Vážená pani predsedajúca, vážený pán ojedinelý minister, vážená preriednutá snemovňa, doba pokročila, venku se připozdívá, povedal by Spejbl. Ale ono sa už vlastne pomaly bude rozvidnievať, keď beriem tento prelomový bod, rokovanie saturday evening, sunday morning, napadá ma rovnomenný anglický film zlatej éry anglického čierneho psychologického filmu a hneď za ním ešte jeden ďalší z tej istej doby s legendárnym Tomom Courtenayom v hlavnej úlohe, volal sa Loneliness of the Long Distance Runner (Osamelosť cezpoľného bežca). Preto by som hneď na úvod chcel len potvrdiť a podčiarknuť to, čo urobil kolega Abrhan tým, že navrhol uznesenie Národnej rady oceňujúce ďalších dvoch osamelých bežcov, vďaka ktorým tu dnes okrem oných stojíme, pretože ľudia ako Žarnay, Pechočiaková alebo Suchánek s Kovačovičovou sú soľou zeme a zvlášť soľou zeme, ako je Slovensko.
My sme si tí, čo sme starší, navždy zapamätali klasicky múdroslovie priam obdobia socializmu: „Kto nekradne, okráda svoje deti.“ No časy sa pred štvrťstoročím zmenili a bola nádej, že by mohlo byť inak a lepšie. Nestalo sa to. Naďalej platí, že je lepšie drzé čelo ako poplužní dvůr, teda že sa drzosť vypláca. A zmenilo sa, žiaľ, len to, že tí golemovia z rodu poctivých slovenských privatizérov, ktorých stvoril Vladimír Mečiar, sa odtrhli z reťazí. Ani on už nedokázal doskočiť a vybrať im z čela šém. A oni začali žiť vlastným životom. Presunuli sa pod iné zástavy. Ale ich energetické a finančné nároky skôr rastú, ako sa znižujú. A napriek vytrénovanému, priam by som povedal, vyklikanému telu premiér Fico už tiež na ten šém v ich čele nedoskočí. Výsledkom toho je táto schôdza.
Táto schôdza je takou smutnou bilanciou toho najhoršieho, čo sa vlastne udialo od novembra, a síce toho, že sme stratili možnosť vykročiť lepšou cestou, kde sa pre budúcnosť našich detí neoplatí kradnúť, ale skôr poctivo pracovať a žiť. Toto sme prešvihli. A ostávajú osamelí cezpoľní bežci. Taký je napríklad tuná vládnucou stranou obvinený z popularizácie svojej osoby pred komunálnymi voľbami môj priateľ Ivan Kuhn. A takí sú ešte aj niektorí ďalší.
Teší ma jedna vec. Máme prezidenta, pre ktorého ľudská statočnosť nie je terciárnou záležitosťou, u ktorého verím, bez toho, aby som mu ja ako občan na ulici, ktorý je rád, že ho má, musel radiť, že má tak, ako ocenil iných statočných, oceniť i tých dvoch. On to nepochybne urobí. Nebude závodiť do vrchu, ale bude sa starať o tých, ktorí sa skúšajú v pote tvárí a s rizikom svojej vlastnej existencie, viď učiteľ Žarnay, túto krajinu zdvihnúť kamsi hore z trasovísk.
Keď boli predčasné voľby, tak bolo pozoruhodné, ako časť médií, dokonca i niektorí triezvi novinári, inak triezvi novinári podľahli neuveriteľnej ilúzii, že prichádza, možno sa už na to ani nepamätáte, ale ja sa napriek veku ešte pamätám, nový iný Fico. Bola to teda ilúzia na dyme. Neprišiel nijaký nový ani nijaký iný Fico. Prišiel proste Fico. A toho dnes odvolávame a smutné na tom je to, že tak ako Jožo Golonka v najlepších rokoch prežil desiatky minút na ľade s Ragulinom a prežil to pomerne bez ujmy, tak sa potom šmykol v hotelovej vani a dolámal si rebrá. Ja sa na to pamätám. A tak i táto banánová šupka v podobe mizerného trojnásobného predraženia akejsi mašiny môže byť banánovou šupkou, na ktorej sa dajú zlomiť rebrá.
Ono je to tak. Vo všeobecnom šume okolo fungovania, transparentného fungovania nákupov prístrojov v Piešťanoch zanikol veľmi poučný rozhovor, ktorý poskytol denníku SME môj porevolučný študent, bystrý mladý muž, ktorý už tiež ostarel o tých 25 rokov, ale stále je bystrý a ešte hádam tiež aj mladý. Volá sa Tomáš Szalay. Pôsobí Health Policy Institute a vyriekol takú smutnú vetu do záveru svojho rozhovoru so SME, že ak by kvôli takýmto tendríkom, to hovorím voľne, mali padať štátni úradníci a reprezentanti štátu, tak nemáme exekutívu. A v tomto závere jeho rozhovoru je desivá pravda, že toto je fragment, toto jedno sklíčko v mozaike, ktoré sa teraz vynorilo, a my odvolávame premiéra a padli ministerka, podpredsedníčka parlamentu. Vydávame to za cnosť. No teda neexistuje ilustratívnejšia z núdze cnosť ako táto cnosť.
Je evidentné, že rázne konanie do troch sekúnd nastalo až po tom, čo premiér na stole sušil Suchánkov list, čo tam bol úrad, ktorému toto všetko bolo známe. Ale ono sa to objavilo na obrazovke verejnej, dostupnej a sledovanej televízie. A v tú ránu sa to už ťažko dalo zamiesť pod koberec. A tak sa zvolila iná taktika. Je pred voľbami a šachový hráč Robert Fico je trochu v tiesni. A v partii, ktorú hrá tesne pred voľbami, sa celkom povinne rozhodol zachrániť kráľa. Iste by to robil Bobby Fischer aj Spasskij a možno i horší šachista. Ale premiér tejto krajiny to urobil tiež. Obetoval pešiakov v tejto šachovej partii, tentoraz pešiakov nie v zmysle mafiánskeho hierarchizovania, ale v zmysle šachovej taktiky, proste na kráľa sa nemá siahať. A to je celé, prečo je všetko toto zástupný problém správy o stave krajiny, lebo ono je to tak s tým výkladom vecí, ktoré sa nájdu na stole.
Pri pohľade na kauzu Gorila, počuli sme z úst premiéra opakovane, že je to kauza SDKÚ. Ergo samotná táto interpretácia textu Gorily hovorí teda o tom, že premiér chápe ten text, že teda je bernou mincou, keďže s ním narába, ale chápe z neho to, že je to kauza SDKÚ. Niektoré partie toho textu však ukazujú, že by bolo záhodno, aby sa v záujme hladkého vybavovania vecí rokovalo s kompetentnými členmi strany SMER. Božím riadením tí kompetentní členovia sú tam aj menovaní, takže nemôžeme o jednom dokumente, ktorý striedavo spochybňujeme a striedavo prišívame politickým súperom, ak tam máme my veľkú červenú záplatu na saku, tvrdiť, že to neexistuje. Buď to neexistuje ako také a potom to nemôže byť kauza SDKÚ, alebo je to kauza SDKÚ, ale pozoruhodne v nej vystupuje premiér Fico a predseda parlamentu Paška, ktorý, samozrejme, nemá s tými firmami vôbec nič spoločné, nuž ale potom neviem, prečo ho v roku 2006 doporučil premiér ako tú správnu adresu na rokovanie o veci, keďže predseda parlamentu Paška tvrdí, že v roku 2002 bol koniec, potom sa už venoval len úvahám o estetike, filozofii, kultúre.
Takže toľkoto k interpretácii zrejme podozrivého textu, ktorý iste vyšetrovatelia a tí, ktorí sú zodpovední za fungovanie trestného konania, s pariacimi sa kečkami vyšetrujú a vysoko pravdepodobne aj dovyšetrujú a oznámia verejnosti, kde je pravda.
Takže toto odvolávanie je... A opäť ma prenasleduje moja mladosť filmárska, keď som chcel byť filmovým teoretikom, kritikom a najradšej režisérom, filmu Andrzeja Wajdu Bilans kwartalny (Štvrťročná bilancia). Toto je však dlhšie, ako štvrťročná bilancia.
Ale tak, ako spáchal, a to je taký psychiatrický pojem, Hermann Göring pred svojou zákonnou popravou v norimberskom väzení samovraždu, tak to patrilo do kategórií takzvaných bilančných samovrážd. Tú spácha človek na rozdiel od iných samovrahov, ktorí strácajú pud sebazáchovy, naopak, s chladným rozmyslom pri plnom vedomí a pri dobrom fungovaní mysle i pudu sebazáchovy ako bilanciu svojho stavu. A bilancia stavu morálky krajiny i bilancia podielu Roberta Fica na stave tejto krajiny a jej morálky, a teda, samozrejme, nielen jeho, ale všetkých tých, ktorí sa odtrhli z reťazí a kráčajú krajinou a žiadajú desiatok, je toto odvolávanie.
Na úvod nám kolegyňa spravodajkyňa vyrátala svedomito, ako o tejto téme rokovali výbory, ako ktorí hlasovali a ktorí sa nezišli a ktorých bolo málo. A takým akýmsi jazykovým paradoxom bolo, že nám oznámila, že medzi tými, ktorí o tomto bode nerokovali, boli z výboru pre nezlučiteľnosť. A v tom je ten jazykový paradox, lebo táto diskusia a toto odvolávanie je o nezlučiteľnosti funkcií premiéra a človeka, ktorý nedoskočí na šémy svojich golemov. To znamená, naopak, z jazykového hľadiska bolo absolútne primárne, aby o tomto rokoval výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, ale, prosím, to je len taká drobná jazyková odbočka.
Pokiaľ ide o stav zdravotníctva, priznám sa celkom čestne, že v dôsledku vôle ľudu, a podotýkam, priatelia, že tá vôľa ľudu sa vyjadruje v hlasovaní a to hlasovanie sa deje v súlade s volebným zákonom a ten volebný zákon nerozlišuje ani podľa stupňa ovlasenia (vlasovej pokrývky), ani podľa výšky, váhy a iných telesných kvalít, ale je pre všetkých rovnaký, ale vo vyčerpávajúcom vystúpení okrem iného i ministra vnútra som sa proste dozvedel, aká zberba že to podpísala tento návrh na odvolanie premiéra, akýmsi spôsobom napriek celkom jasnej dikcii volebného zákona sa bude očividne deliť svet na tých, ktorých uznávame za hodných, a na tých, ktorí sú podľa akéhosi spôsobu nehodní, pričom tým budeme vykrikovať, že sú nehodní lebo sú síce v parlamente v súlade s volebným zákonom, poniektorí možno i s oveľa vyšším počtom preferenčných hlasov, ako má polovička tu prítomných alebo tu neprítomných toho času poslancov vládnej strany. Ale napriek tomu tí sú tu tak, že by tu mali pekne v rohu ak nie kľačať, tak aspoň ticho sedieť, držať hubu a krok, a neopovážiť sa nič podpísať, a nič chcieť, najlepšie ani nič nehovoriť, pretože je celkom ako dobre vytiahnutá, to musím majstrovi šarmantnému ministrovi uznať, spomienka na televízory. Ale pokrokom a, dá sa povedať, takým racionalizačným prvkom je rovno vyhodiť body, ktoré predložili tí páriovia v parlamente, teda tí z najnižšej kasty, alebo iní. Potom už nemusíme ani televízne aparáty zháňať. Jednoducho stačí, keď im tie body vyhodíme, a majú utrum. Takže, áno, tak to funguje a tak je to, keď vidíme triesky a nevidíme tie biblické brvná, pretože sme sa dozvedeli v tej ministrovej obrane všetko.
A aj keď je nad ránom a nie je veľmi veselo, tak ma napadá ten starý vtip z éry socializmu ako sa tromfujú Američan s Rusom, akí oni sú vyspelí v dopravnej sfére a ako u nich chodia vlaky krížom-krážom. Hovorí v Amerike Američan na Central Union: „Tuná odchádza z každého perónu každých päť minút vlak.“ Fakt kmitajú tam tie vlaky. A Rus hovorí: „Ha, to poďte do Moskvy, tie u nás každé tri minúty odchádzajú.“ Dôjdu do tej Moskvy, stoja na peróne, mrzne ako v pekle a vlaky žiadne. A ten hovorí: „No ale hovoríte, že každé tri minúty odchádzajú.“ Ten naňho pozrel škaredo a povedal: „Ale vy ste zlí (Američania) na černochov.“ To je presne to.
Teda dneska nebola téma Iveta Radičová. K cti tejto ženy, už nech akokoľvek som v jednom momente pomerne vážnom s ňou bol v nezhode, treba povedať, že nemala rada korupciu. A to jej bude slúžiť ku cti i pri nejakých názorových rôzniciach medzi nami. A to jej nezabudnem. Tak si to tu odsedela. Tá mala svojej dámskej cti dosti na to, aby si vypočula všetky výlevy, to, ako opakovane potvrdzuje premiér, toľko gerojstva ani tisíckou klikov nenacvičíš.
Takže to, že dnes preberáme túto tému, je istou správou, ktorá, nehovorím, že je plameňom nádeje, ale je istou iskrou nádeje, že sa nájdu ďalší osamelí bežci, ako sú zmienený Žarnay, učiteľky z Dobšinej, Ivan Kuhn či Suchánek s Kovačovičovou. A z malej iskry, ako hovorí slovenské úslovie, veľký požiar býva.
Prednedávnom tu bola volebná atmosféra, a keďže som bol jej taký okrajový účastník, tak som pomerne vnímal tvrdenia, že akíkoľvek kandidáti na prezidenta sú zbytoční, pretože víťaz je jasný. Ukázalo sa, že 40 % je fajn, keď sú zicher, ale 40 % nie je ani nikdy nebude 51 %. To znamená, že je dobré, že sa koná, hovorí a zverejňuje, treba ale povedať, že na stave krajiny, a toto asi poslucháči nepočujú radi, sú okrem tých hanebných politikov, ktorí všetci kradnú, a dnes sme si tu vypočuli príval faktov, alebo pseudofaktov, ktoré utvrdzujú v obyvateľovi na ulici, "všetci sú rovnakí," majú podiel na tom aj oni.
Treba zároveň povedať, že všetci rovnakí, tí, čo kradli a klamali, i tí, čo nekradli a neklamali, sa do parlamentu a do politiky už 25 rokov dostávajú ako výsledok priamych, tajných, demokratických a až na drobné výnimky nesfalšovaných volieb. Všetci tí, ktorí 25 rokov pôsobili v slovenskej politike, sú zrkadlom voličov. Volič sa nemôže vyviniť. Volič im dal často viackrát možnosť pokračovať, teraz nebudem hovoriť o pokračujúcej trestnej činnosti, ale pokračovať v klamaní a kradnutí. A preto treba povedať, že sa k tomu ani volič nemôže postaviť tak ako Pontský Pilát a umyť si ruky nad týmito politikmi, nad každým z nás. Jednoducho parlament a politické elity, ale i politici na komunálnej i inej úrovni sú a v demokracii, dá Boh, vždy budú, nech to akokoľvek dopadne, zrkadlom svojich voličov.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi prestala existovať, vďaka Bohu, alternatíva, že víťazom bude buď Gejza, alebo Šlapka. Došli sme do štádia, že víťaz je skutočne víťazom z vôle ľudu. A je povinnosťou ľudu, treba tiež povedať, lebo aj ľud má povinnosti, zamyslieť sa nad tým, koho necháva víťaziť. A, samozrejme, a to je na tom to najčarovnejšie, možno niekedy aj trochu smutné, ľud si svoju voľbu, a dokonca i nevoľbu, keď k tej urne nepríde, musí prežiť. Nikto mu tie ďalšie štyri roky neodpára, vychutná si ich bis zum bitteren Ende alebo k nejakému lepšiemu koncu, dal by Boh, to znamená, že ono i takéto rokovanie za vrelej účasti zopár statočných z obidvoch strán je pre niekoho, kto sa zaujíma o vec verejnú, hádam niečím, čo nie je prehliadkou strateného času.
A ja len vyslovujem nádej, statoční občania, lebo, povedzme si otvorene, ani na tých námestiach v novembri nemrzla väčšina. Keď sme prvýkrát prišli na námestie SNP ako dvaja z 550 pedagógov lekárskej fakulty a s nami z 1 700 študentov lekárskej fakulty asi 120 študentov tejto fakulty, tak sme prešli v pochodovom tvare po Špitálskej, vtedy ešte ulici Československej armády a kráčali pod sochami dvoch levov budovy U dvoch levov a volali sme do rozžiarených okien, v ktorých stáli hlava pri hlave pracovníci: „Poďte s nami.“ I vtedy nás nebola väčšina. Nikdy, aj keď sa to dnes populárne hovorí, nemrzla na námestiach väčšina, ani na tom prvom, ani na tom druhom. To ešte hrozilo, že prídu Ľudové milície a bude inak. Ale každopádne potom mohla rozhodovať nieže väčšina, ale každý o svojej krajine. A keď MUDr. Suchánek, môj kolega, dnes som volal s mojím iným kolegom z Piešťan, s ktorým som študoval šesť rokov a ktorý tiež svoje zažil, naberie guráž preto, aby jeho deti žili v slušnejšej krajine, tak vidím ako psiu povinnosť poslancov parlamentu myslieť pri svojom konaní na deti MUDr. Suchánka. Ďakujem za pozornosť.
