Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcel by som požiadať, aby bolo opravené mojím omylom spôsobené hlasovanie k tlači 1748, kde pri prvom hlasovaní o spoločnej správe som sa zdržal hlasovania a uvítal by som, aby som bol označený za toho, kto hlasoval kladne.

No, kolega Hlina, chcem len namietnuť, že na Slovensku a všade platí múdre úslovie: "babka k babce, budú kapce." A keď teda spochybníme, že no čože už je to 350-tisíc pre Žilinu, no uznávam, v Bratislave, božej, to nie je veľa. Ale dá sa povedať, keď to prerátaš na drobné, teda ja napríklad keď som mal na starosti renováciu škôlok a kupovali sme malé záchodíky a malé umývadielka a pákové batérie, tak sme vedeli, čo to stojí. A podľa tejto argumentácie môžem povedať, no odpustíme daň zo psa. No čo už je tá daň zo psa za položka? Takto môžeme ísť rad za radom po drobným položkách a povedať: no čože už to je tých pár šupov? No ono aj tých pár šupov stečie dokopy. A môžem si predstaviť, že v obci neveľkej, nie Bratislave, v nejakom Chorvátskom Grobe sa hodí každých 10-tisíc. My sme sa ako veľké mestské časti v zastupiteľstve mestskom skladali solidaritou na Vrakuňu a na menšie mestské časti, ktoré by bez tej solidarity možno ani nesvietili, a neviem, ako smeti vynášali. To znamená, že jednoducho hlavne pre menšie časti, ale aj pre veľkú, ako je Staré Mesto, je každé euro dobré. A ak je vybraté v súlade so zákonom a zdravým rozumom, tak niet čo namietať. Nesmrdí.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Plne sa stotožňujem s bodom, v ktorom sa kolega Hraško vyjadroval k tomu neplateniu za dom pod 150 m2 obytnej plochy. No keby sme zrátali slovenské deti a ich rodičov, ktorí žijú v priestoroch pod 150 metrov, bola by ich zrejme väčšina. A domnievam sa, že ak niekto stavia nový dom, tak si neviem predstaviť, že je na tom tak biedne, hoc ten dom má pod 150 metrov obytnej plochy, že by nemohol prispieť férovo na to, aby k jeho domu viedla cesta a jeho dieťa malo miesto v škôlke a v škole. Je nehorázne žiadať od staroobyvateľov obcí, hlavne satelitných obcí, aby boli ukrátení na bežnom štandarde, ktorý im obec z miestnych daní poskytovala, preto, lebo tá obec sa zadlží, respektíve zložitým spôsobom postaví pre novoprišlých občiansku vybavenosť, ako sa hovorí. Neviem si predstaviť, prečo by mali tí pôvodní obyvatelia nemať to, na čo boli zvyknutí, pretože obec zaťahuje akýsi problém za tých, ktorí k tomu prídu ako kura k zrnu, slepé.
Takže výrazne podporujem návrh, ktorý bol podaný, a ak sa tento bod odstráni, sľubujem za seba, že ten návrh podporím, lebo ho v zásade považujem za správny. Ale táto populistická škvrna na tomto zákone je neospravedlniteľná.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dotkol by som sa jednej veci, o ktorej poslanec Kollár hovoril, a to tézy, ktorá je veľmi nepopulárna, totálne nepopulistická a pritom absolútne pravdivá. To jest, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie, ktoré umožňuje človeku lepšie uplatnenie, lepší, lepší, povedal by som, veľmi často aj príjem. Lepšie postavenie v spoločnosti je nepochybne takým istým tovarom, ako čokoľvek iné, čo zlepšuje situáciu človeka a za čo ten človek platí. O to viac platí, že vzdelanie je tovarom u nás, kde, a neklamme si do vrecka, existuje možnosť kúpiť si titul, kde existuje možnosť študovať za platbu, ktorá zároveň súbežne garantuje nadobudnutie titulu, ktorý sa stáva absolútne tovarom, pričom ešte tovarom aj menej hodnotným a ako hovoria bratia Česi, podloudně získaným, hanebne získaným. Takže ono to s tým vzdelaním je tak, že bolo tovarom vždy. Samozrejme, v čase umiestneniek, keď komunistická moc rozhodovala, kto kam pôjde, tak sa dalo diskutovať o tom, aký je to tovar alebo netovar. Ale v dnešnej situácii to tovar je. O to horšie je to s tým tovarom v tom, že sa daňoví poplatníci, často i tí, ktorých deti neštudujú, skladajú na fiktívne študovanie iných detí, ktoré nakoniec už dneska nezriedka a dokázateľne končia na úrade práce.
Všeobecná a dlho pertraktovaná téza o tom, že akékoľvek vzdelanie zlepšuje tvoje uplatnenie, no neviem, možno aj naučiť sa príma hrať golf alebo skákať z lyžiarskeho mostíka je na niečo dobré. Otázka je, či ti toto zlepšenie vzdelania má platiť daňový poplatník.

Ďakujem, pán predseda. Dotkol by som sa jedinej veci, ktorú kolega zmienil v úvode a ktorú považujem nielen za škodlivý spôsob vynakladania verejných peňazí a korupčný predvolebne, hanebne korupčný, ale aj podľa mňa prosto protiústavný.
Rozhodli sme sa, že pošleme vratku tým, ktorí kúria plynom. Mnohí nebohatí kúria drevom a uhlím. Iní kúria elektrikou. Aj ja možno dostanem vratku a nepovažujem to za férový spôsob vynakladania verejných peňazí. Pripomína mi to počin, ktorý by sme tiež mohli spraviť a bol by rovnako férový, že by sme sa rozhodli zvýšiť materský prídavok, ale len matkám, ktoré majú synov. Tie, ktoré majú dcéry, majú smolu. Bolo by to rovnako ústavné a bolo by to rovnako spravodlivé. Našli sme nejaké kritérium, kúrite plynom. Ten plyn nie je náš, z Jamalu neprichádza tak dobrý plyn, ako prichádzajú Jánošove uhlia z príslušných Čičmancových baní, ale napriek tomu je paradox, že dotujeme niekomu niečo a inému nie, hoci ten môže byť rovnako chudobný alebo ešte potrebnejší. A tak sa nejak domnievam, že nepovažujem tento spôsob vynakladania verejných peňazí za rozumný.
A, naopak, presne ako povedal kolega Švejna, považujem ho za nedôstojný spôsob korupcie, lebo každá vláda si pred voľbami hľadí kúpiť svojich voličov, ale toto je ešte aj protiústavné, pretože vopred vylučuje úplne neodôvodnene nejakú časť občanov.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, smutná správa z mikulášskej nemocnice, kde som ako medik trávil dva roky na internej praxi na vynikajúcom internom oddelení, vtedy ho viedol primár Mensatoris, a nás do tajov internej zasväcovala pani Dr. Hrivnáková. Tá ešte, myslím, dokonca žije, dá jej Pán Boh dobré zdravie. Tá posteľ nás tam zrejme stretla už vtedy, keď som tam chodil ako 22-ročný. Trošku som za tých 40 rokov ostarel, aj tá posteľ. No a, samozrejme, možno tam nemali umeleckých zváračov.
Zaujímala by ma taká jedna vec. Možno sú tu medzi kolegami takí, čo do toho vidia. Je zvláštne, že keď dostávaš ponuku na kvalitný prístroj diagnostický, tak štyri sú nastavené na jeden typ chladenia a jeden na druhý. Ja sa priznám, že nie som expert v chladení, a tak by ma zaujímalo, že či to nie je príznak toho, že trend asi smeruje k vzduchom chladeným.
A potom sa pýtam, že nakoniec mohli by sme tam aj mlynský náhon dať aj s kolesom na vodu a vrátiť sa pekne do histórie, ale ak je trend opačný, a to sa pýtam, či by nebolo prípadne záhodno v porovnaní s nákladmi na drahý prístroj raz a navždy pre budúcnosť vybudovať vzduchotechniku. Pretože nemyslím si, že vzduchotechnika v tej miestnosti môže byť tak veľká finančná položka, ako je drahý diagnostický prístroj, ktorý možno bude časom nasledovaný ešte lepším a novším, ktorý bude zrejme, ak je to trend, žiadať tento druh chladenia.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyňa, nebudeme sa znova vracať k tomu, koľko mesiacov a rokov vládla Radičovej vláda, koľko vy. Ale keď hovoríte o tých nemocniciach a o tom, ako sú súkromné, ako je tam ťažko, ja nemám pocit, žeby pani Pažinková a jej manžel si príliš sťažovali srdceryvne na to, že majú súkromnú polikliniku. Nemám pocit, že to dopadlo pre nich veľmi zle. Neviem, ako tam platili sestrám, ale každopádne "vejvar" v podobe 8 mil. nebol na zahodenie.
Takže ako som povedal, tí, ktorí najviac nadávajú na privatizáciu, majú veľmi často veľmi blízkych ľudí, ktorí v nej plávu ako ryby vo vode.
A pokiaľ ide o tie vidiecke špitály, k tomu jedno. Keď to začalo v Čechách, u nás to ešte vtedy nebežalo, tak to malo za následok, že ľudia, samozrejme, boli vlastnými telami ochotní brániť mestskú nemocničku. Ale vtedy veľmi bystrý a múdry človek, môj kolega, vtedajší prezident Lekárskej komory, povedal, že tí ľudia všetci chcú mať svoju nemocničku, ale keď sú ozaj chorí, tak chcú ísť do IKEM-u do Prahy, chcú ísť do univerzitných kliník a zaboha nechcú sa nechať operovať vo svojej, a teraz, božechráň, aby som uviedol príklad, v nemocničke v Prčiciach.
To znamená, chcem tým len povedať, že máte pravdu, že je ťažko takto s ľuďmi, lebo sú na to navyknutí. Ale aj tak si prajú vrcholové pracovisko a srdce si chcú nechať operovať na Národnom ústave srdcových chorôb a nie od kolegu, ktorý takúto operáciu, nehovorím zrovna srdce, ale akúkoľvek inú, robí raz za dva mesiace, ale od takého, ktorý robí dve denne. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, vážený pán minister, ťažko je po sedem a pol hodinách prispieť "bombou" do tejto parlamentnej rozpravy. Ten celkový dojem, samozrejme, je tristný, a napriek tomu sa človek snaží hľadať vždy, akým, možnože je to nejak vo mne a možno to pribúda vekom, keď už nie poľahčujúce okolnosti, tak aspoň zdôvodnenia. Ja som opakovane vo faktických poznámkach, i nakoniec včera v komentároch v televízii, naznačil to, že pozícia pána ministra je nešťastná od prvej chvíle. V kontra tomu sa dá povedať, že vedel, do čoho ide, nespadol na ministerstvo zdravotníctva deň pred vymenovaním za ministra zo súhvezdia Proxima Centauri, vedel, do čoho ide, vedel, s kým bude v mančafte. A samozrejme, že, tak ako tu opakovane zaznelo, jeho možnosti konať rázne, jeho možnosti stať sa - a čo sa týka stavu slovenského zdravotníctva a morálky a etiky v ňom - priam Herkulom, aj keby v sebe tú dispozíciu mal, tak nemôže.
Samozrejme, je veľmi jednoduché odškrtávať splnené sľuby. Teraz sa dočkávame toho, že sa naisto dva mesiace sestričky, niektorí tvrdia, že všetky, niektoré, že niektoré menej a niektoré, že dokonca vôbec, ale nech už akokoľvek, na dva mesiace dočkajú. Boli tu štyri roky, a nedočkali sa. A pani zdravotná sestra Kavecká má pocit, že sa nedočkávajú ani teraz.
Takže je to s mnohými vecami tak, že je najlepšie urobiť to, ako s tým zvýšením platieb za poistencov štátu, o nejaké desatiny a stotiny percenta na niekoľko mesiacov. Keď pred mnohými rokmi, keď sme porazili Mečiara a obrátený spolubojovník Mečiara, náš kolega Roman Kováč, hovoril o tom, že za päť rokov existencie štátu a zákona o odvodoch za poistencov štátu sa nikdy nenaplnilo to, čo v tom zákone bolo napísané, tak medzitým uplynulo ďalších 24 rokov, á, 20 rokov, a ten stav platí. Samozrejme, to potom vedie k tomu, že sa na výbore pán minister pochváli, že v nemocniciach sa doktorom pridalo, svätá pravda, aj sestričkám sa pridalo v štátnych nemocniciach, ale zároveň úspešne rastie dlh.
Teda ako som povedal vo výbore, sme geroji, ale na sekeru. Zatíname ju stále hlbšie a hlbšie. Áno, je možno pravda, že ho v devätnástich nemocniciach vytlieskali. Je to pravda, že sa im pridalo. Ale zároveň tu zaznie hlas kolegu Muňka, ktorý hovorí, že je hrozné, že sa v takýchto nemocniciach 93,5 či 95 % peňazí míňa na platy, a to ešte na sekeru.
Samozrejme, kolega Muňko, neprítomný, asi si dáva kávu, aby dožil ďalšie hodiny, je kazateľom škodlivosti privatizácie. No, to je vec názoru samozrejme, ja musím povedať, že, a to, prosím, som odtiaľ ďaleko a veľmi si tých kolegov historicky vážim, lebo o nich viem len to najlepšie. Popáleninová nemocnica v Košiciach-Šaci bola sprivatizovaná ešte za Krčaha kráľa, nikdy som nepočul o žiadnom prúšvihu v tomto podniku. Sám som klientom Zubnej kliniky sv. Alžbety, je to súkromná inštitúcia, starajú sa o môj zvyškový chrup celkom slušne. Môj syn bol minule po traume menisku pri basketbale na magnetickej rezonancii akejsi bratislavskej súkromnej firmy, svedomito mu to urobili, ohodnotili, opísali, vďaka.
Ja nemám pocit, že mnohé takéto inštitúcie nefungujú. Iná vec je, ako sa zazmluvňujú, a tu sme opäť u toho paradoxu. Kolega Muňko je odporca privatizácie tokov v zdravotníctve a zdravotníctva, ale na druhej strane musíme uznať, že nominanti jeho rodnej strany s veľkým prehľadom v tých vodách a tokoch lovia. Takže neviem, či si ten, ktorý nasadil bielu kobylku tetu Anku do závodu, myslí, že je zlé, že sú jej služby, jej podniky, jej mamografie, denzitometria a pod. sprivatizované, či je to tak strašne zlé, lebo ja, a povedzme si otvorene, a hádam nikto v tejto sále si nemyslí, že teta Anka je hamižná, nenásytná starena, ktorá zdiera z čistej osobnej záľuby a uzatvára zmluvy. Ja si myslím, že teta Anka je v tom v zásade dosť nevinne. Len nie som Pán Boh, nevidím jej do duše, ale nemyslím si, že v 62 rokoch nemala nič lepšieho na starosti, ako rozbehnúť ix podnikov. Neviem, skôr mám pocit, že je v tom nasadená ako po svokre už dnes zmieneného Jána Ľuptáka v dozornej rade banky ako biela kobylka.
No, chcem teda len povedať, že to protirečenie medzi odporom voči privátnemu a medzi veľkou úspešnosťou života s týmto faktom, ktorý "úplne najhroznejší minister na zemeguli" Rudolf Zajac zaviedol, je teda zvláštny.
Apropo, dneska tu bola opakovane diskusia o poplatkoch za nespolupracujúce dieťa, za to, že ste ešte nedajbože infekčný a chrchlete tam po doktoroch. Viete, koľko bola Zajacovka? 66 centov. Tak sa teraz pýtam, že ktorý z platených a nezrušených a znovu vyrastevších poplatkov v ambulancii je 66 centov? Lebo to bol kriminálny zločin Zajacov, zralý na šibenicu. Tak to len tak na margo, aby sme videli tie pomery. Samozrejme, zrušiť dvadsaťkorunáčku je jednoduché, efektné, nemá to chybu. To sa urobí šmahom ruky a prijímame ovácie jasajúceho davu. Dav má krátku pamäť a medzitým platil za kdečo najrôznejšie, ale aj tak v tej staropamäti ostalo jediné: tisíckrát opakovaná mantra o zločinnom Zajacovi a jeho dvadsaťkorunáčke.
No, samozrejme, že to, s čím bojuje, nebojuje, lebo nemôže, ale čím je obklopený kolega Čislák, je to, čo opisoval pán Mičovský ako zlievajúce sa kvapky. On hovoril potom o vlnách. Ja hovorím o premoknutej zemi pod nohami, o trasovisku, o močiari, do ktorého sa zabára ten, kto žije v tomto milieu. A ak vidíme to, ako to funguje, tak to tak funguje preto, lebo to funguje doslova na princípe českého úslovia: "Škatule, škatule, hejbejte se!" Respektíve, keď sme v slovenskom folklóre, na princípe klobúkového tanca. Jeden ide občas von, všetci ostatní len zmenia polohu v tanečnej figúre.
A tak sa, ako som už povedal v nejakej faktickej, môže stať, že napriek tomu, že iste na Slovensku existujú viacerí pediatrickí experti, sa stane ako štandard, že za expertku Úradu pre dohľad je vybratá práve tá, ktorá bielila. Ešte raz zdôrazňujem, možnože je nepochybne dobrá pediatrička, ale bola ochotná urobiť toto, čo sa prieči elementárnej etike, a my ju dáme do dohľadu, pomaly do morálno-etickej komisie, ktorá hodnotí iných lekárov. Ako je to maličkosť. A neviem, aké sú dosahy, ale ja si myslím, že minister má telefón a má ho aj riaditeľka úradu, a jej zavolám, že nech sa zobudí a že chcem do 10 minút informáciu o výmene kádrov. Ak sa tak nestane, tak tam tá pediatrička bude ďalej, lebo tak to chodí. Tak to chodí.
Kedysi na Slovane, to bolo dávno, väčšina z vás vtedy na štadión asi nemohla chodiť, sme mali prvý útok starší Golonka, Černický, druhý Grandtner, Nedomanský, Kordiak a tretí boli, a bez urážky, boli to bojovní, dobrí chlapci, hral tam napríklad Bogdan a iní, boli tzv. údržbári. Prvé dva útoky motali Sparte a Jihlave hlavu. Tretí tam bol nato, aby neinkasoval. Nemusel dávať góly, nečakalo sa od neho nič fenomenálneho, mal to udržiavať.
Žiaľbohu, v Augiášovom chlieve je kolega Čislák zaradený priam osudom do tretieho útoku, teda má to udržiavať a má udržiavať šajn, že to ide a že tu aj tam sa to a to, áno, kolega Fischer má rád kačice a sem-tam aj nejaký keš, tak sme teda urobili nápad, že budeme doktorov školiť v korupcii. No, tí, čo celý život brali a si aj pýtali, neviem, ako sa polepšia, lebo múdre iné úslovie hovorí, že "starého psa novým kúskom nenaučíš". A tí, ktorí sú mladí a idealistickí a ešte sú ochotní pristupovať k pacientovi bez úvah o takomto niečom, tých môžme ešte aj doškoliť, ale čert ho vie. Pričom nijako nezľahčujem fakt vydierania úplatkov, áno, a podmieňovania starostlivosti úplatkami, čo je nehorázne. Ale povedzme si otvorene, táto hanebnosť sa odohráva medzi pacientom a lekárom a je aj na pacientovi, aby niesol svoj diel zodpovednosti za nápravu. Lebo samo sa to neurobí. Vydierajúci lekár, pokiaľ nenarazí, tak bude vydierať ďalej. To znamená, že aj keď sa tam tiež hýbu peniaze, a to teraz poviem cynicky, nie sú to peniaze určené na zdravotnú starostlivosť. Je to osobná, možno aj vydretá platba na tom pacientovi. Ale to, o čom hovoríme u nás, je to, že žijeme v bludnom kruhu štandardizovaného gabania verejných zdrojov.
A tu sa opäť dostávam k tomu, že si neviem predstaviť, že by Nemocnica sv. Alžbety a jej stomatológia a stomatochirurgia boli ochotné najať si niekoho, kto bude čistiť ich priestory za 28-tisíc eur mesačne. Pretože sú normálni, pretože sú súkromníci, pretože by naňho hodili zvieraciu kazajku, spútali ho po takomto návrhu. Pretože za 28-tisíc by tú chodbu musela šúrovať Alžbeta, toho mena II., kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. A napriek tomu, chvalabohu, ten klobúkový tanec zabral, ten jeden vypadol z kola. Ale už len to, že to niekoho napadne, je ukážka, ako to v zásade beží.
To znamená, že ten spôsob, že z čoho sa len trochu dá, nielen zo špikových kostí, urobíme "vejvar", že budete teda - a kde? A tu sme u toho, že budeme hľadieť ogabať. Ale popáleninovú nemocnicu v Šaci asi neogabeš, tá, pochybujem, že je ochotná nechať so sebou nakladať. Ale najistejšie sa gabe tam, kde to môžme mať kádrovo ošetrené tak, že "vejvar" pre tie kádre je im oveľa bližší ako súkromníkovi, ktorý chce prosperitu svojho zariadenia.
Takže Češi majú Ratha, kdekto má kdečo, Rumuni majú celé plejády a my máme, a to by sme mali mať pomaly na štandarde, keď už nie prezidenta, lebo ten sa statočne pokúša čeliť tejto veci, ale na štandarde nás hádam alebo ministerstva zdravotníctva, keby nejakú štandardu malo, by malo byť napísané, že "kto nekradne, okráda svoje deti" alebo "trestný čin sa nestal a zákon porušený nebol". Áno, to je štandardné posolstvo: zákon porušený nebol.
Keď som počúval zdôvodnenie kolegu Čisláka, a pripusťme, že aj pravdivé, teda že ten priestor heliportu mal vecné bremeno, že by tam mohli tie helikoptéry pristávať napriek tomu biznisu, ktorý by prebehol, že je to síce núdzové, no ale iné nikto nevybudoval ani predtým, ani potom za ostatných 25 rokov. Takže asi sme tam niekoho doviezli, zachránili mu život, zoperovali ho a použili to núdzové zariadenie s vecným bremenom. Ja len keď počúvam tie reči, ako to od tej doby nikto nechcel a nekúpil, to hovoril kolega Raši síce, ak sa nepletiem, tak sa ja pýtam, a ten šialenec, čo to chcel kúpiť, ten, čo chcel mať nádvoria a hospodárske budovy nadosmrti? Ja keď počúvam takéto reči, tak ma napadá v blahej pamäti firma Henbury, tá si z čistej perverzie kúpila pozemky pod PKO v Bratislave, aby mohol starý Henbury so starou Henburyčkou per pazuch prechádzať stemnelými priestormi veľkej estrádnej haly (potlesk) a povedať jej: "Stará, toto, po čom šlapeš, je moje." A poslanci mestského zastupiteľstva Bratislavy, ktorí to schválili, sa ešte možno dodnes, poniektorí, domnievajú, že oni mu to nepredali, že oni mu to predali na to, aby tam tú Henburyčku v tichu večernom sprevádzal, a že to je všetko, že tým to končí.
Takže ja keď som počúval reči o predaji dnešného francúzskeho, gréckeho a japonské veľvyslanectva budov na Hlavnom námestí v Bratislave, tak tí, ktorí to podporovali v našom malom zastupiteľstve, to podávali tak, že ten, čo to kupuje, je čistý šialenec. Lebože to je tak stratové a tak nanič a čo by sa s tým vôbec dalo kedy robiť, to je čistá strata. Tak som povedal, manželky kupujúcich by mali na svojich mužov uvaliť kuratelu, teda zbavenie svojprávnosti na psychiatrii, pretože ako môžu byť ochotní taký drex za také peniaze kúpiť.
A toto isté ma napadá pri rečiach o tých pozemkoch na Kramároch, že snáď to bol šialenec, čo to kupoval, lebo však je to nanič. No, čo chcete mať sklad pneumatík a trochu chodníka k nemu?
Takže som skeptický pri týchto ospravedlneniach. A, samozrejme, nespochybňujem, zažil som ho v plnej kráse na výjazdnom, teda prieskume výboru. Iste veci rozumie, len neviem, či má celkom pán generálny riaditeľ v VšZP ten absolútne najistejší morálno-etický background. Tým ho nesúdim, len po všetkom tomto ma "jímá" isté podozrenie. A toto je presne to, že síce pán minister neobchodoval s tým cétečkom v Piešťanoch, to je svätá pravda, a už mu tisíckrát sme obili o hlavu ten výrok o pseudokauze, ale ten proces sa mohol rozbehnúť preto, že pôvodné zloženie dozorného orgánu bolo také, že stačil na varovanie a zablokovanie tohto veľkolepého biznisu. Čo sa s tým urobí? No, štruktúry ministerstva rozšíria počet členov dozornej štruktúry na taký počet, aby už nestačila protiváha. A to sa nestalo z vôle Božej alebo nariadením Európskej únie. Celkom konkrétne niekto rozhodol, že sa rozšíri ten počet tých ľudí a že sa tam nominujú ďalší ľudia, ktorí, pochopiteľne, v kontexte trasoviska, o ktorom hovorím, budú hlasovať tak, ako treba. A takto veci chodia.
To znamená, že chudák pán minister dostal úlohu, ktorá je ťažko riešiteľná, udržať dobrý dojem z fungovania rezortu. Udržať ho bez toho, aby, ak by aj mal dobrý úmysel, mohol dramaticky buchnúť päsťou po stole. U nás sa búcha päsťou po stole, ako ukazuje slovenská politika, najlepšie potom, keď už si von a si v stajni.
Ale, žiaľbohu, pán minister, spútaný na rukách aj na duši, nemal veľa možností vecou pohnúť, a napriek všetkému, čo tu zaznelo, nielen odo mňa, ale aj od iných, s ním mám taký akýsi kolegiálny súcit. Proste už minule pri predchádzajúcom odvolávaní mi to kolega Raši obil o hlavu a povedal, že nakoniec som takmer povedal, že však čo už s ním, s chudákom, čo ho odvolávame.
No nie, pán minister je osoba, ktorého odvolávame ako symbol. A, samozrejme, s tým je spojená aj jeho osoba. Ale ako symbol toho, že sa nám tento spôsob "léta", ako hovorí Rudolf Hrušínský vo Vančurovom Rozmarnom létě, "nezdá šťastný". Tento spôsob existencie zdravotníctva na Slovensku sa nám nezdá šťastný.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Milý kolega Novotný, ťažko niečo dodať k tomu, čo si povedal, mám len jednu kinematograficko-historickú poznámku. Tá veta: "Zuby nebrat!" zaznela chrapľavým hlasom Ladislava Smoljaka. Teda nebol to Zdeněk Svěrák, ale bol to Ladislav Smoljak, ktorý radil adeptovi "zuby nebrat".

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, bolo mi potešením vypočuť si vaše vystúpenie, pán kolega. A tá vaša trvalá a kontinuálna skúsenosť so štátnymi lesmi je pre mňa len ďalším dôkazom toho, že v našich morálno-etických podmienkach fungovania krajinky pod Tatrami má štátne to zvláštne čaro, že je síce štátne, ale sem-tam pre niekoho aj súkromné. Neviem si predstaviť, že by takto mohol fungovať U. S. Steel alebo Peugeot, že by si dovolili, aby boli poškodzovaní takýmto spôsobom, ako si to celkom veľkoryso dovoľuje štát. Ale kto je štát? Štát sme my.
Takže keď ste citovali Malého princa, ja oddávam a používam tam takú jednu peknú vetu: "Človek je zodpovedný za toho, ktorého k sebe pripúta." A to je krásne vo vzťahu dvoch ľudí, ktorí idú kráčať spoločne životom, ale, presne vzaté, je vlastne aj to trochu o tom, prečo tu dnes sedíme a nešťastný pán minister tu sedí s nami.
Viete, ak mám Úrad pre dohľad a ja mám dohľad nad tým úradom a ten úrad si zo všetkých slovenských pediatrov vyberie za expertku práve tú, ktorá bielila chorobopis, čím, zdôrazňujem, nezľahčujem jej odbornosť pediatričky, ale sa pýtam, či neexistuje expert pediatrický na Slovensku, ktorý nebielil chorobopisy? (Potlesk.) A tu sme u toho. Koho k sebe pripútame, za toho nesieme zodpovednosť - v dobrom, aj v zlom. A o tom je dnešná schôdza.