Vážená snemovňa, vážení vytrvalí v sále i na balkóne bez rozdielu dresov, pohlavia a váh, je taký avantgardný čas na vystúpenie. Netušil som, že sa táto volebná éra bude končiť v skorých ranných hodinách, ale človek sa do smrti učí. Pred mnohými rokmi roku 1998 som zasneženou nocou kráčal dole z parlamentu s Jánom Langošom a vtedy boli časy, keď sa riešilo dedičstvo po Vladimírovi Mečiarovi, v neblahej pamäti. Teraz riešime to, čo je na...
Vážená snemovňa, vážení vytrvalí v sále i na balkóne bez rozdielu dresov, pohlavia a váh, je taký avantgardný čas na vystúpenie. Netušil som, že sa táto volebná éra bude končiť v skorých ranných hodinách, ale človek sa do smrti učí. Pred mnohými rokmi roku 1998 som zasneženou nocou kráčal dole z parlamentu s Jánom Langošom a vtedy boli časy, keď sa riešilo dedičstvo po Vladimírovi Mečiarovi, v neblahej pamäti. Teraz riešime to, čo je na stole.
A na úvod predstavenia by som sa chcel vyjadriť k scénografii. No trošku mám pocit, že klasici slovenskej scénografie Ladislav Vychodil alebo Aleš Votava by možno povedali, že to čo je tu ako aranžmán, ide mimo mísu, mech tu je, figúry tu sú. Samozrejme, ak by tu mal byť správny mech, tak v ňom by neboli posekané papiere, ale to, čomu sa u nás na Slovensku hovorí cash, peniaze, a tu by nestáli dve totožné figuríny občana Matoviča, ale stála by tu pestrá plejáda figurín, cez ktoré by som sa sotva prebil k rečníckemu pultu, stál by tu bývalý riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne Forai, stál by tu známy salónny interpret modernej hudby raper Ego, stála by tu možno o paličke biznismenka teta Anka, keď nie live, tak aspoň v papundekli, stála by tu pani riaditeľka Domčeková, stál by tu obchodník s heliportmi, riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne pán Vaďura, stál by tu nejaký ten luxemburský kŕmič pacientov, stál by tu nepochybne i môj kolega masér Kostka a stál by tu iste oprávnene v plnej kráse i pán Senčák. A nad tým všetkým by so založenými rukami mysliteľa, ako je vo farbe a v oleji, vyvedený v starej budove Národnej rady stál človek, ktorý nie je Ženou z lesoparku, ako znie názov istej bratislavskej kapely, ale muž z mestského parku. A k nemu by najlepšie sa šikol tamten mech. Ale neboli by v ňom tieto papiere, boli by v ňom také, s ochrannými znakmi. No včera bol poučný zdravotnícky výbor. Ku cti nášho balkóna treba povedať, že tam majú hostia pomerne pekné tapacírované sedenie. To som ocenil pri návšteve na našom balkóne. Pravda je, že garda sa obmenila, lebo zaslúžilá Jednota dôchodcov už kosí nohami perinu a ostali tam len tí, ktorí sa, by som povedal bytostne o tú vec interesujú, neboli sme tam nakomandovaní a vybratí strážnou službou.
Pravdou je, že som sa včera dozvedel viaceré zaujímavé veci. O jednej veci som napísal do blogu. A čo už človek narobí, ak chce citovať klasika, tak si z toho blogu sám seba zacitujem. Dozvedel som sa hneď na úvod vystúpenia pána ministra Čisláka, o čo vlastne ide, však štrajkujú len 2 % zdravotných sestier, je to svätá pravda, ak by z každej stovky z nich na Slovensku celoplošne štrajkovali zdravotné sestry dve alebo dve mali PN-ku, tak by sme to nejako prežili, tých ostatných 98 % by pridalo trochu nadčasov, nieže by sme doteraz žiadne tie nadčasy nemali, prípadne by sme zvýšili koeficient počtu pacientov na jednu sestričku. Ani v tom nie sme doteraz majstri sveta, ba ani majstri Európy. Ale to by šlo. Problém je, ak je to ťažiskovo umiestnené do regiónov a nie je to plošné.
A ešte pozoruhodnejšie je, ak je to napríklad v regionálnej nemocnici. A ku cti pána riaditeľa prešovskej nemocnice slúži, že nám dal k tomu presné čísla. Verím mu, ešte zatiaľ mňa osobne neoklamal, aj keď neviem, kde vlastne vysvitne, že z 24 oddelení je tam ten úbytok len na šiestich a z toho predovšetkým na dvoch oddeleniach, a to takých, kde ide takmer z podstaty veci o život. Je rozdiel, tie sestry v mojom rezorte či chýbajú v dermatológii alebo chýbajú na resuscitácii. Je v tom trochu rozdiel. Každý, kto do toho trochu vidí, by to uznal. A tak vlastne odrazu vysvitne, že tam na traumatologických a priľahlých oddeleniach chýba zo 113 zdravotných sestier 50, to je trošku viac ako 2 %, a na oddelení anestéziológie a resuscitácie chýba zo 61 tých sestier 29. To sú všetko údaje pána tamojšieho riaditeľa (tiež tesne nad 2 %). Takže úplne najzaujímavejšie, čo som sa dozvedel, bolo to, a to povedal sám pán riaditeľ tej nemocnice, že ony tie sestry v Prešove boli vlastne spokojné s tým, čo dostávajú, a štrajkovali len zo solidarity. Ja sa pýtam, zo solidarity s kým štrajkovali, keď 98 % je tam podľa Čisláka spokojných? Tak s kým potom tie dve percentá boli solidárne? Iba sami so sebou mohli byť solidárne. To sú také záhady matematických interpretácií, lebo, viete, percentá sú ošidné. Ja som sa venoval problematike HIV infekcie. A v tom čase bola liečiteľnosť takmer nulová, smrteľnosť takmer istá, ale štatistika hovorila o malých číslach. S malými číslami, keď ide o zdravie a život, je to vždy tak, že je to, samozrejme, brnkačka, ak sa dozvieš, že AIDS dostali len štyria ľudia na Slovensku. Problém potom je, keď to diagnostikujú u teba. Vtedy sa tá štatistika zosýpa a začína ísť o kejhák. Takže tak je to stou dvojpercentnou štatistikou. Ono je to tak, niežeby na Slovensku neboli v zdravotníctve peniaze. Pravda je, že úmerne k tomu, čo ako národný produkt produkujeme a čo si dovoliť môžeme, do zdravotníctva netečie kriticky málo peňazí. Iná vec je, ako sa s nimi nakladá. A tu sa dostávame k úvahám o tom, že by bolo veľmi pozoruhodné poctivo spočítať, čo sa v zdravotníctve rozkradlo.
A, samozrejme, teraz nechcem povedať, že prihrievam si vlastnú polievočku, ale uvediem príklad, ktorý ilustruje zhruba môj názor na vec. SPP v čase Vladimíra Mečiara vedené nebohým Jánom Duckým, ktorý mal zlých kamarátov, s ktorými sa stretol pri tých poštových schránkach na prízemí, v tom čase produkovalo straty a Ján Ducký ako na vyváženie podpisoval tie zmenky. I takto vysoko lukratívny podnik v poctivých štátnych rukách fungoval ako SPP za Jána Duckého.
A musím povedať, že stále počúvam alebo počúval som, teraz to trošku utíchlo, že treba vyvlastniť, dobre že nie polarizovať súkromné poisťovne zdravotné, pričom budeme mať tú jednu, tú dobrú, tú štátnu zdravotnú poisťovňu, ktorá netvorí zisky. No ona ich možno aj tvorí, ide o to, tvorí ich kemu, ako hovoria priatelia na Záhorí. Nepochybne si viem predstaviť, že existujú jedinci, ktorí sú so ziskotvorbou Všeobecnej zdravotnej poisťovne pomerne spokojní. A, samozrejme, ak peniaze Všeobecnej zdravotnej poisťovne odtekajú tými správnymi kanálmi, tak na tom konci pre tie sestry ani pre niektoré iné potrebné veci veľa z toho nezostane. A mne je záhada, a teraz nad tým rozmýšľam ako lekár, v serióznej zdravotnej poisťovni DÔVERA, ktorej chcela súčasná moc, nech to stojí, čo to stojí, však je známe, že premiér Fico sa súdov nebojí, ako náš zástupca na Európskom súde síce prehral všetky tie súdy, ale inak je bez obáv, prehrať sa dá nakoniec aj bez obáv, každopádne nie je mi celkom jasné, aký by bol profit z toho, že by ešte aj to bezvýznamné percento, ktoré zazmluvnila, doktorovi Kostkovi zdravotná poisťovňa DÔVERA po zoštátnení prijala Všeobecná zdravotná poisťovňa.
Je pozoruhodné, a teraz uvediem drobný príklad, keby ste si otvárali kynologickú ambulanciu pre psov, tak potrebujete na to hordu potvrdení, ich celú kopu od všetkých možných. Keď som bol na návšteve Všeobecnej zdravotnej poisťovne, kde pán riaditeľ Vaďura predviedol takmer Alexandrovcov, tí, čo tam boli so mnou z nášho výboru, videli, že to bolo nastúpené ako šíky Sovietskej armády. Tak každý tam odrecitoval to svoje. Ja som pritom položil otázku na tému istých personálnych nedostatkov, a teraz nehovorím o tom garantovaní, pri ktorom ma dneska doobeda opravil kolega Raši, ale o tom, že ak sa niekde poskytuje zdravotná medicínska starostlivosť, tak je tam povinný úväzok lekára, ktorý mal byť v čase Č na bojisku. Má tam byť, kontrolovať stav terapie, riadiť ďalšiu terapiu a tak ďalej. Na to všetko existujú predpisy. Ja som sa na nejakých takýchto jednotlivých poskytovateľov pýtal, keď ten pomerne mladý muž, ktorý mi tam odpovedal, povedal, že tu sa zistili nejaké nedostatky, ale sa riešia. Ja sa pýtam, ako tam funguje revízna činnosť, ako je možné, že keď revízny lekár príde v čase ordinačných hodín na poskytovateľské pracovisko a nenájde tam živého doktora, tak sa nič nedeje? Viem si predstaviť, že keby našiel niekto salmonelu v reštaurácii, tak tú reštauráciu zavrú a posypú soľou ako Kartágo, pričom minister z Komjatíc jej dá milión eur pokuty. Tuná celkom úspešne fungovala nejedna poskytovateľská inštitúcia, kde tí lekári, ľudovo povedané, nepáchli.
Veľmi pekné bolo vystúpenie garanta Kostkových masérní, ktorý zrejme z obavy, aby ho to tam náhodou nezačali liečiť, tam snáď ani v živote nebol. Zicher je zicher, samozrejme, to človek nevie, dvaja mocní muži strednej kvalifikácie sa ho ujmú a napchajú doňho dáke ihly podľa nejakej schémy. No tak tam radšej nechodil, samozrejme, je fajn takto garantovať. Kolega príslušný riaditeľ ma poučil, že môže taký jeden človek garantovať všetky odbory, čo nenamietam, ale očakával by som, že tam budú prítomní lekári, ktorí sú garanti správnosti poskytovanej terapie. I na našej klinike máme terapiu žiarením, dermatologickú, kde sú sestričky, ktoré pacientom pomáhajú, tam žiarič nastavujú, ale dĺžku, dávku, vývoj terapie kontroluje lekár, ktorý má toho pacienta neustále v merku, pričom zaznamenáva vývoj nálezu, nieže tam lekára nezoženieš. Takže pýtam sa, keď sme zazmluvnili tohto dobrého muža bez toho, aby nás ako Všeobecnú zdravotnú poisťovňu zaujímala odborná istota toho, za čo platíme peniaze poplatníkov a tých, ktorí platia odvody, tak aké je podozrenie, že štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa nie je tá najlepšia lampa, pod ktorou nie je najväčšia tma, a tak môžu celkom hladko odtekať peniaze a zdravotným sestrám sa nedostane.
No musím povedať, že nie je iste pre nijakého riaditeľa nemocnice radosťou, že má toto všetko na krku, ale aby ako bilanciu povedal, že jeho zdravotné sestry boli vlastne spokojné, je to v prudkom kontraste s tým, koľko z nich tú nespokojnosť prejavilo. A už kolega Novotný sa zmienil o tom, na čo som sa pýtal i pri tom výborovom podujatí, že sa mi zdá zvláštne, že sa po valaloch, luhoch a hájoch Prešovského kraja voľne ponevierajú sestričky ako tie nadpočetné medvede, ktoré potom v čase Č odchytíme, pričom sto z nich zoženieme na fľaku a priviažeme k lôžku. Neviem jíma ma skepsa, pretože buď sú tie sestry kvalifikované a potom mi je záhada pri existujúcich nadčasoch, ktoré tie, ktoré pracujú, robia, že ich už dávno nezamestnali, alebo sú menej kvalifikované, a tu, prosím, sa nikoho nechcem dotknúť, lebo aj taká sestra, ktorá pracuje v sociálnozdravotnom zariadení, musí mať kvalifikáciu. Ale predsa si viem predstaviť, že inštrumentárka na neurochirurgii potrebuje trošku iný grif na niektoré činnosti ako tá sestra, ktorá sa stará o Alzheimerových pacientov. To znamená, že sa mi jednoducho nezdá isté, že tie sestry, ktoré boli tak hladko nájdené a tam prijaté, majú príslušnú kvalifikáciu, registráciu a všetko to, čo by sa normálne pri pracovnoprávnom zväzku malo kontrolovať. Pán minister, samozrejme, nemohol vedieť, keď som sa ho spýtal, čo robila tá stovka sestier predtým, na to odpovedať. On to vedieť nemusí, no pani personalistka tam veľmi statočne odpovedala, ako to bolo. Ale, znova, ak tie sestry prišli zo špitálov z okolia, tak tam, presne, ako povedal kolega Viliam Novotný, mali tri vrstvy sestier pri vchode na oddelenie, ktoré už nevedeli, čo majú robiť, no tak ich teda pustili veľkoryso s tým, že nech idú na výpomoc. Neviem, či sú také pracoviská, kde to tak je.
Summa summarum, o všetkých faktoch, ktoré sa dozvedáme o situácii, pri ktorej vraj o nič nejde, ako sa hovorí žargónovo, je to brnkačka, mňa jíma podozrenie, že celkom taká brnkačka to nie je. Ak tu zaznieva informácia, že keď Janka Šipošová pôjde do špitála, tak sa tam o ňu iste dobre postarajú, nepochybne tomu verím, ale to, čo by jej na to odporučili, je možno Nemocnica svätého Michala, kde je nádej, že bude fungovať digitálny röntgen, ktorý nefunguje ani na I. chirurgii ani v Ružinove, kde bude fungovať výťah, ktorý striedavo nefungoval smerom na I. internú, a kde budú fungovať aj kotly, ktoré tak sem-tam nefungujú na Antolskej. Ide teda o to, že sa vždy dá nájsť akési vysvetlenie. Ináč, jednou z prvých vecí, ktorú sme rušili po novembri 1989, bolo Štátne sanatórium a papalášske nemocnice. Neviem, kam sa uberáme teraz, ale, dobre, ak všetky tieto nemocnice budú prístupné i občanom, tak niet k tomu výhrad, kto by si neželal dobrú nemocnicu, veľa zdaru želám kolegom v tom sv. Michalovi, nech sa im darí a nech dobre liečia. Iste to tak bude, ale chcem teda povedať, že vybaviť ten súčasný stav tým, že už nejde o krízu, že vlastne, ako hovoria Francúzi, tout va bien, všetko ide dobre, ma nenapĺňa istotou. A myslím tiež tak na učiteľov, učiteľky, ako aj tých učiteľov z karloveskej školy, ktorí včera pritiahli na námestie SNP, kde som prišiel aj ja rád, zvýšiť to kvórum, pretože človek vo svojom živote je chvíľami žiakom, chvíľami rodičom, to znamená, dačo k tomu školstvu má, tak aj keď nie je doktorom, tak aj tak niečo s tým zdravotníctvom má.
A ja želám, samozrejme, pacientom v prešovskej nemocnici, žilinskej nemocnici aj trnavskej nemocnici pevné zdravie, dobré, vyspaté, oddýchnuté a nevyčerpané zdravotné sestry, ktoré nie sú nespokojné a frustrované z toho, ako je ich práca honorovaná. A ak aj toto naše nočné sedenie nepovedie k náprave danej veci, tak bude dobré, ak si zapamätáme, o čom bolo, a budeme tak v budúcnosti hľadieť na tie sestry s tým, že nezabudneme na ne, a ctime si tie, ktoré nabrali guráž, a ctime si to, že povedali nahlas, že to nejde dobre. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
