Videokanál poslanca

Pri všetkej úcte ku kolegyniam, kolegom, bude to do dvoch minút. Dobre, skončím.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, pred chvíľou sa tu pomerne hodne používala stavbárska terminológia. A ja ešte chvíľu pri nej napodiv ostanem.
19. januára som mal možnosť byť v Prahe, bola to sobota a zúčastnil som sa úplne náhodou - zareagoval som na ponuku tohto zaujímavého mesta - jedného dňa otvorených dverí. Bol to deň otvorených dverí vo firme Metrostav Praha, ktorý ponúkol úžasnú vec, môžme sa prejsť asi 3,5-kilometrovým tubusom metra budúceho. Metrostav jednoducho ponúkol zhruba 20-tisíc návštevníkom veľmi atraktívnu vec, prejsť po stavenisku, ktoré sa za nejaký čas stane elegantným, moderným pokračovaním siete metra v Prahe. V tej chvíli, keď sme tam boli, to, samozrejme, nevypadalo z hľadiska finálnej elegancie nejak povzbudivo, ale bolo to elegantné v úplne inom slova zmysle. A to tak a v tom, že pracovníci Metrostavu nám ponúkli fantastický zážitok. Ten zážitok spočíval v tom, že všetko bolo premyslené do detailov, že bolo možné od vstupu až po tom 3,5-kilometrovom výstupe absolvovať obrovské množstvo informácií, parádne urobených tabúľ. Celý ten dej trval asi iba 7 hodín. Napriek tomu tá príprava bola v propagácii, v plániku, ktorý sme dostali, a najmä v pripravených ľuďoch, ktorí stáli na jednotlivých lokalitách v hĺbke niekoľko desiatok metrov pod zemou, niekedy bola nad nami obloha, taký pásik úzky v tom kaňone. Väčšinou sme išli v tubuse. A ja som si uvedomil, a preto aj o tom hovorím, aká obrovská sila spočíva v tom, keď firma okrem svojej hlavnej činnosti vie túto činnosť aj fantasticky predať.
Bola to ukážka toho, ako v podstate hrubú, špinavú, ťažkú a možno na prvý pohľad, ani na druhý pohľad nie veľmi atraktívnu činnosť ukázať občanom tak, že asi každý z nás, keď prešiel tie kilometre popod zem si povedal: No tak, panečku, toto bol zážitok, tí to vedia! Od generálneho riaditeľa až po neviem akého robotníka, to všetko stálo tam vyštafírované, a nech ste sa ich spýtali čokoľvek, tie odpovede boli také typický české, podrobné. Tí ľudia mali radosť z toho, že môžu odpovedať. A ja som sa vlastne s potešením rozpomenul na to, o čom chcem hovoriť teraz v pokračovaní.
A to sa už týka Zelenej správy za rok 2011 o lesnom hospodárstve, ktorá je predmetom nášho podvečerného, zdá sa že záverečného dnešného rokovania. Ja som milovník zelených správ. Ja ich mám, myslím, že aj všetky v materiálnej podobe, a ozaj je to pre mňa a myslím, že nielen pre mňa obrovské bohatstvo informácií, ktoré sú pomerne komplexné, klobúk dole pred ich tvorcami, ktoré poskytujú základné, veľmi pútavé, a myslím, že aj pre nelesníkov podnetné informácie. A keby sme o nich chceli rozprávať, o každej stránke pár viet, no tak by sme v tejto chvíli možno museli ten večerný diškurz ozaj za povolený limit hodne pretiahnuť. A to ja už robiť nechcem. A preto poviem iba jednu vec z toho množstva, ktoré by sa dali, že, žiaľ, v Zelenej správe za lesné hospodárstvo pre rok 2011 mi na prekvapenie v tej sérii tých správ, ktoré mám naodkladané, po rokoch prvýkrát chýbala jedna veľmi dôležitá kapitola. Neviem, ako sa to stalo, ani nemyslím, že by bolo potrebné hľadať vinníka, lebo možno že každý z vás povie, veď je tam kopu iných informácií. Chybička sa tam môže dostať.
Jednoducho chýbala tam kapitola o práci s verejnosťou. Preto som si dovolil ten úvod ohľadom Metrostavu. Ohľadom toho, čo urobili tí Pražania v metre toho 19. januára. A ja chcem sa pridať k tomu názoru, že táto činnosť vôbec nie je činnosťou, ktorú by sme mohli považovať za akýsi prídavok za niečo, čo, no tak, pohrajú sa, nepohrajú sa, s tou verejnosťou, však musia rúbať, veď musia hospodáriť, veď musia finančné toky ovládať, aby jednoducho tá obrovská činnosť lesnícka, ktorá je nepretržitou kontinuálnou, pokračovala. Ale ja práve jedným dychom dodávam, že to nie je správny pohľad. To nie je tá jediná činnosť, ktorú lesníci bez ohľadu na to či štátni, alebo neštátni musia vykonávať, lebo to čo sa udialo za posledné desaťročie v oblasti lesného hospodárstva, to je niečo, čo by sa dalo prirovnať k prechodu od praveku k novoveku.
Roky od roku 2000 do roku 2010/2011 sa dajú hodnotiť z hľadiska práce s verejnosťou ako úžasný skok dopredu. Nie taký ten veľký skok čínsky, ale skok, keď na prelome tisícročí bol stupeň nepochopenia toho, čo vlastne robia lesníci pre spoločnosť, vyjadrený na nejakej stupnici, jednoducho poviem stovkou, sto bodov pre nepochopenie. A vďaka aktívnej práci lesníkov s verejnosťou, mimoriadne nápaditej, mimoriadne tvorivej, mimoriadne originálnej, sa na tejto stupnici, pohrám sa s číslami, poviem, že ak sa blížime k stupňu nepochopenia smerom k tej idealistickej, ideálnej nule, tak sme sa možno dostali k nejakej dvadsiatke-tridsiatke.
Mnohonásobne sme znížili nepochopenie verejnosti pre lesnícku činnosť. A ja si myslím, že možno využijem túto chvíľu na to aby som predovšetkým poďakoval všetkým tým lesníkom zo štátnych a neštátnych organizácií, ktorí sa pustili do tej ťažkej a v úvode aj vysmievanej práci s verejnosťou.
Dokonca si pamätám jedného kolegu z toho rezortu ochranárskeho, ktorý povedal, že čo teda tá vaša lesná pedagogika, čo to tu má znamenať? Veď to je niečo čo jednoducho asi by ste nemali ani vypustiť z úst, vy ste nejakí pedagógovia? Ale áno. Pri tých všetkých chybách a problémoch, ktoré v lesníctve existujú, naozaj kapitola, ktorú nazveme práca s verejnosťou, je asi jednou z najúžasnejších kapitol lesníctva v poslednom desaťročí. A preto, ak by som povedal, že mi tak trocha chýbajú informácie o tom, že existuje lesnícky skanzen, v ktorom za roky jeho činnosti, jeho chodníkom lesného času, prešlo okolo 300-tisíc návštevníkov zo 120-tich krajín sveta.
Ak poviem, že pribudlo 20-30 lesníckych náučných chodníkov s veľmi úžasným zameraním pre rôzne typy návštevníkov a rôzne typy poučenia z lesa. Ak poviem, že máme tu významné lesnícke miesta, keď sme vytiahli svoju lesnícku históriu z hĺbky času, a zrazu na prekvapenie sme označili body a miesta, ktoré ľudia mnohokrát ani netušili, že ich máme. A my sme ich označili tak nápadito, že dokonca, nie že mi to chýba v tej zelenej správe, ale môžem povedať že možno to bolo až ocenenie na otvorenej scéne, že tam kde nenájdete doma pochopenie, tak nájdete vo svete.
Stalo sa to vlani pri Komárkovej chate, jedno z významných lesníckych miest, obrovského znalca slovenskej prírody a poľovníka, keď prišli za nami priatelia lesníci z Nemecka a hovoria: "Prosím vás pekne, to ten systém významných lesníckych miest, to máte patentované u vás na Slovensku?" - "Nuž nie, to sme si ako odkukali trocha od UNESCO. UNESCO označuje svetové miesta prírodného a kultúrneho dedičstva a my si označujeme takto lesnícky, tak." - "A môžeme si to u nás v Nemecku zaviesť?" - "Budeme radi." Podobne kolegovia z Čiech.
Tým len chcem dokumentovať, že to, čo sa urobilo, a možno ešte, by som povedal, aj ďalšie skratky, ako sú o Lesníckej informačnej kancelárii, s mapami, ktoré sa stali predmetom zberateľskej vášne milovníkov lesov. Alebo ešte raz a už nebudem hovoriť o týchto konkrétnych príkladoch -Stromy poznania - keď stovky škôl na Slovensku zakladajú s pomocou lesníkov miniarboréta a učia sa o hodnotách stromu a významu lesníkovej práce pre les.
Takže ak táto kapitola tam chýba v zelenej správe, tak je dobré že nechýba v práci lesníkov. A tu by som možno mohol na to hlavné, čo som chcel upozorniť, aj skončiť ešte raz poďakovaním všetkým, ktorí vedia, že ten novovek v poznávaní lesníckej práce je dôležitý, pretože to nie je otázka chválenia sa tým, čo lesníci robia, to je otázka prizvania verejnosti k tomu, čo musíme spolu všetci urobiť, lebo už to tu zaznelo, niečo cez dva milióny hektárov lesa má Slovensko.
To znamená, keď to povieme zjednodušene, každý druhý meter štvorcový na Slovensku patrí lesu. My nemáme významnejší atribút nášho životného prostredia ako je les. A na to všetko, keď to beriem z hľadiska počtu, neviem, či 2-tisíc lesníkov by sme narátali, nuž tí to nemôžu chápať ako to, že zabezpečíme lesy a verejnosť sa bude pozerať na našu prácu. Tí lesníci to môžu zabezpečiť len vďaka tomu, že celá veľká verejnosť bude rozumieť ich práci a bude aktívne spolupracovať na tom, že podporuje nie lesníkov, ale že podporuje základné atribúty toho, čo je pre život nás všetkých úplne nevyhnutné.
Prečo sa mi len žiada dodať v súvislosti s témou, aj keď nie už priamo so zelenou správou, ale možno už, a bol by som veľmi rád, keby sa tak stalo, už budúca zelená správa pod kuratelou pána ministra Jahnátka to bude obsahovať, keby sme sa tam ozaj dotkli veci, ktorú môžeme považovať za jednu zo strategických záležitostí toho, čím musí lesné hospodárstvo prejsť. A to je otázka tých mimoprodukčných funkcií lesa. Je to natoľko dôležité, že v tomto prípade, povedal to už aj kolega Huba, máme obrovské historické skúsenosti. Máme profesorov, ktorí to vedia napočítať. Máme tradície, ktoré hovoria o tom, že táto téma je v podstate už celkom dobre prežutá, len chyba lávky, neexistuje tu žiadna konkrétna sila, ktorá by hovorila o tom, že keď to už tak všetko poznáme a vieme, aký je význam lesníkovej práce, ktorý sa teda nedá merať len tým drevom, nuž prečo to teda nedostávame aj do toho ekonomického reťazca toho, čo by sme potrebovali pre lesy zabezpečiť.
Jednoznačne je to obrovská škoda, že stále konštatujeme, že drtivá väčšina tržieb pre lesné hospodárstvo pochádza len za drevo. Ja som presvedčený, že je to len otázka krátkeho času. Krátkeho, čo to je krátkeho z hľadiska večnosti? No neviem. Je to otázka trate, ktorú budeme musieť spoločne prebehnúť, aby sa mimoprodukčné funkcie lesa nepoužívali len ako klišé o tom, že áno, veď vieme oni rúbu, strieľajú, ale popritom majú aj nejakú vodičku, vzduch, pôdu, hygienu duševnú, aj fyzickú, aj nejaké zdravotné funkcie, ale aby sme si uvedomili, že táto záležitosť sa musí dostávať do rozpočtov, štátnych rozpočtov, do parlamentných diskusií, do bruselských centrál, do ául v Ríme, že budeme musieť o tom rozprávať ako o niečom, čo je jeden z veľmi rukolapných a jasných príkladov toho, ako môžeme lesnému hospodárstvu pomôcť nie tým, že budeme spomínať, čo všetko lesníci urobili v minulosti, ale čo musia urobiť do budúcnosti, aby sa reálne finančné toky zabezpečili práve v prospech toho, čomu lesníci slúžia pre nás všetkých.
Takže bol by som veľmi rád, keby možno nie konkrétne čísla, lebo tie ešte určite ani o rok nebudú, ale keby konkrétne zámery ministerstva hovorili o tom, že musíme urobiť veľmi významné aktivity na to, aby sme pokročili vo sfére reálneho nápočtu mimoprodukčných funkcií lesa, ktoré musia dostať charakter raz tých tabuľkových nápočtov, ktoré dostávame k dispozícii poslanci pre jednotlivé rozpočtovacie obdobie jednotlivých rezortov.
A ešte sa mi žiada jednu vec, ktorá tiež bola tu už naznačená, zdôrazniť, a už potom nebudem vás zdržiavať. Je to vec, ktorú som si všimol aj minule, pertraktoval ju práve v poslednom čísle časopisu Lesník, ktorý vydáva štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, teraz v januárovom a je tam aj reakcia na decembrové číslo. Ide o to, čo tu zaznieva, že máme tu zásadný problém s budúcnosťou lesného hospodárstva z hľadiska jeho možností produkovať drevnú hmotu, lebo je tu málo smreka... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Zaznel tu návrh, že pán minister mal pri tejto závažnej tragickej stavebnej udalosti odstúpiť. Ja si myslím, že je to skutočne tak. Nie kvôli tomu, že by za to pán minister zodpovedal, nie kvôli tomu, že by mal úmysel neurobiť všetko, čo mu z funkcie prináleží, ani dokonca tobôž, samozrejme, nie kvôli tomu, že by nebol sám otrasený tragédiou, ktorá sa v jeho rezorte stala, ale z úplne prozaického základného odborno-ľudského dôvodu. Ministri v Egypte a v iných viac a menej vyspelých krajinách v takýchto prípadoch odstupujú nie kvôli tomu, že by pociťovali osobnú zodpovednosť, ale kvôli tomu, aby otvorili možnosť a vylúčili akékoľvek podozrenia z toho, že môže pri vyšetrovaní takýchto závažných vecí, ktoré majú veľký význam preto, aby sa v budúcnosti neopakovali, otvoriť priestor natoľko, že tam nevznikne ani tieň podozrenia, že nejaké veci by on ako človek, ktorý v tej chvíli bol na vrchole riadenia tohto rezortu to mohol nejakým spôsobom ovplyvňovať.
To znamená, vidím v tom potrebnú kultúru, ktorá by nemala byť odvodená z toho, aby sme ministrov pranierovali a chudákov hnali z funkcií, ale kvôli tomu, aby sme ukázali, že takéto veci sú hodné poučenia a že vieme otvoriť priestor pre to, aby všetci, ktorých sa to dotklo viac alebo menej, mohli byť s takýmto vyšetrovaním spokojní a aby nevznikol, pán minister, na vás, na vašom rezorte a na vašich všetkých budúcich nástupcov ani tieň podozrenia, že tento úkon považujú za nejaký málo významný. Naopak, je veľmi významný, škoda, že ste tak neurobili. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani podpredsedníčka. No, vzniká celkom zaujímavá situácia, možno z nej dačo vyťažím, ale úplne s tým najlepším úmyslom.
Možno sa patrí podporiť to, o čom rozprával tu môj oddielový kolega Igor Matovič, ale okrem toho, že poviem, prečo to viem podporiť, tak chcem povedať najprv na úvod to, že jednoducho ja patrím do tej druhej skupiny, do skupiny, ktorá cítila hlas svedomia a bez ohľadu na to, aby som sa zamýšľal nad nejakým politikárčením, vyhodnotiac to, čo sa udialo okolo voľby prokurátora, a považujúc to za kardinálnu vec doby, som sa k obžalobe pridal. Takže zdanlivo v tejto fáze by sa dalo povedať, že s tým mojím oddielovým kolegom pánom Matovičom ako keby sme nešli jednotným smerom, ale práve chytiac sa toho, čo povedal na záver a zdôrazniac, že je veľmi potrebné, aby sme vedeli v tomto parlamente viesť konštruktívne diskusie o tom, čo ozaj je potrebné urobiť, zdá sa mi, že Igor Matovič predviedol práve veľmi elegantný príklad toho, že treba hľadať nie šarvátky a pripomienky čohosi, čo bolo a čo sa už nedá odstať, ale že treba hľadať konštruktívny spôsob, ako navrhnúť systémové riešenia. Riešenia, ktoré vyťažia z chýb, z ktorým by sme sa mali poučiť a ukážu to, čím by sme sa mali uberať v budúcnosti. Takže oceňujem ako človek, takpovediac z opačného vnútroklubového brehu, človek, ktorý to cítil trocha inakšie, ako povedal kolega Matovič. Jeho konštruktívny prístup a myslím si, že toto je jedna z ukážok toho, akoby sme sa mali v parlamente správať v záujme budúcnosti, ktorú by sme mali vložiť do dobrých zákonov.
Myslím, že toto, čo predložil pán Kadúc a pán Matovič, je jeden z dobrých zákonov a politikárčenie by som tam nehľadal. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Pre mňa táto debata o tých výmenných lístkoch pripadá tak trošinka zvláštne, ako keby sme rozprávali o niečom, čo by malo byť na takom 20. miestne, a my sme tomu z voľajako z nejakých dôvodov prisúdili miesto medzi prvou trojkou. Ako keby som rozmýšľal nad autobusovou dopravou a miesto toho, aby som sa zamýšľal nad tým, aké kvalitné, bezpečné, rýchle, pohodlné autobusy mne poskytnú dopravcovia, tak viedol diskusie o tom, či si mám kúpiť lístok cez internet, alebo mám stáť pred autobusom v rade, alebo využijem inú možnosť. Jednoducho myslím si, že v zdravotníctve by sme mali venovať pozornosť oveľa závažnejším veciam a mne táto téma výmenných lístkov pripadá ako taká zástupná. Ale rozumiem, média tomu venujú pozornosť, dá sa tomu aj pomerne ľahšie rozumieť ako nejakým závažným ekomomicko-zdravotníckym súvislostiam, a tak sa predsa aj ja pridám potom k tejto úvahe, asi tým, čerpajúc z vlastných skúsenosti, že by som vari pri úcte k všetkým lekárom prejavil istú úctu aj voči pacientom a nepovedal, že sú všetci hypochondri, a nechal možno na nich a na ich dobrom vzťahu k svojmu všeobecnému lekárovi, ktorý mnohokrát tu je, ale nehovorí sa o tom, aby ozaj, ako to ste to tu povedali mnohí, aby zašiel za ním a povedal: "Pán lekár, tak pichá, bolí, trápi ma to, kde by ste ma poslali?" Ale ak zase ten pacient v tej chvíli vie, že ozaj ten problém, ktorý má, mu vedia poriešiť v tej ortopédii alebo, prepáčte, neviem, ktorý lepší útvar by ma teraz napadol, nuž tak vari, ozaj dajme potom prednosť úcte voči nemu a jeho rozhodnutiu a nenúťme ho stáť v tom rade, už bez ohľadu na to, či tam bude chrípková epidémia, bude plná čakáreň, alebo bude len poloprázdna, ozaj ten pán lekár všeobecný má čo robiť, aby tie lístky kontroloval... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, ďakujem za slovo. Zareagujem na obidvoch kolegov, ktorým ďakujem za to, že reagovali.
Pán poslanec Fecko, máš úplne pravdu. Jednoducho tieto veci sa musia doladiť tak, aby zodpovednosť za škody neplávala vo vzduchoprázdne, ale aby to bolo jasné. Ja som síce hovoril o tom vlkovi, kde som sa trošinka postavil na stranu poľovníkov, ale ty si hovoril o niečom, čo možno je oveľa z hľadiska objemu škôd významnejšie. A mnohokrát tam dochádza ku škodám. Tu by som chcel ale povedať, ja aj obetujem na to nejakú sekundu, že k veľkým škodám na aj poľnohospodárskej pôde, ale aj lesných porastoch dochádza z toho dôvodu, že nám vzniká veľa poľovníkov, ktorí už nepozerajú, sú to tí bohatší, povedzme si, ktorí majú veľkú radosť z toho, že majú revíry, ktorí nepozerajú na to, že treba udržiavať nejaké primerané stavy zveri, ale ktorí chcú tam mať toho strašne veľa, nech sa teda deje čokoľvek. A tie mnohokrát premnožené revíry nám spôsobujú aj premnožené škody.
A, Ľuboš, k tebe. No tak ďakujem pekne, to je už také čaro nechceného, že to, čo som vlastne ani nemal povedať, to najmenej dôležité si si vybral za zdroj svojej poznámky. Ale zareagujem na to, patrí sa to. No ja som trocha rozmýšľal nad tou postupnosťou a fakt som si uvedomil až pri treťom čítaní § 2, že bol uplatnený princíp abecedy. Prečo nie? Môže to tak byť. Preto hovorím, je to úplne nepodstatné, ale z hľadiska toho, že som hovoril o didaktickom význame tohto zaujímavého zákona, by bolo veľmi dobré práve využiť to, aby sa to zoradenie týchto jednotlivých podkladov, tých jednotlivých klauzúl, čo sú to základné pojmy, urobilo práve od toho dôležitejšieho k menej dôležitému, pretože takto ľudia obyčajne hľadajú veci. Ale to je tak nepodstatné, že úplne kľudne poviem, že nech teda abeceda ostane, len nech sa zmenia tie veci, ktoré som pripomienkoval. To ma bude tešiť teda nepomerne viac.

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, milé kolegyne, kolegovia, vážený pán minister a vážený pán spravodajca, minule som stál na parkovisku pred jedným obchodným domom a bol som v uniforme. A taký celkom sympatický pán, zrejme rozhľadený, aspoň tak pôsobil, sa ma opýtal: „Vy ste poľovník?“ Ja som mu odpovedal, že nie som poľovník, ale lesník. A on sa ma opýtal: „Aha, a to ale poľujete, áno, to je ono?“ A ja som mu odpovedal, že aj áno. A on sa ma opýtal: „A čo iné by ste ešte robili?“ A ja som mu odpovedal, že no, viete, lesník robí oveľa viacej úkonov ako iba to, že by len poľoval. A som si uvedomil, a to chcem použiť a využiť v tomto úvode, že stále v spoločnosti prevláda taký názor, že lesník rovná sa poľovník. A ja by som chcel zdôrazniť, že poľovníctvo, pri všetkej úcte k obrovským tradíciám tejto činnosti, k jej potrebnosti a k jej skutočne nádherným súvislostiam, ktoré oslovili desiatky tisíc a oslovujú desiatky tisíc obyvateľov Slovenska, je, tak by som povedal, jednou päťdesiatinou lesníckych povinností, dve percentá. No otázka tu je, čo by som si zobral za základ. Ale aj keď je to veľmi bohatá činnosť, to len dokumentuje to, že to lesníctvo je oveľa bohatšie, poľovníctvo a lesníctvo sa nerovnajú. Poľovníctvo je ozaj dvojpercentuálnym podielom bohatstva lesníckej činnosti. A preto by som možno tomu dotyčnému mládencovi aj touto cestou povedal, že, ozaj, lesníci nie sú poľovníci, lesníci môžu byť aj poľovníci.
A poďme teraz k tomu poľovníctvu, moru a moru pripomienok, ktoré budú opäť súčasťou druhého čítania. Ale aj ich mám možnosť rozdeliť do dvoch takých váhových kategórií. Jedna z nich má len vlastne jednu zásadnú pripomienku, takú strategickú. A potom je more tých menších, ktoré prebehnem len letom-svetom. A napokon aj o tej strategickej nebudem dlho rozprávať.
Tá strategická sa týka toho, že máme tu v rámci zákona, už aj v minulosti sme to mali, zakomponovanú Slovenskú poľovnícku komoru. A ja si tu neosobujem právo povedať, že som si to vyhodnotil natoľko presne, že by som sa vedel so všetkými tými pripomienkami stotožniť. Ale jednoznačne veľký svet poľovníkov, ja viem, Tibor, päťdesiattisíc alebo šesťdesiattisíc ich je. Podľa tých podnetov, čo prichádzali ku mne, by som povedal, že aj keď vedia, že ak sú tí, čo kričia, že to ešte neznamená, že zastupujú výraznú väčšinu. Ak by som to hodnotil podľa toho apelu, podľa toho rozčúlenia, podľa tej naliehavosti, tak by som tvrdil, že mnohí poľovníci sú nespokojní práve s istou, je to duplicita, nie je to duplicita, povinnosťou byť združeným v Slovenskej poľovníckej komore, ktorá vznikla pred časom a uplatňuje svoje práva a povinnosti, tak ako sú uvedené v zákone. No a už to tu zaznelo v inej súvislosti pred chvíľočkou, keďže o peniaze ide až v prvom rade, tak aj tu sa mnohokrát práve zjavuje, že nie ani v princípe máme tú komoru ako takú a vedľa toho SPZ a všetci musíme byť i tu, i tam a že ťahajú nás peniaze, no ale to, že sú tie peniaze podľa názoru mnohých členov komory nie transparentne používané. Ja tu neuvádzam žiadnu kritiku, ja len navrhujem, že možno dôležitá časť toho, čo treba zlepšiť v zákone, v jeho časti, ktorá hovorí o Slovenskej poľovníckej komore, je to, veď dneska to napokon nie je požiadavka len na túto komoru, lebo by mala byť taká požiadavka na všetky verejné prostriedky, aby o finančných tokoch boli na webovej stránke Slovenskej poľovníckej komory podrobnosti, na ktorej sa prezídium tejto inštitúcie zhodne, zverejňované. Túto vec by som doporučoval. A ja ju zvyknem odporúčať skoro všade tam, kde má ona možnosť pôsobiť, a úplne v iných súvislostiach. Považujem to za veľmi potrebné, správne. A vlastne tým by sa možno vyrazilo mnoho tých kritických pripomienok a vôbec by nebolo treba o tom rozprávať, poviem, možno o tej stránke, lebo dneska webové sídla sú vlastne už súčasťou právnych dokumentov.
Ozaj by bolo potrebné byť presným, čím by sa predišlo mnohým žiadostiam. To, že mi tá presnosť tam chýba, je aj ťuknutie. Dnes ráno, keď som si ešte overoval nejaké veci v tom zákone, pozrel som si ho a povedal som si: Bože, veď tam nie je platná verzia zákona, ktorý sa dnes bude prejednávať, je tam výzva na pripomienky k zákonu a je tam verzia, ktorá už neplatí dávnejšie, respektíve ktorá bola, myslím, pred časom zverejnená. Všimol som si to hlavne podľa toho, že je to ešte verzia, ktorá obsahuje tú časť, a to už teraz prichádzam k tej druhej skupine pripomienok, kde máme napísané, že výmera revíru môže byť iba 1 000 hektárov. To znamená, že to zníženie z 2 000 hektárov na 1 000 hektárov v jelenej oblasti tam ešte je. A keď vieme, že ten zákon, ktorý tu dnes prejednávame, už našťastie túto časť neobsahuje, ja chcem poďakovať tomu neznámemu, ktorý to stadiaľ vypustil, lebo ak boli pripomienky nejako rozdelené do kvalitatívnej váhy, tak toto je za tým financovaním komory hneď druhá skupina pripomienok. Mnohí ľudia, ktorí ozaj nepoľujú kvôli streľbe, ale kvôli láske k tejto činnosti a kvôli tomu, že to poľovníctvo majú ozaj v krvi, tak zaplakali nad zverou poľovnou, že sa má dostať do takýchto malých výmer. Klasikom, znalcom, keďže ja sa necítim byť takým poľovníkom, aj keď poľovný lístok mám, ale v tomto tisícročí som ešte nevystrelil a už, myslím, dokonca života nevystrelím, ale to je môj problém, ktorí hovoria, že to by bola obrovská chyba voči zveri, takže ďakujem. Vlastne pripomienka, ktorá by bola bývala tu možno búrlivo prejednávaná, už tam nie je, až na to teda, že na webovej stránke je ešte. No ale to je detail. Dôležité je, že sa už o tom neprejednáva.
Mám tu aj niektoré ďalšie pripomienky, ktoré prebehnem už ozaj letom-svetom.
Základné pojmy sú vymedzené v § 2. Je to fajn. Akurát poľovný zákon na rozdiel od mnohých zákonov je dneska fakt čítaný. Jednak sú k tomu ľudia vedení, keď chcú byť poľovníkmi, a jednak je to niečo, čo ich napĺňa. Takže ja by som povedal, že ten zákon by mal byť aj pomerne nielen normou správania, ale aj nástrojom výchovy ľudí k uznávaniu a zákonnosti. A keď si dvojku prečítate, tak zistíte, že je tam množstvo vecí zoradených potrebných, ale v nelogickom slede. A potom som povedal, prečo tak nelogicky tie fakty tam sú. A pochopil som, čo ten pisateľ zákona uprednostnil, sú zoradené podľa abecedy. Oveľa dôležitejšie je zoradiť ich podľa významu, ale to je detail, ktorý možnože by ani nemal zaznievať.
Čo je ale vážnejšie, a tu by som sa zase chcel pristaviť pri tom, čo som tu už neraz zdôrazňoval, je, že ten štát sme na revíroch už ošklbali dostatočne. Viete dobre, veci sú stále ešte na súdoch, ja dostávam odpovede behom už štvrtého roka, že, áno, je to v šetrení, Štátne lesy, štátny podnik prišli pred tromi rokmi o dve tretiny revírov, lebo mocní boli mocnejší, ako sa patrilo a ako by sme to mali považovať za primerané. A pochybujem, že sa niekedy ešte možno táto vec napraví, ale želal by som si to . Ale keby sme sa už aj my pozerali do tej minulosti, však vidno, že v minulosti sa narobilo veľmi veľa zla. A čas sa vracať nedá. Pokiaľ sa nechceme dostať do nejakých Einsteinových teórií a dimenzií času a jeho dilatácie, tak by som potom povedal želanie, aby sme už do budúcnosti aspoň zabránili tomu, aby štát mohol o svoje revíry alebo o hodnotu svojich revírov prichádzať, lebo inak tým pádom to nie je štát, ale to je každá jedna stopäťdesiatina z poslancov, nuž ale, dobre, tí sú platení relatívne slušne, ale je to každá jedna päťmilióntina z počtu obyvateľov, ktorí prichádzajú takýmto nehospodárnym konaním o prostriedky, ktoré by sa vlastne mohli preliať zložitým procesom, ale vieme ho vystopovať, do zvýšených dôchodkov, do zdravotníctva, do školstva, do kultúry.
A čo mám na mysli, to ma zarazilo, tam by som prosil, aby sme to riešili, ak má štát dve tretiny pozemkov vo svojom vlastníctve a vytvára sa tu poľovný revír, tak že teda dáva ich, nie je povinný ich dávať, ale keď ich dáva, že nemôže vytvoriť samostatný revír, tak ich dáva na verejnú dražbu, respektíve urobí ponukové konanie. A zákon priamo, až ma prekvapuje, išiel do takého detailu, určuje kritériá, akúsi rozhodovaciu maticu, aj s percentami, akým spôsobom teda ten štát má v tomto prípade ponúknuť svoje pozemky. Ja poviem, akým spôsobom ma o ne prísť. No a je taký bolestivý nepomer, skôr ako pomer v tejto matici, že je navrhovaných tak 40 %, aby zohľadňovala sa ponúknutá cena, 30 %, aby sa zohľadňovala kvalita návrhu na výhľadový plán hospodárenia v poľovnom revíri, a 30 %, som si to ani nenapísal, to ma už úplne rozosmialo, aby sa tam zohľadňovali aj doterajšie skúsenosti z toho, aké sú poznatky, referencie o tomto užívateľovi revíru, ktorý má teda záujem o tieto štátne pozemky, s tým, že ak doteraz nič neužíval, tak sa to rozdelí nejako percentuálne podľa ostatných. Ja viem, ja si ľahko vyberiem nejaké zrniečka, ale tí ľudia, čo to robili, museli napísať strašne toho veľa, takže netreba to chápať tak, že človek sa chce teraz nejako realizovať. Ja len prosím, v tomto prípade ozaj by bolo veľmi dobré, aby tá cena, lebo vlastne tou chcem dokázať, že už keď v minulosti sa udialo to, čo sa udialo, tak aby sa to aspoň do budúcnosti nejako kompenzovalo, bola rozhodujúcim kritériom tejto matice, tobôž keď teda štát má tam dve tretiny. Tak nech tá cena má 80 – 90 % a dajme ten zvyšok na ten plán, veď iste je to dôležité, aj keď ja keď budem mať záujem ako záujemca o poľovný revír, tak napíšem taký plán, že možnože bude úplne vystavený ako vzorový. Otázka je, ako potom orgány štátnej správy na úseku poľovníctva dokážu môj plán a jeho plnenie odkontrolovať, ale, budiž, ten plán, ja viem, má svoj význam, veď my to potvrdili aj priatelia poľovníci, jasné, len tam ten pomer zvýši sa tak, že keď už sa štát rozhodne tie svoje lesné pozemky takto dať do revíru, ktorý nebude užívať, aby nebol tým, ktorý zase sa podojí, lebo už sme ho nadojili v prípade štátnych lesov toľko ozaj, veď to tu zaznieva, je to raz Ružomberok, raz jedno, druhé, proste je toho priveľa. Ale fakt je, a ja to opakujem a musím to opakovať, už niet veľa toho štátneho bohatstva, ktoré by sme ešte mohli takýmto spôsobom rozdrobovať. Tak si vážme to, čo máme. A v prípade, povedzme, ak aj týchto pozemkov už dve tretiny revírov odišli možno nenávratne preč, tak aspoň tú jednu tretinu by sme ešte chceli niekde posunúť. Veď prečo nie? Ja netvrdil som nikdy, že páni lesníci musia poľovať, lebo oni sú. Za dobrých podmienok, keď ten štát dostane od bohatých ľudí, ktorí majú radi poľovačku, veľa peňazí, nech strieľajú, nech užívajú, však je to krásna činnosť, ako som povedal v úvode, len nech sa to deje nie za kamarátsky dojednané ceny, ale tak, ako sa patrí na bohatých ľudí, nech to zasponzorujú trošinka, keď si chcú zapoľovať, a nech nehľadajú cestičky, že aj poľuje, aj neplatí alebo platí len tak, aby sa nepovedalo. Takže to je k tým dvom tretinám pozemkov.
Ja som vždy, keď som aj organizoval poľovačky, si načítal toho veľa. Niekedy sa usmievali na mňa, že takto až taký poľovník nie je. Ale potom prišli za mnou chlapi a povedali? „My sme poľovali na Aljaške aj v Južnej Afrike, ale my sme tak pekne zorganizovanú poľovačku nevideli.“ Jednoducho mám rád tradície. Ja mám rád históriu. A keď som mal možnosť to uplatniť aj v poľovníctve, tak všetky tradície boli zachované podľa predpisu, ako leží samčia zver, ako leží samičia zver na vyradenie, kde sa čo ukladalo, kde je ohník. Dneska je to už možno samozrejmosťou. Pred 25 rokmi, keď som mal česť to robiť, to samozrejmosť nebola. Tak len napríklad poviem. Ako sa hovorí v paragrafoch jedného zo zákonov o love zveri, že sa má uskutočniť zamestnancami, tak by som prosil, aby tam bol výkon práva poľovníctva, pretože hovoriť pri užívaní revíru len o love zveri a nehovoriť o výkone práv poľovníctva je terminus technicus, ktorý nectí tradície.
Dôležitejšia pripomienka je napríklad k poľovnému hospodárovi, ktorého doteraz nebolo možné odvolať len tak, iba keď porušil závažné predpisy. A teraz sa tu ukladá povinnosť predstaviteľovi štátnej správy na úseku poľovníctva, že musí na návrh užívateľa poľovného revíru poľovného hospodára odvolať. Zdôvodňuje sa to tým, že keď tam sa stratí pracovný pomer, tak že on je vlastne neodvolateľný. Túto pripomienku treba nejakým spôsobom z toho vylúčiť, lebo, povedzme si to, ten hospodár je vlastne nositeľom zákonnosti v tom poľovnom revíri a my užívatelia keď sa dohodneme, že nám nepasuje, ako nám ten hospodár klepká po prstoch, lebo je príliš voľajaký zákonný a predpisový, tak dávame návrh na lesný úrad a podľa tohto nového navrhovaného znenia, lesný úrad musí hospodára na náš návrh odvolať. To sa mi zdá také, že zástupcu zákonnosti medzi tými poľovníkmi, kde sú aj takí, aj hentakí, keď sa vám nepáči, tak si uľahčíme zákonom cestu, dáme stadiaľ preč. Tak to by som prosil zaradiť medzi tie vážnejšie pripomienky.
Takisto sa mi nezdá, keď chceme byť ozaj nároční, však nikto nikoho nenúti byť poľovníkom, ale keď ním niekto chce byť, tak nech to dodržiava, ak príde rozhodnutie o tom, že spôsobí poľovník nejakú škodu, vinu, že niečo jednoducho neurobil dobre a bol mu doživotne odňatý poľovný lístok, čo teda je trest tvrdý, ale primeraný, nuž tak keď urobil závažné veci, tak už poľovať nebude, že tento návrh tu opäť zase vracia možnosť, že teda je možné ponúknuť po desiatich rokoch takémuto poľovníkovi vrátenie možnosti si zapoľovať. Nuž tak keď to má byť doživotne, tak nech je to doživotne. Ale napokon veď nehovoríme o tom, že by mu to chýbalo na výkon povolania, ako keď niekomu by sme doživotne zobrali vodičský preukaz. Myslím si, že mali by sme byť trošinka prísny, je to oblasť, ktorá vyžaduje vysokú disciplínu. A ak si ju porušil, tak potom takto budeš dobrým príkladom pre ozdravenie morálky aj pre ďalších poľovníkov, lebo po desiatich rokoch ti to zrejme každý odklepne, keď to bude zákon umožňovať.
Je tam ešte viacero poznámok o spoločných poľovačkách, ktoré ozaj zaradím až do toho druhého čítania.
Možno ešte zaujme vás aj otázka škôd, ktoré sú spôsobené lovu vlkmi, ktorí spôsobujú škody na majetku, ak tieto škody majú byť pripísané na účet užívateľov poľovných revírov. Tu by som práve chcel sa postaviť na ich obranu. Veď vlci pri svojom známom spôsobe života keď prechádzajú veľké územia, tak jednoducho im nezabránite urobiť škody, keď niečo ulovia navyše. Proste je tu povinnosť užívateľa revíru, že ak neurobil dostatočné opatrenia, tak tieto škody musí nahrádzať. Neviem si predstaviť, aké sú tie dostatočné opatrenia.
Takže povedal som tie zásadné pripomienky, ktoré ma napadli pri čítaní tohto návrhu zákona. A budem rád, keď sa dohodneme na prijatí reálnej podoby zákona, ktorá ich opäť zohľadní v miere, na ktorej bude spoločný záujem, lebo si myslím, že tento zákon bude patriť medzi tie, ktoré budú sledované o hodne viac, ako je možno bežný priemer. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.

Áno, ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka, zareagujem len na túto poslednú výmenu, pán kolega Fecko, pán kolega Simon. A čo sa týka, ak som teraz rýchlo pozrel správne, toho § 11, naozaj urobme úkony, aby sa nestalo, že je možné predávať podiely niekomu, kto by spôsobil pre zmysel, pre filozofiu pozemkového spoločenstva spätný chod. Ak by sme mali pripustiť, že pozemkové spoločenstvá majú ovládnuť tie biele kone, ktoré som spomínal, alebo nejakí iní privatizéri, už nám toho veľa neostalo, tak by sme ozaj popreli ten zmysel, pre ktorý vznikli pozemkové spoločenstvá. Ja som v úvode hovoril o tom, že to Marka Terka nemyslela tak, že ide rozdávať konkrétnym ľuďom konkrétne majetky. Ale ona to už v tej chvíli dávala spoločenstvu. Takže ak teraz tento spätný chod by sme nasadili touto možnosťou, že tí šikovnejší by sa dostali tam, tobôž keď to predkupné právo tam vidíme tak, že tvorca zákona ho vylúčil, a tak umožnil vytvárať tie biele kone, že si nájdu nejaký spôsob na to, lebo to funguje reálne tak, tak by sme popreli 270-ročný základ tohto zákona a aj tú modernu, ktorú oceňujem, ktorú sme doň touto novou kapitolou vložili. Takže veľmi prosím, aby sme to posudzovali práve z toho pohľadu nie politického, ale toho, ktorý má slúžiť tejto krajine, lebo vyviezť môžeme stadiaľto kadečo, môžeme rozmontovať aj hypermarkety, aj veľké predajne Audi alebo niečo podobné, ale pozemky tu musia ostať. Tak bude dobre, keď ich dokážeme múdro obhospodarovať, pretože všetci ich užívame vlastne tým, že po tejto krajine chodíme. Vďaka.

Dobrý deň. Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážená kolegyňa spravodajkyňa, padla tu veta o Márii Terézii. Ja si ju použijem len trošinka v úvode tak, že skutočne môžeme byť radi, že sme mali panovníkov, ktorí patrili medzi múdrejších v rámci priemeru európskeho. Veľa pozemkových otázok bolo spojených práve s Máriou Teréziou. A keď ju korunovali tu neďaleko, tak zrejme urobili dobre, lebo asi niet veľa takých osobností v histórii tejto krajiny z hľadiska pozemkového práva, ako bola práve Mária Terézia. Samozrejme, mala na to svoje dôvody. Vlastne jej nešlo o nejakú ľudomilnosť. A tu mi šepká pani spravodajkyňa, že išlo o peniaze, ako hovorí, budúci bývalý prezident Českej republiky ide vždy až v prvom rade. Ale ona tuná urobila niečo, kde skutočne išlo jej o peniaze. Ale zároveň možno chtiac-nechtiac vylepšila pomerne podstatne sociálny status poddaného ľudu. Už neboli vtedy nevoľníci, ale boli stále ešte poddaní. Ja by som povedal na záver tohto historického exkurzu len toľko, že možno to hlavné, čo si treba uvedomiť v súvislosti s týmto zákonom, ktorý práve dnes máme česť prejednávať, je otázka tých ideálnych podielov. Veľakrát aj tie pripomienky, ktoré nám chodia majú také hlavné lajtmotívy: „Veď to je moje, ja si s tým chcem urobiť, čo chcem.“ Áno, z hľadiska toho podielu je to skutočne vlastnícky podiel. Ale už Marka Terka to myslela úplne dobre s tým, že ona to nedala tým svojim osadníkom, keď chcela od nich tých viacej daní dostať cez tento urbársky zákon, spôsobom, že: „Tu máte každý svoj gruntík.“ Ona povedala: „Tu máte dohromady okolo obcí pozemky, ktoré môžete užívať na svoj prospech. Budete mi z nich platiť dane, oberieme trocha zemepánov, viacej posilníme korunu.“ A preto by som sa odvolal na tú dávnu históriu, aby sme si pri filozofii tohto zákona uvedomili, že to nie je klasické vlastníctvo klasických pozemkov. Je to ideálne vlastníctvo ideálnych podielov. To znamená, že ak mám predkov, po ktorých som zdedil jednu dvadsaťtisícinu v nejakom urbári, tak nemôžem si to vykolíkovať, mám jednu dvadsaťtisícinu na každom strome alebo metri štvorcovom.
A teraz k samotnému zákonu. Bolo veľa povedané, veľa prichádza podnetov. Iste bude čas na to, aby sme ich dokázali naformulovať do konkrétnych pozmeňujúcich návrhov, verím, v zhode. Veď je to napokon zákon, ktorý nie je ľavý ani pravý, ale má vylepšiť správu pozemkov v tomto štáte. A na tom musíme mať záujem všetci. Takže bude čas na ne. A ja teda sa obmedzím len veľmi stručne na základné body, ktoré považujem z toho, tak ako som si ja zákon prečítal, za dominantné. A hneď v úvode chcem povedať, kde sa zhodnem aj so svojimi predrečníkmi, že tento zákon je potrebný a je správne, že sem prišiel. A dopredu budeme aj predvídať, nebude treba na to až tak veľa fantázie, že je dobré, že bude prijatý. Ale bolo by fajn, keby bol prijatý s tými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré zaznejú v druhom čítaní.
Čo chcem oceniť úplne prednostne na tomto zákone, to je taký ten pohľad toho tridsaťročného pracovníka Štátnych lesov. Ja sa toho asi nezbavím. Je fakt, že sa sem teda dostáva niečo, na čo ani Mária Terézia nemyslela. Dostávame tu prvok, že nielen tí majitelia ideálnych urbárov podliehajú tomuto zákonu, lebo prvýkrát, a v tom je naše obohatenie historického zákona, je možné, aby reálni vlastníci reálnych pozemkov sa združili a založili tiež alebo teda mali spoločnosť, ktorá bude patriť pod zákon o pozemkových spoločenstvách, a mali možnosť svoje pozemky zlúčiť do spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti. A to je veľmi dôležité práve z toho dôvodu, že 20 rokov vraciame pozemky, mnohokrát sme obviňovaní z toho, že to robiť nechceme. Ale to nie je celkom pravda. Tie pozemky sa ozaj vydávali, dávno veľké lesné majetky boli vydané. Ale práve pre tisíce drobných vlastníkov pozemkov bolo vôbec nezaujímavé sa zaujímať o svoje vlastníctvo. A tie pár árové, pol hektárové, tu hektárové, malé pozemky bolo tak náročné vymeriavať geometrickým plánom, tobôž keď už štát prestal za túto prácu platiť. Tých 200 000 hektárov, ktoré tu už dnes Martin Fecko spomenul, nie je nevydaných kvôli tomu, že by bol taký nejaký nezáujem torpédovať tento zvyšok reštitučných nárokov, ale kvôli tomu, že je to veľmi prácne a že doteraz o to nebolo možné týchto vlastníkov požiadať slovami: „Viete čo, netrápte sa každý so svojím pozemkom, dajte sa dohromady a en bloc vám to vydáme.“ Takže treba oceniť to, že v tom písmene d) ktorého si paragrafu sa hovorí, že aj majitelia týchto pozemkov sa môžu zlúčiť do pozemkového spoločenstva. To je veľká a veľmi potrebná vec, ktorú treba oceniť. A dokonca z toho pohľadu, že máme 200 000 hektárov ešte stále nevydaných, tak možnože práve to bude moment, že toto déčko rozhodne o tom, že sa veľmi výrazne po istej dlhej dobe, keď sa zastavil proces navracania pozemkov, pohne dopredu tak, že sa priblížime možno k nejakej ideálnej zostatkovej cifre.
Sú však aj menej potešiteľné veci v zákone. A ja sa budem len veľmi krátko, lebo už to bolo spomenuté, opakovať po Martinovi Feckovi.
To, čo ma najviac zamrzelo, je to práve tá nepovinnosť uznať predkupné právo v prípade, keď podiely vlastnícke si navzájom majú predávať medzi sebou členovia spoločenstva. Vyzerá to tak nevinne, lebo sa hovorí len o tom, že vtedy to predkupné právo sa neuznáva, keď jeden spolumajiteľ, nazvime ho A, chce to predať spolumajiteľovi B. A vlastne je to ich vec, oni o tom nemusia informovať nikoho. A zdá sa, že napokon, prečo by to tak nemohlo byť, no tak však nič sa nemení, ostáva to v spoločenstve, si poviete na prvý pohľad, lebo skutočne v tejto chvíli nemôže prísť niekto zvonka a povedať si: „Tak ja tam do toho vám vstúpim.“ Len čo sa tu stane? Nazveme si jedného člena spoločenstva bielym koňom alebo čím, ako sa to dnes nazýva, a on sa proste s niekým dohodne, kto mu poskytne aj peniaze, môže to byť kľudne toť cudzinec spoza rieky Dunaja, máme veľa na Slovensku konkrétnych prípadov, práve takých, ktorý povie: „Vieš čo, ty si potichučky poskupuj podiely, vytvoríš v spoločenstve natoľko zaujímavý svoj podiel vlastnícky, že budeš môcť ovládnuť správu tohto spoločenstva. Preto budeš mať taký podiel hlasov, že budeš o ňom rozhodovať. A my sa už potom dohodneme, že ja ti na to peniaze dám, aby si na to skupovanie mal.“ Tí ľudia mnohokrát si hovoria: „Bože, veď z toho urbára nemám nič, iba dva papeky do roka. Čo mi núkate? Dvetisíc eur alebo dvesto eur? Berte si to, zaplaťte.“ Toto nehovorím ako nejaké svoje vízie, to hovorím to, čo sa deje. A tým pádom teda práve môžeme dostať sa k tomu, že ktosi, kto si toho bieleho koňa nastrčil v pozemkovom spoločenstve, bude veľmi výrazne ovplyvňovať spôsob hospodárenia, ktorý, žiaľ, musím povedať, je mnohokrát veľmi zlý. Nechcem teraz použiť konkrétne mená urbárov pozemkových spoločenstiev, bolo by to nefér. Ale dejú sa veci práve vďaka tomu, že v minulom zákone takéto niečo nebolo možné. Bolo jednoducho potrebné všetkých osloviť pri predaji svojho podielu. A aj tak sa to obchádzalo. Aj tak bolo jednoducho možné, sú to veci na súdoch, že boli formálne ponúknuté podiely, nebolo to dostatočne zverejnené podľa zákona. A stalo sa to, že zákon, ktorý to neumožňoval, napriek tomu bol porušený a podiely sa dostali do rúk bielych koňov, ktoré potom si našli svoje spôsoby, ako ovládnuť pozemkové spoločenstvo. A, viete, výsledok je taký, že potom vidíte na kraji lesa 500 kubíkov hmoty, o ktorej sa hovorí, že je kalamitná, a ona je vôbec nie kalamitná, ale ona je rýdzo vykradnutá. A potom sa súdia a, to tu dnes už bolo povedané, ten súd bude o tom rozhodovať dovtedy spôsobom: „Hora je vyrúbaná a súd je nerozhodnutý.“ Takže ak teraz zákon zavádza to, že to predkupné právo sa neuplatňuje, tak je to vlastne nelogické. To, čo v minulosti nebolo povolené, tak aj tak sa obišlo, ako keby sme povedali: „No, nech sa páči, aby ste to nemali ťažké, aby ste nás nemuseli podvádzať, tak vám umožňujeme predkupné právo neuplatňovať a tie podiely si kľudne vymeňte medzi sebou, potichučky, však ostatní o tom nebudú vedieť.“ Nepotrebujú ani 51 %, na kontrolný balík vo výbore im stačí aj menej. Takže, by som prosil, to bude jeden z takých podnetov, ak na to nie sú nejaké významné a veľmi dôležité argumenty, prečo sa predkupné právo takýmto spôsobom pri prevode vlastníckych podielov medzi členmi pozemkového spoločenstva ruší, aby sa to teda zrušilo, lebo ozaj, opakujem, tu nie sú pocity, tu sú konkrétne skúsenosti z toho, čo sa deje v lesných urbároch, kde stoja výbory proti výborom a podiely proti podielom.
Ďalšia vec, ktorú tiež považujem za správnu a kde teda treba nám len akosi dopracovať jej filozofiu, je to, že ozaj je dobré, že máme tu zákon, ktorý hovorí o likvidácii tých pozemkových spoločenstiev, ktoré sa nesprávajú podľa zákona. Tie v minulosti keď sa takto nesprávali, tak ostali vo vzduchoprázdne. A dodnes je niekedy problém s nimi, čo vlastne majú alebo nemajú ešte robiť. Je veľmi dôležité, aby likvidátor, a to je dôvetok, bol by som rád, keby sa do zákona dostal, nebol zodpovedný len za to, aby vyrovnal pohľadávky a záväzky, lebo to robí likvidátor fabriky, kde sa porobia prehľady účtovné, zistí sa aké sú záväzky, pohľadávky, umoria sa a majetok môže ostať stáť a čakať na budúceho nejakého záujemcu. V pozemkových spoločenstvách a v lesných urbároch je potrebné hospodáriť, preto by som považoval za potrebné, aby zákon obsahoval aj klauzulu, ktorá bude hovoriť o tom, ako sa bude ďalej nakladať s likvidovaným majetkom, aby to proste neskončilo s tým, že sme umorili pohľadávky, uspokojili záväzky, ale aby sa určilo, povedzme, inštitútom núteného správcu, kto preberie zodpovednosť za takéto spoločenstvo, ktoré je v likvidácii. To nám tam chýba. A by som prosil, keby bolo možné potom v rozprave pri druhom čítaní uplatniť to v rámci uznaných pozmeňujúcich návrhov.
Poznámku mám ešte tiež na konto predkupného práva. Ale tá je zase trocha z iného pohľadu. Tuším je to § 10, kde sa hovorí, že podiely vo vlastníctve štátu možno predať iným osobám. Tam sa síce uznáva povinnosť predkupného práva, ale vzniká aj tak nebezpečenstvo, o ktorom som si myslel, že je akútne. Ale potom, keď som si prečítal podrobnejšie všetky doplnky, tak som zistil, že sa netýka lesných pozemkov, lebo skutočne je tam blokácia v poznámke pod čiarou, ktorá neumožňuje predaj podielov vo vlastníctve štátu, pozor, to som zabudol povedať, ktoré sú vo vlastníctve štátu v týchto pozemkových spoločenstvách, v tom prípade, ak sa jedná o lesné pozemky, aj keď je tam istý inštitút, ktorý hovorí o tom, že v prípade, že dôjde k vyrovnaniu nákladov vzájomných a je to pre štát výhodné, tak, áno, je to možné so súhlasom ministerstva. Udiali sa také veci v minulosti. Ale o tom sme tu už rozprávali. A preto by som si len dovolil položiť otázku: Dobre, vidím, že pre lesy to neplatí, a tým pádom akosi som si trocha vydýchol, ale nevadí nám to, neviem, dávam takú otázku, že podiely vo vlastníctve štátu, ktoré sa týkajú kategórie pozemku, nie lesného pozemku, ale povedzme poľnohospodárskeho, tak predávať bude možné? Neviem, to je vec filozofie. Tí, čo sú za to, aby štát nevlastnil nič, povedia: „Chvalabohu, nech to rozpredajú.“ Pri lesoch by som mal jednoznačné stanovisko, že lesy musia ostať štátne. Dávam otázku tým, ktorí nemajú radi štátne vlastníctvo, teda či z hľadiska týchto podielov vo vlastníctve štátu poľnohospodárskych pozemkov, druhu pozemku ich to teší, alebo, naopak, tej druhej skupine, či ich to náhodou nemrzí a či to nepovažujú za zlý filozofický prístup k tomuto zákonu.
Ešte jedna poznámka na konto toho, čo tu hovorili moji predrečníci vo vzťahu k zvyškovým podielom lesných a poľnohospodárskych pozemkov pri dedičskom konaní. Ozaj, v tom predchádzajúcom návrhu, ktorý bol zverejnený na stránke ministerstva, sa hovorí o tom, že výmera lesného pozemku nesmie po takýchto dedičských úkonoch právnych byť menšia ako 5 000 metrov štvorcových. V zákone, ktorý máme dnes na stole, sa už hovorí iba o 2 000 ha. Netreba to zdôrazňovať. Veľakrát sa to tu už povedalo, že ozaj efektívne hospodárenie na lesnom pozemku je možné len v prípade, ak sa ten pozemok nedrobí. Vieme, že tu sa spoločne hospodári a tuto nebezpečenstvo až také reálne nie je, lebo tu ten samotný podiel nie je rozhodujúci, pretože nikto si nemôže tie svoje hektáre, nech sa akokoľvek zmenšia, vyčleniť. Takže nie je to akútne nebezpečenstvo. Ale spytujem sa: Pre základnú filozofiu rozsahu lesných pozemkov by nebolo správne, aby skutočne ten pôvodný návrh, ako ste to mali pri pôvodnom predložení na ministerstve, nechali vo výške 5 000 metrov štvorcových, teda pol hektára?
A zapáčil sa mi celkom aj návrh, taký, by som povedal vizionársky a do budúcnosti pri lesoch uplatňovaný, keď pán poslanec Galko povedal, že možno by sa to vôbec nemalo povoľovať, aby sa nejakým spôsobom lesné pozemky pri akýchkoľvek právnych úkonoch drobili. Bolo by to celkom fajn, nie je to otázka len tohto zákona, preto nebudem o tom podrobne rozprávať. Mne by sa to celkom páčilo, pretože by sme sa tým vlastne dostali spred Litavska za Litavsko, lebo, viete, rakúska strana mala dedičské konanie také, že nepovoľovala tak, že to môžu podeliť si všetci, ale iba ten najstarší, a uhorská tá zase tvrdila, že každý musí dostať ten svoj podiel. Preto máme tie státisíce drobných pozemkov. Takže ten historický príklad spred Litavska za Litavsko by som v tomto prípade celkom rád zdôraznil slovami, že pozrime sa na druhú stranu. A možnože ten zákaz, aký pán Galko mal na mysli, ako som to pochopil, že by sa vôbec nesmeli deliť na nejaké menšie časti lesné majetky, by sa mi celkom pozdával.
A posledná záverečná poznámka k tomuto zákonu opäť je s takým otvoreným koncom, vôbec si nemyslím, že viem, čo je lepšie v tomto prípade, je otázka tej zmeny rozhodujúceho počtu majiteľov podielov pri hlasovaní o rozhodujúcich veciach, ktoré sa týkajú života pozemkového spoločenstva. Tu starý zákon hovoril o dvoch tretinách, v novom zákone sa to opravuje na polovicu. Má to svoj praktický význam. V niektorých prípadoch sa tí ľudia lepšie dohodnú, už to tu zaznelo, ich dohromady dať býval veľký problém. Na druhej strane práve tým, že sa umožnilo ľahšie rozhodovanie o takýchto úkonoch, keď stačí len polovica majiteľov podielov, tiež je to na zváženie. Zaujímalo by ma, čo viedlo tvorcov zákona k tomu, že teda to chceli takto uľahčiť. Možnože je to ozaj snaha, aby sa tí ľudia ľahšie mohli rozhodnúť. Možnože je v tom isté nebezpečenstvo, ktoré zase spočíva v tom, že sa môžu rozhodnúť zlým spôsobom.
To sú moje pripomienky, ktoré som považoval za zásadné. Tie pripomienky, ktoré prichádzajú, tak ako to tu už zaznelo mnohým z nás, kde ozaj sú desiatky a desiatky, tie bude treba predložiť do pozmeňujúcich doplnkov zákona.
Ja prosím, tak ako som povedal v úvode, aby sme sa zjednotili na tom, že tento zákon, po prvé, je správny, po druhé, potrebné je ho vylepšiť. A, po tretie, treba sa nám všetkým potom postarať o to, aby nebol len zákonom, ale aby bol zákonom cteným. A to sa môže stať vďaka tomu, že tie pripomienky doň zapracujeme. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.

Dobrý podvečer. Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo. Chcem len veľmi stručne zareagovať na dve časti vystúpenia pána poslanca Simona. Čo sa týka lesov a Ružomberku, je to skutočne temná kapitola cenového vývoja alebo toho, čo sa cenami nazýva, pretože myslím si, že mnohokrát práve produkt, ktorý lesy predávali za niečo, čo nazvať cenou človek môže len pri trocha veľkej obrazotvornosti, pretože to mnohokrát bola vysoká podcena. Ale to je známa kapitola.
A skôr sa mi žiada povedať to, čo už som tu spomínal viackrát, jednoznačne by som veľmi poprosil bývalého pána ministra, súčasného pána ministra pôdohospodárstva, ale aj všetkých, ktorí prídu za ním, aby sme si osvojili to, že preteky v odvodoch zo štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky alebo vôbec preteky v  mimoriadnych odvodoch z lesníctva do štátneho rozpočtu, síce z politického hľadiska im rozumiem, ale že sú to veľmi zlé preteky, ktoré vážne poškodzujú budúcnosť tejto krajiny. Hovoriť o tom, že tento podnik a tieto podniky, ktoré produkujú nielen drevo, majú ozaj veľkú hodnotu pre nás všetkých, som tu už to spomínal viackrát. Veľmi pekne vás prosím, páni ministri, bývalí, budúci, nerobte tieto preteky, sú skutočne zlým posolstvom pre obyvateľov Slovenska.
Ďakujem pekne.