Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, na úvod by som začal citátom známej pesničky a jej textu, ktorý spieva Richard Müller: "Nebude to ľahké, drahá." A dovolil by som si, iste mi pán minister prepáči familiárnosť, úctu k jeho osobe nepochybne požíva a moju úctu k svojej osobe požíva, ale aj tak si dovolím povedať: "Nemáte to tam ľahké, drahý."
Nemáte to tam ľahké, drahý, v svetle už zmienených slavkovských stretnutí, ale aj napríklad i v mene roky rokúce trvajúceho nedofinancovania našej armády, aspoň do polohy, ktorá by umožňovala byť dôstojným malým členom NATO. To všetko má na krku minister zahraničia, i keď za stav, o ktorom hovorím, nesú zodpovednosť iné rezorty a nepochybne vláda ako celok a jej predseda zvlášť. My sme roky rokúce nerobili pre našu bezpečnosť to, čo sme robiť mali. Lebo byť členom spoločenstva, znamená plniť záväzky a my sme to roky pod zámienkou iných priorít nerobili. Neľahká je potom pozícia ministra zahraničných vecí, ktorý vie, aké vratké je jeho pozadie napríklad vo veci slovenského podielu na obranyschopnosti našej európskej transatlantickej zóny a civilizácie. Ťažko s tým on niečo môže urobiť a rozhodne nebudem vo svojom vystúpení atakovať ministra.
Minister samozrejme robí, čo sa dá, a je členom zoskupenia, kam nomináciu prijal, ale ja som za priamu reč. A niekedy mi vadilo i na našich atlantických spojencoch, keď pro publico hovorili o tom, že radary v Brdoch alebo v Poľsku majú byť kvôli iránskym raketám. Ja mám rád priamu reč a viem, že ten, kto považuje zánik Zväzu sovietskych socialistických republík za najväčší průšvih 20. storočia, bude nepochybne túžiť po jeho obnovení. A preto mne bolo absolútne jasné, i keď sa to nikdy verejne nepriznalo, proti komu majú byť radary nastavené. A považoval som za správne, že tie radary máme, lebo pre tých, čo majú krátku pamäť, si dovolím pripomenúť, že keď sa na Slovensku začalo hovoriť o našom vstupe do NATO, tak z Moskvy, z maršálskej hviezdovej Moskvy zaznel hlas o tom, že na nás budú namierené rakety s hlavicami ruskej armády. Toto zaznelo z úst nie upratovačky Ministerstva obrany Ruskej federácie, ale z úst maršála. To, aká trauma bol rozpad Sovietskeho zväzu pre človeka, ktorý roky slúžil niekoľko stovák metrov od Brandenburskej brány a múru, kde sa strieľali ľudia, a slúžil režimu, ktorý stál na streľbe do tých ľudí, samozrejme, že tento človek, a na to je to pekné české řčení: "Je to v ňom jak v koze." Áno, preto je dobré povedať, prečo potrebujeme rakety a kto na nás chcel pred rokmi zamerať svoje rakety.
Je dobré mať pamäť. Je dobré, keď hovoril kolega Fedor o tom, že Krym nemá precedens, predsa len v našich skromných slovenských a československých pomeroch pripomenúť, akým demokratickým spôsobom pripravil Sovietsky zväz svojho spojenca, krajinu, ktorej armádny zbor krvácal pri Sokolove, o Podkarpatskú rus. Akým vynikajúcim referendom Olexa Borkaňuka si Sovietsky zväz zabezpečil ukradnutie, kus územia spojenca presne v duchu "heim ins Reich", naspäť do ríše. Pretože "heim ins Reich" išiel Kondrad Henlein, "heim ins Reich" sa išlo po Viedenskej arbitráži. Ale po vojne, toto boli totižto naši nepriatelia, aj jeden, aj druhý posledne menovaný, ale toto bol náš brat a spojenec, ktorý zorganizoval referendum, kde sa nadšení Karpatorusi vrátili do ríše, v ktorej nikdy neboli. Takže toto je taká drobná spomienka na históriu a na to, prečo je nám nevyhnutné byť dobrým a ísť svoje finančno-obranné povinnosti plniacim si členom NATO pre našu existenciu.
A ak dnes, len sa opakujem, ale je to vážne traumatizujúce, hovorí premiér demokratického Slovenska, člena NATO, o tom, že nechceme cudzie vojská a prirovnáva ich k neblahej dočasnej umiestnenosti "Na večné časy a nikdy inak!", ktorú, pravda, členovia jeho strany a on sám nikdy nenazval okupáciou, ale my ostatní sme vedeli, že to okupácia bola, k prítomnosti jednotiek, ktoré sú našimi spojencami.
I pani Mezenskej by som rád povedal, že akýkoľvek vojenský útvar na území Slovenskej republiky, v ktorej sa cvičia naše jednotky, pokiaľ vôbec nejaké bojaschopné máme, je útvarom NATO a tí vojaci sú vojaci NATO, akurát, že sa volajú Jožo Muranica a Fero Dlhý, ale sú to vojaci NATO. A je ilúziou myslieť si, že nie sú. Sú, chvalabohu.
Niekto na staré kolená dostáva rozum a niekto len prichádza na iné myšlienky. Dovolím si zalistovať v brožovanej pamäti neskoršieho českého prezidenta, vtedy predsedu vlády v čase delenia Česko-slovenskej federatívnej republiky, Václava Klausa. Okrem iných vecí, povedal vtedy takú jednu vetu, ktorá bola možno trošku cynická, možno drobný kamienok do pozitívnej bilancie toho rozchodu, ale povedal: "Jednou z dobrých vecí na tom rozchode je to, že medzi nami a Ruskom je ďalšia krajina." Veľmi dobre to videl v tom čase Václav Klaus. Stali sme sa ďalšou krajinou, ktorá delila Českú republiku od krajiny, ktorá prežívala traumu z rozpadu impéria.
Obete pred rozhlasovou budovou vo Vilňuse, gruzínske ženy umlátené lopatkami Sovietskej armády na námestí v Tbilisi, lopatkami na hranu, nie lopatkami naplocho, a desiatky a desiatky obetí na memoriálnom, pochovaných na memoriálnom kopci nad hlavným mestom Azerbajdžanu Baku, sú len drobným dôkazom toho, ako nerado prichádzalo impérium o utláčané krajiny. Len pre oživenie pamäti uvádzam, že v čase, keď tá armáda mlátila matky v Tbilisi a tých mladých strieľala ako zajace nad, v Baku, tej krajine velil uznávaný mierotvorca, bohumilý reformátor a všetkými milovaný Michail Sergejevič Gorbačov. Na to si treba pamätať, pretože to, čo prišlo potom, naplnilo staré nemecké řčení: "Selten kommt was besseres nach." A musím povedať, že v zmysle anexie Krymu, o ktorej sa už pomaly prestáva hovoriť, ktorá sa už berie ako prehltnuté sústo, ako ten slon v tom klobúkovom hadovi Malého princa, ktorý už je trávený v tejto chvíli, sa momentálne západný svet zaoberá otázkou, či ten hroznýš ešte chce jesť.
Musím povedať, že počúvať tu reči zo strany premiéra Sobotku, Zaorálka, ale i z našich vôd, o tom, že dodávať zbrane do krajiny, kde sa bojuje, je predsa nemysliteľné a škodí to veci, a teraz, prosím, nebudem hodnotiť ani jednu zo zúčastnených strán v konflikte, ktorý zmienim ako príklad, ale pripomína mi to hrdinskú politiku nezasahovania veľmocí v čase španielskej občianskej vojny. Umyli si ruky ako Pontský Pilát a tak sa ako podporovatelia zúčastnili na jednej strane Legia Condor, ktorá bombardovala Guernicu v nemeckých farbách, talianske jednotky a na druhej strane vyzbrojoval a podporoval druhý breh Jozef Visarionovič, ktorý samozrejme celkom nezištne sa poistil pokladom španielskej republiky, aby to nebolo celkom grátis, teda cash and carry.
Každopádne o tom, k čomu viedlo nezasahovanie demokratických veľmocí v španielskej vojne, sa môžeme dočítať v knihe človeka, ktorý bol celý život srdcom ľavičiar, ale ktorý napriek tomu dokázal prezrieť a vidieť. Tá kniha sa volá Hold Katalánsku a jej autorom je nám hádam trochu známy George Orwel, ktorý to zažil osobne a z prvej ruky. I vtedy sa hovorilo, že nebudeme zasahovať A dnes tu už zaznelo to, že si má svoje problémy vyriešiť Ukrajina sama. A ja už som povedal vo faktickej poznámke, že presne to isté nám hovoril Runciman v tom tridsiatom ôsmom, presne to nám hovoril Édouard Daladier a ja čakám, kedy Ondřejíček urobí svoj denný zaujímavý príspevok tak, že využije pamätnú fotografiu nad mapou v mníchovskom hnedom dome, akurát drobnou fotoshopovou úpravou vymení hlavy. Pretože mám, a teraz možno sa dotýkam našich najbližších spojencov, zlý pocit, že väčšinovo je tu opäť nevôľa pomôcť napriek tomu, že na druhej strane, celkom bez akéhokoľvek už dnes aj utajenia, sú nasadzované ruské jednotky a ruské zbrane. My si ovšem pokrytecky umyjeme ruky a nedodáme zbrane. Však nech to riešia! A budeme furt hovoriť o tom, že sa to má riešiť diplomaticky. Nuž veď áno. Diplomaticky sa to riešilo v prípade Československa v Mníchove a vo Viedenskej arbitráži, v prípade Poľska sa to demokraticky a diplomaticky neriešilo a Západ, vyhlásiac vojnu, "se zájmem přihlížel", ako padajú statoční poľskí dôstojníci na koňoch pod paľbou nemeckých tankov.
Takže je dobré pamätať si poučenia z histórie, je dobré pamätať si, k čomu vedie appeasement so zlom.
Vo vystúpení našej kolegyne tu zaznelo, že chceme mier. Áno, ako hovorí kolega Hlina, mier chce nielen miss, ale aj prvá, druhá až jedenásta vicemiss. To je veľmi dobré, chcieť mier je fajn. Ovšem problém je, keď na teba útočia tanky na tvojom vlastnom území. To potom, samozrejme, je s tým mierom neľahké a je dobré si pamätať, kto začal a ako k tomu celému došlo.
Pretože ako tu už zaznelo, ja si nespomínam, že by Ukrajina vtrhla na druhý breh Azovského mora a niečo si najprv prisvojila. Ale veľmi dobre si pamätám, keďže sa to tu obíja i mojej koalícii o hlavu, že sme otvorili nebo, tak treba povedať, že najprv si otvorilo nebo Miloševičovo vojsko, keď krátko bombardovalo Slovinsko, a potom si už otvorilo všetky brány, keď sa pokúšalo o Veľké Srbsko. O Veľké Srbsko vrátane všetkého, vrátane genocídy v Srebrenici a vrátane masakru v Račaku. Záver tohto príbehu bol paradoxne taký ako v rozprávke. Vtedy jasné zlo, zvané Slobodan Miloševič, Ratko Mladič a Karadžič, bolo porazené a skončilo, verím tomu, v suterénnom oddelení väznice v Den Haagu. Lebo to bol spravodlivý koniec tých, ktorí si mysleli, že v rámci Veľkého Srbska majú rozbombardovať Dubrovník, čo intenzívne robili.
Takže porovnávať tieto dve veci je buď historická neznalosť, alebo úplné pokrytectvo, alebo normálna zaplatenosť.
Všeobecne treba povedať, že appeasement so zlom nikdy nevedie k ničom dobrému. A keď Sir Neville Chamberlain vystúpil z lietadla v Londýne na letisku, tak mával nad hlavou papierom s klasickým citátom: "Priniesol som mier pre Európu." Ako som už dnes citoval, sir Winston Churchill mu k tomu povedal krátku a výstižnú vetu vo svojom komentári. Samozrejme, že i pod balkónom Buckhinghamského paláca stálo za tepaným plotom tisíce Londýnčanov nadšených zo svojho premiéra. Treba povedať, že neuplynuli ani dva roky a na Londýn dopadali zápalné nemecké bomby. Medzitým ale bolo obetované Československo i Poľsko. A potom museli Briti s potom, slzami a krvou zmazať poškvrnu, ktorej sa dopustili ich volení zástupci.
Takže chcieť mier je fajn, len na to vždy treba dvoch. To je skoro ako sobáš so Sophiou Lorenovou. Je fajn, že ju chceš, ale je dosť dôležité, aby chcela aj ona teba, ináč k tomu sobášu nepríde.
A samozrejme, už to tu zaznelo vo vystúpení kolegu Fedora i ďalších, je dobré čeliť nielen konšpirátorom, plateným agentom, ale vôbec ľuďom, ktorí sa vyrojili do našich mediálnych internetových a iných priestorov, a čeliť im i za cenu, že v tej chvíli nebudeš mať na svojej strane väčšinu.
Je dobré a pán minister zahraničných vecí si zaslúži moju úctu za to, že si v zásade nespomínam na žiaden jeho výrok, ktorý by bol hanbou Slovenska. Komu česť, tomu česť. To slovenské úslovie má aj druhú časť: pastierovi trúba. A tu si dovolím zaloviť ešte v čerstvých spomienkach na november minulého roku, keď som mal tú česť byť pozvaný prezidentom Bulharskej republiky na dvojdňovú konferenciu venovanú dvadsiatim piatim rokom demokracie v Bulharsku. Zhodou okolností druhým pozvaným zo Slovenska bol môj vážený politický kolega, už dlhší čas môj zásadný oponent i vo verejných debatách, pokiaľ k nim dochádzalo, JUDr. Ján Čarnogurský. Napriek tomu sme sedeli vedľa seba v sále a družne komentovali to, čo tam zaznievalo. A tak sa raz stalo, že na slávnostnej večeri, ktorá sa konala za účasti prezidenta a tak ďalej, vystúpil reprezentant bulharského ministerstva zahraničných vecí. A hovoril o tom, čo priniesla demokracia, čo umožňuje demokracia, a po veľmi dobrom bilančnom i ideovom takom akomsi hodnotiacom prejave, hovoril samozrejme dosť o Bulharsku, čo je logické, potom povedal takú, by som povedal, vložku, ktorá by ma zobudila, aj keby som driemal, ale nedriemal som, lebo to bolo dobré vystúpenie. A povedal: "Demokracia, ktorú, chvalabohu, máme, umožňuje voleným predstaviteľom demokratických krajín hovoriť najrôznejšie veci. Umožňuje napríklad (a uviedol dva príklady) Viktorovi Orbánovi bojovať a propagovať neliberálnu demokraciu a umožňuje slovenskému premiérovi Ficovi porovnávať spojenecké vojská s okupantmi."
Musím povedať, že tieto dva príklady, ktoré uviedol ako ilustráciu možnosti demokracie, zazneli na tomto zhromaždení, na ktorom boli okrem iného prítomní traja zo štyroch predchádzajúcich bulharských prezidentov, i nedávno zosnulý Dr. Želju Želev. Na ňom ale nebol, keďže bol povinný plniť iné povinnosti, veľvyslanec Slovenskej republiky v Bulharsku, s ktorým som inak predtým doobeda a poobede sedel v sále. A tak keď som mu to na druhý deň ráno povedal, akej cti sa Slovensku v tomto zásadnom prejave dostalo, tak zdvihol obočie asi tak, ako ja som ho zdvihol, keď to tam zaznelo. Lebo my si, samozrejme, myslíme, že to máme tak ako pro domo, svoje nejaké prejavy, pre potreby Bruselu iné prejavy a ešte, pre potreby Putina ešte nejaké iné prejavy, ale pravdou je, že postoje slovenské zahranično-politické si všímajú, čuduj sa svete, dokonca ešte aj v Bulharsku. Som presvedčený, že si tieto prejavy všímajú aj všade inde. A bez urážky teda musím povedať, že byť takto ocenený v zásadnom prejave ako Musterknabe alebo ako premiant nie je bohviečo, a napĺňa to tú druhú časť, ak som o tej prvej hovoril v súvislosti s ministrom Lajčákom, tak tá druhá, ktorá tam zaznela, to bola tá "pastierovi trúba".
Takže zahraničná politika malej krajiny, ktorá roky fláka svoje záväzky, by mala byť o to vzornejšia v prostej vernosti záväzkom iným ako hmotným. A musím povedať, že i keď je možno populárnejšie stáť proti týmto záväzkom, je našou povinnosťou hovoriť, že ich máme, hovoriť, v čom je ich zmysel, a hľadieť plniť i tie druhé, tie finančno-obranné záväzky. Pretože blúznenie o neutralite a o vystúpení z NATO a podobne, už to tu dnes bolo múdro spomenuté, vedie k okamžitej otázke: a kto to bude garantovať? No, Ukrajina, keď sa vzdala atómových zbraní, to mala garantované. Koľko jej to bolo ako nečlenovi NATO platné, ukázala nedávna minulosť, ukazuje dnešok a mám obavu, že aj zajtrajšok.
Takže ak sa tu nájdu ľudia, ktorí, nezaplatení Moskvou, si normálne v srdci myslia, že neutralita je pre nás riešením, tak akokoľvek sa niekto v sále dojme, je to len nedostatok vedomostí. Neurážam nijakými inými prídomkami, len je to nedostatok historických vedomostí a nedostatok reálnych vedomostí o stave sveta. Pretože neutrality v našom blahom kontinente, kolíske kultúry, boli v zásade málo platné. Stačí sa zamyslieť nad osudom Belgicka, pre istotu hádam v oboch vojnách, Dánska a iných neutrálnych farností. Áno, niekto môže povedať: ale Švajčiarsko je neutrálne a má pokoj. Švajčiarsko je Švajčiarsko, ja budem veľmi rád, lebo o 500 rokov bude aj Slovensko Švajčiarsko, ale presne vtedy bude čas hovoriť o slovenskej neutralite. Takže ešte máme 499 rokov a 364 dní.
Chcem teda povedať, že vyslovujem nádej, že v našej zahraničnej politike bude prevládať poznanie faktov, pokiaľ možno konsenzus v interpretácii dohôd, ktorými sme viazaní, že teda nie sú minimálne trhacím kalendárom, a hádam trochu aj vernosť tým dohodám. Pretože, a už som to tu opakovane citoval, Slovensko, päťmiliónové Slovensko, lebo sa tu dozvedám, že však my sme traja, tak nech sa Poliaci prispôsobia, ako, povedzme si otvorene, poľská armáda by stihla, hoc je len jedna, asi zacvičiť so slovenskou, českou a maďarskou dohromady. Takže predstava, kto sa komu a prečo má prispôsobovať, rozhodne nie je preto, že si myslím, že poľská armáda, ktorá nebola škrtená rozpočtovo ako naša, je jedinou bojaschopnou armádou v týchto zemepisných šírkach. Ale nejde o to, že by sme sa mali Poliakov báť, sklopiť uši, zvesiť chvost a poslúchať. Ale ku cti Poľsku slúži, že nepochybne ako popálené dieťa, a to viackrát za ostatných 250 rokov popálené dieťa, dieťa, ktoré už nemá ani kúsok kože, ktorá by nebola popálená, má svoje dobré dôvody byť na stráži. A, samozrejme, nám sa zdá, že to nie je náš prípad. My keď treba, povieme, že na Majdane boli fašisti a že vlastne to nebolo kóšer. Nuž, veď hej, aj zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ síce prebehlo parlamentom presne ako výmena moci na Ukrajine, ale na to zabúdame, že to tiež hádam nebolo celkom štandardne na tých námestiach. Ale hádam sa za to nehanbíme. Hádam nepripustíme, že sme boli kontrarevolucionári na tých námestiach. Hádam nepripustia statoční, stovka, 1500 či 2000 katolíkov v marci ´88, že rebelovali proti spravodlivej štátnej moci. Lebo je zaujímavé, že o Majdane si niektorí z nás toto myslia, ktorí by o tom Hviezdoslavovom námestí nikdy takéto niečo nepripustili. Nebola predsa vedúca úloha komunistickej strany v ústave? Nepriečili sme sa my ústavnému poriadku?
Takže je problém, keď krajina ako my, ktorá v zásade vznikla bez súhlasu materských krajín, lebo ja si nespomínam, že by vo Viedni, ani v Budapešti, teda ani v Cis-, ani v Translajtánsku, prebehlo referendum o odtrhnutí Československa z rakúsko-uhorskej monarchie. Neprebehlo. My sme vznikli, ťažko povedať, či v súlade s medzinárodným právom, chvalabohu, vtedy to ešte asi tak neletelo, ale vznikli sme, chvalabohu, z vlastnej vôle. Z vôle legionárov, ktorí statočne bojovali. Z vôle hŕstky politikov a minimálne z pasívnej odovzdanosti mnohých ďalších sme vznikli a vďakabohu za to. A je dobré mať rovnakú mieru na všetkých a rovnakú mieru i na to, že sa krajina a jej volení zástupcovia môžu rozhodnúť o tom, kam chcú patriť. Pretože argumenty typu – "Ale oni sľúbili Gorbačovovi, že sa nebude NATO rozširovať!" – je neuveriteľný argument v svetle slobodnej vôle Čechov, Slovákov, Poliakov a Maďarov, že niekto o nás niekomu sľúbi, čo my budeme, alebo nebudeme najbližších 150 rokov robiť. No skúste si to predstaviť len tak pri jasnom rozume, či toto nie je totálna degradácia krajiny na psa Európy, ktorý robí to, čo mu povolí dohodnutý pán.
Ja som strašne vďačný, cez všetky peripetie, ktoré nás 25 rokov viedli súčasnými dejinami Slovenska, že sme mali právo a možnosť rozhodnúť sa, čoho budeme členovia, i napriek tomu, že nám z Moskvy "súdruh maršal" oznámil o tých namierených raketách. My sme necúvli, za svojím sme si stáli. A mojím želaním je, aby sme si, pokiaľ možno čo najviac z nás, lebo nikdy to nebudú všetci, nebude to rozkaz, a nebudú to aj ďalší, ale 100 % je vždy podozrivých, viď voľby v totalite, aby sme si teda za svojimi záväzkami, sľubmi a hodnotami, na ktorých sme postavili našu existenciu, stáli a mysleli na to, že i náš blížny na Ukrajine nemá mať iné práva.
Ďakujem.
