Videokanál poslanca

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani ministerka, vážený pán spravodajca, dámy a páni, je tu taká komorná atmosféra o druhej, možno aj je to spôsobené tým, že ten urán sme prerokovali rýchlejšie, ako to možno mnohí očakávali, aj tým, že pôvodne nemal ísť tento vládny návrh zákona, ale možno je to aj dobré, aby sme tie zdravotnícke zákony prerokovali už konečne v jeden deň, pretože sa to stále rozkladá na tej schôdzi a potom, potom je ťažko sledovať niť v tej diskusii.
Chcel by som hovoriť vo svojom vystúpení v druhom čítaní už pomerne konkrétne k dvom záležitostiam. V prvom čítaní som hovoril o návrhu zákona ako celku, čo tým ministerstvo sleduje, aké zmeny to prináša a na záver by som podal aj jeden konkrétny pozmeňovací návrh, ktorý máte rozdaný v laviciach.
Prvá oblasť, o ktorej by som chcel hovoriť je eHealth. O eHealthe nie je napísané vo vládnom návrhu zákona v podstate nič. Zaujímavejšia bola diskusia na výbore pre zdravotníctvo, kde jeden z kolegov poslancov zo SMER-u podal pozmeňujúci návrh, ktorý v princípe posúva termíny, lehoty zavedenia elektronického zdravotníctva tak, že funkčné by malo byť až v roku 2017, teda po 1. 1. 2017. Pán štátny tajomník nám povedal aj argument, že beží výberové konanie, verejné obstarávanie a jednoducho, keďže sú tam odvolania jednotlivých uchádzačov, tak reálne hrozí, že sa to nedá stihnúť včas tak, aby nám neprepadli peniaze, ktoré sú na to určené z operačného programu zdravotníctvo.
Priznám sa, že po tejto odpovedi, ja som ju tak veľmi voľne zopakoval. Budem rád, keď pani ministerka či už v záverečnom slove alebo v rozprave vysvetlí, čo sa vlastne stalo na tom ministerstve zdravotníctva, prečo je tomu tak, že sa to verejné obstarávanie nedá stihnúť. To čo ma ale trápi omnoho viacej, je ten systémový problém, v ktorom sme. Skutočnosť, že o eHealthe v slovenskom zdravotníctve diskutujeme od začiatku tohto storočia, aby som to tak povedal, určite vo funkčnom období 2002 - 2006 už táto diskusia tu veľmi intenzívne plynula v Národnej rade. Pokračovala nielen počas druhej Dzurindovej vlády, ale aj prvej Ficovej vlády, vlády Ivety Radičovej. Všetci ministri zdravotníctva niečo robili, čo sa týka eHealthu, ale vo svojom blogu som to prirovnal k diaľnici do Košíc. Viete, akože každý ju buduje, všetci o nej hovoríme, stále nie je. V pondelok v noci, keď som išiel do Bratislavy, tak by som vám vedel rozprávať zážitky, kým som sa prebojoval do Zvolena. A je úplne jedno, či by som išiel severom, či juhom, tiež by som sa prebojovával cez úseky, kde tá diaľnica stále nie je.
Čiže je to projekt, ktorý každá vláda niečo v ňom robí. Faktom je, že ten projekt sa posúva. Musím povedať, že skutočnosť, že pozmeňovacie návrhy SMER-u posúvajú tento projekt, samozrejme s požehnaním ministerstva zdravotníctva, až na plecia ďalšej vlády, povedzme si to úprimne, kolegovia, ma mrzí, neteší, som z toho smutný. A teraz budem kritický na ministerstvo zdravotníctva. Musím povedať, že minulý týždeň, keď som počul hodnotenie pána premiéra, že je spokojný s prácou pani ministerky v polčase vládnutia a že na ministerstve zdravotníctva sa urobilo kus dobrej roboty, tak musím povedať v tomto pléne, že s tým nesúhlasím, pretože kľúčový projekt, ktorý mal byť spustený v priebehu tohto funkčného obdobia, a to je projekt platba za diagnózu DRG, sa posunul na začiatok roku 2016.
A druhý kľúčový projekt, ktorý mal byť spustený v tomto funkčnom období, sa posúva až na rok 2017. Keď k tomu pripočítam tretí kľúčový projekt, ktorý bol takou vlajkovou loďou SMER-u v zdravotníctve v tomto funkčnom období a to je projekt jednej zdravotnej poisťovne, ten už mešká viac než rok a je v nedohľadne. Ja som rád, že sa projekt jednej zdravotnej poisťovne nepodarí zrealizovať. Som o tom presvedčený, že to vláda neurobí, ale jednoducho SMER to urobiť chcel a znovu sa to posúva. Čiže viete, mohli by sme teraz ísť do nejakých iných partikulárnych vecí, ale podľa môjho názoru DRG a eHealth sú projekty, teda projekt platba za diagnózu, spravodlivé ohodnotenie práce zdravotníkov v nemocniciach a projekt elektronického zdravotníctva sú veci, na ktorom je zhoda. Ja nevidím veľké rozdiely medzi SMER-om, SDKÚ alebo KDH v pohľade na potrebnosť a na realizáciu. Áno, možno máme iný pohľad na niektoré detaily, ale princíp je ten, že to chceme. Napriek tomu to súčasná vláda nevie zmenežovať v tomto funkčnom období. A to ma mrzí. To ma mrzí. Takže neviem sa stotožniť s pánom premiérom, že ministerstvo zdravotníctva urobilo dobrú robotu v ostatných dvoch rokoch, pretože dva z kľúčových projektov, ktoré mali byť realizované v tomto funkčnom období, sa odsúvajú na budúce funkčné obdobie, na rok 2016, 2017.
To, že sa to posúva, otvára aj množstvo otáznikov. A otáznikov, ktoré sú pre nás drahé. A mňa vôbec neteší skutočnosť, keď niekto povie, že no, financuje sa to z európskych peňazí. Aj európske peniaze sú naše peniaze, lebo Európa sme my. Teraz sme poberateľ, ale možno v jednej chvíli budeme skôr čistý platič do Európskej únie, alebo polku dáme, polku si zoberieme z tej Európskej únie, však verme, že raz sa do tohto stavu dostaneme. Čiže mne nemôže byť celkom tak jedno, koľko sa minulo na eHealth, keď stále nefunguje. A naozaj, kládol som otázky na výbore pre zdravotníctvo. Pani ministerka tam nebola. Ja ich zopakujem znovu aj v jej prítomnosti. Teda koľko sme minuli vlastne na eHealth v tomto funkčnom období? Nie sú to stratené peniaze, keď sa ten projekt nezrealizuje? No, lebo napríklad nakúpil sa hardvér. Keď eHealth nezačne fungovať v dohľadnej dobe mesiacov, možno roka, tak ten hardvér v 2017 už bude vystárnutý. Čiže to boli vyhodené peniaze. Viete, keď dneska na niečo kúpite hardvér, viete ako starne IT technológia? Dneska, keď kúpite hardvér v 2014, v 2017 je už, sú už minimálne dva novšie modely a po štyroch rokoch môžte elektroniku odpísať. Toto je realita. No ale my sme už na to minuli peniaze z operačného programu. Ako, viete, to posúvanie ma neteší.
Druhá otázka. Z čoho bude financovaný eHealth v ďalšom programovacom období? Odpoveď pána štátneho tajomníka bola, že no z eurofondov a budeme sa uchádzať. Máme istotu? No, nemáme istotu. Lebo nikto zodpovedne nemôže stopercentne povedať, že áno, to vybavíme. Ani pani ministerka, ani vláda Roberta Fica. Čiže keď to mám zhrnúť, skrátka na eHealth sa minulo obrovské množstvo peňazí. V tomto funkčnom období sa míňali na to peniaze z operačného programu z tohto plánovacieho obdobia. Výsledkom toho ale je, že to nebude dokončené a odsúva sa to na ďalšie plánovacie obdobie, kde len sám pánboh vie, ako to bude, koľko na to bude peňazí, čo sa z toho bude financovať. Mohli by sme diskutovať aj o tom, či ministerstvo zdravotníctva naozaj vie, čo v tom eHealthe chce, pretože pred časom sme tu zvádzali diskusiu v Národnej rade, keď pani ministerka prišla s návrhom, ale aby elektronické preukazy, ktoré budú akousi kartičkou na vstup do toho systému, financovali zdravotné poisťovne. Počujem svoje slová, ktoré som vtedy hovoril, že nemôžme v polčase, minulý rok v polroku to bolo, meniť podmienky a dať nejaké nové povinnosti zdravotným poisťovniam, keď oni toto nemajú rozpočtované. Odpoveď bola: oni to zvládnu, lebo majú tie zisky a viete také ako, odpoveď bola politická, nie vecná.
Dnes v tých pozmeňovacích návrhoch prenáša sa táto povinnosť zo zdravotných poisťovní na NCZI. No, nechcem povedať, že zas som mal pravdu, keď som to hovoril, že jednoducho to nemôžte len tak naváľať zdravotným poisťovniam. No lenže v tej chvíli, keď sa to tak len prehodí, sa teraz naozaj pýtam, že ministerstvo zdravotníctva vie, ako má ten eHealth fungovať? Alebo tak ako ad hoc mení pravidlá fungovania eHealthu a posúva, celé to posúva na rok 2017.
Takže, dámy a páni, musím na úvod, respektíve na záver tejto prvej časti môjho vystúpenia skonštatovať, že vôbec ma to neteší, že to musím konštatovať, ale musím povedať, že ministerstvo zdravotníctva v tomto funkčnom období pod vedením pani ministerky dva kľúčové projekty - platba za diagnózu a elektronické zdravotníctvo - nezvládlo a posúva to na plecia novej vlády, ktorá vzíde po parlamentných voľbách v 2016. Nech už je akákoľvek, ale až ten nový minister to bude riešiť v tej novej vláde.
V druhej časti svojho vystúpenia by som sa chcel venovať tomu, o čom som hovoril aj v prvom čítaní. Som rád, že novela 578, o ktorej dnes rokujeme, výrazným spôsobom posúva ďalej problematiku dlhodobej starostlivosti a financovania dlhodobej starostlivosti. Naozaj sa tomu teším. Táto diskusia začala v Národnej rade niekedy počas druhej Dzurindovej vlády, kde boli urobené prvé legislatívne zmeny a každá vláda určitým spôsobom pokračovala v legislatívnych zmenách. Ten trend nie je jednoduchý, lebo vyžaduje si dohodu ministra zdravotníctva a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. A nech je akákoľvek vláda, nikdy to nie je jednoduché, aby sa títo ministri dohodli. Ako vždy ide o peniaze. Ide skrátka o to, že v sociálnych zariadeniach neležia len prijímatelia sociálnych služieb, ale ležia tam aj pacienti, ľudia, ktorí potrebujú zdravotnú starostlivosť. A tú zdravotnú starostlivosť jednoducho zdravotné poisťovne nechceli a ani v súčasnosti veľmi nechcú platiť. Dôvod je, že nie je na to dostatočná legislatíva. To, čo je napísané vo vládnom návrhu je skutočnosť, že došlo k dohode na deviatich ošetrovateľských výkonoch, ktoré by mali byť hradené z verejného zdravotného poistenia. Čiže je tu povedaných deväť ošetrovateľských výkonov, ktoré môžu byť poskytované v sociálnom zariadení a zdravotná poisťovňa by ich mala zaplatiť. A teraz ide, zatiaľ so všetkým súhlasím. Samozrejme môžme diskutovať aj na výbore. Tu bola diskusia o tom, s pánom kolegom Uhliarikom sme o tom rozprávali, že prečo deväť? Prečo ich nie je viac? Veď aj ďalšie výkony. Dobre, beriem to tak, že začnime s deviatimi, pri ďalšej novelizácii, verím, že pribudne ďalších deväť ošetrovateľských výkonov.
Ten problém ale nie je v tom, že koľko ich je tam momentálne napísaných. Ten problém je v tom, ako to bude v praxi prebiehať. Čiže skutočnosť, že v sociálnom zariadení sa poskytuje zdravotná starostlivosť a môže sa aj podľa zákona poskytovať, je fajn. Skutočnosť, že je pomenovaných deväť ošetrovateľských výkonov, ktoré majú byť uhradené z verejného zdravotného poistenia, je tiež fajn. Problémom sú ale ostatné ustanovenia, kde je napísané, že zdravotná poisťovňa môže zaplatiť. A to ma ruší. Zdravotná poisťovňa nebude mať povinnosť, zdravotná poisťovňa budete mať len možnosť zazmluvniť tieto výkony v sociálnom zariadení.
Ako to bude v praxi teda prebiehať? To druhé, čo ma ruší v tom návrhu, je, že poskytovať to môžu iba zdravotnícki pracovníci, ktorí sú zamestnanci tohto sociálneho zariadenia. A keď, a teda spĺňajú kvalifikačné predpoklady na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. A keď teda sociálne zariadenie nemá takýchto zdravotníckych pracovníkov, to ich musí preto zamestnať? A keď ich zamestná a bude to poskytovať, bude mať istotu zmluvy so zdravotnou poisťovňou? Nie. Zdravotná poisťovňa môže zaplatiť. Nepovažujem to za šťastné riešenie o to viac, že skúste si predstaviť teraz modelový príklad. Tri susedy, moja mamka je už dôchodkyňa, má kamarátky v dome. Tri susedky v dome, každá je už odkázaná na sociálnu opateru, na sociálnu starostlivosť. Jedna bude v jednom sociálnom zariadení, druhá v druhom sociálnom zariadení, tretia v treťom. Všetko sa udeje v Košiciach. Jedno bude, jeho zriaďovateľom bude Košický samosprávny kraj, zriaďovateľom druhého bude Arcidiecézna charita, zriaďovateľom tretieho bude súkromná eseročka. Tri sociálne zariadenia. Vybral si to prijímateľ sociálnej služby. Bol tam odporúčaný tím, ktorý rozhodol, teda Magistrátom mesta Košice, že má nárok na sociálnu službu, čerpá ju. Všetky tri susedy budú mať, budú prijímať aj ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť, lebo čo čert nechce, každá bude mať nejakú preležaninu, ktorú bude treba ošetrovať.
A teraz pozor. Zdravotná poisťovňa s jedným z týchto zariadení uzavrie zmluvu, s tými dvoma zariadeniami neuzavrie. S jedným neuzavrie preto, lebo povie argument, že ja už mám zabezpečenú zdravotnú starostlivosť v tom druhom, verejnom sociálnom zariadení. A s tým tretím neuzavrie z dôvodu, že moment, vy nemáte dostatok sestier, ktoré sú na to certifikované, aby mohli to poskytovať. To znamená, keď si ich zamestnáte, môžme diskutovať o zmluve.
A teraz to otočím celé naopak. Skúste sa pozrieť na toho prijímateľa sociálnej služby. Tie tri dámy v dôchodkovom veku celý život platili zdravotnú poistku. Dostanú sa do sociálneho zariadenia a jedna si za ošetrovateľskú starostlivosť bude musieť ako za dodatočnú službu zaplatiť keš. Druhá v tom druhom bude mať to šťastie, že tam bude zmluva s poisťovňou, ona si za to už zaplatiť nebude môcť. Čo hovoríte o ich nároku na bezplatnú zdravotnú starostlivosť? Lebo ja, keď prídem do ambulancie a zistím, že lekár nemá zmluvu so zdravotnou poisťovňou, tak v rámci slobodného výberu si vyberiem inú ambulanciu. Môže si ležiaci pacient v sociálnom zariadení, prijímateľ sociálnej služby, vybrať iného poskytovateľa? Zdvihne sa a odíde do iného sociálneho zariadenia? Nemôže, pretože toto mu bolo určené. On si ho aj vybral, ale samozrejme tam mu vedia poskytnúť tú sociálnu službu. Tam sa dostal do tohto sociálneho zariadenia. Čiže nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je skrivený, keď to takto necháte. Jej možnosť vybrať si, možnosť takéhoto prijímateľa sociálnej služby vybrať si poskytovateľa je ohrozená. Preto prichádzam s pozmeňujúcim návrhom, ktorý by som rád predložil, kde riešim túto problematiku.
Viete, my sme diskutovali aj na výbore o tom, či by sa to dalo vyriešiť len jedným slovíčkom. Viete, že miesto "môže uzavrieť zmluvu zdravotná poisťovňa", tam dať slovíčko, že "musí uzavrieť zmluvu". Poviem úprimne, ja nie som veľký priateľ "musí". Kritizoval som aj koncovú sieť, keď ju zavádzal ešte pán minister, teraz tuším Valentovič, kritizoval som ju. Lebo viete, podľa mňa nie je fajn, keď niekto má nárok automaticky na zmluvu so zdravotnou poisťovňou. Mali by byť nejaké predpoklady. Zdravotná poisťovňa by mala uzavrieť zmluvu s tým, ktorý ju vie kvalitne poskytnúť a mala by tam existovať súťaž. To bola filozofia toho uzatvárania zmlúv medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi. No len na druhej strane máte ležiaceho pacienta, prijímateľa sociálnej služby, ktorý je zároveň pacientom, ktorý si zas nevie urobiť slobodný výber.
Čiže ako to vyriešiť? Nie je to jednoduché. Prichádzam s takýmto návrhom riešenia, ktoré tu predložím, aby sme to celé otočili, aby sme sa nebavili o vzťahu medzi inštitúciami, zdravotnou poisťovňou a sociálnym zariadením, ale o vzťahu medzi zdravotnou poisťovňou a prijímateľom sociálnej služby, v danej chvíli aj pacientom, ktorý dostáva ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť. A obraciam to tak, že ak je indikovaná u pacienta, ktorý je v sociálnom zariadení, ošetrovateľská zdravotná starostlivosť, preto ho volám pacientom v tejto chvíli, ak je indikovaná všeobecným lekárom, tak jak je to vo vládnom návrhu, zdravotná poisťovňa má povinnosť zabezpečiť mu túto zdravotnú starostlivosť. Nech sa oňho stará. Má povinnosť ju zabezpečiť alebo prostredníctvom sociálneho zariadenia, ktoré zamestnáva zdravotníkov, alebo prostredníctvom iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ADOS-ky. Má zmluvu s nejakou ADOS-kou? Má tam takéhoto klienta? Nemá to sociálne zariadenie zdravotníckeho pracovníka? Alebo nechce s ním uzatvoriť zmluvu? Tak nech zabezpečí prostredníctvom ADOS-ky zdravotnú starostlivosť ošetrovateľskú pre toho prijímateľa. Jednoducho nemôžme ich diskriminovať.
Myslím si, že je to riešenie, ktorého by sme sa mali do budúcnosti stále viacej držať v zdravotníctve a budem o ňom stále viacej rozprávať. Otočiť ten vzťah medzi inštitúciami na vzťah medzi pacientom, poistencom a jeho zdravotnou poisťovňou. On predsa platí poistku. Keď ju neplatí on, platí ju štát za toho pacienta. On platí peniaze. Má nárok na službu. Má? Má. Je indikovaná? Je. Tak nech ju zdravotná poisťovňa zabezpečí pre tohto prijímateľa sociálnej služby a zároveň pacienta v sociálnom zariadení. Takže toľko na vysvetlenie. Predložím pozmeňovací návrh, ktorý máte rozdaný v laviciach.
Pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Viliama Novotného k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 884).
1. bod. V čl. II 4. bod znie: 4. § 7 sa dopĺňa odsekom 8, ktorý znie:
"(8) Ošetrovateľskú starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb, odkaz 4aa) osobám, ktorým sa poskytujú sociálne služby v týchto zariadeniach, poskytujú zamestnanci zariadenia sociálnych služieb alebo iné osoby, ktoré spĺňajú podmienky na výkon zdravotníckeho povolania, odkaz 7b). Ošetrovateľskú starostlivosť v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, odkaz 4ab) osobám, pre ktoré sa vykonávajú opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, poskytujú zamestnanci zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo iné osoby, ktoré spĺňajú podmienky na výkon zdravotníckeho povolania, odkaz 7b)".
Poznámka pod čiarou k odkazu 7b) znie:
"7b) § 31 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.".
2. bod. V čl. IV v 4. bode sa v § 7a za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:
"(2) Zdravotná poisťovňa zabezpečí pre každého poistenca, ktorému sa poskytujú sociálne služby v zariadeniach sociálnych služieb", tu vás chcem upozorniť na odkaz, ktorý tam je, nemá tam byť 4aa, ale má tam byť 14a) "a pre každého poistenca, pre ktorého sa vykonávajú opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately" a znovu, odkaz nemá byť 4ab, ale 14b), ospravedlňujem sa to je len technický preklep, "ktorý vyžaduje ošetrovateľskú starostlivosť v zmysle osobitného predpisu, 24b) zmluvného poskytovateľa ošetrovateľskej starostlivosti."
Doterajší odsek 2 sa označuje ako odsek 3.
3. bod. V čl. V v 1. bode sa v § 22 ods. 1 slová "zamestnanci zariadenia spĺňajúci" nahrádzajú slovami "zamestnanci zariadenia alebo iné osoby spĺňajúce".
4. bod. V čl. VI v 1. bode sa v § 47a ods. 1 slová "zamestnanci zariadenia spĺňajúci" nahrádzajú slovami " zamestnanci zariadenia alebo iné osoby spĺňajúce".
V nadväznosti na môj pozmeňujúci návrh vynímam bod 11 spoločnej správy na osobitné hlasovanie, pán spravodajca.
Odôvodnenie: Navrhuje sa doplniť do zákona o zdravotných poisťovniach povinnosť zabezpečiť poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti poistencovi umiestnenému v sociálnom zariadení, ak o indikácii rozhodol všeobecný lekár s možnosťou, aby si zdravotná poisťovňa vybrala, kto bude ošetrovateľskú starostlivosť poskytovať, či sociálne zariadenie, alebo iný poskytovateľ. Nárok na preplácanie dlhodobej starostlivosti tak bude naviazaný na poistenca a jeho ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby boli zdravotné poisťovne nútené uzatvárať zmluvy s konkrétnymi sociálnymi zariadeniami.
Zároveň sa navrhuje zrušenie nezmyselného obmedzenia, aby dlhodobú zdravotnú starostlivosť v sociálnych zariadeniach mohli poskytovať len ich zamestnanci. Na prvom mieste totiž nemajú byť záujmy sociálnych zariadení, ale nárok poistencov na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. Zabránime tak tomu, aby sa poistenec stal rukojemníkom vyjednávaní medzi sociálnym zariadením a zdravotnou poisťovňou, keďže pokiaľ sú ošetrovateľské úkony poskytnuté kvalitne, je jedno či ich poskytuje zamestnanec sociálneho zariadenia alebo iný kvalifikovaný pracovník, ktorý prišiel za klientom z ambulancie, nemocnice, polikliniky alebo agentúry ošetrovateľskej starostlivosti. Týmito dvomi zmenami sa navrhuje, aby sa na prvé miesto dostal klient - poistenec v sociálnom zariadení, nie záujmy sociálneho zariadenia, či zdravotnej poisťovne. Podľa odhadov ministerstva zdravotníctva totiž pôjde o 100 000 úkonov mesačne a celkové náklady 2,6 mil. eur ročne, čo predstavuje významnú sumu nielen z pohľadu rozpočtov zdravotných poisťovní, ale hlavne z pohľadu sociálnych zariadení. Musíme preto do zákona dostať poistky, aby sa poistenci nestali rukojemníkmi vyjednávaní o zmluvách a objemoch. Toľko teda môj pozmeňujúci návrh.
Dámy a páni, chcem vás poprosiť o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu.
Ďakujem pekne za pozornosť.