Videokanál poslanca

Sadnú si, pán minister, u nás. (Poznámka vystupujúceho adresovaná ministrovi školstva.)
Vážená snemovňa, dovolím si pokračovať vo svojom vystúpení. A opäť chcem predoslať, že v školstve by sme mali vnímať veci tak, že chceme hádam všetci dobre školstvu, lebo všetci máme, keď nie deti, tak hádam perspektívne vnúčatá, a malo by nám na veci záležať. Pretože v takomto prípade platí: padni komu padni. V tom, čo hovorím, budem možno chvíľami nie celkom populárny u jedných, chvíľami u druhých, ale znova potvrdzujem, že to hovorím sine ira et studio, bez krvavých očí a bez, ako sa vraví, peny u huby.
Ak som hovoril o barikádach, tak sú samozrejme body, už som o niektorých z nich, minimálne o dvoch hovoril, kde sa dá ísť oprávnene na barikády. Ale napríklad hovoril som o školských radách a bojoval som tu za ich zachovanie pri doterajšom postavení a vážnosti, napriek tomu, že ako starosta mestskej, vicestarosta mestskej časti zažívam v ostatných mesiacoch celkom dramatické súboje s ich členmi, s rodičmi. Ale nič to nemení na veci, že principiálne je dobré, že sú, i keď by bolo možno pre nás jednoduchšie, aby sme sa nemuseli ich námietkami niekedy zaoberať. Aj tak budem vždy stáť na strane tých, ktorí nám možno momentálne chvíľami aj znepríjemňujú fungovanie, ale napriek tomu je to ich právo, a podľa nich, i keď s nimi nesúhlasím, to robia v dobrom úmysle. Je chvályhodné a nakoniec pre túto správu možno aj dobré, že nie je tesaná do kameňa, že sa dá z vecí, ktoré sa v nej objavujú, vycúvať.
Pán minister, a to je jeho osud, vycuváva, a keď to hodnotím opäť z môjho pohľadu, sem-tam z dôvodov hodných vycúvania, a za to si zaslúži úctu, pretože ak sa postupne opúšťa téza o spádovej škole, tak je to dobré. Ak sa opúšťa téza o tom, že maturitnú písomnú skúšku môžeš opakovať po roku, i to je dobré, aj keď tu by som na obhajobu prísnosti povedal jedno. Na lekárskej fakulte ak študent nezvládne štátnicu, nemôže ísť na opravný termín tak, ako na rádovú bežnú skúšku. Pretože štátnica je závažnou skúškou a je určený presný, oveľa dlhší limit na právo na ďalší pokus o reparát, ako pri bežnej skúške. My hovoríme teraz o dvoch percentách študentov podľa jedných, o 750-ch študentoch podľa druhých, aj s odbornými školami vrátane, ktorí nezvládli nejakú časť externej maturity.
Sám som za externé, merateľné, nesubjektívne hodnotenie študentov, i keď si uvedomujem, že to prináša pre niektorých isté úskalia. Ale spomeňme si na súboj medzi našimi vodáčkami Dukátovou a Kaliskou. Neexistovalo povedať, ale ja mám pred tým toľko zlatých a ja som toľko vecí vyhrala, a teraz som nešťastne dvakrát hrabla na opačnú stranu divokej vody, ako som mala, a prehrala o tri desatiny sekundy. Jednoducho tak to v živote je. A čím skôr bude mládež vystavovaná i vypätiu, i stresu z predvedenia výkonu, tým lepšie ju pripravíme pre život. Pretože nič nie je horšie, ako keď prvým stresom je pohovor u zamestnávateľa a nároky na teba kladené, po ktorých sa zrútiš, nenavyknutý na to, že život je skúška. Takže v tejto súvislosti je pre mňa trošku zvláštne, ako tu lamentujeme nad dvoma percentami maturantov v súvislosti s tým, že pôjdu neskôr na vysokú školu.
Pozorujem ale jednu vec, ktorá sa mi nie veľmi páči, a tým možno nepoteším mnohých, že o nej hovorím, a nezískam ich sympatie. Mám pocit, že viac ako našej generácii - a nechcem povedať, že my sme boli vo všetkom lepší, ako to tak starší ľudia hovorievajú - chýba mladým, na rozdiel od tej našej, kritický pohľad na seba. Kritická autoevaluácia. V mojej generácii moji spolužiaci na základnej škole veľmi presne vedeli, na ktorú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu si vôbec majú trúfať, že sa budú uchádzať.
I v normálnych pomeroch by malo byť celkom jednoznačné, kto si zo státisícov "maturujúcich" Američanov podá prihlášku na Harvard. A že si ju nepodá každý. Pretože si hádam každý nemyslí, že je dobrý na Harvard. Musím povedať, že v tomto zmysle máme problém. Ten sa týka potom mnohých vecí. Napríklad aj financovania vysokých škôl. Pán profesor Klaus, informoval ma o tom môj ctený kolega Jozef Kollár, mal včera prednášku v Pardubiciach, kde na veľmi jednoduchom grafe, akokoľvek sú grafy v tejto krajine prefláknuté, a počínajúc Ľuptákom, ktorý hovorí, že sa z nich nenajeme, tak veľmi jednoducho ukázal, že celkový počet študujúcich mladých ľudí a benefit pre spoločnosť ako takú nie sú lineárne súzvučné. To znamená, že tam nie je žiadna priama úmera a že spoločnosť je oveľa lepšia, ak študuje každý. Naopak, ten graf má tvar normálneho krtinca. V istom momente prestáva byť zvyšovanie počtu študentov prínosom pre spoločnosť, pretože už tí ďalší nič neprinesú. Je to celkom logické. Pretože Gaussova krivka celkom tvrdo a neúprosne, bez ohľadu na želania sociálnych inžinierov, jednoducho vylučuje z úspešného plnohodnotného absolvovania plnohodnotného univerzitného štúdia  väčšiu časť mladej generácie, ktorá sa dnes o štúdium pokúša. To znamená a celkom otvorene to musíme povedať, že investujeme veľmi limitované zdroje i na vysokých školách do štúdia časti mladej generácie, ktorá proste na štandardný plnohodnotný univerzitný výkon a výsledok nemá. Presne tak, ako by bolo nezmyselné, aby niekto sa rozhodol, že budeme trénovať 15 tisíc vodákov na divokej vode. Možno, že prínosom je 10, možno 20, možno 30, ale pri 15-ch tisícoch nebude počet medailí, ktoré získame, 300-násobný.
Takže i nepopulárne pravdy sú pravdy. A hlavne, ak sú zdroje limitované. Ak ale sa hovorí o tých peniazoch do školstva, tak náš obľúbený fínsky príklad hovorí, že oni skutočne tie peniaze krokovo investovali. A preto, ak sa vraciam k tomu roku 2020, viem si živo predstaviť, že sa v roku 2016 povie: no, tak  celkom sme svoje dve štvrtiny nestihli (alebo tri štvrtiny, alebo akýkoľvek podiel z toho koláča), pretože to bolo iné, ťažké a bola dlhová brzda.
Samozrejme, nebudem tu ďalej opakovať správy o populárnej audine a o prenájmoch bytov, o ktorých hovoril kolega Beblavý, i keď ku cti treba povedať, že tá suma na 30 mesiacov, ako som skromne vyrátal, pokrýva sto bytov o ploche sto metrov štvorcových v oblasti Palisády - Mudroňova.To je iste veľmi slušné pre výskumníkov a tvorcov akéhosi dôležitého produktu. Je tu ten iný problém, že u nás, žiaľbohu, máme rozšírenú predstavu, že verejné peniaze sa môžu míňať smelšie ako naše vlastné a už tobôž to platí pre europeniaze. To skutočne musím povedať,  je neduh, ktorý z ďaleka asi nebude ohraničený len na Slovensko, ale je to neuveriteľne zlý neduh. Pretože to nie je "z cudzieho krv netečie". To sú nejaké peniaze nejakých daňových poplatníkov.
Pokiaľ ide o otázku cúvania, pán minister na rozdiel od iných správnych momentov, keď cúvol, necúvol v oblasti CVČ. Áno, kolega Petrák aj dnes pani poslankyňa Nachtmannová nám vyrátali dedinky so 180-mi krúžkami. Pravda ale je, že to, čo sa deje v Žiline s "cevecečkom" Žirafa nie je dobrým svedectvom pre autonómne rozhodnutie jediného človeka, primátora Žiliny. A ja verím, že mu to rodičia, ktorých dietky chodia do Žirafy, pri voľbách spočítajú. A bude to spravodlivé.
A tým sa dostávam k ďalšiemu bodu: určovanie, menovanie riaditeľov jedným človekom. Opäť to je podľa mňa dôvod, keď sa oplatí ísť na barikádu. Pretože skúsenosť nás učí, že takéto rozhodovanie je cestou do pekiel. Ešte aj v prípade toho profesora Putnu. Najprv schváli vehlasná vedecká rada vehlasnej univerzity a potom, ako vidíme, jeden človek sa môže spriečiť. Je to zrejme jeho právo. Otázka je, či to máme vnímať ako dobré právo.
Pokiaľ ide o iné práva, dotkol by som sa aspoň trochu diskusie o učiteľoch, o štrajku. Ako vicestarosta pre školy mal som na starosti počas toho jedného a pol či dvoch dní i to, že sa treba starať o dietky tých rodičov, ktoré z podstaty veci nemôžu, tie deti, mať doma, lebo musia ísť do zamestnania. A riešili sme to.
Všeobecne sa domnievam, že právo na štrajk, a tým sa dotýkame i novely Trestného zákona, ktorá tu pred chvíľkou narazila z iných dôvodov, je presne tak, ako právo na zhromažďovanie alebo slobodu prejavu, elementárne ľudské právo. A ak nebude kategoricky a pokiaľ možno v ústave zapísané, že máme kategórie, ktoré nemajú toto ľudské právo v plnom rozsahu, malo by to byť ošetrené vyššou ako zákonnou normou. Preto i keď by nám štrajk učiteľov spôsobil vrásky na čelách, pre mňa je právo učiteľa ako každého občana na štrajk ústavným právom, za ktoré budem bojovať presne tak, ako za rovnocenné financovanie všetkých detí v školách. Vychádzam totiž z prostej rovnosti pred ústavou.
Pokiaľ sa dostávame k niektorým ďalším bodom, alebo úvahám o tom, čo platí, to, čo správa berie ako status quo. Napríklad hovorí sa o silnej centralizácii. No, na obhajobu možno nás a starej školy, ktorú sme prešli ešte s pánom ministrom aj my. Viete, i Karvaša, i Zaťka, i Jura Hronca, i akademika Čabelku nám dali staré školy. Staré školy, aké v nadnesenom ľahkom pohľade vnímame z "Cesty do hlubín študákovy duše". Boli to školy, kde sa na niečom trvalo, kde sa niečo žiadalo a kde si každý vybojúval svoje miesto v hierarchii. Samozrejme, svet sa posunul a, ako povedal kolega Fronc, "dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš". Musím ale povedať, že centralizácia v zmysle zavedenia pravidiel hry neznamená a nemá sa chápať totožne s tým, že to zverím nejakému grémiu, ktoré, povedzme si otvorene, nemá zvlášť vyhranený vzťah k školstvu a, naopak, môže byť ovplyvnené "x" inými motívmi.
Zoberme si teda výrok, ktorý zaznel kdesi na Slovensku v súvislosti s tým, čo sa teraz možno deje na VÚC-kach: "Prvá stolička v súkromnej alebo cirkevnej škole bude obsadená vtedy, keď už predtým bola obsadená posledná stolička v našej školičke." No to je niečo, čo pre mňa, samozrejme, hraničí s tým, o čom som už hovoril, s ústavnou rovnosťou a právom rodičov rozhodovať o formovaní svojho dieťaťa.
To znamená, že sa mi nezdá prijateľné zverovať tieto právomoci zoskupeniu, ktoré, hoc i oprávnene, z iných, ako z dôvodu záujmu o dobré fungovanie školstva, bude o veci rozhodovať. Viete, keď sa tu zavádzal zákon, no teda zákon, zákonná zmena, ktorá viedla k tomu, čo dnes zažívame v niektorých CVČ-kách a ZUŠ-kách, tak sme žiadali, teda aspoň ja, predovšetkým jedno: aby, keď aj uznávam námietky o tunelovaní a o podvodoch, ktoré sa diali ako u nás, ako vidíme, od vojenských tajných služieb až po koniec sveta, dejú všade, aby sa minimálne dodržalo to, že peniaze na dieťa, ktoré overiteľne a objektívne a pod prísnou sankciou, ak ZUŠ-ka či CVČ-ka klame, budú viazané účelovo. Aby boli proste viazané, aby ten starosta ich mal v rozpočte. Ale aby vedel, že ich nemôže použiť k svojej alebo väčšej sláve zastupiteľstva, na čokoľvek iné, začo síce môže zožať potlesk, ale poškodí to dieťa. Vtedy som tu vystupoval podobne ako teraz a hovoril o potrebe účelovo tie peniaze zaviazať, a potom, prosím, v poriadku, ako navrhovatelia navrhovali, nech to je. Nestalo sa tak a samozrejme, že je "x" doložiteľných prípadov, keď tí starostovia rozhodujú a nakladajú s tými peniazmi, aj so zastupiteľstvami, o svojej ujme bez ohľadu na to, čo z toho budú mať  deti. Opäť to bol moment, keď sa nevycúvalo. A podľa mňa sa mohlo. Pretože mohli sa začínať naprávať deformácie, ktoré existovali, ale zároveň netrestať nedeformovaných.
Jednou z dlhodobých konfliktných tém, ešte v blahej pamäti pána, najprv predsedu výboru, potom ministra, teraz môjho cteného primátora Milana Ftáčnika, boli kvóty na osemročné gymnáziá. Opäť proti sebe samému teraz poviem, že nekritičnosť rodičov ku kvalitám svojich detí vplýva na to, že nátlak na tieto gymnáziá je oveľa väčší, ako sú reálne mentálne kapacity tých, ktorých by tam ich rodičia ako piatačikov radi natlačili. To je pravda. Na druhej strane, podnetné prostredie umožňujúce rýchlejší, kvalitnejší rast jedinca nie je rozložené štatisticky rovnomerne po celom Slovensku. Je celkom logické, že existujú lokality, kde z podstaty veci, z štatisticky doložiteľnej úrovne vzdelania rodičov, niekedy aj starých rodičov, je výskyt podnetného prostredia v rodinách vyšší ako inde. A tým pádom je celkom logické, že nemôžem zostrihať toto právo na 5 % populačného ročníka všade, ber kde ber. A tie zdôvodnenia, že tí dobrí majú byť ťahúňmi tých slabých, to už som predtým zdôvodňoval tým, že to je presne tak, ani keby sme Cháru pribili navždy o ten mantinel, kde urobil prvé kroky, a povedali mu, že: ty máš dvíhať toto mužstvo, a to je jedno, či je to Spišská Nová Ves alebo Trenčín, alebo Topoľčany, a Boh ťa chráň odísť do osemročného gymnázia pod názvom Boston Bruins.
Proste táto téza z narábania s talentmi, ktorých niekde môže byť len dve percentá a ani nie päť percent, ale niekde možno osem percent, sa má odvinúť od toho, že mladý dokáže v externalizovanom, objektívnom a čestnom testovaní - falšovanie a predčasné študovanie testov je náš ďalší národný šport -  že na to má. Ale nie tak, že určím, že prijmeme prvých sto. Nie. Aby si bol prijatý, musíš splniť toto. A či vás bude sto, alebo pätnásť, to ukážu vaše schopnosti, nie vopred určené kvóty.
Takže ako vidíme, existujú rôzne názory na vec. I na zopár bratislavských gymnázií v čase, keď som chodil ja, teda na SVŠ-ky, existovali prijímacie skúšky. A jasne sa na dverách objavilo, kto je nad čiarou, kto je pod čiarou. Nič zlého na tom nie je. Tak fungujú mnohé odbory dodnes, najmä z numerus clausus. Ale numerus clausus minimálne u takých škôl, ako sú osemročné gymnáziá, nemá byť postavený na štatisticky vopred danom pevnom čísle, ale na výkone. To znamená, nemôžem povedať, že do športovej triedy na Kalinčiakovej prijmem rovnaký počet lyžiarov ako do triedy športového gymnázia v Kežmarku. Predpokladám, že v Komárne, ak by bolo športové gymnázium, asi bude oveľa lepšie vo vodáctve ako v skokoch na lyžiach, ale to dá zdravý rozum. To znamená, akékoľvek iné kritérium ako kvalita výkonu, je podľa mňa choré. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, je 12.00 hod. Predpokladám, že ešte budete chcieť...

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ešte 3 minúty a som...

Paška, Pavol, predseda NR SR
Áno? Tak nech sa páči.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Pokiaľ ide o finančné zdroje, pretože mnohé veci povedali moji vzácni kolegovia, iné povedia ďalší, a samozrejme, že peňazí nie je veľa, zanecháme audiny. Viete pred rokmi sa stavali za peniaze daňových poplatníkov veci, ako bolo Národné tenisové centrum. Bol som vtedy členom školského výboru, kde je aj gescia nad športom. A bol som jeden z tých, a bola nás vtedy väčšina, ktorá hlasovala proti postaveniu Národného tenisového centra, lebo zdôvodnenie, že to výrazne pomôže slovenskému tenisu, bola hlúposť, akože aj bola. Možno, že to pomohlo Superstaru, ktorý má strechu nad hlavou, ale tých pár zápasov, ktoré my odohráme na štátno-reprezentačnej úrovni, sa bohate dalo už vtedy hrať v Inchebe. Takže sme si postavili Národné tenisové centrum, ktoré "dramaticky" pomohlo tenistom v Michalovciach, v Kežmarku, Fiľakove aj v Oravskej Lesnej. Teraz ideme, vzhľadom na veľkolepú úroveň slovenskej futbalovej ligy, kolega Galis, nech sa nehnevá, pán docent Vengloš má tiež so mnou v tomto jednom bode problém, stavať za peniaze daňových poplatníkov kvalitnejšie a lepšie štadióny pre normovaný počet divákov. I keď nám neúprosná štatistika ukazuje, že i tie malé sú dnes nenaplnené a že to číslo, pre ktoré ich postavíme, 5- až 6-násobne prekračuje štandardnú návštevnosť. A vydávame to za dobre investované peniaze. Aj ja si viem predstaviť, že toto isté urobia v púšti všetky bohaté emiráty, ale tie na to majú iné zdroje.
My, ak máme zdroje limitované, tak máme s tými zdrojmi inak nakladať. A opäť sme u toho, že pán minister nemá ľahké postavenie. A nejde o to, či sa kamaráti alebo nekamaráti s ministrom Kažimírom. Proste treba prelomiť kliatbu ministra školstva ako toho, čo furt len na niečo pýta proti tým, ktorí aj niečo "produkujú", viď ministerstvo hospodárstva a stimuly, je nedobré, neľahké, nezávidím mu ho. Ale pravda je taká, že akokoľvek o tom hovorím v poslednej časti svojho vystúpenia, okrem prísneho trvania na alokovaní zdrojov podľa kvality musia byť aj tie zdroje. A ak si Masarykova univerzita postaví svoj malý jadrový reaktor pre vzdelávanie svojich fyzikov, tak je to nasledovaniahodný príklad. Ak by toto potrebovali naši dobrí fyzici na matematicko-fyzikálnej fakulte, tak vidím takúto investíciu za hodnú boja na barikádach, kde na jednej strane stojí Čaplovič a na druhej strane Kažimír. A rozhodne je to lepší boj a lepšia barikáda ako 10 ligových štadiónov v krajine, ktorá sa futbalovo prepadá do bezodna.
Ďakujem za pozornosť.