Videokanál poslanca

Pán predseda, ako akt solidarity s tými, ktorým ste včerajším návrhom a následným hlasovaním znemožnili plniť ich poslaneckú povinnosť zastupovať svojich voličov, sťahujem v súlade s § 95 rokovacieho poriadku návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 595/203 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (tlač 1136), v pôvodnom programe bod 66, v programe po oprave č. 60.
Nemyslím si, že týmto gestom ovplyvním morálnu tuposť predkladateľky a všetkých tých, ktorí za ňu hlasovali. (Reakcia z pléna.) Túto ilúziu som stratil. A morálna tuposť je slabé slovo, dali by sa použiť silnejšie slová, hovorí sa tomu v psychiatrii moral in sanity, ale prosím, aj tak sa domnievam, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Treba povedať, že Vianoce nie sú živelná pohroma. Nechodia nečakane, nie sú ranou z neba, ani trestom Božím, ony proste celkom plánovite prichádzajú. A keď sa v spolčení vykoná hanebný čin plánovite vopred, pretože, samozrejme, sa toto dalo bez skráteného legislatívneho konania, presne ako povedala pani podpredsedníčka parlamentu Jurinová, urobiť v júni, v júli alebo kedykoľvek, pretože Vianoce sú jedna z mála istôt, ktoré vládna strana môže ponúknuť občanom, tak sa to dalo urobiť aj predtým. Samozrejme, oveľa efektnejšie, aj keď tak prvoplánovo primitívne, je urobiť to takto. A ak k tomu pridáme i to zavrhnutie iných poslaneckých návrhov, a márne hovoril kolega Martvoň o tom, že také "už bolo", bolo zdôvodnené, prečo to nebolo "také". Aj ten môj návrh nebol opakovaný po mesiaci, ako to s aroganciou vtedy urobil SMER s tými svojimi tromi návrhmi, tak je to len ukážka, že ten, kto seje vietor, môže raz žať búrku. Pretože tí, čo majú historickú pamäť, toto môžu robiť, v prípade, že SMER bude v opozícii, tejto strane každú schôdzu a so všetkými návrhmi.

Ďakujem pekne. No len pre poriadok a historickú pamäť musím povedať, že dnešná masová poprava poslaneckých návrhov opozície nie je úplným precedensom. Sám si spomínam na svoj zákon, ktorý nesúvisel s nijakými voľbami ani s ničím a ktorý bol vyradený pred časom na návrh pani podpredsedníčky Zmajkovičovej. Teda tento šport pestuje SMER podľa potreby.
Tak ako tu zaznelo vo vystúpení kolegu Matoviča, tie eurofondy, samozrejme, nie sú celkom príjemnou témou a tie vianočné príspevky sú oveľa príjemnejšou témou. Pravdou ale je, že obidvoje je zatiahnuté z peňazí daňových poplatníkov. Daňoví poplatníci sa zložia na to, aby prúsery vyrobené pri čerpaní eurofondov Slovensko zatiahlo. A, samozrejme, ako tu zaznelo, dôchodcom, ktorí sú nepochybne istá voličská množina, sa zdanlivo veľkoryso nadelí zo záňadria SMER-u. Pravda je taká, že to neexistuje ako peniaze SMER-u. Sú to peniaze všetkých tých ostatných občanov, ktorí boli o ne istým spôsobom ukrátení a pripravení, napríklad tým, že zaťahovali sekery z eurofondov. Takže nemyslím si, že je dôstojné, aby takto nakladali kolegovia poslanci s poslaneckými návrhmi svojich kolegov.
A musím povedať, že by som rád videl, keby nejaký poslanec SMER-u chcel ukázať, kedy som sa podieľal svojím hlasovaním na poprave jeho poslaneckého návrhu.

Ďakujem pekne. Pán kolega Hlina použil také celkom reálne z tohto svojho pohľadu, aký tu prezentoval a s ktorým sa dá polemizovať, ale nedá sa zavrhnúť, "škripnúť", "pod tlakom". Nuž nepochybne voľbou poslanca Národnej rady prijímame, samozrejme, nielen tie radostné stránky, ale prijímame i za prvé istú zodpovednosť a, samozrejme, i istý verejný tlak na výkon tej funkcie, to znamená, či to nazvem škripnutím, alebo pod tlakom, jednoducho možno to je niekomu nepríjemné prezentovať sa tým, či volil Dobroslava Trnku, alebo Čentéša. Ale podľa mňa, ako pri suchom mi mokré zhorí, treba brať všetky stránky veci poslaneckej funkcie a podľa mňa to, že môj volič vie, ako som volil, a umožňuje mu to rozhodnúť sa v budúcich voľbách, či ma bude chcieť, je absolútne primerané a vonkoncom by som nehovoril o škripnutí.
Včera, pán kolega Hlina, boli ste chvíľku na zastupiteľstve, volili sme nočnou hodinou predsedu predstavenstva Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, volili sme ho vo verejných voľbách, záznam si môžte prečítať, ako som ja volil, ako volili iní.
A úplne nakoniec, po nežnej revolúcii, keď sa, dá sa povedať, utriasali veci na univerzitách, tak v komisiách, ktoré vyberali prednostov kliník, boli i zástupcovia pracovníkov i zástupcovia študentov, popri odborníkoch zástupcoch vedenia, a tí, presne ako tí americkí volitelia, mali predtým schôdze svojich, ktorých oni zastupovali, a tí im dali mandát hlasovať takto. A oni potom jediní v tej 12-člennej komisii, študenti a zástupcovia pracovníkov, hlasovali verejne a tak to bolo zakotvené v štatutárnych materiáloch, aby tí, ktorí ich volili, vedeli, ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolega Hraško sa správne dotkol toho pozoruhodného faktu, že aj keď sa nám dostáva poučenia z úst právnikov o tom, ako je tá tajnosť ústavne podmienená, opakovane znova a znova si kolegovia zo SMER-u odhlasúvajú tajné voľby. Asi to teda nie je celkom tak absolútne jednoznačné a "ohne weiteres", že nič iného neexistuje, keď si to odhlasúvate. To je na margo teda toho, ako je to povinné alebo nepovinné, alebo tak to má byť.
Ešte raz hovorím. Tá deliaca čiara medzi tajnou a verejnou voľbou prechádza tadiaľ, kde volia volení. To znamená, sudcovia si volia svojich zástupcov do svojich štruktúr a majú právo vedieť, ako ich títo reprezentujú. Presne tak si občania volia mňa. Rozdiel medzi mnou a sudcom pri mojom verejnom hlasovaní je v tom, že o štyri roky nebudem poslanec, alebo o dva, alebo o rok, a budem občan na ulici. Sudca, ak sa nedopustí kriminálnych deliktov, je sudcom na doživotie. To znamená, jeho postavenie je relatívne istejšie ako moje, požíva mnohé výhody, ktoré ja už potom požívať nebudem, ale napriek tomu stojím za tým, že moji voliči majú právo vedieť, ako ich zastupujem i v personálnych otázkach.
A ten argument, ktorý tu vždy znova zaznieva, že na jednej strane váh je verejná kontrola a na druhej strane tisíc iných vecí, ale verejná kontrola v krajine, kde je súdnictvo všeobecne akceptované ako korumpované, je absolútne prevažujúci argument, i keby na tej druhej strane váh boli stovky iných drobností a väčších či menších vecí. Verejná kontrola v súdnictve v Slovenskej republike je absolútne prvá a neoddiskutovateľná požiadavka.

Ďakujem pekne. Pán kolega Susko, vy ste nakoniec v tom vystúpení priznali, že tajná voľba tu existovala aj v totalite, teda nie sama tajná voľba je zaklínadlom, ktoré všetko rieši. Ja sám vôbec nespochybňujem princíp tajnosti volieb do zastupiteľských orgánov, to je celkom pochopiteľné. Vonkoncom nespochybňujem ani to, že povedzme pri nejakých voľbách na úrovni zamestnanec verzus budúci riaditeľ platí to, o čom ste hovorili.
Pokiaľ ale ide o voľby v štruktúrach, ktoré sú samy volené v tom zmysle, že dostali dôveru občanov alebo sudcov, alebo kohokoľvek, tak tá situácia je trochu iná. Poslanec Národnej rady, ktorý je volený voličmi, nemá čo sa obávať toho, že sa volič dozvie, za koho sa postavil. Vonkoncom tu sa nedá hovoriť o tých aspektoch, o ktorých môžme hovoriť pri učiteľkách v materskej škole a riaditeľke. Ak sa teda poslanec bojí stáť za svojou voľbou verejne, tak je to istý deficit.
A vonkoncom sa teda nedomnievam, že je to nejaký výdobytok demokracie. Áno, o osobách vždy tajne sa tak jednoducho a historicky rado hovorí. Ale i v celkom evidentných demokraciách poslanci, senátori verejne hovoria o tom, koho podporujú a koho nepodporujú, a to rozhodovanie sa deje verejne. Dá sa povedať, že napríklad pri hlasovaní v zahraničnom výbore amerického senátu na tému povedzme vyslanci Spojených štátov si ten senátor svoj postoj vyargumentuje a potom podľa toho, aký má názor, aj hlasuje. Pretože, a tak ako aj my sme v tejto pozícii, náš volič má právo vedieť, ako sme volili. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, vážený kolega Hlina, no, nedá sa nič robiť, musíte to pretrpieť. A nepovažoval by som za primerané, aby ste v budúcnosti vyzývali spravodajcu, aby, preboha, nevystupoval, to hádam je "zu viel", pretože i vy často zdobíte svojimi vystúpeniami túto snemovňu a v živote by ma nenapadlo vyzývať vás, žeby ste od toho mali upustiť.
Ale prosím, keďže som bol priamo dotázaný, tak chcem povedať len toľko. Viete, vytvorili ste si nosné tvrdenie, ktoré nie je pravdivé, a na ňom potom budujete: "Jazyk sa týmto, čo tu je navrhnuté, mení na nárečie." Budem hrozne rád, opäť v rámci kapitoly PISA-nská štúdia pochopenie textu, aby ste mi ukázali, ktorý z tých jedenástich článkov sa dopúšťa toho, že štátny jazyk slovenský mení na nárečie. Budem veľmi rád, keď sa vám to podarí dokázať mi to, a potom môžme pokračovať ďalej.
Viete, pokiaľ ide o to, aké sú štátne jazyky a kto ako hovorí, mám tú česť byť v pomerne dobrom vzťahu, ako som povedal v minulom vystúpení, na ktoré ste narazili, s veľvyslanectvom Kanady. Ako vieme, v Kanade je niečo medzi 15 a 20 percentami frankofónnych Kanaďanov a počínajúc poštovými známkami a textami kdekoľvek a hlavne vystúpeniami kanadského veľvyslanca na Canada day, vždy povie, či je Francúz, alebo Angličan, hovorí všetko to, čo hovorí, do bodky preklopene v obidvoch jazykoch. Môj návrh jazykového zákona nič takého neobsahuje.
A rád by som vám tiež povedal, že, iste, i Švajčiarsko žije celkom úspešne tak, že nemá problém s pomerne výrazne matematicky menej početnou talianskou, keď už nehovorím o rétorománskej menšine, ale takisto tam akosi žijú, a neviem, či majú Francúzi, Nemci pocit, že ich jazyk je nárečím švajčiarčiny. Každopádne chcem povedať, že tento môj návrh zákona nijaké nárečie zo štátneho slovenského jazyka nerobí. A vy, keď ste si tento konštrukt postavili a teraz sa z neho odpichujete, tak padáte do prázdna, lebo tam to proste nie je.
Pokiaľ ide o tie veci, o ktorých som hovoril, nemienim tu opakovať jedenásť bodov. Ale tak ako i teraz Árpád najprv poďakoval Dušanovi Jarjabkovi za pozornosť maďarsky a potom slovensky, tak ja som včera zhodou okolností privítal na pôde Starého Mesta 30 ukrajinských poslancov, starostov, vicestarostov z rôznych miest, ktorí chodia v takých skupinách po Vyšehradskej štvorke získavať akési skúsenosti. Oprášil som svoje vedomosti z ruštiny, ktoré ešte nejaké, chvalabohu, sú, a hovoril som k nim asi hodinu po rusky. Nikto to neprekladal, neviem, či som mal dať prednosť slovenčine, ale bolo by to výrazne zdržiavalo, pretože každý preklad znamená zdvojnásobenie minimálne. Teda porušil som to, čo si myslím, že tam nemusí byť, že sa to kľudne môže vypustiť. Pretože to slovo o prednosti, ak nie je reglementovaná v konkrétnych prípadoch konkrétnou úpravou zákona, je nie vymožiteľné, nepostihnuteľné a nereálne. Nechcem, aby v zákonoch boli veci, ktoré sa nedajú vymôcť a ktoré, na prvý pohľad je zrejmé, nie sú reálne. Nič to tomu zákonu neberie, i keď hovoríte i viacerí vystupujúci, že sa tým otriasa v základoch slovenský štátny jazyk.
Ukážkou, a to sa nedá nepovedať, je to, že kodifikácia slovenského jazyka po odbornom posúdení Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra je plne v rukách ministerstva, ministerstvo kultúry môže meniť kodifikovaný jazyk. A ak tam máme upozornenie, že akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný, no ako sa aj dá, aby sa urobil, keď ten zásah môže robiť len táto mocensko-odborná línia? Tak načo je tam takáto veta, ktože ho môže urobiť, keď nie ministerstvo kultúry na podklade odbornovedeckej analýzy z Jazykovedného ústavu? Opäť je to veta, nad ktorej obsahom, keď sa zamyslíme a rozumieme slovenčine ako obsahovo textu, tak je jasné, že tá veta nemá hlavu ani pätu, áno.
A tak ako tu zaznelo vo vystúpení Edit Pfundtner, že ak sa budú rozprávať klient a zdravotná sestra v Domove opatrovateľskej starostlivosti alebo v nemocnici v Komárne po maďarsky, tak je to predsa z podstaty veci prirodzené. Skúsme si predstaviť, že by to malo byť inak. Však je to choré! Presne tak ako povedala pani poslankyňa Nachtmannová, a to plne s tým súhlasím, že sa iste dve kaderníčky, keď nemajú klientov, môžu rozprávať o včerajšom príbehu farmárky Martinky kľudne aj po maďarsky a nikto ich nebude perzekvovať, to, samozrejme, uznávam a to je svätá pravda.
Pokiaľ ide o takú vec, ako sú obecné kroniky, už som to hovoril minule, ak by sa naši ešte preživší a udržiaci sa Mantáci v Medzeve chceli pre budúce zvyšky svojich, dá sa povedať, najbližších, chceli historicky v nejakej kronike zvečniť trochu viac ako v nejakej oficiálnej verzii a presne keby tak chceli urobiť naši slovenskí bratia v Báčskom Petrovaci alebo niekde inde, kde žijú, pre potreby tých budúcich, tak nepochybne nie je predsa žiadnym hriechom, že toho napíšu do tej slovenskej kroniky viacej, ako napíšu do oficiálnej, v srbčine vedenej kroniky pre potreby poriadku obce a štátu.
Ešte raz, nikomu tu neprikazujeme, že nesmie používať, naopak, musí viesť kroniku v štátnom slovenskom jazyku a ja ani slovko na tom neruším, len umožňujem menšine, či tej, či onej, či nemeckej, či maďarskej, alebo rusínskej, aby si o sebe do tej kroniky v prípade napísali ešte o niečom viac pre tých svojich budúcich.
A tak vlastne bod za bodom - a znova, netrúfam si vás vyzývať, aby ste si to prečítali, ale nie je toho veľa, podotýkam - pochopíte, že vlastne nič z toho pochopeného textu nenapĺňa to, o čom tu o sebe počúvam, že som konfrontačný, že žijem z konfrontácie. Nemyslím si, že žijem z konfrontácie. A ak hovorí kolega Alojz Hlina o tom, že to robím nárečím, viete, tam je v tom, čo navrhujem, taká jedna drobná vec, že sa navrhuje vypustiť ustanovenie, že "sa na účely zákona štátnym jazykom rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe". Súčasné znenie zákona i tak nevylučuje používanie inojazyčných termínov a pojmov a nespisovných jazykových prostriedkov. To znamená, táto veta nie je zlá, tá veta je proste redundantná, tá veta nič nerieši, lebo ako tu povedal kolega Laci Sólymos message, v Ikei starej je fresh market a je sto iných vecí, ktoré sa bez ohľadu na zákon a na to, že by to niekde bolo natvrdo napísané, v reči proste používajú.
A tak napriek otázkam kolegu Číža o saltách mortále, dobreže nie z konzervatívca na liberála, i ako konzervatívec, i ako liberál, keď si prajete, musím povedať, že tento celý zákon oslobodzuje jazyk a jeho legislatívnu úpravu o to, čo je v nej nadbytočné, nezmyselné, nevymožiteľné a hlavne dáva ľuďom slobodu jazyk používať.
Štátny jazyk smie používať vynikajúci, by som povedal, nárečový autor Moravčík, alebo autor, ktorý má blízky vzťah k záhoráčtine, ale každý iný, keby písal v šarištine alebo v akejkoľvek inej verzii, mu dáva istú slobodu, ktorá nezasahuje do kodifikovanej verzie jazyka, čo dá každému zdravý rozum, ale dáva tým ľuďom slobodu používať ten jazyk.
A ako som povedal, ak by ovládali naši spoluobčania židovskej viery jidiš a hebrejčinu, nevidím dôvod, aby si svoje matriky v synagóge nemohli viesť v hebrejčine. Prečo nie, áno? Je to ich komunita, je to ich matrika a nepochybne evidencia občanov a všetko ostatné tým nie je nijako dotknuté. Takže nikto nemôže mať obavy, že by hrozil nejaký rozvrat štátu na základe takejto veci.
Ešte raz, tento zákon je skutočne zákonom liberálnym, nie zákonom maďarským. Je zákonom rovnako pre Árpáda Érseka, ako pre Spejbla a Hurvínka a rovnako pre možno rodinu bývalého prezidenta Schustera v Medzeve, proste je to zákon, ktorý oslobodzuje niektoré nezmyselné - nezmyselné, hovorím - putá, ale nijako neotriasa slovenským štátnym jazykom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. No, to je pravda, ak existuje v SMER-e, je nejaká skutočná istota, tak tou je Dušan Jarjabek. My sa, presne ako povedal, poznáme 16 rokov z politiky, z tohto pléna. Ospravedlňujem sa, každopádne si, Dušan, vstupoval do HZDS v čase, keď Hofbauer tie tabule trhal, i keď si vtedy nebol poslancom tohto parlamentu. A obidvaja sme tu prežili istý čas, je to 16 rokov, zostarli sme. Hovorí sa, že starých psov novým kúskom nenaučíš. Ja musím povedať, a v tomto súhlasím s kolegom Čížom, že tvoja hodnotová kontinuita je, ako hovoria bratia Češi, "nasnadě". A ja mám pocit, že napriek mojej minulosti aj moja hodnotová kontinuita, ako sám pán Číž pripustil, je tiež evidentná. Ja som vonkoncom neanalyzoval strany, v ktorých si bol. Dostávame sa k takému zvláštnemu bodu, že ak si nerozumel písanému textu, týchto pár riadkov, tak dokonca už nerozumieš ani hovorenému slovu. Lebo ak si dáš prehrať moje vystúpenie, tak zistíš, že som vonkoncom sa nedotkol počtu strán, v ktorých si bol. Ale to len tak na margo štúdie PISA o chápaní písaného a hovoreného slova.
A pokiaľ ide o tú potrebnú lojalitu menšín, tak teraz neviem, či som mal včera žiadať lojalitu od Theodora Sedgwicka, veľvyslanca Spojených štátov, alebo pred troma týždňami od bulharskej veľvyslankyne, alebo, nedajbože, od Spejbla a Hurvínka. Lebo môj jazykový zákon hovorí práve o tom, aby Rada televízie pre vysielanie a transmisiu nemala zádrhel na tom, že niekto odvysiela niečo v českom jazyku také, ako je Spejbl a Hurvínek. To znamená, oni sa neopierajú o nič, oni sa o niečo opierajú a mojou snahou je, aby sa nedalo o takéto veci... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážená snemovňa, vážený oponent, no, aby sme to zobrali tak trošku zo samého kraja. Sediac v slonovinovej veži strany, ktorej predseda bol členom Komunistickej strany, je dosť avantgardné hádzať kamením, pretože akosi sa mi to zdá "mimo mísu".
Pokiaľ ide o tých tvorcov a ten kolektív, ktorý stal pri vzniku tohto zákona, čuduj sa svete, nebola to ani maďarská iredenta, ani nič iného, ako zaujímavý podnet, ktorý prešumel pred niekoľkými týždňami médiami. Neviem, či viete, ale Rada pre vysielanie a transmisiu udelila slovenskej, teda RTVS, pokutu za to, že sa dopustila neuveriteľného zločinu proti budúcnosti našej mládeže tým, že odvysielala Spejbla a Hurvínka v českom jazyku. Prosím, katastrofa, obludnosť, aby som použil termín predrečníka. Tak ak je vysielanie Spejbla a Hurvínka obludnosť v súlade so zákonom, tak to bol ten podnet.
Ešte raz hovorím, nestál za tým ani gróf Apponyi, ani Horthy Miklós de Nagybánya, stála za tým úvaha, aké paradoxy sú v zákonoch, ktoré platia. A tak sme na ten zákon pozreli bližšie a pozrel naň bližšie aj kolega Jarjabek a musím povedať, že z toho, čo pohovoril, keď si odmyslím fakt, že takmer všetci máme mnoho tisíc rokov dozadu genetickú výbavu veľmi podobnú jednej waleskej, vo Walese nájdenej kostre matky ženy, ktorá bohate pokrýva väčšinu Európanov. Tak toľkoto k tej genetike a k tomu, teraz neviem, či sa mám cítiť ako Walesan, ale toto je výsledok detailnej analýzy DNA.
Úplne bokom poznamenávam, že moji maďarskí priatelia, ich súkmeňovci za Dunajom, už majú veľmi málo odlišnú výbavu od nás Stredoeurópanov, keď ide o DNA analýzu.
Ale dosť bolo genetického okienka, ktoré kolega Jarjabek otvoril.
Iný problém je, že na Slovensku je problém chápania textu. Nechcem podsúvať kolegovi Jarjabkovi, že by v PISA-nskej štúdii zle dopadol, tak ako dopadá dosť zle naša mládež, ktorá nerozumie napísanému textu, ale keby čítal to, čo som navrhol, tak zistí, že hovoril tu o mnohých bodoch, že niečo ruším a zaniká, hoci to vôbec tak nie je.
Napríklad tvrdí, že som chcel zrušiť slovenské verzie mestských a obecných kroník. Kto si prečíta čo i len dôvodovú správu, sú to štyri riadky, a chápe zmysel slovenského textu, tak chápe, že vôbec nejde o zrušenie povinnej existencie obecných kroník v slovenčine. Nebudem to tu citovať, lebo je to zdržiavajúce, ale to len na margo nepochopenia textu.
Hneď v ďalšom bode kolega tvrdí, že ideme rušiť slovenské názvy obcí, ich častí, ulíc a podobne. No iste, pamäť ma neklame, ako správne Dušan Jarjabek citoval, dlho stojíme na opačných brehoch. On na tom opačnom brehu stál i vtedy, keď jeho minister za HZDS, neblahej pamäti Roman Hofbauer, vytrhával bagrami, resp. žeriavmi dvojjazyčné nápisy. Musím povedať, že v európskych demokraciách typu Rakúsko, typu Slovinsko, typu Fínsko sú proste dvojjazyčné nápisy celkom normálne a ja vonkoncom neruším slovenské nápisy. Opäť stačí pochopiť tri riadky a jedno slovo textu, lebo to je tri riadky a jedno slovo v dôvodovej správe, že nejde o žiadne rušenie slovenských názvov a rozvrat republiky a podobné záležitosti.
Chcem len povedať takú malú historickú reminiscenciu. Nie som zberateľom bankoviek, ale na uhorských bankovkách v období vrcholného útlaku boli, ak sa nepletiem, nápisy v siedmych jazykoch vrátane jazyka slovenského. Boli tam všetky jazyky uhorskej časti monarchie: chorvátsky, rusínsky, slovenský a tak ďalej. To len margo toho, či dvojjazyčný názov čohokoľvek môže rozvracať štát. Nemyslím si, že Uhorsko rozvrátilo sedem jazykových nápisov na bankovkách. Nerozvrátilo. Rozvrátil ho spôsob, akým žil dominantný národ so svojimi ostatnými národmi v uhorskej časti monarchie. Takže toľkoto k ohrozeniu, ktoré vzniká z toho, že niekde je dvojjazyčný názov.
Pokiaľ ide o iné fakty, ktoré uviedol, musím povedať, že ak napríklad hovorí o prednosti slovenského jazyka, samozrejme, že tá prednosť v tých podobách, kde je to nevyhnutné, logické a jasné, je fixovaná v zákone o jazyku v tých právnych ustanoveniach, ktorých som sa vôbec nedotkol. Len v tom prvom paragrafe je veľmi formálna veta, že "má prednosť".
Môžem povedať, že som včera v odpoludňajších hodinách ako účastník premiéry dokumentárneho filmu na Hviezdoslavovom námestí mal tú česť a povinnosť ako vicestarosta Starého Mesta hovoriť po veľvyslancovi Spojených štátov Theodorovi Sedgwickovi. Pochopiteľne, že Theodore Sedgwick na Slovensku na Hviezdoslavovom námestí pred Národným divadlom hovoril najprv po anglicky, čuduj sa svete, a až potom tlmočník povedal to, čo povedal Theodore Sedgwick, po slovensky. V tom vidíte formálnosť vety, že "má prednosť". Nemal prednosť slovenský text, mal prednosť v prirodzenej veci anglický text. A keby k nám prišla Alžbeta II. a prehovorila by z balkóna prezidentského paláca k davom, tak je celkom logické, že prehovorí najprv po anglicky, bez ohľadu na prvý paragraf jazykového zákona, a bolo by smiešne, podľa mňa, mať v zákone paragrafy, ktoré sú nevymožiteľné, jedine že by jej pán bývalý prezident povedal: "Uhnite!" A povedalo sa to najprv po slovensky. Ale takto to nefunguje. Takže môj návrh toho bodu len odstraňuje len reálnu neexistentnosť vymoženia takejto veci.
Ak bulharská veľvyslankyňa kladie vence pri pamätníku bulharských bojovníkov za slobodu na Vajanského nábreží, celkom logicky prehovorí z podstaty veci najprv po bulharsky a nedopustí sa ničoho, hoci formálne je to v nesúlade s paragrafom 1 toho zákona.
Ešte raz, to, kde sa musí, má a je treba dodržať prednosť slovenského jazyka, sa vonkoncom týmto bodom neruší a je to ochránené vo všetkých príslušných ustanoveniach jazykového zákona.
A takto by som mohol ísť bod za bodom tým, čo obsahuje tá novela a nakoľko rozvracia republiku. Ak máme, ak je rozvracaním republiky to, že stará pani alebo deduško v domove sociálnej starostlivosti môže hovoriť so sestričkou, sanitárkou alebo kýmkoľvek, s kým je v styku, trebárs i po maďarsky, ak obidve strany vedia a môžu, tak je smiešne tomuto čeliť, lebo sa to aj tak bude diať. A neviem si predstaviť normálnu krajinu, kde by toto malo byť objektom čohokoľvek iného ako hlbokého porozumenia.
Takže ešte raz, tento zákon nie je maďarský zákon. Tento zákon vznikol vďaka Spejblovi a Hurvínkovi a pokute, ktorú dostala RTVS za túto vec. Tu len na margo poznamenávam, že je pomerne dosť veľkou výhodou Slovákov, a to i v mladšej generácii, že práve vďaka kontaktu cez médiá s českým jazykom sú na tom lepšie vo vzájomnej komunikácii ako dnešná nová generácia českých mladých ľudí, ktorá je od slovenského jazyka odrezaná pomerne výrazne.
V tomto zmysle teda musím povedať, že počínajúc koreňom celej veci, ktorú som predložil, a končiac jednotlivými bodmi, ktoré kolega Jarjabek tak dramaticky ako obludné napadal, kto by každý z vás, a nechcem vám na víkend dávať domácu úlohu, ale ak by ste si chceli prečítať tých pár riadkov tej dôvodovej správy a zamysleli sa nad nimi, tak, samozrejme, iste pochopíte, že kolega Jarjabek si pestuje svoju tradičnú agendu už od čias Hofbauera a kooperácie HZDS so SNS, ale, s dovolením, môj návrh zákona v slovenčine, ktorú pomerne slušne ovládam, ktorú pomerne sa snažím dosť hlasno, ako počujete, šíriť, nič neuberá a nijako ju neohrozuje.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená snemovňa, dovolím si, a tradične v komornom počte účastníkov, si predostrieť malú novelku živnostenského zákona, ktorá otvára reálne malé dvere k uľahčeniu života časti živnostníkov, k odstráneniu istých bariér k niečomu, čo nikomu neškodí, ale niektorým živnostníkom môže pomôcť. Akokoľvek sa hovorí o tom trvale a stále, ako živnostníci sú tí, ktorí vlastnou prácou bez visenia na vrecku štátu a daňového poplatníka, hľadiac uživiť seba, svoje rodiny, blízkych, dokonca i ďalších občanov, nemajú to u nás veľmi ľahké.
Môj návrh novely živnostenského zákona hovorí o tom, že ten, ktorý sa rozhodne prevádzkovať všeobecnú voľnú živnosť, by mal - troma vetami zmeny zákona - mať k tejto aktivite otvorené dvere. Touto novelou sa navrhuje zaviesť inštitút všeobecnej voľnej živnosti.
Fyzické a právnické osoby sú pri ohlasovaní živnosti povinné uviesť predmet podnikania. Pri remeselných a viazaných je podmienkou prevádzkovania živnosti preukázanie odbornej spôsobilosti. Pri voľných živnostiach nie je potrebné odbornú spôsobilosť preukazovať. V rámci voľných živností teda môže živnostník ohlásiť ľubovoľný počet predmetov podnikania len na základe svojho vlastného rozhodnutia. V praxi však začínajúci živnostník nemusí vedieť vopred určiť všetky typy aktivít, ktorým sa bude v budúcnosti venovať. Rovnako sa môže stať, že časom sa rozhodne pre novú podnikateľskú aktivitu, ktorú pri vstupe do živnostenského podnikania nenahlásil. A pokiaľ ju nemá uvedenú ako predmet podnikania, musí ju znova ohlásiť.
Navrhuje sa preto, aby ako predmet podnikania bolo možné uviesť aj podnikanie v rozsahu voľnej živnosti, ktoré by pokrývalo všetky voľné živnosti. Zavedenie inštitútu všeobecnej voľnej živnosti umožní živnostníkom, aby s takýmto predmetom činností mohli vykonávať všetky činnosti, pre ktoré sa nevyžaduje splnenie osobitných podmienok, a aby nemuseli pri každom rozširovaní svojej podnikateľskej činnosti o nový typ aktivít ohlasovať živnostenskému úradu nový predmet podnikania.
Tento návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty. Neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ak odhliadneme od toho, že možno, že ten živnostník perspektívne môže i niekoho iného vo voľnej živnosti, ktorú si pridá, zamestnať. Nemá ani nijaké škodlivé účinky na životné prostredie. Každopádne jedno je isté, môže mať pozitívny vplyv na tento segment podnikateľského prostredia.
Návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ešte raz zdôrazňujem, že sa nejedná o nijaký rozsiahly vlom do živnostenského podnikania. Ale keďže každý segment, ktorý umožňuje ľuďom zamestnať sa, živiť seba, svojich blízkych a možno i niektorých svojich spoluobčanov, je vítaný. A ak Slovensko nemá imidž veľmi k živnostníkom priaznivej krajiny, je i toto, tento krok, myslím, nepochybne apolitický. Nepochybne nie je na ktorúkoľvek politickú stranu či ideológiu viazaným typom návrhu, ktorý by pre dobro veci alebo, ako hovoria Rusi, "na poľzu dela" (vo vyššom záujme), ak je ten "vyšší záujem" záujem tých, ktorí vďaka tejto norme budú mať ľahšiu cestu k uživeniu sa a k práci, tak myslím, že ten zákon by mohol byť prijateľný pre celú snemovňu.
A tak, ako hovoril predo mnou kolega pri predkladaní iného zákona, mne by dokonca, keďže už som privykol na to, že životnosť mojich návrhov, a nielen mojich, je v tejto snemovni presne 20 sekúnd, to znamená, čas, ktorý uplynie od začiatku časomiery hlasovania po jej koniec, ak sú to návrhy opozičných poslancov, tak mne by ani dokonca nevadilo, keby sa ho kľudne kedykoľvek ujal ktokoľvek z vládnucej strany a urobil tento krok a ovenčil sa zaslúženými vavrínmi sám. Ja netrpím na žiarlivosť ani si neosvojujem copyright, ale ak sa niekomu v tejto zemi pomôže, hoci ich je možno len pár stovák, tak si myslím, že toto je presne úlohou tohto parlamentu, aby sme hľadeli pomáhať ľuďom, aby lepšie žili. A táto maličkosť tomu pomôcť môže.
Ďakujem za pozornosť.