Videokanál poslanca

Ja už tiež len, len stručne na pána poslanca Fecka. Aby sme zase nepodliehali ilúzii, že na všetko sa dajú nájsť nejaké konsenzuálne odborné riešenia, že zostavíme proste team odborníkov a tí vlastne budú tvoriť návrhy zákonov a my ich v parlamente vlastne jednohlasne schválime. Na mnohé veci sú veľmi rôznorodé odborné názory. Na oblasť ťažby dreva majú ľudia názory odborná komunita lesníkov a odborná komunita zo životného prostredia. Na práva obvineného v trestnom konaní majú diametrálne odlišné názory odborná komunita prokurátorov a odborná komunita advokátov. Preto sme v demokracii, že následne potom to musíme vyhodnotiť, hlasovať väčšinovo, o tom je demokracia a potom to naši voliči nejako zhodnotia. Ale inak by parlament nebol potrebný, by sme ustanovili nejakú radu starších odborníkov a tí by mohli vládnuť. To by nebola demokracia.
To znamená, že aby sme nepodliehali zase ilúzii, ktorá v nejakom období možnože vládla, teraz nemyslím v minulosti možno, že na všetko sú nejaké odborné riešenia a tie sú nepriestrelné a tie keď prijmeme, tak bude dobre. Ja obávam sa, že to je trošku ilúzia a že na mnohé veci sú legitímne rozdielne názory, ktoré majú základ aj hodnotový a kde sa aj odborníci mimoriadne líšia. A preto je potrebné, aby ten lobing a aj ten lobing tých lesníkov a zo životného prostredia zelených proste bol, bol legitímny, ale aby bol pod dohľadom verejnosti. Aby ľudia vedeli, s kým sa vy alebo ja stretávame, s organizáciami, ktoré legitímne presadzujú svoje požiadavky. Naši voliči to majú právo vedieť. Ten zákon nie je o ničom viac, ani o ničom menej, ako o tom, aby ten lobing prebiehal naozaj transparentne pod dohľadom verejnosti. A keď sa niekto bude stretávať s, by som povedal, so skupinami, ktoré nie sú moc obľúbené a podľa nich bude hlasovať, tak nech to vyhodnotia voliči, samozrejme, vo voľbách. Dôležité je proste, aby voliči mali čo vyhodnocovať. Aby vedeli, na základe akých skutočností, akých stretnutí, akých argumentov ich zvolený poslanec vlastne hlasuje.

Ďakujem veľmi pekne. Návrh zákona o lobingu sa dostáva na pôdu v snemovni nie po prvýkrát, po prvýkrát tu bol ešte v roku 2005, keď som ho predkladal ako minister spravodlivosti. Vtedy aj prešiel do druhého čítania, následne nebola vôľa v parlamente návrh zákona schváliť, ale myslím si, že taký zákon potrebný je. Chcem tiež predoslať, že nepovažujem právnu úpravu lobingu za nejaký čarovný krok, ktorý obmedzí korupciu vo verejnom priestore. Je to len jedna z vecí, ktorá umožní vyššiu mieru transparentnosti. Lobing sám o sebe, koniec-koncov, by nemal byť nadávkou, lobing je legitímna forma presadzovania záujmov, lobisti nemusia byť len tí, ktorí sú vnímaní negatívne v spoločnosti, ale aj environmentálne organizácie, určite Greenpeace, odborári, proste zdravotne postihnutí, ktorí majú svoje asociácie a pod. Čiže lobing sám o sebe nie je nič negatívne, aj keď v slovenských pomeroch to získalo trošku negatívnu konotáciu.
Lobing a lobistický kontakt, ako ho definuje aj tento návrh zákona, predstavujú legitímny spôsob participácie na rozhodovacích procesoch verejnej moci, osobitne na legislatívnom procese. Čiže lobing nie je vybavovanie zákaziek eurofondov alebo dotácií. To je zakázané a to je trestná činnosť. Platné právo obsahuje ustanovenia, ktoré regulujú správanie sa tak štátnych, ako aj verejných zamestnancov a verejných funkcionárov pri výkone ich povolaní alebo funkcií. Rovnako sú upravené aj sankcie za porušenie povinností pri výkone povolaní či funkcií, či už sankcie pracovnoprávne alebo trestnoprávne. Je možné povedať, že niektoré oblasti lobingu a lobistických kontaktov, najmä na strane osôb, u ktorých sa lobuje, sú teda už dnes regulované. Chýba však regulácia na strane tých, ktorí lobing vykonávajú, na strane lobistov.
Cieľom navrhovanej právnej úpravy je ustanoviť právnu reguláciu lobingu, práva, povinnosti lobistov a verejných činiteľov, ako aj zabezpečiť transparentnosť lobingových aktivít. Lobing ako živnosť bude regulovaný aj v rámci platných ustanovení živnostenského zákona. To znamená, že lobing by mal byť legálny, ale mal by byť pod dohľadom verejnosti. Verejnosť má právo vedieť, s kým sa verejný funkcionár pri ovplyvňovaní jeho rozhodnutí v legislatívnom procese, s kým sa stretáva, kto ho kontaktuje a potom, samozrejme, že aký je aj výstup, výstup v hlasovaniach. Takisto by túto povinnosť mali mať predstavitelia exekutívy, dokonca návrh zákona ustanovuje, aby pracovný program predstaviteľov exekutívy bol aj verejne prístupný.
Čiže ešte raz, keď to zhrniem, lobing u nás upravený všeobecným právnym predpisom zatiaľ nie je, nepovažujem tento zákon za mimoriadne antikorupčný, ale za taký, ktorý stransparentní verejné prostredie a umožní našim voličom, lebo my ich tu zastupujeme, aby vedeli o našich stretnutiach, o tom, čím sa riadime pri hlasovaniach, predpokladám, pretože majú právo to naši voliči koniec-koncov vedieť. Takže vás chcem z tohto dôvodu požiadať, aby ste návrh zákona podporili a posunuli ho do druhého čítania.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Komunikácia je považovaná za jeden z najdôležitejších sociálnych procesov. Môžeme ju tiež charakterizovať ako odovzdávanie a prijímanie významov, čo chápeme, ako všetko to, o čom ľudia spolu medzi sebou komunikujú. Najzávažnejším sociálnym dôsledkom alebo hendikepom, znevýhodnením sluchového postihnutia a hluchoslepoty je najmä bariéra v komunikácii a v prístupe k informáciám, respektíve obmedzená a limitovaná komunikačná zručnosť, na čo sa priamo viaže ďalší závažný sociálny dôsledok, a to informačná bariéra, informačná neprístupnosť sociálneho prostredia.
Ja sa priznám, a teraz dovoľte takú osobnú vsuvku, ja som asi pred piatimi rokmi prvýkrát navštívil komunitu nepočujúcich v Nitre. Bolo to na jednom stretnutí v Občianskom združení EFFETA, kde som si uvedomil, akí sme my, ktorí nemáme zdravotné postihnutie, ignorantskí vo vzťahu k potrebám ľudí so zdravotným postihnutím. Napríklad ja som si vždy myslel, že nepočujúce osoby nemajú problém čítať a písať, pretože však vidia dobre, že v zásade čítaný text chápu úplne rovnako, ako my a nemajú problém písomným spôsobom komunikovať. Potom mi tam povedali, že je to veľký omyl, pretože slovenčina a iný jazyk je pre nich v princípe cudzí jazyk. Pre nich je, ak to môžem tak povedať, materinskou rečou posunkový jazyk. To som si ja nikdy neuvedomil a myslím si, že častokrát tá väčšinová spoločnosť je hluchá a slepá viac, ako ľudia, ktorí majú zdravotné postihnutie.
Tento návrh zákona sa snaží komplexne riešiť problém nepočujúcich a nedoslýchavých, pretože dnes existujúci legislatívny rámec obsahuje len neúplný zoznam komunikačných foriem pre nepočujúcich, napriek tomu, že existujú a sú potrebné viaceré komunikačné formy. V prípade osôb so sluchovým postihnutým a osôb s hluchoslepotou sa nedá s určitosťou stanoviť univerzálny spôsob, či jedna forma komunikácie, ako je tomu v slovenskej legislatíve dnes. Každý človek je iný a preto vzniká široký priestor pre modifikáciu prístupov a foriem potrebných k dosiahnutiu plnohodnotnej komunikácie.
Veľkú úlohu v procese osvojovania si a preferencie jednotlivých komunikačných foriem a ich kombinácie do komunikačných systémov u osôb so sluchovým postihnutím zohráva stupeň a druh sluchového a pri hluchoslepote aj zrakového postihnutia, vek, v ktorom sa postihnutie objavilo, osobná dispozícia zrozumiteľne komunikovať, vhodný tím kooperujúcich odborníkov, tlmočníkov, prepisovateľov, podnecujúce sociálne prostredie osôb so sluchovým postihnutím a osôb s hluchoslepotou rodinu nevynímajúc. Z uvedeného vyplýva potreba legislatívneho zadefinovania nových komunikačných foriem a súčasne umožniť osobám so sluchovým postihnutím a osobám s hluchoslepotou voliť si vlastný komunikačný systém kombináciou rôznych komunikačných foriem, ktoré priamo reflektujú stupeň ich zdravotného postihnutia, individuálne potreby a komunikačné preferencie.
Moja kolegyňa súčasná europoslankyňa Jana Žitňanská, ktorá sa dlhé roky a myslím, že v parlamente skoro najviac venuje osobám so zdravotným postihnutím, samozrejme, že bola aj pri komunikácii o tomto návrhu zákona, ktorý sa tvoril s odborníkmi, s vysokými školami. Mal som informáciu, že boli oslovení niektorí poslanci SMER-u, že ten zákon sa netýka alebo nereflektuje na potreby aj nedoslýchavých. Musím povedať, že nedoslýchavá komunita pripomienkovala návrh zákona. Väčšina pripomienok bola zapracovaná, čiže zákon nikoho o nič neukracuje a bolo by smutné, keby sa kvôli ješitnosti a politikárčeniu nepresadzovali dobré veci. Samozrejme, netvrdím, že návrh, ktorý bol vypracovaný veľmi komplexne, je bezchybný, žiaden taký návrh nie je a pokiaľ by bol v druhom čítaní tento návrh zákona, tak bude, budem veľmi starostlivo počúvať, načúvať pozmeňovacím návrhom.
Myslím si, že keď sme hovorili pred chvíľkou o obrane, tak aj oblasť podpory zdravotne postihnutých ľudí by mala byť oblasťou, kde by mali ísť nabok nejaké politické alebo stranícke preferencie a mali by sme sa zamerať na riešenie vecné, ktoré zdravotne postihnutým ľuďom pomôže. Ja to už hovorím veľakrát, že v tejto krajine dáme v oblasti sociálnych výdavkov príliš veľa a nezodpovedne aj ľuďom, ktorí sú v ťažkej sociálnej situácii alebo životnej situácii z vlastnej viny, napríklad preto, že nepracujú. A na druhej strane zostáva strašne málo na podporu tých, ktorí sú v ťažkej životnej situácii bez vlastnej viny, a to sú aj zdravotne postihnutí. Naozaj si myslím, že úroveň civilizácie spoločnosti je spoluurčovaná aj tým, ako sa stará a podporuje osoby, ktoré z vlastnej viny sú oveľa v ťažšej životnej situácii ako my, ktorí zdravotné postihnutie nemáme. Takže som vás chcel poprosiť v závere o podporu zákona do druhého čítania.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ja už len pár poznámok. Keď zaznelo Švajčiarsko, Švajčiarsko dáva oveľa vyššie výdavky na obranu, oveľa vyššie výdavky na obranu, dá sa to asi dohľadať veľmi ľahko, aj kvôli tomu, že nie sú v aliancii. Švajčiarsko je veľmi vojensky založený štát, aby sme si povedali úplne na rovinu. Okrem poľnohospodárstva, pasienkov a proste dobytka na horách, krásna krajina, je to aj militaristicky založený štát. Takže hovorme všetko, nielenže Švajčiarsko je super a tak by sme mali byť aj my, ale oni dávajú teda iné výdavky na obranu, ako my a majú brannú povinnosť a majú aj, aj dokonca vojaci v zálohe, ktorí pravidelne cvičia, doma majú aj zbrane, vojenské zbrane majú doma. (Reakcia z pléna.) A keď, a keď hovoríme o armáde, naša armáda má 15-tisíc vojakov, to je veľkosť jeden a pol divízie, my máme viacej policajtov ako vojakov, podľa mňa aj tento stav nie je dlhodobo udržateľný z hľadiska počtu vojakov, nejde len o zákazky zbrojárskych, proste priemyslu, ale aj o počty vojakov v činnej službe a to, či vôbec cvičíme v zálohe a tak ďalej, ale nechcem riešiť komplexne problém obrany, koniec koncov, možno väčšina z nás patria stále k zálohe, ale to vieme len formálne, lebo žiadne cvičenia alebo niečo neprebieha. Ale to je nad rámec toho zákona.
Čo by som možnože predsa len pár vecí povedal, je, že je nefér, ak sa zdvihne rozpočet obrany na 1,6 % HDP v roku 2020, teraz sa rýchlo napíšu rôzne kontrakty, ktorým sa len odloží splatnosť a nech to proste spláca budúca vláda, to nie je celkom fér. Fér je to nastaviť tak, aby za každej vlády, ak tá potreba je, sa zvyšoval rozpočet, proste postupne. To sa mi zdá byť oveľa zodpovednejšie, férovejšie, ale aj transparentnejšie z hľadiska verejných zákaziek.
Samozrejme, že sú rôzne iné oblasti spoločenského života, kde pociťujeme nedostatok peňazí. Boli spomenuté, jednou z nich je zdravotníctvo. Ale je to naozaj v zdravotníctve kvôli tomu, že dávame veľa na obranu a na bezpečnosť? Alebo kvôli tomu, že sa v zdravotníctve nepokryto rozkráda? Odporúčam vám jeden video blog, ktorý je na stránke časopisu Týždeň, ktorý natočila pani Ľudmila Kolesárová, ktorá pôsobí dlhé roky v Dobrom anjelovi. Ona tam spomína konkrétne prípady zo svojej práce, kedy kvôli kradnutiam a korupcii v zdravotníctve nebola poskytnutá niekedy aj malým onkologickým pacientom adekvátna zdravotnícka starostlivosť.
Keď si len porovnáte Českú republiku a Slovensko, v Českej republike zdravotníctvo je už dnes na vyššej úrovni vo vzťahu k tomu, ako vyzerajú nemocnice, aké majú vybavenie, aké majú platy lekári a zdravotné sestry. Pritom, pritom Slovensko dáva "len", len, naozaj len o 200 eur menej na obyvateľa ročne ako Česká republika. A pritom v Čechách to nie je asi ideálne, aj tam je nejaká korupcia. Ale u nás sa v zdravotníctve kradne ako po nebohom. To je problém, nie rozpočet obrany, toto je hlavný problém podľa mňa. A to je aj hlavný problém, pre ktorý podľa mňa, a tým to uzavriem, ľudia dnes na námestiach protestujú. Vidieť za tým cudzie sily a mocnosti a konšpirácie je možno dobré na nejakých platených serveroch a blogoch, ale evokovať také zdanie v parlamente, že za pokojne protestujúcimi, ktorých hnevá systém korupcie v krajine, stoja cudzie mocnosti a tajné sily a tajné služby, považujem pri všetkej úcte za úplne choré, za úplne choré. Však každý môže mať svoj názor, jasné, aj úplne absurdný a ja ho môžem označiť, ako si myslím. Je to aj dehonestovanie tých ľudí podľa mňa.

Ja to zatiaľ za neho zatiahnem a vystúpim, aby som potom už možno nemusel v záverečnom slove. Ja súhlasím s tým, čo hovoril pán poslanec Kuffa, že je veľmi dôležité, aby aj nakladanie s verejnými zdrojmi v obrane bolo transparentné. A o čo by malo byť transparentnejšie, ak zvýšime nárazovo prostriedky na obranu v roku 2020 a potom sa proste budú narýchlo robiť tendre a verejné obstarávania, ktoré nebudú transparentné a nebudú účelne vynaložené? Čiže podľa mojej mienky, ak chceme transparentnosť v rezorte obrany a chceme ju, predpokladám, mali sme mimoriadny výbor práve k otázke tých útočných pušiek, tak čo najhoršie je, keby rezort povedal: "teraz sme pod takým časovým stresom, že musíme tie peniaze minúť veľmi rýchlo" a vtedy to je najmenej transparentné. Tento ústavný zákon má práve tú veľkú výhodu, že zvyšuje o jednu desatinu percenta výdavky rezortu postupne každý rok práve s cieľom, aby vynakladanie zdrojov v obrane bolo čo najtransparentnejšie.
K pani poslankyni Mezenskej len stručne. Ja tiež nechcem ísť do polemiky a nechcem polemizovať už vôbec nie v parlamente s názormi, podľa ktorých Slovensko riadia rôzne zahraničné služby. A to sa týka aj protestov na uliciach. Ja sa k tomu ani radšej nevyjadrujem. Považujem to za tak absurdné, že podľa mňa je vôbec zbytočné sa k tomu v parlamente vyjadrovať. Samozrejme, že sa internet hmýri rôznymi konšpiračnými teóriami, aj sa bude a je na nás, čomu sme ochotní uveriť a čomu nie.
Samozrejme, že v posledných rokoch sa bezpečnostná situácia mení. O tom hádam nepochybuje nikto. Mení sa na Blízkom východe. Mení sa veľmi dramaticky. Ale je pravdou, že sa mení aj za našimi hranicami. Dnes všetci vieme, že na východnej Ukrajine je vojenský konflikt. Nikomu sa to nepáči, ale taký je fakt. Nikto z rozumne zmýšľajúcich ľudí a normálnych ľudí nemôže chcieť vojnu. Nikto. Ak je vojna, trpia nevinní ľudia, mnohí nevinní ľudia, aj civili. Rimania kedysi mali staré príslovie, že kto chce mier, musí byť pripravený aj na vojnu. Inak mier nebude mať. Obávam sa, že to trochu stále platí.
Pred 80 rokmi, necelými, boli európski politici, mnohí možno v dobrom úmysle, tiež zameraní na to, že kde máme nepriateľov, všetko je v pohode, vyriešime to. Tak vznikol Mníchov. Mníchov bol pre väčšinu Európy v tom čase potvrdením mieru na desaťročia. To nebolo len zlyhanie jedného britského premiéra a možno niektorých politikov. Ten príbeh Mníchova je varovný aj dnes. Keď sa vrátil premiér Chamberlain z Mníchova, bol v Británii privítaný ako národný hrdina. Kráľ Juraj ho pozval na balkón Buckinghamského paláca, kde sa zhromaždili davy Londýnčanov, aby podporili mier pre danú dobu v Európe. V britskom parlamente Mníchovská dohoda prešla absolútnou väčšinou a bolo len pár poslancov, ktorí mali odvahu sa zdržať hlasovania, lebo by inak boli možno označení, že sú vojnoví štváči. Jedným z nich bol aj Winston Churchill. Ten sa zdržal hlasovania. Povedal, že Británia si mohla vybrať dve veci. Mohla si vybrať vojnu alebo hanbu. Vybrala si hanbu a bude mať vojnu.
Čiže, myslím si, že prezentovať kohokoľvek v tejto snemovni, kto navrhuje, alebo chce diskutovať o posilnení obranyschopnosti našej krajiny, ako ľudí, ktorí chcú vojnu, je proste nekorektné, je podľa mojej mienky nekorektné. Diskutujme úplne otvorene, verejne, ja som za, nezakrývajme si oči. A myslím si, že ten návrh práve tým, že stupňuje po jednotlivých rokoch a postupné výdavky na obranu zabezpečuje aj to, aby verejné obstarávanie v obrane, ktoré nebolo vždy transparentné, mohlo byť oveľa transparentnejšie, ako doposiaľ. Pretože ten pôvodný návrh na základe dohody predsedu vlády Fica a prezidenta po zvýšení v roku 2020 na 1,6 %, práve ten by spôsobil príliš radikálne zvýšenie v priebehu krátkeho obdobia, ktoré by mohlo znamenať výrazne netransparentné nakladanie v rámci verejných zákazok ministerstva obrany.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi v mene mojich kolegov predložiť tento návrh ústavného zákona, ktorý sa týka obranyschopnosti Slovenskej republiky. Ako všetci vieme, v tomto roku pred summitom NATO bola zverejnená dohoda predsedu vlády a prezidenta republiky o postupnom navyšovaní rozpočtu pre ministerstvo obrany do roku 2020 tak, aby v roku 2020 bol vo výške 1,6 % HDP. Predstava vlády je, že za funkčného obdobia do roku 2016 sa rozpočet však nebude navyšovať, dokonca boli úvahy o jeho znižovaní a k navyšovaniu dôjde až za fungovania vlády po parlamentných voľbách v roku 2016. To nie je celkom korektné, ani celkom možné. Korektné a možné je navyšovať postupne rozpočet ministerstva obrany o jednu desatinu percenta každý rok, počínajúc rokom 2016 na 1,2 % HDP až po rok 2020, kde by to bolo 1,6 % HDP.
Myslím si, že sú oblasti, v ktorých by mal byť konsenzus naprieč politickým spektrom v Národnej rade a jedným z nich je zabezpečenie vonkajšej bezpečnosti krajiny. Všetci vieme, že žijeme v období, ktoré sa mení, mení sa aj bezpečnostne. Hrozby, ktoré sa nám možno zdali byť vzdialené, môžu byť v nejakom okamihu reálne. Skutočnosť, že Európa, vďakabohu, nezažila vojnu 60 alebo 70 rokov, neznamená, že vývoj je lineárny a ďalších 60 rokov bude tiež bez akéhokoľvek konfliktu. Preto si myslím, že je povinnosťou krajiny a by som povedal, že úplne prvou povinnosťou každej krajiny chrániť bezpečnosť vlastných občanov, vonkajšiu, aj vnútornú.
Faktom je, že percentuálny podiel výdavkov na obranu na Slovensku v pomere k HDP sústavne klesá. V roku 2002 bol ten pomer výdavkov 1,8 % HDP, v roku 2013, teda v uplynulom roku len 0,91 %. Tým chcem povedať, že ten stav je vážny. Nemyslím si, že je správne, aby sa zvyšovali do roku 2020 naraz rozpočty pre ozbrojené sily aj kvôli tomu, že ak chceme modernizovať výzbroj ozbrojených síl, tak sa to musí urobiť len postupne aj preto, aby to bolo transparentné a nezvyšovať to naraz, ale postupne, ako to umožňuje štátny rozpočet. Myslím si, že práve tento návrh umožňuje postupné zvyšovanie do roku 2020, ktoré je udržateľné a ktoré výrazne zlepší obranyschopnosť našej krajiny.
V posledných dňoch sme dostávali informácie od premiéra o tom, aké on má informácie o hrozbe potenciálneho konfliktu. Neviem, aké ich má, nejak ich nešpecifikoval a neprezradil. Ale v každom prípade vieme, a nielen z našej východnej hranice, ale zo situácie na Blízkom východe, že situácia sa nemá tendenciu výrazne zlepšovať. Naopak si myslím, že je našou povinnosťou na to reagovať aj vo forme ústavného zákona, ktorý je finančne udržateľný a ktorý zlepšuje tú absolútne najzákladnejšiu, najzákladnejšiu úlohu každého štátu a to je zabezpečiť bezpečnosť vonkajšiu, aj vnútornú svojich obyvateľov.
Preto vás chcem poprosiť, keďže ten návrh v princípe vychádza z dohody akoby prezidenta a predsedu vlády, aby ste návrh ústavného zákona v prvom čítaní podporili. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Pán podpredseda, ten problém s preukazovaním pôvodu majetku je ten, že schválený zákon je pomerne nefunkčný. Je nefunkčný preto, že umožňuje tzv. neobvyklé obchodné operácie, aby boli začlenené do legálneho príjmu. To znamená, ak niekto povie, že zdedil som z Ameriky 30 miliónov po strýkovi, tak sa to považuje za legálny príjem a vec je vybavená. Ja som navrhoval v tomto parlamente, keď sa o návrhu zákona rokovalo pred štyrmi rokmi, aby sa prijal pozmeňovací návrh, ktorý neobvyklé obchodné operácie, ktoré v našom právnom poriadku definované sú, vyňal spod možnosti ich vykazovať ako legálny príjem. Dával som osobitnú novelu zákona, aby to tak bolo. Nikdy nebola prijatá.
Ja sa vás chcem teraz opýtať, ak predložím na budúci rok, alebo predložte vy takúto novelu zákona, ktorá by mohla sfunkčniť právnu úpravu preukazovania pôvodu majetku, či ju podporíte. Lebo považujem to za veľmi kľúčovú vec a kľudne ju teda predložte za SMER, ja s tým nemám problém, ja si nemusím tuná zvyšovať počty prijatých zákonov. Ale ak chceme mať funkčnú úpravu a nielen pro forma úpravu, ktorá ako vieme, nefunguje, nefunguje štyri roky, tak by sme takúto zmenu mali urobiť.

Ja len možno jedno, jedno doplnenie alebo námet. Totižto nie je vôbec neobvyklé v iných právnych systémoch, aby prípady, kedy je porušený predpis, právny predpis o konflikte záujmov, bol stíhateľný trestnoprávne. Inými slovami, a čo už naozaj potom je mimo takpovediac parlamentnej väčšiny, ak niekto úmyselne zamlčí svoje príjmy v majetkovom priznaní rovnako, ako keď niekto zamlčí svoje príjmy v daňovom priznaní, je to trestný čin, aby takéto konanie bolo trestným činom. Lebo v takom prípade by sme vzali tú kontrolnú funkciu Národnej rade, ktorá v tomto naozaj nie je celkom nezávislá, kde vždy vládna väčšina má v pléne väčšinu z povahy veci a z definície.
Čiže aj to sa mi zdá byť riešenie, ktoré by bolo rozumné a je štandardné. Nemusíme vymýšľať nejaké osobitné druhy konaní, ktoré inde vo svete neexistujú. Netreba vymýšľať znovu koleso. Sú štandardné princípy, ktoré fungujú a fungujú v krajinách dobre. Znovu poviem druhú poznámku, že samozrejme závisí aj od celkovej funkčnosti orgánov činných v trestnom konaní. Ale to už by samozrejme, že bolo na dlhšiu diskusiu.

Ďakujem. Ja len jednu stručnú reakciu. Zákony sú samozrejme, že potrebné, ale dôležité je aj, kto tie zákony vykonáva. V prípade pána bývalého predsedu Pašku je ústavný zákon už dnes jasný. Bez pochyby ho porušil. Môžeme sústavne vylepšovať zákony a môžeme sústavne ich dopĺňať, ale pokiaľ ich nebudú aplikovať ľudia, ktorí ich aplikujú na základe toho, čo ako tie zákony znejú, na základe jediného možného výkladu, rozumného výkladu, tak ani zlepšenie zákonov nám nepomôže.
Obávam sa, že sme o tom diskutovali na výbore, príslušnom, keď sme dávali podnet voči bývalému predsedovi Paškovi. Nie je absolútne žiadnou pochybnosťou, že sa majú priznávať aj príjmy mimo verejnej funkcie. Ten návrh ústavného zákona sa tvoril pôvodne na ministerstve spravodlivosti a potom ho prevzali poslanci, pretože v pôvodnom rokovaní schválili také okliešťujúce pozmeňovacie návrhy, že ja som návrh ústavného zákona vtedy stiahol.
Ale v tomto texte ten ústavný zákon je jasný a tvrdiť, že ústavný zákon, že z jeho textu vyplýva priznávanie len príjmov z verejnej funkcie, nehovorím, že to hovoríte vy, je takmer absurdné. Znamenalo by to, lebo z verejnej funkcie sa plat dá vypočítať podľa zákona. Na to nie je potrebné majetkové priznanie žiadne, aký je plat poslanca, predsedu parlamentu a ministra, vyplýva zo zákona. To si každý vypočíta, čiže problém u bývalého predsedu parlamentu Pašku nebol v tom, že nebol ústavný zákon dokonalý. On dokonalý samozrejme nie je, ale on ho úplne jednoznačne porušil. A myslím si, že aj to bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý nakoniec odišiel.

Pán podpredseda, to, ako ocenili moju činnosť na ministerstve spravodlivosti a vnútra voliči, si spočítajte pri výsledkoch volieb a mojich preferenčných hlasoch. Porovnajte si ich možno s vašimi a budete mať pomerne presný obraz, čo verejnosť oceňuje alebo nie. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka je, na rezortoch sme prijali vtedy pomerne veľa vecí. Rekodifikáciu trestnú, konkurznú, rodinnú. Na vnútre teda v zásade dobre viete, že asi nebolo obdobie, kedy sa tak išlo po zločineckých skupinách. A má to aj výsledky. Samozrejme, neurobili sme všetko. Ani vy nie. Veď ste boli šesť rokov vo vláde. Ale to je v poriadku. To nie je argument, že keď niekto nerobí niečo šesť rokov, už s ničím nemôže prísť, lebo to mal urobiť pred šiestimi rokmi. Čo to je za, nechcem povedať škaredo, hlúpy argument?
A teraz vecne. Veď nájdime konštruktívne riešenie a ja stále tvrdím, máme dva týždne. Môžeme rokovať deň a noc, nemáte problém s nočnými schôdzami pléna. Prečo nemôžme rokovať o vecnom riešení zákazu schránkových firiem? Vy ste sem do parlamentu koľko razy prišli v skrátenom konaní s pomerne rozsiahlymi úpravami, ktoré sa schvaľovali v priebehu niekoľkých dní. Obnoviteľné zdroje energie, keď bolo treba proste prihrať PPC-čku 30 miliónov. To vtedy išlo rýchlo! Alebo keď bolo treba riešiť za sekundu z Ústavného súdu, pán minister Borec s tým prišiel, s protiústavnou novelou, samozrejme, námietok zaujatosti. Vtedy to išlo rýchlo, zo dňa na deň. A toto zrazu tak rýchlo proste nejde. Nemáte vôľu to riešiť a neviem, aký je váš konkrétny motív, ale ak chcete povedať, že za dva týždne alebo tri týždne do 23. decembra nevieme nájsť riešenie, ktoré schválime v parlamente, tak to je čistá výhovorka, nič iné.