V prvom rade pekné ráno všetkým. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť môj návrh zákona, ktorý vychádza z aktuálneho právneho stavu potvrdeného aj judikatúrou aj z faktickej sily prezidenta.
V prvom rade musím povedať, že si uvedomujem, že nejdem predkladať ľahkú vec, resp. jednoduchú vec, čo sa týka politických záujmov, ale predsa by som rád využil svoje právo a túto iniciatívu predložil. S ohľadom na sústavu najvyšších štátnych orgánov, spôsob ich kreovania, ako aj vzťahy medzi nimi Slovenská republika sa doktriálne, politicky aj historicky radí k parlamentným demokraciám alebo forma k vládam, kde dominantnú úlohu má parlament, a to i napriek tomu, že sa môže zdať, že to tak nie je, keďže väčšinu schválenej legislatívy predkladá práve vláda.
Ešte predtým mi dovoľte v krátkosti niečo z kuloárnych debát o tomto návrhu, kedy musím priznať, že tento návrh sa nestretol s veľkým pochopením mojich kolegov – tak z vládnej strany, ani z opozície. A ja si nerobím ideály o tom, že ten návrh zákona prejde. Ale myslím, alebo som presvedčený, že je namieste otvoriť diskusiu o tom, v akej forme vlády alebo aká forma vlády je v Slovenskej republike a aké postavenie má pán prezident.
Dovoľte mi na úvod trošku takého teoretického kontextu z teórie štátu. Aby sme možno mali prehľad o tom, aká je aktuálna teória, možno aj tá minulá o tom, aká je tá správna forma vlády alebo aké sú formy vlády. Faktom je, že teoretické delenie na parlamentnú alebo prezidentskú formu vlády je dnes nezriedka náročné, pretože podľa môjho názoru už je dávno prekonané, a to najmä z dôvodu politických záujmov, politickej vôle, ktorá nezriedka, ak nie vždy, odzrkadľuje práve demokratické princípy, a to je vôľa ľudu a zodpovednosť ľudu. A teraz nehovorím o posledných rokoch, hovorím o kontexte desať, dvadsať, tridsať, možno sto rokov.
Zjednodušene povedané, silnejšie postavenie parlamentu v tých ideálnych podmienkach a pri teoretických teda východiskách, parlamentná forma vlády sa prejavuje hlavne v tom, že zloženie vlády je priamo odvislé od toho, ako dopadnú voľby do zastupiteľského zboru. Teda aká bude vláda, je podmienené výsledkami volieb. Na druhej strane pri prezidentskej forme vlády tento systém charakterizujú dve veci, a to je hlavne, že prezident je na čele výkonnej moci a zároveň, čo je v teórii pomerne základné, je volený priamo občanmi.
Faktické ústavné systémy sú však kombináciou oboch týchto prvkov alebo oboch prvkov typických pre rôzne formy vlád. Inými slovami povedané, ústavný systém každého štátu nesie autentickú pečať historických, sociálnych, geopolitických okolností, ktoré ho formujú a ktorých je výsledkom. Teda nedá sa len povedať, že toto je teória a takáto bude prax. Teda nie je iba, len parlamentná forma vlády a prezidentská forma vlády. Tak ako nie je všetko čierne ani biele, aj v ústavnej praxi existuje mnoho odtieňov vládnych foriem.
A Slovenská republika má z pohľadu historického vývoja, forma vlády má osobitú pečať, na ktorú si myslím, že môžeme byť právom hrdí. A treba povedať, že naše spoločenstvo nemalo to šťastie, že by ho pred stáročiami generácia otcov zakladateľov, ako to bolo v Spojených štátoch amerických, konštituovala do formy, ktorú by následne a pomerne jednoducho zhutňovala ústavná prax omnoho viac ako ústavodarné generácie, ako to vidíme v parlamente našom. Našu pomerne krátku ústavnú tradíciu definuje ústavodarca, teda tento parlament, hlavne tento parlament. Teda parlament a výsledky jeho legislatívnej tvorby v podobe tak dobrej, ako aj zlej a celkom často vyvažovanej ochrancom ústavnosti, teda Ústavným súdom.
Hoci dnes platný základný zákon štátu nie je starcom, má pomerne živú históriu aj napriek tomu, že má iba 20 rokov. Zmeny, ktoré boli urobené do základného zákona štátu, boli zásadné a bolo ich vzhľadom na krátkosť času, ako existuje ústava, bolo ich pomerne veľa. Ústavodarný orgán v čase prijímania zvolil formu vlády s dominantným postavením parlamentu, ako som povedal, pričom v konkrétnej podobe zakotvil aj postavenie prezidenta a jeho právomoci. Od tej doby však nastalo niekoľko zmien.
Práve udalosti v posledných rokoch ukazujú, že ústavný systém Slovenska nie je súborom nemenných noriem vytesaných do kameňa, ale živým organizmom, ktorý sa neustále vyvíja a adaptuje na širšie celospoločenské podmienky. V politických pnutiach sa funkcia prezidenta vykryštalizovala do priamej voľby. A toto rozhodnutie dnes nielenže dramaticky posilňuje samotnú funkciu prezidenta, ale aj akýkoľvek jeho počin. Akýkoľvek počin prezidenta má ďaleko silnejšiu legitimitu ako pred tým, kedy nebol volený priamo, ale týmto parlamentom. A zároveň sa vytvára obrovská priepasť medzi kvalitou jeho prv nastavených právomocí a silou priameho mandátu.
Isto možno na tomto mieste komparovať ústavné systémy Anglicka, Nemecka, Francúzska, Spojených štátov a odôvodňovať ich vhodnosť, či už inštitúcií, prípadne vzťahov medzi orgánmi, ale nemyslím si, že je to namieste vzhľadom na náš právny systém. Dnes je podľa mňa omnoho dôležitejšia reflexia tak na domácu ústavnú prax a momentálny ústavný stav, ako aj pochopenie doby a aktuálnych poryvov v ústavnoprávnej rovine. Nie je to len sila osobnosti toho-ktorého prezidenta či sila mandátu, ktorou je vybavený, ale aj línia razená momentálne ústavodarcom, ale aj tým, ktorý chráni ústavu, a to je Ústavný súd.
Prezident Slovenskej republiky, dámy a páni, dnes nie je iba reprezentatívna funkcia. A toto nehovorím ja, toto hovorí Ústavný súd. Najmä v kauze Čentéš dal Ústavný súd celkom jasne najavo, že prezident nie je iba osoba, ktorá stojí na čele, ale má právo a dokonca povinnosť aktívne konať. V niektorých parlamentných republikách je pretavenie týchto princípov dané aj do toho, že prezident má zákonodarnú iniciatívu. Nie je to nič nezriedkavé. Nebudeme ničím výnimoční. Existujú parlamentné republiky, kde to existuje. A ja sa pýtam: Prečo nie u nás? V čom je ten zásadný problém? Prečo nepripojiť k výborom, poslancom a vláde, ktorí majú zákonodarnú iniciatívu, aj prezidenta Slovenskej republiky?
Teoretické východiská som sa pokúšal aspoň v krátkosti pomenovať, ale teraz možno čistý pragmatizmus, ktorý, myslím si, že nie tento parlament, ale naše spoločenstvo potrebuje počuť. Možnosť predkladať zákony hlavou štátu má svoje opodstatnenie najmä v prípadoch, ak je vo funkcii prezidenta nepolitický a nadstranícky prezident, pretože ten je prirodzene izolovaný od politických bojov o priazeň voliča. Nepodlieha politickým tlakom a dokáže omnoho citlivejšie zohľadniť verejný záujem, ktorého potreba je omnoho viac zvýraznená v čase krízy. A či chceme alebo nechceme, my sa v tej kríze stále nachádzame.
Zároveň čo je treba určite povedať, je, že predloženým návrhom zákona sa žiadnym spôsobom neobmedzuje moc parlamentu alebo vlády. Parlament má stále ponechanú možnosť predložený návrh zákona prerokovať a neschváliť. V tomto ohľade sa absolútne nič nemení. Súčasná skrytá zákonodarná iniciatíva, ktorou prezident disponuje v podobe práva prezidentského suspenzívneho veta, nemôže dostatočným a efektívnym spôsobom reagovať na nedostatky a chyby v zákonoch schválených v legislatívnom procese. Príkladom môže byť, a to si určite spomeniete, vrátenie novely Obchodného zákonníka, kde prezident dal potenciálne konštruktívne návrhy, avšak nemohol ich pretaviť do konkrétnych návrhov, iba ich pomenoval, že je na tom zákone ešte čo robiť, a ako taký, keďže nemá zákonodarnú iniciatívu, ten návrh zákona vracia späť bez akýchkoľvek zmien v zásade.
V zhrnutí povedané platí, že prezident Slovenskej republiky dnes disponuje takými tromi základnými právomocami, respektíve kompetenciami, a to je, že je oprávnený podať návrh zákona s pripomienkami, podpisuje zákony, prípadne podáva návrh na posúdenie návrhov zákonov, či sú v súlade s ústavou. Nie zákonodarná iniciatíva. Dnes to nie je možné, ale ja som presvedčený, že je potrebné sa zamyslieť nad tým, že prezident, jeho faktická a právna moc je ďaleko silnejšia, ako bola nastavená, keď sa kreovala ústava. Jedna z ciest, ktorá vedie k odôvodnenému posilneniu právomocí prezidenta, je priznanie zákonodarnej iniciatívy. O tom je tento návrh, pretože týmto spôsobom sa vytvorí priestor pre efektívnejšiu ingerenciu do výkonu zákonodarnej moci parlamentu najmä v prípadoch, kedy zastupiteľský zbor zlyhal vo svojich elementárnych úlohách, teda v situáciách, kedy svojou činnosťou ignoruje reálne potreby ľudí. Priznaním zákonodarnej iniciatívy bude okrem iného vytvorená poistka pre prípady, kedy politické subjekty odmietajú, respektíve odkladajú riešenie dôležitých problémov občanov alebo celého spoločenstva, a to z dôvodu, že sú pre ne politicky riskantné, neprijateľné či jednoducho nepovšimnuté.
Tu je namieste otázka: Myslíte si niekto, že to, čo sa nachádza v sociálnych balíčkoch, nebolo potrebné pred tromi rokmi? Nebolo potrebné pred tromi rokmi riešiť minimálny dôchodok, zvýšenie hranice odmien, teda zvýšenie hranice odmien študentov, za ktoré sa neplatia odvody, či rozšírenie kapacít škôlok? Alebo možnosti zavedenia práva na odpočet DPH až potom, ako bude uhradená faktúra? Toto všetko je na stole viac ako tri roky. Ale táto vláda mala mandát to zmeniť už pred tromi rokmi.
Ako som povedal, prijatím môjho návrhu sa nezoberie parlamentu žiadne právo, ktoré má. Parlament bude môcť aj naďalej návrh zákona neschváliť.
A na úplný záver, veľmi zjednodušene povedané. Prezident dnes je oprávnený v negatívnej rovine hasiť, čo parlament domrvil, a v tej pozitívnej rovine sa mu nepriznáva právo podieľať sa na kreácii a zlepšovaní právneho poriadku. Táto disproporcia je na ujmu nielen občanom a aj nám poslancom, ale aj na ujmu kvalite ústavného a podústavného právneho stavu. A teda bije sa s predchádzajúcimi počinmi tohto parlamentu, ako aj orgánu, ktorý chráni ústavu, ktorý vyložil, že prezident nie je len reprezentatívna funkcia. Predložené je teda v súlade s faktickým aj právnym stavom vyjadreným v rozhodnutiach Ústavného súdu, aby mal prezident silnejšie právomoci.
Ďakujem pekne za vypočutie.
