Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, ja teda nie som agentom Penty. (Reakcia z pléna.) Prosím?

A k tomu zdravotnému poisteniu niečo, keď ste s tým začali, pán minister, lebo je to také vtipné, že sa dušujete, aké by bolo fajn zakázať zisk zdravotných poisťovní, a pritom vaša prvá vláda umožnila zdravotnej poisťovni DÔVERA si vytiahnuť 400 mil. na precenení na Cyprus, nezdaniť ich (pol na pol Penta – Široký). Ja by som na vašom mieste o zákaze zisku zdravotných poisťovní až tak vehementne nehovoril, lebo si vytiahli zisk na 15 rokov dopredu. Ja som... (Reakcia z pléna.) Mýlite sa, ja som ten návrh ani nepodpísal, lebo si myslím, že to bola riadna blbosť, ale nie protiústavná. Nie všetko, čo je blbé, je aj protiústavné. Schvaľujete plno hlúpych zákonov, ktoré nie sú protiústavné. A ja si myslím, že prenášať spory ekonomicko-politické na Ústavný súd nie je správne. A preto som tento návrh nepodpísal. A za tým si stojím.

Ale ešte raz vám hovorím, vaša vláda umožnila si vytiahnuť 15-ročný zisk Pente a Širokému, áno, pán minister, pričom boli ste ticho a ste nepovedali ani pol slova. Čiže by som opatrne zvažoval na vašom mieste slová.
Ale teraz sa vyjadrím k návrhu zákona.

Ja som pôvodne teda chcel vystúpiť k osobitnej téme, ktorá sa týka osôb so sluchovým a zrakovým postihnutím a k tomu aj vystúpim, ale najskôr poviem predsa len pár poznámok k téme, ktorá asi je najrozdeľujúcejšia. A to sú kvóty. Ja sa priznám, že v mnohých kontextoch ja som proti kvótam. Ja si myslím, že určovanie kvót obmedzuje v princípe slobodu. Nie je to akože na všetko platné, ale moja prvotná reakcia tu je, že kvóty nie sú najlepším riešením.

Tu niekto spomínal, že v Slovenskej televízii už dávajú viacej slovenskej tvorby. Zaplať pánboh za to, ale zjavne bez kvót to išlo. Ja nechcem nikomu vnucovať môj vkus. Ja sa snažím pozerať na umelecké diela, či sú to výtvarné diela alebo filmy, alebo knihy, či sa to mne páči alebo nepáči, mne je jedno, či sú ruské alebo americké, alebo slovenské. Mám rád mnohé slovenské diela, aj mnohé americké, aj mnohé ruské. Ja sa nepozerám na to, akú národnosť má ten autor. A podľa toho nepoviem: „Á, to je dobré, alebo á, to je zlé.“ To sa mi zdá, že je to trošku prejav uzavretej mysle. Ale, v poriadku, každý má na to svoje právo.
Problém tých kvót je podľa mňa v tom, že tým my ako keby sme sa snažili ľuďom diktovať vkus. Určite je veľa slovenskej produkcie, ktorá je veľmi hodnotná, ktorá sa nám všetkým páči, a je aj veľa slovenskej produkcie, ktorá až taká hodnotná nie je. Ale kto sme my, aby sme to riešili? A ten ďalší krok môže byť ten, že povieme: „No, á, dobre, ale ešte by sme mali hrať nielen 25 % slovenskej, ale tej hodnotnej slovenskej hudby.“ Kto to povie? Zriadime komisiu, ktorá povie, ktoré dielo je hodnotné a ktoré dielo hodnotné nie je. V minulosti, vy to viete, pán minister kultúry, viac ako ja, boli prípady umelcov, ktorí v ich dobe boli veľmi zaznávaní, považovaní za umenie, ktoré nie je hodné žiadnej podpory. Aký problém mali sa v 19. storočí presadzovať impresionisti v Paríži? Čiže ja by som bol veľmi opatrný, aby sme komukoľvek predpisovali nejaký vkus. Napríklad ja osobne, ale to je možnože moja ignorantstvo umelecké, doteraz celkom nechápem, že sa stal celým umeleckým prúdom smer, ktorého takým najvizuálnejším dielom je proste konzerva od fazule, ktorá je ako výtvarné dielo. Ale kto som ja, aby som hovoril, že to je zlé alebo dobré alebo toto nie je umenie. Ja teda tak to poviem, že ja som zatiaľ ešte nepochopil tento smer, ale iní ho asi pochopili.
Tým chcem povedať, že bol by som veľmi zdržanlivý v tom, predpisovať ľuďom, čo majú a čo nemajú počúvať, čo je prejav dobrého a zlého vkusu. Ja teda si myslím, že niečo je dobré a zlé, ale nie som od toho, aby som hovoril iným v tejto oblasti, čo majú počúvať alebo nemajú počúvať, že majú počúvať viacej Suchoňa a menej Bacha alebo viacej Moyzesa a menej Mozarta. Ja neviem, či to je najrozumnejšie, keď teda to stiahnem na klasiku. Podľa mojej mienky až také to nie je. Preto by som bol veľmi opatrný s kvótami.
Bytostný záujem súkromných rádií je mať čo najviac poslucháčov. V tom sa zhodneme asi všetci. To je ich bytostný záujem, od ktorého závisí ich prežitie, ubezpečujem vás, na slovenských frekvenciách, ktoré im štát pridelil, áno. Ale, ešte raz, závisí od toho ich prežitie z hľadiska toho, lebo čím budú mať viacej poslucháčov, tým budú mať viacej reklamy a hodnotnejšie reklamy. Čiže je to v ich bytostnom záujme. Ak je slovenská hudba počúvanejšia, dobre, to znamená, že budú aj automaticky viacej vysielať.

Naviac, mne sa zdá byť také trošku domýšľavé v dnešnej dobe, keď je internet a každý si môže stiahnuť, čo chce na internete, a vysielať, čo chce na internete, prísť s návrhom, ktorý na licencovaných frekvenciách kvótuje pomery hudby, ktorá má byť vysielaná zo Slovenska alebo teda z iných krajín. Pripadá mi to veľmi domýšľavé. A podľa mňa efekt na podporu slovenskej hudobnej produkcie tohto zákona bude tak skôr marginálny.

Preto som pôvodne ani nechcel k tomu vystúpiť, aj keď to možnože je téma, ktorá je pre verejnosť zaujímavá z hľadiska toho, že počúvajú tú rozpravu, ale chcel som vystúpiť k osobitnej téme, ktorá sa týka pomoci podpory ľuďom so sluchovým a zrakovým postihnutím, pretože by som chcel v druhom čítaní priniesť viacero pozmeňujúcich návrhov. A myslím si, že je to veľmi dôležitá téma, možno nie tak sexi ako kvóty pre slovenskú hudbu. A to je téma skvalitnenia a sprístupnenia televízneho vysielania pre ľudí so zmyslovým postihnutím. Tejto téme sa venujem už niekoľko rokov, kde moja bývalá kolegyňa, naša bývalá kolegyňa Jana Žitňanská predkladala viaceré novelizácie zákonov, ja som potom dával tiež viaceré pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkali aj zákona o vysielaní a retransmisii, ale aj zákonov o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel. Ale všetky tieto návrhy boli vládnou stranou SMER zamietnuté, čo mi je ľúto, lebo si myslím, že ľuďom so zdravotným postihnutím, teda ľuďom so zrakovým a sluchovým postihnutím by sme mali pomáhať, sprístupňovať tiež umelecké diela, aj keď v inej podobe.

Moja kolegyňa Jana Žitňanská aj tento predložený návrh pomerne rozsiahlo pripomienkovalo s ľuďmi z celej komunity zdravotne postihnutých, pričom však z podaných štyroch zásadných pripomienok ministerstvo akceptovalo len jednu pripomienku, a to zabezpečenie odvysielania informácií v naliehavom verejnom záujme štátnym orgánom dôležité a neodkladné oznamy, výzvy alebo rozhodnutia, ako aj informácie civilnej ochrany v zrozumiteľnej forme prostredníctvom textu a hlasovej správy pre osoby so sluchovým postihnutím a osoby so zrakovým postihnutím. To bola jediná pripomienka, ktorá bola akceptovaná.

Ďalšie pripomienky, ktoré tu neboli akceptované, a budem o nich hovoriť v druhom čítaní, pričom budem prekladať pozmeňujúce návrhy, sa týkali, po prvé, určenia sankcií za neplnenie navrhovaného nového paragrafu definície titulkov pre osoby so sluchovým postihnutím, po druhé, definície hlasového komentovania pre nevidiacich, nakoľko zákon o tom hovorí, ale nepozná definíciu, čo sa považuje za hlasové komentovanie, ako je tomu po novom, definované pri titulkoch pre osoby so sluchovým postihnutím, po tretie, postupného navyšovania percentuálneho podielu plnenia povinností pre vysielateľa zo zákona na zabezpečenie vysielania s titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím a s hlasovým komentovaním pre osoby so zrakovým postihnutím.
Ja si myslím, že ak by zákon mal niekoho chrániť a zvýhodňovať, dajme tomu, aj kvótami, tak to sú nejaké menšiny. A jednou z tých menšín, ktorá je zanedbávaná, je menšina ľudí so zdravotným postihnutím, ľudia so sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Tam sa mi zdá, že tie kvóty sú dôležité, lebo tam to trh nevyrieši, ich je zjavná menšina. To je len vec akejsi empatie, tolerancie väčšiny im prisúdiť nejaké osobitné zaobchádzanie, osobitnú ochranu, lebo väčšinovým hlasovaním, samozrejme, si ju sami nevydobyjú. Čiže ak majú byť nejaké kvóty, tak potom nech sú v rámci vysielania pre ľudí so zdravotným postihnutím, aby naozaj mali reálny prístup k televíznemu a k rozhlasovému vysielaniu.

Ja to avizujem preto, že podľa mojej mienky vyspelosť aj našej kultúry je spoludefinovaná tým, ako sa správame k ľuďom so zdravotným postihnutím. Podľa mňa im veľa vecí dlžíme my všetci, teraz nechcem hovoriť, či je to dnešná vláda, bývalá vláda alebo predtým ešte vláda. A to sa mi zdá byť, že je téma, ktorá by nás snáď mohla spájať. Zatiaľ nás nespájala, musím povedať.

A ja v druhom čítaní v septembri prinesiem pozmeňujúce návrhy. Keďže som ich už priniesol v nejakej parciálnej oblasti aj minule a neboli akceptované, pretože pán minister tvrdil, že sa zdá byť jemu alebo jeho kolegom ten legislatívny text nie akože úplne dokonalý, tak ja rád sa s ním aj stretnem a porozprávam tak, aby bol ten legislatívny text aj podľa predstáv ministerstva kultúry, ak sa vieme zhodnúť na vecnom riešení, ktoré by malo byť v prospech ľudí so zdravotným postihnutím. Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.

204.
Pán predseda, ja mám procedurálny návrh, keby sme prerušili rokovanie Národnej rady na neurčito dovtedy, kým prijmete nové pravidlá legislatívy, kvalitnejšie, ako ste avizovali. Zdôvodňujem to nasledovne. Po minulom týždni sa ukázalo, že tu panuje absolútny chaos v snemovni, schvaľujete zákony, ktoré musíte na tej istej schôdzi novelizovať v iných zákonoch v treťom čítaní, dávate úplne nesúvisiace a vecné návrhy. Je tu strašne veľa termínovaných bodov programu, čiže absolútny chaos v rokovaní, kedy sa rokuje, o čom sa rokuje. Síce niektorí možno menej vnímaví poslanci ešte aj zatlieskajú tejto procedúre, ale myslím si, že je to, je to v neprospech toho, čo z tohto parlamentu vychádza. Ak tie pravidlá prijmete čo najskôr, môžeme pokračovať, ale mne sa zdá, že, že tak ako rokuje tento parlament na tejto schôdzi, čo sa týka kvality legislatívy, to tu ešte, ja si aspoň nepamätám, no.

Pán predseda, teraz tie návrhy boli podané teraz, neboli podané o 11.00 hod. a 17.00 hod., teraz ich podal pán poslanec Petrák pred minútou a máme si ich naštudovať.
Ja vás chcem len upozorniť, už po minulom týždni, keď ste predviedli pri, pri zákone, o kompetenčnom zákone novelu Obchodného zákonníka, tak sa dostáva na ťažko predpokladané dno legislatívny proces v Národnej rade. A poviem vám aj prečo. Pretože, návrh, ktorý dal pán poslanec Petrák bol vecný návrh, nie technický. Poviem vám, v čom.
Možno sa niekomu zdá, že vymeniť slovko "a" alebo spojku "a" za spojku "alebo", to je len malá zmena, lebo je to len malá spojka. Ale to je vecná zmena. Ak si ten zákon prečítate, tak to znamená, že to mal byť kandidát, hovoríme o kľúčovej veci menovania nového riaditeľa, ktorý bol odvolaný podľa ods. 7 alebo 8. V pôvodnom návrhu je "a 8", čiže musia byť splnené parametre obidvoch odsekov, návrh pána poslanca Petráka je, aby to bolo alternatívne. To nie je technická zmena, to je vecná zmena, pán predseda. (Potlesk.)
To, čo povedal pán poslanec Petrák, nie je a nenapĺňa parametre tretieho čítania, lebo nejde o zmenu legislatívno-technickú, ale o zmenu vecnú. Žiaľ.

Ďakujem, pán predseda. Nechcem, nechcem narúšať nejakú grandióznu dohodu, ale chcem spomenúť, že nedávno som práve k tejto téme jeden odborný článok čítal.
Ak je tu premisa, že čím je menej žiakov v triede, tým lepšie, tak tá premisa je zlá. My v princípe týmto, ak budeme zachovávať triedy s nízkym počtom žiakov, budeme tým žiakom škodiť. Tie výskumy sú veľmi jednoznačné, aký je optimálny počet, a, samozrejme, oveľa viac je zlé, ale aj oveľa menej je zlé pre tie deti. Čiže ja tento návrh mám problém podporiť. Je to klasická u - krivka a určite o nej odborníci dobre vedia. Čiže odkladať stav alebo umožňovať stav, ktorý, ktorý zhoršuje vzdelávanie detí, nepovažujem za príliš rozumné, aj keď sa nájde dohoda naprieč časťou politického spektra.

Keďže ste ani kolegu neprerušili, tak sa k tomu vyjadrím, samozrejme, aj ja. Reklama znamená, je presne definovaná v zákone o reklame. Ja si nemyslím, že či je vhodné alebo nevhodné v dresoch sem chodiť, ale zákon je v tomto jednoznačný. Ktokoľvek chce vyjadriť v parlamente nejakým spôsobom podporu pre športový zväz alebo pre koho, kto kandiduje, je to absolútne v súlade s ústavným zákonom. Je to len vec dobrého alebo zlého vkusu. Ale v každom prípade zákon je v tomto jednoznačný. (Protirečivé reakcie z pléna.)

12.
K pánovi poslancovi Froncovi: Ja si myslím, že aj Slovensko bude potrebovať v nejakom okamihu legálnu migráciu, ale krajiny, ktoré, nevieme pomôcť všetkým, tak by si mali určiť prioritne aj vzdelanie a oblasti, z ktorých tú legálnu migráciu chce prijímať, lebo demografia na Slovensku nie je dobrá a mali by to byť oblasti alebo štáty, ktoré sú nám blízke civilizačne, kultúrne. Ja si myslím, že tá krajina má právo to povedať.
Poznámka k pánovi poslancovi Viskupičovi: Ďakujem za podporu. Má význam o slobode prejavu pätnásť rokov hovoriť, možno budeme mať podobný názor, v budúcnosti bude nás viac. Ale poviem to na príklade, tú slobodu zhromažďovania. V roku 2010 pred voľbami mali extrémisti také zhromaždenie, tuším, v Šarišských Michaľanoch, lebo tam bol, nejaký vážny trestný čin sa udial a tam sa zhromaždili, v tom čase bývalý minister, terajší minister vnútra, v tom čase urobil tam veľkú policajnú operáciu, boli tam proste kukláči, poriadkové jednotky, boli na očiach, vytlačili ich na štadión proste, potom ich dobre vymlátili, bolo to v každých správach. A dokonca tam asi bolo aj nezákonné zrušenie toho zhromaždenia, ale v každých správach. Podľa mňa oni museli byť nadšení, keď si zapli televízne noviny.
O rok na to som ja dal pokyn polícii, že nech je pripravená, nech nie sú na očiach. Nech sú ukrytí, nech sú v telocvični, nech sú pripravení, keby došlo k stretom, ale žiadna manifestácia policajnej sily. Išli tam tí extrémisti, poprechádzali sa, nikto si ich nevšímal, nič sa neudialo, nikto ich akože nič, v správach nebolo nič, boli strašne sklamaní. Si to možno, ak vás to zaujíma, pozrite, lebo to sa mi zdá, že naozaj moja premisa je, že my ideme do riešenia, lebo chceme ísť, ktoré hľadá problém. Bol by som opatrný.

6.
Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegyne tu nie sú, čiže len milí kolegovia, najskôr by som chcel privítať, že máme k tejto vážnej téme rozpravu v Národnej rade a dokonca aj to, že prišlo ku konsenzu, že by parlament mal prijať záväzné stanovisko pre vládu, pre premiéra a pre ministra vnútra, ktorí budú rokovať o potenciálnej možnosti zavedenia povinných kvót pre nelegálnych migrantov. Ja si myslím, že je to téma nelegálnej migrácie, ktorá, žiaľbohu, tak skoro neodíde, bude s nami dlhšie obdobie a je dobré, keď o nej jednak hovoríme, nachádzame nejaké styčné body. A myslím si, že treba, aj keď podporíme pravdepodobne všetci to uznesenie, treba možnože aj niektoré nové veci povedať a uviesť, lebo sú v tej diskusii veci, ktoré trošku zaznievajú z takých falošných tónov, a aj o nich predpokladám, že je potrebné hovoriť.
Už v marci tohoto roku, keď sa zostrovala situácia na Blízkom východe, ja som navrhoval v Národnej rade 10. 3., aby nám predložila vláda a ministerstvo vnútra informáciu o tom, aké sú výzvy nelegálnej migrácie, ale aj o tom, aké sú voľné kapacity migračného úradu pre potenciálnu pomoc náboženským menšinám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozované na živote Islamským štátom. To bolo v marci a ešte som výslovne uviedol, že tá situácia je taká vážna, že by asi bolo dobré naprieč politickým spektrom hovoriť o tom, akú konkrétnu pomoc vieme týmto ľuďom a rodinám, ktoré sú prenasledované, poskytnúť. Ten záujem bol naozaj, aby to bolo naprieč politickým spektrom. V tom marci to hlasovanie o tomto bode, samozrejme, že nebolo naprieč politickým spektrom a podporila ho len opozícia, lebo vtedy téma nebola možno zaujímavá, aj keď už bolo zrejmé vtedy, aká je situácia, čo hrozí, nebolo to vtedy vecou vnútroštátnej diskusie.
Koniec koncov téma kvót pre nelegálnych migrantov je na stole Rady ministrov päť rokov. Päť rokov! Európska komisia, Európsky parlament tlačia na zavedenie povinných kvót päť rokov. Áno, tá téma sa dostala do pozornosti najmä kvôli tragédiám v Stredozemnom mori. Ale tá téma veľkého tlaku nelegálnej migrácie vo vzťahu k južným krajinám, najmä Taliansku a Malte a Cypru a Grécku, tu je dlhé roky. A na každom rokovaní Rady ministrov každý mesiac v Bruseli bola téma prerozdeľovania migrantov na stole, každý rok, každý mesiac.
V tom čase, musím povedať, že ale absolútna väčšina štátov, dokonca aj teda veľkých štátov vrátane Nemecka, Francúzska, bola proti prijatiu povinných kvót. Čiže tá téma sa síce opakovala, Európska komisia ju tlačila, Európsky parlament ju tlačil, ale v Rade nemala šancu prejsť. A ja som aj navrhoval Komisii v tom čase, že či má zmysel vôbec posúvať tú diskusiu ďalej, pokiaľ je zrejmé, že sa vôbec nedá hovoriť o podpore tohoto podľa mojej mienky nesystémového opatrenia.
Už v tom čase, lebo to nie je žiadny objavný nápad, ale pomerne logická vec, sme argumentovali a spolu s nami väčšina krajín Európskej únie, ktoré boli v Rade, že povinné prerozdeľovanie migrantov by spôsobilo, čo sa nazýva pull efekt. To znamená, že by sa prerozdelili migranti a vytvorilo by to vlastne motiváciu ďalšej nelegálnej migrácie, aby ďalšia vlna prišla, ktorá by sa potom tiež ďalej prerozdeľovala. Ja preto od začiatku tej diskusie tvrdím, že pokiaľ raz začne kompetencia Európskej únie prerozdeľovať kvótami migrantov, tak tá kompetencia Európskej únie neskončí. Ak raz začne, ak bude mať raz začiatok, nebude mať nikdy koniec. A to všetci vieme, lebo tá otázka niekedy je a tá diskusia sa pohybuje v mantineloch. To znamená, že buď niekto je proti kvótam, a teda je tiež napádaný, že je pomerne akože v extréme, alebo je za kvóty a je napádaný proste z nejakej vlastizrady. Ja by som sa tomu chcel vyhnúť, týmto mantinelom.
Ale tá otázka zo strany ľudí, ktorí sú skôr za prijatie riešenia navrhovaného Európskou komisiou, je, že veď 800 ľudí zvládneme. Osemsto ľudí zvládneme. A ja by som mal tendenciu povedať, osemsto ľudí zvládneme, ale problém je, a to si každý uvedomujeme aj zo skúseností, ako iné kompetencie Európskej únie boli napĺňané v minulosti, že ak raz bude noha vo dverách, ak raz ten systém začne, on potom neskončí. Všetci to veľmi, veľmi dobre vieme. A treba to povedať veľmi otvorene, lebo to je naša skúsenosť s pomerne každou jednou kompetenciou, ktorú Európska únia má. Akonáhle je precedens, tak ten precedens, samozrejme, je nasledovaný.
Čo by som chcel ale zdôrazniť, aj v tej diskusii sa to spomína, ale podľa mojej mienky nie dosť dostatočne, že existujú dve skupiny nelegálnych migrantov. Dve veľmi rozdielne skupiny. Jedna skupina sú ľudia, ktorí utekajú zo svojej vlasti nie kvôli tomu, že chcú sa mať lepšie v inej krajine, ale pretože utekajú, lebo im hrozí nebezpečenstvo pre ich život a život ich blízkych. To je štandardne situácia ľudí utekajúcich z oblasti Iraku a Sýrie, teda najmä príslušníkov náboženských menšín – či kresťanských, alebo jezídov. To sú aj ľudia, ktorí pravdepodobne nemajú v tomto okamihu záujem dlhodobo zostať mimo svojho domova a by sa domov radi vrátili, pokiaľ by sa situácia v ich domovoch zmenila. To sú ľudia, ktorí spĺňajú podľa mojej mienky podmienky pre udelenie azylu kdekoľvek. Kdekoľvek.
A minister vnútra, neviem, či to včera spomínal, na výboroch to spomínal, rôzne také zaujímavé príbehy o tom, ako si niekedy žiadatelia o azyl vymýšľajú dôvody, ako sa potom preverujú tie dôvody, aká je ich sexuálna orientácia. Je to akože zaujímavé, tieto epizódky. Neviem, či on trošku tú diskusiu neposúva o niečo nižšie.
Ale v každom prípade tieto prípady sú zreteľa hodné, lebo spĺňajú podmienky pre udelenie statusu utečencov. A tam si myslím, že máme, áno, povinnosť byť solidárni a povinnosť týmto ľuďom podať pomocnú ruku, pretože naviac k tomu pristupuje ďalší faktor okrem toho, že sú azylanti, že to v princípe sú osoby zo skupín, najmä kvôli vierovyznaniu, ktoré by asi mali lepšie možnosti sa do slovenskej spoločnosti integrovať ako iné skupiny.
Ja teraz nechcem dlho hovoriť o projekte multikulturalizmu a či zlyhal alebo nezlyhal. Myslím, že dneska je konsenzus, že zlyhal. Tak na to netreba byť žiaden veľký odborník. A problém je, že nekontrolovaná nelegálna migrácia do krajín západnej Európy spojená so zneužívaním sociálneho systému naozaj vytvorila proste getá, ktoré sú izolované a ktoré sú problémové ekonomicky, sociálne, ale aj bezpečnostne.
Keď sa tu spomínali ekonomickí migranti zo Slovenska, ktorí, samozrejme, že boli a išli do Európy, do západnej Európy a do Ameriky a Južnej Ameriky, to je pravda. Ale v tom čase aj Spojené štáty americké na účely ekonomickej migrácie uplatňovali pomerne jednoznačné kvóty, z ktorej krajiny zoberieme koľko migrantov. Osvedčilo sa to aj v tom, že títo migranti v princípe sa do spoločnosti integrovali. Integrovali. Tá skúsenosť s mnohými moslimskými komunitami v západnej Európe je úplne opačná.
A preto si myslím, že pri rozmýšľaní o pomoci migrantom by sme mali brať na zreteľ dva parametre. Prvý je parameter dôvodu, pre ktorý sú na ceste z domova. Či sú utečencami, ktorým hrozí, že budú popravení, keď sa vrátia domov, alebo je ich motivácia čisto ekonomická. To je prvé kritérium. A druhý parameter je, do akej miery ide o osoby, ktoré majú potenciál sa do slovenskej spoločnosti bez väčších problémov integrovať. To si myslím, že by mal byť náš záujem. A koniec koncov, lebo nemáme neobmedzené možnosti pomôcť úplne všetkým.
Ani Európska únia tú možnosť nemá, a preto by ten druhý parameter tiež mal byť braný do úvahy, berúc do úvahy aj negatívne skúsenosti posledných desiatok rokov, ako dopadli nekontrolované migračné vlny do západnej Európy. A priznávam na účel diskusie, že multikulturalizmus možnože mal peknú ideu. Budeme všetci pekne žiť, budeme sa mať všetci radi a bude svetový mier. Faktom ale je, že tá prax v Británii, Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku je diametrálne odlišná. A o tom treba hovoriť tiež.
Ja by som, z toho dôvodu podporujem návrh uznesenia. Ja by som tam v tom uznesení aj v tom záväznom stanovisku, ktoré vlastne na uznesenie odkazuje, viacej odlíšil tie dve kategórie migrantov. Lebo z hľadiska práva a podľa mňa aj morálnej povinnosti pomôcť sú to dve veľmi odlišné kategórie.
Vyjadrím sa ale aj k veciam, ktoré boli spomenuté aj v súvislosti s vystúpením pána predsedu vlády včera a jedna sa týka možnosti obmedzovania zhromažďovacieho práva a druhá sa týka potenciálneho referenda, ktoré by bolo vyhlásené, ak by summit a Rada ministrov prijala záväzne právny nástroj, ktorý by stanovil povinné kvóty pre členské štáty Európskej únie.
Začnem tým zhromažďovacím právom. Ja som to už včera spomenul v reakcii. Ja by som bol veľmi, veľmi opatrný. Dnešný zákon, ktorý je platný 25 rokov a je vo vzťahu k ústavnému právu na slobodu zhromažďovania podľa mňa veľmi dobre nastavený, už umožňuje zakázať zhromaždenie, ak jeho účelom je vyvolávať násilie, podnecovať nenávisť, ak je zrejmý účel. Čo ďalšie chceme zakázať? Inými slovami, že mne sa zdá, že tie návrhy riešenia, to sú riešenia, ktoré, ja to nazývam, že hľadajú problém. Čo ideme riešiť? Teraz nie je možné dopredu podľa mojej mienky stanoviť v zákone, že ak existujú indície, že by sa to mohlo zvrhnúť, tak to zakážeme. Lebo dáme tým kompetenciu do ruky úradníkovi rozhodovať, že mne sa zdá, tak sa pozerám, budú tam aj nejakí v zelených košeliach, hnedých košeliach, hrozí tam niečo, radšej to zakážme preventívne. Ja si myslím, že to je protiústavné obmedzovanie slobody zhromažďovania. To znamená, sloboda zhromažďovania, som presvedčený o tom, ako aj sloboda prejavu chráni aj prejavy extrémistické. A myslím si, že štát nemá právo rozhodovať, ktoré zhromaždenia sú dobré, ktoré zhromaždenia sú zlé a ktoré z tých zlých zhromaždení zakážeme a zakážeme ich dopredu. Je vecou polície, áno, v právnom štáte je vecou polície, aby chránila majetok, životy a zdravie ľudí. A polícia to aj v sobotu urobila a urobila to správne.
A dokonca si myslím, že ak niekto koná, ako konali viacerí, násilne, aj som to verejne povedal, že by stálo za úvahu, to je apel na našu justíciu, aby v týchto prípadoch v superrýchlom vyšetrovaní boli páchatelia odsudzovaní nielen na podmienky, nielen na peňažné tresty, ale aj na krátkodobé, možno niekoľkodňové nepodmienečné tresty odňatia slobody. Väzenské tresty. To by mohlo mať generálno-preventívny účinok, aby nabudúce niekto nehádzal dlažobné kocky na kočík alebo do áut, alebo do policajtov. Čo naša legislatíva dnes plne umožňuje. Prax justície je trošku iná, ale zákon to umožňuje. Čiže ako pri slobode prejavu ja som v tomto veľmi citlivý na zmienky, že ideme s dobrým motívom – o tom nepochybujem – obmedzovať slobodu zhromažďovania.
V kontexte slobody prejavu, ktorá je veľmi podobná slobode zhromažďovania, veľmi príbuzná slobode zhromažďovania, raz povedal Winston Churchill, že pokiaľ má krajina slobodu prejavu, tak bude mať aj veľa hlúpeho prejavu. To je jasné, ale tá iná varianta, tá iná alternatíva, že zakážeme prejav, ktorý sa nám zdá byť hlúpy, je v rozpore so základnou premisou slobody, prejavu slobody prejavu, že dospelí ľudia v slobodnej diskusii môžu byť presvedčení o čomkoľvek. Nemali by sme tak ľahko sa tejto premisy vzdávať v slobodnej spoločnosti.
A ja viem, že môj názor na slobodu prejavu je v tejto, minimálne v tejto snemovni výrazne menšinový, je dlhodobo známy a viem, že väčšina v snemovni sa prikláňa k tomu, že štát má právo povedať, ktoré názory budú trestnoprávne stíhané. Ja si ale myslím, že jediná deliaca čiara principiálna medzi chráneným prejavom a nechráneným prejavom je to, že prejav už nie je chránený vtedy, keď podnecuje k násilnému konaniu. To už nie je chránený prejav. Ak povie hlavný skinhead pred rómskou osadou, poďme ich zlynčovať, tento prejav nie je chránený. Lebo to už ani nie je prejav. To je povel k činnosti, povel k akcii. Všetko ostatné, všetko ostatné v slobodnej spoločnosti musí byť chránené. A nerobíme dobrú službu slobode prejavu ani slobode zhromažďovania, keď tieto základné premisy budeme spochybňovať. Vôbec je to v princípe potom groteska.
Poviem už posledný komentár k tomu. A vidíme to aj v krajinách nám blízkych alebo menej blízkych. Vo Francúzsku je trestne stíhateľné popieranie genocídy Arménov. V Turecku, naopak, je trestný pravý opak, keď niekto spomenie genocídu Arménov. Ja si myslím, že genocída Arménov bola, o tom niet pochybnosti, ale nemal by to byť štát, ktorý v trestnom zákone deklaruje, kde sa nachádza pravda. To je v rozpore s tým, čo by štát mal robiť. A preto by som apeloval aj na predsedu vlády, aj na vládnych poslancov, aby veľmi, veľmi pozorne a veľmi pozorne a veľmi citlivo zvažovali, či sa pustia do zmeny zákona o zhromažďovacom práve.
Posledná poznámka k tomuto. Čo by sa vecne zmenilo? Teraz mimoprávne. Títo ľudia, ak by sa im dajme tomu zakázalo zhromaždenie, by sa im zakázalo zhromaždenie, aj tak by prišli, aj tak by tam prišli. Boli by zatknutí, predpokladám, lebo prišli na nelegálne zhromaždenie. Ešte by sme z nich vytvorili martýrov, ktorí budú vláčení políciou nie preto, že robia násilné činy, to verejnosť akceptuje, ale preto, že sme im zakázali povedať svoj názor a zhromaždiť sa. Komu by sme tým pomohli? Len a len extrémistom. Prvá správa na Markíze, ako im je znemožnené zhromažďovať sa. Super! Nič lepšie by sme im nevedeli urobiť. O tom som absolútne presvedčený.
A poviem aj paralelu s minulosťou. V tridsiatych rokoch, to sa možnože málo vie, malo Nemecko zákony podobné našim, čo sa týka slobody prejavu. A mnohí nacisti boli trestne stíhaní za antisemitské prejavy. A z tých trestných stíhaní a z tých súdnych pojednávaní si proste urobili reklamu, reklamu, že oni sú martýrmi slobody prejavu. V tom čase sa to možnože zdalo, by sa nám zdalo, že takéto obmedzovanie slobody prejavu malo nejaké svoje opodstatnenie, v tridsiatych rokoch v Nemecku. No ako nám história ukázala, tak to tak nebolo. Čiže preto by som bol veľmi, veľmi citlivý k obmedzovaniu ústavných slobôd kohokoľvek, aj extrémistov. Nenabehnime na ich hru. Oni by naše ústavné slobody obmedzili, keby boli pri moci, bez pochybností. Ja si nemyslím, že by sme mali mať zmýšľanie podobné.
Posledná poznámka je i k návrhu, ktorý tu bol včera vyslovený, o referende. Premiér včera tvrdil, že ak Európska komisia, on tvrdil, že Európska komisia, to sa asi pomýlil, Európska komisia nič neprijíma, len navrhuje, ak Európska únia, teda Rada ministrov a Európsky parlament prijme právne záväzný nástroj, tak aby zabránil jeho implementácii, navrhne parlamentu sa uzniesť na vyhlásení referenda. Pán premiér Fico je pôvodným vzdelaním právnik. Určite vie, že ani referendum, ani zmena ústavy, ani nič iné nezabráni implementácii platne prijatého európskeho práva. Mne potom hovoril minister vnútra, že v princípe to bude tak, že či ľudia sú ochotní platiť sankcie za nerešpektovanie európskeho práva.
To mi príde také trochu zvláštne. Lebo principiálny postoj je, nesúhlasíme s tým, je to za čiarou vyslovene, nech je referendum o vystúpení z Európskej únie. Ale povedať, že my sme na nejaké pravidlá pristúpili, teraz to poviem, že vy ste na ne pristúpili v Lisabonskej zmluve, a budem ešte o tom hovoriť, a teraz tvrdíte, že a v princípe nám sa teraz zdá, že nie a urobíme referendum, a to mi príde ako veľmi nepoctivá záležitosť. A premiér veľmi dobre vie, že referendum právne európske právo nijako zmeniť nemôže. Dokonca ani keby bolo platné. A všetci vieme, že by platné pravdepodobne nebolo.
Ja si myslím, nech referendum, ak niekto chce referendum, kľudne nech organizuje petíciu. Ja si nemyslím, že je úlohou parlamentu, aj keď to je jeho ústavná kompetencia alebo možnosť, vyhlasovať referendá. Parlament povie, jednohlasne možnože dnes o piatej, že sme proti kvótam. Prečo máme vyhlasovať referendum o tej istej veci? Ak to chce občianska iniciatíva, fajn, nech je, ja som za referendá všetkými desiatimi. Čiže to mi príde, ako keď sa spomínalo v kontexte zhromažďovacieho práva, že aby tá téma nebola zneužívaná na nejaký politický kalkul, tak mne príde myšlienka o referende ako čistý politický kalkul pred voľbami. A všetci to veľmi dobre vieme. Čiže by som bol opatrný.
A teraz k tej Lisabonskej zmluve. V roku 2008, keď bola Lisabonská zmluva v parlamente, tak v tom čase premiér Fico ju sa snažil schváliť v parlamente čím skôr. Boli sme jedna z prvých krajín. Dokonca tvrdil, tvrdil v tom čase, že kto nie je za Lisabonskú zmluvu, tak je za to, aby sa znovu zaviedli na hraniciach pasy. Čo bola úplná blbosť. Tento parlament kvôli v tom čase straníckym záujmom, konkrétne kvôli znovuprijatiu do Internacionály, tlačil prijať Lisabonskú zmluvu ako jedna z prvých krajín EÚ. Ja nebudem dlho citovať. Ja som vtedy vystúpil a jednu vec, ktorú som spomenul, je práve o tej, čo hovoríme dnes. Lisabonská zmluva posúvala mnohé veci z jednohlasného rozhodovania na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Inými slovami, rušila právo veta členských štátov v mnohých oblastiach. A hádajte, ktorá bola jedna z tých oblastí? Azyl a migrácia. Ak by sme neprijali Lisabonskú zmluvu a nebola by platným, primárnym právom dnes, tak Slovensko má právo veta. Právo veta v tejto veci, má ho aj Maďarsko, má ho aj Poľsko, má ho aj Česko, aj ďalšie krajiny. Tak premiér Fico tento parlament žiadal v rýchlom konaní, aby Slovensko prišlo o právo veta v oblasti azylovej migrácie, a teraz tvrdí, že ak podľa pravidiel, s ktorými on súhlasil, Európska únia rozhodne, tak vyhlásime referendum, ktoré nebude mať síce právny účinok žiaden, ale veď idú voľby. A to mi príde ako farizejské. To mi príde ako tvrdo farizejské.
Ja by som jeden odsek odcitoval, možno dva z toho vyjadrenia, nerád citujem sám seba, ale z toho môjho vystúpenia v tomto parlamente v roku 2008, lebo to nie je vec, ktorú zisťujem spätne, že sme o ňu prišli, ale som na ňu parlament upozorňoval v roku 2008. Citujem: "Zároveň sa mení v mnohých oblastiach hlasovanie z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. To nie je teória. Ja som niekoľko rokov bol v Rade ministrov aj ešte ako minister spravodlivosti a viem, aké je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v mnohých oblastiach výkonu svojej politiky." Bol to problém, ktorý sme riešili potom ešte aj s vtedajším predsedom výboru Mikušom, ktorý predsedal eurovýboru a ktorý sa týkal uznávania rozhodnutí v rodinnom práve. To bol teda konkrétny, konkrétny príklad, ktorý som spomínal.
A znovu nešlo o to, aký model rodinného práva my chceme, ale o to, kde sa o ňom bude rozhodovať. Či v našom parlamente, alebo v Bruseli. O tom je celá debata: Kde sa bude rozhodovať a kto bude rozhodovať.
A moja otázka znie: Ak posúvame mechanizmus jednomyseľného hlasovania, rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, aký je na to dôvod? A pýtam sa konkrétne, aký návrh, ktorý bol dobrým návrhom, v Rade ministrov a v Európskej rade neprešiel len preto, že by bol blokovaný nejakým štátom. Inými slovami, často tu poslanci spomínajú, že tento text je pre našich občanov. Tak mi povedzte jeden konkrétny príklad, ako Lisabonská zmluva pomôže našim občanom, v čom im pomôže. Pokiaľ to nemajú byť len frázy.
Práve naopak, oslabí ich postavenie, oslabuje ich právo rozhodovať o veciach verejných našich občanov a zástupcov našich občanov. Inými slovami. Ak by nás, ak by parlament vaša vláda nepresvedčila o prijatí Lisabonskej zmluvy, dnes by reálne naša vláda, náš premiér, a teda aj tento parlament, ktorému sú zodpovední, mohol povedať k povinným kvótam "nie". A bolo by to právne záväzné v tom, že by bez nášho súhlasu povinné kvóty nemohli byť prijaté.
Preto mi to príde farizejské, že ste na to boli upozornení, napriek tomu ste odhlasovali Lisabonskú zmluvu, ešte ste kritizovali tých, ktorí boli proti, a dnes tvrdíte, že v princípe za to môžu nejaké okolnosti, ktoré nie sú vo vašej moci. A preto mi príde tá kombinácia Lisabonu v roku 2008 a nápadu s referendom dnes ako absurdná, ak ju vyslovuje ten istý človek. Naviac ja viem, že téma migrantov je dnes politicky citlivá a – už to spomínal kolega Hlina, že sa k nej v princípe vyjadruje skoro každý. A aj predseda vlády.
My na Slovensku okrem pomoci utečencom; a ja som rád, že pomáhame utečencom dlhé roky a máme viaceré programy, je to chvályhodné a robí to každá vláda, aj táto vláda. Ale my tu ešte máme jednu kategóriu migrantov. Rozhodne nie legálnych. A to sú bývalí väzni z Guantánama, ktorí boli prijatí len za vlády Roberta Fica, ktorí predstavujú pre Slovensko, viacerí z nich, bezpečnostné riziko. A ja nemám úplnú slobodu hovoriť o konkrétnostiach na tomto pléne a ani nebudem, ale mal som skúsenosť ako minister vnútra s riešením tej prvej skupiny väzňov z Guantánama a ubezpečujem vás, že ak niekto tvrdí, že to boli osoby, ktoré žiadne riziko nepredstavovali a nemali žiadne kontakty na teroristov, tak je to klamstvo a absurdnosť. A viac povedať nemôžem, lebo som viazaný mlčanlivosťou. Preto ma prekvapuje, s akou ľahkosťou prijímame druhú skupinu väzňov z Guantánama, tretiu skupinu väzňov z Guantánama. A áno, ja v mnohých veciach súhlasím aj s tým, čo sa deje v Spojených štátoch amerických, ale nikdy by som nesúhlasil s tým, aby Spojené štáty prevážali na Slovensko väzňov z Guantánama za právneho stavu takého, že americký kongres zakáže ich pobyt na území Spojených štátov a Spojené štáty ich ponúkajú iným spriazneným krajinám. Fúha, tak to moc principiálne teda nie je. A som prekvapený, že vláda, ktorá je tak ústretová k prijímaniu nelegálnych migrantov, ak chcete, v tom širokom slova zmysle, väzňov z Guantánama, ktorí majú a mali prepojenie na teroristov a dnes, keďže je to populárna téma, tvrdí v úplne inom kontexte niečo dramaticky iné, aj to mi nepríde ako celkom konzistentné.
Takže keď ste nás vyzvali, pán predseda, svojím príhovorom, že by sme, aj keď súhlasíme s textom uznesenia, mali ísť do širších proste dimenzií a povedať svoje názory, tak som ich povedal. Nechcem ja ísť do téz o tom, že kto spôsobil či kolonializmus, či komunizmus, imperializmus, je to možnože diskusia zaujímavá, ale neviem, či je v tomto okamihu až taká prínosná. Nech každý povie svoj názor, jasné. Ale myslím, že ten celkový kontext nelegálnej migrácie a návrhov na riešenie je potrebné v tomto parlamente povedať.
Ďakujem, pán predsedajúci.

22.
Nadviažem, ten príklad, čo ste spomínali, pán kolega. Pán poslanec Poliačik má pravdu, že niekto požiada o azyl v Taliansku a potom ide niekam ďalej, to neplatí, platia dublinské pravidlá. Už niekoľko rokov platia, verte mi, ja som chodil na rady ministrov každý mesiac, čiže vyznám sa v tomto asi trochu viac ako vy, a ten systém znamená vlastne, že sa tí migranti alebo azylanti v takom prípade posúvajú ďalej, naspäť do tej krajiny, kde požiadali o azyl. Vy ste spomenuli príklad, že niekto požiada v Taliansku o azyl a ide do Nemecka. (Reakcia navrhovateľa.) Takže, prosím? (Reakcia navrhovateľa.) Ale sa vrátia naspäť, podľa pravidiel platných v Európskej únii. Ešte raz, sa musia vrátiť naspäť. Áno. Čiže v princípe tá motivácia vôbec niekam tým pádom ísť je nižšia.
Ale k inej veci som chcel. Dve poznámky. Podľa mňa ste celú diskusiu zideologizovali. Čo mi je teda ľúto, ak teda máte záujem o veľký konsenzus v parlamente. Po prvé, ja si myslím, že vyjadrenie k sobote, prvé vyjadrenie na sociálnej sieti bolo nešťastné. Proste on tam neodsúdil násilie, to mu nevadilo, len tvrdil, že pán Kotleba vykopáva otvorené dvere, čím ako chcel povedať, že jediné, čo ho na tom mrzí, je, že teda prebral jeho tému. A to si myslím, že potom, samozrejme, sa zbadal o dva dni, že treba aj násilie a neonacistov odsúdiť, ale tá prvá reakcia, to vy dobre viete, podľa mňa asi adekvátna nebola.
Tretia poznámka, môžme diskutovať, že čo kde bolo zapríčinené, vlna migrantov bola veľká dávno predtým, ako padla Líbya, musím povedať, už je niekoľko rokov pomerne vysoká. Nedávno som bol s jedným pánom, ktorý slúžil na československých námorných lodiach, mi rozprával, ako sa vykladali československé tanky medzi obilím nelegálne v rôznych afrických krajinách. Čiže bol by som, áno, všetci majú asi nejakú mieru viny na situácii v Afrike, ale že by my a bývalé Československo bolo úplne bez viny, to by som si taký istý nebol.