Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister... (ruch v sále), ja počkám chvíľku asi, kým ten ruch trochu prehrmí, lebo ja som naozaj sa pripravovala, takže by som chcela komunikovať s pánom ministrom. To, čo chcem povedať, chcem povedať viac jemu ako vám.
Ale zatiaľ možno poviem pánu poslancovi Jarjabkovi. Pán poslanec, že ja nie som ani – ako ste to hovorili? – zúfalá, ani zúrivá a dokonca aj viem, že pána ministra neodvoláme dnes. Ale ja si myslím, že má význam takáto schôdza práve preto, že vlastne nemáme kde inde priestor povedať, čo sa nám nepáči alebo čo vidíme ako nie celkom, čo vidíme tak, ako to vidíme my, a bolo by dobré, keby to vedel, že to tak vidíme. A možno to nazvete kritikou alebo postrehmi, alebo neviem ako, ale ja si myslím, že má význam, aby som povedala pánovi ministrovi to, čo som si naozaj poctivo pripravovala s úmyslom, že chcem pomôcť veciam.
Keď pán minister začínal, keď nastúpil do funkcie, tak musím sa priznať k tomu, že moje prvé hodnotenia vaše, moje hodnotenia vás boli naozaj pozitívne. Mám aj svedkov medzi kolegami v tom, že ja som sa zúčastňovala občas na zasadnutiach výboru pre deti, že som komentovala vaše vystupovanie a vedenie toho výboru alebo poznámky, postrehy, tendencie riadiace ako pozitívne a hovorila som, že pôsobíte na mňa ako pragmatický človek a dobrý manažér.
Trochu som, preskočím teraz časovo nejaký úsek, vrátim sa znovu k tej problematike detí v tom, že trochu som bola sklamaná, pretože na tých prvých stretnutiach výboru pre deti, keď sa riešili všelijaké prípady, aj utýraná Lucka Luknárová, aj ďalšie, ste vy boli ten, ktorý hovoril, že sa zasadíte za to, aby teda bol ustanovený detský ombudsman a aby bol v podstate súčasťou inštitútu alebo inštitúcie ombudsmana alebo verejného ochrancu práv, ktorý už existuje. Preto ma trochu zarazilo, že tie informácie neskoršie, o dva roky neskôr, hovorili alebo hovoria o zámere ustanoviť komisára pre deti. Nechápem prečo. Nechápem, prečo nová inštitúcia, prečo izolujeme zas jeden problém. Myslím si, že je to systémová chyba. Či to má byť len preto, aby opozícia nemala pravdu, alebo iné názory nemali pravdu? Ja si myslím, že je to zlé rozhodnutie a vznikne zas izolovaný systém v zle fungujúcom systéme.
Ja som to pred dvomi dňami, alebo kedy sme diskutovali k správe generálneho prokurátora, dokonca hovorila aj o tom, že práve v sociálnoprávnej ochrane detí nám ten systém nefunguje preto, lebo každý v podstate, každá súčasť toho systému, sociálnoprávna ochrana, polícia, súdy, je zatvorená sama do seba a navzájom nevytvárajú funkčný, zmysluplný systém, ktorý by sa riadil nejakým spoločným cieľom. Takže tento krok je ďalšie také zakuklenie, uzatvorenie tých zložiek, každej samého do seba a nevidím to ako smerovanie k cieľu dosiahnuť lepšiu ochranu, sociálnoprávnu ochranu detí.
Rovnako umelé trieštenie a tým aj nemožnosť dosiahnutia efektívnych riešení je vo veľkej oblasti, ktorú nazývame domáce násilie, prípadne taká ďalšia alebo iná trochu sa prelínajúca oblasť – oblasť násilia na ženách. Tu mám viacero výhrad. Vaše ministerstvo, dovoľte mi to povedať, cítim sa v tejto oblasti byť doma, nerobím to ani dva dni, ani dva roky. Vyznám sa v tom aj teoreticky, aj veľmi, veľmi prakticky. Vaše ministerstvo v tejto otázke nie je na pulze dňa, nerešpektuje ani moderné odborné poznatky, ani platnú dokonca legislatívu Európskej únie. Chcela by som zdôrazniť, že domáce násilie nie je iba násilie na ženách. A násilie na ženách nie je iba rodovo podmienené. Z vášho ministerstva vychádzajú tie tendencie a z vášho ministerstva vychádzajú tie materiály, ktoré sú vlastne predmetom sporu už teraz rodovej rovnosti. Takéto striktné vymedzovanie vytvára dojem, že tej problematike sa rozumie iba hŕstka vyvolených. Možno tých, ktorí na vašom ministerstve túto problematiku majú na starosti a ktorí si ale, čo je dôležité a čo súvisí s obsahom vlastne aj toho návrhu dnešného, o ktorom sa tu hovorí, ktorí si následne delia koláč. To znamená dotácie a granty. Vylučujú sa nevhodné, prípadne nehodné subjekty, hoci práve často medzi nimi sú organizácie, ktoré plnia práve tie nenahraditeľné úlohy a pomáhajú a reálne pomáhajú a vedia pomôcť alebo vedeli by, keby mali vhodné podmienky pomôcť skutočným ľuďom, ktorí tú pomoc potrebujú.
Pán poslanec Poliačik včera či predvčerom spomenul jednu organizáciu. Ja by som vám rada povedala, prepáčte, že možno trochu odbočujem. Tá organizácia, ktorú ste spomínali, nie je práve alebo respektíve je medzi tými protežovanými. A nie je to tá, ktorá reálne dennodenne pomáha v prípadoch, takže to ľutujem, že musím povedať.
Z tej užšej oblasti násilia na ženách sa vlastne, ja neviem, či nedorozumením, ale skôr to vyzerá ako keby zámerom, rozšíril ten problém na celú oblasť tej rodovej rovnosti. A ja by som vás chcela poprosiť, skúste porozmýšľať o tom, či sa nedá urobiť koniec tomu tvrdohlavému ulpievaniu na nejakých dogmách, ktoré bráni naozajstnému odstraňovaniu rodovej nerovnosti. Ja nemám problém osobne s termínom rodová rovnosť. A hovorím, že však my sme sa aj v škole učili, čo už bolo dosť dávno, v ľudovej, teda v mojom prípade, učili sme sa o tom, že sú rody mužský a ženský, a ja si to teda vysvetľujem takto.
Len, bohužiaľ, pán minister ma nepočúva, tak ja to asi hovorím zbytočne. Tak čo teraz mám robiť? (Krátke zmĺknutie rečníčky, reakcia spravodajcu.) Pred chvíľou sa vrátil, ja som to sledovala.
Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Pán minister je tu. Nech sa páči, pokračujte.
Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Dobre. (Reakcia ministra Richtera.) Dobre, ďakujem. Ďakujem, pán predsedajúci.
Takže skúsme hovoriť, pán minister, nie o rodovej rovnosti. To nebude taký strašný problém premenovať odbor. A tým premenovaním možno by sme dosiahli aj trochu zmenu vo vnímaní. Skúsme hovoriť tak, ako tomu hovoria vo Francúzsku alebo v Českej republike, rovnosť pohlaví. Možno to bude len malý krok, ale mohol by pomôcť. Hneď aj poviem, že vaši pracovníci tvrdia, že toto je nutné používať, ten pojem rodová rovnosť a ďalšie súvislosti, pretože aby sme dostali európske granty alebo teda dotácie. Aj Francúzi, aj Česi sa uchádzajú o dotácie, dostávajú ich napriek tomu, že hovoria systematicky o rovnosti pohlaví. Je to veľká škoda, že robíme rozbušku tam, že robíme problémy tam, kde by nemuseli byť, aj keď vidím za tým trošku taký práve zmysel, ktorý som popísala predtým, že rozumieme tomu iba my a my, ktorí tomu rozumieme, sme tí vyvolení, povolaní a my budeme dostávať tie peniaze, čo je zase veľká škoda, pretože to už sa k tomu nebudem vracať, že ich nedostávajú tí, ktorí by ich mali na čo rozumnejšie použiť. Rozmýšľam o tom, či mám znovu, ale nebudem opakovať ten príklad, ktorý som už v tejto snemovni raz hovorila, o úžasnom projekte dojčenia otcov, keď to v skratke poviem.
Takže... (Ruch v sále.) Takže... Počkám chvíľku? Dobre, takže, pán minister, možno som príliš smelá, ale skúste si pripustiť, že nie všetci kompetentní ľudia sú na vašom ministerstve, a pokúste sa možno počúvať iné názory. Ja netrvám na tom, že mám pravdu ja, ale počúvajme sa a skúsme si vysvetliť, že prečo si vy myslíte, že ja pravdu nemám. Trochu mi to prišlo ľúto, keď sa tu prejednával zákon o sociálnej práci, že som vám tiež s veľkou naozaj úprimnosťou povedala, prečo si myslím, že toto nie je dobré, tamto nie je dobré. Konkrétne si dodnes myslím, že je veľmi nesprávne, že zákon o sociálnej práci nie je zadefinovaný, nepozná, nehovorí o tom, čo je to sociálna práca, a tie reakcie, ktoré boli, že to je preto, lebo tých definícií je veľmi veľa, ja nepovažujem za odborné. Len mi prišlo ľúto, pán minister, že vy ste v záverečnom slove mi ani na moje otázky neodpovedali. A toto by som ja chcela dosiahnuť, keby sme vedeli sa rozprávať o veciach s cieľom vysvetliť si ich a povedať, že naozaj čo bude lepšie.
Ja som inak bola veľmi rada, keď som videla tu dnes pána premiéra, a som si dvakrát prerobila tento príhovor, pretože on pozná moju prácu. My sme sa pred rokmi stretli v tom krátkom období, keď aj on sa angažoval v problematike pomoci obetiam trestných činov. A chcela som sa naňho odvolať, resp. sa dovolať jeho svedectva, že ja nie som ani hysterická, ani neznášanlivá a že vždy chcem najprv pochopiť aj iné argumenty, aj opačné argumenty. A verte mi, že to naozaj myslím úprimne. Mojou najdôležitejšou snahou je pomáhať obetiam trestných činov vrátane obetí domáceho násilia a ich rodinám. Ja sa nechcem hádať ani tu, ani nikde inde. Ja dokonca mám snahu a pokúšam sa o mediáciu aj v trestných veciach. Samozrejme bez toho, aby som zasahovala do trestného konania alebo do stíhania páchateľov, a viem, že sa to dá. Takže rada by som riešila veci konsenzom.
Takže, pán minister, no, pán premiér tu hovoril o tom, že ako vy ovládate agendu ministerstva. Ja mu nechcem protirečiť, len si nie vždy myslím, že nie ste to vy, kto je ovládaný trochu tými ľuďmi, ktorí vám pripravujú materiály možno. Možno im až príliš dôverujete, možno, nieže možno, celkom určite nemôže minister obsiahnuť vlastnoručne a vlastnohlavne všetky problematiky, ktoré jeho ministerstvo rieši. Ale bola by som veľmi rada, keby sa to dalo nejakým spôsobom – no ako to povedať? – vyriešiť v tom duchu, aby sme smerovali k lepším riešeniam a nie k jednostrannému presadzovaniu názorov jednej skupiny, ktorá už sa ani nedrží vlastne moderných teórií ani moderných poznatkov v danej oblasti.
Na záver možno trošku také osobné. Ja viem, že je to asi váš temperament, a viem, že temperament je ťažké ovládať, ale dosť často sa tak stane vám, že reagujete možno v dobrom na pripomienky takým zvýšeným hlasom, a ja som vás chcela poprosiť, že trošku úsmevu dakedy a možno by nám to išlo lepšie.
Ďakujem.
