Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Som rád, že sme sa už zišli aj s predkladateľkou, aj spravodajcom.
Ja už som si prvé tri minúty k veci povedal. A tak len s malým opätovným rozbehom zopakujem, že je to ďalší zo série zákonov, ktoré znižujú váhu samosprávnych zastupiteľstiev, o ktorých sme sa domnievali, že budú po páde totalitného režimu akýmsi garantom toho, že občania budú mať možnosť starať sa o svoje veci a aj zodpovednosť za to.
Návrh, ktorý predkladá skupina poslancov strany SMER tvoria z obsahového hľadiska štyri body. Dva z tých bodov sú zbytočné a ďalšie dva vyslovene škodlivé.
Hlavným zámerom návrhu je posilniť postavenie starostov a primátorov voči zastupiteľstvám. Podotýkam, že je, samozrejme, pravdou, že primátori a starostovia sú volení priamo, občanmi, ale rovnako som do bratislavského zastupiteľstva i do staromestského volený priamo občanmi aj ja. A preto nepovažujem za dobré, aby moji kolegovia i ja sme sa stali čím ďalej, viacej dekoráciou zastupiteľstiev, ktorá postupne bude prichádzať o tie právomoci, ktoré doteraz, dá sa povedať, už dve desaťročia mali.
Za škodlivé možno považovať návrhy na prenesenie právomocí menovať riaditeľov rozpočtových a príspevkových organizácií zo zastupiteľstiev na starostov a primátorov a nemenej škodlivý je návrh na zníženie platov hlavných kontrolórov. Doteraz šéfov obecných organizácií menuje a odvoláva zastupiteľstvo na návrh starostu alebo primátora. Existuje tak istá rovnováha medzi dvoma priamo volenými orgánmi samosprávy. I v exekutíve univerzity rektor navrhuje prorektorov. Ale musí navrhnúť takých prorektorov, ktorých mu akademická obec, zastúpená akademickým senátom, schváli. Ak navrhne takých, ktorých neschváli, musí navrhnúť iných. Dá sa predpokladať, že ako ani akademická obec, tak ani obecné zastupiteľstvo nechce mať zlého riaditeľa kultúrneho a informačného strediska, nechce mať zlého riaditeľa pohrebníctva, nechce mať zlého riaditeľa vodární alebo čohokoľvek, čo si určuje. Verme teda tomu, že ak sa domnievame, že tento úmysel nemá ani primátor, ani zastupiteľstvo, niet dôvod, aby sme jednej z tých strán úplne odobrali jej doterajšiu právomoc.
Podľa návrhu poslancov strany SMER má byť rozhodovanie o personálnych otázkach v obecných organizáciách výlučne v rukách starostov a primátorov. Tak sa postavenie starostov krok za krokom posilňuje a postavenie zastupiteľstiev oslabuje.
Poslanci strany SMER navrhujú znížiť platy hlavných kontrolórov. Hoci šetrenie vo verejnej správe je potrebné, v tomto prípade pôjde nepochybne o šetrenie na nesprávnom mieste. Nedostatočná kontrola je jedným z hlavných problémov samosprávy. A obe navrhované zmeny posilňujú postavenie starostov a primátorov na úkor možností ich kontroly ako zo strany zastupiteľstiev, tak zo strany hlavných kontrolórov. Hlavní kontrolóri sú nástrojom kontroly starostov, primátorov a obecných i mestských úradov zo strany zastupiteľstiev. Zastupiteľstvá môžu poslať hlavného kontrolóra kontrolovať to, o čom si myslia, že to kontrolovať treba, prinajmenšom tých kontrolórov tých zastupiteľstiev, ktoré nie sú len poslušnou hlasovacou mašinériou či jednotlivcami v rukách starostov. V dôsledku nezodpovedného šafárenia, uľahčeného slabšou kontrolou, môže obec prísť o oveľa viac, ako sa ušetrí na platoch hlavného kontrolóra.
Za zbytočný možno v návrhu poslancov strany SMER považovať zámer zaviesť zákonom stanovenú povinnosť upravovať si posudzovanie prítomnosti poslancov v rokovacom poriadku, čo je vec, ktorú môžu a mali byť mať zastupiteľstvá upravené aj bez toho, aby to muselo byť prikázané zákonom.
A pokiaľ ide o navrhované zníženie počtu poslancov v mestách nad desaťtisíc obyvateľov, čo je posledný z bodov návrhu strany SMER, je to len prázdne gesto. Skutočným problémom slovenskej samosprávy nie je vysoký počet poslancov vo väčších mestách. Ale oveľa väčším problémom je vysoký počet malých obcí a chýbajúca komunálna reforma. A o tej Ficova vláda, na rozdiel od predchodkyne, neuvažuje vôbec. Ide pritom o dlhodobo zanedbávaný problém. Keď porovnáme 2 900 obecných samospráv na Slovensku s necelou stovkou miestnych samospráv v podobne veľkom a ľudnatom Dánsku, je to viac ako výstižné. Slovensko má teda 29-krát viac samospráv ako Dánsko. A o tom iste nikto nepochybuje, že samosprávne funkcie v Dánsku asi nebudú 29-krát horšie ako na Slovensku.
K tomuto návrhu vyjadrilo odmietavé stanovisko aj Združenie občanov miest a obcí Slovenska. Samozrejme, niekto si povie, no čo už sú to za ľudia. Sú to občania miest a obcí Slovenska, nie sú to nejakí ľudia. Sú to ľudia, ktorí si volia svoje samosprávy. A sú to ľudia, ktorým záleží na tom, aby ich samosprávy fungovali.
K limitu počtu poslancov by som rád povedal jedno. Tento zákon neexistoval, keď si bratislavské Staré Mesto znížilo počet poslancov na polovicu. Za ten návrh som spolu s kolegom Ondrejom Dostálom hlasoval. A nepotrebovali sme k tomu žiaden legislatívny návrh, stačil nám k tomu zdravý rozum. A musím povedať, že je to otázkou zodpovednosti samosprávy, ktorá sa volá samospráva, lebo sa má sama spravovať s pocitom dobrého hospodára a zodpovedného vynakladača daní obyvateľstva a iných zdrojov, aby nebola bezbrehá. Je, samozrejme, na pováženie, a tu hovorím o niektorých samosprávach pri všetkom priateľstve, ku krásnej metropole východu, že Košice majú 22 samospráv pri 280 000 obyvateľov. Bratislava ich má 13 pri niečo vyše pol milióna obyvateľov. Je teda na pováženie, o koľko by viac prospelo redukovanie počtu takýchto jednotiek než redukcia počtu poslancov v tej či ktorej samospráve. Samozrejme, môžu byť na to rôzne názory. Predkladatelia iste budú mať i podporu iných starostov a primátorov vládnej strany.
A, samozrejme, tak ako sme si tu vypočuli, že koho to zaujíma v prípade rozpravy o minulom, veľmi vážnom dramatickom bode Trestného zákona, tak je možno otázka, koho toto zaujíma. Ale parlament je na to, aby hovoril nielen o biocídnych látkach a Trestnom zákone, ale i o samospráve. A tak ako bol pred trištvrte či pol rokom prijatý zákon, ktorý umožnil primátorom Košíc a Bratislavy menovať si svojich viceprimátorov podľa vlastného uváženia, bez súhlasu zastupiteľstiev, tak i toto je ďalší krok za krokom, keď sa majú zastupiteľstvá volené občanmi priamo stať postupne dekoratívnymi prvkami, ktoré budú rozhodovať o stále menšom počte vecí. A maskujeme to za úspory a za podobné záležitosti.
Musím povedať, že činnosť mestského kontrolóra Bratislavy a činnosť staromestského kontrolóra ako poslanec roky oceňujem. A ich exaktný, svedomitý a poctivý prístup v konečnom dôsledku nezriedka vedie k odhaleniu, a nech to neznie tak minulosťou, skrytých rezerv i nehospodárneho nakladania prostriedkov, i vecí, ktoré by sme sa bez prísnej a zodpovednej kontroly nedozvedeli. A v tomto prípade ak u kohokoľvek, tak špeciálne u kontrolóra platí, že "dělník je hoden mzdy své". A to, čo dobrý kontrolór pri zodpovednom záverovaní jeho poznatkov zastupiteľstvom môže pre mesto či obec, či miestnu časť priniesť, je oveľa viac, ako je jeho odmena. Nezávidím ani pánu Šinálymu, ani pánovi Paradeiserovi ich odmenu alebo ich mzdu. Jednoducho za svoju prácu, ktorú odvádzajú, si mzdu zaslúžia. A zákonom rozhodnúť o tom, že im ju znížime, je síce úplne prvoplánovo možno ľúbivé, ale v skutočnosti je to bezvýznamné gesto, ktoré skôr poškodí, ako prospeje.
Je možné, že tak ako predchádzajúce olamovanie právomocí zastupiteľstiev, i toto prejde. Nemyslím si, že je to cesta správnym smerom, nemyslím si, že usporené prostriedky vyvážia možné straty, nemyslím si, že toto je cesta, ako máme, a to by hádam malo byť naším spoločným cieľom, zvyšovať zodpovednosť občanov za fungovanie svojej vlasti. A ak sú miestne zastupiteľstvá takým tým prvým stupňom, kde sa volení zástupcovia zodpovedajú svojim voličom a spravujú za nich verejné, tak ak budem tu odbúravať tento pocit vzťahu a zodpovednosti, tak tým zaháňam čím viac verejnosť do pocitu, že ono je to všetko jedno, že ono to nemá zmysel, lebo ono to aj tak nejako bude a to je jedno, čo ja by som urobil alebo neurobil. Myslím si, že to nie je dobrá vec. A, samozrejme, existujú momenty, keď občania v tom či onom bode, takisto ako v parlamente isté záujmové skupiny, a to nehovorím dehonestujúco, zdravotníci, tí či oní súhlasia či nesúhlasia s našimi rozhodnutiami. Ale, samozrejme, majú možnosť pri pohľade na nás rozhodnúť sa, že budú kandidovať a že budú podľa seba slúžiť lepšie verejnosti, ako jej slúžime my. Ak by sme ale už na základnej úrovni obecných zastupiteľstiev ukazovali, že ono je to vlastne jedno, kto tam je a čo si myslí, pretože rozhoduje niekto iný, tak potom neviem presne, či takto vychováme zodpovedných občanov, keďže sa v krajine ozývajú hlasy o priamej demokracii, o ľudových referendách, o švajčiarskom vzore. Tento spôsob je presne v protismere. A môže viesť i tých, ktorí by možno mali vôľu angažovať sa, povedzme, na úrovni obce, k mávnutiu rukou a k povedaniu, aj tak je to všetko jedno a je to všetko na draka. To možno nie je nič dramatické, ale takýmito krôčikmi sa dostávame do toho, o čom hovorím. Ďakujem za pozornosť.
