Videokanál poslanca

Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo. Chcem povedať, že som znepokojený. Možno, že je v tom aj sila kultivovaného prejavu pána Kollára. Možno, že je v tom aj to, že nie všetkému som dostatočne porozumel. Možno nás je tu takých viac, ale znepokojenie, ktoré vyvolal vo mne jeho prejav v rozprave, si myslím, že je oprávnené. A budem úprimný, počul som kedysi, že najlepšie prognózy sú tie, ktoré sa nikdy nesplnia, a veľmi by som si želal, aby prognóza alebo skôr predpoklad blízkeho vývoja pána poslanca Kollára bola natoľko dobrá, že sa nenaplní.
A možno aj prianie vám, pán minister financií, aby ste boli tiež dobrý prognostik a aby tá vaša prognóza bola ešte lepšia, ako bola prognóza pána Kollára. Ja si to želám naozaj úprimne bez nejakej zlomyseľnosti, lebo sa cítim byť občanom tohto štátu, nielen poslancom. A predovšetkým by som to želal ozaj všetkým, ktorí nemajú také možnosti ako my, aby tá vaša prognóza bola veľmi, veľmi dobrá. Ale obávam sa, že množstvo tých faktov, ktoré pán Kollár tak elegantne a myslím, že veľmi kultivovane povedal, bolo také silné, že ak nedokážete na to zareagovať spôsobom, ktorý bude aspoň na tejto úrovni, tak sa bojím, že moje znepokojenie bude pretrvávať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem, vážený pán kolega, za podporu. A prosím vá,s aj všetkých, aby sa teda vyjadrila aj v hlasovaní.
Veľmi pekne ďakujem.

Dobrý deň prajem. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja tiež možno budem presne pokračovať v dikcii toho, čo povedal kolega predseda výboru Mikuláš Huba, a to kvôli tomu možno, že doplňujúci návrh, pozmeňujúci, ktorý predkladám, sa každú chvíľu mal zjaviť tu v sieni zákonnosti. Verím že sa tak stane, a kým sa tak stane. Tak ja vlastne zopakujem tie svoje hlavné motívy, ktoré ma k tomu viedli a ktoré zjavne sme si neporozumeli s pánom ministrom aj pred chvíľočkou na spomínanom výbore.
Ja považujem za svoju povinnosť zopakovať, že tento zákon skutočne vyvoláva spomienky, veľmi pietne a veľmi smutné, na 75 mil. eur, ktoré v súvislosti s emisnými kvótami v minulých rokoch unikli občanom Slovenskej republiky z vrecka. Môžeme to obracať akokoľvek, tento kameň, furt tá žilka toho nesmierneho podvodu na občanoch Slovenska sa bude zjavovať v tom kameni, nech ho budete otesávať v tejto sieni akokoľvek. Ale ja viem, ten zákon nie je on tom, aby sme teraz rozprávali o spôsoboch, ktoré majú viesť k tomu, aby sa občanom Slovenska vrátilo ukradnutých 75 mil. eur z titulu podivuhodného a určite nesprávneho predaja emisných kvót.
Ja som presvedčený, že táto vec pripomína tie nožnice, ktoré som spomínal tu včera, že to je jedna z obrovských, ale stále len detailných ukážok toho, aké veľké môžu byť rozdiely medzi tým, čo krásne politici sľubujú svojim občanom, a aké úbohé môžu byť ich konkrétne činy, keď svoje sľuby majú napĺňať. Ale musím byť vecný a spomienky na ukradnutých 75 mil. môžu už ostať iba spomienkami. Verím, že ľudia zodpovední budú konať.
A ja teraz chcem ísť k tej podstate svojho pozmeňovacieho návrhu, ktorý spočíva v tom, že ja sa len chytám základnej zmeny, ktorú predkladateľ tohto návrhu vlastne uvádza v dôvodovej správe. Však tam sa vymenovávajú taxatívne základné rozdiely, ktoré vznikli medzi doterajšou právnou úpravou a súčasným návrhom.
A jedna z týchto zmien veľmi jasne hovorí o tom, že je tam práve uvedená doložka, že sa vytvára nový spôsob a nové možnosti postihu ľudí, ktorí pri obchodovaní na trhu s emisnými kvótami zneužijú svoje postavenie. Čo to znamená? To znamená toľko, že tvorcovia tohto zákona na ministerstve životného prostredia si uvedomili tú smutnú minulosť, ktorú som spomínal, a sú zrejme uzrozumení s tým, že tieto veci neboli správne. Lebo veď ak by boli spokojní s tým, ako to všetko v minulosti bolo, načo by sa snažili vytvoriť § 33 tohto zákona? Tento paragraf ja som nevymyslel, ale som rád, že tam je. A vlastne ani žiadne veľké nóvum nevkladám, lebo pán minister mi spomínal pred pol hodinkou, že vlastne prijatie môjho pozmeňujúceho návrhu by viedlo k tomu, že by sa zrazu veľmi narušili doterajšie skĺbenia právnych systémov, ktoré zabezpečujú všetky súvislosti týmto zákonom zmienené, a že by som vstúpil do vecí, ktoré jednoducho by boli v tejto fáze už takpovediac nezvládnuteľné.
Vôbec nie. Paragraf 33, opakujem, ktorý hovorí o zneužití pri obchodovaní s emisnými kvótami, som ja nevymyslel, dali ho tam pracovníci ministerstva životného prostredia a dali ho tam zrejme vedomí si toho, čo sa stalo v minulosti. A teda veľmi múdro postupovali, rozhodli sa zabrániť opakovaniu tejto temnej minulosti. Takže ja s tým súhlasím. A celá tá moja technicko-legislatívna úprava je založená len na tej maličkosti, že hľa, pozrime sa, čo teda ministerskí úradníci napísali a čo chceli zmeniť. Napísali, že zasvätené osoby, ktoré sa nejakým spôsobom dopustia deliktu pri obchodovaní na aukciách s týmito produktmi, môžu byť skutočne postihnutí. Tlieskam, je to správne. Dobre sa rozhodli ministerskí pracovníci. A zároveň tam dávajú aj taxatívne možnosti. Buď teda sú povinní urobiť nápravné opatrenia, to je tá čarovná klauzula všetkých týchto textov, alebo sú, je možné ich zaťažiť pokutou do výšky 800 000 eur, alebo sú povinní škodu, ktorú spôsobili pri zneužití svojho postavenia zasvätenej osoby pri obchodovaní na aukčných trhoch s emisnými kvótami vrátiť. Teda buď, alebo, alebo. A ja som sa zameral iba na tú maličkú zmenu, ktorá, vlastne až možno trocha zbytočne, že ju takto podrobne rozvádzam, ale keďže sme si zjavne s pánom ministrom neporozumeli, tak musím. Hovorím len o tom, že by som považoval za nesprávne, aby bola možnosť v prípade, že zasvätená osoba v duchu tých smutných tradícií by opäť zneužila svoje postavenie, že by teda buď urobila nápravné opatrenia, alebo by dostala pokutu, alebo by bola povinná nahradiť škodu, ktorú svojím zneužitím svojho postavenia spôsobila. Veď je to ten paradox! Že ak som teda spôsobil škodu a som z toho usvedčený, no tak ju mám iba nahradiť? Tie milióny, ktoré unikli? No však to je moja povinnosť! Veď keď zlodej, ktorý vracia svoj lup, ešte nenapravil svoju chybu, až potom môže byť očistený podľa všetkých právnych systémov od Chammurapiho, až keď teda dostane, dostane aj trest.
Takže si dovolím upozorniť, že v tejto legislatívno-technickej malej úprave poukazujem len na to, aby bola možnosť, ak by niekto sa vydal po stopách pán Slotu z roku 2006, 2007, aby bola možnosť v prípade tohto zákona o emisných kvótach osobu, ktorá bola usvedčená z takéhoto postupu, požiadať nielen o to, aby láskavo vrátila svoj lup, ale aby bola potrestaná aj pokutou do výšky 800 000 eur. To je suma, ktorú som nenavrhol ja, ale ktorú tam dali pracovníci ministerstva životného prostredia.
Takže prosím len o podporu a porozumenie, nič zásadné nemením, nevstupujem ani do Export-import banky, ani do Národnej banky, ako mi to bolo spomínané na výbore, vstupujem len do maličkých čiaročiek, kde ruším slovíčka "alebo, alebo" a nechávam tam možnosť, aby zákonodarca uplatnil povinnosť súbežne požadovať nielen vrátenie uchmatnutých peňazí, ale aj potrestať do tej pozoruhodnej výšky 800 000 eur, čo považujem za správne. Takže toľko na vysvetlenie.
Ja teraz neviem, do akej miery sa dopúšťam nejakého prehrešku voči postupom zaužívaným v tejto sieni zákonnosti. Aha, to musí byť prečítané. Takže predsa som to len stihol, no, s prepáčením, ozaj musím len podporiť to, čo povedal kolega Huba, no ja možno som málo šikovný, ale ja to fakt som nestihol, keďže zrýchlené konanie je zrýchlené konanie a ja nie som taký rýchly, ako sú tieto konania.
Takže dovoľte, aby som v duchu svojej povinnosti prečítal aj pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského k vládnemu návrhu zákona o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, ako o nich hovorí tlač 289.
Vládny návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I § 33 ods. 8 písm. a) sa vypúšťa slovo "alebo".
2. V čl. I § 33 ods. 8 písm. b) sa slovo "alebo" nahrádza čiarkou.
Spoločné odôvodnenie k bodom 1 a 2, tak ako som ich prečítal. Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorá sa bezprostredne viaže na bod 3 tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
3. V čl. I v § 323 sa za ods. 8 vkladá nový odsek 9, ktorý znie:
"9. Sankcie podľa ods. 8 možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou."
Doterajšie odseky 9 až 12 sa označujú ako odseky 10 až 13."."
Odôvodnenie: Dôvodom navrhovanej zmeny je zakotvenie možnosti uplatniť sankcie za porušenia ustanovení § 33 odsekov 1, 2, 4 až 7 zákona buď alternatívne, to znamená, každú sankciu jednotlivo, alebo spoločne v kombinácii s inou sankciou. Vládny návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov vychádza z možností ukladania sankcií alternatívne, domnievame sa však, že na dosiahnutie účelu tohto zákona je potrebné tiež ustanoviť možnosť ukladania sankcií vzájomne s inými sankciami.
V súvislosti s kauzami, akých sme boli svedkami na Slovensku v minulosti (napr. tzv. nástenkový tender) je nevyhnutné zamyslieť sa nad tým, či sankcie uvedené v § 33 ods. 8 vládneho návrhu zákona, predovšetkým za obchodovanie s dôvernými informáciami alebo za manipuláciu trhu, sú primerané, efektívne a v určitom slova zmysle aj odrádzajúce sa dopúšťať takýchto foriem protiprávnej činnosti. Zdá sa totiž, že tomu tak nie je, najmä ak možnosť sankcie uvedené v § 33 ods. 8 písm. a), b) alebo c) uložiť je len samostatne a nie aj spoločne v kombinácii navzájom, čo je cieľom tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Na druhej strane je 15 podpisov. Takže ďakujem za upozornenie, splnil som si teda tú predpísanú formálnu povinnosť. A už len zakončím tým, že ozaj si myslím, ak teda naša stopäťdesiatka to mieni statočne, ak sme presvedčení o tom, že chyby sa majú naprávať, je to ľudské, že ich robíme, že ich robia všetci, aj my, ako sme tu, tak potom by sme, súc poučení tými uchmatnutými 70 mil. eur, by sme mali jednoznačne si povedať, že táto drobná úprava odradí ľudí, ktorí budú požívať štatút zasvätenej osoby, od toho, aby možno sa viacej zamysleli nad nejakými zištnými cieľmi, ktoré by mohli vo svojich funkciách prejaviť, pretože história učí, že voči takýmto úmyslom mnohokrát sme málo imúnni. A ja súhlasím s tým, že treba najmä dobrým slovom, ale zjavne v niektorých prípadoch je potrebné použiť aj hrozbu. A som presvedčený, že jedno z riešení, nielen pri tomto maličkom zákone, ale pri veľkých zákonoch, pri zákone o štátnom rozpočte, pri hľadaní chýbajúcich zdrojov pre Slovenskú republiku, jedna z obrovských možností je to, že štátni úradníci, ktorí sa dostanú do svojich funkcií v súlade so svojím rozhodnutím, nikoho nemožno nútiť, sa budú cítiť byť zaviazaní svojou zodpovednosťou a budú si uvedomovať aj hrozbu a hrozby, ktoré nad nimi v prípade, že by porušili svoje povinnosti dobrých správcov tejto krajiny, by stáli. Toto je maličký príspevok k tomu, aby sa tak stávalo čím ďalej v čoraz väčšej miere. A ja som rád, že som mal možnosť vám, aj vám, vážený pán minister, svoj úmysel takto vysvetliť.
Ešte raz, pekný deň. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali na moje vystúpenie. Ale len veľmi stručne chcem pripomenúť, že za chvíľočku budeme sa venovať vážnemu zákonu o štátnom rozpočte, budeme odpovedať na otázku, kde hľadať chýbajúce zdroje, a chcem teda veľmi pekne poprosiť celú 150-ku, aby sme sa pozreli aj týmto smerom. Nie kvôli tomu, aby sme ľudí nehodných dostali kdesi do kriminálu, už ich čert ber, prepáčte za výraz, ale aby sa tieto veci neopakovali. Lebo som presvedčený, že ak dokážeme zabrániť ich opakovaniu, tak budeme mať veľmi peknú kôpku peňazí pre pána ministra financií navyše a to vlastne chceme spoločne dosiahnuť. Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, zdá sa mi neúctivé voči občanovi Slovenskej republiky, aby pri prejednávaní tohto zákona nezaznela dnes a práve v tejto súvislosti jedna pietna spomienka. Je to pietna spomienka na 75 mil. eur, o ktoré sme občanov, ktorých denne presviedčame o veľkej potrebe kryť schodok na regulárny chod tejto krajiny, pripravili práve v rokoch minulých, myslím, že to bol rok 2006 alebo 2007, keď v súvislosti s emisnými kvótami a ich predajom sa nám stratilo 75 mil. eur. Obrovská čiastka. Možno len aktuálne prirovnanie, práve toľko tuším chýba teraz na tých druhých 5 % pre učiteľov. Nechcem tu prihrievať politické polievočky. Chýba to aj na množstvo iných miest. Jednoducho tie peniaze patria občanom Slovenskej republiky a môžme sa spoločne spýtať, kedy ich dostanú.
Nie je možno dôležité rozprávať o samotnej obrovskej čiastke 75 mil. eur, ale možno o tom, že táto čiastka a súvislosti, ktoré sú s ňou spojené, symbolizujú tie stále viac a viac sa roztvárajúce nožnice medzi tým, čo je politik schopný peknými rečami občanom, ktorí mu dajú mandát, sľúbiť a medzi tým, ako reálne žalostne môže vypadať jeho konkrétna politická prax.
Ja viem, v tejto súvislosti určite by ste mi veľmi radi pripomenuli - a kľudne to môžte urobiť a ja s tým budem súhlasiť -, že vtedajší predseda vlády a zároveň súčasný pán premiér konal napokon rázne. Odišiel najprv pán minister životného prostredia Chrbet, za ním pán minister životného prostredia Turský a potom na chvíľočku nastúpil, ak si dobre pamätám, pán Čaplovič ako zastupujúci minister životného prostredia.
Bola to pekná forma, len ja sa spytujem: A aký ostal obsah po týchto, síce dôležitých, ale predsa len relatívne prázdnych politických gestách? No obsah je ten, že 75 mil. eur dodnes občanom ktosi dlží. Je to obrovská čiastka.
A ja si dovolím, nie je to asi zvykom vás poprosiť, aby ste ma nebombardovali vo faktických poznámkach tým, že predsa my sme tu zákonodarcovia a že výkonná moc patrí niekde inde a prečo by sme my tieto veci mali riešiť. Ja som presvedčený, že ten mandát od občanov Slovenskej republiky sme dostali práve preto a možno jedine preto, aby sme všetkými možnými spôsobmi hájili ich záujmy. A ja si myslím, že záujem, v dnešnej dobe zvlášť, nájsť 75 mil. podivne stratených eur v súvislosti s emisnými kvótami je skutočne legitímnym záujmom, a ja si myslím, že 150 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je plne kompetentných nato, aby sa pokúsili tieto chýbajúce peniaze v každom prípade získať tam, kam patria, do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Možno to nebude jednoduché, ale som presvedčený, že statočná a potrebná cesta je práve takáto. Nehovorte, na tom nezáleží, ale hovoriť o tom, že urobíme pre to všetko a že možno sem budú prichádzať páni ministri, ktorí politicky zodpovedajú za to, aby sa v tejto republike vykonávalo vyšetrovanie, tak ako sa má, a aby sa súdilo, tak ako sa má, dovtedy - pred všetkých stopäťdesiatich, nie pre ľavicu a pre pravicu, ale pred 150 zástupcov ľudu, ktorí budú pýtať pre svojich občanov 75 mil. eur naspäť, pretože taká je spravodlivosť a tak hovorí aj ľudskosť, logika a podstata tejto veci.
No dobre, to bol úvod. Ale ja, samozrejme, chcem sa vyjadriť aj k zákonu, ktorý teraz prerokovávame a o ktorom chcem povedať, že v zásade, keď som si ho prečítal, je relatívne zložitý, ale nenachádzam na ňom nejaké veci, ktoré by som chcel priamo považovať za nevhodné. Naopak, je tam kopa zmien oproti pôvodnému zneniu, ktoré sa mi zdajú správne, a chcem v tejto súvislosti oznámiť, aj v nadväznosti na to entrée, ktoré som pred chvíľočkou mal, len to, že pri druhom čítaní predložím pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu a bude sa to týkať § 33 ods. 8, ktorý hovorí o sankciách pre ľudí, ktorí sú zákonom pomenovaní ako zasvätené osoby, a to sú teda ľudia, ktorí požívajú vysokú dôveru ako štátni úradníci a ktorí majú možnosť v prípade, že by sa chceli vydať po stopách Jána Slotu, urobiť zase nejaké nepekné milióny mínusové pre občanov tejto krajiny.
Nuž aby sa tak nestalo, tak ja ďakujem autorom tohto návrhu, že už na to mysleli, že sankcie sú tam pomerne veľké, ale predsa len budem mať veľmi praktický a veľmi jednoduchý pozmeňujúci návrh práve k tejto osmičke, pretože tam sa hovorí, že osobám zasväteným, zodpovedajúcim za obchodovanie s týmito kvótami, je možné buď a) teda uložiť povinnosť vykonať nápravné opatrenia, alebo im udeliť pokutu do výšky 700 000 eur, alebo ich požiadať, aby škodu, ktorú spôsobili - alebo zaviazať, nie požiadať -, aj nahradili.
No zdá sa mi to paradoxné po tejto skúsenosti, ktorú republika má s postupom ministra životného prostredia za Jána Slotu, aby sme boli takí mäkkí v tejto osmičke v tej tridsaťtrojke, paragrafe, a hovoriť, že buď - alebo. Vážený zlodej, nuž, keď ťa prichytia, budeš musieť možnože vrátiť a možnože ti dáme pokutu a možnože len nápravné opatrenia. Môj pozmeňujúci návrh sa bude týkať jednoducho toho, aby zasvätená osoba, ktorá sa dopustí takého žalostného postupu, verme, že je to už potenciál, ktorý nehrozí, ale dobre, že na to myslíme, bola povinná urobiť nielen zákonné opatrenia, nápravné, ale aby aj bola povinná zaplatiť pokutu, možno od nuly, ale až do výšky tých 800-tisíc euru, a, samozrejme, aby aj láskavo vrátila ten lup, ktorý by svojím činom na majetku občanov Slovenskej republiky spôsobila.
A už budem končím len tým, že mi to pripomína vlastne aktivitu spred minulého týždňa, keď som s pánom kolegom Procházkom a Kadúcom predložil zákon o štátnom podniku, jeho novelu, kde sme veľkú pozornosť venovali práve zvýšenej zodpovednosti štátnych úradníkov za svoje činy, za svoje konanie, ktoré má ísť tak ďaleko, tá zodpovednosť, že v prípade, ak sa štátny úradník dopustí toho, že jeho pričinením sa spôsobí na úrade, za ktorý zodpovedá, škoda, nuž že je povinný nielen symbolicky zaplatiť nejakú tú pokutu a zaplatiť politickú daň, ale zaplatiť aj plnú škodu, ktorá jeho počínaním nenáležitým vznikla.
A vtedy mi odkázal pán minister Jahnátek, že nech si snívam tie svoje sny naďalej, tak ja si ich budem snívať a tvrdím, že takéto ustanovenie aj v súvislosti s týmto zákonom, ale, samozrejme, aj v celej šírke toho, čo tu riešime, bude musieť prísť, pretože to je riešenie, ktoré je správne. Ľudia, ktorí majú vysokú dôveru a vysoký mandát, musia mať aj vysokú zodpovednosť. A preto som hlboko presvedčený, že raz to skutočne, tento sen bude dosnívaný do reality a že aj v takomto prípade budeme musieť sa zhodnúť na tom, že taká vysoká sankcia v podobe náhrady celej škody je nutná.
Lebo niekto mi odpovedal vtedy tak zaujímavo, že - a kto by vlastne potom išiel robiť tú zasvätenú osobu v tomto prípade alebo do toho štátneho podniku, keď je tu taká veľká hrozba? Pôjde tam robiť každý slušný človek, ktorý bude vedieť, že má v takomto zákone oporu a že si povie, áno, som tu zaviazaný vysokou zodpovednosťou, a preto nemôžem si dovoliť žiadne úchylky, aj keď ma možno na to niekto bude nahovárať, čo býva, žiaľ, dosť častá prax z desaťročí posledných dvoch. Nuž a kto si povie, že to nedokáže, takúto ťarchu uniesť, nuž tak potom si bude musieť povedať, že radšej na ponuku takéhoto typu nebude reflektovať.
Takže predložím pozmeňovací návrh, ktorý sa bude týkať toho, aby tie tri body neboli alternatívne, ale aby boli jednotné, čo sa týka sankcií.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Milé kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám predniesol návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k 20. výročiu k vzniku iniciatívy Bratislava/nahlas:
"Národná rada Slovenskej republiky
a) berie na vedomie, že v októbri 1987 vznikol fenomén s názvom Bratislava-nahlas. Išlo o iniciatívu 23-členného autorského kolektívu, ktorý v rovnomennej publikácii priniesol komplexný a nezávislý pohľad na stav a vývoj životného prostredia v Bratislave i v celom bývalom Československu, ktorý v závere obsahoval viac ako 300 odporúčaní, ako situáciu zlepšiť. Autori vyzývali kompetentných, aby umožnili verejnú diskusiu o nastolených problémoch.
Vtedajší komunistický režim pochopil túto kritickú iniciatívu ako útok voči nemu samému a podľa toho sa aj zachoval. Vystavil autorov, redaktorov i recenzentov publikácie represáliám. Ku cti členov autorského kolektívu Bratislava/nahlas slúži skutočnosť, že nikto svoju účasť a názory vyjadrené v publikácii ani pod tlakom represívnych orgánov neodvolal. Iniciatíva Bratislava/nahlas prispela výraznou mierou k tomu, ako kultivovanie prebehla nežná revolúcia na Slovensku, že dnes dýchame čistejší vzduch a žijeme v demokratickejšom štáte, ktorý garantuje základné slobody vrátane slobody slova."
Národná rada Slovenskej republiky
"b) vyjadruje pri príležitosti 25. výročia vzniku iniciatívy Bratislava/nahlas ocenenie občianskej angažovanosti, odbornej erudície i ľudskej statočnosti autorov tejto iniciatívy.
Bratislava november 2012."
Vážená pani podpredsedníčka, ďakujem, skončil som.

Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Možno, že bude dobre predsa len trošinka oživiť tú históriu, veľmi stručne ešte raz prebehnem, že tak, ako to tu pred časom povedal pán Kvasnička v inej súvislosti, že spomenul jedného slovenského literáta, on ho nemenoval, ja viem o koho ide, keď hovoril, že preto volí tie slová, lebo na každom z nich je krv moja prischnutá, boli to slová Ivana Krasku, keď ho kritizovali za iné súvislosti. Ja chcem povedať tak trocha bez nejakého pátosu, že do týchto návrhov, ktoré sme vložili ako predkladatelia, je vložená nie nejaká predstava, túžba zaujať alebo nejaké politikárčenie, ale ani tá krv, samozrejme, nie, ale hlboké presvedčenie o tom, že veci dozreli na riešenie, ktoré vôbec nemusí mať presne tú podobu, o akej dnes rokujeme, ale ten duch tej podoby, o ktorom dnes rokujeme, by mal byť zachovaný, pretože nie nejaké predstavy, ale skúsenosť nás naučila a poučila, že veci boli dohnané do krajnosti, ktorá aj na našom ubolenom a ustráchanom Slovensku občas, keď sa už s materským mliekom dostávame k tomu: "Daj pokoj - máš pokoj, neozývaj sa, lebo zle skončíš," prešla do tej hranice, kde sme sa dostali - k potrebe vyjadriť sa. A ako to dopadlo, to neni podstatné a nechcem tie súvislosti spomínať, len chcem upozorniť na to, že tento zdroj tohto zákona, ten prameň nie je chuti lacnej predstavy zaujať a dačo tu tuná povedať, ale ozaj takej bytostnej potrebe, keďže je to kus môjho života a ja som vďačný aj kolegom, ktorí odborne do toho vstúpili, vyjadriť presvedčenie o potrebe zmien.
Ja by som povedal možno to, čo tu zaznelo aj pred chvíľočkou o tých niektorých konkrétnych výhradách s tým zabetónovaním. To sa dosť často stáva, že my spomíname, no dobre, my by sme tu zmenu aj podporili, ale viete teraz je pri moci táto konštalácia, ona si zabetónuje svojich ľudí a neurobíme potom nič. Ja som to v inej súvislosti už povedal, no tak furt musí byť pri moci nejaká konštalácia, tak jej umožníme, aby hoc aj za tú cenu, že to bude mať aj svojich ľudí, aby mohla kvalitu istej zákonnej normy zdvihnúť.
A okrem toho tu by som upozornil pána Simona, že práve, keby to čítal, to znenie nášho návrhu, tak tam sa práve uvažuje o tom, že dozorná rada, ktorá bola konštituovaná podľa starého zákona dobehne a všetky tieto veci platné podľa tohto zákona začne riešiť až nová dozorná rada, ktorá by nastúpila potom, ako by vstúpila táto novela do platnosti, a to teda nie od 1. januára budúceho roku, ale neskôr. Takže aj to zabetónovanie by som nevidel ako taký základný problém.
Ale bola oveľa vecnejšia pripomienka, čo sa týka rozhodovacích práv v moci pána prezidenta. No, viete, je to raz najvyššia autorita v tomto štáte a nech sa na to pozerám akokoľvek, veľmi by som si cenil v súvislosti s tým, že hovoríme o takom obrovskom majetku, o takom významnom majetku, o takom potrebnom majetku, že áno, že pán prezident by menoval na základe nominácií konkrétnu dozornú radu, ktorá by bola tým najvyšším garantom, akého si viem predstaviť, a to neni moja predstava, to je predstava skúsených lesníkov a správcov lesa vo vyspelých krajinách. A napokon, aká je vôľa pána prezidenta pre to, aby sa rozhodol až tak veľmi zle, ako povedzme to nejak naznačil pán Simon, ako keby sme mali dopredu toto rozhodnutie opečiatkovať nedôverou. Však on dostane nominácie tých najvýznamnejších zoskupení, ktoré vstupujú so svojimi profesnými predstavami do lesov Slovenskej republiky. Od pána ministra, cez zamestnancov, cez Slovenskú lesnícku komoru, cez Lesnícku fakultu Technickej univerzity vo Zvolene, cez Štátnu ochranu prírody, cez Zväz spracovateľov dreva. Môžeme sa baviť ešte o tom rozšírení, o zúžení, ale našou predstavou predkladateľov bolo to, že keď použijeme najlepšie personálne zdroje z týchto zoskupení, tak by sme pána prezidenta zase nevystavili do takého veľkého rizika, že sa rozhodne nejak účelovo pre niekoho, že ho zabetónuje.
A viete s tým betónovaním ešte jedna poznámka. Nech by sme tu sedeli v tejto snemovni deň aj noc, až kým nevystúpi z komína ten slávny biely dym, že sme sa, tak sa nedočkáme schválenia takej normy, ktorá by bola dokonalá a ktorá by garantovala, že už nikto ani s tým najlepším úmyslom nedokáže do toho zákona vstúpiť. Lebo je úplne jasné, že aj v tom najlepšom systéme, ktorý vymyslíme, ak doňho dosadíme ľudí, ktorí fakt nebudú mať správne vlastnosti morálne, odborné, tak nebude fungovať. A, naopak, aj do zlého systému, keď dosadíme správnych ľudí, tak dokážeme veľa. Takže ja by som sa toho nebál a rozhodne necítim zatiaľ nič zmysluplnejšie navrhnuté na to, ako by mohla byť kreovaná táto dozorná rada, o ktorej som presvedčený, že by neslúžila len potrebám toho podniku, ale by slúžila jednoznačne aj pánovi ministrovi, ktorý, som presvedčený, by bol schopný sa do istej miery sa spoľahnúť na to, že má spôsob riadenia s najvyššou kvalitou, aká bola možná a ak by došlo k pochybeniu, tak na to je tiež mechanizmus. Pán prezident dal, pán prezident vezme ako najvyššia autorita štátu, ak niekto morálne pochybí, ak niekto jednoznačne urobí čosi, čo je v rozpore, tak môže konať. Ale to treba určite domyslieť, súhlasím. To sú v tejto fáze možno, že veci, ktoré vyslovene vítam, že sa môžeme o nich zamýšľať. Len jednoznačne sa dohodnime na tom, že ak teda by sme v tomto podniku chceli zabezpečiť lepšie fungovanie, tak je to potrebné odraziť sa od nového spôsobu riadenia, od nového kreovania orgánov a nestačí hovoriť o tom, že všetko je dobré tak, ako bolo, že nič lepšie neexistuje.
Ja som si poznačil veľa tých poznámok. Nechcem byť neúctivý voči vášmu, nášmu času, ale konkrétne k tomu etickému kódexu, ktorý je tak často spochybňovaný, že vlastne de facto existuje. No je to vlastne živí dôkaz, že nefunguje, keď ja, človek, ktorý od 10. januára 2010 dal výpoveď z Lesov Slovenskej republiky pre závažné príčiny, tak som ešte stále dnes ráno označený na tej webovej stránke ako člen etickej rady. Áno, treba ju obnoviť a treba vložiť tento inštitút, ktorý nemusí mať žiadne právne súvislosti, tak ako zase by sme ich tu hľadali, že ako to bude fungovať, aké bude mať právne mechanizmy, aby zafungoval. Ak zamestnanci podniku, ak jeho partneri obchodní, ak verejnosť bude mať možnosť obrátiť, prečítať si etický kódex a obracať sa na túto etickú radu, tak opäť nerozprávam len s pocitom nejakej teórie, ale z presvedčenia, že bude možné, aby tá etická rada zaujala stanovisko, ktoré bude a osoh všetkým zúčastneným stranám.
Zisk. Zaznela tu kategória zisku. Lesníctvo je, a spomínal som tých 18 mil., pri všetkej úcte lesníctvo je jediná hospodárska činnosť, kde zisk nesmie byť cieľom hospodárenia. Ak by sme sa pozerali na tom tým spôsobom, tak by sme mali sa zhodnúť na to, že všetky peniaze, ktoré z lesa prídu sa musia do lesa aj vrátiť a tie odvody, ktoré aj dnes sú aktuálne považujem za obrovskú škodu, chybu a isté nepochopenie toho, čo to je správa lesného majetku. Kto vytvára veľa zisku ešte neznamená, že hospodári správne. Viete, keď dostanete pár hektárov lesa a budete mať iba za cieľ zisk, pokiaľ tam máte správne drevinové zloženie v správnom veku, tak vy zisk vytvoríte. Len otázka, že čo tam bude po vás. Ale, aby sme o tom nerozprávali ako o zásadnej kategórii, že áno - nie, len by som rád upozornil na to, že ten zisk nemôže byť braný ako dogma, ako modla.
Takisto otázka tých 67 mil., ktoré tu zazneli. Áno, ten argument beriem. Ak by existovala dozorná rada so svojimi právomocami v takej funkčnosti, ako si ju predstavujem podľa tohto návrhu zákona, tak som presvedčený, že by ani nikoho nenapadlo, aby pána ministra požiadal podnik o takúto obrovskú čiastku, o 2 mld. korún, aby sa to vzápätí po niekoľkých mesiacoch neuveriteľne rozplynulo, že podnik zrazu nedostal žiadnu pôžičku, lebo sme do toho zasiahli, a napriek tomu je celkom dobre na tom hospodársky. To je otázka pre tú dozornú radu, ktorá tak nekonala. Ako je možné pýtať 2 mld. a zistíme, že sme nepotrebovali a že len náhodou občania v tomto prípade o tie 2 mld. neprišli? Aký lepší dôkaz chceme na to, že taká dozorná rada, aká bola nebola funkčná a že dozorná akú my navrhujeme by takéto niečo nepripustila. A keby mala také pohnútky, keby sa tak pohrávala s takou myšlienkou, tak som presvedčený, že klauzula, ku ktorej veľmi pomohol pán poslanec Procházka so svojimi pôvodnými návrhmi o hmotnej zodpovednosti, tak ako som to už spomenul, by neumožnila pohrávať sa s myšlienkou, že tie 2 mld., ale však ich schválme, veď. To sú veci, ktoré, som presvedčený, že by mali byť jednoznačne zodpovedané.
A otázka na tú 111-ku, že súčasné znenie dáva dostatočné možnosti a že aký je rozdiel medzi inými majetkami. No, ja súhlasím. Možno, že, nie že možno, určite mal pán Simon pred chvíľočkou pravdu, keď povedal, že no a čo, v Uliči je to iný majetok vojenské lesy? Ja naprosto súhlasím, že ten lesný majetok je rovnako štátny a treba ho rovnako spravovať. Nuž čo nám bráni, ak sa vieme zhodnúť na princípoch fungovania takéhoto mechanizmu, aký je navrhnutý, aby sme to posunuli v istej fáze na všetky ostatné, hoci marginálne z hľadiska územia, ale predsa len štátne územia našej republiky. Alebo poďme ešte ďalej kvalitatívne. Ak sa zhodneme na to, že tie mechanizmy dokážu byť prospešné podnikom a občanom tejto krajiny, tak ich rozšírme na všetky štátne podniky a možno práve Lesy Slovenskej republiky môžu byť zapísané v histórii slovenského parlamentarizmu a vývoja zákonnosti k tomu ako celkom zaujímavý bod, ktorý rozhodol o tom, že sme prešli na vyššiu kvalitu spravovania štátneho majetku.
Ozaj, pripomínam ešte raz vyjadrenia aj pána premiéra Fica, aj pána prezidenta republiky, aj pána ministra, všetko súčasných, kde ich názory neboli názormi predsa povedané len tak do vetra, kde vyjadrili potrebu zásadnej zmeny riadenia tohto podniku. Možno sme nešli tou presnou cestou, ktorá je potrebná. Veď je to prvé čítanie. Ja sa len uchádzam o to, aby sme sa zamysleli spoločne nad tým, či teda cítime potrebu, aby to obrovské bohatstvo krajiny, ktoré všetci potrebujeme, opakujem sa, bolo spravované spôsobom, ktorý dáva záruky k tomu, že bude spravované lepšie ako v minulosti. Určite ten vývoj má svoje parametre. To čo bolo v minulosti dostatočné, dneska nemusí stačiť. Pozerajme sa do budúcnosti a umožníme lesníkom, kde by som sa vždy rád zastával svojho názoru, že urobili pre túto krajinu v 700-ročnej histórii nieže dosť, ale veľmi veľa preto, aby sme mohli hovoriť o 42 % lesnatosti, pretože boli krajiny, ktoré nemali takých múdrych panovníkov, ani lesnícky stav nedokázali vytvoriť a dneska sú to krajiny, po ktorých keď idete, nenachádzate tieň, do ktorého by ste sa ukryli pred páľavou slnka. Naozaj, by som to v tomto prípade priklincoval aj z hľadiska toho odvekého sporu, ktorý by nemal byť odvekým ochranársko-lesníckeho. Často sa hovorí o tom, že lesníci boli prví ochranári a je to pravda. Ale predovšetkým zdôrazňujem, že lesníci to vedia a chcú robiť. Len niekedy zlé vzory, lebo aby sme nehovorili o tom, už tu padli nejaké slovíčka o zlodejstvách a podobne, že lesníci sú apriori všetci ľudia, ktorých možno takto dehonestovať. Ani zďaleka nie. Absolútna väčšina sú kvalitní ľudia, ktorí majú poslanie a nie povolanie. Len viete, ak na vrchole pyramídy nachádzame ľudí nehodných a moja skúsenosť je taká, že nehodní tam boli, tak už je to veľmi filozofická diskusia, koľko strachu musí prekonať tá základňa pyramídy, koľko úvah, rodinných akýchkoľvek musí mať na to, aby sa dokázala cez to nejak pozdvihnúť a povedať si, že ja to idem meniť. Je to veľmi ťažké a aby sme si nemysleli, že hovorím len stále o tom roku 2009.
Posledný, minulý týždeň, nebudem veľmi konkrétny, lebo nechcem, aby sa to nejakým spôsobom teraz dostalo do roviny voľajakých osobných. Ja som tu predsa nie za ani za konkrétnych ľudí, ani za konkrétne nejaké zoskupenia, ale ozaj mi napísal človek, ktorý hovorí: "Idem držať hladovku. Ja sa už na to nemôžem pozerať, čo sa deje v jednom konkrétnom závode štátneho podniku z hľadiska spravovania majetku." Proste, opäť sa stretávam: "Ja by som aj všetko povedal, len nesmiete použiť moje meno." Viete, práve ak by títo ľudia mali záruku, že ich vedú ľudia, ktorí ozaj hľadia na záujem firmy a nie na skupinové záujmy toho pozadia, ktoré vieme, že tu je a že funguje, len je otázka, ako ďaleko pripustíme, tak verte, že to množstvo tých ľudí, ktoré činíme zodpovedným za službu našim lesom a za službu celej krajine by konalo možno ešte oveľa prospešnejšie, odvážnejšie a spravodlivejšie vo svojej činnosti, ako možno niekedy z toho strachu zo svojich krokov ich zvykneme obviňovať.
Áno, zmluvy zverejnené. To vítam. To, myslím, vítame všetci, aby boli zmluvy zverejňované. Na tom asi sa nebude nič meniť. Takže v závere by som si dovolil povedať len toľko, že vám ďakujem za to, že ste ma vypočuli, že ma vypočula sieň zákonnosti, že ma vypočulo možno všetkých päť kolegov lesníkov, ktorí tu sú medzi nami. Ja som šiesty. Pomerne slušná skupina profesná, ale o to nejde, či sú to lesníci, alebo ľudia, ktorí len potrebujú produkty lesa. Ide o to, že tento zaákon, tento návrh, pokorne priznávam, môže mať chyby aj vážnejšie. Len ak sa pozriete na jeho ducha, tak si myslím a spýtajte sa svojho svedomia, tak vám odpovie, že by ten duch tohto zákona nemal byť zatlačený gombíkom, tlačidlom nie do nejakej čakacej lehoty a aby mohol byť posunutý do toho druhého čítania, v ktorom by sme možno dokázali povedať si všetky tie vylepšenia, ktoré ten zákon potrebuje a ktorým by sme dokázali povedať všetkým lesníkom, aj občanom tejto krajiny, že máme záujem, aby správa jeho majetku, v tomto prípade lesného, bola čo najlepšia, pretože to všetci tak potrebujeme. Ďakujem za pozornosť.

Áno.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Milé kolegyne, kolegovia, mám splnomocnenie všetkých šiestich politických klubov k tomu, aby som predniesol návrh na uznesenie, ktorým by sme sa vyjadrili a zaujali postoj k udalosti, ktorá má 25-ročné výročie práve v týchto dňoch, a to k fenoménu, ktorý vstúpil do histórie Slovenska pod názvom Bratislava/nahlas.
Prosím o zaradenie tohto bodu do rokovania nášho.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Prajem všetkým dobrý deň, vážené kolegyne, vážení kolegovia, a dovolím si toto oslovenie rozšíriť ešte o jeden taký možno, že nie celkom tradičný pozdrav a ten bude znieť: "Dobrý deň, majstre!" Komu patrí? Myslím si, že najväčším režisérom býva majster život. A ja mu chcem tak trocha poďakovať, že v tejto chvíli mi umožnil tu stáť pred vami s pokračovaním príbehu, ktorý začal pred tromi rokmi v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky a ktorý dnes pokračuje pre mňa pamätným okamihom, keď zákon, o ktorom som predpokladal, že bol napísaný síce s najlepším úmyslom, ale že nikdy sa sem nedostane, prichádza sem pred vás do siene zákonnosti.
Ide o novelu zákona č. 111 o štátnom podniku v znení neskorších doplnkov a zmien a o zmeny a doplnky niektorých ďalších zákonov, ktoré som pripravil spolu so svojimi spolupredkladateľmi, poslancami: pánom Miroslavom Kadúcom a pánom Procházkom, pánom Radoslavom Procházkom.
Chcem povedať, že okrem nás troch sú spoluautormi tohto zákona aj ďalší ľudia. Spolu tento zákon predkladajú desiatky, stovky kolegov a kolegýň zo štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorý v júni v roku 2009 vystúpili proti drancovaniu svojho podniku, nabrali odvahu a na chvíľočku vpustili do tohto podniku istú nádej. Bolo toho vtedy priveľa. Spolupredkladateľmi tohto zákona sú mnohí tí, ktorí dodnes požadujú odpovede na otázky, kto bol za toto drancovanie zodpovedný a kto bude zaň potrestaný. Nie kvôli tomu, že by sme mali hľadať za každú cenu príčinnú súvislosť medzi zločinom a trestom, ale kvôli tomu, že táto spoločnosť má morálne zdravie podlomené a odpovede na takéto otázky by jej veľmi pomohli, veľmi ich potrebuje.
Spoluautormi tohto zákona sú tí, ktorí sú presvedčení, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť riadený inak, že musí prejsť ozaj základnou kompletnou prestavbou. Nejde tu o reorganizáciu, aby sme zmenili územné hranice, ale ide o renesanciu základných myšlienok lesníckej práce a lesníckych zásad. Ide o to, aby sme nedelili nové čiaročky na mape Slovenska medzi závodmi, novú reorganizáciu, ktorá tak často býva predmetom rôznych špekulácií, tajomstiev a dohadov, ale aby sme vytvorili nové hranice v myslení kapitánov slovenského lesníctva, ktorí musia veľmi jasne vedieť rozlišovať hranice medzi podvodom a poctivosťou, medzi cieľmi krátkodobými a dlhodobými, medzi záujmami skupinovými a záujmami, ktoré sú verejnoprospešné, celospoločenské a sú záujmami nás všetkých.
Spolupredkladateľmi tohto zákona sú všetci tí, ktorí vedia, že v kanceláriách kapitánov tohto podniku musí byť jedna zástava, ktorá má na sebe tri kopčeky. Pomôžem si týmto cteným štátnym znakom. Na rozdiel od tohto štátneho znaku Slovenskej republiky, tá zástavka v miestnosti kapitánov slovenského lesníctva, tie tri kopčeky majú aj svoje pomenovanie.
Prvý sa volá odbornosť. Vysoká odbornosť, ktorá je založená na tom, že Slovensko má obrovské tradície v lesníctve, jedno z najstarších lesníckych školstiev na svete, fantastických ľudí, ktorí vstúpili do histórie: Rowland, Grajner, Dekret, ale aj dnes žijúci ľudia ako Alcnauer, ktorí obohacujú teóriu bohatou, bohatým stromom praxe a ktorí sú ozaj zárukou toho, že lesníci sú tu ozaj na to, aby udržiavali stav najväčšieho bohatstva tejto krajiny v prevádzkyschopnom stave.
Druhý kopček sa volá morálka. Dovolím si povedať, že nezvratná morálka, ktorá každému z nás občas prináša možnosť nejakým spôsobom sa rozhodovať, či pôjdeme cestou ľahšou, cestou, ktorá pôjde možnože nie celkom k dobrým cieľom, alebo ťažšou, ktorá neraz býva užitočnejšia pre rozhodovanie o tom, čo má v našom živote význam.
No a ten najvyšší kopec, ten najvyšší kopec sa volá pokora. Totižto nad zákonmi v tejto snemovni sú ešte v prípade lesníctva vyššie zákony, a to sú zákony matky prírody, ktoré musia všetci ctiť, občas na to zabúdame, ale práve zákony prírody sú tie, ktoré umožnia, aby takýto podnik, takýto najbohatší podnik v našej krajine mohol fungovať spôsobom, ktorý nám všetkým pomáha. Lebo totižto ľudia, ktorí predkladajú tento zákon, sú presvedčení, že je potrebné, aby sme tento podnik ako najväčšiu fabriku na naše zdravie a na tie dôležité ingrediencie riadili a slúžili týmto lesom lepšie, ako tomu tak bolo doteraz.
Nuž vymenoval som takpovediac trocha symbolicky hypotetických predkladateľov tohto zákona, ktorých tu v tejto chvíli by som povedal, cítim tak vedľa seba a som hrdý, že som sa dožil tejto chvíle, keď tento zákon prichádza sem pred vás, milé pani poslankyne, vážení páni poslanci. Možno v tejto chvíli sa žiada povedať už bližšie k zákonu, ako vlastne vznikol.
Ja nebudem spomínať tie udalosti z roku 2009. Spomeniem iba ich koncovku. Je ľahké kritizovať, je ľahké sa postaviť, no ľahké, mali sme to za sebou. Odišli ministri, odišli generálni riaditelia, zdanlivo sa krízový stav napravil, ale tá podstata sa veľmi nemusela zmeniť. Podstata je v tom zabrániť opakovaniu takýchto nemorálnych spôsobov, ktoré dokázali tak vážne poškodiť krajinu, a spôsobili to, že krajina prišla o milióny a mnohí ľudia o česť, a myslím si, že aj o sebaúctu.
Nuž tak sme rozmýšľali, že treba postaviť systémové riešenie, ktoré umožní tým kapitánom, ktorých som spomínal, z lesného hospodárstva, byť trocha viacej nezávislí na aktuálnej politickej moci a byť viacej závislí na tej matke prírode a na zákonitostiach, ktoré sú spojené s takýmto riadením tohto podniku. A práve tu, keď sme hľadali toto riešenie, sme sa ozaj skupina, ktorú ešte raz rád pomenujem, Marko, Gogola, Fáková, Lehocký, ľudia, ktorí sa postavili proti tomu zlu, a mnohí ďalší s nami sa radili s právnikmi, s lesníckymi expertmi a tézy zákona, ktoré som vtedy publikoval na jeseň v roku 2009 v tejto knižke v Nežnej zelenej, ktoré vypadali ako len výstrel do tmy, boli zrazu celkom podporené a musím spomenúť jedného konzultanta, ktorý je možno konzultantom najvyšším pre nás, a bol som na to hrdý vtedy a som hrdý na to aj teraz, a to je najvyššia formálna autorita tohto štátu, prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič, ktorý si nás vtedy prizval, za čo sme mu vďační boli vtedy aj teraz, a ktorý nielen tak prezidentsky, ale aj tak právnicky prešiel jednotlivé tézy a povedal: "Celkom je to dobré, sa mi to páči". Mal konkrétne pripomienky veľmi právnické, veľmi presné, aj také prezidentské, my sme ich rešpektovali a musím povedať, že sú aj do dnešného návrhu, ktorý máte pred sebou, resp. s ktorým ste sa mohli zoznámiť alebo sa s ním zoznamujete, zakomponované.
A teraz už, aby som ozaj bol stručnejší, skúsme sa pozrieť do toho zákona, akým spôsobom sa snažíme pomôcť touto novelou zákona o štátnom podniku tomu najbohatšiemu, najväčšiemu a najvýznamnejšiemu, som presvedčený, o tom podniku našej krajiny. Je tam niekoľko kapitol, ktorým by sme mohli venovať stručnú pozornosť. No predovšetkým je to novým spôsobom kreovania riadiacich orgánov. Nuž o všetkom rozhodujú ľudia a tak je to aj v tomto prípade.
Tu, pri tomto podniku prechádzame k dozornej rade, ktorá už nebude mať 9 členov, tak ako ukladala pôvodná novela, ale iba 7 a týchto nebude menovať zriaďovateľ, ale ich bude menovať prezident Slovenskej republiky. Budú pochádzať z viacerých zdrojov nominanti, a to: dvoch členov bude menovať minister pôdohospodárstva a životného prostredia, jedného si zvolia zamestnanci v rámci svojej tajnej voľby, zamestnanci podniku, jedného bude menovať Slovenská lesnícka komora, najvyššia to inštitúcia, stavovská organizácia lesníkov, jedného dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, jedného generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody v Banskej Bystrici a jedného prezident Zväzu spracovateľov dreva. Táto 7-členná skupina, mohli by sme povedať, do istej miery tu dochádza aj k úspore, z deviatich budeme platiť iba sedem členov, by mala predstavovať to najlepšie, čo dokáže vygenerovať naša spoločnosť na to, aby vznikol orgán, ktorý bude mať istú záruku vo svojej vysokej odbornosti k tomu, že nie je politický nominant, politickou nomináciou, jej výsledkom, ale že ozaj je výsledkom nominácie tých organizácii, ktoré majú čo prehovoriť do fungovania tohto podniku. Samozrejme, môže vzniknúť námietka, veď aj to budú iba ľudia.
Áno, každý systém sa môže pokaziť, keď do neho vstúpia ľudia, ktorí by nemuseli byť stotožnení s jeho fungovaním, ale som presvedčený, že takýto výber pána prezidenta, ktorý vždycky, to som ešte zabudol povedať, bude mať dvojnásobný počet nominantov a vždy vyberie teda tu polovičnú množinu, by mal byť istou zárukou, že do významnej funkcie členov dozornej rady sa dostane spektrum, ktoré dokáže sa pozrieť na ten podnik spôsobom istým, istej komplexnosti. Keď to poviem tak trocha vulgárne a priznám to, ten samotný orgán bude už menej závislý na aktuálnej politickej moci a bude viac závislý na svojej odbornosti, na svojom svedomí. Dokonca aj termín, resp. lehota, na ktorú by bol menovaný, nebude štvorročná, tak ako je to v podstate dneska, keď rešpektujeme volebné cykly, ale 7-ročná, to znamená, že v rámci 7-ročnej lehoty bude možné považovať týchto ľudí za ľudí, ktorí sú menej závislí na aktuálnej politickej moci.
Ďalším novým prístupom a ešte musím povedať, že prečo tú dozornú radu inakšie. Áno, ja viem, že som do toho zainteresovaný osobne. Ja si pamätám dozornú radu z roku 2009, keď išlo o tie krízové udalosti, ktoré jednoducho zaburácali nielen podnikom, ale aj Slovenskom. Tá dozorná rada, milé poslankyne a poslancovia, zlyhala v plnom rozsahu. Oni tak trošinka, keď cítili, že tá nespokojnosť je taká obrovská, tak mi prišlo v maili, napokon všetko to môžte čítať v tejto knihe, kde teda sa stotožnili veľmi úprimne až s vďakou, že konečne sa to ide riešiť tá hrôza. Ale keď zistili, ako tie vetre prefúkajú a že v podstate opäť sa to vráti do pôvodného stavu, nuž tak sa teda už menej krčili a viacej vyrovnali a moja skúsenosť je dozorná rada v tej podobe politických nominácií zlyhala, je nepriestrelná. To tá jedna konkrétna skúsenosť. Preto tento spôsob, ktorý napokon nie je taký originálny, používajú ho iné vyspelé krajiny Európy lesnícke, by som považoval za istú záruku, že ak by vznikla takáto situácia, tak by už k takému krízovému stavu nemohlo dôjsť a keby k nemu došlo, tak by táto rada vedela konať.
Pozrime sa na funkciu generálnych riaditeľov. Tu tiež vychádza k novému spôsobu menovania tohto najvyššieho predstaviteľa tohto podniku. Už by ho nemenoval priamo vo výberovom konaní pán minister, ale práve dozorná rada by bola tým, ktorá by zorganizovala, kontrolovala, sledovala, aj vyhodnotila výberové konanie na generálneho riaditeľa. Aj tu mám svoju osobnú životnú skúsenosť. Jasné, dá sa povedať, však aj predtým bolo výberové konanie, nemôžem si odpustiť, tu sedí aj kolega, pán Simon, v tom čase minister. Ja som v tom čase mal záujem o, o túto funkciu, bol som na konkurze a s istým úsmevom, ale no, si spomínam na otázky, ktoré som dostal na tom výberovom konaní, napriek tomu, že som predložil elaborát, ktorý mal 24 zásadných bodov, ktoré som dopredu publikoval, zverejnil, ktorý som ponúkol Slovensku aj lesníckej pospolitosti, tá výberová komisia sa na to ani nepozrela a dávali mi také otázky: "No tak pán Mičovský, aké máme kontroly? Aha, neviete, no, predbežnú a následnú. A viete, ako delíme investičný majetok? No tak máme lesné cesty. Ale jednu vec ste zabudli. Čo? Jáj, lesné železnice." No, nevravím, že také otázky nepatria do skúšania, ale v časoch keď treba riešiť zásadné veci a hľadá sa ten kapitán toho lesníctva, ja nevravím, že som bol dobrou voľbou alebo dobrým kandidátom. Neberte ma ako takého ješitu, ale ten spôsob výberu bol svojím spôsobom neuveriteľne ľahtikársky vedený a vravím, ten elaborát, do ktorého som dal všetky svoje najlepšie skúsenosti, presvedčenie, ten nestál tej komisii ani za to, aby ho prelistoval a povedal: "Pán Mičovský, vy ste tam načo?"
Takže opäť dôvod. Áno, nech ho nemenuje pán minister napriamo, nech je tá dozorná rada, ktorá sa istí svojimi vedomosťami a svojimi pozičnými situáciami, z ktorých teda prichádza do tohto orgánu, dôležitého orgánu, dôležitého podniku.
Idem ďalej. Tento zákon prináša nielen nové kreovanie týchto niektorých tradičných orgánov, ale aj nové riadiace orgány. Musím tu spomenúť dva. Jeden je nie možno až tak prekvapivý a jedná sa o etickú radu, ktorej fungovanie považujem v takomto podniku a nielen v takomto podniku, ale hovoríme o Lesoch Slovenskej republiky, za jednu zo základných, jeden zo základných atribútov. Často sa stretávam s tým - etické rady. Etické rady máme už všade. Veď dobre viete, že to je len tak, aby sa nepovedalo. Je to taký módny poryv. Nie je to módny poryv. Etické rady sú veľmi dôležité. Dokonca v tom podniku etická rada fungovala za generálneho riaditeľa pána Vinša, na ktorého spomínam s úctou. Etická rada bola vykreovaná a fungovala. Niekedy to boli, tí ľudia sa na nás začali zrazu obracať. Aj zvonka, aj zvnútra na nás. Ja som bol jej členom. Bol som členom etickej rady, napokon som ním dodnes. Keď som sa pozrel dneska ráno na internetovú stránku Lesov Slovenskej republiky, tak hoci už nie som niekoľko rokov jeho zamestnancom, tohto podniku, tak tam stále fungujem ako člen etickej rady. Je to paradox a svedčí o to o tom, že tá etická rada už teda existuje iba de jure a nie de facto, a preto, keď ju máme zo zákona, aby riešila tie problémy, bude to veľmi fajn. Boli to niekedy také úsmevné, teraz mi vlastne Braňo Škripek nahral jednu myšlienku. Riešili sme takú vec, že sa sťažuje pracovníčka, no tak tam tie obrázky tých dám, ktoré si tí chlapi v tej kancelárii vesia, mne sa to zdá, že to je neetické, to by tam nemalo byť. Čiže riešili sme aj takú vec. Ale riešili sme aj zásadné výhrady voči nehospodárnemu narábaniu s majetkom jednotlivých závodov. Jednoducho generálny riaditeľ dostával pravidelné výstupy z etickej rady a bolo čo riešiť a ľudia sa mali kde obracať.
Ďalší orgán, s ktorým sa stretnete v návrhu tohto zákona, je spoločenská rada. To je nóvum. To skutočne žiadny podnik u nás zatiaľ ešte nemal a je to opäť nie originál myšlienka. Ameriku sme neobjavili. Funguje to tak v bavorských štátnych lesoch. Je to spoločenská rada, ktorá nemá žiadne právne možnosti vstupovať do riadenia podniku, ale je dôležitým poradným orgánom generálneho riaditeľa aj dozornej rady s tým, že vytvára a formuluje predstavy, názory, myšlienky, výhrady, požiadavky rôznych záujmových skupín, ktorých je strašne veľa vo vzťahu k štátnym lesom. Desiatky turistov, cyklistov, poľovníkov, chatárov, hubárov, chalupárov, paraglajdistov, lyžiarov, jednoducho tí majú mnohokrát rôzne predstavy a tie niekedy sú v rozpore s potrebami lesníkov. Práve, dokážu sa práve v takejto spoločenskej rade stretnúť a možno tie záujmy, tak ako to už je v dôsledku komunikácie si svojím spôsobom vyrovnať a dokázať, že komunikácia môže viesť k preklenutiu rôznych rozporov, ktoré tu môžu byť.
Môžu tam byť nielen zástupcovia spoločenských organizácií, ale môžu tam byť aj osobnosti lesníctva, ochrany prírody. Osobnosti, ktoré my máme, ktoré možno, že aj fungujú. Nechcem tu nikoho menovať, ale prichádza mi na rad množstvo mien, ktoré by mali byť medzi touto radou starších, radou múdrych, ktorí pomáhajú štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky práve tými pripomienkami, skúsenosťami. A ten generálny riaditeľ, keď sa s touto svojou inštitúciou stretne raz, dvakrát do roka. Všetko je to v zákone, aj spôsob kreovania, nebudem vás tým zaťažovať, aj spôsob práce, aj štatút, aj rokovací poriadok. Ale to není podstatné. Podstatné je to, že občania Slovenska by mali svoj zástupný orgán, ktorý by naformuloval ich predstavy, pretože, viete, ako to býva, nielen o futbale, každý by rád rozhodoval, ale aj o lesoch, každý vie svoje, ako sa tam má robiť a ako sa tam nerobí. Takže možno by aj toto bolo riešenie.
Sú tam aj veľmi dôležité ustanovenia, za ktoré teda aj osobne chcem poďakovať nielen pánovi Kadúcovi, ale pánovi Procházkovi, ktorý je spolupredkladateľom, a to sú ustanovenia o hmotnej zodpovednosti členov dozornej rady a generálneho riaditeľa tohto podniku. Aj doterajší štát, zákon o štátnom podniku uvažoval s takouto zodpovednosťou, ale v rozsahu takom symbolickom, možno, že tak maximálne do výšky ročného platu. Tu hovoríme o niečom celkom inom, tu hovoríme o tom, že v prípade dokázateľne zlých rozhodnutí týchto zodpovedných ľudí, kapitánov slovenského lesníctva, tohto podniku, ktoré dokáže generálny prokurátor, ktoré má tam všetko svoj postup, je to tam formulované, budú musieť počítať aj s tým, že chybné rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so správaním sa hospodára, ktorý má takú obrovskú zodpovednosť za takýto mnohomiliardový majetok, že tá zodpovednosť bude vyčíslená v rozsahu skutočných škôd. Obrovský balvan. Často som sa stretol pri vytváraní tohto zákona s takou výhradou: "Ha, tak koho ty vlastne tuná môžeš dostať do riadenia takéhoto podniku, kto ti pôjde do rizika, že bude musieť zaplatiť miliónové škody, že nie on, ešte jeho deti budú v dedičskom konaní zaťažené tým, čo spôsobil?" Ja hovorím, nie. Človek, ktorý má pocit, že by nedokázal odolať ponukám doby, že by zlyhal v zásadných a jasných stanoviskách, že by podľahol tlakom záujmových skupín, nuž, tak nech sa taký človek do toho výberového konania radšej ani nehlási. Urobí určite dobre aj pre seba, aj pre ten podnik. A kapitán, ktorý, tohto lesného hospodárstva, ktorý bude mať tú odvahu a chuť, tak ten povie, no vďaka za tento zákon. Veď mne jednoducho pomáha k tomu, že ak by aj boli na mňa nejaké tlaky, lebo vieme, že budú. Tento bohatý podnik má bohatú tradíciu veľkých tlakov, to teda nehovorme len o nejakej konkrétnej dobe. Bolo to tak vždy a zrejme to je tak ešte dlhodobá vec, ale bude môcť povedať: "Je tu zákon, ktorý ma zaväzuje, pán minister (alebo pán štátny tajomník), ja nemôžem takto robiť, pretože raz príde doba, že odídem z funkcie a niekto mi povie, pán generálny riaditeľ, je tu tvoja hmotná zodpovednosť." Tak si viem predstaviť, že takýto človek povie: "Tento zákon mi vlastne pomohol." A pomohol aj ministrovi, lebo: "Mám tam ľudí, ktorí, nemusím ho kontrolovať a báť sa že mi stále niečo vybuchne. Mám tam to najlepšie, čo táto spoločnosť dokázala vygenerovať." A do istej miery sa tá zodpovednosť medzi tou dozornou radou, ministrom a generálnym riaditeľom takto rozloží. Takže áno, hmotná zodpovednosť ako ďalší pilier tohto zákona veľmi významný, veľmi tvrdý, ale veľmi potrebný.
Ešte sú tam ďalšie, prebehnem ich tak už teraz letom-svetom. Sú tam ďalšie novely, ktoré, resp. ďalšie klauzuly, ktoré v tejto novele treba hľadať, a je to otázka vytvárania istého poriadku pre kariérny postup. Je to neuveriteľné, že tisíce lesníkov v tejto inštitúcii nie sú pravidelne hodnotené a ich kariérny postup je mnohokrát otázkou, prepáčte, niekedy aj straníckej legitimácie, niekedy dobrých vzťahov, ale nikto nehovorí našim mladým aj stredným inžinierom, lesníkom: "No tak ty si nadpriemerný, prejaví sa teda v tvojej istote v našej organizácii, ty si priemer a ty si podpriemer, ty pozor!" Aspoň nejaké základné členenie. Strašne mi to chýba a myslím si, že to nechýba len v tomto inštitúte, ale hovoríme o ňom - pravidlá kariérneho rastu. Je to aj o etickom kódexe a toto by mala byť súčasť úplne štandardná.
Musia tam byť aj otázky komunikácie s verejnosťou. Pracoval som v tomto orgáne, v tomto podniku. Boli to krásne časy, tvorivé. Veľa sme toho dokázali. Dnes mi niektoré veci chýbajú, na druhej strane som hrdý, že z nich ten podnik žije, že na nich zakladá a že to nedávno stretnutie v symbolickom lesníckom cintoríne, bol som vtedy, opäť minister, opäť generalita lesníctva, nuž spomínam si na časy, keď som hľadal miesto pre tento cintorín s kolegom architektom Paškom, a som rád, že sme takýchto momentov: stromy poznania, skanzeny, filmy a knihy, ale to bola iba malá naša povinnosť, chcem hovoriť o lesníkoch, ktorí si vykonávali svoje povinnosti, tým mal slúžiť tento zákon, aby mali nad sebou šéfov, ktorých si môžu uctiť a ktorých môžu podporovať veľmi prirodzene.
Sú tam otázky aj také ako je otázka kultúrnych pamiatok, pretože tento podnik nemá len povinnosť ťažiť, hospodáriť, spravovať lesný fond, ale má bohaté kultúrne tradície. Máme tam múzeum, máme tam inštitút, resp. kategóriu významných lesníckych miest. Dávajú sa tu tiež kompetencie vedeniu podniku, dozornej rade, ako, ako narábať s týmito pamiatkami a ako zabezpečiť jednu dôležitú vec vo vzťahu k ekonomike, aby sa nestali predmetom obchodu, lebo pamätám si aj na také časy, keď som hovoril generálnemu riaditeľovi - toto je vzácny objekt, prosím vás pekne, len si ho zachovajme, je to naša hrdosť -, aby som sa vzápätí dozvedel, že tento vzácny objekt je určený na predaj, takže aj toto je tu ošetrené, aby to, čo predstavuje kultúrne dedičstvo nie lesného podniku, ale celej našej krajiny, aby to bolo zachované a aby na to mysleli tí kapitáni toho lesného hospodárstva, ktorí majú tých povinností veľa, a iste tá kultúra není na prvom mieste, ale patrí tam.
V istom rozsahu zasahujeme, aha, mal by som pridať, lebo mám byť súčasťou grémia za dve minúty, tak idem veľmi rýchlo. V istom prípade ešte treba spomenúť a to chcem zdôrazniť aj za to, že nejakú minútku zmeškám, zasahujeme aj do zákona 326/2005 Z.z. o lesoch. Je tam toho viacej, spomeniem dve zásadné veci a budem snažiť už končiť. Tá najzásadnejšia je tá, že tento podnik musí byť svojím spôsobom vzorovým podnikom a je zaviazaný k tomu, aby uplatňoval pri svojej práci zásadne čo najviac rozširovanie najjemnejších spôsobov hospodárenia. Je to ohromne dôležité. Ja už som o tom tu za touto tribúnou rozprával a chcem to zdôrazniť. Lesníci, ozaj hovorím, lesníci majú odpoveď na všetky zásadné otázky ochrany prírody, hospodárenia, biológie, kalamít, sociálne otázky aj klimatické v podobe nesmierne náročného, ale použiteľného, uplatniteľného spôsobu, ktorý sa volá výberkový spôsob, ktorý tu nebude ani zajtra, ani o desať rokov všade, ale ku ktorému je zaviazaná práve tá skupina ľudí, ktorá zodpovedá za tento vzorový podnik, ktorý musí byť vzorovým, aby ho uplatňovala vo svojej práci. Dneska je to v takej podobe, nechcem sa o tom rozhovoriť, lebo je to kus môjho života, že je to tak trocha ako také hobby. A práve musíme dosiahnuť, aby z tohto hobby, ktoré mnoho lesníkov už ctí a uznáva, ja som hrdý na to, že ich pribúda, aby sa stala právna novela, resp. právna norma, ktorá bude zaväzovať predstaviteľov tohto podniku k tomu, aby to uplatňovali. Možno je to beh na sto rokov. Už tu nebudeme. Možno aj parlament bude už prestavaný, ale výberkový spôsob hospodárenia je to, čo umožní lesníkom pokračovať v 700-ročnej tradícii, vďaka ktorej tu máme lesy, aj ďalších 700 rokov. A verte tomu, že bude aj drevo, aj vzduch, aj kyslík, aj pôda, aj hospodárenie. Pretože divočina, síce podľa niektorých ochranárov zachráni svet, ale my vieme, že musíme hľadať, a preto tam nachádzam s nimi aj spoločné prieniky. My musíme hľadať mieru zasahovania do krajiny a tá miera je daná práve tým, že výberkový spôsob vyhovuje každému, kto sa s ním zoznámi a našou povinnosťou je ho zavádzať a mojou ambíciou je dostať ho aj do tohto zákona. Dobre.
Ešte by tam bolo treba rozprávať o mimoprodukčných funkciách, ale však napokon sa prihlásim do rozpravy. Síce neviem, ako čo ma teraz čaká, keď musím odísť. Ja či sa budem môcť, alebo ako to bude s prerušením tohto vstupu, alebo do akej miery musím ctiť. No tak dobre. Tak skúsim ešte veľmi rýchlo na záver povedať jednu dôležitú vec. A to je tú, že som hrdý na to, že v tejto chvíli vám môžem oznámiť to, čo napokon možno máte už aj na svojich stoloch, laviciach poslaneckých, že svojím spôsobom bez toho, aby som do toho vnášal nejakú iróniu, mám na našej strane, máme my traja predkladatelia obrovskú podporu. Je to podpora súčasného pána premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, je to podpora súčasného pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, prepáčte, poradie som mal zmeniť, ospravedlňujem sa, a je to podpora súčasného ministra pôdohospodárstva a životného prostredia Ľubomíra Jahnátka. Tie texty, ktoré nebudem čítať, hovoria o tom, že títo dôležití ľudia si v minulosti, a verím tomu, aj dnes uvedomujú potrebu práve hľadania takéhoto zákona, nájdenia ho. Ja som im za to vďačný a opieram sa o ich slová. Vôbec tu nesmieme hľadať žiadnu špekuláciu, kto je z akého politického košiara, musíme hľadať len spoločný záujem tejto krajiny. A ten je vyjadrený aj v slovách pána Fica, pána Gašparoviča a pána Jahnátka. Ja im za to ďakujem. Tie texty, keď si prečítate, no neviem, kto by voči nim mohol nejakým spôsobom čosi namietať, pretože vznikli v súvislosti s týmto podnikom, o ktorom hovoríme dnes, a vznikli určite z úprimnosti ich predstáv. Ja sa k tomu pridávam a prosím, aby ste sa k tomu, ak to bude len trocha možné, pridali aj vy.
Ja verím, že tento zákon, dostal som od novinárov otázku, že kedy, ako, či verím. Áno, ja som naivný a verím. Možno, že nie dnes, hoci bol by som rád. Ale takýto zákon tento podnik potrebuje, pretože nejde o podnik, nejde o jeho spôsoby riadenia pod vplyvom konkrétnych politických zoskupení. Ide o jeho záujmy, ktoré presahujú aj naše poslanecké mandáty, aj mandáty tých, ktorí sú dnes na jednotlivých ministerstvách a sú potrebné práve z pohľadu občanov tejto krajiny, o ktorých budúcnosti nevieme veľa. Ale, že budú potrebovať čoraz viac pitnú vodu, nespľundrovanú pôdu, čistý vzduch aj to drevo, aj duševnú hygienu.
To všetko je úplne jasné a to všetko im vie v lepšej kvalite zaručiť zákon, o ktorého podporu vás týmto všetkých prosím a ďakujem za pozornosť.