124.
Vážená pani predsedajúca, pán minister, vážení kolegovia, to, čo tu zažívame, žiaľ, nielen ostatný týždeň či desať dní, dokonca ani nie ostatné roky, ale možno už ostatné desaťročia, je kríza morálky. Áno, niekedy sa tá kríza morálky vynorí z hmly, v ktorej žijeme, viac, niekedy menej. Pred niekoľkými dňami sa zhmotnila v podobe predsedu Slovenského hokejového zväzu, inokedy sa vynára v iných podobách. Vynára sa nielen u nás, ale i v Európe a vo svete.
Ja svojmu kolegovi Čislákovi nebudem nakladať s penou pri ústach. Dokonca musím povedať, že nebola veľká nádej, že sa veci dramaticky zmenia k lepšiemu, ako to tu zaznelo, pretože koľaje i v zdravotníctve a biznise okolo neho sú na Slovensku príliš hlboké, príliš vyjazdené na to, aby jeden človek, v danom prípade kolega Čislák, mohol urobiť v krátkom čase zázraky. Dnes je Deň svätého Juraja Drakobijcu, ktorý nepochybne symbolizuje odpor proti zlu, ktoré reprezentuje ten drak. Je mi jasné, že zdravotníctvo očistené od všetkého hanebného, čo sa v ňom vyskytuje, by mohlo byť výsledkom akéhosi svätého Juraja Drakobijcu. Vždy som vravel, že minister zdravotníctva, ktorý by pohol vecami zo závozu, by musel po ukončení volebného obdobia, ak by sa ho bez úhony dožil, mať zmenenú tvár plastickou operáciou, absolútne zmenenú identitu a potom i s rodinou by mal byť odsťahovaný niekam do hôr na Nový Zéland a aj tam sa, pokiaľ možno, vyhýbať väčším zhromaždeniam ľudí. Pretože by naňho boli nahnevaní lekári, farmaceutické firmy, pacienti a, samozrejme, na Slovensku veľmi dôležitý a nosný medziobchod, všetky tie medzičlánky, ktoré vlastne najviac v zdravotníctve profitujú.
Ako hovorím, nečakal som, že za niekoľko mesiacov spraví pán minister Čislák zázraky, predsa ale je neradostným konštatovaním pokračujúcej krízy a on iste ľutuje ten výrok, že Piešťany boli pseudokauza, lebo to je taká kryštalická podoba toho, ako sme zmierení s tým, že toto je spôsob, ako to beží. Tento výrok ho iste mrzí, ale zároveň je symptomatický. A paradoxne sa tento výrok prekrýva s vyjadrením istého muža, ktorý bol pred 22 rokmi medikom na našej Lekárskej fakulte a o ktorom som akýmsi tušením zistil v priebehu prvých 15 minút rozhovoru, že je veľmi bystrý a aj dosť prierazný, a ten povedal pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti s kauzou piešťanského cétečka smutný, pravdivý výrok, že keby kvôli každej takejto kauze mali padať ministri, úradníci a riaditelia, tak na Slovensku nemáme na ministerstve ani nohu a riaditelia neexistujú. Áno, ten človek, môj bývalý medik a bystrý muž, sa volá Tomáš Szalay. A musím povedať, že v tom jeho výroku i v tom výroku ministra o tom, že je to psedokauza, je priznanie biedy stavu, v ktorom sa nachádzame.
A tak sa vlastne deje to, čo už potom dokazujú nielen nešťastné výroky, ale aj skutky, že ľudia, ktorí boli, povedzme si otvorene, prichytení pri prihrávaní dobrých kšeftov tým, ktorí ich mali dostať, odchádzajú v rotácii kádrov z riaditeľských miest na námestnícke, z ministerstva za skromnú referentku do Bruselu, prípadne sa vracajú do správnych a dozorných rád, ako keby sa nič nestalo, teda že vlastne pokračuje biznis "as usual". A to je dôvod, prečo som pridal svoj podpis pod návrh na odvolanie pána ministra. Ešte raz hovorím, bez toho, aby som na neho pozeral s nenávisťou, ale skôr so smútkom, že takto to ide a ani on, žiaľ, podľa očakávania nedokázal vybŕdnuť z tých koľají, v ktorých sa zdravotníctvo hýbe.
Teraz sa v Bratislave na Ulici, ktorú sme pred pár mesiacmi tak nazvali, Júliusa Satinského v dohľadnej dobe otvorí veľká, relatívne veľká, kvalitná, verme tomu, nemocnica, možno nie úplne pre každého, ale bude.
Počúvam roky rokúce, a opäť minister len pokračuje v agende, že nám treba nové nemocnice, lebo tie staré sú také, onaké a hentaké. Tuná v parlamentnom bufete v ´99., to je už hodne dávno, za mnou prišla dvojica Tibor Šagát a Roman Kováč a hovorili mi: "Peter, postavíme ti novú nemocnicu na tráve." Ja som im povedal: "Priatelia, smrdíte grošom. Z čoho to chcete postaviť?" No, dneska sa na tom medzitým objavil, to ešte Roman Kováč ani Tibor Šagát nepoznali, pojem PPP, ale pravda je, že keď človek počúva, ako sú Kramáre nadranc a fakultná, v ktorej celý život, kým som aktívne pracoval ako lekár, liečil ľudí, na Mickiewiczovej, že proste potrebujeme nové.
No, môj ctený kolega Peter Labaš by aj mater predal, aby raz videl fungovať Rázsochy. Nedožije sa toho Peter Labaš. A teraz sa dozvedáme, že ideme stavať nemocnicu. Ja nechcem robiť nejaké prímery, ale hovorím vždy, že neliečia múry, ani odkvapové ríny, tie majú fungovať a majú byť čisté a, pokiaľ možno, aj nafarbené. Ale legendárna berlínska Charité lieči 150 rokov pacientov vo svojich múroch, nijakého génia nenapadlo zbúrať ju, a v Nemecku na to možno majú viacej prostriedkov ako my. Nemocnica na Vinohradoch, vinohradská nemocnica v Prahe tiež nepodľahla zatiaľ dynamitu a tiež je možno ešte o chlp staršia ako stará štátna na Mickiewiczovej. Stojí i Semmelweis v Pešti, stojí i Nemocnice svaté Anny v Brne, všade tam liečia moji kolegovia ľudí v múroch tak starých, ako je Mickiewiczova, a o tri generácie starších, ako sú Kramáre a všetko ďalšie.
Samozrejme, ak sa ale rozhodneme, že sa dá urobiť biznis a podmienkou je, lebo betón je vždy dobrý biznis a zariadenia a kachličky a tak ďalej, tak, samozrejme, môžme sa rozhodnúť, že jediné, čo nám v zdravotníctve chýba, je nová nemocnica. No, v Berlíne nechýba bezpodmienečne komplet nová a všade tam, kde som vymenoval, tiež nechýba, ale opäť je to len repríza toho, že sa pokúšame v zdravotníctve o spásu spôsobom, ktorý sa mne nezdá, že hasí tú najvážnejšiu vec, o ktorú v zdravotníctve ide.
Takže znova hovorím, pán minister udržiava oheň. Je vlastne vestálkou pri tradične horiacom oltári slovenského zdravotníctva, ktorý horí na tom palive a tým spôsobom už dlhé roky. To, či horí dobre a či v tomto prípade byť vestálkou udržiavajúcou ten oheň, je to najlepšie, je na pováženie. Mne sa zdá, že to nie je to najlepšie, a to bol dôvod, prečo som jeden so signatárov návrhu na odvolanie.
Ja želám pánu kolegovi Čislákovi všetko dobré a chápem, že jeho úloha nie je ľahká, ale presne vzaté, všetky také výroky, personálne rozhodnutia, presuny ľudí na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a podobne po osobnom zlyhaní jednoducho mu potom nikto z reverov neodpára. Mňa to za neho mrzí, pretože je to kolega a nedopustil sa ničoho hrdelného ani kriminálneho. Ale treba povedať, že to bola prepasená príležitosť.
Ďakujem. (Potlesk.)