Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, rád by som podporil to, čo povedal v závere svojho vystúpenia kolega Vašečka. To úplné rovnostárstvo alebo držanie sa jednej striktnej línie pri osemročných gymnáziách nezdá sa mi reálne. Dovolím si povedať prímer. Povedzme, športových tried, športových gymnázií by asi so zameraním na lyžovanie z podstaty veci malo byť viacej v Kežmarku a menej v Komárne. Naopak, vodáckych tried zameraných na vodné športy by logicky mohlo byť viacej v Komárne ako v Kežmarku. Pred časom som videl štatistiku o počte vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov v niektorých okresoch. A teraz nebudem menovať ten okres, ale v danom okrese na južnom Slovensku bol počet vysokoškolsky vzdelaných, ergo aj vysokoškolsky vzdelaných rodičov výrazne nižší, ako je v Bratislave. Tým nechcem nejako znižovať fakt, že podnetné prostredie môže existovať i vo vysokoškolsky nevzdelanej rodine. Ale predsa len je istá korelácia medzi vzdelaním rodičov a ich zamestnaním, orientáciou a medzi budúcimi želaniami i orientáciou dieťaťa. Preto sa mi zdá, že odťať to úplne rovnako, a teraz si vymyslím, pre Trebišov, Krtíš a Bratislavu je síce zdanlivo objektívne, ale na druhej strane nemyslím, že to prospieva veci. Cestou k skutočne reálnemu počtu študentov osemročných gymnázií by mali byť prísne, ekvivalentné prijímacie skúšky. A kritériom by teda malo byť nie naplnenie 5 %, ale naplnenie toho percenta študentov či v tomto prípade žiakov, ktorí spĺňajú nároky náročnejšieho osemročného gymnázia, nie púha norma.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcel, pán minister, len na základe istých 20-ročných skúseností s tou produkciou známok, na ktorú som sa odvolával predtým, vysloviť takú drobnú obavu, že samozrejme na vybavenie vysoko kvalitnej a na bezpečnostné prvky náročnej tlače by bolo veľmi cenné zohľadniť, aká potreba je, by som povedal, bežania rotačiek.
Ono sa to možno nezdá, známok sa kedysi lepilo viac ako dnes, ale už pred 15-mi rokmi celoslovenská produkcia poštových známok bola vytlačiteľná za 3,5 až 4 pracovné dni pražskej tlačiarne. A teda ak sa kúpi náročná technika, tak odrazu stojíme pred otázkou, čo robí zvyšných 240 alebo 220 pracovných dní v tej tlačiarni? A to je pri kalkulácii kvalitných mašín ozaj potom otázka, že mincovňa razila veľmi úspešne mince pre Mauretániu a pre iné krajiny a samozrejme aj akciová spoločnosť Pražská tiskárna cenín je veľmi vďačná za akúkoľvek zákazku, lebo neviem, ak sa nezmenili tie údaje, poštové známky potrebné Českej replike na jeden rok pre poštu ako inštitúciu, je schopná Pražská tiskárna cenín vytlačiť za menej ako 14 dní. A teraz sú ešte mnohé dni v tom roku, keď by tie rotačky niečo potrebovali, ak sú drahé, ak sa majú splácať, alebo teda akýmsi spôsobom oplatiť.
To znamená, toto je niekedy pri takejto kvalitnej investícii tiež na zváženie.

Ja by som si dovolil zabrúsiť, pani predsedajúca, ďakujem za slovo, do trochu inej oblasti. Problém cenín, problém tlačenia vecí, ako sú poštové známky, kolky alebo aj ochranné pásky, samozrejme by mal prebiehať v tlačiarni, ktorá je buď štátnou tlačiarňou cenín, to už nemáme. Ani v Českej republike Štátna tlačiareň cenín Praha, ktorá tlačila dlhé roky a ešte stále tlačieva aj slovenské známky poštové, mala štátny dozor. Existuje teda inštitút štátneho dozoru, ktorý zabezpečí, aby priamo v tlačiarni nemohli vznikať reálne falzifikáty, napodobeniny, dodatočné množstvá alebo podobne. Treba povedať, že ak sa nerozhodneme mať vlastnú tlačiareň tohto druhu, tak viem celkom pozitívne, že v blízkom okolí v strednej Európe existujú tlačiarne cenín s, keď sa objedná, štátnym dozorom a zároveň i povedzme s možnosťou tlačiť holografické prvky a podobné ochranné prvky, ktoré by sťažovali prípadné budúce falšovanie alebo podobne. To znamená, v tomto zmysle je tlač poštových známok veľmi blízka k tlačeniu niečoho podobného. A ten problém ozaj je, ak je strojovo a technicky tlačiareň pripravená len v tom, aby tam bol zabezpečený štátny dozor nad tlačou štátnych cenín.

Ďakujem pekne. Už starí Rimania v časoch Tiberiových keď išlo o príjmy za verejné toalety, akceptovali veľmi múdry záver o peniazoch za ne: Non olet – nesmrdia. Musím teda potvrdiť, že, tak ako povedal Richard Sulík, teraz prišli lobisti, pre ktorých je toto to pravé orechové. Zajtra môžu prísť monumentalisti sochári, ktorí by radi zase zaviedli to, čo platilo za komunizmu, že z nejakej sumy stavebnej investície sa toto a toto má dávať na kultúru. Možno by to bolo racionálnejšie v podobe skrášlenia brutálnych stavieb niečím nápaditým. Ale treba si uvedomiť, že aj 3-miliardový deficit pozostáva len z troch miliárd jednoeuroviek. A preto každý spôsob vyhodenia peňazí, ktoré sú morálne otázne a aplikáciou a využitím veľmi pochybné, je chorý.
A ak tu zaznelo, že to teda nebude, tak mi to opäť pripomína drobnú reakciu pána ministra Kaliňák na 33-eurovú pokutu, ak sa nenahlásite pri odchode na viac než 90 dní, keď povedal: "Ale však to sa vlastne nebude vymáhať." A ja som položil tú istú otázku: Načo to, hergot, dávame do paragrafových znení a tlačíme to tu touto snemovňou, keď si tak bokom povieme, no tak však tak veľmi to zas vymáhať nebudeme a toto zas tak veľmi platiť nebudeme? Je to trápne eticky, je to pochybné od samého počiatku, nemienime to nakoniec platiť, ale skúsime, či nám to predsa poslanci nezožerú. Mám obavu, že podaktorí to zožerú.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Poliačik celkom rozumne vyargumentoval dôvod podania pozmeňovacieho návrhu. A aj keď sa na prvý aj na druhý pohľad môže zdať, že sa vlastne jedná o boj o zachovanie vlastnej košele bližšej ako iné kabáty. Samozrejme, že v politike platí padni komu padni v tom zmysle, že v takejto situácii sa môžu kedykoľvek v budúcnosti vyskytnúť aj iné poslanecké kluby, ktoré získali legálne svoje zastúpenie v parlamente. Chcem tým len povedať, že akokoľvek som kritický voči prehnanej európskej tendencií chrániť čokoľvek, čo sa dá a čo vonia akoukoľvek menšinou. Pamätám sa v minulosti na stretnutie v europarlamente v Bruseli, ktoré vtedy eurokritickí poslanci, a títo, viacerí z nich vystúpili zo svojich pôvodných afiliácií. Ako vieme, existujú tam socialistické veľké združenie, kresťansko-stredovo-pravicové združenie Ľudová strana. A títo poslanci práve preto, že boli v prudkej menšine, dostávali a po tom, samozrejme, po tom nevolám, božechráň, ďalšiu vyššiu podporu na existenciu svojich politických aktivít ako tí, ktorí boli zahrnutí vo veľkých silných zoskupeniach. Ja nevolám po tom, aby ktokoľvek, kto je jednotlivý poslanec, dostával čokoľvek nad normu, ale prihováram sa skutočne za to, že poslanci legálne zvolení, reprezentujúci niečo, by nemali byť vynechávaní z diania v parlamente, tak ako to navrhuje reforma klubových pravidiel.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, vážení kolegovia, ďakujem všetkým, ktorí tým či oným prispeli do rozpravy o tomto návrhu.
A ctený kolega Daniš ma i svojím vystúpením a potom ďalšími reakciami podnietil k tomu, aby som sa v tom záverečnom slove orientoval skôr na tú časť predloženého návrhu, ktorý sa týka stavebného zákona.
Samozrejme, ak sa zasadzujem za to, aby sa v súlade so zákonnými normami nedalo ponad hlavy k základni bližších štruktúr rozhodovať o veciach, je to principiálna záležitosť. Nerobím si ilúzie, tak ako to tu zaznelo, že sa i v najnižších štruktúrach, ako povedal kolega Kuffa, vždy dodrží verejný záujem. Nerobím si ilúzie, že poslanci i tí najbližšie k tej pôde alebo k tomu kusu zeme nie sú kúpiteľní, nie sú ovplyvniteľní. Dá sa im nejako temne vyhrážať. To všetko je možné. Ale predsa, z pohľadu občana, ktorý má žiť s tým, čo bude výsledkom investície, má mať pocit, že jeho volení zástupcovia rozhodujú zaňho v jeho záujme. Ak tak nerobia, tak má možnosť ich v najbližších voľbách sankcionovať. Niekto namietne, to potom môžeme spraviť aj s vládou. Len problém je, že ak niekto postaví niekomu kafilériu pri dome, tak sa to týka tých domov a tej obce, ale nie dva a pol tisíca iných obcí a platí jednoducho „bližšia košeľa ako kabát“.
To, že i orgány, o právomoci ktorých sa usilujem, môžu zlyhať, je dramaticky a na Slovensku veľmi známo manifestované kauzou pezinskej skládky, keď tí, ktorí rozhodujú a povoľujú, sú priam pokrvne spojení s tými, ktorým sa povoľuje a o ktorých sa rozhoduje. Ale, opäť, je to len ukážka.
A ak sa kolega odvoláva na územný plán, no veď, hej, pred pár týždňami som mal tú česť bojovať za dobrý názor mestskej časti Bratislavy Vrakune, keď táto bránila rozšíreniu a zmene plánov vo veci ďalšieho zastavovania voľnej pôdy napriek tomu, že v samotnej mestskej časti na jej území je veľmi veľa voľného priestoru na prípadné rozvíjanie. Ten zápas som spolu s pani vicestarostkou a niekoľkými ďalšími kolegami v mestskom zastupiteľstve Bratislavy prehral. Bojoval som ho ako občan Starého Mesta, ktorý vo Vrakuni bol málokedy v živote. Ale jednoducho z princípu som považoval za dobré, aby Vrakuňa vedela, čo je pre ňu dobré. Takže o tých územných plánoch, neviem, prepáčte, pán kolega Daniš, neviem, kde žijete a ako to funguje u vás, ani o tom si ilúziu nerobím, ale každopádne by som bol rád, aby boli tí, ktorí zle rozhodnú, jasne viditeľní a jasne pomenovateľní a blízko k tým ľuďom, ktorí budú následky toho rozhodnutia niesť.
A, samozrejme, ľudia sú hriešni, všetci robia chyby. Ide o to, či umožňujeme páchať hriechy zo zákona, opretí o zákon. A to sa mne nezdá. A preto si myslím, že je primerané, aby sme takéto právomoci dali čo najbližšie k tej štruktúre, ktorej sa to potom bude rok a desaťročia a storočia týkať. Teda ak niekto niekde niečo postaví, tak by o tom mali rozhodovať bez ohľadu na počty pracovných miest a bez ohľadu na čokoľvek tí, ktorí s tým budú musieť žiť, alebo ich volení zástupcovia.
A v tomto zmysle plne súhlasím s tým, čo povedal môj ctený kolega pán profesor Huba. Jednoducho existujú isté hranice. A je to len ukážkou, to sa nedá nazvať prírodným úkazom, ale devastáciou, ktorá sa deje na pôde Tatranského národného parku, že budú obidvaja rečníci považovať dané vystúpenie za absurdné. A je to totálne protikladne absurdné, pretože si viem živo predstaviť, že okrem póla na koňoch by sa možno dali brehy Štrbského plesa vyklčovať a postaviť tam kasíno, ktoré iste zamestná 300 krupierov, barmanov, hostesiek, toaletárok a všetkého toho, čo tam patrí, správcov garáží a strážcov parkovacích miest. 300 ľudí tam proste umiestnim. A tu bude platný zákon, ktorý úplne normálne, aj keď teoreticky, ako to pripustím pri tomto príklade, to umožní. Bude to umožnené zo zákona. Nebude to podvod, nebude to zločin na prírode, bude to niečo, čo sa odohralo v súlade so zákonom. A ja sa, s dovolením, nechcem na tom podieľať, ako Pilát Pontský, aby som si umyl ruky a povedal, to je mimo mňa. Nie je to mimo mňa. A preto som rád, že kolegovia ma podporili, aj keď si, ešte raz hovorím, ilúziu nerobím. A kolegovi profesorovi Hubovi sľubujem, že nabudúce ho pri týchto návrhoch oslovím. Ďakujem.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážená snemovňa, je to akosi príznačné, že sa tu ocitám v priebehu niekoľkých dní či týždňov druhýkrát ako strážca ústavnosti. Nie som ústavný právnik. Ale, žiaľ, na poslanecké stoly sa dostávajú návrhy zákonov a hlasmi väčšiny prechádzajú návrhy zákonov, ktoré na prvý i na druhý pohľad razia protiústavnosťou, resp. rozporom s ústavou. To je i dôvodom predloženej novely alebo toho, čo ste pod príslušnou tlačou dostali vo veci zákona o významných investíciách.
Dovolím si ako minule pri volebnom zákone začať citovaním ústavy. Ústava Slovenskej republiky v článku 20 zaručuje vlastnícke právo. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. A podľa čl. 13 ods. 4 pri obmedzovaní základných práv a slobôd, podotýkam, že vlastnícke právo je základné právo, sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len pre ustanovený cieľ.
Zákon, o ktorom hovorím v predloženom návrhu, sa týka významných investícií. Áno, nikto nespochybňuje, že naša krajina víta významné investície. Ale tento zákon, o ktorom hovorím, podporuje v zásade významné súkromné investície. A proti nim stojí súkromné vlastníctvo napríklad pôdy. A keďže obidvoje sú súkromné vlastníctva a súkromné aktivity, je veľmi otázne, že existujú iné súkromné aktivity a iné súkromné práva vlastníkov. Pred ústavou by si mali byť všetci rovní.
Možno trochu odbočím ak poviem, že ak by som vzal do úvahy súkromný záujem, a pripusťme investíciu a dokonca pripusťme i pracovné miesta, ktoré vzniknú postavením fabriky, ktorá bude kyanidovou technológiou ťažiť drahé kovy, je nepochybne na jednej strane akýsi súkromný záujem využiť topograficky dané miesto a na druhej strane prípadný súkromný záujem vlastníkov pôdy, kde tá fabrika má vzniknúť, keď už vôbec nehovorím o istom, pripusťme, oprávnenom verejnom záujme obyvateľov v danej oblasti. I v tomto zákone, ku ktorému sa vyjadrujem, v tom pôvodnom, sa objavuje divný úkaz, že volené orgány miestnych štruktúr sú vyradené z posudzovania a rozhodovania o niektorých takýchto investíciách.
Keby som to povedal extrémne a príliš dramaticky; predstavme si, že by sa súkromný investor rozhodol na bratislavskom Námestí slobody pred Úradom vlády postaviť fabriku, kde zamestná 310 ľudí. Čisto teoreticky by mohla byť takáto fabrika schválená bez vyjadrenia príslušnej mestskej časti, na území ktorej táto fabrika vznikne na základe zdôvodnenia, že tam vznikne 310 pracovných miest. Iste, je to absurdná predstava. Ale je to len ukážka toho, k čomu môže viesť to, keď sa na základe prijatého zákona obchádzajú práva miestnych štruktúr a občanmi volených orgánov, teda zástupcov občanov v akomsi vyššom súkromnom záujme, lebo ten záujem bude vždy súkromný bez ohľadu na to, či pôjde o Detvu a jej náleziská, či pôjde o kameňolomy, či pôjde o ornú pôdu vašu, vášho brata a vašej sestry. Jednoducho je veľmi sporné, ak je možné zákonom ponad hlavy občanov a na hrane alebo za hranou ústavy povyšovať jeden súkromný záujem nad iným.
Pred mnohými rokmi, dvadsiatimi deviatimi, som bol prvýkrát v živote v Tokiu. Cesta do Japonska bola vtedy mojím životným snom. V snehu a ľade počas absolútneho zákazu v súlade s miestnymi bezpečnostnými predpismi som zdolal Fudžijamu. A potom som, samozrejme, bol i v Tokiu. Šokujúci pohľad sa naskytol na jednej z najslávnejších obchodných ulíc sveta, na známej tokijskej Ginze. Ginza bola lemovaná obchodnými domami, firemnými sídlami, ktoré hýrili už vtedy chrómom, mramorom, eleganciou. Medzi päť-, šesťposchodovými budovami sa odrazu hádam na šírke stredného zasadacieho bloku našej Národnej rady, teda týchto šiestich poslaneckých lavíc, vyskytoval jednoposchodový drevený domček stlčený z dosák. Ten domček vyzeral tak na koniec 19. storočia. V tom domčeku bol obchod. Ten obchod patril jednému starému pánovi. A ten starý pán to odmietol z akýchsi príčin predať. Iste by dostal lukratívne zaplatené, pretože na jeho pozemku by štvorcový meter stál iste toľko ako na Piatej avenue. Napriek tomu to neurobil. A nebolo toho, ktorý by ho k tomu donútil. Áno, jedná sa o vzácny prípad. Ale, opäť, je to ukážka, že súkromné vlastníctvo, ak dotyčný riadne platí dane a všetko ostatné, si zasluhuje absolútnu ochranu.
Domnievam sa preto, že predložený návrh zákona, ktorý máte na stoloch, vracia veci do ústavného stavu, do stavu, keď nemôže akákoľvek vláda, teraz nehovorím o vláde strany SMER, akákoľvek budúca vláda, akejkoľvek politickej konštelácie a farby, ponad hlavu orgánov mesta či obce rozhodnúť o tom, čo na ich teritóriu v tzv. vyššom záujme postaví bez ohľadu na to, či to bude fabrika na ťaženie a rafináciu zlata alebo kafiléria alebo čokoľvek, čo bude možno zdanlivo, topograficky, miestne výhodné, ale bude to výhodné pre jednu, súkromnú stranu a bude to nevýhodné v jednom prípade pre, povedzme, mesto, miestnu časť či obec alebo v inom prípade pre súkromného vlastníka, ktorý z nejakých príčin podobne ako ten starček na Ginze nebude chcieť na svojom majetku akýsi proces, ktorý on odmieta.
Domnievam sa, že tento krok, tento návrat k fair play a k ústavnosti pre všetkých a k rovnocennosti pred ústavou by mohol stáť za vašu podporu. Nemyslím si, ako som povedal pri predchádzajúcom vstupe pri návrhu zákona kolegov zo strany MOST – HÍD, že bude mať dlhú životnosť. Ale pravda je taká, že v čase totality písali i význační literáti, básnici, scenáristi svoje scenáre, básne a knižky do šuplíka. A je dobré, ak by sme tí, ktorí ctíme ústavu, hoc aj v menšine, nezabudli na to, že takéto prípravné práce na zlepšení situácie sa dejú, a keď príde čas, keď budeme mať ústavnosť matematicky v tejto snemovni navrch, tak že potom sa z toho šuplíka vytiahnu. Ďakujem za pozornosť.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Potvrdzujem i za seba to, že tento návrh zákona prináša mnohé kroky správnym smerom, i keď pripúšťam, že v duchu neblahej tradície tohto parlamentu nebude jeho prežívanie na doskách, ktoré neznamenajú svet, len Slovenskú republiku, veľmi dlhé. Ale napriek tomu je cenné, že je vypracované dobré smerovanie. A verím, že príde čas, keď sa veci došetria férovo. Ja som vo svojich vystúpeniach na tému volebného zákona ako pracovného materiálu poukázal na zhruba tri protiústavné prvky v tom zákone. A ak existuje alternatíva, som presvedčený, že nielen ja, ale aj klub SaS takúto alternatívu podporí.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Človek sa tak zamýšľa nad tým, že prvý muž exekutívy by mal bojovať o svoju česť, lebo ak človek má nejakú česť, tak by o ňu mal bojovať. Ak je to chlap, ktorý nás informuje viacnásobne o svojich športových ranných výkonoch a pre dvadsaťtisíc klikov, tak by mal okrem svalov predviesť aj mozog a trochu charakteru a svoju česť proste brániť.
Tým, že založil novú politickú kultúru, keď aj s orchestrom, aj s ladičmi, aj s nosičmi kulís a nosičmi vody odišiel, tak, samozrejme, vystavil seba riziku, že keď raz náhodou jeho stromy do neba nedorastú a bude on v opozícii, tak je možné, že bude môcť svoje sťažnosti prednášať prázdnej sále. Už to prelomil. A myslím si, že by sa mu to nepáčilo.
Samozrejme, netrúfam si zrovnávať sa s veľkosťou ducha zosnulého Silvestra Krčméryho, ale kolega podpredseda parlamentu tu zmienil jeho pamätný citát z obhajobnej reči pred komunistickým súdom a ja si netrúfam povedať, že ja mám pravdu a Fico ju nemá. Pravda je bez ohľadu na mňa. Ja som neslúžil nikdy temným silám ani temným ekonomickým silám. A ešte raz hovorím, netrúfam si osobovať svoju pravdu ako jedinú, hlavnú.
Ale pravda je, že keby tu bol, tak by sa mohol pokúsiť odolať sile slova a, presne vzaté, aj relatívnej sile bezmocných, lebo tá menšina i pri hlasovaní je vždy bezmocná. On zvolil taktiku nemého Záhoráka: "Nebyô o čem." A skutočne "neni o čem". (Zasmiatie sa v sále.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Presne tak, ako povedala pani poslankyňa Žitňanská, ako sme už o tom hovorili na výbore, nikto nechce spochybniť možno i osobne získanú skúsenosť autoriek tohto návrhu, že sa dejú podvody. Na Slovensku, ako vidíme, sa dejú podvody od nižších športových súťaží až po obrovské vládne rozhodnutia. Ale napriek tomu, tak ako kvôli tomu, že sa dejú podvody, nezakážeme futbal, ako kvôli tomu, že sa dejú podvody, nezastavíme dodávku plynu na Slovensko, tak by sme nemali plošne trestať stav, ktorý je aj tak v neľahkej situácii a na základe jednotlivých kazuistík sa rozhodnúť urobiť plošný bombardovací nálet. Viete, pred pár mesiacmi sme tu hovorili o tom, a opäť som kolegovi mohol uznať, keď tvrdil, že existujú cévéčka, ktoré majú päťtisíc účastníkov v obci takej a takej, kde to reálne asi tak nie je. Ale my, krajina, ktorá je dosť prelezená podvádzaním na každom kroku, by sme mali riešiť podvádzanie a nie zakazovať futbal, dodávky plynu a učiteľom ďalšiu kvalifikáciu. Riešenie teda je, presne ako povedala poslankyňa Žitňanská, konkrétne dokázať, usvedčiť, zobrať licenciu, zlikvidovať, v najhoršom aj zavrieť tých, ktorí sa dopúšťajú podvodov. Ale urobiť plošné rozhodnutie tohto typu je presne ako s cévéčkami. Potom aj tie poctivé cévéčka, aj tí zaujatí žiaci, ktorí do nich chcú chodiť, ale ich starostovia neplatia, prichádzajú o túto možnosť, tak ako tí učitelia prídu o svoju možnosť.