Ďakujem veľmi pekne. Ja budem iba veľmi krátko hovoriť. Jedna vec, ktorá sa mi páči na, na takých tých vyzretejších, vyzretejších politických kultúrach národov západnej civilizácie, sú také tie nepísané pravidlá, ktoré by nikoho nenapadlo porušiť. Keď si zoberiete napr. rokovací poriadok britského parlamentu, on nikde na papieri nie je, ale proste každý vie, čo má robiť, každý vie, ako sa má správať, keď príde prednášať svoje... Napríklad každý vie, že kráľovná príde prednášať do parlamentu, tak sa má baviť, hej, tak má byť v sále šum. Je to z toho dôvodu, aby sa ukázalo, že kráľovná už nevládne Anglicku a parlament má moc určovať pravidlá anglickému ľudu. Je súčasťou folklóru, že keď kráľovná rozpráva, tak sa medzi sebou poslanci bavia, nie je to súčasťou toho, že by jej preukazovali nejaký disrešpekt, je to súčasťou toho, že jednoducho takáto folklórna forma - Igor, viem, že ty si alergický na to slovo - tak takáto, takáto forma zvyku v parlamente britskom je zaužívaná a nikto z toho žiadne veľké haló nerobí. No my máme tú politickú kultúru ešte nevyzretejšiu, a preto často... (Reakcia z pléna.) Ešte raz... (Reakcia z pléna.) Aj tu býva šum, len z iného dôvodu - my máme nevyzretejšiu, a preto častokrát sa oveľa viacej musíme spoliehať na to, čo je napísané na papieri, než na to, že by sme rešpektovali nejaký nepísaný úzus.
Čo sa týka vzťahu parlamentu k jeho mimoriadnym schôdzam, tak práve tu by ten úzus vlastne mal byť, my by sme vôbec nemuseli, my by sme vôbec nemali potrebovať takúto zmenu rokovacieho poriadku. Každému by malo byť jasné, že keď príde opozícia s návrhom mimoriadnej schôdze a vyzbiera podpisy pätiny poslancov, tak tá schôdza má byť, že to je nejaká téma, ku ktorej opozícia má čo povedať. Opozícii by malo byť jasné, že nemá tento inštitút zneužívať, a koalícii alebo vládnej väčšine by malo byť jasné, že má počúvať. Ani jedno z tohto neplatí. Opozícii nie je jasné, že tento inštitút nemá zneužívať, a vládnej väčšine nie je jasné, že to má byť téma, o ktorej sa má hovoriť. Preto musíme priniesť do parlamentu takúto zmenu zákona, resp. musí ju priniesť tuto pán kolega Kadúc a my mu za ňu musíme zahlasovať, ak s ňou súhlasíme, čo aj spravíme.
Druhá vec ale je, o ktorej chcem pohovoriť, takisto v minulom volebnom období vznikol jeden nebezpečný precedens, ktorý sa odvtedy tiež opakuje na mimoriadnych schôdzach, a to, že opozícia zvolá mimoriadnu schôdzu, na ktorej chce schváliť nejaké svoje vlastné uznesenie, a na tejto schôdzi, ak náhodou je schválený program, tak príde väčšina so svojím vlastným uznesením a tou, tým to uznesenie prebije. To bol tiež dosť vážny zásah do politickej kultúry, musím to povedať do vlastných radov, spáchali sme to my. To bolo tiež niečo, čo sa nemalo stať, to je zneužitie väčšiny v parlamente a je to politicky nekultúrny čin. Nemalo by sa stávať, že na mimoriadnej schôdzi, na ktorej prejde program a má sa rokovať o nejakom uznesení, ktoré konštatuje nejaký stav v spoločnosti, tak na konci tej schôdze s výsmechom príde väčšina s vedomím väčšiny a prevráti celé uznesenie naruby a schváli si ho a ukáže, že: "Na, tu máte!" To by sa nemalo podľa mňa stávať, je to nekultúrne politicky, tiež sa to deje pomaly, odvtedy sa to deje skoro na každej mimoriadnej schôdzi, ak si pamätám.
Máme teda dve cesty, ako sa z tohto dostať, buď začneme nejakú novú kapitolu politickej kultúry a začneme rešpektovať, že je nejaká, nejaký prirodzený balans medzi postavením väčšiny a menšiny v parlamente a sú nejaké čiary, za ktoré sa nemá ísť, alebo budeme mať dvestostranový rokovací poriadok a budeme upravovať ešte aj to, že kedy má podpredsedníčka parlamentu dať rukou hlásiaciemu sa poslancovi slovo, keď sa chce prihlásiť do parlamentu, a kedy nie. Dúfam, že tá druhá situácia nenastane, lebo budeme za úplných blbcov. Skúsme sa snažiť dopracovať skôr k tej prvej. Ďakujem.
