Ďakujem, pani podpredsedníčka. Poďme sa pobaviť teda o princípoch, ktoré sú obsiahnuté v tej, spočiatku malej novele, zrazu väčšej novele a ktoré sa dotýkajú všetkých občanov Slovenska.
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, milé deti, ide aj o váš majetok a majetok vašich rodičov. To, čo sa tu práve teraz deje, totiž že tento pán spolu s kolegami rozmýšľajú nad tým, že či štát má rozhodovať za vás, vašich rodičov, vašich starých rodičov, či vie veci urobiť lepšie, či to, čo je váš záujem, dokáže definovať lepšie, lepšie ako vy samotní, vaši rodičia, vaši starí rodičia, vaši starostovia, vaši primátori, vaše mestské zastupiteľstvá. Dobre, že vás tu takto mám.
Nedotknuteľnosť osobného vlastníctva bola jedným z najvýznamnejších výdobytkov zmien, zmeny režimu v ´89. roku. Dlhé roky sme sa tvárili, že všetko patrí všetkým, že verejný záujem je ukrytý práve v tom, že nikto nemá nič vlastné, že všetci máme všetko naše a zároveň sme nemali nikto nič, len pár vyvolených malo, mali právo nakladať s naším majetkom, s majetkom všetkých na vyššej úrovni ako tí ostatní. Všetci si boli rovní, ale niektorí si boli rovnejší.
V prvom čítaní pán predkladateľ neustále opakoval, ale veď tu o vyvlastňovanie vôbec nejde. Teraz, v druhom čítaní, sa zrazu rétorika mení. Už na jednotlivé faktické poznámky hovorí: Ale veď keby sme nemohli šiahnuť na ten a ten majetok, tak by sme nič nepostavili. Niekto sa nám tam zasekne a nebudeme môcť robiť významné investície. Tak kde sme to v prvom čítaní, pán predkladateľ, sa dostali k tomu, že nehovoríme o vyvlastnení, keď vy teraz obhajujete to, že keď sa nám zasekne ten jeden občan a povie nie, teraz hovoríte, že na to, aby bola významná investícia uskutočnená, tak môžeme šahnúť na jeho majetok, lebo inak, aby som vás citoval, "nič nepostavíme, nič nespravíme".
Treba sa ísť pozrieť na Manhattan alebo niektoré iné americké veľké mestá. V centrách týchto miest stoja na niektorých miestach staré maličké domčeky. Uprostred Manhattanu stojí domček už vyše sto rokov. Prečo? Lebo ten deduško povedal: "Nedám. Nedám." (Reakcia z pléna.) A jeho syn a jeho vnuk povedali: "Nedám." A ten domček tam stojí doteraz, pretože žiadny záujem nebol dôležitejší ako záujem toho človeka a mal sväté, nedotknuteľné právo na pozemok pod tým domom. Áno, určite ho vydierali, áno, určite tam boli takí, ktorých vyhnali z ich domov a postavili tam ten mrakodrap, ale právo nakoniec stálo za ním. A ten domček tam je a možno už nie ten deduško, ani babička, ale jeho syn alebo jeho vnuk tam sedí na tom priedomí a povedal, môže si povedať: "Vydržal som."
A presne o tomto sa tu rozprávame, či má nárok na ten svoj domček, či má nárok na ten svoj kúsok role, lesa, čohokoľvek, alebo nie, či existuje vyšší záujem. A dobre, ak sa zhodneme na základe zákona 99, že môže existovať vyšší záujem, tak ale potom na mikrogramy vážme, komu berieme a komu dávame vo vzťahu občana a štátu. Nemôže sa stať, že nám sem pri nedodržaní poriadneho legislatívneho procesu pre tak závažnú vec príde poslanecká novela, ktorá sa významne potom zmení vo výboroch a ešte nám príde pozmeňovák priamo v pléne, a to všetko zo strany vládnych poslancov. Keď by my sme sa tu my naháňali s pozmeňovákmi, opozičníci, no dobre, no tak máme každý tú jednu svoju asistentku, stihne, nestihne, ale, preboha, veď vy máte za sebou tak obrovský aparát! Vlastnou hlavou poobsadzované miesta na všetkých ministerstvách. Veď to vám musí stačiť na to, aby ste vedeli spraviť vec na prvýkrát dobre. Jedine, že by ste nás chceli ťahať za nohu. Že ste najprv predložili maličkú novelku, potom ju trošku zväčšili, že z územného konania je zrazu aj stavebné, že princíp subsidiarity síce budete obhajovať, ale beriete samosprávam možnosť rozhodovať o tom, čo, kde, čo a kde bude stáť, a pán predkladateľ ešte povie: "Ale veď vláda bude dbať o blaho občanov, aby to bolo environmentálne zodpovedné." (Reakcia predkladateľa.) Jasné, cheche, cheche (povedané so smiechom). Tak to áno. Tak bude dbať o blaho občanov, že jeden zo základných princípov aj sociálnodemokratickej politiky v Európe, a to je princíp subsidiarity, odoberie samosprávam, odoberie občanom a ona bude rozhodovať o tom, čo je dobré.
Verejný záujem bude to, čo povie vláda. Nie pripomienkové konanie k novele zákona, nie pripomienkové konanie k územnému konaniu, nie pripomienkové konanie k stavebnému konaniu, ale to, čo si povedia vlastnou hlavou dosadení úradníci na ministerstve hospodárstva a na Úrade vlády. Takto sa bude dbať o záujmy občanov na Slovensku podľa tejto novely!
Nehnevajte sa, pán predkladateľ, pri všetkých skúsenostiach od roku 2006 po rok 2010 a pri skúsenostiach z vášho vládnutia doteraz ja nemám dôveru k vláde Slovenskej republiky. Nemám. Bol by som radšej, keby zostala tam, kde je. Keby o svojich majetkoch rozhodovali samotní občania, keby o tom, čo sa kde bude stavať a ako sa bude stavať, mali možnosť občania rozhodovať podľa princípu subsidiarity priamo na tom mieste pri územnom aj stavebnom konaní. Chcem im to nechať v rukách. Neverím tejto vláde.
Samozrejme, je tu aj ústavný rozmer, ja sa doňho nebudem nejak veľmi teraz tlačiť, lebo predo mnou bol Paľo Hrušovský a už zbytočne by som vykopával otvorené dvere, ale úplne s ním súhlasím. Áno, vzťah občana a štátu, čo sa týka možnosti šiahnuť na jeho majetok, je ústavnou záležitosťou. A pokladám za veľmi nezodpovedné, ak takáto vec sa mení ešte teraz v pléne Národnej rady a nemá už možnosť napríklad sa k nej vyjadrovať ústavnoprávny výbor, lebo tam by mala prebehnúť diskusia o finálnej podobe toho zákona, ktorý ste doniesli, nie o tom torze, o ktorom sme mohli sa na výbore rozprávať na začiatku.
Paľo Hrušovský tiež hovoril o snahe o vyvážený vzťah štátu a občana, ktorá nemá byť iba dobrou vôľou tých, ktorí štát riadia, ona má byť pravidlom, ktorého sa majú držať. Nielenže volení zástupcovia ľudí by mali chcieť dbať na vyvážený vzťah občana a štátu, oni musia podľa, po niekoľkých rozhodnutiach európskych súdov a takisto Ústavného súdu na Slovensku musia dbať na to, aby neoprávnene neoberali občana o niečo, čo mu patrí, a neoprávnene nepridávali štátu niečo, čo mu nepatrí.
Na mikrogramových váhach musíme pomeriavať, či niekomu zobrať, alebo nechať tak, ako je. A to sa teraz nedeje. Váhy sa nám kývu zo strany na stranu, maličká novela, veľký pozmeňovák, v pléne, na výbore, váhy sa takto kývajú a my to musíme len sledovať. To nie je správny prístup k tomu, ako meniť tak zásadnú vec.
Súhlasím s pánom predkladateľom, nezavádza sa nový poriadok. Áno, mali sme nejaké pravidlá pre vyvlastňovanie, ale tie už sú nejakým spôsobom obrúsené, časom máme nejakú prax toho, akým spôsobom sa veci diali, máme tu niekoľko rozhodnutí Ústavného súdu. Už samotný SMER si nabil snahu o vyjadrenia Ústavného súdu, ale nestačí to. A ja sa vôbec nebudem čudovať, keď v prípade, ak prejde tento zákon, tak pôjde ďalšie podanie na Ústavný súd. V opozícii sa vždy nájde 30 podpisov, ktoré, keď je vec naozaj dôležitá, sa vedia dať dohromady. A nedivil by som sa, keby Ústavný súd znovu povedal, že takto sa to nerobí.
Preto dávam návrh, aby bol tento návrh zákona vrátený na prepracovanie. Musia ho prepracovať predkladatelia, pani spravodajkyňa, ale veľmi dobre viete, že by som bol radšej, keby ho nabudúce priniesla vláda.
V prípade, že neprejde tento môj návrh, tak dávam druhý, a to je vrátiť zákon naspäť do výborov, aby sa minimálne ústavnoprávny výbor mohol zaoberať touto novelou v jej plnej šírke, to znamená v znení všetkých prijatých, v znení všetkých navrhovaných pozmeňujúcich návrhov.
Ďakujem veľmi pekne.
