Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, no ono to už tak býva niekedy, keď chceme vždy vo všetkom nájsť nejakú chybu a dáme si to ako hlavný cieľ, že budeme ochotní vidieť teda ten povestný vlások, ale drobno voľáko nám to uniká. Tak sa stane nám to, čo sa stalo práve pánovi poslancovi Hlinovi tuná, lebo verím, že je na mnoho vecí odborník, a napokon verím aj tomu, že vie vystihnúť podstatu nejedného spoločenského problému. Len tentokrát sa, pán poslanec Hlina, obrovský mýliš a diktovala ti proste tá zlá vlastnosť v tebe. Všetci máme jin a jang, pričom ty rád chodíš do Číny. Teraz prevláda tá vlastnosť, to zlé hlinovské, ktoré si si mal radšej nejako utlmiť, pretože vypálil si teraz zase tú dobrú salvu, ale išla strašne mimo. Škoda, lebo my neraz deklarujeme, že sme ochotní veľmi pozorne počúvať a komunikovať. Nerob to. Alebo ak to budeš robiť, tak potom ti musím povedať to, čo som ti povedal už raz pri takejto príležitosti, keď si niečo spomínal niečo o podržtaškách, že to slušní chlapci z Oravy podľa mňa nerobia. A ak to urobia, tak nebudú až takí slušní. Ale to by som mohol ti to už odpustiť teraz a ísť vlastne k tej vecnej stránke toho, čo je, prosím pekne, kolegyne, kolegovia, podstata toho. A podstata tu je v tom, že pán kolega Hlina sa pomýlil práve v tom, že on to tak zobral, no však niekto býva na sídlisku, niekto býva na lazoch, niekto zase býva vo veľkom meste, niekto býva v malom meste.
Ak som povedal, že lazom bije na hodinkách historického času Slovenska tesne pred dvanástou hodinou, tak to je zdokumentované v tých desiatkach reakcií od pánov starostov. Jedna z otázok, ktorú sme im skoro pred rokom dali, bola otázka, koľkýchže ste to mali ľudí a koľkých máte dnes ľudí na lazoch. Tam na lazoch, kde bolo nie pred stáročiami, nie za našich starých otcov, ale za mojej mladosti 100 ľudí, dneska sú na tých lazoch dvaja a možno iba jeden. Takže nieže nám o niečo poklesli obyvatelia lazov a oni si tam žijú a voľajakí chlapci z Obyčajných ich idú dotovať. Ak im chceme pomôcť, tak šieste volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky je možno volebným obdobím posledným, v ktorom máme na to šancu, pretože keď svitne siedme volebné obdobie a budú z vás niektorí súčasťou tohto parlamentu, tak možno už tento zákon bude predkladaný úplne zbytočne, lebo, milý Lojzo Hlina, už ho nebudeš mať komu predkladať.
Takže keď hovoríme o tom, že tým ľuďom treba pomôcť, to nie je rozdávanie z rozkoše, to nie je kazenie charakterov dotácie, to je zrniečko, minimálna pomocná ruka, ktorú ešte môžeme dať týmto ľuďom na lazoch, na tých síce krásnych, ale naozaj ťažko skúšaných, na ktorých ťažko sa žije, lebo možnože máme rozdielne videnie, že vidíme len nejaké tie opravené pekné domce kdesi pod Poľanou, kde naozaj sa nájdu pekné miesta. Ale tie lazy, to nie je len Podpoľanie. A aj tam sa nájdu problémy. Ak máme na mysli, že chceme týmto ľuďom reálne ešte skúsiť pomôcť, tak sa môžeme baviť o tom, že to nenazveme dotácia. Tak to nazvime ďakovné za to, že, občan, tam ešte žiješ, alebo odpusť nám, že sme ti doteraz nepomohli. Aj takýto výraz môžeme pre to použiť, len, prosím pekne, netreba dehonestovať to, že navrhujeme, aby náš štát, ak si váži tieto vzácne oblasti, tým ľuďom skúsil pomôcť, nie kvôli tomu, aby oni tam v rozkoši mrhali nejakými peniazmi a robili za ne ktoviečo, ale aby sme ich mimoriadne sťažené životné a pracovné podmienky nejakým spôsobom čiastočne, určite nie v plnom rozsahu refundovali.
A to, čo si použil ako taký leitmotív, časť z toho si teraz dva-tri razy spomenul, že aký to je tam nezmysel, že je ten nárok aj vtedy, keď to nie je kryté, no to treba vnímať v tom komplexe. Tu hovoríme o obydlí, hovoríme o hospodárení a hovoríme vôbec o dotácii na hlavu, za to, že tam ten občan v tých sťažených podmienkach býva. Preto je tam tá veta, že naozaj sa môže stať, že štátny rozpočet možno v danom roku nebude mať možnosť povedať: „Vážený lazník, prispejem ti na kosačku alebo keď zrekonštruuješ svoje obydlie v duchu architektúry, tak ti na to prispejem.“ Totiž môže sa stať, že naozaj na to peniaze v danom roku nebudú. Ale nemôžeme povedať tomu lazníkovi: „Milý náš lazník, v roku 2017 na tých lazoch neži, lebo v tomto roku my jednoducho v štátnom rozpočte nedokážeme vykryť túto čiastku, tak buď taký dobrý, preskočme s tým do roku 2018.“ To znamená, to je logické vysvetlenie tvojho obrovského problému. Možno to treba preformulovať nejako lepšie, ale úmysel je tu opäť dobrý a ten bol dobrý pri komplet celom tomto zákone. A naozaj sme nikdy nesedeli pri žiadnom dlhšie ako pri tomto zákone, ale to nie je dôležité.
Takže preto je tam tá veta, že štát, ktorému nepredpisujeme koľko, možno aj 10 eur na hlavu by bola dotácia, nehovoríme to presne v zákone, nemôže povedať v konkrétnom roku, že: „Nie sú peniaze, tak nebude ani na teba, milý lazník.“ Na toho lazníka, ak ho tam chceme ako údržbára našej krajiny mať, peniaze byť musia, aj keď nebude na kosačky, aj keď nebude na domy.
Okrem toho ďakujem aj kolegovi Kadúcovi, že vo faktickej povedal to, čo som možno aj ja mal zdôrazniť, krajiny, hlavne tie vyspelé, hlavne tie, ktoré majú tiež samoty, pospomínané Fínsko, Švédsko, podporujú ľudí, ktorí žijú na samotách. A verabože to Fínsko a Švédsko, keď už je tam spomenuté, parlamentný inštitút nám dal k tomu podklady, nie sú možno ani tak hornaté a tak zaťažené. Tam skôr ako u nás je už otázka istej odlúčenosti od centier, keď tá mamina s tými deckami, keďže tam žije, chce zísť dole do doliny, musí do nej zísť, má naozaj problém sa dostať bezpečne dole do nej. Veď by tam chcel žiť, tak ako to povedal kolega Hlina. No veď svätá pravda je, naozaj sa títo lazníci môžu odtiaľ pobrať. Pobrali sa odtiaľ deväťdesiati zo sto, tak nech idú aj poslední piati, nech nám tá krajina zarastie komplet, nech tam tie naozaj prerastú šindľové strechy ich domov nové stromy, príroda si s tým poradí. Lúky, lazy a polia pred 500 rokmi tam neboli, nemusia tam byť ani o 100 rokov, príroda si to ozaj veľmi ľahko vyrieši, len, vážené kolegyne, kolegovia, my týmto zákonom sledujeme práve to, aby tam ten lazník chcel ostať, aby tam mama tomu malému decku nemusela povedať: „Vieš, už tu nemôžeme vydržať, ja to už jednoducho tu neutiahnem.“ Keď sa vzdajú toho svojho presvedčenia, že tá krajina je krajinou ich detstva a krajinou ich otcov a starých otcov, nuž pôjdu odtiaľ dole a nebudú pýtať žiadnu dotáciu, ale, možno sme sa vyjadrili nepresne, tak sa ospravedlňujem, náš zákon je presne preto, aby tí ľudia nemuseli odtiaľ schádzať, aby neboli zlezovia. Zlez, to je podpoliansky výraz, ten, čo zliezol odtiaľ do strediskových obcí, lebo možno tam sa to kdesi začalo, keď spomenuli sme zleza z Podpoľania, aj v nejakej piesni sa to spieva: „Zlezieš odtiaľ dole a budeš mať v strediskovej obci všetko.“ A práve preto to územie obsadili možnože chalupári. Už som im raz poďakoval, že je to lepšie, ako keby tam nebolo nič. Ale my sledujeme v tom slova zmysle pôvodných obyvateľov, ktorí dokázali v danej krajine hospodáriť, a teda ju aj udržiavať pre nás, a nielen chodiť tam na parádu na víkendy, ale tam aj hospodáriť.
Jedna z výhrad tu zaznela, že takých frajerov na džípoch, čo tam prídu, ktosi napočíta dosť. Hovorím o trvalom pobyte človeka, ktorý tam žije 20 rokov a už je zrejme starý, nemusí hospodáriť, a preto mu po dvadsaťročnom trvalom pobyte priznávame to právo, že je tým poberateľom dotácie, má nárok na tú podporu štátu. No a tým, čo tam nemajú tých 20 rokov za sebou, hovoríme o povinnosti hospodáriť aspoň na tých desiatich ároch. Možno tu to treba upraviť, pokiaľ ide o tie áre. Možno treba viac popísať tú činnosť, aby to možno nebolo zneužiteľné. Ale prečo si si toto, kolega Hlina, nevšimol, že my chceme pomôcť tej krajine? Neraz tu hovoríš o prírode, ale tentokrát naozaj nemáš preštudovanú laznícku krajinu. Asi si sa málo nachodil po lazoch. Ale prečo sa ja vlastne púšťam do debaty s tebou, nejde o to, čo si ty povedal, ide o to, čo tu zaznieva v diskusii. Treba to proste popísať jasne, tá krajina má svoje hodnoty a tie hodnoty udržiavajú ľudia, ktorí tam trvalo bývajú. A my tým ľuďom chceme naším návrhom pomôcť. A to je tá podstata, pričom ak sme sa dopustili chybičky v nejakej vete, ak sme čosi nevystihli, nuž opravíme to. Opravili sme tam už desiatky viet vďaka starostom. A ja z tohto miesta im ešte raz ďakujem, pretože takú diskusiu, akú sme mali s tými desiatkami obcí a s tými starostami (písomnú aj osobnú), sme nemali pri žiadnom zákone. Takže už len z toho titulu môžem povedať s plným presvedčením, že tentokrát si trúfame povedať, že sme trafili na rozdiel od niektorých vystúpení alebo od toho tvojho vystúpenia dobrým smerom. Toto je pravda, ktorú sme si nevymysleli na klube, to napísal život a my by sme životu na lazoch naším zákonom pomohli.