Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Ja si myslím, že súčasťou toho, aby sme vedeli vysvetliť, prečo je taký zákon dobré schváliť, je ukázať, ako by to mohlo vyzerať, keby platil. A nepôjdem teda tak zoširoka, ako kolegovia predo mnou, ale myslím si, že je, bolo by súčasťou dobrej štábnej kultúry parlamentu, ak by odpočet programového vyhlásenia vlády neprebiehal tak, ako ho modelujeme teraz v rozprave o návrhu zákona, ktorý by ho mal...
Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Ja si myslím, že súčasťou toho, aby sme vedeli vysvetliť, prečo je taký zákon dobré schváliť, je ukázať, ako by to mohlo vyzerať, keby platil. A nepôjdem teda tak zoširoka, ako kolegovia predo mnou, ale myslím si, že je, bolo by súčasťou dobrej štábnej kultúry parlamentu, ak by odpočet programového vyhlásenia vlády neprebiehal tak, ako ho modelujeme teraz v rozprave o návrhu zákona, ktorý by ho mal zaviesť, ale mal by prebiehať tak, že finálnym stretnutím parlamentu a vlády by malo byť to, že ministri si prídu obhájiť, čo spravili a parlament im povie, im ukáže palec aspoň k tomu: "berie na vedomie".
Napríklad v takom školstve by sme mohli povedať, že nepodarilo sa vám, čo ste si tam napísali, a chvalabohu. Pri mnohých otázkach naozaj to tak je. Lebo ak čítame vety, napríklad ako vláda bude pri prístupe k vzdelaniu zohľadňovať nielen ambície žiaka alebo študenta, ale aj jeho schopnosti a vytvorí také legislatívne podmienky, aby zriaďovatelia škôl alebo školy museli pri tvorbe plánu a výkonov zohľadňovať aj požiadavky trhu práce, tak to sme tu mali. Pán minister Čaplovič zaviedol neústavný strop na priemer, dosiahnutý priemer žiakov základnej školy, na základe ktorého mohli do smrti v podstate byť ochudobnení o možnosť študovať na gymnáziách. To bolo presne táto veta z programového vyhlásenia vlády. Pán Čaplovič ju splnil a Ústavný súd mu povedal e-e, nepôjde takto, nedá sa. Vrátil to naspäť a, chvalabohu, decká, okrem toho jedného roku, sa môžu dnes dostávať na gymnáziá podľa prijímacích pohovorov a nie podľa priemeru známok.
Takže tá diskusia podľa mňa nemá byť iba o tom, že či splnili, ale aj o celkovom kontexte, že čo si napísali, čo splnili a ako? Lebo častokrát vy, keď čítate vlastne programové vyhlásenie vlády, tak je to tak, že buď je to všeobecné, lebo tam nechceli dať nič záväzné, alebo je tam všeobecné, lebo tam nechceli napísať, čo chcú spraviť. A potom, keď si pozrieme napríklad v kapitole pre vysoké školstvo podporu vedy a výskumu a potom si pozrieme, koľko peňazí išlo do postavenia budov, v ktorých sa nesmie učiť, vedecko-technických parkov, kde je otázne teda, že či plníme programové vyhlásenie vlády alebo zadanie niekoho, kto chcel postaviť budovy, tak potom zrazu vidíme, že máme vágnu vetu v programovom vyhlásení vlády, potom nejaké veľké peniaze z eurofondov išli niekam, postavili sa budovy, v ktorých sa niekoľko rokov nesmie učiť a potom sa môžeme zamýšľať nad tým teda, že či plnia svoje programové vyhlásenie vlády alebo nie.
V školstve považuje vláda za rozhodujúce zabezpečenie výraznejšej úlohy a postavenia učiteľov všetkých stupňov škôl v spoločnosti, preto okrem odborného a sociálneho aspektu sa musí zvýrazniť aj ich celospoločenská pozícia, to jest politická, odborná a laická podpora učiteľskej profesie a, samozrejme, aj jej finančné ohodnotenie a zvýšenie spoločenského postavenia. Preto bude systémovo riešiť vláda zlepšenie odmeňovania pedagogických odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možností štátneho rozpočtu. Okej. Platy učiteľov a pedagogických zamestnancov rástli, nie moc, ale rástli. Ale ako si máme potom vysvetliť fakt, že keď toto bolo napísané v programovom vyhlásení vlády, tak v roku 2015 na konci roka povie minister školstva: "No do školstva môže ísť viacej peňazí, ale musíme presvedčiť, ale spoločnosť nás musí presvedčiť, že jej na tom záleží."? Tak, keď na tom záležalo vláde v roku 2012, tak by som čakal, že štyri roky (povedané s úsmevom) na tom bude makať a nieže sa nechá potom presviedčať o tom, že sa nechá presviedčať o tom, že sa musí nechať presvedčiť spoločnosťou. Veď to je trošku zvrátené, trošku zvrátené.
Vláda si dala za úlohu, že bude podporovať zvyšovanie kompetencií detí, žiakov a študentov s väzbou na vytváranie konkurencieschopnosti európskeho štandardu hodnotení napríklad PISA. No tak tu vláda zlyhala úplne, že dramaticky. Za posledné štyri roky, čo vidíme, je, že v hodnotení PISA sa prepadávame na konci rebríčkov. A s tým súvisia ďalšie veci, o ktorých, ja som to hovoril, keď sa schvaľovalo programové vyhlásenie a poviem to znovu. Mnohé z vecí, ktoré si táto vláda stanovila a chcela splniť, splniť nemohla, pretože je ideologicky ohnutý pohľad na vzdelávanie. A vidíme to v každom tom odstavci, ktorý som citoval, ktorý sa odvoláva na potreby trhu, že v časoch, keď sa trh dramaticky dokáže zmeniť za 15 rokov napríklad tým, že vznikne niečo ako shirt economy, že tu máme RBMB, že tu máme Uber, že tu máme proste firmy, v ktorých, biznis modely, je niečo, čo sme si pred piatimi alebo desiatimi rokmi vôbec nevedeli predstaviť. Tak ak chceme vychovávať deti pre potreby trhu, tak ich nevychováme k ničomu konkrétnemu, lebo trh sa nám dramaticky z roka na rok mení.
To, čo tu chýbalo - a hovoril som to vtedy a hovorím to znova - a na základe čoho zlyhali traja ministri školstva, je koncentrácia na dieťa. Pretože bez ohľadu na to, ako sa nám mení svet, deti sa nám v zásade rodia také isté, s tými istými potrebami, s tými istými senzitívnymi obdobiami, plus-mínus trojročné dieťa bude baviť plus-mínus toto, plus-mínus päťročné dieťa bude baviť plus-mínus toto. Vtedy sa potrebuje učiť chodiť, vtedy behať, vtedy čítať, vtedy počítať a vtedy sa potrebuje naučiť dávať zmysel tomu, čo robí. Toto máme stodvadsať rokov už rozvrhnuté v tabuľke, ktorú začala kresliť ešte kedysi dávno Mária Montessori, a to sa nemení. A ak by sme toto zapracovali do tých cieľov, ktoré si ministerstvo školstva dalo, že pozrieme sa na deti, odbočím teraz.
V Holandsku vláda predstavila nový model výučby na materských školách. A hádajte, komu ho dala pripomienkovať? Deťom na materských školách. Deti v rozmedzí tri až šesť rokov jazykom im prispôsobeným sa vyjadrovali k tomu, ako by škôlky mali vyzerať. Neviem, či je to piár stand alebo či naozaj už zašli tak ďaleko, ale o tomto to má byť. Budeme, budeme, pán minister školstva vymenuje ombudsmana pre učiteľov, ktorého s učiteľmi nijakým spôsobom nekonzultoval. Mení štátny plán vzdelávania bez toho, aby sa detí na školách pýtal, čo chcú počuť a čo chcú vedieť. Menia sa nám osnovy, všetci musia učiť rovnako bez toho, aby sme vedeli, o čo tým deckám vlastne na tých školách ide. A potom sa nesmieme diviť, že keď si pozrieme medzinárodné porovnávania, je iba jedna krajina, kde sú menej motivovaní a nešťastnejší žiaci, ako na Slovensku. Tipnite si, ktorá? V Rumunsku.
Takže nielenže, ja myslím, že čo sa ukazuje pri kapitole školstvo, nie je to, čo sa ukazuje pri mnohých iných. Pretože pri mnohých iných si dali ciele a možnože poohýbali realitu na to, aby ich dosiahli. To je zamestnanosť. Čo sa ukazuje pri kapitole školstva, je, že bola jednoducho zle napísaná, že vychádzala zo zlých predpokladov, podmieňovala úspechy zlými kritériami a tým pádom nemohli byť tie ciele dosiahnuté, že svet vo vzdelávaní sa nám hýbe jedným smerom a či už zoberieme naozaj že kovaného boľševika, ktorý začínal na tom ministerstve alebo neosocialistu, ktorý tam končí, tým, že sa orientujeme na spoločnosť, na trh práce, na zamestnávateľov, tak jednoducho nevieme modelovať vzdelávanie tak, aby to bolo v prospech jednak detí, jednak študentov, jednak rodičov a jednak učiteľov. Jednoducho to nastavenie je zlé.
Preto nepôjdem už viacej do detailu. Poviem len to, že okrem zákona o športe, ktorý je výrazným úspechom tejto vlády, sa v rezorte školstva prešľapovalo na mieste. Rezort školstva prišiel o významné kompetencie, ktoré predtým mal a už ich nemá. Napríklad presunom na VÚC-ky, kde jedna od druhej ukazuje, že či je kompetentná alebo nekompetentná rozhodovať napríklad o triedach na stredných školách. Ja vidím pána župana, kýva hlavou. Jeho župa je príkladom toho, že sa to dá. Máme župy, ktoré sú príkladom toho, že sa to nedá. A je otázne teda, či ten presun kompetencií bol šťastným krokom alebo nebol. A páni kolegovia tuto vpredu zase (povedané s úsmevom) vedia o tom druhom prípade svoje, že áno? No.
Takže prišli sme, rezort školstva prišiel o kompetencie, čo sa týka presunu školských úradov na ministerstvo vnútra. Tam uvidíme, čo to spraví. Prišiel o kompetencie, čo sa týka rozhodovania o stredných školách presunom na VÚC-ky. Tam už vidíme, čo sa deje. A mnohé veci, ktoré boli v programovom vyhlásení vlády napísané, naplnené neboli z jedného jednoduchého dôvodu, nebola kontinuita na ministerstve. Proste svet Dušana Čaploviča, svet Petra Pellegriniho a svet Juraja Draxlera sú často nezlučiteľné svety. A keď nevychádzame z jasne zadefinovaných cieľov, ktoré zodpovedajú tomu, ako sa vyvíja svet, ale vychádzame len z vágne zadefinovaného toho, že splníme požiadavky trhu, tak to potom takto aj dopadáva.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis