Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka.
Dnešná situácia, tak ako tu sedíme, stojíme, rozprávame sa, mi veľmi pripomína rok 2009. Ja teda nemám takú dlhú politickú pamäť, lebo sú veci, ktoré som predtým sledoval buď ako stredoškolský, alebo vysokoškolský študent, ale po tom, čo som sa vrátil zo sveta, z tých mojich potuliek v roku 2009, si pamätám, aká bola atmosféra. SMER bol pri vláde spolu s Mečiarom a so Slotom a v zásade všetci hovorili: Dvetisícdesiate voľby nie sú vôbec dôležité, oni to potiahnu ďalej, oni majú všetko pekne rozbehnuté, popodpisované kšeftíky, v zásade sa tomu nedá zabrániť, opozícia je rozbitá, nikto tu nič, nevie ťahať za jeden koniec, toto nezlomí nikto. A keď sa zakladala SaS-ka, tak nám všetci hovorili: Vy ste sa, chlapci, ale totálne zbláznili. Prosím vás, čo tu chcete s neznámymi ľuďmi? Žiadne tváre. Ten SMER s tým Mečiarom a s tým Slotom proste z parlamentu nevytlačíte. Toto bola situácia v roku 2009, keď vznikla strana SaS.
A nakoniec v roku 2010 sa to podarilo a ja si myslím, že dneska by mohol byť moment, kedy zopár ľudí môže začať veriť, že napriek tomu, ako vyzerá dnešná opozícia, tiež dokáže sa proti súčasnej vládnej strane postaviť dostatočne veľká časť verejnosti a že tí, ktorí sme v opozícii, môžme chvíľu potiahnuť za jeden povraz, pretože to, na čo sa dnes musíme pozerať, je už neprijateľné.
Keď tu bola kauza SPP, tak v zásade boli smeráci vysmiati, lebo sa to nedalo poriadne vysvetliť. Lojzo sa tu snažil hodinu s tou rúrkou a s tým sáčkom, akože dobré to bolo, ale stále komplikované. Keď ale prišla kauza cétečko, tak tam sa prvýkrát zlomila tá palica. Lebo to, že Paška tuneluje zdravotníctvo na Slovensku, aj voliči SMER-u veľmi dobre vedeli. Preto musel tak rýchlo odísť.
A teraz tu máme v zásade jednoduchý príbeh. Existoval človek, ktorý za komunizmu vďaka tomu, že úzko spolupracoval s eštebákmi, že bol schopný nabonzovať svoju vlastnú mater, v ´89. roku vedel viac než ostatní. Existuje tu človek, ktorý v ´89. roku vedel, ktoré papiere treba pichnúť do skartovačky, aby už nikdy neboli vytiahnuté. Bol jedným z nich, ktorí stáli nad skartovačkami v ´89. roku, spolu s Mečiarom. Existuje človek, ktorý odvtedy je prisatý na rozpočet tejto krajiny a svoju informačnú výhodu ešte z čias svojej spolupráce s ŠTB dokázal pretaviť na nadobudnutie obrovskej politickej a ekonomickej moci. Existuje človek, o ktorom sa hovorí, že keď sa zakladala strana SMER - sociálna demokracia, tak bol jedným z tých prvých akcionárov, čo podpísali tie prvé papiere.
A toto si nehovoria len intelektuáli v kaviarňach v Bratislave. Toto sú veci, ktoré si medzi sebou rozprávajú ľudia po celom Slovensku. Aj voliči SMER-u. Samozrejme, povedia: Aj Dzurinda, aj Kaník a bla-bla-bla-bla. Ale nepovedia, že my o tomto nevieme. Nepovedia, že SMER je tá čistá strana. To je presne tá vec, ktorá sa doteraz ako keby ospravedlňovala, prepáčovala. Až kým sme sa nedostali sem, že zrazu hovoríme o osudoch konkrétnych rodín, hovoríme o osudoch konkrétnych ľudí, hovoríme o tom, že ten symbiotický vzťah tohto človeka a štátneho rozpočtu presiahol medze. Hovoríme o tom, že tu máme konkrétne rodiny, konkrétnych ľudí, že tu máme samovraždy vďaka tomu, že bolo zobraté príliš veľa, že už ich nenechali ani dýchať, že ich nechali v strate.
Celé Slovensko sa možno smeje na tom Gorduličovom videu, lebo cez smiech sa veci ľahšie chápu, ale v zásade je to na plač. V zásade je na plač, že ľudia v dobrej viere pracovali, vydávali výkony, chceli uživiť seba a svoje rodiny a k dnešnému dňu sú v päťpercentnej strate.
Keby sme sa rozprávali iba o diaľniciach, tak by dajme tomu dneska bola tá rozprava vyrovnaná. Dalo by sa povedať, tak to bolo vtedy, takto teraz. Jedna vec mi nejde do hlavy, aká obrovská vata musela byť na tých PPP projektoch, keď sa tam dalo ísť o 51 % dole s cenou. A to ja nie som tak naivný, nie som tak naivný, že by som si myslel, že tam ešte vata neostala. A napriek tomu, napriek tomu sa dalo ísť o 51 percent.
Považujem za absolútne absurdné vo chvíli, keď mi príde seriózny dlhoročný slovenský podnikateľ povedať, ja to dokážem postaviť za tieto peniaze, a podpíše so štátom zmluvu, s odstúpením niekoľkých rokov ukázať na toho zástupcu štátu, že on urobil chybu. Čo si v tej chvíli mysleli ľudia z Váhostavu, že sa stane? Povedali si, okej, tak tuto pokrvácame na jednej zákazke, ale však ono sa nám to v budúcnosti na iných vráti? Alebo povedali si, veď už sme si nakradli dosť na tých, čo boli doteraz, a túto jednu vydržíme? Povedali si, veď Fico sa vráti, tak potom nám to vráti? Čo si povedali v tej chvíli? Ja neviem. Ale to, že povedali štátu, my sme schopní postaviť to za tieto peniaze, je pravda. Že štát to prijal a dokázal tým ušetriť peniaze, je takisto pravda. Ale ten jednoduchý príbeh toho, ktorý na začiatku vedel viac než ostatní, využil to vo svoj vlastný prospech a zo štátnych peňazí a z kšeftov so štátom doteraz rozprávkovo bohatne, je tak ľahko zrozumiteľný, že aj pre voličov SMER-u, dokonca pre samotných poslancov SMER-u to musí byť prúser, ktorý vnútorne cítia.
Nie tak často sa stáva, že by som cítil tak ťažkú atmosféru v parlamente, ako je dnes, lebo tým slušným ľuďom, ktorí v SMER-e sú, je dnešok nepríjemný. Ja verím tomu, že predseda parlamentu Peter Pellegrini nečakal, že sa dostane tak skoro do tejto situácie, že on úprimne chcel zmeniť politickú kultúru v tomto parlamente. Dnes bol donútený k tomu, aby sa zaradil k svojmu predchodcovi a nemôže mu to byť príjemné. A je mi to úprimne ľúto. To, že tu nechal vystúpiť ministra vnútra, aby odsúdil podpredsedu najvyššieho zákonodarného orgánu tohto štátu voleného priamo občanmi, je drzosť a vrchol. (Potlesk.)
Tí, ktorí ma poznáte, viete, že ja som posledný, ktorý by išiel Jánovi Figeľovi zakladať fanklub. Ale určité pravidlá musia platiť. A pravidlá toho, že máme ctiť vôľu voličov, boli dodržané, keď sa pán Fico na začiatku tohto volebného ešte tváril za cukríka, jako on bude spolupracovať s opozíciou, jako on ku všetkému ľudí pustí a potom prišla tá dlhá, dlhá šnúra vytvárania komisií, stretávania sa pri riešení ja neviem čoho. Po troch rokoch sme zistili, že si z nás robí prdel. Koľkokrát sa stretla, prosím vás, komisia k zmene rokovacieho poriadku, ktorá tu je pravidelne je sľubovaná? Ani raz. Každý rok, keď sa zmrazujú platy, máme zo strany vedenia parlamentu prisľúbenú komisiu k zákonu o poslancoch a platoch verejných činiteľov. Koľkokrát sa stretla? Ani raz.
Zákon o nezlučiteľnosti funkcií, ústavný zákon, na ktorom sa zhodlo celé politické spektrum, zástupcovia všetkých strán. V momente, keď bola čo i len skulinka príležitosti, že by sa dostal do tejto sály, tak Paška zasiahol a povedal, že nie. Kto vtedy zatlačil na predstaviteľov SMER-u, že také niečo nemôže prejsť? A tí istí ľudia dotlačili Roberta Fica, tí istí ľudia dotlačili Petra Pellegriniho k tomu, že dnes vyvodzujú politickú zodpovednosť za vlastné zlyhanie na predsedovi opozičnej strany.
Obávam sa, páni kolegovia zo SMER-u, že toto vám neprejde, že toto vám jednoducho ľudia nezožerú, že to nedáte. Je možné, že Ján Figeľ bude odvolaný, je možné, že už do konca tohto volebného obdobia v zásade všetku prácu v parlamente budete musieť robiť sami, lebo všetky ostatné pozície volené z opozície už nebudú, ale ten príbeh, ktorý si ľudia budú hovoriť, bude ten, že niekto kradol, prišlo sa na to, ľudia na tom zahučali a smeráci v momente, keď mali povedať okej, sorry, tento náš kamarát šiahol každému jednému z vás do peňaženiek a niektorých z vás to stojí rodinné šťastie, niektorých z vás to stálo životy, tak nemali sme dostatok sebareflexie, alebo sme nemali na to priestor, lebo nás do toho naši mecenáši nepustili, aby sme boli schopní vyvodiť zodpovednosť voči sami sebe. To bude story dnešného večera.
A môže sa, samozrejme, potom naťahovať o tom, že či ten zákon, ktorý bol predložený do skráteného legislatívneho konania, je dobrý alebo nie, môžme sa baviť o tom, akým spôsobom tomu zabrániť do budúcnosti, je možné, že to registrované partnerstvo SMER-u a Juraja Širokého týmto skončí. Že Juraj Široký skončí vo svojej vile na Bahamách, že už bude mať dosť a že tak ako sa dlhé mesiace šepká o tom, že tá Širokého časť akcionárska v SMER-e slabne a už ju nemá kto držať a že aj kvôli tomu už Paška nie je predsedom parlamentu, možno je to naozaj pravda. Ale tá škvrna, ktorá ostane, ten príbeh, ktorý ostane v ušiach aj voličov SMER-u, podľa mňa môže byť začiatkom konca tejto strany. Lebo to už vám ľudia tak ľahko nedajú.
Ja si viem predstaviť, že opoziční lídri sa v dohľadnej dobe postavia na nejakú tribúnu, že budú hovoriť ľuďom, že už je toho dosť. Viem si predstaviť, že aj ľudia, ktorí dnes si nemôžu prísť na meno, v rámci toho, aby takéto procesy skončili, aby takéto veci sa jednoducho ukončili, na chvíľku na to zabudnú a budú sa rozprávať s ľuďmi, ako môžme posunúť Slovensko dopredu. Viem si to predstaviť.
Je otázne, či to bude stačiť, je otázne, či sa to stane, preto je dôležité, aby tie hlavné odkazy odzneli dnes. SMER ukázal svoju slabosť. Tam, kde zlyhal jednoznačne vo vzťahu s jedným zo svojich donorov, svojich sponzorov, svojich mecenášov, svojich akcionárov, nedokázal jednoducho priznať farbu, nepovedal, že to bola chyba, a začal štekať na druhú stranu barikády a využil svoju pozíciu moci a zbavil sa predsedu opozičnej strany.
Zajtra ráno budeme, páni kolegovia, pokračovať, možnože aj pozajtra, možnože aj budúci týždeň. Keď sme tu naposledy boli tri dni a dve noci, tak na tom zahučal predseda parlamentu. Aj keď sa zdá, ako sa zdalo v roku 2009, že niečo sa nedá, tak opitosť mocou a nutnosť robenia chýb, keď nekonáte vo verejnom záujme, spôsobia, že veci sa diať začnú.
Ďakujem. (Potlesk.)
