Videokanál poslanca

Vážený pán predseda, vážená osirelá Národná rada, už som mal strach, že nechytíme ani Ligu majstrov, za chvíľu začína a my tu čakáme na Godota. Ešte tri hodiny? No, tak to není ešte také zlé. Ja dosť dlho už čakám na tento svoj vstup, ku ktorému som sa v mladíckej nerozvážnosti už predtým prihlásil, ale už keď som sa prihlásil, tak budem aj rečniť, tak prečo nie? Ja oceňujem snahu za každé zníženie nezamestnanosti na Slovensku a, samozrejme, aj tento zákon, ktorý je iste dobre mienený. Avšak z pozície starých ľudí, seniorov, najmä tých tu reprezentujem, som k tomu chcel povedať pár slov z druhej strany.
Nedávno bol Benedikt XVI. v domove seniorov, ktorý sa volá že "Nech žijú seniori", bývalí anciáni, je tomu asi 2 mesiace. Bolo to v Ríme, ten dom náhodou poznám, je v komunite sv. Egídia, oni sú kandidáti na Nobelovu cenu mieru a je to veľmi zaujímavý domov dôchodcov. A tam Benedikt XVI. mi pekne povedal, že dlhý vek je požehnaním a darom od Boha, ktorý si máme vážiť. Pápež sa aj pozastavil na skutočnosti, že v súčasnej spoločnosti často vládne logika efektivity a zisku a úspechu, ktorá si neváži vysoký vek. Ako povedal - dokonca on neraz odmieta - považujú starších ľudí za neproduktívnych, nepotrebných. Toľkokrát počujeme o utrpení tých, ktorí sú marginaliziovaní, žijú ďaleko od domova alebo prežívajú opustenosť.
Do tretice pápež povedal aj to, že úroveň spoločnosti, možno dokonca civilizácie sa posudzuje podľa toho, ako sa chová k starým ľuďom. A podotkol - a to sa týka aj jeho - že aj ja poznám veľmi dobre ťažkosti, problémy a limity staroby. Myslím si, že poznanie týchto problémov, o ktorých hovoril, vyústila aj do včerajších udalostí, ale to je už iná téma.
Vážení prítomní, ja som tu v parlamente vďaka seniorom, najmä vďaka Združeniu kresťanských seniorov, je to asi 5-tisíc ľudí, ktorých som predsedom. Oni ma podstatne svojimi hlasmi sem dostali, a teda aj pri tomto zákone ma mnohí žiadali, aj naše predsedníctvo, aby som povedal niečo aj v ich mene. Na Slovensku je asi milión seniorov dnes, 60 +, určite sa im nežije dobre. Skôr by som povedal, sú na okraji spoločnosti. Treba sa ich určite zastať a ja musím strážiť a snažím sa to ich záležitosti, aj keď nie som vo výbore sociálnom. V príspevku by som chcel veľmi pokojne a konštruktívne poukázať na niektoré ich problémy, ktoré by vznikli aj uplatnením tohto zákona. Vieme, že na Slovensku je dôchodok 375 eur priemerný. Vieme, že asi 15-tisíc ľudí má menší dôchodok ako 200 eur. Čiže naše penzie sú stále socialistické, ale ceny sú svetové, kapitalistické, a teda seniori často nemajú na základné životné potreby, na lieky, na lekársku starostlivosť, na zubárov. Medzi tými 20 tisícmi šancami na zamestnanie mladších ľudí je veľa penzionovaných učiteľov. Neviem presne koľko. Sú tu ľudia s penziou tak 300-400 eur, celý život učiteľovali, je to ich povolanie, je to ich vec srdca. Viete, že učiť dnes mladých je veľmi ťažké, náročné, bez srdca sa to nedá. Moja žena učila celý život, má penziu okolo 370 eur. Keby nemala muža, tiež by musela ísť asi učiť ďalej. A neraz sa vracala domov, nechcem povedať, že s plačom, keď si nevedela rady so žiakmi a keď niesla bremeno dnešného učiteľovania. Na druhej strane, učiteľstvo je povolanie, vec srdca, vec na celý život. Pochybujem, že miesto týchto učiteľov penzistov, ak by odišli, by naozaj prišli mladí ľudia, ktorí by dostali nástupný plat 508 eur, čistých asi 400 eur. Možno chvíľu, na čas, na rok, na dva by tam išli, ale potom by znova našli niečo lepšie a by išli ďalej. A učiteľstvo nie je vec na pár rokov, je to skoro, by som povedal, ak chcete byť dobrý učiteľ, tak na celý život. Ďalej medzi tými 20 tisícmi prípadnými voľnými miestami sú aj lekári, starí odborníci, za ktorých často nie sú náhrady. Mnohí mladí sú často už dnes v zahraničí iste aj preto, že si mnohí starí nevychovali svojich nástupcov, ale až by odišli, tak neviem, kto by ich nahradil. A poznám prípad starého lekára, ktorý do 80-ky stále bol vynikajúci odborník na svojom mieste, platil odvody a vlastne nemal náhradu za seba. Teraz mu mnohí závidia, že má vysokú penziu, už keď nepracuje, ale má penziu, ktorá naozaj je veľmi vysoká. Ale podľa našich platných zákonov.
Ďalšou, treťou kategóriou sú napríklad vysokoškolskí učitelia, ktorí dnes môžu učiť do 65-ky a garantom môžu byť do 70-ky. 50 % dnešných garantov by sa toto týkalo, ich vlastne nemá kto nahradiť, tým pádom by 37 našich vysokých škôl, univerzít naraz stratilo svojich garantov aj svojich profesorov. Neviem, ako by to celkom skončilo.
A ešte druhá poznámka je v súvislosti s dôvodovou správou, kde sa ako príklad berie Nemecko. Túto krajinu dobre poznám, 2 roky som tam bol ako vedecký pracovník a občas sa do nej vraciam. Môže byť naozaj naším príkladom kvôli poriadku, pracovitosti, kvality práce, kvality výrobkov. Ovšem porovnávať nezamestnanosť alebo zamestnanosť a náš sociálny systém a sociálny ich systém s naším, sa skutočne nedá. Tam, keď človek dosiahne penzijný vek, v štátnej a verejnej správe sa musí rozhodnúť medzi penziou a platom. Ale aká je situácia u nás? Ako som už povedal, u nás sú penzie 375 eur priemer, u nich okolo 1 300 - 1 500, presne teraz neviem. Viem, že keď tam človek ide do penzie dostáva až 80 % zo svojho platu. Ja som člen tzv. Auslandsgesellschaft Deutschland - Zahraničnej spoločnosti Nemecka, kde naši členovia, je ich do 20, boli ľudia 52 až 55-roční ambiciózni, dobre platení manažéri, temer všetci odišli do predčasnej penzie v týchto rokoch a všetci dostali vyplatených v tom čase asi 100-tisíc DM na osobu, čiže toto sa ťažko porovnáva s našimi pomermi. A takisto priemerný plat v Nemecku je 3 350 eur, u nás je 750 eur. Priemerný počet odpracovaných hodín týždenne v Nemecku je 34,4 - u nás je 40,4 - je to štatistika roku 2010.
Dočítal som sa, že v Nemecku pre rok 2013 platí nasledovné:
Stanovili príjem 1 150 eur mesačne ako hranicu, každý občan, ktorý ju nedosahuje, má nižší príjem, má právo na sociálnu podporu, príspevok na ubytovanie, energie, dorovnanie príjmu na, za, na hranicu chudoby. Čiže toto tiež je veľmi ťažko porovnať s naším systémom, kde naozaj je to podstatne, podstatne ináč.
Vážená Národná rada, ešte raz zdôrazňujem, že moje poslanie v parlamente je naozaj všímať si problematiku seniorov, a teda svoj príspevok som si dovolil povedať v mene Združenia kresťanských seniorov a, samozrejme, odporúčam každému hlasovať o tomto zákone v súlade so svojím svedomím. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Moji kolegovia ma vyhrešili, že sa pchám do všetkého aj do tohto. Ale som bývalý vedec a spisovateľ, ktorý dostal občas nejakú tú podporu a mal najmä v spisovateľskej obci dobrý prehľad, čo sa tu deje dneska.
A ďakujem pánovi poslancovi Hlinovi, ktorý nás všetkých vystrašil. Takže je piatok, doobeda je tu úplné eldorádo ľudí, fajn.
A tretie chcem povedať, že možno ste si všimli, že včera bolo objavené 48. Mersennovo prvočíslo, páni poslanci, počúvajte, to je veľmi dôležitá vec vedecká, to číslo má 17 miliónov cifier, je 48. v tom poradí. Supercomputerom to počítali 38 dní. Keby sme ho mali, tak kryptografia je vyriešenia, WikiLeaks, Gorila nám nehrozia, všetko sa zakóduje a nikto na to nedôjde, no ale musíme to ešte aplikovať v našej praxi.
Tak teraz už k tejto téme. Niekto ma upozorňoval, že nemusím sa ponáhľať. Ale budem sa ponáhľať, musím sa ponáhľať, ja som pod tlakom.
Ja by som teda ešte raz z titulu spisovateľa niečo povedal. Tú situáciu poznám. Samozrejme, cením si veľmi pani poslankyňu, herečku slávnu, že včera napríklad či predvčerom sme tu mali napríklad krásne knižky Jozefa Lettricha, Dejiny novodobého Slovenska, to je vynikajúca knižka tohto politického emigranta a veľkého politika minulého obdobia. Už som do nej začítaný. Je veľmi pekná. A ďakujem, že to aj urobili, aj keď bol to akurát taký deň, tiež páni poslanci boli niekde na iných rokovaniach, takže moc ich tam nebolo. No ale kúpiť si to iste vždy môžeme. Je to pekná kniha.
No a pár slov k pánovi Dušanovi Jarjabkovi, ktorý tu je teda. Je to tiež môj priateľ. No len včera som troška v duchu vyskočil na neho. No tak troška zbytočne politizuje, tú situáciu polarizuje, dramatizuje, delí umelcov na dobrých a zlých: „Tí, čo sú s nami, sú dobrí, tí ostatní sú zlí.“ Bohužiaľ, toto pretrváva od novembra. Ale je to celkom ináč. Ono tu ide skôr o naozaj aj existenčné, ale aj také morálne a iné podporenie ľudí tvorivých, ktoré, žiaľ, po revolúcii silne upadlo. Aj pred rokom 1989 iste bolo treba žiť, pracovať, tvoriť a ľudia talentovaní museli a chceli a tlačilo ich to robiť. A preto aj písali, tvorili. Iné by bolo, keby kolaborovali. Iste, vtedy by sa mali lepšie. Ale mnohí nekolaborovali. To, čo dneska je v umení, napríklad aj v dramatickom ale aj v televíznom, alebo aj v spisovateľskom, sa ťažko dá porovnať s tým, čo bolo predtým, aj keď vtedy to bolo pod podstatne väčším tlakom a s podstatne menšou slobodou.
Ja teda pár slov poviem k slovenskému Literárnemu fondu, lebo ten poznám. No iste mi dobre padlo, keď som v minulosti párkrát nejakú podporu od nich dostal. Dokonca som trikrát dostal aj cenu slovenského Literárneho fondu za svoje monografie. Dve z nich boli aj v zahraničí publikované. Vždy to bol nejaký obed, diplom. Nepamätám sa na to, či aj nejaká obálka k tomu bola. Alebo tak 500, možno aj 1 000 korún sme za to dostávali. (Reakcia z pléna.) Nebola asi. Ale tie knihy si cením. Mám ich odložené. Majú cenu Literárneho fondu. Mám k tomu krásny diplom. Pánboh zaplať za to. Trikrát som dostal aj podporu na konferenciu, chcel som ísť do Berlína, do Moskvy a tak ďalej. Drahé to bolo. Sám som si to platil. Dostal som na cestovné, lebo to dávali. Raz dokonca, sa musím priznať, mi dali aj štipendium tvorivé, asi pol roka 3 000 korún to bolo mesačne na napísanie monografie, ktorú som aj napísal. Volala sa Počítače s umelou inteligenciou. No vtedy mi to dobre padlo, lebo som nemal žiadnu inú robotu, takže som písal knižku. A vďaka im to bolo 3 000, 100 eur dneska. Ale vždy, keď to došlo, bolo to fajn. No ja som ale, žiaľ, do tých fondov prakticky ničím nikdy neprispel, pretože ja som síce napísal sedem kníh, aj sa vydali, aj si, myslím, mali svoj úspech, ale bez honoráru, lebo to som si všetko sám organizoval. Čiže sám sebe som si nemusel platiť honoráre. Samozrejme, honoráre ostatným, ako boli výtvarník obálky, grafik a tak ďalej, tlačiar, som musel platiť. Čiže tým pádom som mohol, ale nemusel platiť tie 2 % do toho. Tu chcem zdôrazniť, že ide o solidaritu, najmä o solidaritu s mladými, ale aj so starými dnes. No treba nájsť taký systém, ktorý zachová podporu najmä mladých talentov. Iste u nás takých máme. Nie veľmi si ich všímame. Potom rýchlo idú ku komercii. A tam si nájdu sponzora. A potom často píšu veci, ktoré už sú slabé. Ale aj starých spisovateľov poznám, chodím občas s nimi kdekade aj na snemy Spolku slovenských spisovateľov, som jeho členom. Oni už nemajú sily naháňať svojich sponzorov na vydávanie svojich kníh a, fakt, žijú z penzie 300 – 400 eur, čiže nemajú ani na živobytie, pravdu povediac. Zase na druhej strane fakt ide o dvojité zdanenie týchto umelcov. Oni si zaplatia svoje dane, pričom ešte dane platia všelikde, keď vydajú knihu, ešte k tomu dôjdem, keď dajú grafikovi niečo a tak ďalej, všade je to zdanené, všade sa tá DPH pripočíta aj teda mnohokrát. Čiže ide o dvojité zdanenie. Čiže tiež by sa mohla snáď zobrať im daň. A potom daniar by mohol vrátiť tie 2 % tvorivých umelcov takých, čo trebárs sú vo zväzoch, alebo dať to na nejaký fond, ktorý ako nazveme, tak ho nazveme. Nie je to zanedbateľná čiastka. Ten Literárny fond z tohto získava 616 tisíc eur ročne čiže temer polovicu z jeho rozpočtu. Iste sa to dá získať aj z iných zdrojov, lebo, viete, druhá polovica je odniekiaľ iná, neviem, odkiaľ, ale proste je to asi polovica napríklad Literárneho fondu, iné podobné fondy sú podstatne menšie. Čiže ja by som tiež si myslel, že po dôkladnej analýze treba z rôznych strán zobrať ľudí, aj tých, čo sú proti tomu, aj tých, čo sú za to, a tak možno nejakú nadáciu spraviť z toho, ale so zárukou, že peniaze, ktoré sa tam dajú na umenie, na vedu, na literatúru, tak sa naozaj vrátia týmto ľuďom, a že to bude transparentné. Ja si myslím, že aj toto je transparentné, niečo na tom webe sa dá prečítať o schôdzach, že Literárny fond dal niekomu nejaké štipendium. To som voľakedy dávnejšie pozrel, iste to je aj teraz tam.
Pár slov teraz ešte k spisovateľom, až dovolíte, poviem. Tam je situácia zlá. Ja neviem, ako je to inde, no možno herci majú dabingy a majú neviem ešte čo. (Reakcia z pléna.) To je chyba, tak vás musíme do niečoho angažovať. Proste herci, si myslím, aj viac protestujú proti tomu, lebo tí majú tých džobov, si myslím, viacej, beží tá televízia stále na mnohých kanáloch, občas nejaký film, možno zahraničný. Ale nie som kompetentný k tomu hovoriť. Ale u spisovateľov je naozaj situácia zlá, by som povedal, až taká ponižujúca. Voľakedy sme im hrdo hovorili inžinieri ľudských duší. Ale dneska by som ich nazval tak, že sú chudáci. Aj výtvarníci, sochári, skladatelia tiež to majú zlé, skôr, by som povedal, v mnohom možno aj horšie ako za minulého režimu, keď aspoň niektorí tí privilegovaní sa dostali k tomu. Dneska sa dostať na nejakú výstavu a niečo predať je veľmi, veľmi zložité. Pamätáte sa, ešte na zjazde v roku 1967 spisovatelia zahájili ten tzv. obrodný proces. Tam vyskočil Vaculík a ďalší. To bolo hrdé, že oni to začali. Aj pred rokom 1989 mnohí zo spisovateľov pripravovali pád komunizmu už cez Kultúrny život alebo iné vystúpenia. Vtedy byť spisovateľom, to bolo iskrenie myšlienok, nových nápadov, ale často nebojácne veci, ale aj lojálne trápne, ale aj nebojácne. Určite za totality boli, dajme tomu, tí lojálni, režimom privilegovaní, ale po roku 1989 nový systém skutočne mlel všetkých rovnako a tlačil tých, ktorí zostali alebo ktorí sa o niečo snažili, aby sa spolitizovali, aby vždy boli kamaráti s tými, ktorí momentálne tie peniaze môžu rozdať. Jasný je cieľ spisovateľa, napísať knihu a vydať ju. Čiže, samozrejme, na to potrebuje v prvom rade peniaze. Dnes bez kampane nepredáte ani budúcu Nobelovu cenu za literatúru. Nikto si ju nevšimne. Dneska ten reťazec, teraz iste je to tak aj u iných umelcov, spisovateľ, vydavateľ, distribútor, kníhkupec absolútne nefunguje, najmä v neprospech spisovateľa, vydavateľa. Celkový rabat napríklad na distribúciu je až 55 %, to znamená, kniha, ktorá sa predáva za 10 eur, stála iba 5 eur, 5 eur si z toho berie vlastne distribútor. Čiže vlastne na knihách zarábajú tí, čo pre ich kvalitu absolútne nič neurobili. Dokonca majú ich vo svojej distribúcii a ani ich nepropagujú, nereklamujú, to nechávajú všetko na vydavateľa a na spisovateľa, ktorí často nemajú na to čas. Čiže model je potom taký, že je 10-eurová kniha, z toho ide jedno euro štátu, dneska je 10-percentná daň, na cenách sa to, žiaľ, neprejavilo, knihy majú to privilégium, 3 eurá na tlačiareň, 5 eur na distribúciu a jedno euro, to posledné, na redakčné úpravy, fotografie, grafiku, obálku a aj spisovateľovi. Potom vidíte, že každý z nich sa teší, že zadarmo, bez honoráru vlastne niečo vydá. A naozaj potom je to tak, že zo 100 ľudí, keď ide o vydavateľov, tak vám 100 ľudí povie: „Berieme knižku, zajtra ju vydáme, o tri dni je tu, to sa digitálne dneska dá, len doneste si peniaze. A, samozrejme, keď si ich donesiete, tu máte 500 kníh a teraz si ich distribuujte.“ Ja som túto metódu použil, myslím si, úspešne, ale nie každý má na to silu a energiu a proste čas.
Vážení, už záverom len ešte snáď trocha to súvisí tiež s fondmi. Viete, že boli veľké diskusie okolo Budmeríc. Ale boli v tom aj hudobníci (Dolná Krupá), výtvarníci (Moravany). Ja som si dovolil napísať ministrovi kultúry tuná otvorenú otázku na túto tému. Okolo Budmeríc boli veľké domnienky o privatizácii, o ich ukradnutí umelcom. A chodili tam delegácie si to pozerať a tak ďalej. No je tomu asi pol roka. Pán minister mi napísal relatívne dobrú odpoveď na tému, čo bude s Budmericami, pričom záver bol asi taký, a to je dobré si zopakovať, že na tento rok sa dalo 1,3 mil. eur na renováciu Budmeríc a Budmerice nebudú patriť, vtedy to bolo spomenuté, slovenskému Literárnemu fondu, ale budú patriť nejakej inej spisovateľskej organizácii, Národnému literárnemu centru. To bola domnienka, a budú tam môcť znova chodiť spisovatelia na tvorivý pobyt alebo na konferencie, semináre a tak ďalej. Dokonca minister povedal, že aj hudobníkov a výtvarníkov a ďalších s ich zväzmi by sa dalo tam dostať, aby tiež tam mohli chodiť, aby to nebolo prázdne, aby to snáď nebolo také, že rum tam stojí desaťkrát menej ako inde.
Ešte posledná vec. V Bratislave, viete, spisovatelia mali krásnu budovu na Laurinskej 2, viem, že budova je už či predaná alebo prenajatá. Tam dole bola dobrá reštaurácia, taká lacná dobrá pre spisovateľov so 400-korunovými penziami, starkí tam vždy chodili. Aj to už je vo veľkom ohrození. A hneď vedľa bola predajňa literatúry, atraktívna na vynikajúcom mieste v strede Bratislave, ktorá už dávno bola likvidovaná. Ale aj to chcem povedať, že dokedy nebola zlikvidovaná, tak to tam bolo tak spolitizované a polarizované ešte od čias pána Mečiara, bohužiaľ, že tam prakticky len kamarátov zobrali. To som ja stokrát hovoril. Hovorili sme, že keď vyprší ich zmluva, tak sa to všetko dá na pôvodnú literárnu tvorbu. Tá zmluva ešte ani nevypršala a celá predajňa sa likvidovala. Myslím, že tam je móda teraz.
Vážení, ja som vlastne chcel povedať len pár aspektov z rôznych strán. Oceňujem to, že sa nájdu nové spôsoby financovania. Nezabudnime na spisovateľov, umelcov, sochárov, hercov a tak ďalej. A keď dáme a), že to chceme takto, tak b) už musíme vedieť, ako to naozaj bude, aby nenastalo nejaké vákuum, do ktorého tí ľudia padnú, pričom financovať sa to bude ešte horšie ako predtým. Ďakujem.

Vážený pán minister, veľmi pekne ďakujem za kvalitnú odpoveď. Chcem povedať, že ja som k tomuto prípadu neprišiel na ulici, ale ja chodím na ten klub často, na ich zápasy. Majú 17 súčasných mužstiev a ja mám určitý srdcový vzťah k tomuto. A nielen ja, ale aj niektorí členovia vašej vlády, pokiaľ viem.
Zdalo sa mi, že to pochybenie štátneho úradníka naozaj bolo zámerné, proste nezverejniť na webovej stránke nájomnú zmluvu s týmto klubom. A miesto toho, aby po upozornení kontrolórky sa to nejakým spôsobom odstránilo, tak oni zneplatnili sumu, areál predali anonymnému občianskemu združeniu, ktoré nemá žiadny vzťah k futbalu. Ja som skôr si myslel, že najmä po snáď straníckej linke je možné niečo intervenovať. A metódy pani starostky Hanulíkovej sa mi zdajú také zvláštne, neférové. Odmieta komunikovať ako s rodičmi, tak aj so zástupcami klubu. Miesto toho, aby odvolala toho chybujúceho úradníka, alebo ho nejako pokarhala, tak vlastne ignoruje aj uznesenie miestneho zastupiteľstva v Karlovej Vsi.
Ide nám o šport, ide o to, aby decká nepili, nefajčili, nedrogovali, športovali. Tu je jeden z takých príkladov a naozaj je to široká komunita ľudí, ktorí sa venujú športu a najmä futbalu. Takže rád by som im pomohol bez hocijakých iných postranných záujmov.
Ďakujem pekne.