Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som predložil poslanecký návrh novely zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Dámy a páni, od 1. januára 2013 sa za príjem zo závislej činnosti podľa zákona č. 598/2003 Z. z. o dani z príjmov považuje aj odmena za výkon funkcie predsedu, člena a zapisovateľa volebnej komisie, predsedu, člena a zapisovateľa komisie pre referendum a sčítacieho komisára. Táto zmena v praxi spôsobila nemalé komplikácie, keďže okrem povinnosti uhradiť daň priniesla aj povinnosť zaplatiť z týchto odmien poistné na zdravotné poistenie. Samosprávy tak musia na jeden deň konania volieb nahlasovať do zdravotných poisťovní desaťtisíce členov volebných komisií a zároveň ich deň po voľbách zo zdravotných poisťovní odhlásiť.
Tento problém sa naplno prejavil prvýkrát na jeseň minulého roku, keď sa uskutočnili voľby do samosprávnych krajov, kedy kvôli poistnému vo výške 1,58 eur, čiže jeden člen okrskovej volebnej komisie zaplatí zo svojho príjmu zdravotnej poisťovni euro päťdesiatosem, boli samosprávy po celom Slovensku zavalené úplne zbytočnou administratívou. V tomto roku je ten problém ešte vypuklejší, keďže máme štyri volebné dni.
Predpokladaná novela preto navrhuje vyňať odmeny za výkon funkcie predsedu, člena a zapisovateľa volebnej komisie, predsedu, člena a zapisovateľa komisie pre referendum z príjmov zo závislej činnosti, z ktorých je potrebné platiť poistné na zdravotné poistenie. Zjednotil by sa tým výber poistného do zdravotných poisťovní s výberom odvodov sociálneho poistenia, keďže za členov volebných komisií sa už v súčasnosti neplatia odvody do sociálneho poistenia.
Navrhovaná zmena by teda zásadne znížila administratívne zaťaženie samospráv, keďže samosprávy nebudú nútené vypĺňať desaťtisíce prihlášok a odhlášok do zdravotného poistenia pre členov volebných komisií. Zároveň znižuje administratívne zaťaženie zdravotných poisťovní, ktoré nebudú musieť spracovávať desaťtisíce prihlášok a odhlášok pre každý kus pre euro päťdesiatosem. Samozrejme, zvýši sa tým aj odmena členov volebných komisií, o to 1,58 eur im zostane trošku vyššia odmena za ich prácu, čo samozrejme má pozitívny vplyv pre, sociálny vplyv pre týchto členov volebných komisií. Samozrejme, je dôležité posúdiť aj dopad na verejné financie, ktorý tu je nejaký, ale to porovnanie s administratívnymi nákladmi vychádza s objemom peňazí, ktoré ide do zdravotných poisťovní zo strany štátu, vychádza ako veľmi malý, až zanedbateľný dopad na verejné financie.
Napríklad v roku 2012, tento rok mám spracovaný, nemám samozrejme spracované ešte prezidentské voľby, neviem dnes povedať, koľko bolo členov okrskových komisií na celom Slovensku. Ale to, čo mám spracované, je rok 2012, kedy sa uskutočnili posledné parlamentné voľby. Ak by vtedy už tento zákon bol platil, keďže platí až od 1. januára 2013, tak dopad by vyzeral takto: v roku 2012 v parlamentných voľbách bolo 69 283 členov volebných komisií, čo by znamenalo 138 566 administratívnych úkonov na strane samospráv, prihlásenie, odhlásenie, ale aj na strane troch zdravotných poisťovní, čiže prihlásenie, odhlásenie, spojených s vyše osemtisíc vykonaných platieb zo strany samosprávy kvôli cca 384-tis. eurám. Tu si treba uvedomiť, že tých 384-tis. eur je súčet toho poistného, čo zaplatí člen okrskovej komisie za ten jeden deň, keď bol v tej komisii, čo je 1,58 eur krát 69 283 členov okrskových komisií. Vychádza to na približne, zaokrúhľujem 110-tis. eur, ale samozrejme, treba si uvedomiť, že v zmysle zákona o zdravotnom poistení 4 % poistného platí poistenec zo svojej činnosti a 10 % zaplatí zamestnávateľ. V tejto chvíli je zamestnávateľom samospráva, čiže tá za každého člena volebnej komisie zaplatí jednorazovo 3 eurá 95 centov, to znamená, dokopy je to 273-tis. zhruba eur, dokopy je to teda odhadom tých 384-tis. eur zaokrúhlene.
Tu si ale treba uvedomiť, že v tejto chvíli, samozrejme beriem pripomienku, že 400-tis. eur bezmála je už veľa peňazí. Tu si ale treba uvedomiť ďalší paradox, že vlastne finančné prostriedky, ktoré zaplatí do zdravotného poistenia samospráva, tieto finančné prostriedky štát komplikovaným systémom prostredníctvom okresných úradov uhrádza samosprávam len preto, aby boli naspäť zaplatené do systému verejného zdravotného poistenia. Z pohľadu platieb štátu do systému verejného zdravotného poistenia ide pritom o zanedbateľné finančné prostriedky, lebo si uvedomme, prosím, že štát platí za takzvaných poistencov štátu ročne z verejných zdrojov, teda zo štátneho rozpočtu, 1,2 mld. eur. Čiže tieto finančné prostriedky predstavujú z tohto objemu tri desatiny promile, čiže 0,03 %.
Keď by sme mali záujem, ja som to nenavrhol do tohto návrhu zákona, ale ak by sme mali záujem kompenzovať tieto finančné prostriedky a teda zachovať tieto zdroje pre zdravotníctvo, bolo by to možné napríklad navýšením platby za poistencov štátu o 0,01 percentuálneho bodu. Čiže ak by sme platbu za poistencov štátu zo 4 % zvýšili na 4,001 %, teda o jednu stotinu percenta, o jednu tisícinu percenta, o jednu stotinu promile, tak by tieto finančné prostriedky priamo štát poukázal do fondov zdravotných poistení a nemusel by to komplikovaným spôsobom cez obvodné úrady, cez samosprávy posielať naspäť.
Myslím si, že náklady na túto celú mašinériu, ktorú je potrebné pre jeden deň volieb vykonať pre odvody do zdravotného poistenia, administratívne náklady samosprávy, ktoré nemáme vyčíslené, lebo bola by to veľmi náročná robota teda požiadať všetky samosprávy, koľko s tým majú nákladov. Ale administratívne náklady zdravotných poisťovní približne vyrovnávajú konečný zisk, ktorý zdravotné poisťovne z toho majú a zbytočne komplikujú predovšetkým prácu samospráve.
Ja som túto novelu pripravil aj preto, lebo som bol oslovený v priebehu januára, keď som navštívil mnohých starostov v košickom kraji, úradníkmi, úradníčkami na obecných úradoch, kde je väčšinou jedna úradníčka mnohokrát na polovičný úväzok v tých malých obciach, ktorá, ktoré doslova boli nešťastné tým, že sú zavalené obrovským množstvom zbytočných administratívnych úkonov vo vzťahu k zdravotným poisťovniam, ale aj tým napríklad prípady, že teda dotyčná pani chodí na prácu, ktorá bola vo volebnej komisii, do Rakúska, má rakúsku zdravotnú poisťovňu, čiže museli ju, urobiť nahlášku do rakúskej zdravotnej poisťovne, ktorá im teda odpísala, že to 1,58 euro od nich naozaj nechce. Teraz vlastne ale okresný úrad poslal tých 3,95. Teraz treba dobropisovať naspäť tých 3,95, že vlastne to nemajú kde poukázať. Proste obrovská mašinéria pre veľmi malý objem peňazí, ktoré omnoho elegantnejšie, ak to štát chce kompenzovať zdravotným poisťovniam, dokáže riešiť tým, že zvýši platbu štátu za svojich poistencov o jednu stotinu promile voči tomu, čo v súčasnosti platí.
Dámy a páni, tento poslanecký návrh nemá významný vplyv na rozpočet verejnej správy, ako som aj, myslím, veľmi podrobne vysvetlil, keďže napriek zanedbateľnému zníženiu príjmov zdravotných poisťovní zároveň prináša administratívne a transakčné úspory pre samosprávy a zdravotné poisťovne. Návrh zákona má mierne pozitívny sociálny vplyv, keďže mierne zvyšuje čistú odmenu členov volebných komisií. Návrh zákona nemá vplyvy na podnikateľské prostredie, životné prostredie, ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonmi, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a právnymi predpismi v Európskej únii.
Na záver mi ešte dovoľte, dámy a páni, povedať, že navrhujem spolu s kolegom Kaníkom, aby tento zákon nadobudol účinnosť už dňom vyhlásenia, čo vzhľadom na to, že sme teraz v prvom čítaní a druhé čítanie bude na nasledujúcej schôdzi, mohli stihnúť tak, aby bol účinný už v deň konania volieb do Európskeho parlamentu, 24. mája, aby sme tým samosprávam čím skôr vedeli pomôcť s týmito zbytočnými administratívnymi úkonmi. Ide naozaj o technické riešenie, preto vás, dámy a páni, chcem poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za vystúpenie, ktoré mal Jožko Mihál v pléne a rád by som k tomu povedal aj niekoľko poznámok. Absolútne súhlasím s tým, aby sme miesto vyplácania sociálnych dávok od určitého počtu detí prešli radšej na model daňového bonusu, aby som to zjednodušil, daňového zvýhodnenia. Myslím si, že tá hranica by mohla byť pri štyroch deťoch. Čiže sociálne dávky na tri deti a potom daňové zvýhodnenie, čo je zároveň motivujúce aj pre pracujúce rodiny, ale je to motivujúce aj z pohľadu toho, že pracovať sa musí oplatiť a nešpekulovať so sociálnymi dávkami.
Čo sa týka materského, absolútne s tým súhlasíme, je veľmi dobré, že sa nám to podarilo počas tej krátkej vlády Ivety Radičovej predĺžiť z 28 na 36 týždňov a z 50 % na 65 %. Ten cieľ, ktorý sme my onehdy mali vo volebnom programe v roku 2010, je podľa mňa niečo, čo by sme sa mali dlhodobo snažiť dosiahnuť, aby materské bolo v priebehu celého roka vo výške mzdy, s ktorou žena išla na materské. A tieto opatrenia, aj to prvé aj to druhé, by som nenazval, ani v podstate v súvislosti s rómskou reformou ani nespomínal. Toto je klasická prorodinná politika. Ja si myslím, že rodine nepomôže to, že to napíšeme do ústavy, aj keď je to veľmi dôležité rodine pomôcť, že keď budeme naozaj prijímať také opatrenia, aby pracujúci ľudia mali záujem mať tri, štyri, päť detí. Dnes nemajú, lebo je to pre nich jednoducho aj ekonomicky nevýhodné mať viac ako dve deti. Mám tri, mohol by som o tom chvíľu rozprávať, prečo je s tým ekonomický problém.
Na záver, krátka poznámka k volebnému právu. Myslím si, že obmedzovať volebné právo je protiústavné a s tým by bol vždy problém. Skôr by som ale diskutoval o tom, aké kvalifikačné predpoklady by mal spĺňať taký starosta. Ten by už čítať, písať a mať skončenú strednú školu mohol, keď mu prenášame kompetencie zo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja by som sa chcel poďakovať pánovi poslancovi Hlinovi za jeho vystúpenie. Väčšinou, keď vystúpi, tak mám voči niektorým pasážam jeho vystúpenia nejaké výhrady, ale dnes s ním musím na 100 % súhlasiť. Naozaj je to tak, že táto téma sa stala do určitej miery aj nejakým marketingovým produktom, ako každý si chce prisvojiť, ako to rieši, ako dáva nejaké návrhy, ako o tom diskutuje. Ten popis pána poslanca, ako teda začala rómska reforma, ako to bolo na verejnosti predovšetkým komunikované zo strany pána ministra vnútra, predovšetkým musím povedať, naozaj bol viac-menej marketingový ťah aj vzhľadom na to, že to, čo sa zatiaľ po dvoch rokoch podarilo, je novela zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktorá v praxi funguje veľmi problematicky.
Musím povedať, že ja chcem byť v tejto veci otvorený a my keď dávame návrhy zákonov, samozrejme aj nás môžete obviniť z marketingu, ale pozrite sa na balkón, koľko je tu novinárov. Keď zvoláme tlačovku s Ľudovítom Kaníkom a hovoríme o tomto probléme, už to novinárov nezaujíma, lebo niečo nové by sme mali na tej tlačovke urobiť, niečo škandalózne, niečo bulvárne, niečo vzrušujúce. Ale nič nové, škandalózne, bulvárne, ani vzrušujúce nemáme, dokonca ani stála diskusia nepomáha riešeniu tohto problému. Pomôže len to, čo povedal Lojzo Hlina, keď od ľava doprava, od stredu, hore, aj dole, aj doľava, aj doprava si povieme, že tu máme problém a začneme ho riešiť a budeme prijímať riešenia, ktoré vôbec nebudú populárne a vôbec nám neprinesú politické body, ale sú to riešenia, ktoré musíme začať prijímať v tejto chvíli. Diskutovať o tom môžeme, ale v tom prípade, ak to skončí prijatím konkrétneho riešenia. Zatiaľ sa to, bohužiaľ, veľmi nedeje.

Ďakujem pekne všetkým, ktorí na mňa reagovali. Idem odzadu a v takto rýchlom tempe, lebo tých reakcií bolo celkom dosť. Tá moja prvá poznámka je, naozaj aj mňa trošku mrzí, že o tom diskutuje viac-menej len opozícia, ako povedal aj pán poslanec Viskupič. Trochu ma to mrzí, ale myslím si, že tento problém nie je ani opozičný ani vládny, tento je problém Slovenska, ktorý potrebujeme riešiť. Žiadne búrania, ako povedal pán poslanec Mičovský. Naozaj hovoríme o tom, že tento zákon bude platiť pre nové čierne stavby po dni účinnosti tohto zákona, umožní len stavebnému úradu postupovať v zmysle legislatívy.
K pánovi poslancovi Viskupičovi len jeden dôvetok, že áno, je pravda, že rómske osady tu vznikajú od Márie Terézie. Treba ale povedať, že výrazne ich vzniku napomohli komunisti v 50. rokoch, keď prijali zákon o zastavení kočovania a jednoducho z vozov zobrali kolesá, aby som bol ľudový a tým pádom i usadili rómsku komunitu, ktorá má kočovanie v sebe. To je práve to, čo som povedal, že je to určitý stereotyp ich správania počas uplynulých storočí.
Súhlasím s pani podpredsedníčkou Jurinovou a dávam jej džentlmenskú ponuku, že keď podporí tento návrh zákona, tak v druhom čítaní ak budeme, tak kľudne tie štyri deti na získanie rodičovského príspevku môžme dať vonku a rodičovský príspevok môže byť pre všetky deti, ale tá motivácia odpracovať 270 dní za ostatné štyri roky aspoň u jedného rodiča je veľmi potrebná podľa môjho názoru.
A posledná poznámka k Ľudovi Kaníkovi, len tak pre ilustráciu naozaj, vykonateľnosť exekúcie sociálnych dávok pri opakovaných priestupkoch je nevykonateľná. Tak si predstavte tri priestupky po 200 euro, to je 600 euro za každý 50 eur bloková pokuta, to je 750 euro, zo 62 euro bude 750 euro koľko rokov splácať v akej splátke? To je nevykonateľné prakticky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte mi, aby som k predmetnému návrhu zákona, poslaneckému, ktorý predkladáme s kolegom Ľudom Kaníkom, povedal svoj postoj a možno aj tie jednotlivé opatrenia, ktoré pán spolunavrhovateľ Kaník na úvod pri predkladaní tohto návrhu zákona povedal, tak dokreslil, alebo viac vysvetlil, priblížil, ako by to v praxi malo fungovať.
Hneď na úvod by som rád povedal, že tento návrh zákona prináša aj niektoré nové prvky, ale prináša aj riešenia, ktoré opakovane v tomto funkčnom období predkladáme spolu s kolegom Kaníkom v pléne Národnej rady. Viem, že správna otázka by možno bola, že prečo to robíme, keď to raz niektoré opatrenie Národná rada odmietla, tak prečo prichádzame znovu s tým istým istým opatrením v nejakej inej novele zákona? Tá odpoveď je veľmi jednoduchá. Ak by Národná rada medzitým prijala nejaké iné dobré opatrenie, ktoré by riešilo tento problém, tak by sme s kolegom Kaníkom usúdili, že teda je zbytočné prichádzať s týmito opatreniami.
Faktom ale je, že v marci bol polčas vládnutia vlády Roberta Fica. Pomaly sa blíži aj polčas splnomocnenca vlády pre rómsku problematiku a musím povedať, že trošku mi chýbajú riešenia. Nechcem byť kritický. Ja teraz nechcem vyvaliť problémy na niekoho druhého. To nie je fér. Trošku mi chýbajú tie riešenia. Zákon o hmotnej núdzi, ktorý tu bo schválený z dielne ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, zatiaľ v praxi nefunguje. Veľmi dobre to viete. Starostovia to vedia najlepšie. Možno v tých veľkých aglomeráciách, veľkých dedinách, kde je povedzme nad dve tisíc obyvateľov, prípadne v malých mestách, kde nie je až taká ale početná rómska komunita, kde je ten problém najvypuklejší, ako tak ešte funguje pravidlo, že teda na plnú výšku dávky v hmotnej núdzi je potrebné odpracovať nejaký objem verejnoprospešných, aktivačných, malých obecných prác, malých obecných služieb. Faktom ale je, že úrady práce, sociálnych vecí a rodiny len teraz koordinujú s jednotlivými starostami po mikroregiónoch, ako by to nejak malo začať pomaly v tom lete fungovať. A nastáva obrovské množstvo aplikačných problémov. Teraz keby som chcel byť prorokom, tak poviem, že veď ja som vám to hovoril. Ale vôbec ma to neteší. To nás nemá čo na tom potešiť, pretože ten problém, ktorý tu existuje, valíme pred sebou.
Čiže do tejto novely zákona sme spolu s kolegom navrhovateľom dali tie riešenia, ktoré poznáte, možno trošku upravené v niektorých momentoch, ktoré skomentujem, preto, lebo si myslíme a sme o tom presvedčení, že tieto riešenia, ak by boli schválené Národnou radou a ak by prišli do aplikačnej praxe, vedeli by výrazne napomôcť problému, ktorý voláme problém marginalizovaných skupín, ktorý ja zjednodušujem, že je to problém rómskych osád. Je to problém rómskych osád. Pomenujme problém tak, ako je. Je to problém predovšetkým týchto komunít, ktoré žijú na nejakej kope, kde vzniká veľmi zaujímavá sociálna mikroklíma, kde vzniká nielen segregácia a stigmatizácia týchto ľudí, ale aj určitá getoizácia týchto ľudí, kde sa oni začnú správať určitým špecifickým spôsobom. A našou povinnosťou je podľa mňa nastaviť legislatívu tak, aby sme týchto ľudí z tej pasce chudoby, ale aj z pasce tohto geta, tejto osady ťahali vonku. Ako?
Môžme o tom veľa rečniť a organizovať konferencie, ale myslím si, že to, čo je dôležité je, aby sme zaviedli nejaké základné pravidlá. Tie tri pravidlá, o ktorých hovoríme opakovane v pléne Národnej rady, zopakujem.
To prvé pravidlo je, že musíme nastaviť celý systém sociálnych dávok tak, aby sa pracovať oplatilo. Pracovať sa musí oplatiť viac, ako poberať sociálne dávky, ako špekulovať so sociálnymi dávkami. Teda počítať, že koľko ešte vieme získať z ktorej sociálnej dávky pre mnohopočetnú rodinu tak, že vlastne sa pracovať ani neoplatí. Bohužiaľ, náš systém je stále nastavený tak, že pracovať sa hlavne týmto nízkopríjmovým, nízko kvalifikovaným skupinám jednoducho neoplatí, keď majú veľa detí. Neoplatí sa im pracovať, pretože rozdiel v príjme je dokonca negatívny v prípade, ak idú do práce.
To druhé pravidlo, ktoré razíme a myslím si, že v právnom štáte vlastne to ani nie je nič mimoriadne, to je napísané priamo v ústave, zákony platia pre všetkých rovnako. Zákon platí pre všetkých rovnako. Tu nemôžu existovať výnimky a chudoba, alebo znevýhodnené prostredie nemôže byť ospravedlnením na porušovanie zákona. Zákon nesmie byť prísny. Zákon musí byť výchovný a niečo také aj navrhujeme v tejto našej novele. Aj tento rozmer zákona chceme podčiarknuť. Ale na druhej strane nemôžme tolerovať situáciu, dámy a páni, aby zákony neplatili pre všetkých rovnako, aby tu existovala nejaká skupina ľudí, ktorá má nejakú výnimku.
A to tretie pravidlo, ktoré nie je obsiahnuté ale v tejto novele, čestne to priznávam, nie je obsiahnuté, ale o ktorom radi hovoríme, je, že musí byť práca pre tieto nízkopríjmové skupiny. Pretože my jedinú možnosť práce, ktorú dnes vieme ponúknuť pre tieto nízkopríjmové skupiny, sú aktivačné práce, malé obecné služby. To je vlastne jediné, čo dnes k dispozícii máme, hlavne v tých ťažkých regiónoch Prešovského, Košického a Banskobystrického kraja, kde je najväčšia koncentrácia týchto rómskych osád. Budem to hovoriť veľmi jednoducho. Kde proste aj kolegovia mnohí popisujete tento problém, ktorý tam existuje. Problém je ten, že viete, ako ľahko mi tu spoza tejto tribúny v Národnej rade povedať, že teda treba vytvárať pracovné príležitosti. Tam nemajú pracovné príležitosti ani príslušníci majoritného obyvateľstva.
Dnes sme svedkami v Prešovskom a Košickom kraji veľkého vysťahovalectva za prácou. Odchádzajú predovšetkým mladí ľudia. Vytvárajú komunity východniarov. Nedávno som bol vo Veľkej Británii. Tak tam máte akože pocit, že ste na Zemplíne v niektorých mestách. Toľko tam je východniarov, mladých ľudí vo veku od 20 do 35 rokov, ktorí jednoducho sa nevedia uchytiť v okrese Michalovce, v okrese Sobrance, v okrese Trebišov. A skúste sa pozrieť, ja som tak uviedol tri s takou veľmi vypuklou problematikou a skúste sa tak pozrieť, aká bola napríklad volebná účasť práve v Prešovskom a Košickom kraji. Nehovorím o výsledkoch, o volebnej účasti. Najnižšia. Ľudí to nebaví. Tí neveria, že im vieme nejak pomôcť.
Čiže tento problém je veľký. Na druhej strane musím v tejto chvíli povedať, že opoziční poslanci nemáme žiadne prostriedky a nástroje na vytváranie pracovných príležitostí. To, čo vieme urobiť a čo robíme, je, že navrhujeme znižovanie daní, že navrhujeme znižovanie odvodov, že chceme pomáhať, že prichádzame s týmito návrhmi, ale páky na to, aby sa vytvárali pracovné príležitosti, aby prišli investície na východ Slovenska, aby sa dobudovala infraštruktúra, v rozhodujúcej miere má v rukách vláda Slovenskej republiky. Vždy mala a vždy bude. Vláda je tá, ktorá má byť motorom ekonomiky, ktorá má kormidlovať ekonomiku tak, aby sa pracovné príležitosti vytvárali.
Prejdem veľmi rýchlo jednotlivé opatrenia aj s takým možno konkrétnejším dôvetkom k tomu, čo povedal môj spolunavrhovateľ.
K článku 1 by som rád povedal, že vychádza z tohto postulátu číslo jedna riešenia rómskej problematiky alebo problematiky rómskych osád, ktorú som už povedal. Pracovať sa jednoducho musí oplatiť viac, ako špekulovať so sociálnymi dávkami. V prvej časti v bode jedna riešime problém, ktorý je vypuklý. Tak si predstavte, budem veľmi konkrétny, rodinu, otec s mamou, štyri deti. Otec dostane pracovnú príležitosť na východe Slovenska bežne niečo nad minimálnu mzdu. Tam nie sú lepšie pracovné príležitosti pre nízko kvalifikovaných ľudí, alebo ľudí, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní. Ale on mal šťastie. On si naozaj našiel prácu, kde bude zarábať trošku viac ako minimálna mzda. Začnú doma počítať a zistia, že prídu o celú pomoc dávok v hmotnej núdzi, o celú sociálnu zábezpeku. Získajú jednu minimálnu mzdu, ale prídu o všetky sociálne dávky a výhody, na ktoré majú nárok. Vďaka tomu, že sú obaja dlhodobo nezamestnaní a vedia tým pádom dostávať tieto sociálne dávky, aj dávku v hmotnej núdzi. Výsledkom je, že takýto človek do práce nenastúpi.
Hovoril som vám už ten prípad a zopakujem ho znovu. Kežmarská nemocnica, pán riaditeľ mi ho rozprával. Dve veľmi sympatické ženy zo znevýhodneného rómskeho prostredia, ktoré nastúpili v rámci aktivačných prác k nemu. Robili upratovačky. Veľká spokojnosť bola s ich prácou, tak sa rozhodol riaditeľ, že im teda ponúkne pracovné zmluvy na minimálnu mzdu. A obe tieto dámy povedali. Jedna, že potrebuje mať plat 560 a druhá že nejakých 680 euro. A na logickú otázku pána riaditeľa, že no, nevtipkujte, to sú platy sestier s vysokou školou v tomto zdravotníckom zariadení, oni povedali, že oni majú tak veľa detí a budú musieť dochádzať do práce, že im sa za menej peňazí neoplatí, lebo vlastne prerobia na tom v celkovom príjme svojej rodiny.
Tento návrh, ktorý dávame, je veľmi jednoduchý. Hovorí o tom, že dávka v hmotnej núdzi by nemala slúžiť len pre tých, ktorí nevykonávajú žiadnu aktivitu a nepracujú, ale dávka v hmotnej núdzi by mala byť práve pomocou pre takú rodinu, ktorá je aktívna, chce pracovať. Dokonca si jeden z jej členov aj nájde nejakú pracovnú príležitosť a v tej chvíli by sociálny systém sa k tomu nemal postaviť tak, že prídu o dávky v hmotnej núdzi. Práve naopak. Tá dávka v hmotnej núdzi by mala v takomto prípade na hranici byť stimulujúcou a stabilizujúcou v zmysle, aby tá rodina po tom, čo si jeden jej člen nájde prácu, mala lepší príjem, ako predtým, keď bola na sociálnych dávkach.
Trošku to možno aj mení tú filozofiu, ale významnou mierou nie je, pretože celá zmena je len v tom, že dnes pri posudzovaní nároku na dávku v hmotnej núdzi sa nezapočítava 25 % príjmu zo závislej činnosti, respektíve materského. Návrh je, aby sa nezapočítavalo 40 %. To znamená logicky, ľudia v tejto hraničnej situácii zarábajúci minimálnu mzdu, jeden z rodičov v mnohopočetnej rodine s mnohými deťmi, by tým pádom mohli ešte mať nárok na túto dávku v hmotnej núdzi. Niečo podobné je aj v zákone o hmotnej núdzi. Ten motivujúci prvok vo výške 60 euro, keď si nájde prácu dlhodobo nezamestnaný, čiže nie je to nič mimoriadne.
Nie je to žiadne nové opatrenie. Je to len zvýšenie tej časti príjmu zo závislej činnosti, ktorá sa nebude započítavať pri nároku na dávku v hmotnej núdzi. Myslím si, že veľmi jednoduché, elegantné opatrenie, ktoré som ilustroval na konkrétnom prípade. To, že pracovať sa oplatí, musí platiť pre príslušníkov rómskej komunity, ale aj príslušníkov marginalizovaných skupín. Už od detstva k tomu treba ľudí vychovávať. Škola je tá inštitúcia, kde ľudia získajú významnú časť svojej výchovy a príbeh učiteliek z Dobšinej, ktorých list rezonoval na Slovensku pred minulými prázdninami školskými, je príbehom toho, kde učiteľky napriek tomu, že v škole v Dobšinej robia, čo vedia a robia veľmi dobrú robotu, napriek tomu majú obrovský problém s tým, aby vedeli niečo vôbec rómske deti naučiť. Tie deti prichádzajú neuveriteľne zanedbané z neuveriteľne sociálne zanedbaného prostredia.
Sme mali s Ľudom Kaníkom možnosť prejsť sa po tej ulici, odkiaľ tie deti prichádzajú priamo do školy. Je to ulica, ktorá vedie k školskej bráne, stojí to za to, naozaj to stojí za to, to vidieť. Ale nemyslím to akože spôsobom Safari, ako to robia niektorí naši kolegovia, že teda sa tam odfotografovať a dať si to na Facebook, ale skúsiť to zvážiť, že ak z takéhoto, ako to nazvať, domu, brlohu, prichádza ráno dieťa hladné, špinavé, neučesané, zanedbané do školy, že aký asi môže podať výkon, keď v škole nikto nepožaduje od tohto dieťaťa výkon a nikto nepožaduje od rodičov tohto dieťaťa to, aby to dieťa bolo upravené, učesané, aby malo nejaké školské pomôcky.
Ten problém nastal v tom, že keď druhá Dzurindova vláda nastavovala nejaké parametre a nastavila veľa sociálnych parametrov, napríklad príspevok za školskú dochádzku alebo známe korunové obedy, vždy tam bol motivačný prvok. Vždy tam bol motivačný prvok aj pre rodičov, aby mali záujem posielať svoje dieťa do školy, ale aj pre tie deti, aby mali záujem dosahovať nejaký výkon. Tá motivácia je jednoduchá. Príspevok za školskú dochádzku dostane ten, kto chodí do školy a kto má nejaký prospech.
Žiaľ, prvá vláda Roberta Fica určite v dobrej sociálnej pohnútke tento motivačný prvok z tohto zákona vypustila. Výsledok toho celého je, že v princípe tomu dieťaťu stačí občas prísť do školy, naozaj občas. Dokonca to pani učiteľky popisovali spôsobom, že on prichádza vlastne už len hodinu pred obedom, aby ten obed dostal a jeho príchod do školy je skôr rušivý, pretože príde v tak zanedbanom stave, bez školských pomôcok, tak rozjarený, že vyrušuje vyučovací proces, teda vyrušuje aj tie deti, ktoré sa aj niečo chcú v tej škole naučiť.
Navrhujeme veľmi jednoduchý model, jednoducho žiadne neospravedlnené vyučovacie hodiny. Základ, aby sa niečo dieťa naučilo, je, aby v tej škole vôbec bolo. Keď už sa aj neučí, aspoň aby prišlo do tej školy a ten druhý prvok je možno trošku prísny, o tom môžme diskutovať, ale, ale to už je len čísielko, ktoré môžme nastaviť, mal by byť prospech do dva a pol. Prospech do dva a pol na plnú výšku tohto príspevku za školskú dochádzku je dostatočne motivujúcim, aby aj ten rodič dohliadol na to, že ak chce tieto finančné prostriedky získať k svojim dávkam sociálnym, ktoré poberá, tak to dieťa musí chodiť do tej školy a musí sem-tam sa aj teda nejak aktívne v tej škole prejaviť a učiť sa. Myslím si, že je to záujmom nás všetkých, pretože inač môžme krasorečniť v tejto smenovni, koľko len chceme o tom, aký dôraz chceme klásť na vzdelávanie, ako je dôležité vzdelávanie, lebo jedine vzdelávanie dokáže zvýšiť sociálnu úroveň tejto rómskej komunity, ktorá žije v osadách. No, ale ako ich chcete prinútiť sa učiť, aby som to povedal. Čím to chcete urobiť? Dobrým slovom? Motiváciou? Áno, má to veľkú, veľkú úlohu a veľký význam, ale myslím si, že tá motivácia prostredníctvom sociálnej dávky, kde bude požadovaný určitý výsledok, je dôležitá.
Tam dokonca narážame aj na ten problém, ktorý pomenoval pán spolunavrhovateľ, viete, lebo ak je príspevok za školskú dochádzku vyplácaný len za to, že občas dieťa príde do školy, pričom povinná školská dochádzka vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, no tak dajte príspevok za školskú dochádzku aj mojim trom deťom, však aj oni chodia do školy, sú učesaní, najedení, nemajú vymeškané hodiny a celkom sa aj učia. A ja prečo nedostanem? Lebo ja to nepotrebujem? No počkajte, to, ale to nie je sociálna dávka, že ja nie som v hmotnej núdzi. To nie je dávka v hmotnej núdzi, to je dávka za školskú dochádzku. No tak potom motivujme všetkých, aby svoje deti posielali do školy a plnili ústavný zákon. Pretože dávka za, alebo príspevok na školskú dochádzku bol vymyslený preto, aby tieto deti zo znevýhodneného prostredia mohli chodiť do školy, boli učesané, najedené, umyté a mali školské pomôcky. Nie sú učesané, nie sú umyté, nie sú najedené a nemajú školské pomôcky. Čiže to nefunguje, tak musíme nájsť nejaký model, ako zmeníme túto dávku, aby splnila svoj účel, to je celé riešenie, ktoré predkladáme.
Potom prichádzajú novely zákona o rodičovskom príspevku a novela zákona o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne narodených detí. Veľmi jednoduchá filozofia. Prvé pravidlo, ktoré prináša táto novela, je, že mal by byť nejaký strop, do kedy, do koľkých detí bude rodičovský príspevok a do koľkých detí bude príspevok pri narodení dieťaťa. To je podľa mňa pomerne logické, že príspevok pri narodení dieťaťa na prvé, druhé, tretie dieťa a rodičovský príspevok do štyroch detí. Teraz mi logicky môžte povedať otázku, prečo nie na piate dieťa, to je logická otázka, ale niekde ten strop by bolo vhodné a záhodné stanoviť z jednoduchého dôvodu, pretože či sa nám to páči, a diskutovali sme o tom minulý piatok, alebo nepáči, pôrodnosť hlavne v tých, v tomto znevýhodnenom prostredí, kde sa neoplatí pracovať, sa stala určitým efektívnym nástrojom na získavanie sociálnych dávok.
Čiže tu by mala byť určitá hranica stanovená, ale recipročne tieto novely zvyšujú aj príspevok pri narodení dieťaťa, aj rodičovský príspevok. Rodičovský príspevok zo 199 euro na 220 a príspevok pri narodení dieťaťa z 830 na 900 euro. Čiže áno, nech je to viac peňazí, ale nech plnia svoj účel. A to, že táto sociálna dávka by takisto mala mať v sebe nejakú zasluhovosť, je zabezpečené opatrením, ktoré poznáte, ktoré opakovane prekladáme, a to, že aspoň jeden z rodičov, ak chcú mať plnú výšku príspevku pri narodení dieťaťa a rodičovského príspevku, musí za ostatné 4 roky odpracovať alebo študovať 270 dní. To je podľa mňa pomerne logické opatrenie. Rodinu by si mali zakladať ľudia, ktorí chcú pracovať, vedia pracovať a majú záujem prácou uživiť svoje deti.
Dámy a páni, my sa všetci takto správame, ktorí sme v tejto miestnosti a uisťujem vás, že sa takto správa 99 % majoritného obyvateľstva v tejto krajine. Jednoducho chceme pracovať a našou prácou chceme živiť naše deti, tak sa správajú aj tí východniari, ktorí sa už museli za prácou vysťahovať do západnej Európy. Aj tí odišli preto, lebo si chcú založiť rodinu, chcú si postaviť domček, chcú si zrekonštruovať to bývanie, ktoré doma majú a nemajú na to možnosť zarobiť prostriedky, ale všetci rozprávajú o tom, že sa chcú vrátiť domov a chcú si založiť rodinu a chcú ju živiť svojimi rukami, svojou prácou, svojím umom. Myslím si, že je to niečo úplne prirodzené v našej spoločnosti, tak sa správame a tento model by mal byť aplikovaný a aplikovateľný aj pre znevýhodnené prostredie, aj pre marginalizované skupiny, aj pre rómske osady. Tá podmienka je veľmi mäkká, jednoducho za 4 roky uvedomujeme si, že je problém, že je tam dlhodobá nezamestnanosť, ale jeden z dvoch rodičov za 4 roky by mohol odpracovať 270 dní alebo 270 dní študovať, chodiť niekde do školy, na to, aby ak si založí rodinu, bol predpoklad, že bude mať záujem túto rodinu živiť svojou prácou a svojimi rukami a svojím umom a že nezakladá túto rodinu len preto a nechce mať deti len preto, že výraznou mierou špekuluje so sociálnymi dávkami a s výškou týchto sociálnych dávok.
Čiže toľko k týmto opatreniam, ktoré, o ktorých sme opakovane diskutovali. Myslím, že viac ani netreba a potom prichádzajú ďalšie novelizačné články, ktoré predkladáme v tomto návrhu zákona, ktoré sa držia druhého pravidla, ktoré som na úvod svojho vystúpenia spomínal, a pravidlá, že zákon platí pre všetkých rovnako. Ja som už rozprával v tomto pléne príbeh z obce Sačurov. Viem, že minule bola veľmi populárna, pretože sa venovali problematike v obci Sačurov aj na špeciálnom výbore, teda na našom výbore, ktorý máme v Národnej rade, pretože vzniká tam veľmi nebezpečná a výbušná situácia medzi majoritným obyvateľstvom a Rómami v rómskej osade, ktorá je v bezprostrednom kontakte s majoritným obyvateľstvom, v postate na jednej ulici prechádzate okolo domov, kde niekde tú hranicu viete nakresliť, medzi rómskou komunitou a majoritným obyvateľstvom. Tá situácia je tam veľmi výbušná. Dochádza tam pravidelne k priestupkom, dochádza tam pravidelne k porušovaniu zákona a policajti sú bezmocní.
Jediné riešenie, keď som tam bol, o ktoré, dá sa povedať, sa snažia policajti a snaží sa starosta, je, aby policajnú stanicu preniesol bližšie k tej rómskej komunite, lebo už len ten samotný a k potravinám, ktoré tam sú, lebo už len tá samotná blízkosť mužov zákona v uniformách do určitej miery brzdí kriminálnu a priestupkovú činnosť rómskej komunity. Ten zážitok s pánom, ktorý má rodinný dom, starým dôchodcom, ktorý má rodinný dom v bezprostrednom kontakte s chatrčami, ktoré sú čiernymi stavbami na obecnom pozemku, bol naozaj tristný, kde nám rozprával to, ako mu hádžu kamene na strechu, ako mu rozbíjajú okná, ako pokojne vo vidný deň prejdú cez plot a oberajú mu v záhrade a on sa bojí vyjsť, lebo lebo keď vyjde, tak mu hrubo nadávajú, hádžu po ňom kamene, on sa bojí o zdravie a prosil ma o pomoc, ktorú mu ako poslanec Národnej rady veľmi neviem ponúknuť. To ale, čo viem, je, neviem ho ochrániť. Ochrániť ho môžu jedine policajti.
To, čo ja ale viem urobiť, je, aby sme sa snažili riešiť to, že policajt je bezmocný. Riešiť to, že policajt prichytí dvanásťročné tri deti pri kradnutí v potravinách a nevie s nimi urobiť nič, nič, dokopy nič. Zavolá ich na policajnú stanicu, zavolá rodiča, ten zalomí rukami, lebo povie, čo mám s ním robiť, no vidíte, aký je, čo mám s ním ja robiť? No a tým je to vybavené. On spíše nejaký zápis a odloží ho. Nič s ním neurobí. On s ním nič neurobí, aj keď má sedemnnásť rokov a spácha priestupok, pretože keďže je len dávka hmotnej núdzi, tak nevie na nich siahnuť. Ja viem, bol schválený zákon o hmotnej núdzi, ktorý umožňuje exukuovať aj dávky v hmotnej núdzi. Druhá vec je, že bude ho riešiť Ústavný súd, do akej miery je to vôbec možné takto realizovať, pretože ten dôvod je jednoduchý. Dávky hmotnej núdzi sú vždy posudzované pre celú rodinu. Čiže zas na druhej strane, keď sme šiesti v jednej rodine a môj brat je gauner, ktorý stále pácha priestupkovú činnosť, tak prečo by mali zobrať aj moje dávky v hmotnej núdzi? Počkajte, tak to robí môj brat, nie ja. O to, to je ten problém novely zákona o hmotnej núdzi, ktorú sme schválili v Národnej rade, ktorú predkladala vláda, pán minister Richter.
Čiže prichádzame s nejakými riešeniami, berte ich ako riešenie, ktoré by mohli prakticky fungovať a určite majú nejaké riziká. To prvé riešenie je, že osoby, za osoby do 15 rokov, teda za maloletých, budú niesť plnú právnu zodpovednosť ich rodičia. To znamená, za priestupky, ktoré spáchajú maloleté osoby do 15 rokov, nesú zodpovednosť ich rodičia. Rodič má vedieť, kde je jeho dieťa a čo robí jeho dieťa. Mnohokrát sme, žiaľ, v tejto komunite svedkami aj toho, že tieto deti sú motivované dospelými členmi komunity, aj vlastnými rodičmi k páchaniu priestupkovej činnosti, pretože veľmi dobre vedia dospelí, že sú za to nepotrestateľní, že majú imunitu, keď chcete to škaredé slovo, ktoré sme, proti ktorému tak veľmi všetci bojujeme v Národnej rade. Oni majú imunitu, že s nimi nič neurobíte, každý deň môže ukradnúť jeden bicykel. Nič s ním neurobíte.
My si myslíme, že tú zodpovednosť by za nich mali mať rodičia a druhá vec je, znovu si myslím, že trest má byť aj výchovný. Siahať na sociálne dávky, viem si to predstaviť, ale je to veľmi komplikované a veľmi problematické, preto navrhujeme alternatívne riešenie, aby sa to prostredníctvom malých obecných služieb dalo odpracovať. Ak sa to neodpracuje, ak nenastúpi dotyčný, dospelý na malé obecné služby, tak sa ten trest zvýši. Ak sa zvýši dvakrát a dvakrát odmietne nastúpiť, v tom prípade je to považované za trestný čin vyhýbania sa splneniu trestu za priestupok alebo odpracovania tohto priestupku.
Ja viem, že to má možno úzke miesto, ktoré budete namietať, že teda dobre, ale máme problém zabezpečiť hlavne v obciach s veľkou rómskou komunitou a s veľkým počtom nezamestnaných prácu prostredníctvom malých obecných služieb pre všetkých aj dnes. Veď ten problém, s tým som začínal, o tom som hovoril.
Na druhej strane ale nemôžme tolerovať skutočnosť, že tu existuje priestupková imunita pre ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia, lebo zákon platí pre všetkých rovnako a opakujem, keď som prvýkrát rozprával o Sačurove, tak to bolo vo fáze upozornenia na bezpečnostné riziko, aby som použil moderné výrazy. Dnes hovorím o tom v situácií, keď sa už brannobezpečnostný výbor parlamentu zaoberal situáciou v Sačurove, pretože tam už dochádza k priamym fyzickým kontaktom a k obrovskému napätiu medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou komunitou. Čiže diskutujme o tom ďalší rok a dôjde tam k niečomu, že sa jedni aj druhí začnú ozbrojovať. Ako nechcem strašiť. Choďte sa pozrieť, čo sa deje v niektorých zmiešaných obciach v Maďarsku, kde jedna aj druhá strana si postavila domobranu. Doslova domobranu.
Čiže myslím si, že nepoďme do tejto roviny, ale riešme problém. Ponúkame konkrétne riešenia, a to, že zákon platí pre všetkých rovnako, ponúkame aj v poslednom novelizačnom článku, kde prichádza novela stavebného zákona. Ľudo Kaník ju, myslím, veľmi vyčerpávajúco vysvetlil. Ja k tomu poviem len toľko, že skúste si predstaviť vašu záhradu alebo záhradu vášho rodinného príslušníka, brata, mamy, otca, neviem koho, kde jedno ráno prídem ja, konkrétne ja, s drevami, s plechmi, ktoré pozbieram v širokom okolí a postavím si v strede vašej záhrady chatrč. Budem tam chodiť na víkendy a vy s tým nemôžte urobiť nič. Tak to funguje na Slovensku, no neurobíte s tým nič. Dokonca musíte aj chrániť moje obydlie. Je to obydlie.
Dámy a páni, myslím si, že použil som extrémny prípad, ale na tom je vždy najlepšie ilustrovať túto problematiku. To, čo chcem povedať, je, že prinášame určité riešenie, ktoré tu bolo viackrát predstavené na to, ako by mal stavebný úrad postupovať a chrániť práva majiteľa tohto pozemku s tým, že existujú tam lehoty na to, aby tieto čierne stavby boli odstránené. To, čo ale chcem hneď teraz povedať jedným dychom, je, nejdeme búrať rómske osady. Tento zákon nie je o búraní rómskych osád. Zopakujem ešte raz. Žiadnu dnes stojacu chatrč v rómskej osade ani Kaník, ani ja, ani Frešo buldozérom búrať nejdeme. Tento zákon to neumožňuje, ak bude takto schválený. Hovorí o tom, aby ak po vzniku účinnosti tohto zákona niekto postavil novú chatrč, mohli sme postupovať v zmysle novej legislatívy tak, aby stavebný úrad, keď vydal rozhodnutie, mal majiteľ tejto chatrče 30 dní na jej odstránenie. V prípade, že to neurobí, tak urobí stavebný úrad. V prípade, že stavebný úrad nekoná, platil penále pre majiteľa pozemku. Čiže hovoríme o budúcich čiernych stavbách, ktoré vzniknú po dátume účinnosti tohto zákona.
Chcel som to tak podčiarknuť preto, aby sa to nezjednodušilo do toho, že niekto ide niečo zbúrať. Ten problém, ktorý tu máme, že od čias socializmu vznikli na ničích pozemkoch v tom čase alebo veľmi vágne definovaných pozemkoch veľké aglomerácie čiernych stavieb a dnes tento problém tu existuje, s tým sa budeme musieť boriť. S tým sa budeme musieť boriť, tam budem veľmi opatrný, čo donesie novela stavebného zákona, ktorú pripravuje vláda Slovenskej republiky, pretože tá, tá paradoxne bude už skôr o buldozéri, keď som dobre rozumel pánovi štátnemu tajomníkovi Palkovi, dobre hovorím, štátny tajomník? Áno. Ktorý vysvetľoval to, ako to má fungovať, lebo ten bude o tom, že sa bude môcť odstrániť aj stará čierna stavba. Tento návrh je len o tom, aby majiteľ pozemku mal po schválení tejto novely ochranu pred tým, keď na jeho pozemku niekto postaví čiernu stavbu, aby stavebný úrad hlavne bol povinný konať. On by totižto mohol konať aj dnes podľa platnej legislatívy, len viete všetci krčia plecami a nikomu sa nechce riešiť tento problém, takže všetci nad tým, ako by som povedal, prižmúria oči a nechcú tento problém riešiť.
Dámy a páni, toľko predkladaná novela, poslanecká novela zákona, ktorá by, myslím, mohla výrazným spôsobom pomôcť k riešeniu problematiky, ktorú máme. Na záver mi dovoľte povedať, že mohla by pomôcť, ale túto problematiku stále nevyrieši. Nevyrieši ju, pretože riešenie tejto problematiky je nesmierne komplikovaný sociálny, ekonomický, ale aj etický problém vyplývajúci aj z toho, že príslušníci rómskej komunity majú trošku iné stereotypy správania. Tieto stereotypy správania treba poznať, aby sme mohli diskutovať o tom, aké riešenia by mohli v tejto komunite naozaj pomôcť. Potrebujeme opatrenia v oblasti školstva, potrebujeme opatrenia v oblasti sociálnych vecí. Potrebujeme vytvárať pracovné príležitosti pre týchto ľudí, pretože, keď ich nebudeme vytvárať, môžme krasorečniť o tom, že pracovať sa oplatí viac, ako poberať sociálne dávky. Musíme nastavovať motivátory, musíme pracovať na desegregácii, degetoizácii, destigmatizácii tejto komunity tak, ako o tom hovoril vládny materiál, ktorý pripravila vláda Ivety Radičovej.
Čaká nás veľmi veľa roboty, len, len nesúhlasím s tým, aby riešenia, ktoré tu prinášame, či už my z opozície alebo vláda Slovenskej republiky boli odmietnuté floskulou, že nie je to komplexné. Viete, ako sa je slon? Ako treba zjesť slona? No po porciách, po častiach. Začnime to riešiť, lebo prípad Sačurova je pre mňa ukážkou toho, že keď pred rokom som hovoril o tom, aká je tam situácia, tak som strašil. Napísali mi na facebooku, že mám hnedý jazyk. Neviem síce prečo, mám červený, ale tak som rozumel tejto narážke. Som strašil. Dnes to rieši branno-bezpečnostný výbor. O rok, čo budeme robiť? Posielať ťažkoodencov? Dámy a páni, potrebujeme riešenia. Jednu skupinu, podľa mňa, veľmi efektívnych riešení dnes ponúkame na tejto schôdzi a ja verím, že si získajú vašu pozornosť a získajú si podporu tejto snemovne.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Moja prvá poznámka je, že či vnímame princíp, alebo vnímame parametre. Ak vnímame princíp a chceme zachrániť druhý pilier a chceme, aby aj moja generácia ľudí, ktorí tvrdo pracujeme od rána do večera, mnohí moji kolegovia, priatelia, kamaráti v niekoľkých zamestnaniach, keď prídeme raz do dôchodku, sme tiež aj nejaký dôchodok mali, alebo sa bavíme o parametroch nastavenia tohto princípu.
Treba povedať, že celá opozícia tu bojovala v lete 2012 ako levy, aby zachránila druhý pilier v nastavení 9:9. To sa nám ale nepodarilo, SMER bol silnejší, je silnejší stále a zmenil toto nastavenie. To je skutočnosť dnešného dňa. Máme obavy, že sa môže stať, že druhý pilier, nehovorím, že to urobí SMER, môže to urobiť niekto iný v tejto krajine, úplne zanikne a bude znárodnený tak, ako sa to udialo aj v niektorých iných krajinách, aj v našom blízkom susedstve. To, čo ale SMER naznačil na konci diskusie v roku 2012 v lete, je, že si vie predstaviť ústavným zákonom ochrániť druhý pilier. A teraz si myslím, že by sme sa mali zjednotiť na princípe. Parametre sú vec, ktoré sa môžu meniť aj v súvislosti s nejakými ekonomickými ukazovateľmi. Tým nechcem povedať, že ospravedlňujem zníženie odvodu do druhého piliera z 9 na 4 % problémami v prvom pilieri v Sociálnej poisťovni. Práve naopak, ja si myslím, že čím viac si budeme šetriť do druhého piliera, tým je to lepšie, ale nechcem zbožštiť parametre. Ide mi o princíp. Preto nesúhlasím s tým, čo povedal Ivan Švejna.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja som pozorne počúval stanovisko pána poslanca Nagya a možno niekoľko mojich poznámok. Nejdem sa s ním sporiť, ale rád by som možno aj na nejakých faktoch, ale aj tak trochu politicky povedal, ako to vidím ja a stotožňujem sa s navrhovateľmi tohto poslaneckého návrhu zákona. Môže sa MOST-u - HÍD aj mne, aj Ľudovi Kaníkovi páčiť delenie odvodov na dôchodky na 9 a 9 percent. A myslím si, že keby to tak bolo zostalo, bolo by to určite správne. Na druhej strane rozumiem ale aj argumentom a pozorne počúvam aj to, čo hovoria kolegovia zo SMER-u, že existujú problémy v Sociálnej poisťovni, o ktorých vieme aj my, ktoré vznikajú v priebežnom pilieri, a preto prišli aj s takým návrhom, aby sa teda znížil odvod do druhého piliera. To je politická realita. A teraz už budem hovoriť v politickej rovine. To je politiká realita.
Ja si myslím, že Slovensko potrebuje druhý pilier. O tom som presvedčený. Ale myslím si tiež, že bude stabilný len vtedy, keď sa na tom dohodneme od prava do ľava, od stredu doľava aj doprava. Čiže musíme sa na tom dohodnúť všetci. Keď SMER ako najsilnejší subjekt v tomto parlamente hovorí, že si vie predstaviť ústavnú, a hovoril to v auguste 2012, ústavnú ochranu druhého piliera, tak ja si myslím, že je našou povinnosťou ako politikov nájsť taký konsenzus, aby bol zachovaný druhý pilier, prípadne aby sme priebežne vedeli do tohto druhého piliera zvyšovať pomer šetrenia občanov, ktorí si v ňom chcú šetriť. Toto nie je ústup z pozícií. Toto je len vnímanie reality. Pretože ak by sme boli zostali tvrdošijne, ak zostaneme tvrdošijne na pozícii 9 : 9, môže sa nám stať, že nejaký politický voluntarista, nemusí to byť Robert Fico, niekto, kto príde po ďalších voľbách alebo ďalších voľbách, nakoniec znárodní celý druhý pilier a nebude z neho nič. Preto je dôležité podporiť tento ústavný návrh zákona.

Ďakujem pekne všetkým, ktorí na mňa reagovali.
K pánovi poslancovi Hambálkovi chcem povedať len toľko, že presne rovnako sme uvažovali aj my so spolunavrhovateľmi. Hľadali sme tú optimálnu verziu, že či vieme odlíšiť, kto tam parkuje, aby sa to vzťahovalo len na pacientov. Ako potom zabezpečíme údržbu toho parkoviska? Preto sme, hovoríme len o verejných parkoviskách, ktorých by sa to malo týkať, alebo parkovísk, ktoré majú zdravotnícke zariadenia, ktorých zriaďovateľom je štát, samosprávny kraj alebo obec. Aj o tých hodinách sme hovorili, bola aj taká pracovná verzia, že povedzme prvé tri hodiny bezplatne. Ísť takým tým hypermarketovým modelom k tomuto. Dokonca aj taký návrh sme analyzovali, že by povedzme ten, ktorý bol u lekára, mal nejaké potvrdenie. Čiže bolo by to spoplatnené, ale on by neplatil, lebo by mal takéto nejaké potvrdenie. Ale narážali sme potom na problém, ako to celé uchopiť, poviem to veľmi otvorene, a som rád, že diskutujeme, lebo tento problém tu máme a tie poplatky sú naozaj niekedy nehorázne na týchto parkoviskách bezprostredne pri zdravotníckom zariadení, že by sme museli otvoriť veľmi veľa zákonov. Zvolili sme povedzme takú najtransparentnejšiu formu toho riešenia, ideme cez zdravotnícky zákon, lebo riešime zdravotnícke zariadenie. V zdravotníckych zákonoch sú zadefinované zdravotnícke zariadenia aj poplatky a povýšili sme alebo zaradili sme poplatok za parkovanie pri zdravotníckom zariadení medzi služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Takže ide o filozofiu toho, ako sme k tomu pristúpili.
Súhlasím s tým, že sa dá zvoliť aj iná filozofia, ale hlavne čo je dôležité, že to potrebujeme riešiť. Dnes máme tu takéto riešenie a myslím si, že je to riešenie, ktoré by mohlo v praxi fungovať.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán spolunavrhovateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, keď sme v zdravotníckych zákonoch v 2004. roku, v zákone o zdravotnej starostlivosti, zaviedli pojem služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, tak naši kolegovia zo SMER-u to dali na Ústavný súd, lebo povedali, že zdravotná starostlivosť je bezplatná, nie je možné vyberať žiadne poplatky za nič, čo s tým súvisí. Ústavný súd povedal, že toto podanie nie je dobré a nie je správne a dal za pravdu predkladateľom návrhov zákona v roku 2004 a povedal, že platí to, čo je napísané v ústave, že zdravotná starostlivosť je bezplatná, ale podrobnosti ustanovuje zákon.
A tak v zákone o zdravotnej starostlivosti existuje pojem služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, kde sú vymenované služby, za ktoré je možné vyberať poplatky. A nariadením vlády sú určené výšky týchto poplatkov.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, že odvtedy, od toho roku 2005, 2006, keď sa stali veľmi populárnymi Zajacove dvacky a päťdesiatky, iste sa na to pamätáte, u ambulantného lekára ste zaplatili dvadsať korún za služby súvisiace, za jeden deň pobytu v nemocnici päťdesiat korún, sa nám tieto poplatky začali mimo rámca zákona o zdravotnej starostlivosti výrazným spôsobom rozširovať. A dnes sme v situácii, že v princípe pacienti platia poplatky, a nevedia za čo. Platia rôzne čudné poplatky. Dnes, keď prídete k lekárovi, mnohokrát na dverách nájdete taký akože cenník. Fascinuje ma to, že našich kolegov zo SMER-u to vôbec nevzrušuje, táto vec, pretože oni boli hlavne tí, ktorí bojovali za bezplatné zdravotníctvo, čiže z logiky veci by po príchode SMER-u do vlády sa nemalo naozaj platiť za nič. Ale tu platíte za rôzne zaujímavé veci. Napríklad platíte za to, že vám vystavia nejaký dokument, platíte za to, že prvýkrát prídete k lekárovi a vám založí kartu, platíte za to, že máte ventilátor alebo klimatizáciu v čakárni, platíte za podanie injekcie, lebo vraj to neprepláca zdravotná poisťovňa, platíte za podanie infúzie, lebo vraj to neprepláca zdravotná poisťovňa. A mohol by som pokračovať ďalej. Niektoré poplatky sú doslova fantastické. Je k tomu jedna veľmi krásna štúdia. Budem sa tomu ešte v budúcnosti venovať.
Ale hovorím to na úvod preto, pretože keď sme sa stretli so spolunavrhovateľmi a začali sme uvažovať o tom, ako vyriešime tento problém, ktorý tu nastáva, že teda niekto s dvoma francúzskymi barlami príde k lekárovi a potrebuje niekde zaparkovať, a kým ho vybavia a on čaká v poradí, lebo nemá dostatok peňazí na to, aby si zaplatil prednostné ošetrenie, ktoré sa pohybuje okolo 10 euro, objednanie na prednostné ošetrenie, tak medzitým sa mu počítajú eurá na parkovisku a zaplatí dve, tri, štyri eurá. A hovorím tak veľmi optimisticky, hej, že teda nie je to predražené, je to nejaká štandardná cena 50 centov alebo euro za hodinu.
Dámy a páni, keď sme uvažovali o tom, ako to celé postaviť, a budem už teraz veľmi konkrétny a veľmi vecný, tak sme sa vrátili tam, kde sa vôbec o tom začalo niekedy diskutovať v roku 2004. Dnes v platnej legislatíve v zákone o zdravotnej starostlivosti sú napísané služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Je tam napísané, koľko môžte vyberať ako poplatok za recept, koľko je poplatok za jeden kilometer prepravy dopravnou zdravotnou službou, je tam napísané, koľko sa platí za lekársku službu prvej pomoci. A prišli sme teda k záveru, že malo by tam byť napísané, aj koľko sa platí za parkovanie pred zdravotníckym zariadením, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, resp. na verejnom parkovisku, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, a je v bezprostrednej blízkosti zdravotníckeho zariadenia.
To znamená, za službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sme zaradili aj parkovanie. Zároveň ale súčasťou tohto návrhu zákona je aj návrh nariadenia vlády Slovenskej republiky, kde sa výška poplatku za toto parkovanie určuje ako nula eur. Veľmi jednoduché riešenie. Vysvetľujem ho podrobne, aby ste tomu rozumeli, prečo je to tak napísané. A poviem aj, kde sme zobrali paralelu.
Dnes máte v zákone medzi službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti stále napísaný poplatok na ambulancii a poplatok za deň hospitalizácie, akurát, čiže spomínanú dvacku a päťdesiatku, ako sme ju poznali z obdobia rokov 2005 - 2006, akurát nariadenie vlády hovorí, že výška tohto poplatku na ambulancii a výška tohto poplatku za jeden deň hospitalizácie je nula eur. Čiže to isté navrhujeme, aby službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti bolo parkovanie na už zmienených parkoviskách a výška poplatku za toto parkovanie bola nula eur.
Dámy a páni, myslím si, že je to pomerne jednoduché riešenie. Nič špeciálne sme nevymýšľali. Išli sme do toho, čo dnes v zákone o zdravotnej starostlivosti, v zákone o rozsahu, je napísané. Je tam aj prechodné obdobie. Aby, keď už stihli nemocnice a polikliniky prenajať tieto parkoviská súkromným spoločnostiam, aby, samozrejme, mali čas si usporiadať svoje právne vzťahy.
Chcel by som vás poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Štefan, áno, si to pekne povedal na úvod, že sa ti páči, že som vyznal svoju vieru a nemám s tým problém nikdy, ani v pléne Národnej rady. Ale tam si povedal trošku nepresne, že obhajujem vnútromaternicové teliesko. Ja ho vôbec neobhajujem, vnútromaternicové teliesko, naopak, ako veriaci človek mám veľký problém s tým, ako funguje, a ty si to znovu zopakoval. Preto v tomto prípade si uplatním svoju výhradu vo svedomí.
A uvažoval som, či vôbec mám byť spravodajcom k tomuto návrhu zákona. Ale potom som si povedal, že nebudem sa predsa pred tým skrývať aj preto, lebo to, čo som vo svojom vystúpení urobil, o čom si hovoril aj ty, je, že som popísal - a myslím si, že to nie je zlé - snahu niektorých mojich kolegov z Národnej rady, opakovanú snahu, nájsť riešenie, ako regulovať pôrodnosť v rómskych osadách. Pomenujem to veľmi otvorene, lebo tento problém tu máme. A ten problém je obrovský a ty to veľmi dobre vieš.
Len som o tom presvedčený, že to riešenie musí byť komplexné, že do rómskych osád potrebujeme dať pracovné príležitosti a lepšie vzdelanie, ale aj motivátory, prečo by sa vlastne mali vzdelávať a prečo by vlastne mali vyhľadávať takú formu správania, že treba chodiť do práce a nie žiť zo sociálnych dávok.
A povedal som aj to, že si viem prestaviť, a ty si o tom hovoril, aby bola voľne dostupnejšia antikoncepcia, o tom sa dá diskutovať, ale na dobrovoľnej báze. Je to každého individuálne rozhodnutie.
Ale to, čo je najdôležitejšie, a ty si o tom hovoril vo vzťahu k Lomničke, a to by som chcel podčiarknuť, je osveta. Je osveta a veľmi náročná práca, ktorá nás v týchto rómskych osadách čaká, ktorú vie urobiť cirkev, vie urobiť tretí sektor. My tam potrebujeme normálne posielať misionárov, tak ako do rozvojových štátov. Normálnych misionárov.