Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Prajem všetkým dobrý deň, vážené kolegyne, vážení kolegovia, a dovolím si toto oslovenie rozšíriť ešte o jeden taký možno, že nie celkom tradičný pozdrav a ten bude znieť: "Dobrý deň, majstre!" Komu patrí? Myslím si, že najväčším režisérom býva majster život. A ja mu chcem tak trocha poďakovať, že v tejto chvíli mi umožnil tu stáť pred vami s pokračovaním príbehu, ktorý začal pred tromi rokmi v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky a ktorý dnes pokračuje pre mňa pamätným okamihom, keď zákon, o ktorom som predpokladal, že bol napísaný síce s najlepším úmyslom, ale že nikdy sa sem nedostane, prichádza sem pred vás do siene zákonnosti.
Ide o novelu zákona č. 111 o štátnom podniku v znení neskorších doplnkov a zmien a o zmeny a doplnky niektorých ďalších zákonov, ktoré som pripravil spolu so svojimi spolupredkladateľmi, poslancami: pánom Miroslavom Kadúcom a pánom Procházkom, pánom Radoslavom Procházkom.
Chcem povedať, že okrem nás troch sú spoluautormi tohto zákona aj ďalší ľudia. Spolu tento zákon predkladajú desiatky, stovky kolegov a kolegýň zo štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorý v júni v roku 2009 vystúpili proti drancovaniu svojho podniku, nabrali odvahu a na chvíľočku vpustili do tohto podniku istú nádej. Bolo toho vtedy priveľa. Spolupredkladateľmi tohto zákona sú mnohí tí, ktorí dodnes požadujú odpovede na otázky, kto bol za toto drancovanie zodpovedný a kto bude zaň potrestaný. Nie kvôli tomu, že by sme mali hľadať za každú cenu príčinnú súvislosť medzi zločinom a trestom, ale kvôli tomu, že táto spoločnosť má morálne zdravie podlomené a odpovede na takéto otázky by jej veľmi pomohli, veľmi ich potrebuje.
Spoluautormi tohto zákona sú tí, ktorí sú presvedčení, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť riadený inak, že musí prejsť ozaj základnou kompletnou prestavbou. Nejde tu o reorganizáciu, aby sme zmenili územné hranice, ale ide o renesanciu základných myšlienok lesníckej práce a lesníckych zásad. Ide o to, aby sme nedelili nové čiaročky na mape Slovenska medzi závodmi, novú reorganizáciu, ktorá tak často býva predmetom rôznych špekulácií, tajomstiev a dohadov, ale aby sme vytvorili nové hranice v myslení kapitánov slovenského lesníctva, ktorí musia veľmi jasne vedieť rozlišovať hranice medzi podvodom a poctivosťou, medzi cieľmi krátkodobými a dlhodobými, medzi záujmami skupinovými a záujmami, ktoré sú verejnoprospešné, celospoločenské a sú záujmami nás všetkých.
Spolupredkladateľmi tohto zákona sú všetci tí, ktorí vedia, že v kanceláriách kapitánov tohto podniku musí byť jedna zástava, ktorá má na sebe tri kopčeky. Pomôžem si týmto cteným štátnym znakom. Na rozdiel od tohto štátneho znaku Slovenskej republiky, tá zástavka v miestnosti kapitánov slovenského lesníctva, tie tri kopčeky majú aj svoje pomenovanie.
Prvý sa volá odbornosť. Vysoká odbornosť, ktorá je založená na tom, že Slovensko má obrovské tradície v lesníctve, jedno z najstarších lesníckych školstiev na svete, fantastických ľudí, ktorí vstúpili do histórie: Rowland, Grajner, Dekret, ale aj dnes žijúci ľudia ako Alcnauer, ktorí obohacujú teóriu bohatou, bohatým stromom praxe a ktorí sú ozaj zárukou toho, že lesníci sú tu ozaj na to, aby udržiavali stav najväčšieho bohatstva tejto krajiny v prevádzkyschopnom stave.
Druhý kopček sa volá morálka. Dovolím si povedať, že nezvratná morálka, ktorá každému z nás občas prináša možnosť nejakým spôsobom sa rozhodovať, či pôjdeme cestou ľahšou, cestou, ktorá pôjde možnože nie celkom k dobrým cieľom, alebo ťažšou, ktorá neraz býva užitočnejšia pre rozhodovanie o tom, čo má v našom živote význam.
No a ten najvyšší kopec, ten najvyšší kopec sa volá pokora. Totižto nad zákonmi v tejto snemovni sú ešte v prípade lesníctva vyššie zákony, a to sú zákony matky prírody, ktoré musia všetci ctiť, občas na to zabúdame, ale práve zákony prírody sú tie, ktoré umožnia, aby takýto podnik, takýto najbohatší podnik v našej krajine mohol fungovať spôsobom, ktorý nám všetkým pomáha. Lebo totižto ľudia, ktorí predkladajú tento zákon, sú presvedčení, že je potrebné, aby sme tento podnik ako najväčšiu fabriku na naše zdravie a na tie dôležité ingrediencie riadili a slúžili týmto lesom lepšie, ako tomu tak bolo doteraz.
Nuž vymenoval som takpovediac trocha symbolicky hypotetických predkladateľov tohto zákona, ktorých tu v tejto chvíli by som povedal, cítim tak vedľa seba a som hrdý, že som sa dožil tejto chvíle, keď tento zákon prichádza sem pred vás, milé pani poslankyne, vážení páni poslanci. Možno v tejto chvíli sa žiada povedať už bližšie k zákonu, ako vlastne vznikol.
Ja nebudem spomínať tie udalosti z roku 2009. Spomeniem iba ich koncovku. Je ľahké kritizovať, je ľahké sa postaviť, no ľahké, mali sme to za sebou. Odišli ministri, odišli generálni riaditelia, zdanlivo sa krízový stav napravil, ale tá podstata sa veľmi nemusela zmeniť. Podstata je v tom zabrániť opakovaniu takýchto nemorálnych spôsobov, ktoré dokázali tak vážne poškodiť krajinu, a spôsobili to, že krajina prišla o milióny a mnohí ľudia o česť, a myslím si, že aj o sebaúctu.
Nuž tak sme rozmýšľali, že treba postaviť systémové riešenie, ktoré umožní tým kapitánom, ktorých som spomínal, z lesného hospodárstva, byť trocha viacej nezávislí na aktuálnej politickej moci a byť viacej závislí na tej matke prírode a na zákonitostiach, ktoré sú spojené s takýmto riadením tohto podniku. A práve tu, keď sme hľadali toto riešenie, sme sa ozaj skupina, ktorú ešte raz rád pomenujem, Marko, Gogola, Fáková, Lehocký, ľudia, ktorí sa postavili proti tomu zlu, a mnohí ďalší s nami sa radili s právnikmi, s lesníckymi expertmi a tézy zákona, ktoré som vtedy publikoval na jeseň v roku 2009 v tejto knižke v Nežnej zelenej, ktoré vypadali ako len výstrel do tmy, boli zrazu celkom podporené a musím spomenúť jedného konzultanta, ktorý je možno konzultantom najvyšším pre nás, a bol som na to hrdý vtedy a som hrdý na to aj teraz, a to je najvyššia formálna autorita tohto štátu, prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič, ktorý si nás vtedy prizval, za čo sme mu vďační boli vtedy aj teraz, a ktorý nielen tak prezidentsky, ale aj tak právnicky prešiel jednotlivé tézy a povedal: "Celkom je to dobré, sa mi to páči". Mal konkrétne pripomienky veľmi právnické, veľmi presné, aj také prezidentské, my sme ich rešpektovali a musím povedať, že sú aj do dnešného návrhu, ktorý máte pred sebou, resp. s ktorým ste sa mohli zoznámiť alebo sa s ním zoznamujete, zakomponované.
A teraz už, aby som ozaj bol stručnejší, skúsme sa pozrieť do toho zákona, akým spôsobom sa snažíme pomôcť touto novelou zákona o štátnom podniku tomu najbohatšiemu, najväčšiemu a najvýznamnejšiemu, som presvedčený, o tom podniku našej krajiny. Je tam niekoľko kapitol, ktorým by sme mohli venovať stručnú pozornosť. No predovšetkým je to novým spôsobom kreovania riadiacich orgánov. Nuž o všetkom rozhodujú ľudia a tak je to aj v tomto prípade.
Tu, pri tomto podniku prechádzame k dozornej rade, ktorá už nebude mať 9 členov, tak ako ukladala pôvodná novela, ale iba 7 a týchto nebude menovať zriaďovateľ, ale ich bude menovať prezident Slovenskej republiky. Budú pochádzať z viacerých zdrojov nominanti, a to: dvoch členov bude menovať minister pôdohospodárstva a životného prostredia, jedného si zvolia zamestnanci v rámci svojej tajnej voľby, zamestnanci podniku, jedného bude menovať Slovenská lesnícka komora, najvyššia to inštitúcia, stavovská organizácia lesníkov, jedného dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, jedného generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody v Banskej Bystrici a jedného prezident Zväzu spracovateľov dreva. Táto 7-členná skupina, mohli by sme povedať, do istej miery tu dochádza aj k úspore, z deviatich budeme platiť iba sedem členov, by mala predstavovať to najlepšie, čo dokáže vygenerovať naša spoločnosť na to, aby vznikol orgán, ktorý bude mať istú záruku vo svojej vysokej odbornosti k tomu, že nie je politický nominant, politickou nomináciou, jej výsledkom, ale že ozaj je výsledkom nominácie tých organizácii, ktoré majú čo prehovoriť do fungovania tohto podniku. Samozrejme, môže vzniknúť námietka, veď aj to budú iba ľudia.
Áno, každý systém sa môže pokaziť, keď do neho vstúpia ľudia, ktorí by nemuseli byť stotožnení s jeho fungovaním, ale som presvedčený, že takýto výber pána prezidenta, ktorý vždycky, to som ešte zabudol povedať, bude mať dvojnásobný počet nominantov a vždy vyberie teda tu polovičnú množinu, by mal byť istou zárukou, že do významnej funkcie členov dozornej rady sa dostane spektrum, ktoré dokáže sa pozrieť na ten podnik spôsobom istým, istej komplexnosti. Keď to poviem tak trocha vulgárne a priznám to, ten samotný orgán bude už menej závislý na aktuálnej politickej moci a bude viac závislý na svojej odbornosti, na svojom svedomí. Dokonca aj termín, resp. lehota, na ktorú by bol menovaný, nebude štvorročná, tak ako je to v podstate dneska, keď rešpektujeme volebné cykly, ale 7-ročná, to znamená, že v rámci 7-ročnej lehoty bude možné považovať týchto ľudí za ľudí, ktorí sú menej závislí na aktuálnej politickej moci.
Ďalším novým prístupom a ešte musím povedať, že prečo tú dozornú radu inakšie. Áno, ja viem, že som do toho zainteresovaný osobne. Ja si pamätám dozornú radu z roku 2009, keď išlo o tie krízové udalosti, ktoré jednoducho zaburácali nielen podnikom, ale aj Slovenskom. Tá dozorná rada, milé poslankyne a poslancovia, zlyhala v plnom rozsahu. Oni tak trošinka, keď cítili, že tá nespokojnosť je taká obrovská, tak mi prišlo v maili, napokon všetko to môžte čítať v tejto knihe, kde teda sa stotožnili veľmi úprimne až s vďakou, že konečne sa to ide riešiť tá hrôza. Ale keď zistili, ako tie vetre prefúkajú a že v podstate opäť sa to vráti do pôvodného stavu, nuž tak sa teda už menej krčili a viacej vyrovnali a moja skúsenosť je dozorná rada v tej podobe politických nominácií zlyhala, je nepriestrelná. To tá jedna konkrétna skúsenosť. Preto tento spôsob, ktorý napokon nie je taký originálny, používajú ho iné vyspelé krajiny Európy lesnícke, by som považoval za istú záruku, že ak by vznikla takáto situácia, tak by už k takému krízovému stavu nemohlo dôjsť a keby k nemu došlo, tak by táto rada vedela konať.
Pozrime sa na funkciu generálnych riaditeľov. Tu tiež vychádza k novému spôsobu menovania tohto najvyššieho predstaviteľa tohto podniku. Už by ho nemenoval priamo vo výberovom konaní pán minister, ale práve dozorná rada by bola tým, ktorá by zorganizovala, kontrolovala, sledovala, aj vyhodnotila výberové konanie na generálneho riaditeľa. Aj tu mám svoju osobnú životnú skúsenosť. Jasné, dá sa povedať, však aj predtým bolo výberové konanie, nemôžem si odpustiť, tu sedí aj kolega, pán Simon, v tom čase minister. Ja som v tom čase mal záujem o, o túto funkciu, bol som na konkurze a s istým úsmevom, ale no, si spomínam na otázky, ktoré som dostal na tom výberovom konaní, napriek tomu, že som predložil elaborát, ktorý mal 24 zásadných bodov, ktoré som dopredu publikoval, zverejnil, ktorý som ponúkol Slovensku aj lesníckej pospolitosti, tá výberová komisia sa na to ani nepozrela a dávali mi také otázky: "No tak pán Mičovský, aké máme kontroly? Aha, neviete, no, predbežnú a následnú. A viete, ako delíme investičný majetok? No tak máme lesné cesty. Ale jednu vec ste zabudli. Čo? Jáj, lesné železnice." No, nevravím, že také otázky nepatria do skúšania, ale v časoch keď treba riešiť zásadné veci a hľadá sa ten kapitán toho lesníctva, ja nevravím, že som bol dobrou voľbou alebo dobrým kandidátom. Neberte ma ako takého ješitu, ale ten spôsob výberu bol svojím spôsobom neuveriteľne ľahtikársky vedený a vravím, ten elaborát, do ktorého som dal všetky svoje najlepšie skúsenosti, presvedčenie, ten nestál tej komisii ani za to, aby ho prelistoval a povedal: "Pán Mičovský, vy ste tam načo?"
Takže opäť dôvod. Áno, nech ho nemenuje pán minister napriamo, nech je tá dozorná rada, ktorá sa istí svojimi vedomosťami a svojimi pozičnými situáciami, z ktorých teda prichádza do tohto orgánu, dôležitého orgánu, dôležitého podniku.
Idem ďalej. Tento zákon prináša nielen nové kreovanie týchto niektorých tradičných orgánov, ale aj nové riadiace orgány. Musím tu spomenúť dva. Jeden je nie možno až tak prekvapivý a jedná sa o etickú radu, ktorej fungovanie považujem v takomto podniku a nielen v takomto podniku, ale hovoríme o Lesoch Slovenskej republiky, za jednu zo základných, jeden zo základných atribútov. Často sa stretávam s tým - etické rady. Etické rady máme už všade. Veď dobre viete, že to je len tak, aby sa nepovedalo. Je to taký módny poryv. Nie je to módny poryv. Etické rady sú veľmi dôležité. Dokonca v tom podniku etická rada fungovala za generálneho riaditeľa pána Vinša, na ktorého spomínam s úctou. Etická rada bola vykreovaná a fungovala. Niekedy to boli, tí ľudia sa na nás začali zrazu obracať. Aj zvonka, aj zvnútra na nás. Ja som bol jej členom. Bol som členom etickej rady, napokon som ním dodnes. Keď som sa pozrel dneska ráno na internetovú stránku Lesov Slovenskej republiky, tak hoci už nie som niekoľko rokov jeho zamestnancom, tohto podniku, tak tam stále fungujem ako člen etickej rady. Je to paradox a svedčí o to o tom, že tá etická rada už teda existuje iba de jure a nie de facto, a preto, keď ju máme zo zákona, aby riešila tie problémy, bude to veľmi fajn. Boli to niekedy také úsmevné, teraz mi vlastne Braňo Škripek nahral jednu myšlienku. Riešili sme takú vec, že sa sťažuje pracovníčka, no tak tam tie obrázky tých dám, ktoré si tí chlapi v tej kancelárii vesia, mne sa to zdá, že to je neetické, to by tam nemalo byť. Čiže riešili sme aj takú vec. Ale riešili sme aj zásadné výhrady voči nehospodárnemu narábaniu s majetkom jednotlivých závodov. Jednoducho generálny riaditeľ dostával pravidelné výstupy z etickej rady a bolo čo riešiť a ľudia sa mali kde obracať.
Ďalší orgán, s ktorým sa stretnete v návrhu tohto zákona, je spoločenská rada. To je nóvum. To skutočne žiadny podnik u nás zatiaľ ešte nemal a je to opäť nie originál myšlienka. Ameriku sme neobjavili. Funguje to tak v bavorských štátnych lesoch. Je to spoločenská rada, ktorá nemá žiadne právne možnosti vstupovať do riadenia podniku, ale je dôležitým poradným orgánom generálneho riaditeľa aj dozornej rady s tým, že vytvára a formuluje predstavy, názory, myšlienky, výhrady, požiadavky rôznych záujmových skupín, ktorých je strašne veľa vo vzťahu k štátnym lesom. Desiatky turistov, cyklistov, poľovníkov, chatárov, hubárov, chalupárov, paraglajdistov, lyžiarov, jednoducho tí majú mnohokrát rôzne predstavy a tie niekedy sú v rozpore s potrebami lesníkov. Práve, dokážu sa práve v takejto spoločenskej rade stretnúť a možno tie záujmy, tak ako to už je v dôsledku komunikácie si svojím spôsobom vyrovnať a dokázať, že komunikácia môže viesť k preklenutiu rôznych rozporov, ktoré tu môžu byť.
Môžu tam byť nielen zástupcovia spoločenských organizácií, ale môžu tam byť aj osobnosti lesníctva, ochrany prírody. Osobnosti, ktoré my máme, ktoré možno, že aj fungujú. Nechcem tu nikoho menovať, ale prichádza mi na rad množstvo mien, ktoré by mali byť medzi touto radou starších, radou múdrych, ktorí pomáhajú štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky práve tými pripomienkami, skúsenosťami. A ten generálny riaditeľ, keď sa s touto svojou inštitúciou stretne raz, dvakrát do roka. Všetko je to v zákone, aj spôsob kreovania, nebudem vás tým zaťažovať, aj spôsob práce, aj štatút, aj rokovací poriadok. Ale to není podstatné. Podstatné je to, že občania Slovenska by mali svoj zástupný orgán, ktorý by naformuloval ich predstavy, pretože, viete, ako to býva, nielen o futbale, každý by rád rozhodoval, ale aj o lesoch, každý vie svoje, ako sa tam má robiť a ako sa tam nerobí. Takže možno by aj toto bolo riešenie.
Sú tam aj veľmi dôležité ustanovenia, za ktoré teda aj osobne chcem poďakovať nielen pánovi Kadúcovi, ale pánovi Procházkovi, ktorý je spolupredkladateľom, a to sú ustanovenia o hmotnej zodpovednosti členov dozornej rady a generálneho riaditeľa tohto podniku. Aj doterajší štát, zákon o štátnom podniku uvažoval s takouto zodpovednosťou, ale v rozsahu takom symbolickom, možno, že tak maximálne do výšky ročného platu. Tu hovoríme o niečom celkom inom, tu hovoríme o tom, že v prípade dokázateľne zlých rozhodnutí týchto zodpovedných ľudí, kapitánov slovenského lesníctva, tohto podniku, ktoré dokáže generálny prokurátor, ktoré má tam všetko svoj postup, je to tam formulované, budú musieť počítať aj s tým, že chybné rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so správaním sa hospodára, ktorý má takú obrovskú zodpovednosť za takýto mnohomiliardový majetok, že tá zodpovednosť bude vyčíslená v rozsahu skutočných škôd. Obrovský balvan. Často som sa stretol pri vytváraní tohto zákona s takou výhradou: "Ha, tak koho ty vlastne tuná môžeš dostať do riadenia takéhoto podniku, kto ti pôjde do rizika, že bude musieť zaplatiť miliónové škody, že nie on, ešte jeho deti budú v dedičskom konaní zaťažené tým, čo spôsobil?" Ja hovorím, nie. Človek, ktorý má pocit, že by nedokázal odolať ponukám doby, že by zlyhal v zásadných a jasných stanoviskách, že by podľahol tlakom záujmových skupín, nuž, tak nech sa taký človek do toho výberového konania radšej ani nehlási. Urobí určite dobre aj pre seba, aj pre ten podnik. A kapitán, ktorý, tohto lesného hospodárstva, ktorý bude mať tú odvahu a chuť, tak ten povie, no vďaka za tento zákon. Veď mne jednoducho pomáha k tomu, že ak by aj boli na mňa nejaké tlaky, lebo vieme, že budú. Tento bohatý podnik má bohatú tradíciu veľkých tlakov, to teda nehovorme len o nejakej konkrétnej dobe. Bolo to tak vždy a zrejme to je tak ešte dlhodobá vec, ale bude môcť povedať: "Je tu zákon, ktorý ma zaväzuje, pán minister (alebo pán štátny tajomník), ja nemôžem takto robiť, pretože raz príde doba, že odídem z funkcie a niekto mi povie, pán generálny riaditeľ, je tu tvoja hmotná zodpovednosť." Tak si viem predstaviť, že takýto človek povie: "Tento zákon mi vlastne pomohol." A pomohol aj ministrovi, lebo: "Mám tam ľudí, ktorí, nemusím ho kontrolovať a báť sa že mi stále niečo vybuchne. Mám tam to najlepšie, čo táto spoločnosť dokázala vygenerovať." A do istej miery sa tá zodpovednosť medzi tou dozornou radou, ministrom a generálnym riaditeľom takto rozloží. Takže áno, hmotná zodpovednosť ako ďalší pilier tohto zákona veľmi významný, veľmi tvrdý, ale veľmi potrebný.
Ešte sú tam ďalšie, prebehnem ich tak už teraz letom-svetom. Sú tam ďalšie novely, ktoré, resp. ďalšie klauzuly, ktoré v tejto novele treba hľadať, a je to otázka vytvárania istého poriadku pre kariérny postup. Je to neuveriteľné, že tisíce lesníkov v tejto inštitúcii nie sú pravidelne hodnotené a ich kariérny postup je mnohokrát otázkou, prepáčte, niekedy aj straníckej legitimácie, niekedy dobrých vzťahov, ale nikto nehovorí našim mladým aj stredným inžinierom, lesníkom: "No tak ty si nadpriemerný, prejaví sa teda v tvojej istote v našej organizácii, ty si priemer a ty si podpriemer, ty pozor!" Aspoň nejaké základné členenie. Strašne mi to chýba a myslím si, že to nechýba len v tomto inštitúte, ale hovoríme o ňom - pravidlá kariérneho rastu. Je to aj o etickom kódexe a toto by mala byť súčasť úplne štandardná.
Musia tam byť aj otázky komunikácie s verejnosťou. Pracoval som v tomto orgáne, v tomto podniku. Boli to krásne časy, tvorivé. Veľa sme toho dokázali. Dnes mi niektoré veci chýbajú, na druhej strane som hrdý, že z nich ten podnik žije, že na nich zakladá a že to nedávno stretnutie v symbolickom lesníckom cintoríne, bol som vtedy, opäť minister, opäť generalita lesníctva, nuž spomínam si na časy, keď som hľadal miesto pre tento cintorín s kolegom architektom Paškom, a som rád, že sme takýchto momentov: stromy poznania, skanzeny, filmy a knihy, ale to bola iba malá naša povinnosť, chcem hovoriť o lesníkoch, ktorí si vykonávali svoje povinnosti, tým mal slúžiť tento zákon, aby mali nad sebou šéfov, ktorých si môžu uctiť a ktorých môžu podporovať veľmi prirodzene.
Sú tam otázky aj také ako je otázka kultúrnych pamiatok, pretože tento podnik nemá len povinnosť ťažiť, hospodáriť, spravovať lesný fond, ale má bohaté kultúrne tradície. Máme tam múzeum, máme tam inštitút, resp. kategóriu významných lesníckych miest. Dávajú sa tu tiež kompetencie vedeniu podniku, dozornej rade, ako, ako narábať s týmito pamiatkami a ako zabezpečiť jednu dôležitú vec vo vzťahu k ekonomike, aby sa nestali predmetom obchodu, lebo pamätám si aj na také časy, keď som hovoril generálnemu riaditeľovi - toto je vzácny objekt, prosím vás pekne, len si ho zachovajme, je to naša hrdosť -, aby som sa vzápätí dozvedel, že tento vzácny objekt je určený na predaj, takže aj toto je tu ošetrené, aby to, čo predstavuje kultúrne dedičstvo nie lesného podniku, ale celej našej krajiny, aby to bolo zachované a aby na to mysleli tí kapitáni toho lesného hospodárstva, ktorí majú tých povinností veľa, a iste tá kultúra není na prvom mieste, ale patrí tam.
V istom rozsahu zasahujeme, aha, mal by som pridať, lebo mám byť súčasťou grémia za dve minúty, tak idem veľmi rýchlo. V istom prípade ešte treba spomenúť a to chcem zdôrazniť aj za to, že nejakú minútku zmeškám, zasahujeme aj do zákona 326/2005 Z.z. o lesoch. Je tam toho viacej, spomeniem dve zásadné veci a budem snažiť už končiť. Tá najzásadnejšia je tá, že tento podnik musí byť svojím spôsobom vzorovým podnikom a je zaviazaný k tomu, aby uplatňoval pri svojej práci zásadne čo najviac rozširovanie najjemnejších spôsobov hospodárenia. Je to ohromne dôležité. Ja už som o tom tu za touto tribúnou rozprával a chcem to zdôrazniť. Lesníci, ozaj hovorím, lesníci majú odpoveď na všetky zásadné otázky ochrany prírody, hospodárenia, biológie, kalamít, sociálne otázky aj klimatické v podobe nesmierne náročného, ale použiteľného, uplatniteľného spôsobu, ktorý sa volá výberkový spôsob, ktorý tu nebude ani zajtra, ani o desať rokov všade, ale ku ktorému je zaviazaná práve tá skupina ľudí, ktorá zodpovedá za tento vzorový podnik, ktorý musí byť vzorovým, aby ho uplatňovala vo svojej práci. Dneska je to v takej podobe, nechcem sa o tom rozhovoriť, lebo je to kus môjho života, že je to tak trocha ako také hobby. A práve musíme dosiahnuť, aby z tohto hobby, ktoré mnoho lesníkov už ctí a uznáva, ja som hrdý na to, že ich pribúda, aby sa stala právna novela, resp. právna norma, ktorá bude zaväzovať predstaviteľov tohto podniku k tomu, aby to uplatňovali. Možno je to beh na sto rokov. Už tu nebudeme. Možno aj parlament bude už prestavaný, ale výberkový spôsob hospodárenia je to, čo umožní lesníkom pokračovať v 700-ročnej tradícii, vďaka ktorej tu máme lesy, aj ďalších 700 rokov. A verte tomu, že bude aj drevo, aj vzduch, aj kyslík, aj pôda, aj hospodárenie. Pretože divočina, síce podľa niektorých ochranárov zachráni svet, ale my vieme, že musíme hľadať, a preto tam nachádzam s nimi aj spoločné prieniky. My musíme hľadať mieru zasahovania do krajiny a tá miera je daná práve tým, že výberkový spôsob vyhovuje každému, kto sa s ním zoznámi a našou povinnosťou je ho zavádzať a mojou ambíciou je dostať ho aj do tohto zákona. Dobre.
Ešte by tam bolo treba rozprávať o mimoprodukčných funkciách, ale však napokon sa prihlásim do rozpravy. Síce neviem, ako čo ma teraz čaká, keď musím odísť. Ja či sa budem môcť, alebo ako to bude s prerušením tohto vstupu, alebo do akej miery musím ctiť. No tak dobre. Tak skúsim ešte veľmi rýchlo na záver povedať jednu dôležitú vec. A to je tú, že som hrdý na to, že v tejto chvíli vám môžem oznámiť to, čo napokon možno máte už aj na svojich stoloch, laviciach poslaneckých, že svojím spôsobom bez toho, aby som do toho vnášal nejakú iróniu, mám na našej strane, máme my traja predkladatelia obrovskú podporu. Je to podpora súčasného pána premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, je to podpora súčasného pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, prepáčte, poradie som mal zmeniť, ospravedlňujem sa, a je to podpora súčasného ministra pôdohospodárstva a životného prostredia Ľubomíra Jahnátka. Tie texty, ktoré nebudem čítať, hovoria o tom, že títo dôležití ľudia si v minulosti, a verím tomu, aj dnes uvedomujú potrebu práve hľadania takéhoto zákona, nájdenia ho. Ja som im za to vďačný a opieram sa o ich slová. Vôbec tu nesmieme hľadať žiadnu špekuláciu, kto je z akého politického košiara, musíme hľadať len spoločný záujem tejto krajiny. A ten je vyjadrený aj v slovách pána Fica, pána Gašparoviča a pána Jahnátka. Ja im za to ďakujem. Tie texty, keď si prečítate, no neviem, kto by voči nim mohol nejakým spôsobom čosi namietať, pretože vznikli v súvislosti s týmto podnikom, o ktorom hovoríme dnes, a vznikli určite z úprimnosti ich predstáv. Ja sa k tomu pridávam a prosím, aby ste sa k tomu, ak to bude len trocha možné, pridali aj vy.
Ja verím, že tento zákon, dostal som od novinárov otázku, že kedy, ako, či verím. Áno, ja som naivný a verím. Možno, že nie dnes, hoci bol by som rád. Ale takýto zákon tento podnik potrebuje, pretože nejde o podnik, nejde o jeho spôsoby riadenia pod vplyvom konkrétnych politických zoskupení. Ide o jeho záujmy, ktoré presahujú aj naše poslanecké mandáty, aj mandáty tých, ktorí sú dnes na jednotlivých ministerstvách a sú potrebné práve z pohľadu občanov tejto krajiny, o ktorých budúcnosti nevieme veľa. Ale, že budú potrebovať čoraz viac pitnú vodu, nespľundrovanú pôdu, čistý vzduch aj to drevo, aj duševnú hygienu.
To všetko je úplne jasné a to všetko im vie v lepšej kvalite zaručiť zákon, o ktorého podporu vás týmto všetkých prosím a ďakujem za pozornosť.