepovažujete za reálne.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán predseda. Vážení členovia vlády Slovenskej republiky, kolegyne, kolegovia a predovšetkým vážení občania, no ak ste mali trpezlivosť, a či už kontinuálne, alebo aspoň sporadicky ste si vypočuli toto dvojdňové rokovanie o Vodnom diele Gabčíkovo a privatizácií Slovenských elektrárni, tak verím, že v tom nemôžte mať vôbec jasno.
Ja sa priznávam, snažil som sa počúvať obidve strany veľmi pozorne, patrím asi k menej chápavým, ale ono je to už tak príroda spravodlivá, že nie všetkých nás obdarí rovnakou chápavosťou, ale ja naozaj v tomto obrovskom počte miliónov, ktoré tu lietajú z jednej strany na druhú, sa orientujem len relatívne veľmi ťažko. Chcel som byť spravodlivý a chcel som sa rozhodnúť, ale to rozhodnutie mi voľajako neprichádza teraz tak na um, ako by som ju mohol vysloviť spolu s plnou zodpovednosťou. A preto nebudem pridávať k tým stovkám miliónov, ktoré tu tak ľahkovážne lietali, a každý tvrdil veľmi suverénne a so sebaistotou, že má pravdu. Dokonca si myslím, že niektorí rečníci v čítane pánov ministrov nám predviedli až takú ukážkovú reč tela, že ako vypadá človek, ktorý príde s pravdou do toto parlamentu, až sa to tak z nich vyparovalo, že my nechápaví a oni nám nalejú toho čistého vína, aby sme konečne pochopili. Viete, neviem akých to tu majú tých imidžmejkerov, ale niektoré tie prejavy nie úst, ale tela sa mi až veľmi zle tu sledovali v tejto vážnej téme, a preto nebudem pridávať milióny, pridám len jeden návrh, pán spravodajca, na uznesenie, ktoré sa mi zdá, že by mohlo z tohto dvojdenného rokovania mať jediný zmysel pre občana, aby si povedal, že z predsa z tých stoviek miliónov dačo múdre vie vydolovať, možno práve ten občan. Lebo my keď tu okydávame Mečiarovu privatizáciu, ktorá bola naozaj strašnou, keď tu veľmi spravodlivo a tiež len nepeknými slovami spomíname obdobie prvej Ficovej vlády, keď došlo k úpadku myslenia, mravov aj ekonomiky. To všetko jednoducho je pravda, ale s tým v tejto chvíli asi veľa toho nenarobíme. Veľakrát to tu zaznelo, ťažké kalibre sa vypálili, a preto si dovoľujem to uznesenie, ja ho môžem aj napísať, keď na to príde, ak teda by bola taká vôľa kolegov zo SMER-u, to by teda mohlo byť niečo, čo by naozaj z tohto dvojdňového hádzania miliónov mohlo robiť reálne milióny. Aspoň nejaké torzo.
Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zaviazala vládu Slovenskej republiky k tomu, aby ten, ako som správne pochopil otvorený closing, ktorý stále umožňuje požadovať v rámci privatizácie Slovenskej energetiky od Enelu tých 229 mil. eur, aby sme zaviazali vládu, aby tak učinila. Takže skúsim to teda tak povedať, ešte raz povedať, už tak aby to bolo použiteľné možno aj na papier:
Národná rada Slovenskej republiky... Dám aj písomne, len aby bolo známe, že čo bude na papieri.
"Národná Slovenskej republiky zaväzuje vládu Slovenskej republiky, aby urobila v čo v najkratšej dobe všetky potrebné opatrenia k tomu, aby otvorený closing, ktorý stále umožňuje požadovať od Enelu 229 mil. eur, bol využitý v plnom rozsahu pre Slovenskú republiku a jej občanov."
To je to najzákladnejšie, čo sa len dá z tejto diskusie získať. Všetko ostatné mi pripadá ako prázdny boj, ktorý má predvolebnú hodnotu, ktorý opakuje známe pravdy a ktorému už vlastne ani nepripisuje nikto z občanov veľkú vážnosť, lebo tí, čo sa rozhodli pre to, že budú tlieskať SMER-u, tak budú tlieskať, nech tu čokoľvek povieme, tí, čo sú na opačnej strane, budú možno tlieskať nám, a zdá sa mi, že pre úžitok z tejto diskusie k tomuto bodu programu je potrebné práve prijať takéto uznesenie.
A už iba ako dôvetok k tomu, čo tu už zaznelo viackrát, a mne sa zdá, že je v tom ten princíp a ten princíp je hodný opakovania. Ak sa má do budúcnosti niečo zmeniť, aby sme nemali takéto tristné rokovania a aby nedošlo k situáciám, ktoré nie zaváňajú, ale ktoré priamo vedú k tomu, že sa zneužívajú významné funkcie v spravovaní štátu, nuž potrebujeme to, čo spomínal kolega Kadúc, tú hmotnú zodpovednosť dať do zákona. Vážení kolegovia zo SMER-u, máte možnosť tento zákon, ktorý tu viackrát bol predložený schváliť. Nuž povedzme si, že múdry človek sa učí zo starých hriechov a že potrebujeme, nech bude už od marca budúceho roku akákoľvek vláda, zaviazať všetkých zodpovedných správcov v tomto štáte k tomu, aby hmotne zodpovedali osobne za svoje rozhodnutia a aby teda pod týmto rizikom úplne oprávnene vami požadovaným konali vo všetkých chvíľach výkonu svojich funkcií.
A ak by sme predsi len chceli skúsiť dačo ešte aj z tej minulosti zachrániť, tak je to možno otázka ako zákon, ktorý kedysi SMER ponúkol, zákon o zisťovaní pôvodu majetku ako je uplatňovaný, opäť to máte v rukách, ak teda tie milióny išli rôznym smerom, tak je dosť možné, že pri tom, že máte v rukách aparát vyšetrovací, vládny, súdny, sa vám vari podarí zistiť aspoň torzo tých peňazí, ktoré išli do tých vrecák, kde sa možno domnievať, že zákon o nadobudnutí majetku nezákonným spôsobom by bolo možné uplatniť, a ja by som vám bol vďačný, keby ste ho teda uplatnili, to je možno ten pohľad dozadu, ale to uznesenie, ktoré som navrhol, je pohľad dopredu a zdá sa mi, že by bolo veľmi správne práve toto považovať za isté rukolapné praktické využitie tejto mnohohodinovej diskusie.
No a úplne na záver možno len na konto tej prestrelky starých vlád, nových vlád, privatizovali jedni, privatizovali druhí, privatizovali tretí. No ktože to tak privatizoval? Aké strany to boli pri moci? Tie štandardné. Tie, ktoré tak často sú považované za jediné nositeľky demokracie v našej krajine. Nuž čo keby sme vyskúšali občas predsi len sa zamyslieť nad tým, či pre túto krajinu by bolo dobré, keby sa mohli prejaviť aj tie podľa vás neštandardné strany alebo zoskupenia ľudí, o ktorých síce sa domnievate, že sú nespôsobilí konať v záujme krajiny, ale ktorých ešte nikdy nebolo možné postaviť do čela jednotlivých rezortov? Napadá ma len jeden príklad, aby som nerozprával z nejakého zoskupenia, ktoré by mohlo byť blízke. Pán poslanec Mikuláš Huba. Čo keby takíto ľudia boli na čele rezortov? Keby Mikuláš Huba so svojím životným príbehom, so svojimi konkrétnymi výsledkami práce bol ministrom životného prostredia, nikto by mu nemohol pripisovať žiadne firmy, žiadne predaje dreva. Stačilo by úplne sa len pozrieť do jeho životopisu. Určite mi prepáči, že som dovolil zneužiť jeho meno.
Len to je to poukázanie na to, že táto krajina by mohla byť spravovaná iným spôsobom. A ja sa prihováram, občania, aby ste tento iný spôsob vyskúšali. Potom možno nebudeme musieť absolvovať také rokovania, ako je toto.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Ďakujem, pán poslanec Kollár. Vy máte schopnosť jednoducho povedať vážne veci odborne na výške zrozumiteľným spôsobom. Táto vlastnosť tu mnohým nám chýba a mne sa to počúvalo dobre. Ale dôležité je to, že sa pokúsim spojiť dve informácie a vyvodiť z nich jednu otázku, ktorá, si myslím, že je v tejto chvíli možno najdôležitejšia.
Spomenuli ste, že pán minister Jahnátek ešte ako minister hospodárstva kedysi doniesol na zasadnutie vlády ten nulový closing, teda spokojnosť nula k nule príde, nikto nikomu nič nedlží. Ten sa vzápätí z webu úradu vlády stiahol a z toho teda vyvodzujem záver, že tento nulový closing má teda nulitnú hodnotu, ako keby teda nebol.
Tá druhá informácia je od pána poslanca Dzurindu z dnešného rána, ktorý teda akúsi nádej tejto snemovni vlial, že tu stále je možnosť pre vládu SMER-u poukázať na možnosť, a nielen poukázať, ale využiť nástroje k tomu, aby nejakých 100-200 mil. eur bolo možné ešte v rámci neuzavretého closingu od Enelu požadovať.
A teraz ako zástupca občanov sa spytujem pri tejto debate, kde sa skutočne mnohí strácame a strácajú sa aj občania, pán poslanec Kollár, je teda možné z týchto dvoch informácií vyvodiť záver, že stále je dnes ešte akútna a aktuálna možnosť požadovať od Enelu aspoň tých 200 alebo 100-200 mil. eur ako doplatok? Ak áno, tak by sa mi zdalo, že toto je presne to, čo by občana Slovenskej republiky v tejto chvíli malo zaujímať a určite ho aj zaujíma.
Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážení pán predseda, vážení občania, prečítal som si zbežne správu, nemôžem sa pochváliť, že by som ju preštudoval, tak ako možno mnohí z vás, ale všimol som si, že je tam venovaný dosť veľký priestor jednotlivým programovým štruktúram. Ba dokonca správa ide tak detailne, že rieši aj niektoré konkrétne programy, jednotlivé typy a veľmi presne popisuje to, čo všetko ponúkla divákovi v hodnotenom roku.
Ja som tam, pán profesor, veľa toho našiel, málo z toho som poznal, nie som asi klasický divák, ale jedna vec mi tam chýbala. Je to taký detailný pohľad, určite to neni podstatné pre túto diskusiu, ale napriek tomu som sa rozhodol, že by som to rád takto nahlas povedal. Sme zhruba rovnaké ročníky a určite si budete pamätať nedeľné večery, vždy v takom silnom vysielacom čase, aj keď vtedy sa tomu tak možno nehovorilo, o 20.00 sa ozvala melódia Claude Debussyho, myslím, že tá melódia sa volala Dievča s vlasmi plavými ako ľan, a oznámila, že najbližších 10 - 12 minút divák v tomto silnom čase bude konfrontovaný s poéziou. Na obrazovku naskočili majstri slova, majster Chudík, majster Jamrich, Valach a mnohí ďalší a nám, národu, ktorý možno bol tiež vtedy zvyknutý skôr na zábavu a nejak nevyhľadával veľmi silne práve poéziu, ponúkli v tomto čase, či sme chceli alebo nechceli, krásu slova. A ja si myslím, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie, pretože aj keď sme asi nikdy nechceli byť, a predpokladám, že ani nebudeme národom básnikov, dokonca ani nebudeme rozširovať nejaké kluby milovníkov poézie, je veľmi dobré, keď divák v tom čase sa mohol zoznámiť s krásou slova ako takou.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo mi to chýba. Ani vo vašej správe som slovko poézia nenašiel, hoci tam popisujete rôzne programy. A ak sa nemýlim. medzi vaše povinnosti naozaj patrí sledovať istú vyváženosť. Hovorí sa tam o vyváženosti medzi hovoreným slovom a hudbou, ale poézia je niečo medzi tým. Nie je ani hudbou, ani hovoreným slovom, ale je poéziou slova. A ja by som to tak nezdôrazňoval, lebo naozaj ide o niečo, čo môže sa zdať mnohým dnes úsmevné, a povedia si: no čo tam ten plešatý poslanec vykladá o nejakej poézii, veď my chceme vidieť niečo iné. Aj my v tom čase, keď sme boli mladí, sme chceli vidieť možno dačo iné, ale napriek tomu nás na chvíľočku občas, tak nechtiac, prinútila možno tá nedeľná chvíľka poézie sa započúvať do tej krásy slova.
A ono je to proces, ono sa nedá do týchto hodnôt zamilovať na prvý pohľad. To naozaj nejde. To je tak, ako keby niekto chcel prejsť okolo otvorenej brány Slovenskej filharmónie, započul nejaké tóny a stal sa z neho milovník vážnej hudby. Je to možné, tento proces vyžaduje isté časové pásma. A ja si myslím, že tie časové pásma, to približovanie toho bežného diváka, ktorý sa chcel zabávať, práve ku kráse slova vďaka tejto programovej štruktúre – trvalo to dlhé roky, ak sa nemýlim, možno to bolo 20, možno 30 rokov, čo bežala táto Nedeľná chvíľka poézie – bolo práve tým, čo dokázalo tú cestu medzi totálnym nezáujmom a postupným sa približovaním až možno ocenením krásy slova, absolvovať.
A možno by som si úplne odpustil tento vstup, ktorý môžte povedať, že je nenáležitý, keby som nevidel tú jednu dôležitú spojitosť, pán predseda, kolegyne, kolegovia. Je to spojitosť tá, že krása a kultivovanosť slova je len istým základom a istým nutným predpokladom k niečomu, a to niečo je krása a kultivovanosť myslenia. A to už naozaj nie je vec úplne jednoduchá. Nikto ju nemáme danú nejak talentom, treba sa k nej prepracovať. A myslím si, že ani tam nemožno končiť túto úvahu, pretože od krásy myslenia a kultivovanosti myslenia môžeme prejsť ku kráse a kultivovanosti činov.
A tu si musíme povedať a tu už ideme do oveľa širšej témy, ako je len vaša správa, že kultivovanosť činov v našej krajine dnes veľmi, veľmi absentuje. Mnohí nositelia kultúry a kultúrnosti sú ešte reprezentanti barbarstva, ktoré tu priniesli nie tak vzdialené vlády, a teraz nechcem ísť do politiky. Chcem ísť do kultúrnosti ako takej. Myslím si, že je veľa spôsobov ako ju dosiahnuť v tej kultúre činu. A určite poézia nie je práve tou zbraňou, ktorá by mohla zmeniť našu spoločnosť na lepšiu, ale som presvedčený, že je jednou z možností, ktorá by pomohla tomu, aby kultúrna činnosť v tejto krajine bola o poznanie, o poriadne poznanie väčšia. Tak takouto možnosťou aj táto štruktúra, tento malý formát určite je.
A ja keď som sa pozrel, pán predseda, na váš životopis a prostredie, z ktorého pochádzate, na príbeh vášho otca, aj na vlastne profesné pozadie jednotlivých členov vašej rady, tak ja si myslím, že tieto slová, ktoré som si dovolil do tejto debaty vsunúť, nemusia byť úplne beznádejné, pretože hovoriť o kráse činov a vychádzať od krásy slova myslím si, že nie je až tak nenáležité, aby sa to nedalo akceptovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.

Milá pani Bystrianska z lazov Drahová, alebo pán Sliacky zo Sliackej Poľany a mnohí ďalší, už vás nie je veľa lazníkov, ale ešte nejaké torzo vás predsa existuje, nuž odpusťte nám, že sme celkom neporozumeli vášmu spôsobu života a že sme nie celkom možno vyhodnotili v tejto diskusii tú podstatu, ktorú žijete a ktorá nie je ľahká. Ďakujem vám, že žijete ešte na tých lazoch a tú krajinu zachovávate pre nás všetkých.

Rovnako ďakujeme aj, páni starostovia, je tých zhruba 30, aby som to neprehnal, starostiek a starostov, s ktorými sme komunikovali a u ktorých ste jednohlasne potvrdili, že pre prijatie takéhoto zákona je najvyšší čas.

Ďakujem aj vám, kolegyne, kolegovia, že vy ste sa započúvali do tohto návrhu, ktorý zaznieva prvýkrát v Národnej rade na tému lazov. A verím, že vďaka spoločnej podpore dokážeme zmeniť to hlavné, naše myslenie, naše myslenie, ktoré nemôže byť zviazané do obruky nejakých úzkych politických alebo rezortných, alebo predpisových reťazí a okov, ale musíme rozumieť krajine.

Ja ďakujem aj pánovi poslancovi Hubovi za jeho mnoho desaťročnú prácu, ktorú vložil do toho návrhu zákona. Nikto nespochybní toto, ani ten zoznam, ani tie potreby.

Takže je za čo poďakovať lazníkom, starostom i poslancom, ktorí sa zamysleli nad tou časťou slovenskej krajiny, ktorú nazývame novobanskými štáľami, myjavskými kopanicami, podpolianskymi lazmi, utekáčskymi kolešňami. Je to vzácna krajina a my sme jej povinní pomôcť. Verím, že aj prostredníctvom nášho návrhu zákona sa tak stane.

A ďakujem všetkým, ktorí do tvorby tohto zákona, ako aj do diskusie o ňom zasiahli.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, no ono to už tak býva niekedy, keď chceme vždy vo všetkom nájsť nejakú chybu a dáme si to ako hlavný cieľ, že budeme ochotní vidieť teda ten povestný vlások, ale drobno voľáko nám to uniká. Tak sa stane nám to, čo sa stalo práve pánovi poslancovi Hlinovi tuná, lebo verím, že je na mnoho vecí odborník, a napokon verím aj tomu, že vie vystihnúť podstatu nejedného spoločenského problému. Len tentokrát sa, pán poslanec Hlina, obrovský mýliš a diktovala ti proste tá zlá vlastnosť v tebe. Všetci máme jin a jang, pričom ty rád chodíš do Číny. Teraz prevláda tá vlastnosť, to zlé hlinovské, ktoré si si mal radšej nejako utlmiť, pretože vypálil si teraz zase tú dobrú salvu, ale išla strašne mimo. Škoda, lebo my neraz deklarujeme, že sme ochotní veľmi pozorne počúvať a komunikovať. Nerob to. Alebo ak to budeš robiť, tak potom ti musím povedať to, čo som ti povedal už raz pri takejto príležitosti, keď si niečo spomínal niečo o podržtaškách, že to slušní chlapci z Oravy podľa mňa nerobia. A ak to urobia, tak nebudú až takí slušní. Ale to by som mohol ti to už odpustiť teraz a ísť vlastne k tej vecnej stránke toho, čo je, prosím pekne, kolegyne, kolegovia, podstata toho. A podstata tu je v tom, že pán kolega Hlina sa pomýlil práve v tom, že on to tak zobral, no však niekto býva na sídlisku, niekto býva na lazoch, niekto zase býva vo veľkom meste, niekto býva v malom meste.

Ak som povedal, že lazom bije na hodinkách historického času Slovenska tesne pred dvanástou hodinou, tak to je zdokumentované v tých desiatkach reakcií od pánov starostov. Jedna z otázok, ktorú sme im skoro pred rokom dali, bola otázka, koľkýchže ste to mali ľudí a koľkých máte dnes ľudí na lazoch. Tam na lazoch, kde bolo nie pred stáročiami, nie za našich starých otcov, ale za mojej mladosti 100 ľudí, dneska sú na tých lazoch dvaja a možno iba jeden. Takže nieže nám o niečo poklesli obyvatelia lazov a oni si tam žijú a voľajakí chlapci z Obyčajných ich idú dotovať. Ak im chceme pomôcť, tak šieste volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky je možno volebným obdobím posledným, v ktorom máme na to šancu, pretože keď svitne siedme volebné obdobie a budú z vás niektorí súčasťou tohto parlamentu, tak možno už tento zákon bude predkladaný úplne zbytočne, lebo, milý Lojzo Hlina, už ho nebudeš mať komu predkladať.

Takže keď hovoríme o tom, že tým ľuďom treba pomôcť, to nie je rozdávanie z rozkoše, to nie je kazenie charakterov dotácie, to je zrniečko, minimálna pomocná ruka, ktorú ešte môžeme dať týmto ľuďom na lazoch, na tých síce krásnych, ale naozaj ťažko skúšaných, na ktorých ťažko sa žije, lebo možnože máme rozdielne videnie, že vidíme len nejaké tie opravené pekné domce kdesi pod Poľanou, kde naozaj sa nájdu pekné miesta. Ale tie lazy, to nie je len Podpoľanie. A aj tam sa nájdu problémy. Ak máme na mysli, že chceme týmto ľuďom reálne ešte skúsiť pomôcť, tak sa môžeme baviť o tom, že to nenazveme dotácia. Tak to nazvime ďakovné za to, že, občan, tam ešte žiješ, alebo odpusť nám, že sme ti doteraz nepomohli. Aj takýto výraz môžeme pre to použiť, len, prosím pekne, netreba dehonestovať to, že navrhujeme, aby náš štát, ak si váži tieto vzácne oblasti, tým ľuďom skúsil pomôcť, nie kvôli tomu, aby oni tam v rozkoši mrhali nejakými peniazmi a robili za ne ktoviečo, ale aby sme ich mimoriadne sťažené životné a pracovné podmienky nejakým spôsobom čiastočne, určite nie v plnom rozsahu refundovali.

A to, čo si použil ako taký leitmotív, časť z toho si teraz dva-tri razy spomenul, že aký to je tam nezmysel, že je ten nárok aj vtedy, keď to nie je kryté, no to treba vnímať v tom komplexe. Tu hovoríme o obydlí, hovoríme o hospodárení a hovoríme vôbec o dotácii na hlavu, za to, že tam ten občan v tých sťažených podmienkach býva. Preto je tam tá veta, že naozaj sa môže stať, že štátny rozpočet možno v danom roku nebude mať možnosť povedať: „Vážený lazník, prispejem ti na kosačku alebo keď zrekonštruuješ svoje obydlie v duchu architektúry, tak ti na to prispejem.“ Totiž môže sa stať, že naozaj na to peniaze v danom roku nebudú. Ale nemôžeme povedať tomu lazníkovi: „Milý náš lazník, v roku 2017 na tých lazoch neži, lebo v tomto roku my jednoducho v štátnom rozpočte nedokážeme vykryť túto čiastku, tak buď taký dobrý, preskočme s tým do roku 2018.“ To znamená, to je logické vysvetlenie tvojho obrovského problému. Možno to treba preformulovať nejako lepšie, ale úmysel je tu opäť dobrý a ten bol dobrý pri komplet celom tomto zákone. A naozaj sme nikdy nesedeli pri žiadnom dlhšie ako pri tomto zákone, ale to nie je dôležité.

Takže preto je tam tá veta, že štát, ktorému nepredpisujeme koľko, možno aj 10 eur na hlavu by bola dotácia, nehovoríme to presne v zákone, nemôže povedať v konkrétnom roku, že: „Nie sú peniaze, tak nebude ani na teba, milý lazník.“ Na toho lazníka, ak ho tam chceme ako údržbára našej krajiny mať, peniaze byť musia, aj keď nebude na kosačky, aj keď nebude na domy.

Okrem toho ďakujem aj kolegovi Kadúcovi, že vo faktickej povedal to, čo som možno aj ja mal zdôrazniť, krajiny, hlavne tie vyspelé, hlavne tie, ktoré majú tiež samoty, pospomínané Fínsko, Švédsko, podporujú ľudí, ktorí žijú na samotách. A verabože to Fínsko a Švédsko, keď už je tam spomenuté, parlamentný inštitút nám dal k tomu podklady, nie sú možno ani tak hornaté a tak zaťažené. Tam skôr ako u nás je už otázka istej odlúčenosti od centier, keď tá mamina s tými deckami, keďže tam žije, chce zísť dole do doliny, musí do nej zísť, má naozaj problém sa dostať bezpečne dole do nej. Veď by tam chcel žiť, tak ako to povedal kolega Hlina. No veď svätá pravda je, naozaj sa títo lazníci môžu odtiaľ pobrať. Pobrali sa odtiaľ deväťdesiati zo sto, tak nech idú aj poslední piati, nech nám tá krajina zarastie komplet, nech tam tie naozaj prerastú šindľové strechy ich domov nové stromy, príroda si s tým poradí. Lúky, lazy a polia pred 500 rokmi tam neboli, nemusia tam byť ani o 100 rokov, príroda si to ozaj veľmi ľahko vyrieši, len, vážené kolegyne, kolegovia, my týmto zákonom sledujeme práve to, aby tam ten lazník chcel ostať, aby tam mama tomu malému decku nemusela povedať: „Vieš, už tu nemôžeme vydržať, ja to už jednoducho tu neutiahnem.“ Keď sa vzdajú toho svojho presvedčenia, že tá krajina je krajinou ich detstva a krajinou ich otcov a starých otcov, nuž pôjdu odtiaľ dole a nebudú pýtať žiadnu dotáciu, ale, možno sme sa vyjadrili nepresne, tak sa ospravedlňujem, náš zákon je presne preto, aby tí ľudia nemuseli odtiaľ schádzať, aby neboli zlezovia. Zlez, to je podpoliansky výraz, ten, čo zliezol odtiaľ do strediskových obcí, lebo možno tam sa to kdesi začalo, keď spomenuli sme zleza z Podpoľania, aj v nejakej piesni sa to spieva: „Zlezieš odtiaľ dole a budeš mať v strediskovej obci všetko.“ A práve preto to územie obsadili možnože chalupári. Už som im raz poďakoval, že je to lepšie, ako keby tam nebolo nič. Ale my sledujeme v tom slova zmysle pôvodných obyvateľov, ktorí dokázali v danej krajine hospodáriť, a teda ju aj udržiavať pre nás, a nielen chodiť tam na parádu na víkendy, ale tam aj hospodáriť.

Jedna z výhrad tu zaznela, že takých frajerov na džípoch, čo tam prídu, ktosi napočíta dosť. Hovorím o trvalom pobyte človeka, ktorý tam žije 20 rokov a už je zrejme starý, nemusí hospodáriť, a preto mu po dvadsaťročnom trvalom pobyte priznávame to právo, že je tým poberateľom dotácie, má nárok na tú podporu štátu. No a tým, čo tam nemajú tých 20 rokov za sebou, hovoríme o povinnosti hospodáriť aspoň na tých desiatich ároch. Možno tu to treba upraviť, pokiaľ ide o tie áre. Možno treba viac popísať tú činnosť, aby to možno nebolo zneužiteľné. Ale prečo si si toto, kolega Hlina, nevšimol, že my chceme pomôcť tej krajine? Neraz tu hovoríš o prírode, ale tentokrát naozaj nemáš preštudovanú laznícku krajinu. Asi si sa málo nachodil po lazoch. Ale prečo sa ja vlastne púšťam do debaty s tebou, nejde o to, čo si ty povedal, ide o to, čo tu zaznieva v diskusii. Treba to proste popísať jasne, tá krajina má svoje hodnoty a tie hodnoty udržiavajú ľudia, ktorí tam trvalo bývajú. A my tým ľuďom chceme naším návrhom pomôcť. A to je tá podstata, pričom ak sme sa dopustili chybičky v nejakej vete, ak sme čosi nevystihli, nuž opravíme to. Opravili sme tam už desiatky viet vďaka starostom. A ja z tohto miesta im ešte raz ďakujem, pretože takú diskusiu, akú sme mali s tými desiatkami obcí a s tými starostami (písomnú aj osobnú), sme nemali pri žiadnom zákone. Takže už len z toho titulu môžem povedať s plným presvedčením, že tentokrát si trúfame povedať, že sme trafili na rozdiel od niektorých vystúpení alebo od toho tvojho vystúpenia dobrým smerom. Toto je pravda, ktorú sme si nevymysleli na klube, to napísal život a my by sme životu na lazoch naším zákonom pomohli.