Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Z môjho pohľadu je kandidát Žilinka nezávislý kandidát, ale ešte viac a oveľa dôležitejšie pre mňa je to, že ja som nezávislý na kandidátovi Žilinkovi. Môžem povedať, že som pevne presvedčený, že budem rovnako nezávislý na akomkoľvek generálnom prokurátorovi. Neviem, či bude on závislý na mne, ale ja od neho závisieť nebudem.
A som pevne presvedčený, že slušný občan sa nemá báť generálneho prokurátora ani predsedu Najvyššieho kontrolného úradu a nemá mať potrebu, aby mu on bol za niečo vďačný. Tu zaznelo okrem iného i to, že ako je kto komu zaviazaný. Ja som presvedčený, že my nemáme byť im, ani oni nemajú byť zaviazaní nám. My ich volíme pre fungovanie tohto štátu, pre ktorý sme povinní urobiť čo najviac.
A neviem si predstaviť a verím i cteným kolegom zo SMER-u, že hádam nemyslia, že keď si v pomerne málo zákonnej voľbe, lebo k nej dôjde, zvolia iného generálneho prokurátora, ako je pán docent Čentéš, že to budú robiť preto, lebo sa trasú na to, aby mali na Generálnej prokuratúre osobného priateľa?
A povedzme si otvorene, ak váš kandidát získa 83 tajných hlasov, budete vy jemu - a on vám - zaviazaní? Čo si myslíte, kto mu dá tých 83 hlasov? Bude to ťažké odčítať?
A tak sa pýtam všetkých, potrebujete pre osobnú ochranu svojho generálneho prokurátora a svojho predsedu Najvyššieho kontrolného úradu?

Ďakujem pekne všetkým kolegom, ktorí vystúpili.
Kolega Bagačka, ja znova potvrdzujem, že uznávam námietky o nabaľujúcich sa starostoch. Ale znova, riešenie nie je v tom, že to urobím z hlavy na nohu. Bolo treba treba. Vy ste iste o nich vedeli, ja vám síce nepodsúvam, že ste mali ísť na prokuratúru to oznamovať, ale prosím, všetci, ktorí to hovoria a majú pravdu, a ja vám verím, že máte pravdu, to pozorovali a "vedelo sa to", ale akosi sa nič nedialo, hoci to by bola cesta zodpovedných. A samozrejme môžme teraz hovoriť i o jedálňach, i o školských kluboch, ale momentálne ide o prežitie týmto aktivitám. Preto, s dovolením, kolegovia podávajú tento návrh. Ak nabudúce pôjde o hlavu materských školám, podám aj ja sám ako vicestarosta mestskej časti, ktorý má materské školy na starosti, akýkoľvek návrh.
A znova, iste uznáte, že kradnúť sa nemá, a tí starostovia konali nečestne. Ale tí, ktorí dnes tie peniaze dostávajú a nedajú, konajú rovnako nečestne, len to prisvojovanie si príslušných peňazí sa deje teraz plošne, zdanlivo spravodlivo. Ale potrestané ešte viac ako predtým sú tie deti. A v tom je problém, prečo je dobré takýto návrh prijať.
A sľubujem vám čestne, že keby ste ho pán Bagačka predložili vy s pani poslankyňou Obrimčákovou, môj hlas máte 100-percentne istý. Pretože ja nie som z tých, ktorý hlasuje proti návrhom SMER-u z princípu. Mám niekedy pocit, že proti mojim návrhom by sa u vás hlasovalo z princípu, ale ja tento postoj nemám. A už vtedy, keď sme tu mali minule diskusiu o 90-ch dňoch a hlásení, som povedal v prvom čítaní pánu ministrovi, nech si ten zákon zoberie a nech ho dá urobiť niekomu z vás. On mi vtedy sľúbil, že nemá problém, že to je v poriadku, že vy za to zahlasujete. Samozrejme, že ste za to nezahlasovali. A samozrejme že si to nevzal, ale robil to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Nie je nikdy hanba zatiahnuť záchrannú brzdu, ak sa tým pomôže dobrej veci. Tento predložený návrh je takou záchrannou brzdou, ktorá môže napraviť zmeny, ktoré sa postupne stávajú nevratnými, ireverzibilnými. Pretože novela zákona, ktorá zmenila spôsob financovania centier voľného času a mimoškolských aktivít detí, tu bola prijatá prednedávnom a pri rozprave vo výbore, ktorá práve teraz pred pár minútami skončila, štátny tajomník ministerstva školstva povedal, že v septembri sa bude vyhodnocovať. Pán predseda Mamojka, nepochybne erudovaný právnik povedal, že pri hodnotení účinnosti a fungovania zákonov je často potrebný dlhší čas. Už vtedy som ale povedal, že je rozdiel, či hodnotím napríklad účinnosť zákona "trikrát a dosť", pretože tam skutočne z hľadiska vážnej trestnej činnosti potrebujem dlhšie obdobie na vyhodnotenie, či zabral. Ale v tomto prípade sa jednalo o iný zákon, ktorý znamená, a teraz nemá zmysel slovičkáriť, že čo je likvidácia centra voľného času, či je to až vtedy, keď tú budovu zhasnú, zavrú a zavesia na vchod visací zámok, alebo len vtedy, keď už zanikajú krúžky, pretože cevečko nemôže financovať svojich externých či interných pedagógov z príčin nedofinancovania.
Zákon bol predkladaný ako terapia nepochybne existujúceho stavu zneužívania verejných peňazí tými, ktorí s nečestnými úmyslami s nimi nakladali, vyrábali mŕtve duše, vyrábali neexistujúce krúžky, proste v duchu najhorších slovenských tradícií kradli verejné peniaze.
Kde sú tie časy, a som možno skeptický, či aj vtedy to platilo, keď mohol Karol Duchoň spievať: "V dolinách, kde ľudia nezamykajú brány..."?
Dnes aj pomerne zamknuté brány vojenských obranných spravodajstiev sú prekonateľné a národnou neresťou tejto krajiny je kradnutie verejných zdrojov.
Ale terapia nie je v tom, ako sa, žiaľbohu, stalo, že zmením spôsob financovania tak, ako kolega Hrnčiar predniesol, že zo 700 detí dostanú peniaze  deviati. A všetci ostatní zodpovední starostovia, ktorých deti sú to a o ktorých deti ide, tie peniaze nedajú. Toto nie je nijaký partajný zákon, lebo tí, ktorí tak robia, môžu byť akéhokoľvek politického trička, a tie deti, ktoré sú postihnuté, môžu mať rodičov voličov ktorejkoľvek politickej strany.
Stalo sa to, čo sme, aj ja z tohto miesta, pánu ministrovi Čaplovičovi, pri všetkej úcte prorokovali, že sa to stane. Pretože ak vidíme realitu, že z 50-ch či 40-ch obcí odpovedia na výzvu, aby za svoje deti zaplatili to, čo sa patrí, vôbec odpovedia len dve, tak je to jasná správa, že sa naplnilo to, čo sme, žiaľ, tušili, že tieto peniaze sú len bočným kanálom financovania v duchu želaní ZMOS-u, ktoré s tými peniazmi nakladá, ako uzná za vhodné.
I vtedy, tušiac tento koniec, a necítim sa ako veľký prorok, že som ho tušil, ale naplnil sa stopercentne, sme hovorili o potrebe účelového viazania tých peňazí. Pretože samozrejme niektoré dieťa nechce chodiť do centra voľného času. Samozrejme, že peniaze, ktoré naňho sú pridelené, nech sa pokojne vrátia do rozpočtu štátu, ministerstva a nech ich ono na tisíc iných miestach rozumne využije. Ale ak sa tie peniaze pošlú ZMOS-u a on ich cynicky a chladne za deti zo svojich obcí, v zastúpení svojich starostov, nepošle, tak to bolo od samého počiatku len kofinancovanie k väčšej sláve tých starostov, ktorí tak robia. Oni samozrejme, presne ako sme prorokovali, možno opravia chodníky, možno urobia novú strechu na dome smútku a možno, že im dokonca občania zatlieskajú. Ale nezatlieskajú im tie deti, ktoré prišli o svoj krúžok, keďže na ne tam neposlali peniaze.
Dnes ráno v úplnej inej rozprave o Najvyššom kontrolnom úrade tu zaznelo, ako sa dá rôzny meter aplikovať na tú istú činnosť centra voľného času Spektrum a Žirafa v Žiline.
V podstate je problémom to, že pán štátny tajomník nám teraz povedal, že všetky deti sú si teraz rovné. Hej, veľmi často sú si rovné v tom, že nedostanú na svoju činnosť nič. V tom sú si rovné všetky tie deti z tých sedemsto, okrem deviatich, ktorých slušní starostovia tie peniaze na nich poslali. A znova hovorím, ani pod drobnohľadom nevidím, že toto je politikum v tom zmysle, že vopred tuším, že tie postihnuté deti sú deti pravičiarskych rodičov a že tí starostovia, ktorí to robia, sú všetci ľavičiari. Nie, každý starosta chce mať opravené chodníky a cíti ako vyšší princíp, že on to pre tých svojich občanov urobí a oni mu oprávnene zatlieskajú, lebo nie všetci sa spýtajú, kde vzal tie peniaze a komu chýbajú.
Hovoril som o tom, že ak sme chceli riešiť problém zneužívania verejných peňazí, o ktorom niet pochyby, že existovalo a existuje na každom rohu na Slovensku, tak sme to mali robiť postihmi, postihmi tých, čo tak robia. Už vtedy som uviedol, že sa v tejto krajine roky rokúce kradnú vratky DPH, ale nikoho nenapadlo zrušiť ich ako liečbu tohto stavu. A znova opakujem príklad, ktorý som použil vo výbore. Veľmi často v našich pomeroch je kuchynský nôž nástrojom závažných trestných činov, ale nikoho nenapadlo zakázať kuchynské nože ako produkt, hoci počty mŕtvych, ktoré sú na ich konte, sú iste dosť vysoké.
To znamená, i v tomto prípade, že sme chceli zabrániť podvodom a urobili sme vlastne cestu k iným podvodom. Lebo pre mňa, ešte raz, ak dieťa, ktoré dochádza do vedľajšieho mestečka, nedostane na svoj gitarový či flautový kurz peniaze od svojho starostu, tak je to proste na tom dieťati krádež. A ak povedal pán štátny tajomník, že v septembri to vyhodnotíme a uvidíme, to je síce výborné, ale problém je, že tie desiatky prepustených pedagógov, externých či interných, majú doma rodiny, majú doma deti, a tie celkom oprávnene čakajú, že otec či mama donesú plat. Ak my ale teraz vlastne nedáme tým deťom tie peniaze, lebo sme to posunuli na zodpovednosť iných, tak tomu učiteľovi nemôžem povedať, alebo tomu expertovi vo folklórnom krúžku alebo v športovom krúžku, nemôžem povedať: vieš čo, nejak sa pretlč, šesť mesiacov choď na pašu a my to potom v septembri vyhodnotíme a uvidíme, či ti nasypeme obroku. No takto sa s ľuďmi pracovať nedá. A samozrejme, že ak si tí ľudia začnú hľadať iné zamestnania a iné zdroje, je veľmi nepravdepodobné, že sa nám podarí v septembri, keď to vyhodnotíme a keď sa to povedzme bude novelizovať, že bude platiť to, čo spieva Karel Gott: "spátky si dám tenhle film". Nedá sa ten film veľmi často dať "spátky", lebo tí ľudia už tam nebudú.
A musím povedať, že ja nie som z tých, ktorý bude hovoriť, že každé z tých detí skončí v závislosti na drogy. Ja si myslím, že deti, ktoré chodia do cevečiek, do folklórnych súborov, či hrať futbal, či cvičiť na flautu, nie sú tie najohrozenejšie deti. A tie zrejme sú rodičmi starostlivo vedené tak, aby z nich niečo bolo i v rámci vzťahu k cevečku, ale napriek tomu je to jednoducho poškodenie tých detí. A hlavne v zmysle platného zákona sa tvárime, že tie deti sú si rovnocenné a všetky to dostali, ale v realite to tak nie je. A je pštrosia politika, ak sa tvárime, že to tak proste nie  je, či už je zlikvidovaných zatiaľ päť cevečiek, ktoré sú zlikvidované do tla, teda, že sú zamknuté a vôbec tam nikto už nechodí, alebo je zlikvidovaných len niekoľko desiatok krúžkov.
Tak teraz bola debata o tom, že koľko je ozaj zlikvidovaných? Zlikvidované je každé cevečko pre konkrétne dieťa, ktoré tam chodilo na to, čo zaniklo. Preňho to znamená likvidáciu celého cevečka, lebo ak dieťa chodilo na gymnastiku, alebo ak chodilo na tú flautu a my, keďže sme nedostali peniaze, my sme prepustili toho učiteľa flauty a trénera gymnastiky, tak v tej chvíli preňho spadol svet. Je mu jedno, že ešte funguje formovanie z hliny alebo folklórne tance, lebo ono nechcelo chodiť na folklórne tance. My sme jemu jeho krúžok zrušili a tým preňho to cevečko zaniklo.
Musím povedať, že, ešte raz, toto nie je predsa žiadna politika. Tie tisíce detí, ktoré využívali služby cevečiek, predsa nemáme kategorizované podľa politickej príslušnosti a preferencií ich rodičov. Jedná sa o pochybenie, o ktorom musím povedať, že sme pána ministra v dobrom varovali. Ja, a ako ste si mohli všimnúť, nemám s ním nijako predpätý vzťah, máme vzťah akceptujúcich sa partnerov, ale varovali sme ho. Stalo sa to a je to tu.
Kolegovia - predkladatelia tohto pozmeňovacieho návrhu robia krok, ktorým sa zaťahuje záchranná brzda a zabraňuje sa ďalším a ďalším zánikom, ktoré by nastali, ak by sa takáto novela neprijala. A ak by sme potom čakali a počítali už len hroby tých jednotlivých kurzov a tých jednotlivých aktivít, tak by už, ako som povedal, neexistovala cesta späť. Teda z tejto rybacej polievky by sme už živého a veselo skáčuceho kapra nikdy neurobili.
Preto ako spravodajca oceňujem snahu mojich kolegov a necítim k nim nijakú žiarlivosť, naopak, pretože je v prospech tých detí, ktorým spod zadku vytrhávame stoličku s gitarou,je jednoducho nepolitická. Nemá žiadne farby. A myslím si, že nie je hanbou urobiť krok nazad, urobiť operatívne riešenie problému, a potom v lepšej situácii vyhodnotiť, čo to prinieslo a čo to neprinieslo. Lebo ak tento krok odmietnete, milí vládnuci priatelia, je vás tu málo, ale aj vy ôsmi môžete povedať svojim kolegom, že keď to podporíme, tak tým urobíme krok pomáhajúci mnohým deťom. A ak to neurobíme, tak vedome mnohým deťom škodíme.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážení poslanci a poslankyne, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Andreja Hrnčiara, Bélu Bugára, Arpáda Érseka a Gábora Gála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 452), ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 71 zo 7. mája 2013 a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady rozhodnutím č. 422 z 22. marca 2013 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade, ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní, podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady v súlade s návrhom predsedu Národnej rady odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady určiť Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do tridsiatich dní a v gestorskom výbore do tridsiatich dvoch dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, ďakujem, skončil som svoju spravodajskú informáciu a odporúčam otvoriť rozpravu k návrhu zákona.
Súčasne sa hlásim do rozpravy a nechám na vašej ľubovôli, či ako prvý, alebo, ctený kolega Hrnčiar, ako predkladateľ môžete vy byť prvý.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec Mičovský na tom, čo hovoril, doložil, že podnety môžu mať rôzne osudy. A platí vlastne, parafrázujúc titul amerického filmu, pozri sa, kto podáva.
Sám som zažil v inštitúcii, kde som pôsobil, kontrolu Najvyššieho kontrolného úradu, ktorá bola dosť pravdepodobne podnietená osobnou odvetou celkom konkrétnej osoby, ale, chvalabohu, tá kontrola nedopadla zle. Na tomto mieste chcem povedať, že sa tým, čo hovorím, nechcem nijak dotknúť statočných pracovníkov Najvyššieho kontrolného úradu. Ale pravda je, že, ako už zaznelo i v tých príkladoch s CVC-ečkom Žirafa v Žiline, ono je to tak, napriek hrdému heslu, ktorý má Najvyšší kontrolný úrad vo svojom štíte a ktorý si verejnosť mohla všimnúť na poštovej známke, ktorá vyšla na počesť výročia existencie tejto inštitúcie, že, žiaľbohu, na tie isté veci pozerá rôznym pohľadom. A vlastne nekalým záverom takéhoto pozerania je to, že sa v konkrétnych prípadoch stáva Najvyšší kontrolný úrad len subdodávateľom palíc na riešenie problému, ktorý slovenské múdroslovie pozná: "kto chce psa biť, palicu si nájde". A ak by mal  fungovať ten úrad takto, nebolo by to dobré a bolo by to iste i ťažko prijateľné pre statočných pracovníkov tohto úradu.
Mám teda pocit, že správa, ktorá je takto predložená, by nemala byť prijatá. A myslím si, že do Najvyššieho kontrolného úradu treba dať to hlavné, čo potrebuje, nezávislosť a poctivosť.

Ďakujem všetkým diskutujúcim a je mi cťou a potešením, že vydržali od 12,09 hod. a predniesli ich.
K pani poslankyni Nachtmannovej. Práve keď ste použili príklad zdravia, viete, že ak aj si viac priplatíte v súkromnom zdravotnom pripoistení, tak aj tak podľa mňa máte ústavný nárok, aby základnú platbu za vašej slepé črevo uhradili z toho, čo poctivo odvádzate do solidárneho poistenia. To znamená, že presne toto je príklad tej školy. Tí rodičia odviedli svoje a majú nárok na svoje. Ak sú ochotní priplatiť si, je to ich vec, ale neznižuje to ich nárok na ich férový podiel za vzdelávanie dietka. Presne ako vaše slepé črevo má ústavný nárok na podiel z toho, čo ste zaplatili, zo zdravotného poistenia. Bez ohľadu na vaše súkromné poistenie.
Pokiaľ ide o  školstvo a o to "predávanie". Viete, istý "zisk". No toto by mohlo platiť všeobecne. Ak sú rodičia, ktorí vedome kupujú svojmu dieťaťu papier bez vzdelania, tak sú hlupáci a nezasluhujú si ani môj súcit, ani moju ochranu. Je to ich slobodné rozhodnutie. A ak vystavia dietko tomu, že bude mať falošný a na vode stojaci diplom, tak mu to možno život splatí a bude to aj ich hanba a ich zlyhanie.
Pokiaľ ide o to, že či som zavádzal v predchádzajúcej debate, aj keď je to od veci, ale ctenému  kolegovi Čížovi odpoviem. Viete, neviem, či som ho zavádzal, ale o 12. hodine ďalšieho dňa urobil, mnou zavedený minister tlačovku, na ktorej vycúval. To znamená, že to asi nebolo tak, že som "zaviedol" aj verejnosť, ak nepripustíte, že som "zaviedol" aj ministra Kaliňáka.
A pokiaľ ide o tie histórie o školských radách. Tie počty tých ľudí sú také a tajná voľba riaditeľa, ktorej som bol svedkom, je taká, že na tom lístku nevidíš, kto ako hlasoval. Takže obava pani Vaľovej z úplného manipulovania... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Sadnú si, pán minister, u nás. (Poznámka vystupujúceho adresovaná ministrovi školstva.)
Vážená snemovňa, dovolím si pokračovať vo svojom vystúpení. A opäť chcem predoslať, že v školstve by sme mali vnímať veci tak, že chceme hádam všetci dobre školstvu, lebo všetci máme, keď nie deti, tak hádam perspektívne vnúčatá, a malo by nám na veci záležať. Pretože v takomto prípade platí: padni komu padni. V tom, čo hovorím, budem možno chvíľami nie celkom populárny u jedných, chvíľami u druhých, ale znova potvrdzujem, že to hovorím sine ira et studio, bez krvavých očí a bez, ako sa vraví, peny u huby.
Ak som hovoril o barikádach, tak sú samozrejme body, už som o niektorých z nich, minimálne o dvoch hovoril, kde sa dá ísť oprávnene na barikády. Ale napríklad hovoril som o školských radách a bojoval som tu za ich zachovanie pri doterajšom postavení a vážnosti, napriek tomu, že ako starosta mestskej, vicestarosta mestskej časti zažívam v ostatných mesiacoch celkom dramatické súboje s ich členmi, s rodičmi. Ale nič to nemení na veci, že principiálne je dobré, že sú, i keď by bolo možno pre nás jednoduchšie, aby sme sa nemuseli ich námietkami niekedy zaoberať. Aj tak budem vždy stáť na strane tých, ktorí nám možno momentálne chvíľami aj znepríjemňujú fungovanie, ale napriek tomu je to ich právo, a podľa nich, i keď s nimi nesúhlasím, to robia v dobrom úmysle. Je chvályhodné a nakoniec pre túto správu možno aj dobré, že nie je tesaná do kameňa, že sa dá z vecí, ktoré sa v nej objavujú, vycúvať.
Pán minister, a to je jeho osud, vycuváva, a keď to hodnotím opäť z môjho pohľadu, sem-tam z dôvodov hodných vycúvania, a za to si zaslúži úctu, pretože ak sa postupne opúšťa téza o spádovej škole, tak je to dobré. Ak sa opúšťa téza o tom, že maturitnú písomnú skúšku môžeš opakovať po roku, i to je dobré, aj keď tu by som na obhajobu prísnosti povedal jedno. Na lekárskej fakulte ak študent nezvládne štátnicu, nemôže ísť na opravný termín tak, ako na rádovú bežnú skúšku. Pretože štátnica je závažnou skúškou a je určený presný, oveľa dlhší limit na právo na ďalší pokus o reparát, ako pri bežnej skúške. My hovoríme teraz o dvoch percentách študentov podľa jedných, o 750-ch študentoch podľa druhých, aj s odbornými školami vrátane, ktorí nezvládli nejakú časť externej maturity.
Sám som za externé, merateľné, nesubjektívne hodnotenie študentov, i keď si uvedomujem, že to prináša pre niektorých isté úskalia. Ale spomeňme si na súboj medzi našimi vodáčkami Dukátovou a Kaliskou. Neexistovalo povedať, ale ja mám pred tým toľko zlatých a ja som toľko vecí vyhrala, a teraz som nešťastne dvakrát hrabla na opačnú stranu divokej vody, ako som mala, a prehrala o tri desatiny sekundy. Jednoducho tak to v živote je. A čím skôr bude mládež vystavovaná i vypätiu, i stresu z predvedenia výkonu, tým lepšie ju pripravíme pre život. Pretože nič nie je horšie, ako keď prvým stresom je pohovor u zamestnávateľa a nároky na teba kladené, po ktorých sa zrútiš, nenavyknutý na to, že život je skúška. Takže v tejto súvislosti je pre mňa trošku zvláštne, ako tu lamentujeme nad dvoma percentami maturantov v súvislosti s tým, že pôjdu neskôr na vysokú školu.
Pozorujem ale jednu vec, ktorá sa mi nie veľmi páči, a tým možno nepoteším mnohých, že o nej hovorím, a nezískam ich sympatie. Mám pocit, že viac ako našej generácii - a nechcem povedať, že my sme boli vo všetkom lepší, ako to tak starší ľudia hovorievajú - chýba mladým, na rozdiel od tej našej, kritický pohľad na seba. Kritická autoevaluácia. V mojej generácii moji spolužiaci na základnej škole veľmi presne vedeli, na ktorú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu si vôbec majú trúfať, že sa budú uchádzať.
I v normálnych pomeroch by malo byť celkom jednoznačné, kto si zo státisícov "maturujúcich" Američanov podá prihlášku na Harvard. A že si ju nepodá každý. Pretože si hádam každý nemyslí, že je dobrý na Harvard. Musím povedať, že v tomto zmysle máme problém. Ten sa týka potom mnohých vecí. Napríklad aj financovania vysokých škôl. Pán profesor Klaus, informoval ma o tom môj ctený kolega Jozef Kollár, mal včera prednášku v Pardubiciach, kde na veľmi jednoduchom grafe, akokoľvek sú grafy v tejto krajine prefláknuté, a počínajúc Ľuptákom, ktorý hovorí, že sa z nich nenajeme, tak veľmi jednoducho ukázal, že celkový počet študujúcich mladých ľudí a benefit pre spoločnosť ako takú nie sú lineárne súzvučné. To znamená, že tam nie je žiadna priama úmera a že spoločnosť je oveľa lepšia, ak študuje každý. Naopak, ten graf má tvar normálneho krtinca. V istom momente prestáva byť zvyšovanie počtu študentov prínosom pre spoločnosť, pretože už tí ďalší nič neprinesú. Je to celkom logické. Pretože Gaussova krivka celkom tvrdo a neúprosne, bez ohľadu na želania sociálnych inžinierov, jednoducho vylučuje z úspešného plnohodnotného absolvovania plnohodnotného univerzitného štúdia  väčšiu časť mladej generácie, ktorá sa dnes o štúdium pokúša. To znamená a celkom otvorene to musíme povedať, že investujeme veľmi limitované zdroje i na vysokých školách do štúdia časti mladej generácie, ktorá proste na štandardný plnohodnotný univerzitný výkon a výsledok nemá. Presne tak, ako by bolo nezmyselné, aby niekto sa rozhodol, že budeme trénovať 15 tisíc vodákov na divokej vode. Možno, že prínosom je 10, možno 20, možno 30, ale pri 15-ch tisícoch nebude počet medailí, ktoré získame, 300-násobný.
Takže i nepopulárne pravdy sú pravdy. A hlavne, ak sú zdroje limitované. Ak ale sa hovorí o tých peniazoch do školstva, tak náš obľúbený fínsky príklad hovorí, že oni skutočne tie peniaze krokovo investovali. A preto, ak sa vraciam k tomu roku 2020, viem si živo predstaviť, že sa v roku 2016 povie: no, tak  celkom sme svoje dve štvrtiny nestihli (alebo tri štvrtiny, alebo akýkoľvek podiel z toho koláča), pretože to bolo iné, ťažké a bola dlhová brzda.
Samozrejme, nebudem tu ďalej opakovať správy o populárnej audine a o prenájmoch bytov, o ktorých hovoril kolega Beblavý, i keď ku cti treba povedať, že tá suma na 30 mesiacov, ako som skromne vyrátal, pokrýva sto bytov o ploche sto metrov štvorcových v oblasti Palisády - Mudroňova.To je iste veľmi slušné pre výskumníkov a tvorcov akéhosi dôležitého produktu. Je tu ten iný problém, že u nás, žiaľbohu, máme rozšírenú predstavu, že verejné peniaze sa môžu míňať smelšie ako naše vlastné a už tobôž to platí pre europeniaze. To skutočne musím povedať,  je neduh, ktorý z ďaleka asi nebude ohraničený len na Slovensko, ale je to neuveriteľne zlý neduh. Pretože to nie je "z cudzieho krv netečie". To sú nejaké peniaze nejakých daňových poplatníkov.
Pokiaľ ide o otázku cúvania, pán minister na rozdiel od iných správnych momentov, keď cúvol, necúvol v oblasti CVČ. Áno, kolega Petrák aj dnes pani poslankyňa Nachtmannová nám vyrátali dedinky so 180-mi krúžkami. Pravda ale je, že to, čo sa deje v Žiline s "cevecečkom" Žirafa nie je dobrým svedectvom pre autonómne rozhodnutie jediného človeka, primátora Žiliny. A ja verím, že mu to rodičia, ktorých dietky chodia do Žirafy, pri voľbách spočítajú. A bude to spravodlivé.
A tým sa dostávam k ďalšiemu bodu: určovanie, menovanie riaditeľov jedným človekom. Opäť to je podľa mňa dôvod, keď sa oplatí ísť na barikádu. Pretože skúsenosť nás učí, že takéto rozhodovanie je cestou do pekiel. Ešte aj v prípade toho profesora Putnu. Najprv schváli vehlasná vedecká rada vehlasnej univerzity a potom, ako vidíme, jeden človek sa môže spriečiť. Je to zrejme jeho právo. Otázka je, či to máme vnímať ako dobré právo.
Pokiaľ ide o iné práva, dotkol by som sa aspoň trochu diskusie o učiteľoch, o štrajku. Ako vicestarosta pre školy mal som na starosti počas toho jedného a pol či dvoch dní i to, že sa treba starať o dietky tých rodičov, ktoré z podstaty veci nemôžu, tie deti, mať doma, lebo musia ísť do zamestnania. A riešili sme to.
Všeobecne sa domnievam, že právo na štrajk, a tým sa dotýkame i novely Trestného zákona, ktorá tu pred chvíľkou narazila z iných dôvodov, je presne tak, ako právo na zhromažďovanie alebo slobodu prejavu, elementárne ľudské právo. A ak nebude kategoricky a pokiaľ možno v ústave zapísané, že máme kategórie, ktoré nemajú toto ľudské právo v plnom rozsahu, malo by to byť ošetrené vyššou ako zákonnou normou. Preto i keď by nám štrajk učiteľov spôsobil vrásky na čelách, pre mňa je právo učiteľa ako každého občana na štrajk ústavným právom, za ktoré budem bojovať presne tak, ako za rovnocenné financovanie všetkých detí v školách. Vychádzam totiž z prostej rovnosti pred ústavou.
Pokiaľ sa dostávame k niektorým ďalším bodom, alebo úvahám o tom, čo platí, to, čo správa berie ako status quo. Napríklad hovorí sa o silnej centralizácii. No, na obhajobu možno nás a starej školy, ktorú sme prešli ešte s pánom ministrom aj my. Viete, i Karvaša, i Zaťka, i Jura Hronca, i akademika Čabelku nám dali staré školy. Staré školy, aké v nadnesenom ľahkom pohľade vnímame z "Cesty do hlubín študákovy duše". Boli to školy, kde sa na niečom trvalo, kde sa niečo žiadalo a kde si každý vybojúval svoje miesto v hierarchii. Samozrejme, svet sa posunul a, ako povedal kolega Fronc, "dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš". Musím ale povedať, že centralizácia v zmysle zavedenia pravidiel hry neznamená a nemá sa chápať totožne s tým, že to zverím nejakému grémiu, ktoré, povedzme si otvorene, nemá zvlášť vyhranený vzťah k školstvu a, naopak, môže byť ovplyvnené "x" inými motívmi.
Zoberme si teda výrok, ktorý zaznel kdesi na Slovensku v súvislosti s tým, čo sa teraz možno deje na VÚC-kach: "Prvá stolička v súkromnej alebo cirkevnej škole bude obsadená vtedy, keď už predtým bola obsadená posledná stolička v našej školičke." No to je niečo, čo pre mňa, samozrejme, hraničí s tým, o čom som už hovoril, s ústavnou rovnosťou a právom rodičov rozhodovať o formovaní svojho dieťaťa.
To znamená, že sa mi nezdá prijateľné zverovať tieto právomoci zoskupeniu, ktoré, hoc i oprávnene, z iných, ako z dôvodu záujmu o dobré fungovanie školstva, bude o veci rozhodovať. Viete, keď sa tu zavádzal zákon, no teda zákon, zákonná zmena, ktorá viedla k tomu, čo dnes zažívame v niektorých CVČ-kách a ZUŠ-kách, tak sme žiadali, teda aspoň ja, predovšetkým jedno: aby, keď aj uznávam námietky o tunelovaní a o podvodoch, ktoré sa diali ako u nás, ako vidíme, od vojenských tajných služieb až po koniec sveta, dejú všade, aby sa minimálne dodržalo to, že peniaze na dieťa, ktoré overiteľne a objektívne a pod prísnou sankciou, ak ZUŠ-ka či CVČ-ka klame, budú viazané účelovo. Aby boli proste viazané, aby ten starosta ich mal v rozpočte. Ale aby vedel, že ich nemôže použiť k svojej alebo väčšej sláve zastupiteľstva, na čokoľvek iné, začo síce môže zožať potlesk, ale poškodí to dieťa. Vtedy som tu vystupoval podobne ako teraz a hovoril o potrebe účelovo tie peniaze zaviazať, a potom, prosím, v poriadku, ako navrhovatelia navrhovali, nech to je. Nestalo sa tak a samozrejme, že je "x" doložiteľných prípadov, keď tí starostovia rozhodujú a nakladajú s tými peniazmi, aj so zastupiteľstvami, o svojej ujme bez ohľadu na to, čo z toho budú mať  deti. Opäť to bol moment, keď sa nevycúvalo. A podľa mňa sa mohlo. Pretože mohli sa začínať naprávať deformácie, ktoré existovali, ale zároveň netrestať nedeformovaných.
Jednou z dlhodobých konfliktných tém, ešte v blahej pamäti pána, najprv predsedu výboru, potom ministra, teraz môjho cteného primátora Milana Ftáčnika, boli kvóty na osemročné gymnáziá. Opäť proti sebe samému teraz poviem, že nekritičnosť rodičov ku kvalitám svojich detí vplýva na to, že nátlak na tieto gymnáziá je oveľa väčší, ako sú reálne mentálne kapacity tých, ktorých by tam ich rodičia ako piatačikov radi natlačili. To je pravda. Na druhej strane, podnetné prostredie umožňujúce rýchlejší, kvalitnejší rast jedinca nie je rozložené štatisticky rovnomerne po celom Slovensku. Je celkom logické, že existujú lokality, kde z podstaty veci, z štatisticky doložiteľnej úrovne vzdelania rodičov, niekedy aj starých rodičov, je výskyt podnetného prostredia v rodinách vyšší ako inde. A tým pádom je celkom logické, že nemôžem zostrihať toto právo na 5 % populačného ročníka všade, ber kde ber. A tie zdôvodnenia, že tí dobrí majú byť ťahúňmi tých slabých, to už som predtým zdôvodňoval tým, že to je presne tak, ani keby sme Cháru pribili navždy o ten mantinel, kde urobil prvé kroky, a povedali mu, že: ty máš dvíhať toto mužstvo, a to je jedno, či je to Spišská Nová Ves alebo Trenčín, alebo Topoľčany, a Boh ťa chráň odísť do osemročného gymnázia pod názvom Boston Bruins.
Proste táto téza z narábania s talentmi, ktorých niekde môže byť len dve percentá a ani nie päť percent, ale niekde možno osem percent, sa má odvinúť od toho, že mladý dokáže v externalizovanom, objektívnom a čestnom testovaní - falšovanie a predčasné študovanie testov je náš ďalší národný šport -  že na to má. Ale nie tak, že určím, že prijmeme prvých sto. Nie. Aby si bol prijatý, musíš splniť toto. A či vás bude sto, alebo pätnásť, to ukážu vaše schopnosti, nie vopred určené kvóty.
Takže ako vidíme, existujú rôzne názory na vec. I na zopár bratislavských gymnázií v čase, keď som chodil ja, teda na SVŠ-ky, existovali prijímacie skúšky. A jasne sa na dverách objavilo, kto je nad čiarou, kto je pod čiarou. Nič zlého na tom nie je. Tak fungujú mnohé odbory dodnes, najmä z numerus clausus. Ale numerus clausus minimálne u takých škôl, ako sú osemročné gymnáziá, nemá byť postavený na štatisticky vopred danom pevnom čísle, ale na výkone. To znamená, nemôžem povedať, že do športovej triedy na Kalinčiakovej prijmem rovnaký počet lyžiarov ako do triedy športového gymnázia v Kežmarku. Predpokladám, že v Komárne, ak by bolo športové gymnázium, asi bude oveľa lepšie vo vodáctve ako v skokoch na lyžiach, ale to dá zdravý rozum. To znamená, akékoľvek iné kritérium ako kvalita výkonu, je podľa mňa choré. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, je 12.00 hod. Predpokladám, že ešte budete chcieť...

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ešte 3 minúty a som...

Paška, Pavol, predseda NR SR
Áno? Tak nech sa páči.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Pokiaľ ide o finančné zdroje, pretože mnohé veci povedali moji vzácni kolegovia, iné povedia ďalší, a samozrejme, že peňazí nie je veľa, zanecháme audiny. Viete pred rokmi sa stavali za peniaze daňových poplatníkov veci, ako bolo Národné tenisové centrum. Bol som vtedy členom školského výboru, kde je aj gescia nad športom. A bol som jeden z tých, a bola nás vtedy väčšina, ktorá hlasovala proti postaveniu Národného tenisového centra, lebo zdôvodnenie, že to výrazne pomôže slovenskému tenisu, bola hlúposť, akože aj bola. Možno, že to pomohlo Superstaru, ktorý má strechu nad hlavou, ale tých pár zápasov, ktoré my odohráme na štátno-reprezentačnej úrovni, sa bohate dalo už vtedy hrať v Inchebe. Takže sme si postavili Národné tenisové centrum, ktoré "dramaticky" pomohlo tenistom v Michalovciach, v Kežmarku, Fiľakove aj v Oravskej Lesnej. Teraz ideme, vzhľadom na veľkolepú úroveň slovenskej futbalovej ligy, kolega Galis, nech sa nehnevá, pán docent Vengloš má tiež so mnou v tomto jednom bode problém, stavať za peniaze daňových poplatníkov kvalitnejšie a lepšie štadióny pre normovaný počet divákov. I keď nám neúprosná štatistika ukazuje, že i tie malé sú dnes nenaplnené a že to číslo, pre ktoré ich postavíme, 5- až 6-násobne prekračuje štandardnú návštevnosť. A vydávame to za dobre investované peniaze. Aj ja si viem predstaviť, že toto isté urobia v púšti všetky bohaté emiráty, ale tie na to majú iné zdroje.
My, ak máme zdroje limitované, tak máme s tými zdrojmi inak nakladať. A opäť sme u toho, že pán minister nemá ľahké postavenie. A nejde o to, či sa kamaráti alebo nekamaráti s ministrom Kažimírom. Proste treba prelomiť kliatbu ministra školstva ako toho, čo furt len na niečo pýta proti tým, ktorí aj niečo "produkujú", viď ministerstvo hospodárstva a stimuly, je nedobré, neľahké, nezávidím mu ho. Ale pravda je taká, že akokoľvek o tom hovorím v poslednej časti svojho vystúpenia, okrem prísneho trvania na alokovaní zdrojov podľa kvality musia byť aj tie zdroje. A ak si Masarykova univerzita postaví svoj malý jadrový reaktor pre vzdelávanie svojich fyzikov, tak je to nasledovaniahodný príklad. Ak by toto potrebovali naši dobrí fyzici na matematicko-fyzikálnej fakulte, tak vidím takúto investíciu za hodnú boja na barikádach, kde na jednej strane stojí Čaplovič a na druhej strane Kažimír. A rozhodne je to lepší boj a lepšia barikáda ako 10 ligových štadiónov v krajine, ktorá sa futbalovo prepadá do bezodna.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážená snemovňa, rád by som povedal hneď na úvod, že každý, kto sa dáva do zápasu o väčšiu nádej na múdrosť občanov, to nemá ľahké. Dá sa priam povedať, že ten, kto chce pomôcť, ak ona vôbec pomoc potrebuje, Pallas Athéne, ako bohyne múdrosti, si môže s Richardom Müllerom zaspievať: "Nebude to ľahké, drahá."
A pravda je, že i zápas o zlepšenie stavu školstva do dôsledkov dovedený by mal tomu, kto sa na ten zápas dá a dovedie ho do konca, garantovať takmer zmenu identity, zmenu adresy, možno ešte aj plastickú operáciu tváre. Pretože je veľmi veľa tých, ktorí vyvíjajú tlak, každý vo svojom záujme, je veľmi veľa motívov, a nie je to vôbec jednoduché.
V tomto zmysle je prvá správa o stave školstva výsledok výnimočne chvályhodného spoločného postupu tejto snemovne pri jej zadávaní. A samozrejme i to môžme vysvetľovať zištne tým, že pred bránami parlamentu stál štrajk pedagógov. Ale, chvalabohu, diskusná platforma je tu a každý môže k veci diskutovať. Presne, ako povedal môj nekonfliktný a konciliantný ctený kolega Fronc, existujú ale i pri konciliantnej diskusii témy, kde sa proste nedá neisť na barikády.
Je všeobecne známe, že s pánom ministrom ozaj nie som na nože, aj keď to niekedy sťažuje moju pozíciu, ale zotrvám na tom i teraz.
Druhá vec je, že keď človek vystupuje v tomto poradí a pred ním vystupovali mnohí, ktorí o veci vedia a povedali svoje, nedá sa vylúčiť, že sa človek tu i tam neopakuje. Opakovať sa ale bude tam, keď ide o vec, ktorú považuje za veľmi dôležitú alebo principiálnu. Hovorím v mene a stále ešte hovorím v mene klubu SaS, lebo ak rušenie klubu neošetruje zákon, a ten zákon možno prijmete, pretože na to máte dosť hlasov, tak až potom sa bude dať hovoriť o zániku klubu SaS, ale to len tak na margo, čo sa týka úcty k zákonom.
Chcem povedať, že v záverečných slovách kolegu Fronca sa tu hovorilo o normatíve na žiaka. Samozrejme, že je veľký rozdiel, či vykurujem školu v Oravskej Lesnej alebo v Hurbanove. Samozrejme, že je to tak. Ale pravda je, a to je veľmi dôležité, že o škole pri všetkom uznaní "negatívnych" výberových momentov, ako sú, že si idem "kúpiť" vzdelanie v zmysle vysvedčenia, že chcem ísť cestou menšieho odporu, a tak radšej zaplatím, lebo tí mi za tie peniaze dajú, ale zďaleka nielen v súkromnej základnej či strednej škole, ale veru aj na vysokej škole na Slovensku, papier. Takže to by som neobmedzoval zďaleka len na nižšie stupne školstva.
Tak v zásade predsa vždy fungovalo, že sa o kvalite školy hlasuje, minimálne v kruhoch uvedomelých rodičov, nohami. Teda viem si celkom logicky zdôvodniť, prečo je v Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto záujem o Mudroňovu. Prečo je záujem o Škarniclovu. Prečo v mojej generácii, keď som ja mal 18 a bolo to teda skoro polstoročie dozadu, všetci rodičia vedeli, prečo je dobrá Novohradská. A prečo možno nebola tak celkom svetoborná Makarenkova. Proste vedelo sa to už vtedy a hlasovalo sa nohami. Preto i normatív na triedu je problém. To je ako normatív na budovu nemocnice: podľa kubíkov obstavaného priestoru, podľa výšky komínov alebo podľa čoho? Nie je hádam lepšie normatív na pacienta a výkony na ňom urobené? Myslím si, že to je správna cesta. A samozrejme, i tam sa deje hlasovanie nohami. Málokto chce ísť do nemocnice na operáciu kĺbu, kde tie operácie urobia tri za mesiac. Oveľa radšej pôjde každý na kliniku, kde tie operácie robia štyri denne. Takže normatív na žiaka s primeranými korektúrami je lepší ako iná alternatíva.
Opakovanou témou je, a pre mňa v živote dosť dôležitou, je i ústavná rovnosť. Vždy hovorím, že medzi mnou a mojím vzácnym priateľom Martinom Poliačikom je vo vzťahu k dekriminalizácii marihuany jeden zásadný rozdiel. Domnievam sa, že osobné vlastníctvo a nedílerstvo marihuany je rovnakým trestným činom, ako je osobné vlastníctvo ploskačky výčapného rumu vo vrecku vetrovky. Jednoducho nemám rád nijaké závislosti. Ale nemôžem ako ústavnú rovnosť akceptovať fakt, že jedna vedie k záznamu v trestnom registri a druhá vôbec k ničomu.
Podobne je to i u ústavnej rovnosti s financovaním škôl. Ak sa katolícki či luteránski rodičia rozhodnú, že pre ich deti na základe ich slobodnej voľby je tou najlepšou školou cirkevná škola ich vierovyznania, tak musíme mať neustále ako správcovia peňazí daňových poplatníkov na vedomí, že rovnako katolícki, rovnako luteránski a rovnako i tí rodičia, ktorí chcú mať dietko v súkromnej škole, nech už pohnútka je akákoľvek, platili rovnako dane. Ako hovoril kolega, veľmi veľa z našich daní ide na školstvo, ale vonkoncom nijaký rodič, z hľadiska ústavnej rovnosti, nemá mať dieťa, na ktorého vzdelávanie mu z tých jeho daní dáme apriórne menej ako inému. Pre mňa je to ako s tými "materiálmi" závislosti. Je to otázka ústavnej rovnosti, prečo nemajú byť deti v rôznych školách za to, že sa naučia abecedu a kráť a zlomky a o Ľudovítovi Štúrovi, financované inak. Aká je to ústavná rovnosť ich rodičov?
Pokiaľ ide o niektoré ďalšie veci, ktoré sú v tomto zákone konfliktné, musím povedať, že jednou z nich je to, že demokratizácia školstva znamenala pre mňa veľmi dôležitú vec. V školských radách, v nejakej som chvíľku sedel, kedysi ako rodič, a teraz, keď dietky vyrástli, tak v nich sedím ako vicestarosta mestskej časti, musím povedať, že v nich stretávam a stretával som, angažovaných rodičov. Nie každý rodič je z povahy veci ochotný angažovať sa, hoci vo veci vlastných detí a ich vzdelania, hoci by som to považoval za to najlepšie a najdôležitejšie angažovanie sa. Ale musím povedať, že moja skúsenosť s týmito radami bola taká, že vonkoncom neboli hračkou v rukách rodičov zmanipulovaných kýmkoľvek. Naopak, boli tam rodičia s vlastnými názormi, ktoré ale ak chceli presadiť, museli presvedčiť aj úplne iné zložky tej školskej rady.
A preto sa nedomnievam, že odňatie právomocí rodičom, ktorí v zásade, aspoň tí, čo som ja poznal, pracovali pre dobro veci, je dobré rozhodnutie. Všeobecne mám zlý pocit, že rodičom v našom štáte, mnohým, hoci nie všetkým, primálo záleží na tom, aké vzdelanie dostáva ich dieťa. Vytýkal by som im mnohým primalú angažovanosť. A ak ešte neuznám angažovanosť tých, ktorí pre dobrú vec, pretože keď rodič niečo vybojúva, nikdy to nevybojuje pre jedno svoje  dieťa z 25-tich, ani pre svoje jedno dieťa v 500-žiackej škole, vybojúva to pre vec. A považujem za veľmi zlý krok, ak sa túto štruktúru budeme snažiť degradovať pod často vyslovene nepravdivými zdôvodneniami o manipulácii a o matematických pomeroch v zložení tejto štruktúry. Naopak, myslím si, že cesta, keď sa rozhodovanie o vážnych veciach odohráva v, by som tak povedal, v svojvoľnom politickom milieu, dokonca len rozhodnutím jednej jedinej osoby, je horšou cestou. Ja si neviem predstaviť, že by školské rady vybrali pre svoje deti na Mudroňovej či na Škarniclovej zlého riaditeľa z akýchsi nejasných príčin. Neviem si predstaviť seba ako rodiča, aby som vyberal, vedome zmanipulovaný, pre svoje dieťa niekoho iného, ako si myslím, že je najlepší. To je nedôvera v týchto rodičov, nedôvera presne v tú časť rodičovstva, ktorá je vlastne na pomoci zlepšovaniu školstva.
Samozrejme, a teraz nejde o to, či až last but not least, ale jedným z dôvodov, ktorý sa vytýka tejto správe, je, že v nej nie sú natvrdo napísané peniaze v každoročnom rozpočte. Áno, keď hovoríme, čo chceme docieliť, nie je hádam hriešnou túžba, aby sme vedeli, koľko si každý rok odložíme, aby sme si na konci kúpili auto alebo niečo, alebo mali na vzdelanie "iks" percent HDP. Lebo samozrejme, ak to naplánujem do roku 2020, tak tu správne zaznelo, že prezieravý manažér to môže urobiť, lebo má víziu. Problém je politika. Ak som rodinný šéf bankového domu Rothschild, tak, samozrejme, je to môj rodinný podnik a môžem si to naplánovať ešte aj pre pravnukov, lebo je to v mojich rukách. Možno aj Steve Jobs mohol plánovať, pokiaľ to bolo v jeho rukách. Ale politik, ktorého osud je vrtkavý a jeho ďalšia pozícia je nejasná, by nemal dávať sľuby na sekeru, ktoré prípadne ako Pontský Pilát, umyjúc si ruky po voľbách, nebude musieť plniť.
Chcem poprosiť, pán podpredseda, že by som nerád zdržoval. V tom zmysle preruším svoje vystúpenie a budem pokračovať potom.