6.
Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegyne tu nie sú, čiže len milí kolegovia, najskôr by som chcel privítať, že máme k tejto vážnej téme rozpravu v Národnej rade a dokonca aj to, že prišlo ku konsenzu, že by parlament mal prijať záväzné stanovisko pre vládu, pre premiéra a pre ministra vnútra, ktorí budú rokovať o potenciálnej možnosti zavedenia povinných kvót pre nelegálnych migrantov. Ja si myslím, že je to téma nelegálnej migrácie, ktorá, žiaľbohu, tak skoro neodíde, bude s nami dlhšie obdobie a je dobré, keď o nej jednak hovoríme, nachádzame nejaké styčné body. A myslím si, že treba, aj keď podporíme pravdepodobne všetci to uznesenie, treba možnože aj niektoré nové veci povedať a uviesť, lebo sú v tej diskusii veci, ktoré trošku zaznievajú z takých falošných tónov, a aj o nich predpokladám, že je potrebné hovoriť.
Už v marci tohoto roku, keď sa zostrovala situácia na Blízkom východe, ja som navrhoval v Národnej rade 10. 3., aby nám predložila vláda a ministerstvo vnútra informáciu o tom, aké sú výzvy nelegálnej migrácie, ale aj o tom, aké sú voľné kapacity migračného úradu pre potenciálnu pomoc náboženským menšinám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozované na živote Islamským štátom. To bolo v marci a ešte som výslovne uviedol, že tá situácia je taká vážna, že by asi bolo dobré naprieč politickým spektrom hovoriť o tom, akú konkrétnu pomoc vieme týmto ľuďom a rodinám, ktoré sú prenasledované, poskytnúť. Ten záujem bol naozaj, aby to bolo naprieč politickým spektrom. V tom marci to hlasovanie o tomto bode, samozrejme, že nebolo naprieč politickým spektrom a podporila ho len opozícia, lebo vtedy téma nebola možno zaujímavá, aj keď už bolo zrejmé vtedy, aká je situácia, čo hrozí, nebolo to vtedy vecou vnútroštátnej diskusie.
Koniec koncov téma kvót pre nelegálnych migrantov je na stole Rady ministrov päť rokov. Päť rokov! Európska komisia, Európsky parlament tlačia na zavedenie povinných kvót päť rokov. Áno, tá téma sa dostala do pozornosti najmä kvôli tragédiám v Stredozemnom mori. Ale tá téma veľkého tlaku nelegálnej migrácie vo vzťahu k južným krajinám, najmä Taliansku a Malte a Cypru a Grécku, tu je dlhé roky. A na každom rokovaní Rady ministrov každý mesiac v Bruseli bola téma prerozdeľovania migrantov na stole, každý rok, každý mesiac.
V tom čase, musím povedať, že ale absolútna väčšina štátov, dokonca aj teda veľkých štátov vrátane Nemecka, Francúzska, bola proti prijatiu povinných kvót. Čiže tá téma sa síce opakovala, Európska komisia ju tlačila, Európsky parlament ju tlačil, ale v Rade nemala šancu prejsť. A ja som aj navrhoval Komisii v tom čase, že či má zmysel vôbec posúvať tú diskusiu ďalej, pokiaľ je zrejmé, že sa vôbec nedá hovoriť o podpore tohoto podľa mojej mienky nesystémového opatrenia.
Už v tom čase, lebo to nie je žiadny objavný nápad, ale pomerne logická vec, sme argumentovali a spolu s nami väčšina krajín Európskej únie, ktoré boli v Rade, že povinné prerozdeľovanie migrantov by spôsobilo, čo sa nazýva pull efekt. To znamená, že by sa prerozdelili migranti a vytvorilo by to vlastne motiváciu ďalšej nelegálnej migrácie, aby ďalšia vlna prišla, ktorá by sa potom tiež ďalej prerozdeľovala. Ja preto od začiatku tej diskusie tvrdím, že pokiaľ raz začne kompetencia Európskej únie prerozdeľovať kvótami migrantov, tak tá kompetencia Európskej únie neskončí. Ak raz začne, ak bude mať raz začiatok, nebude mať nikdy koniec. A to všetci vieme, lebo tá otázka niekedy je a tá diskusia sa pohybuje v mantineloch. To znamená, že buď niekto je proti kvótam, a teda je tiež napádaný, že je pomerne akože v extréme, alebo je za kvóty a je napádaný proste z nejakej vlastizrady. Ja by som sa tomu chcel vyhnúť, týmto mantinelom.
Ale tá otázka zo strany ľudí, ktorí sú skôr za prijatie riešenia navrhovaného Európskou komisiou, je, že veď 800 ľudí zvládneme. Osemsto ľudí zvládneme. A ja by som mal tendenciu povedať, osemsto ľudí zvládneme, ale problém je, a to si každý uvedomujeme aj zo skúseností, ako iné kompetencie Európskej únie boli napĺňané v minulosti, že ak raz bude noha vo dverách, ak raz ten systém začne, on potom neskončí. Všetci to veľmi, veľmi dobre vieme. A treba to povedať veľmi otvorene, lebo to je naša skúsenosť s pomerne každou jednou kompetenciou, ktorú Európska únia má. Akonáhle je precedens, tak ten precedens, samozrejme, je nasledovaný.
Čo by som chcel ale zdôrazniť, aj v tej diskusii sa to spomína, ale podľa mojej mienky nie dosť dostatočne, že existujú dve skupiny nelegálnych migrantov. Dve veľmi rozdielne skupiny. Jedna skupina sú ľudia, ktorí utekajú zo svojej vlasti nie kvôli tomu, že chcú sa mať lepšie v inej krajine, ale pretože utekajú, lebo im hrozí nebezpečenstvo pre ich život a život ich blízkych. To je štandardne situácia ľudí utekajúcich z oblasti Iraku a Sýrie, teda najmä príslušníkov náboženských menšín – či kresťanských, alebo jezídov. To sú aj ľudia, ktorí pravdepodobne nemajú v tomto okamihu záujem dlhodobo zostať mimo svojho domova a by sa domov radi vrátili, pokiaľ by sa situácia v ich domovoch zmenila. To sú ľudia, ktorí spĺňajú podľa mojej mienky podmienky pre udelenie azylu kdekoľvek. Kdekoľvek.
A minister vnútra, neviem, či to včera spomínal, na výboroch to spomínal, rôzne také zaujímavé príbehy o tom, ako si niekedy žiadatelia o azyl vymýšľajú dôvody, ako sa potom preverujú tie dôvody, aká je ich sexuálna orientácia. Je to akože zaujímavé, tieto epizódky. Neviem, či on trošku tú diskusiu neposúva o niečo nižšie.
Ale v každom prípade tieto prípady sú zreteľa hodné, lebo spĺňajú podmienky pre udelenie statusu utečencov. A tam si myslím, že máme, áno, povinnosť byť solidárni a povinnosť týmto ľuďom podať pomocnú ruku, pretože naviac k tomu pristupuje ďalší faktor okrem toho, že sú azylanti, že to v princípe sú osoby zo skupín, najmä kvôli vierovyznaniu, ktoré by asi mali lepšie možnosti sa do slovenskej spoločnosti integrovať ako iné skupiny.
Ja teraz nechcem dlho hovoriť o projekte multikulturalizmu a či zlyhal alebo nezlyhal. Myslím, že dneska je konsenzus, že zlyhal. Tak na to netreba byť žiaden veľký odborník. A problém je, že nekontrolovaná nelegálna migrácia do krajín západnej Európy spojená so zneužívaním sociálneho systému naozaj vytvorila proste getá, ktoré sú izolované a ktoré sú problémové ekonomicky, sociálne, ale aj bezpečnostne.
Keď sa tu spomínali ekonomickí migranti zo Slovenska, ktorí, samozrejme, že boli a išli do Európy, do západnej Európy a do Ameriky a Južnej Ameriky, to je pravda. Ale v tom čase aj Spojené štáty americké na účely ekonomickej migrácie uplatňovali pomerne jednoznačné kvóty, z ktorej krajiny zoberieme koľko migrantov. Osvedčilo sa to aj v tom, že títo migranti v princípe sa do spoločnosti integrovali. Integrovali. Tá skúsenosť s mnohými moslimskými komunitami v západnej Európe je úplne opačná.
A preto si myslím, že pri rozmýšľaní o pomoci migrantom by sme mali brať na zreteľ dva parametre. Prvý je parameter dôvodu, pre ktorý sú na ceste z domova. Či sú utečencami, ktorým hrozí, že budú popravení, keď sa vrátia domov, alebo je ich motivácia čisto ekonomická. To je prvé kritérium. A druhý parameter je, do akej miery ide o osoby, ktoré majú potenciál sa do slovenskej spoločnosti bez väčších problémov integrovať. To si myslím, že by mal byť náš záujem. A koniec koncov, lebo nemáme neobmedzené možnosti pomôcť úplne všetkým.
Ani Európska únia tú možnosť nemá, a preto by ten druhý parameter tiež mal byť braný do úvahy, berúc do úvahy aj negatívne skúsenosti posledných desiatok rokov, ako dopadli nekontrolované migračné vlny do západnej Európy. A priznávam na účel diskusie, že multikulturalizmus možnože mal peknú ideu. Budeme všetci pekne žiť, budeme sa mať všetci radi a bude svetový mier. Faktom ale je, že tá prax v Británii, Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku je diametrálne odlišná. A o tom treba hovoriť tiež.
Ja by som, z toho dôvodu podporujem návrh uznesenia. Ja by som tam v tom uznesení aj v tom záväznom stanovisku, ktoré vlastne na uznesenie odkazuje, viacej odlíšil tie dve kategórie migrantov. Lebo z hľadiska práva a podľa mňa aj morálnej povinnosti pomôcť sú to dve veľmi odlišné kategórie.
Vyjadrím sa ale aj k veciam, ktoré boli spomenuté aj v súvislosti s vystúpením pána predsedu vlády včera a jedna sa týka možnosti obmedzovania zhromažďovacieho práva a druhá sa týka potenciálneho referenda, ktoré by bolo vyhlásené, ak by summit a Rada ministrov prijala záväzne právny nástroj, ktorý by stanovil povinné kvóty pre členské štáty Európskej únie.
Začnem tým zhromažďovacím právom. Ja som to už včera spomenul v reakcii. Ja by som bol veľmi, veľmi opatrný. Dnešný zákon, ktorý je platný 25 rokov a je vo vzťahu k ústavnému právu na slobodu zhromažďovania podľa mňa veľmi dobre nastavený, už umožňuje zakázať zhromaždenie, ak jeho účelom je vyvolávať násilie, podnecovať nenávisť, ak je zrejmý účel. Čo ďalšie chceme zakázať? Inými slovami, že mne sa zdá, že tie návrhy riešenia, to sú riešenia, ktoré, ja to nazývam, že hľadajú problém. Čo ideme riešiť? Teraz nie je možné dopredu podľa mojej mienky stanoviť v zákone, že ak existujú indície, že by sa to mohlo zvrhnúť, tak to zakážeme. Lebo dáme tým kompetenciu do ruky úradníkovi rozhodovať, že mne sa zdá, tak sa pozerám, budú tam aj nejakí v zelených košeliach, hnedých košeliach, hrozí tam niečo, radšej to zakážme preventívne. Ja si myslím, že to je protiústavné obmedzovanie slobody zhromažďovania. To znamená, sloboda zhromažďovania, som presvedčený o tom, ako aj sloboda prejavu chráni aj prejavy extrémistické. A myslím si, že štát nemá právo rozhodovať, ktoré zhromaždenia sú dobré, ktoré zhromaždenia sú zlé a ktoré z tých zlých zhromaždení zakážeme a zakážeme ich dopredu. Je vecou polície, áno, v právnom štáte je vecou polície, aby chránila majetok, životy a zdravie ľudí. A polícia to aj v sobotu urobila a urobila to správne.
A dokonca si myslím, že ak niekto koná, ako konali viacerí, násilne, aj som to verejne povedal, že by stálo za úvahu, to je apel na našu justíciu, aby v týchto prípadoch v superrýchlom vyšetrovaní boli páchatelia odsudzovaní nielen na podmienky, nielen na peňažné tresty, ale aj na krátkodobé, možno niekoľkodňové nepodmienečné tresty odňatia slobody. Väzenské tresty. To by mohlo mať generálno-preventívny účinok, aby nabudúce niekto nehádzal dlažobné kocky na kočík alebo do áut, alebo do policajtov. Čo naša legislatíva dnes plne umožňuje. Prax justície je trošku iná, ale zákon to umožňuje. Čiže ako pri slobode prejavu ja som v tomto veľmi citlivý na zmienky, že ideme s dobrým motívom – o tom nepochybujem – obmedzovať slobodu zhromažďovania.
V kontexte slobody prejavu, ktorá je veľmi podobná slobode zhromažďovania, veľmi príbuzná slobode zhromažďovania, raz povedal Winston Churchill, že pokiaľ má krajina slobodu prejavu, tak bude mať aj veľa hlúpeho prejavu. To je jasné, ale tá iná varianta, tá iná alternatíva, že zakážeme prejav, ktorý sa nám zdá byť hlúpy, je v rozpore so základnou premisou slobody, prejavu slobody prejavu, že dospelí ľudia v slobodnej diskusii môžu byť presvedčení o čomkoľvek. Nemali by sme tak ľahko sa tejto premisy vzdávať v slobodnej spoločnosti.
A ja viem, že môj názor na slobodu prejavu je v tejto, minimálne v tejto snemovni výrazne menšinový, je dlhodobo známy a viem, že väčšina v snemovni sa prikláňa k tomu, že štát má právo povedať, ktoré názory budú trestnoprávne stíhané. Ja si ale myslím, že jediná deliaca čiara principiálna medzi chráneným prejavom a nechráneným prejavom je to, že prejav už nie je chránený vtedy, keď podnecuje k násilnému konaniu. To už nie je chránený prejav. Ak povie hlavný skinhead pred rómskou osadou, poďme ich zlynčovať, tento prejav nie je chránený. Lebo to už ani nie je prejav. To je povel k činnosti, povel k akcii. Všetko ostatné, všetko ostatné v slobodnej spoločnosti musí byť chránené. A nerobíme dobrú službu slobode prejavu ani slobode zhromažďovania, keď tieto základné premisy budeme spochybňovať. Vôbec je to v princípe potom groteska.
Poviem už posledný komentár k tomu. A vidíme to aj v krajinách nám blízkych alebo menej blízkych. Vo Francúzsku je trestne stíhateľné popieranie genocídy Arménov. V Turecku, naopak, je trestný pravý opak, keď niekto spomenie genocídu Arménov. Ja si myslím, že genocída Arménov bola, o tom niet pochybnosti, ale nemal by to byť štát, ktorý v trestnom zákone deklaruje, kde sa nachádza pravda. To je v rozpore s tým, čo by štát mal robiť. A preto by som apeloval aj na predsedu vlády, aj na vládnych poslancov, aby veľmi, veľmi pozorne a veľmi pozorne a veľmi citlivo zvažovali, či sa pustia do zmeny zákona o zhromažďovacom práve.
Posledná poznámka k tomuto. Čo by sa vecne zmenilo? Teraz mimoprávne. Títo ľudia, ak by sa im dajme tomu zakázalo zhromaždenie, by sa im zakázalo zhromaždenie, aj tak by prišli, aj tak by tam prišli. Boli by zatknutí, predpokladám, lebo prišli na nelegálne zhromaždenie. Ešte by sme z nich vytvorili martýrov, ktorí budú vláčení políciou nie preto, že robia násilné činy, to verejnosť akceptuje, ale preto, že sme im zakázali povedať svoj názor a zhromaždiť sa. Komu by sme tým pomohli? Len a len extrémistom. Prvá správa na Markíze, ako im je znemožnené zhromažďovať sa. Super! Nič lepšie by sme im nevedeli urobiť. O tom som absolútne presvedčený.
A poviem aj paralelu s minulosťou. V tridsiatych rokoch, to sa možnože málo vie, malo Nemecko zákony podobné našim, čo sa týka slobody prejavu. A mnohí nacisti boli trestne stíhaní za antisemitské prejavy. A z tých trestných stíhaní a z tých súdnych pojednávaní si proste urobili reklamu, reklamu, že oni sú martýrmi slobody prejavu. V tom čase sa to možnože zdalo, by sa nám zdalo, že takéto obmedzovanie slobody prejavu malo nejaké svoje opodstatnenie, v tridsiatych rokoch v Nemecku. No ako nám história ukázala, tak to tak nebolo. Čiže preto by som bol veľmi, veľmi citlivý k obmedzovaniu ústavných slobôd kohokoľvek, aj extrémistov. Nenabehnime na ich hru. Oni by naše ústavné slobody obmedzili, keby boli pri moci, bez pochybností. Ja si nemyslím, že by sme mali mať zmýšľanie podobné.
Posledná poznámka je i k návrhu, ktorý tu bol včera vyslovený, o referende. Premiér včera tvrdil, že ak Európska komisia, on tvrdil, že Európska komisia, to sa asi pomýlil, Európska komisia nič neprijíma, len navrhuje, ak Európska únia, teda Rada ministrov a Európsky parlament prijme právne záväzný nástroj, tak aby zabránil jeho implementácii, navrhne parlamentu sa uzniesť na vyhlásení referenda. Pán premiér Fico je pôvodným vzdelaním právnik. Určite vie, že ani referendum, ani zmena ústavy, ani nič iné nezabráni implementácii platne prijatého európskeho práva. Mne potom hovoril minister vnútra, že v princípe to bude tak, že či ľudia sú ochotní platiť sankcie za nerešpektovanie európskeho práva.
To mi príde také trochu zvláštne. Lebo principiálny postoj je, nesúhlasíme s tým, je to za čiarou vyslovene, nech je referendum o vystúpení z Európskej únie. Ale povedať, že my sme na nejaké pravidlá pristúpili, teraz to poviem, že vy ste na ne pristúpili v Lisabonskej zmluve, a budem ešte o tom hovoriť, a teraz tvrdíte, že a v princípe nám sa teraz zdá, že nie a urobíme referendum, a to mi príde ako veľmi nepoctivá záležitosť. A premiér veľmi dobre vie, že referendum právne európske právo nijako zmeniť nemôže. Dokonca ani keby bolo platné. A všetci vieme, že by platné pravdepodobne nebolo.
Ja si myslím, nech referendum, ak niekto chce referendum, kľudne nech organizuje petíciu. Ja si nemyslím, že je úlohou parlamentu, aj keď to je jeho ústavná kompetencia alebo možnosť, vyhlasovať referendá. Parlament povie, jednohlasne možnože dnes o piatej, že sme proti kvótam. Prečo máme vyhlasovať referendum o tej istej veci? Ak to chce občianska iniciatíva, fajn, nech je, ja som za referendá všetkými desiatimi. Čiže to mi príde, ako keď sa spomínalo v kontexte zhromažďovacieho práva, že aby tá téma nebola zneužívaná na nejaký politický kalkul, tak mne príde myšlienka o referende ako čistý politický kalkul pred voľbami. A všetci to veľmi dobre vieme. Čiže by som bol opatrný.
A teraz k tej Lisabonskej zmluve. V roku 2008, keď bola Lisabonská zmluva v parlamente, tak v tom čase premiér Fico ju sa snažil schváliť v parlamente čím skôr. Boli sme jedna z prvých krajín. Dokonca tvrdil, tvrdil v tom čase, že kto nie je za Lisabonskú zmluvu, tak je za to, aby sa znovu zaviedli na hraniciach pasy. Čo bola úplná blbosť. Tento parlament kvôli v tom čase straníckym záujmom, konkrétne kvôli znovuprijatiu do Internacionály, tlačil prijať Lisabonskú zmluvu ako jedna z prvých krajín EÚ. Ja nebudem dlho citovať. Ja som vtedy vystúpil a jednu vec, ktorú som spomenul, je práve o tej, čo hovoríme dnes. Lisabonská zmluva posúvala mnohé veci z jednohlasného rozhodovania na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Inými slovami, rušila právo veta členských štátov v mnohých oblastiach. A hádajte, ktorá bola jedna z tých oblastí? Azyl a migrácia. Ak by sme neprijali Lisabonskú zmluvu a nebola by platným, primárnym právom dnes, tak Slovensko má právo veta. Právo veta v tejto veci, má ho aj Maďarsko, má ho aj Poľsko, má ho aj Česko, aj ďalšie krajiny. Tak premiér Fico tento parlament žiadal v rýchlom konaní, aby Slovensko prišlo o právo veta v oblasti azylovej migrácie, a teraz tvrdí, že ak podľa pravidiel, s ktorými on súhlasil, Európska únia rozhodne, tak vyhlásime referendum, ktoré nebude mať síce právny účinok žiaden, ale veď idú voľby. A to mi príde ako farizejské. To mi príde ako tvrdo farizejské.
Ja by som jeden odsek odcitoval, možno dva z toho vyjadrenia, nerád citujem sám seba, ale z toho môjho vystúpenia v tomto parlamente v roku 2008, lebo to nie je vec, ktorú zisťujem spätne, že sme o ňu prišli, ale som na ňu parlament upozorňoval v roku 2008. Citujem: "Zároveň sa mení v mnohých oblastiach hlasovanie z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. To nie je teória. Ja som niekoľko rokov bol v Rade ministrov aj ešte ako minister spravodlivosti a viem, aké je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v mnohých oblastiach výkonu svojej politiky." Bol to problém, ktorý sme riešili potom ešte aj s vtedajším predsedom výboru Mikušom, ktorý predsedal eurovýboru a ktorý sa týkal uznávania rozhodnutí v rodinnom práve. To bol teda konkrétny, konkrétny príklad, ktorý som spomínal.
A znovu nešlo o to, aký model rodinného práva my chceme, ale o to, kde sa o ňom bude rozhodovať. Či v našom parlamente, alebo v Bruseli. O tom je celá debata: Kde sa bude rozhodovať a kto bude rozhodovať.
A moja otázka znie: Ak posúvame mechanizmus jednomyseľného hlasovania, rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, aký je na to dôvod? A pýtam sa konkrétne, aký návrh, ktorý bol dobrým návrhom, v Rade ministrov a v Európskej rade neprešiel len preto, že by bol blokovaný nejakým štátom. Inými slovami, často tu poslanci spomínajú, že tento text je pre našich občanov. Tak mi povedzte jeden konkrétny príklad, ako Lisabonská zmluva pomôže našim občanom, v čom im pomôže. Pokiaľ to nemajú byť len frázy.
Práve naopak, oslabí ich postavenie, oslabuje ich právo rozhodovať o veciach verejných našich občanov a zástupcov našich občanov. Inými slovami. Ak by nás, ak by parlament vaša vláda nepresvedčila o prijatí Lisabonskej zmluvy, dnes by reálne naša vláda, náš premiér, a teda aj tento parlament, ktorému sú zodpovední, mohol povedať k povinným kvótam "nie". A bolo by to právne záväzné v tom, že by bez nášho súhlasu povinné kvóty nemohli byť prijaté.
Preto mi to príde farizejské, že ste na to boli upozornení, napriek tomu ste odhlasovali Lisabonskú zmluvu, ešte ste kritizovali tých, ktorí boli proti, a dnes tvrdíte, že v princípe za to môžu nejaké okolnosti, ktoré nie sú vo vašej moci. A preto mi príde tá kombinácia Lisabonu v roku 2008 a nápadu s referendom dnes ako absurdná, ak ju vyslovuje ten istý človek. Naviac ja viem, že téma migrantov je dnes politicky citlivá a – už to spomínal kolega Hlina, že sa k nej v princípe vyjadruje skoro každý. A aj predseda vlády.
My na Slovensku okrem pomoci utečencom; a ja som rád, že pomáhame utečencom dlhé roky a máme viaceré programy, je to chvályhodné a robí to každá vláda, aj táto vláda. Ale my tu ešte máme jednu kategóriu migrantov. Rozhodne nie legálnych. A to sú bývalí väzni z Guantánama, ktorí boli prijatí len za vlády Roberta Fica, ktorí predstavujú pre Slovensko, viacerí z nich, bezpečnostné riziko. A ja nemám úplnú slobodu hovoriť o konkrétnostiach na tomto pléne a ani nebudem, ale mal som skúsenosť ako minister vnútra s riešením tej prvej skupiny väzňov z Guantánama a ubezpečujem vás, že ak niekto tvrdí, že to boli osoby, ktoré žiadne riziko nepredstavovali a nemali žiadne kontakty na teroristov, tak je to klamstvo a absurdnosť. A viac povedať nemôžem, lebo som viazaný mlčanlivosťou. Preto ma prekvapuje, s akou ľahkosťou prijímame druhú skupinu väzňov z Guantánama, tretiu skupinu väzňov z Guantánama. A áno, ja v mnohých veciach súhlasím aj s tým, čo sa deje v Spojených štátoch amerických, ale nikdy by som nesúhlasil s tým, aby Spojené štáty prevážali na Slovensko väzňov z Guantánama za právneho stavu takého, že americký kongres zakáže ich pobyt na území Spojených štátov a Spojené štáty ich ponúkajú iným spriazneným krajinám. Fúha, tak to moc principiálne teda nie je. A som prekvapený, že vláda, ktorá je tak ústretová k prijímaniu nelegálnych migrantov, ak chcete, v tom širokom slova zmysle, väzňov z Guantánama, ktorí majú a mali prepojenie na teroristov a dnes, keďže je to populárna téma, tvrdí v úplne inom kontexte niečo dramaticky iné, aj to mi nepríde ako celkom konzistentné.
Takže keď ste nás vyzvali, pán predseda, svojím príhovorom, že by sme, aj keď súhlasíme s textom uznesenia, mali ísť do širších proste dimenzií a povedať svoje názory, tak som ich povedal. Nechcem ja ísť do téz o tom, že kto spôsobil či kolonializmus, či komunizmus, imperializmus, je to možnože diskusia zaujímavá, ale neviem, či je v tomto okamihu až taká prínosná. Nech každý povie svoj názor, jasné. Ale myslím, že ten celkový kontext nelegálnej migrácie a návrhov na riešenie je potrebné v tomto parlamente povedať.
Ďakujem, pán predsedajúci.