Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán poslanec Blaha, dalo sa vo vašom prejave i s niečím nepochybne súhlasiť. Ale musím povedať, že neustále upadáte do potreby použiť niektoré mantry alebo niektoré ustálené spojenia typu nadnárodné monopoly, neoliberalizmus a podobne. Skôr sa budem venovať tým nadnárodným monopolom.
Viete, zdôvodniť stav dnešného Somálska vykorisťovaním nadnárodnými monopolmi, no neviem. Podobne Rwandu a čokoľvek. Predstava, že za to, čo sa tam dialo, sú zodpovedné nadnárodné monopoly, pýtam sa, ktorí? Jacobs Suchard Figaro, U. S. Steel alebo ktorý nadnárodný monopol rozvracia Somálsko, Afganistan a podobne? Myslím si, že túto vložku netreba vsúvať do všetkého, tak ako nedávame cibuľu do krémešov.
Pokiaľ ide o rozvrat Afganistanu, no ten začal kedysi a nepochybne na počiatku nebola americká ani žiadna iná, NATO armáda, ale opäť, tak ako povedal kolega Šebej, mnohokrát sa jedná o vzplanutie niečoho, čo tam bolo bez ohľadu na nadnárodné monopoly a na neoliberalizmus.
Keď ste si vypočuli, ako ste oznámili v krátkom vstupe predtým, iránskeho veľvyslanca, no, môžte si zavolať, vo Viedni také vyslanectvo je, saudskoarabského veľvyslanca, ktorý vám zas povie možno iný pohľad vo výbore, prečo a čo sa deje v Jemene. Takže, áno, "audiatur et altera pars" hovorí sa, treba vypočuť aj druhú, tretiu a štvrtú stranu. Ale znova neopomenúť spomenúť nadnárodné monopoly sa mi zdá niekedy mimo misu.

Ďakujem pekne. Pán kolega Mikloško, no, tak ako geograficky možno máte pravdu, že väčšina tých člnov, bárok, zúfalých rybárskych lodí odchádza od líbyjského pobrežia. Pravda ale je, že na nich sedia zďaleka nielen Líbyjčania. Všeobecne známe je, že od strednej Afriky cez somálsky Africký roh, Eritreu, Sýriu tam sedia ľudia zo všetkých kútov sveta. Samozrejme, môžme zo všetkého na svete obviniť Spojené štáty, ktoré ste tak nenápadne, nemenujúc, naznačili, že ich tam treba posielať všetkých. No musím ja za seba povedať, že je po boji každý generálom, že v rámci podpory demokracie sa môže, aj sa stalo, dá sa povedať, to, že svet sa poučil, že arabský svet je iný svet. A ja sám osobne by som sa teraz v nijakom spore medzi vraždiacimi sa moslimami neangažoval. Je problém, že sa obviňuje kdekto zo smrti státisícov ľudí, ale zabúda sa, že drvivá väčšina z tých obetí sú obete bratovražedného boja frakcií moslimskej viery. A preto sa mi zdá scestné obviňovať kohokoľvek iného z toho, čo sa tam deje, pretože vraždia sa medzi sebou, podobne ako v iracko-iránskej vojne moslimovia.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Ústava Slovenskej republiky zakotvuje nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Veríme tomu, že predovšetkým legálne nadobudnutého. Bolo by dobré, aby si ľudia uvedomili, že vlastníctvo je zároveň zodpovednosť. Dokonca i keď sa jedná o vlastníctvo fiktívnych, respektíve bezcenných akcií.
Musím povedať, že je na prvý aj na druhý pohľad veľmi ľúbivé zaviesť zase nejakú službu zadarmo. Treba si ale zároveň uvedomiť, že centrálny depozitár a jeho pracovníci budú naďalej dostávať plat. A ten plat budú platiť očividne daňoví poplatníci, keď ho nebudú platiť tí, o ktorých, hoc aj bezcenné, účty sa starajú. To, že neprezrádzajú vlastníkom, aká je denná kótovaná cena na burze, je dané tým, že to nie je v ich popise práce.
Ak dokázalo v medziobdobí 100-tisíc vlastníkov zrušiť svoje bezcenné akciové účty, je to len ukážka, že tí ostatní, často mladí ľudia relatívne, 40-roční, sú to, čomu slovenský jazyk hovorí nedbaji. A nedbajstvo a pohodlnosť a nevôľa pohnúť zadkom a mysľou sa proste platí. Platí sa vo forme, ktorú určuje zákon a ktorá prináleží depozitárovi cenných papierov.
Urobiť teda ďalšiu službu na konto daňových poplatníkov je možno ľúbivé, nepochybne populistické, ale zároveň navádza, udržuje občanov krajiny v pocite, že sa nemusia starať o svoje veci. A tak ako sa vlastník nedostavanej stavby musí starať, aby sa tam deti nemohli hrávať a utrpieť úraz, musí sa aj vlastník akcií starať o svoj majetok, a nie ošetriť to bezplatne na konto ostatných, starajúcich sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predseda. No, pán minister, vnímali ste protirečenie medzi tým, čo ste hovorili ako jeden z tých kladov a inovujúcich prvkov v obsiahlom materiáli, ktorý dostali členovia zdravotného výboru, t. j. o presune pacienta skôr do špecializovanej ambulantnej starostlivosti, k všeobecnému lekárovi a tak ďalej, a zároveň k súbežnej propagácii budovania novej nemocnice, nových lôžok v krajine, o ktorej aj vrabce čvirikajú, že má priveľa akútnych lôžok, že jej chýbajú odsunové chronické lôžka. To znamená, vidím v tom protirečenie, že sa chválite tým, že bude menej hospitalizovaných, ale akútne je treba stavať.
Vy ste povedali, že v tých mestách, kde funguje Charité a Semmelweis a tak ďalej, že zároveň sa stavajú PPP projekty. No možnože na to priatelia v Berlíne majú lepšie ako my, ale ten projekt nie je lacný. A ja sa znova pýtam, vy poviete, že, a kolegovi potvrdím, že od roku ´83 sa stará fakultná na Mickiewiczovej takmer nezmenila, lebo do nej nič nešlo. Ale nechať niečo schátrať a potom povedať, že je to nadranc, a preto musíme stavať nové, nie je celkom totožné s riadením dobrého hospodára. Lebo nemôžem nechať bez investícií 150-ročnú budovu a potom povedať, že je schátralá. Je primerané sa o ňu priebežne starať a potom by tak nevyzerala. A za ostatných desať rokov, nie krátke obdobie, má v rukách i náklady investičné SMER. To znamená, ak dnes vyzerá tá nemocnica tak, pretože nedostala v zásade nič na sanáciu, tak tak vyzerá. Ale zdôvodňovať týmto faktom potrebu PPP projektu na ďalšie lôžka, sa mne nezdá dobrým hospodárením.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, samozrejme, je fajn, že tu kolega Ježík hovorí o tej správe, v ktorej je ten program sľúbený tej transparentnosti. Len, žiaľbohu, to, čo tu sa odohralo dovtedy, nie je veľmi dobrou ouvertúrou dôveryhodnosti k tomu, že príde teraz transparentnosť. A pre mňa teda transparentnosť a jej nositelia sú ľudia, ako je kolega Suchánek, setra Kovačovičová, pani Dr. Pechočiaková, ktorá keď tu bola minule zmienená, tak kolega, ktorý o veci vie iste pomerne veľmi veľa, sa trošku nervózne pokúsil o jej upozadenie alebo zníženie ako o niečom, o čom nie je vlastne veľmi hodno hovoriť. Nemci majú na to krásne slovo "herunterspielen".
A musím povedať, že, naopak, ak niekde sa objavovalo niečo transparentné, tak to boli vždy statoční jednotlivci, to boli kolegovia z interného zo Žiliny, ktorí nechceli nič veľmi pre seba, ako som si všimol, ničoho sa iného nedožadovali. A v zásade najprv sme sa dozvedeli, že sú snáď kverulanti, o nič nejde. Potom sa predsa len veci trošku pohli, potom dokonca aj pán riaditeľ, ktorý hovoril, že je to úplne O.K. a že sa vymenia okná, odrazu cúvol. Samozrejme, nie celkom, že by snáď pán minister ho vyhodil, hoci mohol, lebo tie tvrdenia, čo tu zazneli, že čo má minister s manažmentom. No riaditelia sú ľudia, ktorých môže odvolať švihnúť pera. To znamená, nie je tak celkom bezbranný neborák na svojom ministerstve a tí všetci nositelia tej transparentnosti museli sami najprv nabrať odvahu, pretože systém až do tejto správy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, miestoprísažne prehlasujem, že sa nevyviňujem a že budem hlasovať za odvolanie pána ministra.
A ak niekto hovorí, že sú to len slová, tak aj to biblické "na počiatku bolo slovo" je symptomatické. Ak sú Piešťany pseudokauza, tak to je na samý úvod priznanie rezignácie v zápase so zlom, ktoré zaľahlo na slovenské zdravotníctvo, a nie je to vôbec niečo, čo môžme odsunúť stranou. Je to nosné posolstvo o tom, že ten stav, aký je, je štandard. Čiže takto to je, a to je pseudokauza, o nič nešlo, ak chcete, je to brnkačka. Nie je to brnkačka. Bol to desivý výrok. Ja možno pripisujem slovám veľký význam, ale toto povedať je jednoducho desné, je to to isté, ako povedať o čomkoľvek, čo je donebavolajúce, že o nič nejde.
Takže akokoľvek sa vám zdá, že je to bezvýznamné, je to naopak, je to uhlový kameň, z ktorého pramení dôvod, že sa nepohneme. Čiže takto to bude, lebo Piešťany sú pseudokauza. Kto to tak nevidí, možno vníma význam slov inak, ja ich vnímam pomerne vážne a ja, samozrejme, vonkoncom nespochybňujem dobrú prácu kolegu ako lekára záchrannej služby či traumatológa, alebo urgentného chirurga, ale v pozícii ministerstva zdravotníctva má právomoc bdieť nad tým, aby sa veci pohli dobrým smerom.
Ja som zažil ako minister Soboňa odvolával riaditeľov faxami a nie že by ich neodvolával a nemohol, odvolával a mohol. A u nás v Žiline odvolával premiér Fico, ten vari je manažment?!

124.
Vážená pani predsedajúca, pán minister, vážení kolegovia, to, čo tu zažívame, žiaľ, nielen ostatný týždeň či desať dní, dokonca ani nie ostatné roky, ale možno už ostatné desaťročia, je kríza morálky. Áno, niekedy sa tá kríza morálky vynorí z hmly, v ktorej žijeme, viac, niekedy menej. Pred niekoľkými dňami sa zhmotnila v podobe predsedu Slovenského hokejového zväzu, inokedy sa vynára v iných podobách. Vynára sa nielen u nás, ale i v Európe a vo svete.
Ja svojmu kolegovi Čislákovi nebudem nakladať s penou pri ústach. Dokonca musím povedať, že nebola veľká nádej, že sa veci dramaticky zmenia k lepšiemu, ako to tu zaznelo, pretože koľaje i v zdravotníctve a biznise okolo neho sú na Slovensku príliš hlboké, príliš vyjazdené na to, aby jeden človek, v danom prípade kolega Čislák, mohol urobiť v krátkom čase zázraky. Dnes je Deň svätého Juraja Drakobijcu, ktorý nepochybne symbolizuje odpor proti zlu, ktoré reprezentuje ten drak. Je mi jasné, že zdravotníctvo očistené od všetkého hanebného, čo sa v ňom vyskytuje, by mohlo byť výsledkom akéhosi svätého Juraja Drakobijcu. Vždy som vravel, že minister zdravotníctva, ktorý by pohol vecami zo závozu, by musel po ukončení volebného obdobia, ak by sa ho bez úhony dožil, mať zmenenú tvár plastickou operáciou, absolútne zmenenú identitu a potom i s rodinou by mal byť odsťahovaný niekam do hôr na Nový Zéland a aj tam sa, pokiaľ možno, vyhýbať väčším zhromaždeniam ľudí. Pretože by naňho boli nahnevaní lekári, farmaceutické firmy, pacienti a, samozrejme, na Slovensku veľmi dôležitý a nosný medziobchod, všetky tie medzičlánky, ktoré vlastne najviac v zdravotníctve profitujú.
Ako hovorím, nečakal som, že za niekoľko mesiacov spraví pán minister Čislák zázraky, predsa ale je neradostným konštatovaním pokračujúcej krízy a on iste ľutuje ten výrok, že Piešťany boli pseudokauza, lebo to je taká kryštalická podoba toho, ako sme zmierení s tým, že toto je spôsob, ako to beží. Tento výrok ho iste mrzí, ale zároveň je symptomatický. A paradoxne sa tento výrok prekrýva s vyjadrením istého muža, ktorý bol pred 22 rokmi medikom na našej Lekárskej fakulte a o ktorom som akýmsi tušením zistil v priebehu prvých 15 minút rozhovoru, že je veľmi bystrý a aj dosť prierazný, a ten povedal pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti s kauzou piešťanského cétečka smutný, pravdivý výrok, že keby kvôli každej takejto kauze mali padať ministri, úradníci a riaditelia, tak na Slovensku nemáme na ministerstve ani nohu a riaditelia neexistujú. Áno, ten človek, môj bývalý medik a bystrý muž, sa volá Tomáš Szalay. A musím povedať, že v tom jeho výroku i v tom výroku ministra o tom, že je to psedokauza, je priznanie biedy stavu, v ktorom sa nachádzame.
A tak sa vlastne deje to, čo už potom dokazujú nielen nešťastné výroky, ale aj skutky, že ľudia, ktorí boli, povedzme si otvorene, prichytení pri prihrávaní dobrých kšeftov tým, ktorí ich mali dostať, odchádzajú v rotácii kádrov z riaditeľských miest na námestnícke, z ministerstva za skromnú referentku do Bruselu, prípadne sa vracajú do správnych a dozorných rád, ako keby sa nič nestalo, teda že vlastne pokračuje biznis "as usual". A to je dôvod, prečo som pridal svoj podpis pod návrh na odvolanie pána ministra. Ešte raz hovorím, bez toho, aby som na neho pozeral s nenávisťou, ale skôr so smútkom, že takto to ide a ani on, žiaľ, podľa očakávania nedokázal vybŕdnuť z tých koľají, v ktorých sa zdravotníctvo hýbe.
Teraz sa v Bratislave na Ulici, ktorú sme pred pár mesiacmi tak nazvali, Júliusa Satinského v dohľadnej dobe otvorí veľká, relatívne veľká, kvalitná, verme tomu, nemocnica, možno nie úplne pre každého, ale bude.
Počúvam roky rokúce, a opäť minister len pokračuje v agende, že nám treba nové nemocnice, lebo tie staré sú také, onaké a hentaké. Tuná v parlamentnom bufete v ´99., to je už hodne dávno, za mnou prišla dvojica Tibor Šagát a Roman Kováč a hovorili mi: "Peter, postavíme ti novú nemocnicu na tráve." Ja som im povedal: "Priatelia, smrdíte grošom. Z čoho to chcete postaviť?" No, dneska sa na tom medzitým objavil, to ešte Roman Kováč ani Tibor Šagát nepoznali, pojem PPP, ale pravda je, že keď človek počúva, ako sú Kramáre nadranc a fakultná, v ktorej celý život, kým som aktívne pracoval ako lekár, liečil ľudí, na Mickiewiczovej, že proste potrebujeme nové.
No, môj ctený kolega Peter Labaš by aj mater predal, aby raz videl fungovať Rázsochy. Nedožije sa toho Peter Labaš. A teraz sa dozvedáme, že ideme stavať nemocnicu. Ja nechcem robiť nejaké prímery, ale hovorím vždy, že neliečia múry, ani odkvapové ríny, tie majú fungovať a majú byť čisté a, pokiaľ možno, aj nafarbené. Ale legendárna berlínska Charité lieči 150 rokov pacientov vo svojich múroch, nijakého génia nenapadlo zbúrať ju, a v Nemecku na to možno majú viacej prostriedkov ako my. Nemocnica na Vinohradoch, vinohradská nemocnica v Prahe tiež nepodľahla zatiaľ dynamitu a tiež je možno ešte o chlp staršia ako stará štátna na Mickiewiczovej. Stojí i Semmelweis v Pešti, stojí i Nemocnice svaté Anny v Brne, všade tam liečia moji kolegovia ľudí v múroch tak starých, ako je Mickiewiczova, a o tri generácie starších, ako sú Kramáre a všetko ďalšie.
Samozrejme, ak sa ale rozhodneme, že sa dá urobiť biznis a podmienkou je, lebo betón je vždy dobrý biznis a zariadenia a kachličky a tak ďalej, tak, samozrejme, môžme sa rozhodnúť, že jediné, čo nám v zdravotníctve chýba, je nová nemocnica. No, v Berlíne nechýba bezpodmienečne komplet nová a všade tam, kde som vymenoval, tiež nechýba, ale opäť je to len repríza toho, že sa pokúšame v zdravotníctve o spásu spôsobom, ktorý sa mne nezdá, že hasí tú najvážnejšiu vec, o ktorú v zdravotníctve ide.
Takže znova hovorím, pán minister udržiava oheň. Je vlastne vestálkou pri tradične horiacom oltári slovenského zdravotníctva, ktorý horí na tom palive a tým spôsobom už dlhé roky. To, či horí dobre a či v tomto prípade byť vestálkou udržiavajúcou ten oheň, je to najlepšie, je na pováženie. Mne sa zdá, že to nie je to najlepšie, a to bol dôvod, prečo som jeden so signatárov návrhu na odvolanie.
Ja želám pánu kolegovi Čislákovi všetko dobré a chápem, že jeho úloha nie je ľahká, ale presne vzaté, všetky také výroky, personálne rozhodnutia, presuny ľudí na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a podobne po osobnom zlyhaní jednoducho mu potom nikto z reverov neodpára. Mňa to za neho mrzí, pretože je to kolega a nedopustil sa ničoho hrdelného ani kriminálneho. Ale treba povedať, že to bola prepasená príležitosť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, kolega Martvoň asi stotridsiatykrát zdôraznil, že SMER prišiel s riešením, pravdou je, že prišiel s riešením, že občania to zaplatia. No preto aj ja som povinný to stotridsiaty prvýkrát povedať, aby občania vedeli, aké dobré riešenia SMER prináša: siahne im do pudilára a zatiahne Širokého sekeru. To je to riešenie, ale prosím.
Skôr sa len zaujímam o takú zvláštnu vec, a teraz, kolega Martvoň, neberte to ako nejakú osobnú vec, ako ste prišli na ten ostatný týždeň k tej funkcii, ktorú v SMER-e plníte? Či sa o tom hlasovalo vo výbore, alebo ste sa k tomu údernícky sám prihlásil, alebo vám to dali za trest, lebo si neviem celkom rozumne predstaviť pri vysokoškolsky vzdelanom človeku, právnikovi, nádeji mladého SMER-u, že takúto vlastne svojho druhu strašne špinavú prácu prevezme na seba celkom dobrovoľne. Ale možné to je, ja som hovoril, že ten údernícky aspekt tam teoreticky do úvahy prichádza.
Ale mne sa tak nejak zdá, že v svetle vašej budúcej právnickej, pedagogickej a inej, osobnej kariéry je výkon takýto niečo zvláštne. Ja mám iste pocit, že vaši kolegovia sú radi, že tú prácu odvádzate vy a nemusia ju urobiť oni a môžu tu ticho sedieť. Ale nejde mi proste do hlavy, akým myšlienkovým postupom ste sa rozhodli už dlhodobo, a za ostatný týždeň vôbec, túto úlohu plniť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Jurzyca v krátkom, ale možno aj jemne prednesenom úvode uviedol veľmi vážnu skutočnosť, ktorú zhrnul do slova "zahmlievanie", a hovoril o vreckách, z ktorých pochádzajú, ide, o krytí vecí dodatočnými bankovými odvodmi, zásahmi do druhého piliera, PPP projektami. Je to presne to. Na rozdiel od obyčajného občana, ktorý keď sa dostane do spárov pôžičiek, ktoré zdanlivo vyzerali lákavo, pretože si za len 30 eur mesačne mohol, okamžite mohol dovoliť niečo, čo potom bude splácať, a keď to urobil viackrát, tak ho tieto jeho súkromné projekty dostihnú v jeho živote. Niekedy to skončí exekúciou a zažije výsledok tohto typu zahmlievania na vlastnej koži.
Politici sú na tom trochu inak, lebo ich mierou a hranicou je voľba v najbližšom období, prípadne v ďalšom období, ale nie v tridsiatich rokoch trvania PPP projektu. Vedome teda zdanlivo obchádzajú realitu zaťatia sekery tým, že však sa to bude postupne splácať. Samozrejme nie oni to budú splácať, možno už budú mŕtvi, ale tí potomkovia to nájdu. A vlastne, a to je ten problém toho, že toto zahmlievanie je vlastne transformovaným smutným posolstvom, ktoré dostihlo jeho autorov, francúzskych dynastov, keď povedali: aprés nous deluge – po nás potopa. A to je presne tento spôsob uvažovania, my tu sekeru zatneme a kto ju bude vyťahovať, to nás nezaujíma, to už bude tá potopa.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Len malé historické okienko k úvodnému vstupu priateľa Brocku. Pokiaľ ide o tú nelásku pravých marxistov k bohatým, je táto už od čias otca zakladateľa tohto bludu vecou neoverenou, neistou a pochybnou. V duchu rímskeho „non olet“ mu, teda otcovi, zakladateľovi marxizmu celoživotne nevadili tie peniaze nadobudnuté z práce proletariátu jeho financmajstrom a dojnou kravou Fridrichom Engelsom. Musím teda povedať, že to nebolo celkom tak s tou neláskou k bohatým.
A pokiaľ ide o tú finančnú situáciu živnostníkov vo vzťahu k Váhostavu, je to trošku ako vtip z čias socializmu, keď sa stretli teoretici marxizmu-leninizmu a riešili otázku, či v komunizme budú peniaze. Niektorí vraveli, nebudú. Niektorí vraveli, budú. Ale tí najbystrejší hovorili, u niektorých budú a u niektorých nebudú. A toto je presne príbeh Váhostavu. Tie peniaze podľa týchto riešení u niektorých budú a u niektorých nebudú. A zatiahne to občan.