Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister, som vďačný kolegovi Hrnčiarovi, ktorý mi povedal, ako sa môžem stať prvým. Spravil som to. A fakt, že mal pravdu. Som ti dlžný voľačo.
Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.
Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.
Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.
Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.
Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď podnetov by sme viac nasali z verejnosti.
Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je, aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.
Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.
Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.
Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.
Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.
K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.
Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.
Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.
Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.
Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane. Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.
K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.
Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.
Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.
Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.
Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.
Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.
Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.
Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.
Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.
Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.
Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.
Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.
Ďakujem.
