Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, ja len krátko. Alojz, ja mám veľmi rád metafory, ony sú zvyčajne jazykom prorokov a zvyčajne vedia, ako demaskovať pravdu viac než nejaké exaktné, exaktné veci a rozbory. Tú ekonomickú stránku ako necítim sa kompetentný posudzovať, ale chcel by som zostať pri tej metafore, to, čo si znázornil tým, neviem, či je to klietka pre škrečka, a si porovnal tú situáciu človeka, ktorý je obeťou takéhoto perpetuum mobile, bez nádeje. Jediné, čo si neviem predstaviť, ja som v živote nebol chovateľom, si hovoril, že škrečok môže vystúpiť hocikedy, že ako to technicky teda robí, keď človek je, keď človek túto možnosť nemá. Ja len toľko, ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. K tej racionálnej stránke toho vystúpenia k mnohým tým dôvodom sa vyjadrovať nebudem, ale predsa len jedna vec ma zaujala hneď na začiatku. Ten Pavol Vilikovský, ktorého mám mimochodom rád a mám načítaného aj Psa na ceste, aj iné knihy, tvrdiť, že najväčší slovenský spisovateľ je, a žiaľ, kolegyňa, vám sa to stáva, že vystupujete niekedy ako majsterka jednostrannosti a aj kádrovania. Ja mám v rovnakej úcte Rakúsa, Rankova, Sibilu, Heviera, Juraňovú, Kapitáňovú, Dušeka, Mitanu. Ja viem, ja viem, môžme hovoriť, ale špeciálne pri tom Vilikovskom ma to trošku vytočilo. Hoci tú knižku, ona ma zaujala, aj keď teda, priznám sa, veľmi som z nej cítil vplyv Thomasa Bernharda, Rakúšana, ktorý nadával publiku a rozhádzal si celý vlastne národ a rakúsku verejnosť, teda neviem, či toto je dobrý vstup do čítania zákona, ktorý dáva minister, alebo, a to už teda nechcem byť taký domýšľavý, ste mali na mysli pikantnú sexuálnu scénu starnúceho spisovateľa s Grétkou na rakúskej pôde, ale to už si vôbec neviem spojiť s čítaním tohto zákona. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja súhlasím, Dušan, aj s tým, čo si ty povedal, pán predseda. Ale súhlasím aj s pánom Abrhanom, že napriek tomu zámeru, ktorý má potenciál podľa mňa výrazne zlepšiť spôsob financovania kultúry a aj istú kontinuitu, aj tie riziká, ktoré sú tam načrtnuté, tak aj tie personálne otázky, ktoré, môžme sa o tom baviť v druhom čítaní, aj tie personálne otázky neveštia takpovediac nič dobré. Zažil som aj takú tristnú debatu o tom, že možno je to zlé teraz, takéto personálne zloženie, ale možnože by to bolo dobré, keby bola zmena garnitúry vládnej, že raz to môže vyhovovať, potom to nemusí vyhovovať. Ja by som bol nerád, keby sme to takto pragmaticky vnímali a už teraz rozmýšľali o tom, ako naozaj zobjektívniť financovanie všetkých kultúrnych potrieb, ktoré táto spoločnosť má. A ja si myslím, že ak je nejaký výbor, ktorý sa o to snaží, tak je to možno práve náš pre kultúru a médiá, kde naozaj tej politiky je čo najmenej. To bol, myslím, aj zmysel vystúpenia môjho cteného kolegu Paľa Abrhana. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Kolega Přidal... (Reakcia z pléna.) Jasné, kolega Hlina Alojz, chcel by som ti poďakovať, chcel by som ti poďakovať za citlivosť a objektívnosť voči tejto téme. Je to poctivé, aj ako si povedal, nemyslím si však, že robíme nejaký reparát za hlasovanie o ústave v roku 1992. Tam tie dôvody boli špecifické. Už vtedy tie dôvody nášho nehlasovania boli niektoré hodnotovo problematické alebo eticky problematické formulácie, ktoré v slovenskej legislatíve ešte stále sú. Čiže tá línia je naozaj konzistentná, to si povedal veľmi dobre. Som rád, že máš takýto prirodzený zmysel bez toho, aby si o tom potreboval nejako akademicky dišputovať.
Ešte jednu vec som chcel, možno aj k tomu, čo Rišo Vašečka hovoril, povedať. Naozaj ten idealizmus našich predstáv o manželstve je obrovský, určite ak nie širší, tak aspoň taký široký, ako je vo formulácii Aliancie za rodinu, nič menej. Sám vidíš, že vybojovať takúto kótu je veľmi zložité. A pánboh zaplať, že to cvaklo. A myslím a som rád, že si aj ty toho súčasťou. Ďakujem. (Potlesk.)

Naozaj len veľmi krátko. Chcel by som obom kolegom poďakovať, že ich nejakým spôsobom oslovila tá moja snaha niečo priniesť k tejto téme manželstva. Predsa len ešte jedna vec v súvislosti s tým, čo aj Štefan hovoril, a možno aj s tým, čo hovoril Július. Téma osudov tých manželstiev, ktoré či sú, alebo nie sú, ale každopádne je tam nejaký problém to dostať od seba, keď je problém, závidím kultúram a sú také, závidím kultúram, ktoré nemôžu, kde manželstvá nemôžu končiť, keď sa minie zamilovanosť, pretože zamilovanosť u nich nebola dôvodom uzatvárania manželstva ani tou prvotnou príčinou. A je takých kultúr veľmi veľa. My naozaj žijeme v zajatí mýtu od čias Tristana a Izoldy, trubadúrov, truvérov, že tú lásku vnímame a najmä ten západný kontext, sú o tom fantastické knihy, takú jednu dávam do pozornosti, Večný príbeh romantickej lásky, ktoré presne analyzujú, kde je pasca západoeurópskeho konceptu lásky.
Takže ako si myslím, že by sme sa mali vrátiť k tým tradíciám a žriedlam, ktoré predchádzajú vzniku týchto mýtov.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, kolegovia a kolegyne, ja ako aj pri prvom čítaní vzhľadom k tomu, že nie som právnik a rozsah tých justičných potrieb alebo navrhovaných zmien ako nechcem zľahčovať a nechcem sa dopustiť nejakej odbornej chyby, budem sa trošku v nie dlhom príspevku venovať niektorým nuansám v tej oblasti hodnotovej, teda v téme manželstva, možno aj s trošku takými bizarnejšími, bizarnejšími akcentmi. Ja, aby som neimprovizoval, rád si svoje texty fixujem, a ak dovolíte, vám z toho trochu odčítam, mám nádej, že to niektorých zaujme.
Bez bázne a hany priznávam, že som ctiteľom sviatostného manželstva - to tu neriešime, samozrejme -, o ktorom zvečnený Ján Pavol II. vo svojom diele Teológia tela napísal, že je rovnako vážne ako celibátne kňazstvo, s ktorým tvorí komplementárnu jednotu. Tmelom jednoty oboch týchto foriem životného povolania je vernosť. Vernosť, vernosť. Ako každá disciplína, ktorá si vyžaduje vôľu, charakter aj odvahu, aj táto je, samozrejme, ťažká. Prináša riziká, krízy. Viem, že v aktuálnom trende tej relativizácie všade navôkol a absurdného rozširovania takzvaných ľudských práv nad rámec zdravého rozumu a prirodzenosti opretej o logiku prírody tieto posvätné inštitúcie, teda aj manželstvo, nie sú práve v najlepšej kondícii. To však ale nemôže byť dôvodom, aby sme si slobodu a zdravie ľudského rodu, národnej society plietli so sentimentalizmom. Vo viacerých faktických poznámkach som o tom preháňaní emocionality hovoril.
Nová tolerancia opretá o nenáležité city a politicky korektnú citlivosť, senzibilitu a často aj "senzi debilitu" nadobúda formu kultúrnej epidémie a novej tyranie. Má podobu ľubovoľnej párovej variability, ktorá sa usiluje normalizovať právnymi normami. A to si už vôbec nechcem predstaviť možné variability mimo vzťahového priestoru ľudského rodu, lebo aj takéto trendy jestvujú.
Muž a žena, oni dvaja, podčiarkujem, dvaja, v gramatických, v gramatickej morfológii, teda v tvarosloví, to dvaja je číslovka. V ústavnoprávnom výbore s ňou nebol zásadnejší problém, no do inej významovej rotácie sa dostala číslovka jeden, jedna. Viem si predstaviť, že u niektorých citlivých duší sa to mohlo dotknúť zamínovaného územia rozvodovej mentality, ktorá takisto prispela k rozvoľneniu manželského étosu. Jeden z našich kolegov to v prvom čítaní priznal, keď s istou satisfakciou hovoril, že predkladaná ústavná definícia nijako nevylučuje možnosť takzvaného opravného prostriedku, a teda nemá problém túto zmenu a túto definíciu v ústave podporiť. Legislatívna prax sa neraz môže dotknúť, potknúť, prepáčte, práve na mnohovýznamovosti a viacznačnosti slovných druhov. Dobrým príkladom je osud spojky "a" vo vzťahu muž a žena. Španielsky ústavný súd ju v definícii manželstva posúdil ako možnosť, ktorá nevylučuje ľubovoľný počet navzájom zavzťahovaných mužských párov a ženských párov. To a zostalo, to sa rozšírila variabilita na jednej aj na druhej strane. Tak sa prostá priraďovacia spojka "a" zmenila na vzťahovú formuláciu, ktorá je dnes v našom ústavnom návrhu medzi. Medzi. Aby tam bola tá interakcia, interpersonálna, medziľudská, medziosobnostná, aby tam bola naplno vyjadrená.
Tieto zdanlivo nepodstatné pohyby spomínam najmä preto, aby bolo jasné, že ani táto časť ústavnej zmeny nebola celkom jednoduchá, aj keď nepracovala s inou predstavou ako muž a žena tvoriaci pár. Z alternatívneho ľudskoprávneho prostredia zaznievajú hysterické hlasy o čomsi, čo táto ústavná definícia nerieši, teda experimentálnu a v našej kultúrnej a duchovnej tradícii exotickú párovú zameniteľnosť a ľubovoľnosť. Dostal som dokonca niekoľko emotívnych mailov z radov bojových aktivistov, kde apelujú na moje svedomie, dokonca na môj spánok, keď zistím, ako som húfy svojich blížnych vyhnal z pásma rovnosti pred zákonom.
Bratia a sestry, to je ale hlboké nedorozumenie. Neviem si predstaviť krajšiu rovnosť, než akú definujeme v zmene ústavy, totálna, absolútna, biologicky, prírodne, sociálne, rodinne, kreatívne, komplementárne, ak chcete, áno, aj mysticky definovaná rovnosť medzi mužom a ženou pri plnom rešpekte ich krásnej odlišnosti a osobnostnej originality. Je snáď niečo morálne zlé chcieť spoločenské dobro? Silná rodina - lepšia Európa. Naozaj sa v tejto sále nájde niekto, komu ideály národného zdravia prekážajú či nebodaj ubližujú?
Záver mojej krátkej rozpravy je skôr pre mužov, ale ženy azda odpustia, možno je to taká trošku na zľahčenie celej tej diskusnej atmosféry. V každom mužovi, v každom mužovi, či je to vidieť viac alebo menej, drieme malý márnivý narcis a nepriznaný mačo, v každej žene túžba byť videná, povšimnutá, zbadaná a počuť obdivné slová. A je to tak v poriadku. Ja to nazývam pohyblivý sviatok rovnováhy v ľudskom rode. Neviem ako v ženskom, ale v mužskom tábore často a najmä s pribúdajúcim vekom objavujem rastúcu menšinu mizogýnov. Mizogýn, viete, to je taká tá kategória takého problematickejšieho vnímania sveta žien. Mizogýnov, ktorí si podobne ako Jake z románu Kingsley Amisa uvedomujú, že so ženami je to rovnako ťažké, že so ženami je to rovnako ťažké ako bez nich. Ale skepsa a rezignácia pri tomto type uvažovania narastá, a to o to viac, o čo viac sme uverili západnému konceptu romantickej lásky. Romantickej lásky. To je taká láska, ktorá, keď sa minú emocionálne dôvody, nemá žiadny iný dôvod pokračovať v tom vzťahu. A na tomto sa bičujeme, toto používame ako argumenty, tú emočnú energiu, ktorá ide so vzťahom medzi mužom a ženou.
No ale aby som dokončil o tých mizogýnoch. Čo ak sa títo unavení mizogýni raz naštvú a zaklopú na parlamentné vráta a budú chcieť uzákoniť sebestačnosť? Právo fatálnej polovičnej plnosti? Našťastie toto v katalógu cnosti a overených ideálov, akým má byť každá nadčasová ústava, neriešime.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja len tak možno impresívne, som si všimol, Daniel, že robíš takú zásadnú chybu, si myslím, že vnímaš ten politický priestor, o ktorom si hovoril v súvislosti s návrhom ústavy, takou zúženou čierno-bielou hodnotovou škálou.
Ja osobne nemám nijakú potrebu obhajovať pozíciu SMER-u, predsa by mi, ale zdá, predsa sa mi ale zdá, že ho vnímaš ako homogénnu ideologickú masu, pričom nerešpektuješ konzervatívne trendy v priestore socialistov a zvlášť na Slovensku. Na druhej strane si ako konzervatívny politik nemal problém otvoriť kvôli percentám svoju náruč liberálom, odídencom od Richarda Sulíka. Iným vyčítaš zmenu alebo o nej pochybuješ a sám robíš čosi, čo len zo slušnosti a kolegiality nechcem nazvať bezcharakterným saltom. Nemáš právo moralizovať, Daniel, prepáč, a zvlášť nie kresťanských demokratov.
A ešte jedna vec, keď si hovoril o dôvodoch, prečo ľudia odchádzajú zo Slovenska, isto aj pracovné a sociálne dôvody sú silné. Iný prípad ti poviem, možno je to len taká perlička, ale možno to bude časom viac. Priateľ mojej dcéry odišiel zo Slovenska - treba povedať, že úspešný podnikateľ - preto, aby sa mohol dostať k registrovanému partnerstvu a dnes už aj manželstvu so svojím homosexuálnym partnerom, takisto Slovákom. Čiže aj takýto dôvod, ja viem, je to rarita, žiaľbohu, stala sa mu taká nepríjemná vec, že v Holandsku sa krátko po uzavretí manželstva zamiloval do ešte krajšieho chlapca, chlapca a, a našťastie ani takýto typ právnej úpravy nevylučuje opravný prostriedok, tak verím, že bude mať šťastie.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcel trošku na ten začiatok, keď hovoril kolega Droba o tom, že nám fundamentalizmus trčí z tohto návrhu. Áno, súhlasím, dokonca som pripravený brať to ako poctu. Ak sa dohodneme na tom, že fundamenty zdravej spoločnosti sú normálny rozum, príroda a prirodzenosť a spoločenské dobro, rodina a všetko, čo posilňuje societas a národ, áno, k týmto fundamentom sa hlásim a rád v tomto svetle budem vyzerať ako fundamentalista. Ja viem, že on to nezamýšľal ako poklonu, ale dá sa to aj takto vnímať a ja to ani inak vnímať neviem.
Pokiaľ ide o tú druhú oblasť, spomínal to aj Miro Číž, ten návrh, ktorý je na stole, nerieši to, čo nerieši. To znamená, nezakazuje neženiť sa, nezakazuje nevydávať sa, nezakazuje mať nemanželské dieťa, vychovávať dieťa jedným z rodičov. Dokonca nezakazuje ani párom rovnakého pohlavia, aby sa nekonečne a romanticky ľúbili. Aj to tu zaznieva, tento diskurz a má nás to dojímať.
Ak by sme však vzťah medzi mužom a ženou zredukovali iba na túto emocionalitu, obávam sa, že toto nám najviac ubližuje pri tom diškurze, a sentiment, ľahko by sme mohli skončiť s inštitúciou manželstva aj s inými formami párového usporiadania, ak sa pominú emócie. Ale toto je oveľa hlbšie. To je o hlbších fundamentoch, to je o spoločenskej integrite a spoločenskom dobre a o tom, čo tvorí túto jednotu, či sa na to pozeráme z hľadiska prírodných vied alebo z hľadiska teológie, vychádza to na rovnako. Proste do tohto sa nedá, do tohto sa nedá vstupovať iba s predstavou emocionality, ktorá chvíľu je, chvíľu nie je a dovidenia potom. To je strašne málo na koncept udržateľného života a zmyslu.

Ďakujem veľmi pekne. Ja myslím, že kolega Mičovský sa naozaj sa snažil o takú myšlienkovú poctivosť, a vidieť, že o tých veciach rozmýšľa. No v tej prvej časti to rozmýšľanie, tá poctivosť vyznela trošku schizofrenicky, možno to je súčasť tej akejsi myšlienkovej poctivosti. Možno by sme ani na to nemali reagovať a bolo by adekvátnejšie, keby na to reagoval Braňo Škripek alebo Rišo Vašečka, a Braňo o to viac, že preložil takú zvláštnu knihu z angličtiny, ktorá sa volá Nová tolerancia, a tam to, čo vy ste nazvali slepou uličkou ústavnou, tak by ste sa možno o tom dočítali niečo iné. Samozrejme, ústavné zákony a partikulárne zákony majú inú rovinu, inú úroveň.
My dneska hovoríme o manželstve. My nehovoríme o tom, ako majú byť právne usporiadané vzťahy ľudí rovnakého pohlavia. Tam priestor na diskusiu o partikulárnych zákonoch jestvuje. O tomto ale hovoriť nebudem. Očakávam, že vaši kolegovia z vášho klubu o tom, o tom povedia svoje, čo sa týka toho testu hodnotovej poctivosti a nášho úmyslu v tomto, v tomto zákone.
Pokiaľ hovoríte o amnestiách, samozrejme, že tie amnestie, spôsob, akým boli nastolené, to bol brachiálny jednostranný akt bez dohôd, bez práce, bez rokovaní. Chcem vám ale povedať, že my z toho úmyslu sme nikdy neustúpili. Naďalej to zostáva našou agendou, ale chcem vás poprosiť, aby ste rešpektovali, že nemôžete ísť naraz aj na Everest, aj na K2. Jednoducho to fyzicky nie je možné. Na to potrebujete deväťdesiatku a na tej deväťdesiatke musíte makať, musíte na nej pracovať. Toto je všetko, na čom sme sa v tomto čase vedeli dohodnúť, a obávam sa, že za tým, za tými, za tým vaším pozmeňovákom alebo doplňovacím je akási taká larvovaná snaha vyviniť sa, vyviniť sa z hlasovania, ktoré vám nie je príjemné.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja len krátko. Ako Martin hovoril, žiaľbohu, ten vývojový trend ide od ideálnej rovnice, ktorá až do našich čias alebo, ako hovoril Miro Číž, možno od polovice 50. rokov bola mimo diskusie a vedie k akémusi pomäteniu pojmov, až k takému brutálnemu, že človek má pomaly komplexy, ak nechce byť, alebo nie je takto pomätený.
Pokiaľ ide o to konštatovanie, že rodina a manželstvo nie sú identické, samozrejme, že s tým súhlasím, to je ako skúmanie, čo bolo skôr, či vajce, alebo sliepka. Je ale pravda, že akékoľvek atakovanie miery tej neidentity manželstva a rodiny má nepríjemné dôsledky. A jedným z nich je napríklad to, že manželstvá naozaj nie sú v dobrej kondícii, naozaj tá rozvodová štatistika, tá malá pôrodnosť, to sú naozaj varovné signály, ktoré idú aj smerom k manželstvu.
No, len keď je pravda, že manželstvá sú v takejto kríze, myslím, že nie je správne ešte ich relativizovať všelijakými experimentmi a párovou zameniteľnosťou. To určite nie je riešenie neideálneho stavu a nerovnováhy medzi manželstvom a rodinou, ktoré si naznačil vo svojom vystúpení.
Ďakujem.