Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dámy, nie, áno, dámy a páni, za chvíľočku máme začiatok leta, letný slnovrat nastane za 29 minút, možno si budem dobre pamätať tento najdlhší deň v roku, možno bude dlhý nielen tým slnovratom, ale aj tým, že tak dlho rokujeme. Asi je škoda, že tu nie je viac ľudí, asi je škoda, že tej téme sa nevenujeme hlbšie a nie vyváženejšie. Myslím, že to, čo tu bolo predvedené zo strany pána...
Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dámy, nie, áno, dámy a páni, za chvíľočku máme začiatok leta, letný slnovrat nastane za 29 minút, možno si budem dobre pamätať tento najdlhší deň v roku, možno bude dlhý nielen tým slnovratom, ale aj tým, že tak dlho rokujeme. Asi je škoda, že tu nie je viac ľudí, asi je škoda, že tej téme sa nevenujeme hlbšie a nie vyváženejšie. Myslím, že to, čo tu bolo predvedené zo strany pána Sulíka aj pána Kollára, bolo naozaj analýzou, ktorá bola brilantná a mne povedala veľa. Nedokážem zareagovať ani zďaleka na všetky okolnosti a je možno škoda, že tu neexistuje na druhej strane možno podobný prístup hlbokej analýzy, ktorá by dávala argumenty obdobného typu, ale z toho opačného spektra, ktoré by nás presviedčali o tom, prečo je tá zmluva potrebná, prečo je ju možné podložiť argumentmi, ktoré majú váhu.
Za alebo proti? To je svojím spôsobom naozaj v tejto chvíli ťažká otázka a ja si myslím, že tí, čo sú tu, v tejto sále, ale aj tí, čo už ju opustili, asi nebude veľa tých, ktorí majú úplne jasno a ktorí by si mohli povedať: Tak naozaj vo svojom svedomí cítim, že som presvedčený, že toto riešenie je správne. Asi neistota, istá obava z toho, či sa rozhodujem správne, musí byť prítomná v každom z nás. A ja som presvedčený, že je to tak aj správne, pretože my v tejto chvíli zastupujeme ľudí, ktorí majú právo na našu neistotu, ale ktorí majú právo aj na to, aby sme sa jednoznačne rozhodli.
Čím sa vlastne máme rozhodovať? Kde je tá deliaca čiara? Mne sa až zdá hrozivé, že existuje tak jednoznačne, že toto ľavé krídlo má vyrovnané vnútorné svedomie a pocity, že je presvedčené o svojej pravde, že áno, že to opačné krídlo, všetci do jedného podľa straníckych spektier majú úplne jasné v tom. Ale, dámy a páni, veď to predsa nemôže byť pravda. Veď až tak jasné to vari nie je, napriek tomu, že tých argumentov bolo tak veľa. Ja neverím tomu, že to rozhraničenie, kde ich budeme stískať, tie tlačidlá zajtra, leží teda len medzi tým, či sme zo SaS, SDKÚ, z Obyčajných alebo zo SMER-u. Ja tú hranicu očakávam niekde úplne, ale úplne inde. Tá hranica musí ísť naším rozumom, teda vedomím, aj naším svedomím, teda citom. A to je pomerne ťažké vytrasovať takúto hranicu v našich pocitoch premietnutých až do toho rozhodnutia.
Ste presvedčení, že je to tak jasné? Sú presvedčení o tom všetci, čo odišli, a možno v tejto chvíli s takou ľahkosťou si myslia, že už majú to všetko pre zajtrajšiu jedenástu hodinu v sebe vyrovnané? Desí ma, že v tejto sieni zákonnosti pri takejto vážnej otázke existuje taký laxný prístup k tejto diskusii. Desí ma, že Sulíkove argumenty nenašli podobnú váhu na opačnej strane. Tu vôbec nejde o to, kto má pravdu v tejto chvíli, lebo asi ako som už povedal, stopercentnú istotu nemôže mať nikto z nás. Tu ide o to, že ak sa tu má diskutovať, tak tu ľudia musia byť a musia zabudnúť na to, že máme únavu, pretože my máme tú únavu veľmi dobre spočítanú a vieme, do čoho sme išli.
Dobre. Skúsim teda prejsť trocha inakšie, možnože môj príhovor bude mierne odlišný od tých, čo tu zaznievali. Nevravím, že bude presvedčivý, ale tak to cítim a tak postupne budem argumentovať a pomôžem si históriou. Budem pomaličky postupovať po schodíkoch histórie, až sa možno dostanem k tomu svojmu vrcholu, kde sa budem musieť rozhodnúť. A možno potom bude platiť ono: Rozhodni sa a si slobodný. Pretože ozaj máme mnohokrát v živote takéto situácie, aj keď táto je pre mňa novinkou.
Takže do histórie. Dobre. Začnime hodne ďaleko, bude to až 700 rokov dozadu. Tento piatok, minulý týždeň, sme si v Košiciach a pri Košiciach pripomenuli sedemsté výročie bitky pri Rozhanovciach. Tak trošinka som mal v tom prsty a som rád, že akcia sa podarila, ale to nie je v tejto chvíli podstatné. Podstatné je možno jedno posolstvo, ktoré možno chápať ako posolstvo bitky, kde kráľ Karol Róbert zvíťazil nad oligarchami Omodejovcami z rodu Aba, ale môžeme to povedať aj inakšie, aby sme boli vecnejší, kde chaos prehral s poriadkom. Nebudeme tu robiť nijaký historický exkurz, ale kráľovstvo bolo vtedy chaotické a zdalo sa, že bude chaotické naďalej, však samotný Karol Róbert bol trikrát korunovaný a stále nebolo jasné, či sa mu tá koruna na hlave udrží, a prišlo k Rozhanovciam, na mieste, kde bola teda najväčšia bitka v histórii Slovenska, teda na území Slovenska v stredoveku, a tá bitka bola zlá. Karol Róbert prehrával, darmo mu aj johaniti pomáhali, bol tam obrovský problém a zdalo sa, že dvadsaťštyriročný kráľ príde nielen o svoj panovnícky mandát neistý, ale aj o svoj mladý život. A chaos bude pokračovať a krajina bude naďalej sa rozkladať. Čo sa tak stalo? Zasiahol osud alebo košickí mešťania a vo fáze, keď už sa zdalo, že ozaj je rozhodnuté a kráľovi nič nepomôže, košickí mešťania vstúpili do histórie, do dejín, a nielen svojho mesta, ale celej krajiny a Európy, a po dlhom váhaní, vôbec im nebolo jasné, tak ako nám dnes, čo je to správne rozhodnutie, v istej chvíli vsadili na kráľa, vôbec nie preto, že by tak až veľmi ctili kráľovskú moc, ale jednoducho sa im to v tej chvíli zdalo, v tom vajataní, správnym rozhodnutím, vsadili na kráľa a čuduj sa svete, kráľ vďaka tomuto jazýčku na váhach, vďaka mešťanom, ktorí zasiahli do strateného boja, ktorý trval celý deň, kráľ vyhral. A s ním vyhral poriadok a s ním vyhrala centrálna moc.
Ja viem, pohľady historikov sú tu rôzne a mohli by sme sa o tom sporiť, lebo niekto z vás by dodal, že však a čo, náš bohatier Matúš Čák, ktorý bol obdobným oligarchom nespratným na západe, ako bol Omodej na východe, dobre, nebudeme sa tu prieť o výklad od historikov, použijem to len ako príklad, že sa v istej chvíli obrovskej neistoty oplatilo tej hŕstke košických mešťanov zasiahnuť do boja, zasiahnuť tak, že zrazu zmenili nielen jednodňovú bitku, nielen osudy svojho mesta, ale zasiahli ozaj veľmi výrazne do osudov Európy a môžeme kľudne povedať, že dôsledky tejto bitky, inak na Slovensku trocha zaznávanej z hľadiska teda jej významu, pociťujeme dodnes.
Hovorilo sa tu dnes veľa o peniazoch. Tak si dovolím len povedať, že napríklad slávne dukáty kremnické, florény, máme v histórii len vďaka tomu, že táto bitka prebehla tak, ako prebehla.
Máme tu pána ministra zahraničných vecí, prvé veľké diplomatické úspechy sa udiali práve vďaka tomu, že Karol Róbert mal od chvíle, keď 15. júna 1312 vyhral na rozhanovskom bojovom poli, mal rovných tridsať rokov k tomu, aby zavádzal poriadok, nové mince, nové dane, nové clá, aby urobil aj diplomatické výrazné kroky, zrazu kupci mohli voľne prechádzať cez Uhorsko do Čiech, z Čiech naspäť. Mohli by sme tu kľudne nájsť veľa analógií z akejsi stredovekej únie.
Ja viem, že ten príklad možno nazvať, a možno to niektorí aj tak urobíte, demagogickým, tak trocha som si pomohol s tým, že tá bitka mi napĺňala posledné mesiace a že som bol rád, že sa mi ju podarilo zrealizovať vďaka veľkej pomoci celého mesta a množstva obetavých ľudí, ale sa mi zdá, že ten príklad neni úplne odtrhnutý od tej podstaty. Čo som chcel tým povedať? Že história nám ponúka aj takéto zaujímavé príklady.
Dobre. Opustíme 14. storočie a poďme riadnym skokom do storočia dvadsiateho. Veľmi často sa tu dnes hovorilo: politický alebo ekonomický? Aký je to vlastne projekt? Dosť často tak ako keby zaznievalo, že ten politický je tak trošinka menejcenný, ako keby to bolo také skoro až znevažujúce, lebo tá ekonomika je predsa to, čo riadi naše rodiny, mestá, kraje, štáty i celú zemeguľu. No ale, keď sa niečo nazve, že je politickým projektom, je to už a priori jasné, že je to projektom zlým? Keď som zašiel do toho 20. storočia, tak mám na mysli ďalšiu historickú udalosť, ktorá sa udiala, myslím, že 4. júna 1920 v Malom Trianone, keď jeden z politických projektov zvíťazil. Viem, že to poznáte. Mám na mysli to, že sa urobila deliaca čiara, ktorá nebola ani ekonomická, ani nejak možnože premyslená, prepočítaná, prekalkulovaná, ale že vznikol politický projekt, ktorý, keď budeme v chronológii pokračovať v čase až dodnes, tak by sme mohli povedať, že tento politický projekt bol natoľko úspešný, že tu dnes môžeme rokovať v slobodnom slovenskom parlamente.
Opäť, je to príklad, ktorý ma napadol, a zase netvrdím, že je absolútne správny a že keď budete veľmi chcieť, tak nájdete v tom prvky demagógie. Ale chápem to ako príklad politického rozhodnutia v ťažkej dobe, pretože, veď napokon, keby sme na to išli rýdzo ekonomicky, možnože veľké Uhorsko mohlo byť z hľadiska ekonomiky celkom úspešným projektom, zopár reforiem, ale ja viem, to už hovorím trošinka nepresne a zbytočne.
Dobre. Takže, skočili sme do 20. storočia, do roku 1920, opustíme Malý Trianon a poďme o jedno desaťročie zase dopredu v čase. Nachádzam tam rozhodnutie vtedajšej československej vlády, myslím nejakého '35 roka, roku, keď boli prijaté špeciálne práce, ktoré viedli k tomu, že vzniká nám tu prvý zaujímavý val. Nenazvem ho euroval, ale istá analógia tu je. Na hraniciach Československej republiky vznikajú opevnenia, ktoré majú vytvoriť pevný val proti hnedému moru, ktorý už začal strašiť od '33 roku v Európe. Celkom múdre rozhodnutie, stálo obrovské peniaze, ten val stál strašné milióny na tie časy. Možno to sami poznáte ako, ak milujete hory, tak ešte dodnes aj na území Slovenska, aj keď väčšinou tých ropíkov, známy ropík vzor 35, ropík vzor 36, nachádzame v Čechách, ale aj tu pri Bratislave ten nejaký maxiropík nájdeme, na východnom Slovensku, v Slanských vrchoch, pri jazere Izra, boli to poctivé stavby, ktoré trvajú dodnes a majú istý pôvab, keď v lesných zátišiach nachádzame bunkre, ktoré, žiaľ, či našťastie, to je vec pohľadu, nikdy nevstúpili do tej aktívnej činnosti, ktorá im bola, ich projektantmi, súdená. No, čo sa stalo? Opäť to bude možné vysvetľovať z dvoch pohľadov. Stalo sa to, že tieto valy v Európe zlyhali. Zlyhali. Prečo? Lebo niekto neplnil dohody? Áno, ja to vidím tak, zlyhali preto, lebo niekto neplnil dohody, a bolo to úplne zbytočné, pretože nebolo možné túto silu toho, nazvime ho nultého európskeho valu z betónu a ocele za strašné milióny, využiť. Aj v tom nachádzam analógiu, takú pomocnú, že je to vlastne svojím spôsobom dobrý príklad k tomu, že zmluvy sa ozaj majú plniť a možno v tejto chvíli nahrávam tej druhej strane, no tak, keď sa neplnia, tak potom to tak aj dopadne. A možno budem mať bližšie to videnie, že aká je to obrovská škoda, že tá jednota našich spojencov zlyhala, valy sa stali zbytočné, a ja chcem len veriť, že tí naši spojenci sa od tej zloradnej zmluvy z Mníchova poučili a že nezopakujú pri tomto novom eurovale podobnú chybu. Lebo som osobne presvedčený, že ak existuje dnes štát v Európe, ktorý sa bojí úplne úprimne a úplne vážne fašizmu, tak sú to možno práve Nemci. Možno som naivný, ale by som povedal, že stadiaľ by som najmenej čakal podobné nebezpečenstvo, takže preto očakávam, že aj zlyhaný nultý euroval možnože poslúži k tomu, aby tento druhý, o ktorom hovoríme, si už nikto nedovolil posunúť do podobnej kategórie veľkých historických zlyhaní.
Opäť sa posuniem, ešte ostaneme v 20. storočí. A tu by som už len zašiel veľmi stručne do, nie, dvadsiate opustím, už asi v ňom nemám príklad. Pôjdeme už do dvadsiateho prvého a spomeniem rok 2004 a 2009. Toľkú radosť, ktorú som ja osobne pociťoval vtedy, keď sme vstúpili do Európskej únie, aké to bolo jednoznačné, aká to bola úplne prirodzená schopnosť všetkých nás sa potešiť z toho, že sa dostávame do takej vyspelej časti sveta. Alebo o tých pár rokov neskoršie, v tom dvetisíc deviatom, že zrazu máme takú lukratívnu menu. Ja viem, človek sa má poučiť a nemá zotrvávať v starých názoroch, keď ho život tlačí inde, takže opäť tá moja argumentácia nebude taká jednoznačná, ale aj tak si myslím, že je tu dačo, čo mne osobne z hľadiska nie ekonomického, z hľadiska ľudského zaváňa takým, takým zlyhaním. Možno, že ozaj je to iba pocit, ale myslím si, že v živote aj pocity sú dôležité, ak proste niečomu verím, ak sa rozhodnem, že dokonca je to tak dobré, že tu niet ani nejakých názorových rozdielov, a uplynie pár rokov, prídu prvé mraky na ten senzačný projekt, ktorému sme tak verili, a my už máme veľa dôvodov k tomu, aby sme to spochybnili, aby sme zutekali, lebo ozaj, argumenty sú neúprosné, a to, čo nám pán Sulík dnes predviedol, na mňa malo hrozivý vplyv. A fakt sa mi hovorí ťažko, ale napriek tomu ani pán Sulík presne nemôže mať 100-percentnú istotu, aj on by aspoň tú jednu desatinku musel teraz ubrať, lebo, lebo ani on nemá guľu, ktorá by mu umožňovala vidieť do rokov budúcich, ale určite sú to vážne argumenty, ktoré, len mne našepkáva to svedomie, že voľáko utiecť dopredu pred ich váhou je asi logické, len ľudsky, ľudsky mi to nepasuje. Ja viem, kvôli čomu sme tu, kvôli racionálnemu správaniu krajiny alebo kvôli pocitom? Viem, že nie kvôli pocitom. Ale každý máme právo vidieť veci tak, ako to cítime a ako si myslíme, že by sme chceli, aby táto krajina napredovala. No a teraz už k tej historickej prechádzke, poďme do tej najčerstvejšej skutočnosti a to je k dnešnému dňu.
Ozaj, veľmi pozorne som sa snažil vypočuť všetky argumenty a zdá sa mi, že som urobil dobre, lebo to, čo som počul, bolo mnohokrát veľmi zaujímavé a malo to na mňa účinok. Takže ako sa vlastne máš, Jano Mičovský, rozhodnúť? Aj keď možno tvoj hlas nezmení veci, ale proste to nie je dôležité. To by bol cynizmus, keby som povedal, že na tom nezáleží, to potom by tu stačilo päť ľudí, ktorí by manifestovali svoje hlasy, a potom by poslanec nemal svoju cenu.
Použijem príklad. Použijem príklad partie, ja rád chodím do lesa a mám rád trocha turistiku, niekedy sa človek dostane aj do ťažkých situácií aj v slovenských horách, použijem príklad, že sedemnásť ľudí sa rozhodlo zdolať Kilimandžáro, sadli do lietadla, ale nedoleteli. Havarovali kdesi ešte nad Tanzániou alebo kde a dostali sa do pralesa do džungle. Tí ľudia sa chystali na ten výstup, vedeli, že to bude ťažké, vedeli, že ročne tam ide veľa ľudí a mnohí nedôjdu, tak sa rôzne chystali. Ale viete, ako je to. V tej sedemnástke boli rôzni, niektorí boli plní kondície, dávali bacha na životosprávu, boli plní energie a sily, mali dobré nápoje, boli dobre vybavení, niektorí boli na tom trocha slabšie. Ale bola to partia, dali sa dohromady, život to tak zariadil, nuž chceli, ale nedoleteli. V tej džungli zrazu nastala úplne iná situácia. Z krásnej predstavy, krásneho výletu sa zrazu stala dráma. A v tej dráme bolo treba zrazu zvažovať, čo ďalej. Niektorí sa trošinka poranili, niektorí boli možno poranení ešte z domácich úrazov a boli nedoliečení, proste bola to pomerne nerovnomerná partia, ktorá mala svoje problémy, každý iné. A bol medzi nimi aj jeden, volal sa povedzme Janko Slovák, ten mal to šťastie, že bol v dobrej kondícii relatívne, lebo sa už dávnejšie predtým poučil, že človek sa má pripraviť, a život mu dal zopár kopancov, takže už vedel, že človek jednoducho sa nemôže spoliehať na cudzích, lebo sám v minulosti pocítil, že mu tí cudzí nepomohli, tak teraz sa možno dostal do takého pokušenia, že čo keby teraz tú partiu tam nechal, keby vyrazil dopredu, lebo cítil, že proste ho zdržiavajú tí ranení, ubolení a svojím spôsobom aj rôzne maloverní ľudia, boli v chaose a jemu vznikla obava, že môže sa ľahko stať, že ostane tam aj on s nimi a že možno to neprežije. Tak sa chcel vybrať, vybrať preč od tej partie a snaží sa riešiť ten Janko Slovák situáciu na vlastnú päsť. Ja ho teraz opustím, ja ho teraz už nebudem sledovať, pretože ja neviem, ja neviem, či sa tak rozhodol a kde došiel, len si myslím, že tá stará pravda hovorí, že keď je zle, držte sa za ruky, aj keď je to strašne zle, a pokúste sa tú cestu hľadať spolu, lebo ten individualizmus môže byť, určite mnohokrát aj je, veľmi dôležitý v našich životoch, ale vedieť držať pohromade je asi v ťažkých situáciách lepšia a priori varianta, ako sa rozchádzať, keď je džungľa plná nebezpečenstiev, keď nevieme presne, kde sme, keď nevieme presne, kam máme smerovať, keď vlastne nevieme, čo nás čaká za prvým horizontom alebo spleťou lián, ktorým celkom nerozumieme. A tu sa dostávam k tomu záveru, keď opustím už aj históriu aj analógie s havarovanými lietadlami, a pokúsim sa zodpovedne povedať to, čo vlastne prajem, nie tomuto štvorročnému obdobiu alebo tomu, čo bude od zajtra alebo od budúceho mesiaca v Bruseli, ako sa tá Európa bude vyvíjať. Ale keby som sa pokúsil byť prognostikom, že čo prajem ozaj tým svojim deťom, ktoré sme tu toľkokrát spomínali, a deťom našich detí, do akej Európy ich chcem postrčiť? Veď hovorili sme tu tak veľa o peniazoch, hovorili sme o tom účtovníctve, hovorili sme v pozitívnych súvislostiach, že je to dôležité, a všetko to bola pravda. Ale v tejto sieni zákonnosti skutočne nepoznáme väčšie hodnoty, ako sú peniaze? Ozaj všetko je determinované len peniazmi? Ja som minule na výbore dostal od jedného kolegu otázku, keď som povedal, že pri lesníckej komisii si predstavujem, aby, aby tam bolo zvažované nielen vysoká odbornosť, ale aj vysoká morálna autorita alebo teda nespochybniteľná morálka. Tak ten kolega mi hovorí, že on neni inkvizítor a že on si nevie predstaviť, aby sa morálka nejak hodnotila. No, to je fakt. Peniaze sa hodnotia lepšie. Saldokonto, má dať, dal, plus, mínus, morálka sa hodnotí oveľa ťažšie, ten, to saldo tej morálky je niekedy strašne polemické, problematické a pri najlepšom úmysle nejasné, len práve si myslím, že morálka ako kategória, ktorá vstupuje aj do dnešného rokovania, by mohla byť niečím, čo možno aspoň v istých súvislostiach, nie nad všetkým, ale v istých súvislostiach by mohla povýšiť sa nad tú chladnú matematiku, ktorá bola tak presvedčivá, že sa opakujem, že pánovi Sulíkovi ja by som, samozrejme, nenašiel na tom, ani nedokážem nájsť ani jednu chybnú cifru. Čiže prečo by sme sa nemali zamyslieť, že tá morálka by mala fungovať aj v tejto súvislosti, a či by sme si nemali povedať, že naša budúcnosť, budúcnosť tých našich detí je možno založená na tom, že teraz strašne zariskujeme, že povieme si, že tá partia nech ostane pohromade a nech skúsime urobiť niečo, čo sa zdá nelogické oproti sile argumentov a čísiel a čo mne osobne, nie rozum, ako som v úvode hovoril, a vedomie, ale skôr cit a svedomie hovorí, že by sme mali teraz skúsiť zastaviť tú riavu tej krízy a pokúsiť sa tými svojimi piatimi miliardami, šesťsto šesťdesiatimi miliónmi, alebo ako je to dohromady, obrovská suma, zastaviť tú riavu a možno tú tehličku aj s pocitom skoro tak beznádeje, že to proste v tej hrádzi sa stráca, že, že to už nepomôže, že ten prúd je príliš veľký, vložiť do toho eurovalu.
Je to málo? Z nášho hľadiska je to veľa, ale ak ju tam nevložíme, tak možno, že, že ten prúd nás zmetie, veď my predsa neopustíme tento priestor, my nemôžme nepodpísaním zmluvy odísť, my budeme v tomto priestore, my budeme vystavení tomu, tomu tlaku tej riavy. Ak sa na to pozriem týmto spôsobom, odpustite mi, je to moje videnie, je to videnie s najlepším vedomím a svedomím toho, že chcem nie mať tu vyargumentované nejaké svoje zajtrajšie hlasovanie, ale že chcem sa rozhodnúť spôsobom, ktorý si dokážem obhájiť pred sebou o rok, o dva, neviem, o koľko mi bude dopriate, a že to robím s vedomím, že to cítim ako to najlepšie, čo v tejto chvíli môžem urobiť, nech je mi odpustené, tak to cítim, nemôžem inak.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis