Ďakujem veľmi pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán minister, myslím si, že k tým kauzám, ktoré boli dôvodom na zvolanie tejto schôdze, už bolo povedané dosť a ja naozaj zrekapitulujem to najdôležitejšie.
Pán premiér povedal, že čo teda pán minister neurobil, čo mal urobiť, a čo urobil, čo nemal urobiť. A napriek tomu, že to má v odôvodnení zvolania tejto schôdze, je dobré si to zopakovať. A teda poďme pekne poporiadku.
V kauze MPC minister mal konať tam, kde dočiahne. On ako minister dočiahne po vedúcu pracovníčku priamo riadenej organizácie, to je riaditeľka MPC. Ak existujú papiere, na ktorých sú podpisy ľudí, na základe ktorých peniaze z MPC odtekajú na falošný účet, logicky sa nepozerám najprv na pracovné zmluvy, logicky sa nepozerám najprv na to, kde by som to mohol hodiť, logicky sa, pán minister, pozerám v prvom rade na to, kto tam je podpísaný. A ak konkrétni ľudia podpísaní pod konkrétnymi papiermi a krycími listami sú zodpovední za to, že peniaze odišli, buď najprv vyhodím týchto, alebo nevyhodím nikoho a čakám na vyšetrenie, či už orgánov činných v trestnom konaní, alebo internej kontroly. Ja netvrdím, že sa nerozbehli procesy. Ja tvrdím, že na začiatku bola zle vyhodnotená situácia a že bola vyvodená nespráva personálna zodpovednosť a že ten človek, ktorý sedí hore na balkóne, dnes nezamestnaný, bol vyhodený na základe nesprávneho rozhodnutia. A ak toto nesprávne rozhodnutie urobila riaditeľka MPC, ktorá sa priamo zodpovedá vám, a tá je stále na svojej stoličke, tak je to vaša zodpovednosť a je to dôvod na vaše odvolanie. To je prvá vec. (Potlesk.)
IUVENTA. Ktorí tu sedíte, tak viete, že o IUVENTE sa rozprávalo v tejto rokovacej sále od momentu, kedy bolo schválené ESO na ministerstve vnútra, že po týchto chodbách sa rozprávalo o tom, že keď náhodou budú chýbať peniaze, tak máme hore na Devíne zlaté vajíčko, ktoré keď sa predá (reakcia z pléna), á, hore na Slavíne zlaté vajíčko, ďakujem, ktoré keď sa predá, tak nám tie peniažky tú dieru vykryjú. A samozrejme, kým sa to rozpráva po chodbách, kým je to šepkačka, vrabce čvirikajú, tak všetci sú kľudní, až v momente, keď SaS-ka zvolá tlačovku, tak zrazu sa konkrétni ľudia aj v tejto sále začali rozčuľovať, zrazu konkrétni ľudia v tejto sále začali chodiť, že, chlapci, toto, tak to nemôže byť, veď tam majú predsa bývať milionári, a nie aby tam decká pestovali zemiaky. A potom dotlačení do rozhodnutia, pán minister vystúpil na svojej tlačovke a povedal, že IUVENTA sa predávať nebude. Čo ale nasledovalo neskôr.
Pán minister tvrdí, že v prvom kole rozhovorov nedostal konkrétny plán na ďalšie využitie IUVENTY. Ja sa pýtam, kto pozýval na tieto rozhovory? Koho pozýval na tieto rozhovory? Aké podmienky boli kladené pre ľudí, ktorí mali prísť s novým návrhom pre zužitkovanie IUVENTY? Boli pre všetkých uchádzačov tieto podmienky rovné už v tom prvom kole? A všetci dnes vieme, že neboli, že pán minister sa rozprával len s niekým, len s tými, koho si pozval, a hneď bol nakoniec spokojný. To vieme.
Pán minister dal prísľub, že Mičurin v lete bude otvorený. Jediné, čo Mičurin v lete bol, že bol vyschnutý. Boli tam dané podmienky na prevádzku kúpaliska, ktoré nikto nemohol splniť, a údajná víťazka súťaže, ktorá sa v momente, keď sa dozvedela, že to vyhrala, sa vzdala, tiež nebudí úplne dôveryhodné, á, dôveru u ľudí, ktorí proces sledujú. Ja voči danej dáme naozaj nič nemám a dokonca jej neberem žiadne zásluhy napríklad, čo sa týka boja za práva zvierat. Ale ten proces je minimálne, minimálne podozrivý, ktorý tam prebehol. Že niekto sa prihlási, že ja to kúpalisko chcem prevádzkovať, a v momente, keď zistí, že to vyhral, tak povie, už nechcem. To je divné.
My sa potom s Hlinom musíme kúpať pred ministerstvom školstva v nafúknutom bazéne. No a... Aby sme na to upozornili.
No a teda to bolo to prvé kolo, a keďže pán minister bol nespokojný, tak vyhlásil druhé. A človek by si povedal, že druhé kolo bude akože už klasika a transparentné. To znamená, pán minister povie, máme tu ix miestností, ix chodieb, telocvičňu a amfiteáter, ktoré majú takéto parametre, toto treba opraviť, toto treba doplniť, tu stojí elektrika toľko, tu sa takto kúri, tu sa takto dostanete, prístupovú cestu, bohužiaľ, nemáme, lebo sme nedali vecné bremeno. Ale to nie je jeho zodpovednosť, to pokafral niekto pred ním. Toto by mal povedať a dať na papier. A povedať, okej, ktorí s týmto viete žiť a využiť to, prosím, pošlite mi projekt. Kto si to chcete pozrieť, ja vás tade prevediem. V prípade, že mi pošlete projekty, tak tu je zástupca školstva, kultúry, samosprávy, občianskej verejnosti v jednej komisii, tento človek, každý jeden z nich má za sebou nejakú históriu, a títo ľudia rozhodnú o tom, že ten projekt je super, fasa a tie deti tam na základe vášho projektu pustíme. A prosím vás, na adresu
kami@minedu.sk mi posielajte do tohto dátumu projekty, do tohto dátumu komisia rozhodne, v tomto dátume povie, kto to bude mať, a do tohto dátumu tam budeme mať deti nasťahované.
Čo spravil minister? Postavil sa na tlačovku a povedal: "Pošlite mi, prosím vás, projekty toť na tú adresu."
Ja keby som bol majster sveta v práci s mládežou, kým neviem, ako sa do tej budovy dostanem, koľko tam má miestností, či sa tam kúri, či je tam elektrika, či tam treba niečo opraviť, neviem povedať, ako ju budem využívať. Keď neviem, dokedy to mám poslať, neviem, či spĺňam termín, alebo nie. Keď neviem, kto o tom bude rozhodovať, tak neviem, či to posielam naozaj tam nejakej mame Kami, ktorá o tom rozhodne, alebo o tom bude niekto kvalifikovane rozhodovať. A toto je ďalšie, úplne dokázateľné zlyhanie ministra školstva, ktoré pán premiér zjavne nevidel, lebo sa pýtal, načo sme to zvolali.
Takže pri MPC-ečku mal konať, a nekonal, čo sa týka odvolania riaditeľky, pri IUVENTE konal, a nemal konať tak, ako konal, lebo mal najprv dať podmienky, termíny a menovať komisiu, ktorá bude rozhodovať. A pri všetkých ostatných veciach, čo sa týkajú personálneho riadenia, nemusím už opakovať to, čo hovoril pán minister, bývalý minister Fronc.
To znamená, čo sa týka troch oblastí, na základe ktorých sme zvolali túto schôdzu, tak je legitímne poukazovať na nekompetentné riadenie rezortu. Ale pán premiér to rozšíril, pán premiér povedal, všetci sú spokojní, nikto sa nesťažuje. Zástupcovia stavovských organizácií sú spokojní s prácou ministerstva školstva za posledné štyri roky, tak sa na to, prosím, pozrime. Mám tu stanovisko Slovenskej komory učiteľov k spoločenskému a ekonomickému postaveniu pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve. Tak sa poďme pozreť na tú chválu, ktorú, ktorú teda žne ministerstvo školstva za posledné tri roky.
- Podmienky na získavanie kreditov a ohodnotenie učiteľov sa zhoršili. Zaviedlo sa právo veta pre zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa, čo učitelia a pedagogickí zamestnanci vnímajú negatívne.
- Nedošlo k žiadnemu posunu v ochrane práv učiteľov.
- Platy pedagogických zamestnancov v Slovenskej republike výrazne zaostávajú za krajinami V4.
- Mzda učiteľa sa neodvíja od trhových pravidiel a kvalitní učitelia nie sú ohodnocovaní.
- Nemáme profesijné štandardy, po ktorých učitelia dlhodobo volajú a ktoré by pomohli zorientovať sa v tom, ktorý učiteľ je dobrý a má mať viac peňazí a ktorý je zlý a nemá mať viac peňazí.
- Nárast platov učiteľov za odpracované roky je tiež niečo, čo učitelia v tejto komore vnímajú negatívne. Pri odmeňovaní v školstve dochádza k mnohým nespravodlivostiam.
- Vláda dlhodobo zavádza učiteľov aj celú verejnosť a neplní sľuby, ktoré dáva. Odmeňovanie učiteľov závisí len a len od priorít vlády pri tvorbe štátneho rozpočtu, to je len konštatované, a zhrnutie je, za posledné tri roky sa postavenie učiteľa výrazne zhoršilo z hľadiska jeho práv a možností získavania kreditov. Neustále poukazovanie na platy učiteľov a ich zvyšovanie, ktoré v zásade len kopíruje nárast platov v celom národnom hospodárstve, negatívne vplýva na obraz učiteľov, obraz verejnosti. Skutočné ekonomické postavenie učiteľov zostáva približne na rovnakej úrovni.
- Vláda nedokázala za tri roky vypracovať víziu a stratégiu rozvoja školstva, neplní svoje záväzky a nepodniká účinné kroky, aby zastavila klesajúci trend výsledkov našich žiakov v medzinárodných meraniach.
Toľko za učiteľov.
Potom je tu spoločné vyhlásenie pána Mičietu, rektora Univerzity Komenského, pána Masaryka, dekana Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, a pána Hubača, predsedu Slovenskej akademickej spoločnosti. Nebudem ho čítať, ale poviem len výstižný názov: "Ako umierajú univerzity?" Neznie ako pochvala. Neviem ako vy, ale ja to ako pochvalu nevnímam.
Celý ten článok, ktorý si môžte nájsť na internete, je ostrou kritikou toho, akým spôsobom sa vyvíja vysokoškolské prostredie na Slovensku, a títo ľudia, zástupcovia akademickej pôdy jednoznačne tiež konštatujú, že situácia vo vysokom školstve a vo vede nie je dobrá.
Na Slovensku dlhodobo pôsobia poprední odborníci, ktorí už od pádu prvého ministra tejto vlády pána Čaploviča hovoria o tom, že ak sa nezbadáme, ak neotočíme kormidlo v školstve, tak nie sme schopní pripraviť budúce generácie na svet, ktorý má prísť.
A tuto trošku odbočím a musím povedať, že od pána Čaploviča som v zásade nič dobré nečakal, lebo teda poznáme sa, vieme, aké má názory, takisto čo sa týka jeho, jeho chápania sveta, tak už je trošku preddefinované proste históriou, v ktorej vyrástol, a tým pádom to konzervovanie starého sveta, ktorý už nikdy existovať nebude, a existoval, keď pán Čaplovič bol mladý, bolo z mojej strany vnímané ako nutné, pretože tak rozmýšľa a tak si myslí, že robí najlepšie.
Čo ma ale mrzí, čo ma ale mrzí, je, že ten trend ostal. Že školstvo aj pod vedením dvoch mladých ministrov školstva sa neobrátilo k tomu, aby sa pripravovalo na budúcnosť, ale stále rieši iba čiastkové, čiastkové, malé veci a až dnes vlastne pred, pred koncom volebného obdobia počúvame o nejakej potrebe prierezovej diskusie o tom, ako má školstvo po voľbách vyzerať.
Slovensko potrebuje otočiť kormidlo, pretože všetko, čo sa na úrovni základných škôl teraz dialo a čo sa ale deje aj na úrovni stredného a odborného vzdelávania, povedzme si otvorene, duálne vzdelávanie zlyhalo, tak ako sme si predstavovali, že by malo vyzerať, školy sa doň nehlásia, nie je záujem, a tým, že zriaďovatelia týchto škôl častokrát uprednostnia svojich vlastných učiteľov a majstrov pred tým, aby spolupracovali s nejakými ďalšími firmami, jednoducho to, čo ste čakali, pán minister, od duálneho školstva, sa nedeje, napriek tomu, že ho minister, že ho prime minister, premiér tejto, tejto vlády tak chváli, duálne školstvo je na zlomku tej kapacity, ktorú si ministerstvo školstva predstavovalo, že bude dosahovať, a podľa mňa nemá dôvod stúpať. Pretože jednoducho tie podmienky sú nastavené tak, že jednak zapojenie sa do duálneho systému vzdelávania stojí konkrétne školy krátenie normatívov a jednak sme zistili, že zriaďovateľom týchto škôl sú stále bližší ich vlastní kmeňoví zamestnanci ako spolupráca s firmou, ktorá je im diktovaná cez legislatívu.
Takisto na základných školách, pán premiér dneska povedal, že konečne sme sa dočkali roku, že na začiatku nechýbala väčšina učebníc. To povedal (zasmiatie sa rečníka) premiér druhej Ficovej vlády o reforme, ktorá mala dobehnúť u nás na konci prvej Ficovej vlády. To bola reforma pána Mikolaja, reforma prvého Ficovho ministra školstva. Nepovedal v tej istej vete, že nám tu vyrástla generácia detí bez učebníc kvôli pokazenej reforme, ktorú robil jeho prvý minister školstva v prvej Ficovej vláde. Nepovedal, že táto plošná reforma bola dogabaná od úplného začiatku a že jej následky budeme niesť ďalšie desiatky rokov, lebo sme tu mali generáciu detí, ktorá vyrastala na prefocovaných papieroch a učebniciach a na tom, že sme si my učitelia, ja som vtedy učil za Mikolaja, keď sme sa museli pred každou hodinou pripravovať z Wikipédie, lebo sme nemali knižku, z ktorej by sme mohli učiť. To premiér Fico dneska nepovedal. Ale povedal, dnes konečne po desiatich rokoch máme ročník detí, ktorým nechýbali učebnice. No, bohatstvo! To je fakt bohovské víťazstvo, že sme po šiestich rokoch konečne dobehli niečo, čo sme mali mať hotové v roku 2010! A ešte sa tým budeme chváliť.
V slovenskom školstve nemáme byť na čo hrdí, môžme byť hrdí na učiteľov, ktorí v podmienkach, v ktorých musia pracovať, dokážu stále vzdelávať deti. Môžme byť hrdí na výnimočných zriaďovateľov a riaditeľov škôl, ktorí napriek tomu, že častokrát majú veľmi ťažké podmienky, dokážu z niektorých škôl spraviť výnimočné pracoviská, kde sa deti chodia rady učiť. Na to hrdí môžme byť.
Ale nemôžme byť hrdí ani na jedného z ministrov školstva, ktoré za posledné štyri roky na tom rezorte sedeli. A tým, že Juraj Draxler je posledným v rade, pri tom všetkom, čo som práve teraz povedal, je úplne opodstatnený návrh na jeho odvolanie a ja preto dúfam, že zaň budete hlasovať.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
