Videokanál poslanca

Ja len už naozaj veľmi stručne. Ten príbeh, ktorý tu opísala pani poslankyňa Šípošová, samozrejme, ale zjavne súvisí s tým, že, že tie deti proste boli na seba nieže zvyknuté, ale vedia, chcem povedať to, že dieťa pokiaľ nepozná, nejakú inú, keď vidí niečo nové, tak, samozrejme, že ho to najskôr prekvapí, keď vidí dieťa, že po ulici ide černoch, tak ho to prekvapí, keď ho predtým nevidelo. Preto je tak strašne dôležité (reakcia z pléna), veď áno, ja si myslím, že áno, aj ja mám takú skúsenosť s mojimi deťmi (reakcia z pléna), ale, no malé deti, hej, ale preto je také dôležité podľa mňa, ak sa dá, tá integrácia, aby vlastne s tým deti vyrastali ako s niečím, čo je súčasťou nášho života, nášho okolia, proste, že nie všetci máme to obrovské šťastie, že sme zdraví, že sú medzi nami aj ľudia, ktorí bez vlastnej viny sú oveľa v ťažšej situácii, životnej situácii, a že je to napriek tomu normálne, a preto hovorím, že to nepomáha len zdravotne postihnutým, aby sa viac integrovali a boli potenciálne úspešnejší v živote, ale pomáha to aj tej väčšine zdravých vnímať proste prostredie okolo seba a ja som to zažil na viacerých situáciách pri kontakte a s ľuďmi a so združeniami zastupujúcimi zdravotne postihnutých, že ako je aj v tom dobrom slova zmysle väčšinová spoločnosť niekedy k potrebám zdravotne postihnutých je ignorantská, lebo proste o nich nevieme.
Ja poviem tiež len jeden príklad. Ja som pred piatimi rokmi navštívil jedno združenie, ktoré zastupuje osoby sluchovo postihnuté, nepočujúce, slabo počujúce v Nitre, volá sa to združenie EFFETA, a keď sme tak rozprávali, tak mňa tam jedna vec úplne zarazila, lebo keď mi rozprávali o tom, alebo teda že študujú na vysokých školách, aké majú problémy s tým tlmočníci. Ja som si myslel, že pre nich, aj keď nevedia rozprávať, pre nich a nepočujú, tak pre nich písané slovo, to znamená, že písať, čítať je úplne v poriadku, lebo však vidia dobre. A oni mi potom povedali, že to nie je také jednoduché, lebo pre nich je slovenčina cudzí jazyk. Pre nich je materským jazykom posunková reč. Čiže aj spôsob, ktorý mi potom ukazovali, napríklad na esemeskách, že oni úplne iným spôsobom píšu, pre nich slovenčina nie je materinský jazyk. Pre nich to je... a ja, ja, pre mňa to bolo také kontraintutívne, že v slovenčine, však písať, čítať, nie je problém. Je to problém. A tým chcem povedať, že aj v tom dobrom slova zmysle sme tým, že nepoznáme ten, to, čím musia prejsť, ako fungujú, ako žijú, tak sme v mnohých veciach viac ignorantskí a tá integrácia by mohla túto ignoráciu v nejakom rozumnom rozsahu zmenšiť.
Takže preto si myslím, že ten návrh zákona je hodný podpory.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, milé kolegyne, vážení kolegovia, návrh novely zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a návrh novely školského zákona vychádza z požiadavky praxe, aby osobný asistent mohol poskytovať pomoc žiakovi alebo študentovi s ťažkým zdravotným postihnutím aj počas školského vyučovania v procese jeho vzdelávania. Týkal by sa tých žiakov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí majú osobnú asistenciu priznanú úradom práce, sociálnych vecí a rodiny a podľa kritérií stanovených zákonom o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.
Súčasne sa navrhuje, aby takýmto osobným asistentom mohol byť aj rodinný príslušník žiaka s ťažkým zdravotným postihnutím. V súčasnosti môžu v školách pôsobiť asistenti učiteľa, ktorých financovanie zabezpečuje rezort školstva, a táto alternatíva by samozrejme zostala zachovalá. Ukazuje sa však, že v mnohých prípadoch by bola pomoc osobného asistenta, najmä rodinného príslušníka vhodnejšia, efektívnejšia a komplexnejšia.
Financovanie osobných asistentov je realizované na základe peňažného príspevku na osobnú asistenciu, ktorý môže byť priznaný od 6 rokov veku, čo by korešpondovalo so začiatkom školskej dochádzky. Rozšírením možností poskytovať pomoc osobného asistenta žiakovi s ťažkým zdravotným postihnutím aj počas návštevy školy by skvalitnilo proces integrácie a vzdelávania žiakov s ťažkým zdravotným postihnutím. Tu by som chcel na záver len zdôrazniť, že tam, kde je to možné, si myslím, že sa všetci zhodneme, je dôležitá integrácia v rámci školského vzdelávania osôb so zdravotným postihnutím a práve možnosť pôsobenia rodinného príslušníka ako asistenta by výrazným spôsobom mohla takejto integrácii žiakov so zdravotným postihnutím pomôcť. Keď veľa hovoríme o tom, že je problém možnože aj vo vnímaní väčšinovej spoločnosti vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím, tak to vyplýva možno aj s tým, že ich vzdelávanie je dominantne segregované, a že pokiaľ by sa naše deti, boli v triedach, kde by boli aj osoby s nejakou formou zdravotného postihnutia, tak si myslím, že by to v dospelosti vnímali oveľa tolerantnejšie, empatickejšie, proste lebo by to považovali za niečo, s čím integrálne vyrastajú, či by to nielen bolo v záujme osôb zdravotne postihnutých, ale aj zdravých detí, pokiaľ by tá integrácia nebola nejaký proklamovaný cieľ, ale pokiaľ by sa napĺňala v čo najširšom slova zmysle. Samozrejme, že sú aj postihnutia, kde integrované vzdelávanie možné nie je. To je vecou, samozrejme, odborníkov, ale tam, kde možné je, ide aj o rôzne formy, samozrejme, telesného postihnutia, ale aj mentálneho, ľahšieho mentálneho postihnutia, tak tam si myslím, že by táto novela zákona, táto úprava mohla integrácii výrazne pomôcť.
Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, podľa súčasnej úpravy sa do príjmu zdravotne ťažko postihnutej osoby pri hodnotení príjmu pre účel poskytovania kompenzačných príspevkov nezapočítava príjem získaný od nadácií, občianskych združení, neziskových organizácií a neinvestičných fondov. Navrhuje sa tento okruh rozšíriť aj na charitatívnu pomoc získanú priamo od fyzických osôb alebo od iných právnických osôb. Takúto pomoc mnohí ľudia alebo firmy poskytujú nezištne v dobrom úmysle pomôcť zdravotne ťažko postihnutej osobe. Preto je potrebné aj tieto príjmy postaviť na roveň pomoci, ktoré poskytujú uvedené organizácie tretieho sektora, tak, aby to neovplyvňovalo hodnotenie príjmu žiadateľov o kompenzačné príspevky. Myslím si, že nie je racionálny dôvod pre to, aby, aby tieto, táto pomoc bola odlišovaná podľa subjektu, ktorý ju poskytuje, či ju poskytne fyzická osoba, dajme tomu nejaký filantrop alebo nadácia, občianske združenie.
Poviem to na príklade, ktorý ma, sa priznám, až teraz napadol. Prezident republiky každý mesiac svoj príjem, svojím príjmom pomáha ľuďom, ktorí sú v núdzi. Isto medzi nimi sú aj osoby, ktoré sú zdravotne ťažko postihnuté. A by tento príspevok, táto pomoc znamenala, že, že sa znížia štátne príspevky takejto osobe, nedáva to žiadnu logiku, lebo v princípe tam nie je rozdiel medzi takouto formou pomoci od fyzickej osoby a od napríklad nadácie alebo občianskeho združenia. Nevidím tam ani právne relevantný rozdiel, ale nie je tam podľa mňa ani vecný rozdiel.
Takže vás chcem znovu požiadať o podporu návrhu novely zákona do druhého čítania.
Ďakujem, pani predsedajúca.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, priznám sa, že podnetom na predloženie tohto návrhu s pani poslankyňou Horváthovou bola tragédia, ktorá sa stala v lete na Slovensku v Nitre, kedy otec malého dievčatka zabudol dievčatko v aute počas tých veľkých horúčav, a toto, toto dievčatko tragicky zomrelo na hypertermiu. Bol to možno prvý prípad na Slovensku, ale, ale tých prípadov vo svete je niekoľko desiatok ročne. A ja teraz nechcem ísť do roviny psychológie alebo práva, že kvôli čomu sa stávajú, a ja som mal vždy dojem, keď som o tom prvýkrát čítal, že to sa, to sa nemôže stať starostlivému rodičovi. Obávam sa, že by som už si taký istý nebol, že k tým skratovým reakciám, k tomu výpadku na základe konkrétnych podnetov, ktoré sú v literatúre popisované môže dôjsť u každého z nás. Aj u toho najstarostlivejšieho rodiča, žiaľ. Dokonca to v psychológii má svoje pomenovanie ako syndróm zabudnutého bábätka, Forgotten Baby Syndrome, a je už o tom pomerne veľa aj odbornej literatúry, aj keď na Slovensku k tomu prišlo prvýkrát, a dúfajme, že na dlhé obdobie aj poslednýkrát, lebo neviem si predstaviť nič horšie, ako keď takýmto tragickým spôsobom zahynie malé dieťa a rodič je, ak nie právne, tak morálne do smrti poznačený tým, čo urobil.
Čiže návrhom týchto noviel zákonov chceme riešiť stav, aby boli rodičia informovaní o pobyte detí v čase, keď sa majú nachádzať v jasliach, v materských školách, predškolských zariadeniach, základných alebo stredných školách aj v rámci povinnej školskej dochádzky do týchto zariadení. Niektoré krajiny ten model prijali. To znamená, že akonáhle dieťa nie je ospravedlnené, tak je už systém niekedy aj technický, je niekedy esemeska, mail, to je jedno, kde je rodič upozornený, že proste o 8.30 hod. dieťa nie je v jasliach, v škôlke. Ak by došlo k tejto spätnej väzbe napríklad v tom prípade v Nitre, tak to malé dievčatko mohlo žiť. Čiže nie je to niečo, čo sme si úplne vymysleli s pani poslankyňou Horváthovou, ale funguje to v krajinách, kde tieto prípady sú častejšie, a je ich niekoľko desiatok ročne. Netýka sa to inak iba tejto skutkovej situácie, ale aj prípadu, keď môže byť dieťa cestou do školy unesené, napadnuté, niečo sa môže stať a tak a tak ďalej. Nehovorím potom už o možnom záškoláctve v nejakom vyššom veku.
Naša legislatíva dnes stanovuje povinnosť rodičov informovať školu, škôlku, jasle, keď dieťa nepríde do školy, škôlky. Poznáte to mnohí z vás. Väčšinou teda, keď máte malé deti, tak a niečo sa stane, že sú choré alebo niečo, tak vždy sa do tej školy, škôlky zavolá, že teda neprídu. Mala by mať podľa mojej mienky v rozumnom rozsahu podobnú povinnosť aj škola, škôlka informovať rodiča, ak dieťa nepríde a nie je ospravedlnené, aby dostal rodič spätnú väzbu.
Čiže cieľom predloženého návrhu je najmä pomôcť rodičom, aby vedeli, kde sa ich dieťa nachádza, aby boli informovaní o absencii a nedostavení sa do jaslí, predškolských zariadení, škôl a školských zariadení. Ďalším cieľom návrhu je znížiť riziko možnosti zabudnutia dieťaťa v autách alebo obytných priestoroch. Ja som rokoval o tomto návrhu novely zákona aj so školskými odbormi, ktoré boli skeptické k tomu návrhu, a prisľúbili, že ak bude návrh v druhom čítaní, tak prinesú vlastné pozmeňovacie návrhy. Báli sa nejakej administratívnej záťaže, ktorá s tým bude spôsobená, a nehovorím, že sú to triviálne, triviálne veci, ale si myslím, že ak je cieľom zachrániť detské životy, tak stojí za to o tom popremýšľať, ako to urobiť, aby to bolo čo najmenej zaťažujúce a čo najviac efektívne. Takže z týchto dôvodov vás chcem poprosiť, pani poslankyne, páni poslanci, o podporu návrhu zákona a jeho posunutie do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

112.
Pán predseda, k včerajšku. Keďže som verejne vás podozrieval, že ste boli rozptýlený, nebolo to tak. V druhom čítaní je možné podať návrh nepokračovať. Bola to moja chyba, že som vás na to upozornil. (Potlesk.)

61.
Pán predseda, možno to nie je vaša chyba, lebo vás poslanci rozptyľujú, ale keby ste sa mohli na hlasovanie možno viacej sústrediť, pretože my sme hlasovali v druhom čítaní pri novele zákona, stavebného zákona v skrátenom konaní o návrhu nepokračovať v rokovaní o návrhu, čo sú len návrhy, ktoré sú možné v prvom čítaní a nie v druhom čítaní. Úplne evidentne. Ja chápem, že tá nálada je taká povznesenejšia v sále, vám to asi ušlo. Ale sme hlasovali v rozpore s rokovacím poriadokom úplne flagrantne.

Ja neviem, ktoré krajiny sú členmi tých medzinárodných organizácií, ale to sú, predpokladám tiež, medzinárodné organizácie, ktoré vznikli podľa súkromného práva, teda celkom určite, ktoré združujú národné organizácie, neviem z ktorých štátov to je. A opakujem, že tu nemám analýzu žiadnu komparatívnu, ale bol by som veľmi prekvapený, keby tie národné všetky boli zákonom zriaďované. Tam, si myslím, to celkom tak nie je. Zrejme inštitúcia, ktorá to presadzuje, samozrejme, má záujem tie argumenty predstaviť, že to je všade v každej krajine sveta takto, lebo inak to proste nemôže byť. (V princípe vyplýva priamo zo zákona o gravitácii tá právna úprava.) To si ja nemyslím.
A, znovu, ja nevidím dôvod, prečo by to nemohla byť voľná živnosť. Ešte raz, pri tých vodcoch chápem, tam musí byť odborná kvalifikácia. Kto z vás chodí po horách, tak vie, že túra na Téryho chatu alebo cez Priečne sedlo proste v princípe nevyžaduje nejakú mimoriadnu kvalifikáciu. Teraz, samozrejme, keď je hrozné počasie, tak aj proste možno na Hrebienok túra môže byť nebezpečná, ale za štandardných okolností. A preto sa mi zdá byť naozaj, že je to prílišná snaha reglementovať, vstupovať, monopolizovať niečo, čo ak nefunguje, tak to máme opraviť voľnou živnosťou. Ale do zákona týmto spôsobom vstupovať a vlastne monopolizovať tú činnosť, čo určite časť aktérov ocení, mne to nepríde ako najrozumnejšie riešenie.

Vážená pani predsedajúca, milí kolegovia, ja by som chcel povedať len jednu poznámku, lebo ja toto oceňujem na jednej strane, pán poslanec Šuca ma informoval o tomto pozmeňujúcom návrhu aj mi predostrel argumenty v jeho prospech, čo oceňujem, ale nie som ním nadšený. A aj to zdôvodním.
Ja si myslím, že je fajn, aby parlament a vláda, samozrejme, tiež v maximálnej možnej miere podporovali dobrovoľných záchranárov, horských záchranárov. Samozrejme, ten návrh sa týka ale niečoho celkom iného a v princípe inštitucionalizuje novú asociáciu, ktorá dnes pôsobila na báze zrejme občianskeho združenia, Slovenskú asociáciu horských sprievodcov. A ja nie som presvedčený o tom, že to je nevyhnutné mať v zákone, vytvárať znovu nejaký akoby monopol pre Asociáciu horských sprievodcov. Pri horských vodcoch to sa týka naozaj aj nebezpečných štítov, ale dávate tu do zákona horských sprievodcov. Sme hovorili o trase na Téryho chatu, neviem, či to poznáte. Neviem to podľa mňa môže byť úplne kľudne voľná živnosť. Ja by som ju nereguloval takýmto spôsobom, ktorý naozaj znamená de facto obmedzenie konkurencie. „Nás je teraz štrnásť a nás bude štrnásť navždy, preto, aby nebola ďalšia konkurencia.“ Nechcem to nijako ja bagatelizovať, ale, samozrejme, horskí sprievodcovia sú iní ako sprievodcovia turistickí v mestách. Aj tí mestskí by možno, že chceli svoju asociáciu. A každý, kto by chcel robiť turistického sprievodcu v Bratislave, vieme to aj zdôvodniť, by mal mať kvalifikáciu. Mal by mať skúšku odbornú, aby vedel hovoriť o pamiatkach. Dá sa to všetko zdôvodniť aj racionálne, ale ideme to dávať do zákona kvôli tomu?
Ja som a priori trošku skeptický k takému prejavu korporativizmu, že budeme do zákona dávať mnohé doteraz organizácie tretieho sektora, ktoré doteraz aj fungovali. A kľudne ich podporme, dajme im dotácie, to dnes zákon nevylučuje. To nie je problém v tom. A upravme tu ako môžu spolupracovať s profesionálnymi záchranármi, a všetko možné. Ale zriaďovať, dať do zákona, že toto je jediná inštitúcia, ktorá dáva pečiatky, kto môže a kto nemôže to robiť, to v princípe rozhoduje de facto tým pádom o svojej konkurencii. Sme trošku hovorili, čo tak bude s taxikármi. No iste keby taxikári si mohli rozhodovať (Cech taxikárov rozhodne, to tomu dám, tomu nedám, nikomu by nedali, pretože netreba konkurenciu nejako rozširovať.), tak by to asi nebolo dobré. Čiže tieto korporatívne prvky sa mne zdajú byť nie teda paušálne, ale až na výnimočné prípady by som ich nemnožil v právnom poriadku, lebo mi to príde nefér. Nech sú horskí sprievodcovia ako asi doteraz voľnou živnosťou, nevidím v tom problém, lebo, znovu hovorím, nehovoríme o horských vodcoch, ktorí idú naozaj na ten Gerlach a na Slavkovský štít a na Lomnický štít, proste musia mať nejakú kvalifikáciu, ale tu sa mi zdá, že ideme trošku ďaleko a v princípe tú činnosť monopolizujeme, lebo je to práve táto a jedine táto asociácia, ktorá bude mať zo zákona oprávnenie povedať, kto môže a kto nemôže byť horský sprievodca. To znamená, dnes, keď vznikne alebo už existuje a stransformuje sa na zákonom vytvorenú, tak tí ľudia, ktorí sú dnes jej členmi, budú vlastne mať monopol na rozhodovanie o tom, kto v budúcnosti ich rady rozšíriť môže alebo nemôže, minimálne musia si vykonávať tie odborné skúšky. Čo ja viem, možnože to niekde funguje, ja som si nerobil komparatívnu analýzu, ale som hovoril aj pánovi poslancovi Šucovi, nie všetko, čo funguje vo Švajčiarsku, bude fungovať aj na Slovensku tak hladko a bezkonfliktne, lebo proste to tak nebude, žiaľ. A teraz nechcem ísť do iných, lebo už je neskorá hodina, porovnaní, ako proste niektoré inštitúty sa na Slovensku, kým neboli upravené, zneužívali a vo Švajčiarsku nikto o tom ani neuvažoval, že by sa zneužiť mohli. Takže mne sa nezdá, že je rozumné takýmto spôsobom rozširovať korporativizmus už pri horských sprievodcoch. Potom naozaj ako kde to skončí, turistickí sprievodcovia vo veľkých mestách, v menších mestách. Obávam sa, že ak to začneme takýmto spôsobom do právnych predpisov pretavovať, tak to sa vlastne neskončí nikdy, tak každý, kto bude mať trošku dobrý lobing, to myslím v dobrom, lobing nie je nič zlé, lobing v parlamente, tak si proste presadí, že jeho asociácia bude v zákone, aj akože bohumilá vec, asociácia, bohumilá vec. Prečo to nedáme do zákonov? Však sú mnohé organizácie treťosektorové, ktoré tiež robia veľmi záslužnú robotu v oblasti zdravotníctva, sociálnych vecí. Sú ich proste tisíce, pánboh zaplať, za ne, ale prečo musíme ich dať do zákonov? Ja si nemyslím, že dôležitosť, vážnosť, bohumilosť nejakej aktivity je daná tým, či je alebo nie je v zákone. Práve, naopak, to obmedzenie konkurencie je niečo, čoho sa obávam. Ďakujem veľmi pekne.

Pán predseda, ja by som mal procedurálny návrh, keby ste povzbudili členov vlády, aby pri zásadných veciach vystúpili aj v rozprave, ako sme to robievali v minulosti my, aby bola taká priateľskejšia a viac kolegiálna diskusia. Ďakujem veľmi pekne.

Ono to má, samozrejme, dosah aj na iné rezorty. Ja si myslím, že by bolo potrebné v budúcnosti, aby sa tu definovali naozaj čisto proste politické funkcie a potom funkcie kariérne. Nehovorím niečo, na čo som prišiel teraz. Keď sme zavádzali, som to spomínal, systém hodnotenia policajtov, tak sme deklarovali verejne, aj v komunikácii s policajným odborovým zväzom, že hlavným cieľom toho hodnotenia policajtov je, aby to hodnotenie bolo základom pre kariérny postup policajtov.
A myslím si, že jedna z tragédií tejto krajiny, nie jediná, ale jedna tragédia je, že, že tých funkcií, ktoré sa po voľbách menia, je strašne veľa, nielen na ministerstve vnútra, ale aj na zdravotníctve, na školstve, riaditelia nemocníc sú poslancami Národnej rady, to ja som podľa mňa vo vyspelej krajine nikdy nevidel. To znamená, minister musí mať, samozrejme, možnosť si vybrať ten najužší vrcholový tím na rezorte, ja si myslím, aj prezidenta, aj viceprezidenta Policajného zboru. To priznajme jasne, netvárme sa, že to sú tiež výberové konania. Ale potom ostatné by tu malo byť obsadzované spôsobom, ktorý nebude závislý od volebných cyklov. Potom sa dostávame k tomu, že mnohé funkcie, nehovorím, že je to tak na vnútre, ale napríklad na daňových úradoch je to, kde sú vlastne na štyri roky riaditelia daňových úradov. Čiže každý vie, že má štyri roky na to, aby robil dobre, aj zle v zásade. To znamená, že po štyroch rokoch sa odtiaľ odchádza, takže treba sa tam pozerať na zabezpečenie svoje a vlastnej rodiny. A to je proste úplne chybný systém.
Takže veci, ktoré sú politické, priznajme, netvárme sa, že nie sú, ale potom, povedzme, stanovme objektívny systém na tie nižšie pozície a nižšie funkcie.