Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, kolegovia a kolegyne, ja ako aj pri prvom čítaní vzhľadom k tomu, že nie som právnik a rozsah tých justičných potrieb alebo navrhovaných zmien ako nechcem zľahčovať a nechcem sa dopustiť nejakej odbornej chyby, budem sa trošku v nie dlhom príspevku venovať niektorým nuansám v tej oblasti hodnotovej, teda v téme manželstva, možno aj s trošku takými bizarnejšími, bizarnejšími akcentmi. Ja, aby som neimprovizoval, rád si svoje texty fixujem, a ak dovolíte, vám z toho trochu odčítam, mám nádej, že to niektorých zaujme.
Bez bázne a hany priznávam, že som ctiteľom sviatostného manželstva - to tu neriešime, samozrejme -, o ktorom zvečnený Ján Pavol II. vo svojom diele Teológia tela napísal, že je rovnako vážne ako celibátne kňazstvo, s ktorým tvorí komplementárnu jednotu. Tmelom jednoty oboch týchto foriem životného povolania je vernosť. Vernosť, vernosť. Ako každá disciplína, ktorá si vyžaduje vôľu, charakter aj odvahu, aj táto je, samozrejme, ťažká. Prináša riziká, krízy. Viem, že v aktuálnom trende tej relativizácie všade navôkol a absurdného rozširovania takzvaných ľudských práv nad rámec zdravého rozumu a prirodzenosti opretej o logiku prírody tieto posvätné inštitúcie, teda aj manželstvo, nie sú práve v najlepšej kondícii. To však ale nemôže byť dôvodom, aby sme si slobodu a zdravie ľudského rodu, národnej society plietli so sentimentalizmom. Vo viacerých faktických poznámkach som o tom preháňaní emocionality hovoril.
Nová tolerancia opretá o nenáležité city a politicky korektnú citlivosť, senzibilitu a často aj "senzi debilitu" nadobúda formu kultúrnej epidémie a novej tyranie. Má podobu ľubovoľnej párovej variability, ktorá sa usiluje normalizovať právnymi normami. A to si už vôbec nechcem predstaviť možné variability mimo vzťahového priestoru ľudského rodu, lebo aj takéto trendy jestvujú.
Muž a žena, oni dvaja, podčiarkujem, dvaja, v gramatických, v gramatickej morfológii, teda v tvarosloví, to dvaja je číslovka. V ústavnoprávnom výbore s ňou nebol zásadnejší problém, no do inej významovej rotácie sa dostala číslovka jeden, jedna. Viem si predstaviť, že u niektorých citlivých duší sa to mohlo dotknúť zamínovaného územia rozvodovej mentality, ktorá takisto prispela k rozvoľneniu manželského étosu. Jeden z našich kolegov to v prvom čítaní priznal, keď s istou satisfakciou hovoril, že predkladaná ústavná definícia nijako nevylučuje možnosť takzvaného opravného prostriedku, a teda nemá problém túto zmenu a túto definíciu v ústave podporiť. Legislatívna prax sa neraz môže dotknúť, potknúť, prepáčte, práve na mnohovýznamovosti a viacznačnosti slovných druhov. Dobrým príkladom je osud spojky "a" vo vzťahu muž a žena. Španielsky ústavný súd ju v definícii manželstva posúdil ako možnosť, ktorá nevylučuje ľubovoľný počet navzájom zavzťahovaných mužských párov a ženských párov. To a zostalo, to sa rozšírila variabilita na jednej aj na druhej strane. Tak sa prostá priraďovacia spojka "a" zmenila na vzťahovú formuláciu, ktorá je dnes v našom ústavnom návrhu medzi. Medzi. Aby tam bola tá interakcia, interpersonálna, medziľudská, medziosobnostná, aby tam bola naplno vyjadrená.
Tieto zdanlivo nepodstatné pohyby spomínam najmä preto, aby bolo jasné, že ani táto časť ústavnej zmeny nebola celkom jednoduchá, aj keď nepracovala s inou predstavou ako muž a žena tvoriaci pár. Z alternatívneho ľudskoprávneho prostredia zaznievajú hysterické hlasy o čomsi, čo táto ústavná definícia nerieši, teda experimentálnu a v našej kultúrnej a duchovnej tradícii exotickú párovú zameniteľnosť a ľubovoľnosť. Dostal som dokonca niekoľko emotívnych mailov z radov bojových aktivistov, kde apelujú na moje svedomie, dokonca na môj spánok, keď zistím, ako som húfy svojich blížnych vyhnal z pásma rovnosti pred zákonom.
Bratia a sestry, to je ale hlboké nedorozumenie. Neviem si predstaviť krajšiu rovnosť, než akú definujeme v zmene ústavy, totálna, absolútna, biologicky, prírodne, sociálne, rodinne, kreatívne, komplementárne, ak chcete, áno, aj mysticky definovaná rovnosť medzi mužom a ženou pri plnom rešpekte ich krásnej odlišnosti a osobnostnej originality. Je snáď niečo morálne zlé chcieť spoločenské dobro? Silná rodina - lepšia Európa. Naozaj sa v tejto sále nájde niekto, komu ideály národného zdravia prekážajú či nebodaj ubližujú?
Záver mojej krátkej rozpravy je skôr pre mužov, ale ženy azda odpustia, možno je to taká trošku na zľahčenie celej tej diskusnej atmosféry. V každom mužovi, v každom mužovi, či je to vidieť viac alebo menej, drieme malý márnivý narcis a nepriznaný mačo, v každej žene túžba byť videná, povšimnutá, zbadaná a počuť obdivné slová. A je to tak v poriadku. Ja to nazývam pohyblivý sviatok rovnováhy v ľudskom rode. Neviem ako v ženskom, ale v mužskom tábore často a najmä s pribúdajúcim vekom objavujem rastúcu menšinu mizogýnov. Mizogýn, viete, to je taká tá kategória takého problematickejšieho vnímania sveta žien. Mizogýnov, ktorí si podobne ako Jake z románu Kingsley Amisa uvedomujú, že so ženami je to rovnako ťažké, že so ženami je to rovnako ťažké ako bez nich. Ale skepsa a rezignácia pri tomto type uvažovania narastá, a to o to viac, o čo viac sme uverili západnému konceptu romantickej lásky. Romantickej lásky. To je taká láska, ktorá, keď sa minú emocionálne dôvody, nemá žiadny iný dôvod pokračovať v tom vzťahu. A na tomto sa bičujeme, toto používame ako argumenty, tú emočnú energiu, ktorá ide so vzťahom medzi mužom a ženou.
No ale aby som dokončil o tých mizogýnoch. Čo ak sa títo unavení mizogýni raz naštvú a zaklopú na parlamentné vráta a budú chcieť uzákoniť sebestačnosť? Právo fatálnej polovičnej plnosti? Našťastie toto v katalógu cnosti a overených ideálov, akým má byť každá nadčasová ústava, neriešime.
Ďakujem.
