Videokanál poslanca

2.
Vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, aj keď poskromne, rád by som vás informoval o zákone, ktorý predkladáme, ktorý podľa nás rieši veľmi závažnú situáciu, ktorá nastáva v prípadoch mnohých tisícok rodín, ktoré sú odkázané na príjem zväčša ich otcov, ktorí pracujú na výstavbe štátnych zákazok alebo teda na realizácii štátnych zákazok, výstavbe diaľnic v prvom rade, a ide v podstate o prípady, kedy veľké stavebné firmy – ako Váhostav, Doprastav konkrétne môžem pomenovať –, ktoré vyhrávajú tendre, vyhrávajú štátne zákazky, realizujú tieto diaľnice najímaním si ďalších menších firiem, ktoré následne si najímajú hlavne živnostníkov, ktorí tieto práce realizujú, a vo finále tieto firmy idú do reštrukturalizácie, čiže v podstate sa zbavia dlhov. Živnostníkom, malým, drobným firmám zostanú oči pre plač. Súd rozhodne v reštrukturalizácii, že dostanú 10 % zo svojich faktúr a môžu byť radi. A tieto firmy, konkrétne teda keď spomínam Váhostav, Doprastav, ktorých majiteľmi sú ľudia, o ktorých sa dlhodobo hovorí, že sú sponzormi vládnej strany SMER a kľúčovými sponzormi vládnej strany SMER, následne bez problémov si získavajú ďalšie štátne zákazky, zarábajú stovky miliónov eur na úkor v podstate všetkých ostatných ľudí a následne možno znova pôjdu do reštrukturalizácie, znova sa zbavia svojich dlhov a bez problémov si budú ďalej podnikať. Tomuto sa hovorí, keď SMER a Robert Fico veľmi rád hovorí, že neprivatizuje, tomuto sa hovorí privatizácia ziskov a socializácia strát. A socializácia spôsobom takým, že vlastne na straty sa vyskladajú práve tí najdrobnejší, tí chudáci, ktorí si to museli na týchto stavbách odmakať.
Preto prichádzame s návrhom a komplexným návrhom akože dosť hĺbkovej zmeny zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá má vyjadriť tú podstatu, ktorá je napísaná aj na tomto plagátiku, že Váhostav patrí podvedeným, a nie Širokému. Čiže ak raz pán Široký si tu podniká s firmou Váhostav, ďalší sponzor SMER-u s firmou Doprastav a získajú zákazky a následne si manažujú svoju firmu tak do krachu, že tá firma v podstate skrachuje, lebo nemá na to, aby vyplácala svoje faktúry svojim dodávateľom, nie je absolútne žiadny dôvod, aby v tzv. reštrukturalizácii sa táto firma pod dohľadom vlastne štátu, pod dobrozdaním súdov očistila od dlhov voči svojim dodávateľom a pán Široký si naďalej užíval zisky zo štátnych zákaziek. A teda ani nie pán Široký, aj teda keď hovoríme konkrétne aj o Doprastave a o viacerých firmách, ktoré v poslednej dobe, a - čuduj sa svete - vždy sú tu, a veľmi veľa príkladov je takých, že sú to firmy práve blízke sponzorom SMER-u, sa očistia od svojich dlhov a takýmto spôsobom vlastne ryžujú na štáte na úkor malých, drobných veriteľov.
Čiže dovoľte, aby som vám predstavil bližšie návrh, alebo, prepáčte, predstavím to až v rozprave, takže na úvod by toto stačilo.
Ďakujem.

Dovoľte mi, možno to akurát, do tej siedmej to bude, reagovať na de facto jediné vystúpenie v rozprave. Chcel by som opraviť kolegu Hlinu, ktorý tu hovoril o nejakých primitívnych politikoch. Podsúval ľuďom informáciu, že som povedal, že tí, ktorí nepodporia túto zmenu zákona, sú primitívni politici. Ja som doslova povedal, že primitívny politik je ten, ktorý operuje a argumentuje 350-tisíc ľuďmi, ktorí podpíšu petíciu za referendum, že míňajú verejné prostriedky, keď organizujú referendum, že toto, tento argument považujem za veľmi, veľmi primitívny, a obávam sa, že teda niektorí primitívni politici takéto niečo používať budú. Čiže ani raz som nepovedal o tom, že ten, kto nepodporí náš návrh zákona, je primitívny. Čiže, bohužiaľ, bola tu použitá hrubá lož, ale to v prípade kolegu Hlinu je úplne obvyklé. Takže to sa nečudujem.
Takisto ten príklad o tom, že 350-tisíc podpisov, potom si JOJ-ka, či kto, to zorganizuje, nejakú hlúposť a budeme tu hlasovať o tom, že či nejaké Divoké kone teraz neviem čo, aký tu príklad hovoril. A ja sa pýtam na jeho legitimitu. Tristopäťdesiattisíc ľudí, keď sa aj pod nejakú hlúposť podpíše, ale kolegu Hlinu volilo iba 20-tisíc ľudí. Čiže volilo ho iba 20-tisíc ľudí a môže tu predložiť akúkoľvek hlúposť a Národná rada sa tým musí zaoberať. Prečo by 350-tisíc ľudí nemohlo predložiť teoreticky aj hlúposť? Ako ísť s takouto rétorikou, v podstate z ľudí robiť úplných idiotov, že vlastne vtedy, keď im takúto moc dáme, tak ľudia sú natoľko sprostí, že budú iba hlúposti predkladať, je naozaj primitívne, kolega Hlina, a takto sa správajú, bohužiaľ, primitívni politici.
Taktiež by bolo korektné, byť teda korektný voči ľuďom, keď teda tu kolega Hlina vyzýva byť korektným a hovorí tu o príkladoch, teda že kde, ako to funguje, a vyzýval tu, aby sme teda v podstate vždy tu hovorili pravdu. Čo bolo pravda na tom, ak kolegovi Kadúcovi, keď navrhoval zákon o tom, aby prezident mal zákonodarnú iniciatívu, keď mu hovoril, že také niečo platí iba v Uzbekistane, v Burkina Faso a v Jemene? Nebolo na tom pravdy vôbec nič, bol to hrubý výmysel, hrubá lož, s ktorou tu pán kolega robil politiku a takýmto spôsobom verejnosť klamal. V jeho prípade, ako som povedal, nie je to nič výnimočné. Mrzí ma to, že tomuto človeku sme práve dali priestor na to, aby kandidoval do Národnej rady.
Opakujem iba na záver, navrhujeme tri jednoduché zmeny, ktorými by sme referendum dali na úroveň správy veci verejných prostredníctvom volených zástupcov, čiže prostredníctvom poslancov Národnej rady. A tieto zmeny sú v tom, že navrhujeme, aby ako vylučujúcu podmienku sme zaviedli popri daniach, odvodoch a štátnom rozpočte nemožnosť konať referendum o skrátení volebného obdobia, čiže o predčasných voľbách. Navrhujeme, aby každé referendum sa konalo za účelom vyššej účasti a ušetrenia finančných prostriedkov v deň konania najbližších celoštátnych volieb. A navrhujeme to najzásadnejšie z nášho návrhu, že aby každé referendum bolo platné, ak bude prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.
Kolegovi Bublavému, ktorý teraz sa tam rozpráva s kolegom druhým, chcem iba odkázať, že to nie je hlúpy návrh zákona, je to legitímny návrh zákona, lebo väčšina, aktívna, zaujímajúca sa väčšina ľudí rozhoduje. Tak ako kolega Bublavý by bol za starostu zvolený, ak by v dedine prišli voliť iba traja ľudia jeho za starostu a nikto by nemohol spochybňovať tieto, legitimitu týchto volieb, tak takisto aj referendum teoreticky, ku ktorému by prišlo 10 ľudí, by muselo byť platné. Ale strašiť ľudí s tým, že zrazu tu budeme mať referendá, ku ktorým príde 10 ľudí, nie je hodné poslanca Národnej rady. Je hodné ľudí, ktorí chcú ľudí iba strašiť, chcú ich robiť len neschopnými bábkami a chcú v nich nabudiť dojem, že jediný, kto zodpovedne vie rozhodovať, sme my politici a, božechráň, nie ľudia sami.
Neverím, ak by sme zrušili kvórum, že akékoľvek referendum na Slovensku by bolo s nižšou ako 30-, 40-, 50-percentnou účasťou, lebo jednoducho ľudia by sa báli, že by práve rozhodla menšina o niektorej otázke.
A neverím, že ktokoľvek by si dal prácu, aby zozbieral 350-tisíc podpisov za zrazu nejakú hlúposť. Možno raz Hlina by si povedal, že ide zosmiešniť referendum, tak by vyzbieral. Aj to neviem za koľko, možno za 50 rokov, keďže podpisy pod svoju stranu, 10-tisíc, zbieral približne rok. Tak to mi tak vychádza, asi za 35 rokov by možno zozbieral 350-tisíc podpisov pod nejakú hlúposť, ktorú by navrhoval.
Ale nerobme z ľudí hlupákov. Ľudia nie sú hlúpi a navzájom si začali dôverovať vo Švajčiarsku pred stopäťdesiatimi rokmi. Pred stopäťdesiatimi rokmi, ako som povedal v rozprave, vtedy, keď ešte chodili na koňoch, si povedali, že budeme rešpektovať názor väčšiny, ktorá sa zaujíma o veci verejné, a začali vlastne si spravovať krajinu systémom referend. Ak niekto dnes chce povedať, že akýmkoľvek spôsobom tejto krajine ubližuje tento systém spravovania krajiny a nejakým spôsobom ju to robí menej rozvinutou ako najrozvinutejšiu na svete, tak je hlupák, prepáčte, a používa tento argument iba preto, lebo mu veľmi, veľmi vyhovuje súčasný systém, kedy, ako kolega Kondrót napríklad s podporou 682 ľudí, ktorí ho krúžkovali vo voľbách, sem príde a môže navrhnúť nie hlúposť, ale zákon, že o zásadných investíciách nad 200 mil. eur už nebude rozhodovať vláda, stačí, aby potichu to podpísal minister, a takýmto spôsobom, aby ste tu rozdávali dotácie svojim kamarátom a známym. Tento systém vám evidentne vyhovuje a systém, kedy by nad vami referendum alebo rozhorčení ľudia stáli ako s Damoklovým mečom, tak toho sa bojíte, a preto zmenu v tomto zákone tak vehementne odmietate. Napriek tomu, verím, že sa z toho vyspíte a zajtra posuniete tento návrh zákona do druhého čítania.
Ďakujem.

Takže dovoľte, aby som predstavil podrobnejšie návrh zmien, ktoré navrhujeme pri, teda v našom ústavnom zákone, ktoré sa týkajú výkonu referenda. Ako zrejme všetci viete, dnes môžu ľudia prísť na referendum a referendom vyjadriť svoju vôľu a môžu si ho tak isto aj zorganizovať, ak sa v prvom rade teda nájde 350-tisíc ľudí, ktorí podpíšu petíciu za vyhlásenie referenda. Ak sa títo ľudia nájdu, petíciu odovzdajú pánovi prezidentovi a ten uzná 350-tisíc podpisov, že bolo platných a neboli teda sfalšované, tak v tom prípade prezident musí vyhlásiť referendum. Jedine vtedy, ak má pochybnosti o ústavnosti otázok, môže ešte pred tým vlastne odovzdať na posúdenie otázky Ústavnému súdu, ale nakoniec keď mu príde rozhodnutie od Ústavného súdu a otázky nie sú v rozpore s ústavou, aspoň jedna z týchto otázok nie je v rozpore s ústavou, tak v podstate prezident musí vyhlásiť referendum a toto sa musí konať do 90 dní od vyhlásenia referenda.
Dnešný stav je teda taký, že máme podmienky 350-tisíc ľudí, druhú podmienku takú, že referendum alebo otázky, ktoré sú predmetom referenda, žiadna z nich sa nemôže týkať daní, odvodov a štátneho rozpočtu, a posledná podmienka vlastne je taká, že referenda sa musí zúčastniť nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených v podstate voličov. Keďže dnešný stav podľa posledného referenda, z neho vyplynulo, že na Slovensku je počet oprávnených voličov, čiže v podstate ľudí nad 18 rokov, niečo vyše 4,4 mil., znamená, že na referende sa musí zúčastniť minimálne 2,2 mil. ľudí, až vtedy vlastne bude sa prihliadať na výsledok referenda, na názor ľudí, ktorý vyjadria v referende. A samozrejme potom ešte nadpolovičná väčšina tých zúčastnených musí byť za tú konkrétnu otázku.
Čiže reálny stav je taký, že približne 1,1 mil. ľudí musí byť za konkrétnu otázku a zároveň teda 2,2 mil. ľudí minimálne sa musí zúčastniť, aby sme prihliadli na názor ľudí v referende.
Veľmi nás mrzí, že politici na Slovensku si zaľúbili iba jednu časť vety, ktorá v ústave dáva právo ľuďom, aby si spravovali veci aj priamo, a že politici si zaľúbili tú časť vety, ktorá hovorí o tom, že ľudia si spravujú veci prostredníctvom svojich volených zástupcov. Inak povedané, nám politikom, bohužiaľ, aj zrejme evidentne väčšine tejto sály, zachutila moc, že namiesto ľudí rozhodujeme my a ľudí v podstate dopredu odsudzujeme len do role nejakých oviec, ktorým patrí prísť k voľbám do Národnej rady raz za štyri roky, raz za štyri roky vysloviť svoj názor, zvoliť si svojich osvietených vládcov a nechať na nich, aby štyri roky za nás rozhodovali.
Mrzí ma, že aj mnohí ľudia, ktorí sa do tohto, do tejto siene zákonnosti, ako hovorí kolega Mičovský, dostali na základe agendy, keď propagovali prvky priamej demokracie, keď propagovali väčšiu možnosť ľudí rozhodovať priamo, keď propagovali zrušenie či zníženie kvóra, zrazu, keď sa tu dostanú, bojujú proti tomu, proti komukoľvek, kto navrhuje, či už zníženie alebo zrušenie kvóra pri referende. Nemôžem to nazvať inak iba ako pokrytectvo, ako prospechárstvo, ktoré vtedy, keď to vyhovuje, používame na oklamanie voličov agendu a rétoriku o tom, ako chceme im vyjsť v ústrety, ale vtedy ak tú moc získame, ak zrazu sme jeden zo stopäťdesiatich, tak vtedy zrazu nám to vyhovuje a akékoľvek snahy o znižovanie alebo rušenie kvóra nazývame niečím nedemokratickým, niečím zhovädilým, niečím vymysleným, niečím zbytočne novátorským a podobne, a robíme všetko pre to, aby sme kládli polená pod nohy ľudí.
Bohužiaľ, za dvadsaťdva, dvadsaťtri rokov pomaly existencie slobodného, alebo nezávislej Slovenskej republiky, existuje stav a vlastne naďalej ho iba utvrdzujeme, kedy referendum áno, proforma máme ako nástroj priamej demokracie, ale v skutočnosti politici robia všetko, a lepšie povedané, nerobia nič pre to, aby sa z toho stal aj účinný nástroj priamej demokracie. Politikom evidentne, poslancom Národnej rady a politickým stranám vyhovuje, že referendum je neúčinný nástroj, v skutočnosti použitý reálne len raz z ôsmich prípadov, ktoré na Slovensku boli. Len raz v závažnej otázke – vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, kedy sa podarilo na základe v podstate aj snahy všetkých politických strán nabudiť ľudí, keď tak môžem povedať, aby prišli k referendovým urnám, a napriek tomu ich prišlo iba 50, vlastne necelých, tuším, 52 percent, čo je teda veľmi málo pri tak závažnej otázke.
Paradoxne, pri ktorýchkoľvek iných voľbách, či už sú to voľby do Národnej rady, či už sú to voľby do europarlamentu, prezidentských voľbách, VÚC voľbách, volieb teda do samosprávy, do miest a obcí, nikde inde nekladieme ľuďom prekážku, že zvolia nás, politikov do funkcií vtedy, keď ich príde viac ako polovička. Čiže vtedy, kedy môžeme mať priamy prospech my, politici, kedy môžeme a vlastne cez voľby sme volení, čiže kedy môžeme byť zvolení, vtedy ľuďom nehovoríme, že musí ich prísť viac ako polovička, vtedy nám stačí aj 13 % napríklad, ako prišlo pri eurovoľbách, a nikto z nás výsledok nespochybňuje. Čiže príde 13 % zo 4,4 mil., čo je približne 600-tisíc ľudí, a úplne bez problémov akceptujeme výsledok, názor ľudí, ktorý vyjadrili v týchto voľbách. Ak ale k referendu príde 2,1 mil. ľudí, tak názor týchto ľudí ignorujeme a považujeme ho za nepodstatný, lebo ich neprišlo dosť. Toto je takisto čisté farizejstvo, pokrytectvo zo strany politických strán a každého jedného politika, ktorý existenciu 50-percentného kvóra obhajuje.
Preto navrhujeme naším návrhom zákona, aby výsledky referenda boli platné, ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda. Nie všetkých voličov, ale účastníkov referenda. To znamená, aby ktorékoľvek referendum bolo platné tým, alebo bolo platné, keď príde v podstate akýkoľvek počet ľudí. Áno, na extrémnych príkladoch sa to najlepšie chápe. Tak, ak by prišiel v podstate iba jeden jediný človek k referendu, vyjadrí názor, nech toto referendum je platné.
Samozrejme každý z nás vie, že nikdy v živote nepríde jeden jediný človek alebo jeden jediný hlasujúci k referendu, a tým pádom to používam len ako taký extrémny príklad, aby sme si to vedeli predstaviť.
Možno niektorí z vás párkrát počuli, možno niektorí ani nie, informáciu o tom, že áno, paradoxne aj vo svete existujú krajiny, a nie je to ani Horná Volta, ani Zimbabwe, ani Kórejská ľudovodemokratická republika, kde žiadne kvórum nemajú. Áno, sú to krajiny ako Švajčiarsko, ako Švédsko, Fínsko a mnohé ďalšie vo svete, a rozvinuté krajiny, ktoré kvórum nemajú a nekladú takúto prekážku ľuďom pri správe svojich vlastných vecí. A ak niekto z nás chce povedať, že práve neexistencia kvóra týmto krajinám nejakým spôsobom ubližuje, tak ešte raz opakujem, tie krajiny, ktoré som uviedol, Švajčiarsko, Švédsko, Fínsko. Myslím si, že nikto z nás nemá pocit, že týmto krajinám dostatočná miera priamej demokracie, dostatočná miera dôvery v ľudí nejakým spôsobom ubližuje.
Čiže navrhujeme úplne zrušenie kvóra, aby rozhodovali tí ľudia, ktorí záujem o veci verejné majú, ktorí prídu vyjadriť svoj vlastný názor.
Zároveň, aby neprichádzalo k nejakým, by som povedal, že ohrozeniam demokracie, alebo aby možno niekto nemal pocit, že vlastne by takýmto spôsobom mohli byť každý druhý rok voľby, tak navrhujeme, aby medzi podmienky, ktoré vylučujú konanie referenda, alebo vylučujú vlastne otázky, o ktorých referendum môže byť, aby medzi tieto podmienky sa zaradilo aj skrátenie volebného obdobia. Inak povedané, teda aby referendové otázky nemohli byť o daniach, odvodoch, štátnom rozpočte tak ako doteraz, a popri tom ešte, aby pribudla možnosť – skrátenie volebného obdobia. Čiže aby referendum si tu nemohla urobiť nespokojná opozícia pol roka po konaní predošlých parlamentných volieb alebo rok a takýmto spôsobom by vlastne sme tu mali striedanie vlád ako možno v povojnovom Taliansku, kedy priemerná doba životnosti talianskej vlády bola tak približne rok. Čiže nie, nechceme týmto dosiahnuť alebo dať moc do rúk opozícii, aby mohla obštruovať prácu vlády. Rešpektujeme v tomto prípade rozhodnutie ľudí v parlamentných voľbách, kedy dávajú štyri roky zvolenej väčšine alebo zvolenej vláde alebo vládnej koalícii na to, aby realizovala svoj volebný program, rešpektujeme a dávame takto priestor vládnej moci, aby aj realizovala, ako je zvykom, zvyčajne na začiatku svojho volebného obdobia tie nepopulárne opatrenia, možno v druhej polovičke volebného obdobia tie populárne opatrenia.
Áno, to do politiky patrí. A vlastne ak by stále bol nad ktoroukoľvek zvolenou mocou nejaký Damoklov meč, že v momente, ako urobí nejaké nepopulárne opatrenia, hneď môžu prísť predčasné voľby na základe vyvolaného referenda, nebolo by to správne. Preto túto vylučujúcu podmienku do dnešných vylučujúcich podmienok k daniam, odvodom a štátnemu rozpočtu pridávame.
Taktiež existuje protiargument, že referendá, ak by sme zrušili kvórum, tak budeme tu mať pomaly každý mesiac referendum a nedoplatíme sa a budeme každý mesiac chodiť k volebným urnám. Taktiež sme chceli ukázať dobrú vôľu v tom, že nejde nám o to, aby sme teda urobili taký, by som povedal, trhací kalendár pomaly, z právneho systému a nechali ľuďom každý mesiac podľa toho, čo si zmyslia, meniť systém. Preto navrhujeme, aby referendá boli vždy spojené s termínom najbližších, najbližšieho vlastne dňa alebo s najbližším teda termínom konania volieb do Národnej rady, volieb do Európskeho parlamentu, volieb prezidenta Slovenskej republiky a v deň konania ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta alebo v deň konania volieb do orgánov vyšších územných celkov a do orgánov samosprávy obcí, ak sa konajú, v rovnaký deň na celom území Slovenskej republiky. To znamená, že máme na Slovensku viacero celoštátnych volieb, ktoré sa konajú v jeden deň, a nevidíme teda žiadnu prekážku, keďže v podstate voľby, celoštátne voľby tu máme v priemere za menej ako jeden rok, niekedy sa teda áno, nakopia tie termíny, niekedy je odstup väčší, ale keď je tých termínov teda ako veľmi často, celoštátne voľby tu máme, tak navrhujeme, aby každé referendum bolo povinne spojené s najbližším termínom konania celoštátnych volieb a takýmto spôsobom sme urobili vlastne aj poriadok, dali jednoznačnú aj odpoveď ľuďom, ktorí sa podpíšu pod petíciu, kedy ich referendum vlastne bude, kedy sa reálne konať bude. A taktiež teda ušetrili prostriedky, k čomu, samozrejme, ešte treba dobrú vôľu a zladiť možno hlasovanie, upraviť hlasovanie, keďže dnešný stav je navrhnutý tak, že ak, aby sa aj referendum a voľby celoštátne konali v jeden deň, tak museli by byť dve volebné miestnosti samostatné, dve samostatné komisie, dva samostatné v podstate akty volebné, čo považujeme za zbytočné. Ale to už, ak by dobrá vôľa bola, tak tieto problémy sa veľmi ľahko odstrániť dajú a reálne tým by sme mohli urobiť, že naozaj organizácia referenda by vyšla zanedbateľný zlomok prostriedkov, koľko by stáli tie celoštátne voľby, ktoré stoja v ten deň, kedy sa celoštátne voľby konajú.
Dnešný stav, kedy organizácia jedného referenda stojí približne 6, 7 mil. eur, je zbytočný luxus. A ak, ešte raz hovorím, bola trochu dobrá vôľa ísť teda cestou spojenia termínov volieb s celoštátnymi voľbami, a potom druhá dobrá vôľa ísť cestou, alebo zobrať si príklad Estónska, kde už v podstate môžeme povedať, že dlhé roky majú systém elektronických volieb, tak náklady na referendum by sme dramaticky, dramaticky znížili. A nemuseli by sme využívať v podstate takýto, by som povedal, primitívny argument proti konaniu referenda, kedy veľakrát takí tí primitívnejší politici argumentujú, že takýmto spôsobom sa zbytočne mrhajú volebné prostriedky alebo teda prostriedky nás všetkých zo štátneho rozpočtu, ale nehovoria to, že politici, ktorí nám vládnu a ktorí rozhodujú bez toho, aby pri voľbách, cez ktoré boli zvolené, bola vyžadovaná nadpolovičná účasť všetkých voličov, tak nás okrádajú možno denne o dvojnásobok toho, čo jedno referendum stojí, a podsúvajú takýto, síce ľúbivý, ale z tohto pohľadu, ako som povedal, argumentačne chorý argument ľuďom a snažia sa teda nabudiť v nich v podstate pocit nejakej zloby voči ľuďom, ktorí organizujú referendum, a vytvárajú vlastne v nich pocit, ako by to boli ľudia, ktorí bezbreho, márne a bezúčelne mrhajú našimi verejnými zdrojmi. Ale nepovedia im celú pravdu, že veľakrát, ak by referendá, ktoré aj v minulosti boli konané, a či to už aj bolo referendum za zákaz privatizácie strategických podnikov, ak by aj toto referendum, tuším ho síce organizoval Ľupták, ale ak by toto referendum prešlo, tak Slovensko mohlo tisícnásobok sumy ušetriť, čo by nás to samotné referendum vlastne, alebo čo nás to samotné referendum stálo.
Takisto jedným dychom pri tejto príležitosti chcem povedať o tom, že pred viac ako rokom sme ohlásili vlastne naše hĺbkové referendum, ktoré plánujeme urobiť a ktoré považujeme za dôležité urobiť a ktorého práve dopady a návrhy majú byť také, aby sme v podstate po prijatí a úspešnosti takéhoto referenda za jeden deň boli schopní ušetriť to, čo nás to referendum bude stáť.
Áno, hovorí sa, že demokracia niečo stojí, ale v tomto prípade aj návratnosť investície do referenda, ktoré sme sľúbili ľuďom pred viac ako rokom uskutočniť a ktoré, určite všetko pre to urobíme, aby prebehlo, tak tá návratnosť investície, ako sa v podnikateľskom prostredí ráta na roky, tak v tomto prípade bude jeden jediný deň, a presne zdokladujeme pri každej jednej otázke, že ak ľudia za ňu hlasovať budú, koľko dokážeme v prípade úspešného referenda pri každej jednej otázke za jeden jediný deň ušetriť. A výsledok bude taký, že za jeden jediný deň dokážeme ušetriť náklady na referendum, ktoré spustíme a ktoré, sme teda dali verejný prísľub pred viac ako rokom, že ho organizovať budeme. Bohužiaľ, vtedy v priebehu asi týždňa alebo dvoch, Aliancia za rodinu prišla s vlastnou iniciatívou svojho referenda, ktoré sa medzičasom uskutočnilo, a my, keďže sme nechceli teda ľuďom zbytočne možno magoriť hlavy a naháňať podpisy pod dve rozličné petície, jedno Aliancie za rodinu a druhé naše hĺbkové referendum, tak sme sľúbili vtedy, že vlastne naše referendum uskutočníme až následne, kedy referendum Aliancie za rodinu prebehne.
Takže znova očakávame aj v tomto prípade, že nájdu sa niektorí možno primitívnejší politici, ktorí budú apelovať a budú ukazovať na to, ako takýmto spôsobom ideme mrhať naše spoločné prostriedky, ako si takýmto spôsobom ideme robiť volebnú kampaň. Volebná kampaň, áno, bral by som tento argument, ak by sme ho neoznámili, referendum, pred viac ako rokom, vo februári minulého roku. A len teda to, že Aliancia za rodinu teda sa rozhodla organizovať svoje referendum, nám ho neumožnilo uskutočniť už v priebehu minulého roka. Práve preto sme ho chceli urobiť, aby nám nikto nemohol operovať s argumentom, že to chceme robiť ako nejakú predvolebnú kampaň. Nie, naše hĺbkové referendum urobíme preto, lebo ho chceme urobiť kvôli Slovensku, kvôli ľuďom, ktorí si volia svojich zástupcov, a napriek tomu ich zástupci dlhodobo, systematicky ich vôľu ignorujú a, lepšie povedané, nechávajú diery v zákonoch také, aby naďalej mohli bezbreho Slovensko rozkrádať.
Čiže opakujem, navrhujeme zaviesť štvrtý dôvod, o ktorom, alebo takú vylučujúcu podmienku, o ktorej referendum by nemohlo byť, a to skrátenie volebného obdobia alebo teda predčasné voľby. A taktiež navrhujeme, aby každé referendum sa muselo konať v termíne najbližších celoštátnych volieb.
A to najdôležitejšie, navrhujeme, aby každé referendum bolo platné bez ohľadu na to, koľko ľudí sa zúčastní, čiže navrhujeme zrušenie dnešného 50-percentného kvóra.
Dnešný stav, kedy máme 50-percentné kvórum pre platnosť referenda, podľa nášho názoru dokonale a systematicky ubíja v ľuďoch záujem o veci verejné a nazdávame sa, že takto vysoko nastavené kvórum spôsobuje v postate postupné otupenie záujmu ľudí o veci verejné. A obávame sa, že politikom tento stav veľmi, veľmi vyhovuje.
Áno, pred dvadsiatimi tromi rokmi ľudom napísali do ústavy, že môžu si veci spravovať aj priamo prostredníctvom referenda, ale následné kroky, ktoré politici urobili, a to, že nechcú tento stav zmeniť, hoci vidia, že účasť na referendách je výrazne menšia, a aj na voľbách je výrazne, výrazne menšia ako 50-percentné kvórum, a keďže vidíme, že vôbec nie je žiadna vôľa, bohužiaľ, ani v podstatnej časti opozície nie je vôľa znižovať toto kvórum, tak máme pocit, tak ako som hovoril na začiatku, že politikom moc zachutila, žijú si v svojej bublinke a myslia si a každým dňom sa utvrdzujú, že len oni sú tí jediní osvietení, ktorí vedia zodpovedne a správne za ľudí rozhodovať.
Švajčiari si začali veriť a začali veriť tomu, že dokážu ako, ako masa, ako spoločenstvo rozhodovať demokraticky a správne pred stopäťdesiatimi rokmi. Áno, mnohí politici na Slovensku hovoria, že ľudia na Slovensku ešte nie sú zrelí na to, aby rozhodovali priamo, aby rozhodovali systémom referend. A ja si kladiem otázku, či teda Švajčiari pred stopäťdesiatimi rokmi, kedy chodili ešte na koňoch a o autách sa im nesnívalo, ani o telefónoch, či teda tí Švajčiari vtedy boli menej vyspelí, ako sme dnes my na Slovensku v 21. storočí. Dúfam, že nikto z nás si nepovie, že Švajčiari vtedy boli vyspelejší národ, ako sme my dnes. Dnešná technika, doba, elektronizácia, spôsob a rýchlosť výmeny informácií nás robí omnoho fundovanejšími na to, aby sme dokázali si zabezpečiť dostatočný prísun informácií a aby sme sa na základe nich následne dokázali správne a zodpovedne rozhodnúť a aby sme si konečne začali navzájom dôverovať. My naozaj ľuďom veríme a sme presvedčení, že ak by sme dali možnosť ľuďom rozhodovať vo funkčnom referende, kedy by sme im zbytočne nedávali prekážku pod nohy 50-percentného kvóra, tak ľudia by rozhodovali zodpovedne a mnohokrát omnoho lepšie a zodpovednejšie ako stopäťdesiat vybraných poslancov Národnej rady.
Dnešný stav, kedy ignorujeme systematicky rovnosť práva ľudí rozhodovať si o veciach verejných a priamo a prostredníctvom volených zástupcov tak, ako túto rovnosť predpokladá naša slovenská ústava, už nie je viac tolerovateľný. A týmto spôsobom aj nabádame, aby, nás všetkých, aby sme si vstúpili do svedomia a konečne sme zadosťučinili duchu ústavy, kedy možnosť spravovať si veci verejné prostredníctvom volených zástupcov a možnosť spravovať si veci verejné prostredníctvom referenda ústava dáva na roveň.
Návrh ústavného zákona rieši situáciu, ktorá nastáva pri rezignácii značnej skupiny ľudí na účasť v mechanizmoch priamej demokracie. Návrh ústavného zákona, naopak, umožňuje aktívnej časti obyvateľstva, aby rozhodovala o záležitostiach spoločenského záujmu bez rizika neplatnosti referenda a neúčelného využitia prostriedkov naň vynaložených. Prijatím návrhu ústavného zákona sa očakáva výrazný pozitívny vplyv na stav občianskej spoločnosti v Slovenskej republike. Prostredníctvom novo zadefinovanej procesnej podmienky týkajúcej sa referenda by malo nastať prelomenie spoločenskej apatie a posilnenie pocitu zodpovednosti jednotlivých občanov za budúcnosť svojej krajiny.
Toľko z dôvodovej správy. Možno vlastnými slovami, ak nám záleží na tom, aby sa ľudia zaujímali o veci verejné, ak nám záleží na tom, aby nad politikmi stáli ľudia pozorní, aktívni občania, ktorí sa budú zaujímať o to, čo politici, ich zástupcovia v pléne Národnej rady robia, alebo teda celkovo v politike, akým spôsobom ich zaujímajú, toto je najlepší krok, ako môžeme opätovne vzkriesiť v ľuďoch záujem o veci verejné a ako môžeme vzkriesiť zárodok aktívnej občianskej spoločnosti. Ak komukoľvek záleží na rozvoji skutočnej občianskej spoločnosti, na spoločnosti, kde politici si budú rovní s ľuďmi, ktorých záujmy v parlamente spravujú, ak komukoľvek v tomto pléne záleží na tom, aby politika bola v skutočnosti služba ľuďom, ktorí si svojich politikov do Národnej rady volia, tak nemôže hlasovať v tomto prípade inak, ako tento náš návrh, ktorý predkladáme, podporiť.
Bol by som veľmi rád, ak by sa našla ústavná väčšina v tomto pléne, aby sme nabrali odvahu na to, aby sme konečne dali ľuďom to, čo im patrí, a nielen istoty, ale aj pocit a naozajstnú reálnu možnosť rovnosti spolu s politikmi. Lebo dnes z ľudí, tým, ako sú postavené podmienky výkonu referenda, z nich robíme len občanov druhej kategórie a zo samých seba len osvietených vládcov, ktorí jediní za tých menejcenných môžu zodpovedne rozhodnúť.
Poprosím ešte raz o podporu nášho návrhu.

Pán predseda, kolegyne, kolegovia, kolegyňa, tuším iba jedna, a nie, tri, predkladáme návrh zmeny ústavy podľa nášho názoru v dosť zásadnej veci, ktorá by mala zabezpečiť zrovnoprávnenia možnosti ľudí spravovať si svoju krajinu prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Priamo naša slovenská ústava z roku 1992, čiže viac ako 23-ročná ženská, hovorí o tom, že ľudia si môžu veci spravovať prostredníctvom svojich volených zástupcov, to znamená nás, prostredníctvom poslancov Národnej rady, alebo si môžu veci spravovať priamo. Tým "alebo priamo" znamená využívať svoje právo na referendum a prostredníctvom referenda rozhodovať o veciach, o ktorých sa politikom alebo poslancom Národnej rady buď nechce rozhodovať, alebo nevedia rozhodovať.
Preto predkladáme návrh zákona, ktorý bližšie by som predstavil v samotnej rozprave, do ktorej sa týmto spôsobom aj zároveň hlásim.

Jozef, mňa najviac zaujala tá informácia pri konci, keď hovoríš o tom, že najprv SMER zmení zákon, potom zrazu, čuduj sa svete, družstvám prídu listy, že sú ochotní nejakí zámožní páni odkúpiť ich družstvá aj s bioplynkami, lebo teda samozrejme vedia, že už momentálne budú v zlej situácii, lebo nebudú dostávať peniaze, na ktoré boli predtým zvyknutí. Ako pripomína mi to praktiky tak z polovice minulého storočia niekde na Sicílii. Tam tiež Cosa Nostra si vyhliadla nejaký fungujúci podnik, nejaký bar, reštauráciu, jedenkrát ju vypálila, druhýkrát vypálila, tretíkrát prišla a dala pár zákazníkom po papuli a potom, keď už bola na kolenách, ten podnik alebo tá reštaurácia, tak potom prišli za majiteľom a povedali mu, že keď chceš, odkúpime to od teba. To sú presne také isté praktiky, presne také isté praktiky ako Cosa Nostra v polovici 20. storočia na Sicílii, presne také isté praktiky robí SMER na Slovensku. A nielen v tomto prípade, ale v každom jednom inom prípade, kde môžu urobiť biznis pre svojich kamarátov.

Neviem ako vy, ale ja keď vidím, že niekto spácha nejaký zlý skutok a zároveň niekto druhý tento zlý skutok kryje, tak v podstate považujem za väčšieho zločinca toho, kto ten zlý skutok kryje, ako ten, kto zlý skutok spácha. V tomto prípade bola spáchaná vražda, evidentne vražda na politickú objednávku. A chcem z tohto miesta upozorniť všetkých kolegov, ktorí v tomto prípade budú hlasovať proti zrušeniu amnestií, že v podstate kryjú vraždu a tým pádom z môjho uhla pohľadu sú horší ako ten vrah, ktorý tú vraždu spáchal.

Kolega Martvoň povedal, teda že bol vlastne svojho času zvolený kolega Pavlis alebo teda pán minister Pavlis koaličnou väčšinou. Áno, to je pravda. Len podstatné je to, že pri tej voľbe dostali čestné vyhlásenie, verejné vyhlásenie od ministra Pavlisa, že nie je v spore s Fondom národného majetku. Čiže boli oklamaní, logicky, že asi hlasovali tak, keďže tam nevideli žiadny problém. Kolega Susko, povedali ste, že vlastne svojím vystúpením som sa de facto vlastne utvrdil v tom, že, nieže som sa utvrdil, ale ja si myslím, že presne vy ste sa utvrdili, že už kolega Lipšic to spomenul. Hovoríte, že žaloby nepodal Pavol Pavlis alebo teda žaloby nepodal Pavol Pavlis, lebo teda podala to vlastne jeho firma, a že je logické, že neodpredal tú svoju pohľadávku Fondu národného majetku, lebo doslova ste povedali, musel hájiť záujmy svojej firmy, že nebolo vlastne v záujme firmy odpredať pohľadávku za 6-tisíc eur Fondu národného majetku, lebo musel hájiť záujmy svojej firmy. Podľa mňa s týmto vy ste utvrdili ministra Pavlisa z toho, že naďalej vlastne háji záujmy svojej firmy, lebo už zaparkoval do daňového raja, lebo tam dostane viac ako 6-tisíc eur. Ešte raz sa počúvajte, čo ste povedali, že za 6-tisíc to nemohol predať Fondu národného majetku, ten spor, uzavrieť ten spor za 6-tisíc eur, lebo musel hájiť záujmy svojej firmy, čiže musel to urobiť spôsobom, ktorým jeho firma bude úspešnejšia, a zrejme to tak aj naďalej robí.
Pán Číž povedal, že je hrozné, čo ste, kolegovia, urobili z tohto parlamentu, dovolím si vás parafrázovať, pán Číž, je hrozné, že z politiky poslanci SMER-u urobili čistý biznis.
A, kolega Kondrót, hovoríte, že generálny riaditeľ Duslo Šaľa nepovedal. No povedal doslova, že kontrakt bol podpísaný predtým, ako Duslo požiadalo o investičnú pomoc. Pozrite si záznam.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, keďže mnohí z nás tu evidentne netrpia nejakou schopnosťou logicky myslieť, rozmýšľam som na to, jako vám vysvetliť vlastne logicky, o čom tento spor celý je.
Na túto A4 som napísal 60 mil. eur. Toto je vlastne spor, o čo vedie Slovenská republika, alebo ktorý vedie Slovenská republika spolu s de facto s dnešným ministrom hospodárstva Pavlom Pavlisom, keďže on podával tento spor na naše súdy. Čiže súdi sa o 60 mil. eur. Predstavme si, že táto A4 je 60 mil. eur. Má 21 cm alebo 210 mm krát 297 mm. Na druhej strane, čiže vlastní firmu, ktorá môže vyhrať 60 mil. eur. Ale túto firmu, keďže považuje ju za bezcennú, predáva za cenu 6-tisíc eur. Šesťtisíc eur - pre vašu predstavivosť - je z tejto A4 rozmer 2-krát 3 mm. Čiže pokúsim sa odtrhnúť dva krát tri milimetre, ani neviem, či sa to vlastne dá. (Odtrhnutie časti papiera.) Asi to ani nevidíte z tej A4 že niečo ubudlo. A tuto mám na prste približne rozmer 2-krát 3 mm. Čiže Pavol Pavlis predáva firmu, ktorá sa súdi o 60 mil. eur, čo zodpovedá tejto A4, a za tento zlomok, za túto omrvinku, za 6-tisíc eur tú svoju firmu predáva, lebo tvrdí, že nemá vlastne žiadnu hodnotu. Ako tu padlo aj v rozprave z úst tuším kolegu Muňka, povedal, že prečo by vlastne niekto predával hodnotu, alebo teda, že kto by vlastne predával niečo, čo má vlastne hodnotu 60 mil. eur za 6-tisíc eur? Ja opačne si kladiem teda otázku. Prečo by to vlastne niekto kupoval za 6-tisíc eur, za túto odrobinku, ak to teda nemá žiadnu hodnotu? Aj tých 6-tisíc eur by mu bolo ľúto. Tiež si kladiem otázku, či je pán Babiš taký chudobný, že neobetuje túto omrvinku na to, aby mohol vyhrať s kolegom Pavlisom jackpot vo výške 60 mil. eur. Ale úplne najpodstatnejšia otázka je tá, že ak raz pán Pavlis, váš kolega, dnešný minister hospodárstva kandidoval do parlamentu Slovenskej republiky pod heslom Pre ľudí a za Slovensko alebo Za Slovensko a pre ľudí, tak v situácii kedy dospel k rozhodnutiu, že vlastne tá firma s takýmto sporom nemá hodnotu a vlastne má hodnotu iba túto omrvinku, tých 6-tisíc eur, tak ak by naozaj si stál za tým, čo mal napísané na bilborde a čo SMER hlásal ľuďom a kvôli čomu vás volili do parlamentu, že vám ide za Slovensko a pre ľudí chcete robiť politiku alebo teda chcete bojovať za Slovensko a pre ľudí, tak Pavol Pavlis, ak by naplnil to, pod čo sa skrýval na bilbordoch, by prišiel na Fond národného majetku a povedal by Fondu národného majetku, dajte mi tých 6-tisíc eur a ja vám dám pokoj, na to si ja cením tento spor, túto firmu s týmto sporom, zrušíme to, nebudem sa s vami súdiť, veď mne ide o záujem Slovenskej republiky, mne ide za Slovensko a pre ľudí, tak ako hlásam na bilbordoch, za čo ste ma, ľudia, alebo ma budete voliť za päť dní vo voľbách do Národnej rady v roku 2006. Ale čuduj sa svete, Pavol Pavlis nehájil záujem Slovenskej republiky, tak ako hlásal na bilbordoch, a za túto omrvinku, za tých 6-tisíc radšej predáva svoju firmu so sporom 60 mil. eur na Karibských ostrovoch Curaçao alebo teda Curaçao človeku, ktorý v decembri stál za tunelovaním vývarovní v našich slovenských nemocniciach. Človeku, ktorý stál za firmami, ktoré akože súťažili a akože teraz budú dodávať desať rokov stravu do nemocníc, ktorá je dvojnásobne predražená voči tomu, čo si dovtedy tam nemocnice dodávali.
Nie. Pavol Pavlis radšej takémuto človeku predáva svoju firmu, lebo radšej jemu dopraje ako Slovenskej republike, ako radšej jemu dopraje ako všetkým ľuďom, všetkým občanom Slovenskej republiky a neurobí takýto ústretový krok a nepríde sa dohodnúť s Fondom národného majetku na zmieri a nepovie, že za 6-tisíc eur zastavím, stiahnem žalobu a Fond národného majetku a Slovenská republika uškodí a nebude riskovať. Samozrejme, že Fond národného majetku by takúto ponuku kedykoľvek prijal, lenže Pavlovi Pavlisovi zrejme nešlo a nikdy asi nepôjde o záujem Slovenskej republiky a o ľudí, tak ako to hlásal a ako ste to všetci hlásali na bilbordoch. Preto urobil to, že za túto omrvinku akože firmu predal, akože ju predal niekomu inému a ja som naozaj dôvodne obávam, že dnešným majiteľom a naďalej majiteľom tejto firmy je dnešný minister hospodárstva Pavol Pavlis a v súdnom spore, ktorý Slovenská republika zrejme prehrá, keďže je viazaná rozhodnutím Najvyššieho súdu, budeme vyplácať týchto 60 mil. eur do daňového raja v Karibiku.
Ešte raz, ak by mu išlo o to, o najlepší záujem Slovenskej republiky, najlepší záujem voličov, ktorí ho volili a ktorí volili stranu SMER, za 6-tisíc eur to ponúkne Fondu národného majetku, a nie niekomu, kto nakoniec vytrieska zo Slovenska 60 mil. eur.
Verím, že na tomto názornom príklade ste sa aspoň trošičku priblížili k chápaniu, o čo v tomto spore v skutočnosti ide.

Ja som teraz dostal takú esemesku jednu, a teda v podstate je adresovaná nám dvom, že, Igor s Danom, pošlite toho Kolesíka rovno na GP, lebo takýchto v právnom štáte berú v putách rovno z rokovacej sály, nech sa radšej sám udá.
Myslím si, že celkom výstižné. (Reakcie z pléna.)

Na pána Kondróta, v akej farbe igelitky sa to donieslo, to nie je podstatné. To sú vaše slová, no, ja si myslím, že to je veľmi podstatné, v akej farbe sa to donieslo, či to bolo v igelitke, či to bolo na drevo, akým spôsobom tieto peniaze pán minister od "investora" z daňového raja prebral. Na konci ste konštatovali, že nie som psychicky v poriadku. Pozrite sa na človeka, ktorého ráno zbadáte v zrkadle, a myslím si, že tam je tá správna otázka. (Reakcia z pléna.)
Pán kolega Muňko, povedali ste, že my dneska kupujeme naspäť SPP a podobne. Áno, zlatú sliepku ste nechali kamarátom z J&T a kúpili ste iba škarupinku, SPP, stratovú matku, takže toto môžete hovoriť jedine tak ľuďom, ktorí seno žerú. Povedali ste zároveň, pán Muňko, že len blbec by kupoval pohľadávku, ktorá je hodna 60, by predával pohľadávku, ktorá je hodna 60 mil. eur. Ja to poviem opačne, len blbec by kupoval za 6-tisíc eur pohľadávku, ktorá nie je hodna ani 6-tisíc eur. Takže keď hovoríte, že jedno platí, tak zároveň platí aj to druhé.
Kolega Susko, postavme si to inak. Predstavte si, že Pavol Pavlis ako v podstate čerstvo zvolený poslanec za SMER teraz stojí pred rozhodnutím. Mám tu firmu, ktorá je v spore so štátom, na základe ktorého, môjho sporu, ktorý som ja podal, štát môže prerobiť 60 mil. eur. Ak by ste naozaj mali radi Slovensko, ak by vám naozaj išlo o záujem Slovenskej republiky, ak by vám naozaj išlo o ľudí, ak by vám naozaj išlo o to, čo ste mali napísané v tom roku na bilbordoch, že za Slovensko a pre ľudí, tak v tom prípade by prišiel na Fond národného majetku a povedal, viete čo, dajte mi 6 000 eur a ja ten spor stiahnem. Nie, on to predal do daňového raja, tam to zaparkoval a dohodil biznis svojim ľuďom a ja sa obávam, že samému sebe, lebo v skutočnosti naďalej to vlastní.
A nímanda Kolesíka je úplne nehodno komentovať.