Videokanál poslanca

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Začnem trošku neobvykle, ale reakciou na poslednú predrečníčku pani Mezenskú. Prečo si necháte, prečo si osvojíte také hlúposti, ktoré tvrdí vládna strana, že SDKÚ privatizovala strategické podniky? Keď SDKÚ prišla do vlády, bolo po Mečiarovej privatizácii, prechmatizácii, keď 95, možno 98 % bolo sprivatizovaných. SDKÚ transparentnými verejnými súťažmi sprivatizovala časti podnikov, menšinové balíky podnikov. Ale že to Fico hrá ako obohranú platňu, tak to do vás dostane, že to potom opakujete, aj keď to pravda vôbec nie je. Tak to len na margo toho, že netreba sadnúť na lep každému tvrdeniu, ktoré sa zo strany SMER-u objaví.
A teraz k samotnému materiálu, ktorý, o ktorom tu rokujeme. Už minulý týždeň sa veľa povedalo, ale už je tu odstup času, takže možno niektoré veci aj nezaškodí zopakovať, alebo určite sa nedá vyhnúť, aby sme znova sa nevrátili k tomu, čo povedané bolo. Objavil sa tu návrh zákona, samozrejme ako vždy, keď SMER chce niečo zobchodovať, a to som mnohokrát povedal, že SMER je majster nielen Slovenska, ale aj majster sveta v tom, ako pod pláštikom tých najušľachtilejších ideí a najvzletnejších myšlienok dokáže pripraviť kšeft a veľký biznis pre pár dopredu vybraných alebo dopredu dohodnutých záujemcov. Či sú to nejaké skupiny podnikateľské, jednotlivci, to je úplne jedno.
Tých príkladov by sme tu mohli menovať a už tu padlo tých príkladov celý rad. Tým najznámejší je emisný škandál, emisný tender, kde sa Slovensko okradlo o obrovské milióny len preto, že sa vytvoril v tichosti a opäť, samozrejme, pod najvzletnejšími heslami a myšlienkami, kšeft, ktorý nikto už nevedel zastaviť a ktorý prebehol, a krik sa spustil až následne. Veci okolo solárnych elektrárni tu boli tak isto rozoberané dávno, tak isto v čase, keď bol ten, legislatíva pripravovaná na spustenie celého tohto procesu. To nehovorilo o tom, že to vyvolá tlak na rast cien energie, že sa na tie solárne energie bude musieť toľko a toľko doplácať z verejných zdrojov, nie, hovorilo sa obnoviteľných zdrojoch, o tom, ako Európska únia prišla so skvelým programom, na ktorý sa my napájame, a ďalšie krásne, krásne vety tu padali. Ale za tým bol opäť účelovo a jasný veľmi dobrý biznis, ktorý získal ten, kto mal kontakty na ministerstvo príslušné, patril do skupiny vyvolených a dostal, dostal právo, dostal povolenie, dostal možnosť postaviť si elektráreň solárnu, na ktorú samozrejme každá banka veľmi rada dala úver, pretože ten biznis bol na 15 rokov zaručený a istý. A opäť ďalší krásny biznis pre tých, ktorí tie elektrárne majú, je na svete. Rovnako to bolo s tendrami na mýto, elektronické mýto a ďalej, ďalej, ďalej.
Je jedna taká stránka, všetkým záujemcom ju dávam do pozornosti, stále je na webe aktívna. Volá sa "ukradli.sk" a tam nájdete sumár týchto podvodníkov, podvodov až megapodvodov, ktoré pod vedením SMER-u a Roberta Fica sa v tejto krajine udiali. Teraz bol možno chvíľu dojem, že nič také nebude, že tak to už predsa len bola taká, taký divoký západ a tá prvá vláda mala z čoho rozdávať, aj trhať na franforce všetko, čo zostalo, takže teraz to už bude pokojnejšie. No ale, samozrejme, sofistikované metódy a príležitosti sa objavujú znova a znova.
A teraz prichádza návrh zákona, ktorý opäť pod vzletnými krídlami alebo nádhernými vznešenými krídlami ochrany vody, toho, že sa vyhlási voda za strategickú surovinu, vytvorí dokonalý priestor na to, aby bola voda veľmi dobre ziskovo obchodovateľnou komoditou. Ale ako som už povedal vo faktickej poznámke, to nie je to najväčšie zverstvo, že voda prinesie Slovensku zisk. To najhoršie zverstvo je, že ona neprinesie podľa tohto zákona zisk Slovensku, ale prinesie opäť tým, ktorí získajú povolenie. Úplne rovnaký model ako v tých predchádzajúcich prípadoch, ktoré som tu menoval, či solárne elektrárne, či emisný tender, či všetky možné iné, nástenkový som ešte nespomenul. A iné a iné. To znamená, jednej, dvom, trom, to je jedno, ale vybraným skupinám, ktoré majú otvorené dvere na príslušné mocenské zložky, na ministerstvo, ku vláde, ktorú dnes ovláda samozrejme jedna jediná strana. To znamená tým, komu dá zelenú Robert Fico, tak tí dostanú možnosť obchodovať s vodou a zarábať na nej. Mala odrobinka padne do, do Environmentálneho fondu tým, že sa v zákone alebo v prílohe zákona zavádza poplatok za takto prevedenú vodu, to znamená, rozumej predanú vodu, ale je to odrobinka, ktorá ale, pretože na všetko treba myslieť a nič netreba nechať nepovšimnuté z hľadiska biznisu, padne do Environmentálneho fondu, ktorý je opäť jedným z takých mechanizmov, do ktorého nevidieť poriadne, do ktorého, v ktorom sú pevne zakotvené lobistické skupiny, ktoré zabezpečujú prísun zdrojov z tohto fondu tam, kde, žiadateľom, ale samozrejme len tým, ktorí sa dohodli, ktorí spravili to, čo sa od nich žiadalo, a zabezpečili im tak prísun zdrojov. Keby sme túto debatu posúvali ďalej, aj toto je jednou, jedna z morových rán, ktorá tu je. Takéto netransparentné fondy, ktoré opäť pod vznešenými heslami, že treba environmentálnu politiku mať financovanú, treba vyčleniť z peňazí, aby sa nestratili v štátnom rozpočte, tak ich tam dajme, ale to už sa nehovorí, že nad týmito peniazmi potom vládne úzka skupina ľudí, ktorú ovláda samozrejme alebo najväčšie slovo tam má minister a ďalší, ktorí potom rozhodujú o tom, kam tie peniaze vlastne idú. A to je klientelistické, korupčné a všetko, len nie dobré prostredie na rozdeľovanie verejných zdrojov.
Takže tá kvapka, ale tá nie je taká malá, myslím, že sme tu hovorili o zhruba 140 mil. ročne, až sa nemýlim, až som si dobre zapamätal minulý týždeň, kvapne každoročne do Environmentálneho fondu a tam sa zasa bude rozdeľovať tým správnym ľudom, správnym samosprávam, správnym starostom a tak podobne. Aby ten obraz a aby tá kamufláž bola dokonalá, tak samozrejme každý zručný úradník, ktorý vie, ako to má napísať, tak sa odvolá na čo najväčší počet smerníc z Európskej únie a vytvorí dojem, že to sa proste musí, lebo to Európska únia od nás žiada, že bez toho by sme sa jednoducho nepohli ďalej, nesplnili to, čo sa od nás požaduje a, nebodaj, sa vystavili aj nejakému stíhaniu. Tak aj tu sa samozrejme odvoláva na takéto veci, pričom keď sa ide do podstaty, zisťuje sa, že v citovaných smerniciach sa nielenže nehovorí o týchto veciach, hovorí sa o úplne iných veciach, ako je nakladanie s odpadovými vodami a čomkoľvek inom. Ale dokonca, že rámcová smernica o vode Európskej únie je priamo v rozpore s tým, čo sa v tomto zákone navrhuje a čo sa v tomto zákone predkladá.
A keďže tento zákon zasa nerobili žiadni amatéri a žiadni ľudia, ktorí nevedia ako vykorčuľovať z týchto problémov, tak sa navrhujú nové, nové slovné spojenia, nové terminusy- technicusy, ktoré na jednej strane vyzerajú veľmi, veľmi dobre, ako prevod vody, ale nikde inde sa nespomínajú a teda v žiadnych smerniciach sa o nich nehovorí. A preto tým pádom sa dostávajú mimo týchto smerníc, nepodliehajú žiadnym rámcovým dohovorom a dostávajú sa do zóny, do sivej zóny, kde sa s nimi môže narábať už potom hoci ako pre ďalšie, ďalšie prípadné spory alebo prípadné riešenia, keď ten kšeft vypláva na povrch.
Summa summarum, alebo ešte teda, aby sme to dotvorili, no a aby ten biznis, ten politický biznis bol dokonalý, musí existovať mechanizmus, ktorý umožňuje výber toho správneho. To nemôže byť, ako keď sme spúšťali druhý pilier dôchodkového sporenia, že sa stanovili pravidlá, ktoré keď každý splnil, ako nikto nemal šancu povedať nie. To je, to je zlý systém podľa biznisového nazerania na politiku. Pretože nie som predsa minister, povie si minister za vládu SMER, na to, aby som sa pasívne prizeral, kto tu dostane licenciu na obchodovanie. Však ja som tu predsa na to, aby som ja rozhodol, kto ju dostane a kto ju nedostane. A aby ten niekto si ju mohol zaslúžiť, že tú povolenku dostane a že sa musí správať tak, ako my od neho, pretože my tejto krajine vládneme, rozumej my, strana SMER, chceme. A vytvorím pre to pravidlá, ktoré vytvárajú krásne klientelistické prostredie. Rozhoduje sa politicky, rozhoduje vláda, kedykoľvek môže proces zastaviť, kedykoľvek bez zdôvodnenia akéhokoľvek môže rozhodnúť, že neudelí povolenie tomu alebo onomu a tomu inému zasa udelí. Čisto na základe ne-mera-teľných, ne-defi-novaných dopredu kritérií, ktoré len sa tvária, že treba predložiť všelijaké podklady. Mimochodom, tie podklady má pripravovať podriadená organizácia ministerstva, nie nejaký nezávislý orgán, ale podriadená organizácia ministerstva, ktorá, samozrejme, urobí to, čo sa od nej bude žiadať, a to, čo sa od nej bude očakávať.
Dnes dokonca na tlačovej konferencií raňajšej zaznelo z úst premiéra, že prijatie tohto zákona je podmienka pre schválenie operačného programu. Tak to som sa naozaj už musel chytať za brucho. Že schválenie predaja, možnosti predaja vody cez podnikateľské subjekty vybrané ministerstvom a vládou je podmienka pre schválenie operačného programu. Takto to povedal premiér. Prehrajte si tú tlačovku. Takže to určite nie.
A opäť tu vidíme tú technológiu, že do zákona dáme veci, ktoré treba spraviť, ktoré sú potrebné, ktoré zakryjú ten skutočný úmysel, o ktorý ide, a pod týmito, pod kepienkom týchto vecí krásne prenesieme ten biznis, ktorý je potrebné urobiť.
A teraz k tomu, čo aj dnes hovoril pán minister, že vodu možno dnes kedykoľvek predať a že vláda vlastne zastavuje možnosť, že táto voda sa dá predať. No je to klamstvo. Nie je to tak. Jednoducho súčasná legislatíva neumožňuje nič také. A keďže, ako tu už viacerí kolegovia v rámci faktických poznámok povedali, štátny orgán, úrad na akejkoľvek úrovni môže robiť len to, čo má zákonom určené, dovolené, a nič iné, pretože inak porušuje zákon, tak dneska žiadny štátny orgán nemôže povoliť vývoz ani prevod vody.
Budem konkrétny, v § 21, paragrafe súčasného vodného zákona sa hovorí, že je na to, že na čerpanie vody z existujúceho zdroja podzemnej vody je potrebné povolenie orgánu štátnej správy, kde sa určí účel, rozsah, čas povolenia a ďalšie podmienky, za ktorých sa vydáva množstvo odobratých podzemných vôd, a že je v ňom uvedený aj konkrétny vodárensky zdroj, z ktorého sa bude voda odoberať, povolené množstvo a konkrétny účel využívania. To znamená napríklad zásobovanie obyvateľstva v konkrétnej obci, regiónu, vodárenskej sústavy a tak ďalej. To znamená, dnes keby chcel, vodárenská, ten, kto toto žiada, vyviesť vodu, tak by musel povedať, že za účelom prevodu, prenosu, prečerpania vody napríklad do Maďarska alebo kdekoľvek inde. A keďže to nie je možné, tak by takýto, takéto povolenie nedostal.
Ďalej na to, aby sa toto, čokoľvek mohlo realizovať, je potrebné byť správcom alebo disponentom s vodnou stavbou, o čom pojednáva § 26 a 52 vodného zákona. A za vodné stavby sa považujú studne, vodovodné potrubia, vodovody a ďalšie vodárenské objekty slúžiace na účely zásobovania pitnou vodou. To znamená, niekto by musel povoliť výstavbu takýchto zariadení podľa dnes platnej legislatívy, až tak by mohlo sa vôbec, táto voda, niekam prevádzať. Takže z toho jednoznačne vyplýva, že dnešný zákon absolútne neumožňuje predaj vody do zahraničia.
Ešte sa dotknem toho, aby sme si povedali, keď som spomínal, že je v rozpore tento zákon s Rámcovou smernicou o vode. Európska vodná politika vychádza z premisy, že voda nie je obchodný tovar, ale verejný zdroj. Je to jednoznačne v tejto smernici uvedené. To znamená, keď sa tu zavedením pojmu prevod vody dostávame ako keby vonku z tohto nejakou okľukou, je to absolútne v rozpore s týmito pravidlami. Nehovoriac o tom, že dnes neexistujú žiadne pravidlá na obchodovanie s vodou na medzinárodných trhoch. Neexistujú s tým žiadne skúsenosti. Žiadne krajiny s tým reálne skúsenosti nemajú, okrem, našli sme ojedinelé výnimky, Kanada, USA, až sa nemýlim, a niektoré prípady medzi bývalými republikami Sovietskeho zväzu, ktoré dnes sú samostatnými štátmi, ale keďže logicky vodovodné sústavy počas Sovietskeho zväzu vznikali bez ohľadu na hranice zväzových republík, tak tam zostalo prepojenie, ktoré dnes samozrejme slúži obyvateľom, ale to sú jediné príklady, kde sa voda medzi jednotlivými štátmi potrubiami prevádza. Ale Slovensko sa vrhlo do toho, že ono ide robiť prvolezcu a ide sa snažiť túto vodu distribuovať ďalej.
Ak som premýšľal, že čo, ako by sa to asi realizovalo, kde hľadať ten biznis model, aby takáto myšlienka mohla byť realizovaná. Niektorí z predrečníkov tu hovorili o tom, že po vydaní povolení sa objavia finančné skupiny, ktoré začnú budovať potrubia a budú vytvárať vodovody, ktoré smerujú za hranice. Ale, páni, nič také nie je treba. Nič také nie je treba a tu poukážem na jednu súvislosť, ktorá tu už bola spomínaná v parlamente. Veď okolo vody SMER už biznis robil. SMER a konkrétne premiér Fico sa okolo vody a vodárenskej spoločnosti motal už v minulosti. A je to zaznamenané. Je to jednak zaznamenané v spise Gorila, kde sa práve spomína zabezpečenie, sprostredkovanie ovládnutia Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, ktorú dnes na 30 rokov ovláda Veólia, najväčší hráč s vodou na európskom kontinente, najväčšia nadnárodná spoločnosť, ktorej obrat je miliardový, ktorá operuje a ktorá ovláda, ktorá má pod priamou kontrolou vodovody v Banskobystrickom kraji. A nielen tam, ale aj podtatranské. Podtatranská vodárenská spoločnosť je takisto ovládaná touto istou spoločnosťou. Si na to tak pozrieme, tak vidíme kraje, ktoré na severe spolu susedia. Od Tatier až k južnej hranici máme prepojené územie ovládané jednou nadnárodnou spoločnosťou. Skúsme si položiť otázku: myslíte si, že v Maďarsku táto spoločnosť nepodniká? Odpoviem vám: podniká. Je najväčším hráčom na maďarskom trhu s vodou. To znamená, máme tu hranicu, ktorá, maďarská hranica je zároveň južnou hranicou Banskobystrického kraja, na jednej strane vodovody ovládané jednou spoločnosťou, na druhej strane hranice s tou istou spoločnosťou. Čo myslíte, aká veľká vzdialenosť delí tieto vodovody, aby boli prepojené? Päťsto metrov, kilometer, dva? Smiešna vec. Smiešna, jednoducho investične jednoduchá záležitosť.
A tu je, možno aj vidíme, že prečo a za čo sa zháňali tie peniaze vlastnou hlavou na tej nahrávke, kde hlas podobný Ficovi sa touto záležitosťou chváli a ktorá má priamu nadväznosť na rozhovory zaznamenané v byte na Vazovovej ulici. Asi vedela táto spoločnosť, prečo tie peniaze týmto smerom posúvala. Takisto táto spoločnosť operuje v ďalších krajinách. A tak si môžem teraz vysloviť takú hypotézu, že veľmi ľahko si viem predstaviť, ako veľmi investične nenáročne sa prepoja vodovodné siete jednotlivých krajín, existujúce vodovodné siete. Zdôrazňujem, netreba nič budovať. Existujúce vodovodné siete, ktorými pretečie slovenská voda alebo proste sa bude posúvať voda čoraz viac na juh, kde je jej čoraz väčší deficit a jej cena rastie, a možnože priamo do tankerov niekde v prístave v Janove a kde sa krásne nalodí a môže ísť potom už kdekoľvek. A obchod je krásny. Ako ten obchod je úžasný a z hľadiska stratégie a budúcnosti skutočne veľmi dôležitý, akurát, chyba lávky, že z tohto obchodu budú profitovať len tí, ktorí to povolenie budú mať.
Keď sme teda takí prenárodní, preobčianski, prečo, vážení páni z vládnej strany a dámy, nevytvoríte naozaj transparentné jasné pravidlá?
Voda je strategická surovina a ja si nemyslím, že je zásadným problémom v prospech národa, v prospech krajiny predať prebytky, ktoré sú jasne definované. Ale predať ich tak, aby na ňom zarobila krajina, aby za ne získala čo najväčší obnos prostriedkov, nie omrvinky, ktoré padajú zo stola veľkých biznismenov, ktorí sa biznisu s vodou venujú a ktorí sú v tomto, to je ich hlavný biznis.
Prečo nepredávame vodu v aukciách? Prečo nedefinujeme najprv skutočné množstvá, ktoré sú potrebné? A prečo vo vašom zákone napríklad chýba akýkoľvek mechanizmus, čo sa stane, keď by sa predali povolenia na vývoz vody a dôjde k zmenám, čo pri vode sa môže stať kedykoľvek?! Vyschnú studne, dôjde k znečisteniu, zmení sa kvalita týchto vôd, príde dlhodobé sucho a teraz budú kontrakty uzavreté na predaj obrovských množstiev vody, na päť rokov v tomto prípade, možno neskôr aj na viac, a Slovensko bude trpieť smädom. To je normálne?! Veď pri takejto strategickej surovine toto je základná záležitosť myslieť na bezpečnosť, na bezpečnosť vlastnej krajiny. Áno, keď máme prebytky, ktoré ale dnes sú, na budúci rok už nemusia byť také veľké, lebo naozaj tá príroda, tú naozaj neovládame, ale skôr ju ničíme, ako by sme jej pomáhali, sa môže s nami zahrať. Sú tu klimatické zmeny, je tu množstvo, množstvo faktorov, ktoré veľmi málo vieme ovplyvniť. A musíme počítať s tým, že sa niečo negatívne zmení, a musíme mať nástroje, aby sme okamžite vedeli zmeniť podmienky, ktoré počítali s tým, že vody je dostatok, pretože už jej dostatok nemusí byť, a aby sme zabezpečili dostatok vody pre naše obyvateľstvo na Slovensku. O tomto není vo vami predkladanom návrhu ani zmienky.
Toľko k samotnému návrhu. Ale keď sa bavíme o vode, je podľa mňa veľmi dôležité, aspoň aby to tu zaznelo, povedať, ako sa my správame k vode a ako sa správame k prírode, ktorá je zdrojom vody. Naozaj sme Bohom odmenení za to, alebo táto krajina je Bohom odmenená dostatkom vody. Dnes. Ale zároveň robíme dlhodobo, dlhodobo veľmi drastické zmeny v prírode, ktoré krajinu vysušujú. Zachytávanie vody v prírode, ktorá je prirodzená, ktorá bola bežná po stáročia, úplne prirodzenou súčasťou hospodárenia v lesoch, na poliach, v prírode, nahradzujeme betónovaním, nahradzujeme budovaním obrovských priehrad, z čoho majú prospech naozaj len firmy, ktoré tieto priehrady stavajú obrovskými zákazkami. Vysmievame sa a spochybňujeme jednoduché a lacné riešenia, ako boli, napríklad, ako sú protipovodňové opatrenia, ktoré boli robené napríklad v najväčšom rozsahu za Radičovej vlády a ktoré stovkám obcí a miest pomohli za zlomkové peniaze sa vysporiadať s pravidelne sa opakujúcimi záplavami z prívalových dažďov. Aj viem, že veľmi dobre, že aj medzi vami poslancami SMER-u sú starostovia, ktorí s tým majú osobne veľmi dobré skúsenosti. Ale toto nerobíme. Toto, naopak, dehonestujeme, zhadzujeme, tvárime sa, že to je nejaká hlúposť, nejaké hranie sa na piesočku. A tieto opatrenia, ktoré sú skutočne jednoduché a ktoré majú mimo iného aj sociálny rozmer, pretože poskytujú prácu ľuďom s nízkou kvalifikáciou, bez kvalifikácie v zapadnutých regiónoch Slovenska, kde nie je možné zabezpečiť v zásade nejakú inú prácu, tým, že sa staráme o krajinu. A tým v konečnom dôsledku, keď sme pri vode, zabezpečujeme, že krajina nevysychá, že voda sa zadržuje v krajine, že tá voda potom sa presúva do podzemných vôd, že máme dostatok vody v riekach, potokoch, nádržiach, studniach a že jednoducho kolobeh vody v prírode je zabezpečený. Takisto na toto treba, aj tomuto treba venovať veľkú pozornosť. A toto naozaj nestojí peniaze a, žiaľbohu, to je najväčší niekedy nedostatok týchto riešení, že to nestojí peniaze. Pretože to, čo je skoro zadarmo, na tom sa nedá urobiť kšeft. A keď sa tam nedá urobiť kšeft, tak to pre niektorých politikov a niektoré vládne garnitúry prestáva byť zaujímavé. A to je smutné.
Myslím, že som nepovedal úplne všetko, ale keďže je toho veľa, tak je prirodzená záležitosť, veď sa o tom ešte bude rozprávať dlho, takže skončím výzvou. Pán minister, a prostredníctvom vás celá vláda, dnes sme počuli o zámere predložiť do Národnej rady ústavný zákon, ktorý zakáže predaj vody do zahraničia. Vy tu zároveň predkladáte zákon, ktorý to umožňuje. Nie je to smiešne? Nie je to absolútne v protiklade? Tak až len trošku chcete, aby vám ktokoľvek uveril, že ten úmysel je objektívny, tak by ste nemali urobiť nič iné, len tento návrh stiahnuť. Pretože predsa nie je mysliteľné, aby sa schválil tento návrh zákona a zároveň sa predpokladalo prijatie ústavného zákona, ktorý tento zákon urobí neústavným. Protiústavným. To je aký nezmysel?! Teraz schváliť protiústavný zákon už s plánom v ústave ho urobiť protiústavným? Zakázať predaj vody, ktorý tento návrh zákona umožňuje? Takéto kocúrkovo ešte v tejto Národnej rade nebolo. To skutočne nie.
Takže zároveň dávam procedurálny návrh, aby sa nepokračovalo v rokovaní o tomto návrhu zákona. A ešte aj druhý, aby sme, lebo viem, že v tomto zákone sú aj veci, ktoré sú potrebné, aby sa schválili, ale nie tie v § 17 a nie tie o obchodovaní s vodou, a ten druhý procedurálny návrh je vrátiť tento návrh na prepracovanie a dopracovanie.
Ďakujem za pozornosť.