Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegovia, kolegyne, pán navrhovateľ, pán spravodajca, pán minister, mňa mrzí, že sme sa dostali do takej určitej vytáčky a že sme odišli od nejakého merita veci k takým osobným veciam nie vždy celkom korektným a pravdivým. Ja sa v tejto chvíli modlím, aby nám Boh dal pokoj, aby sme mohli rozprávať k veci.
Takže prvá vec, oceňujem, že pán minister tu sedí dnes a že počúva, aj keď možno je to...
Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegovia, kolegyne, pán navrhovateľ, pán spravodajca, pán minister, mňa mrzí, že sme sa dostali do takej určitej vytáčky a že sme odišli od nejakého merita veci k takým osobným veciam nie vždy celkom korektným a pravdivým. Ja sa v tejto chvíli modlím, aby nám Boh dal pokoj, aby sme mohli rozprávať k veci.
Takže prvá vec, oceňujem, že pán minister tu sedí dnes a že počúva, aj keď možno je to pre neho náročné počúvať a že možno o tých veciach rozprávať, aj keď možno sa vo viacerých veciach nezhodneme.
V poslednej dobe tá učiteľská téma dosť rezonovala. A teda aj tá téma školstva. A mnohí učitelia, s ktorými som hovoril, tak hovorili povedz toto alebo povedz tamto. Aj teraz, keď som sledoval rozpravu, tak mnohí či cez rôzne sociálne siete, alebo priamo do mojej schránky poslaneckej, posielali reakcie. Priamo sledujú túto rozpravu, takže by som teraz možno chcel hovoriť aj ako učiteľ.
Chcem povedať, že hoci som poslancom nejaké tie mesiace, tak 15 rokov som učiteľom a stále ešte učím na drobnučký úväzok. Aj teraz v pondelok ráno som učil. A je to možno naozaj dôležité, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch. O konkrétnych ľuďoch, ktorí vykonávajú svoju prácu. A že nehovoríme len o nejakých makroveciach, o nejakých štátnych programoch, o nejakom neosobnom školstve. Že sú to deti, mládež, učitelia. A chcel by som to vrátiť na túto rovinu.
Hneď na začiatku zareagujem, už som to hovoril viackrát ako učiteľ, vec, ktorá sa ma dotkla ako učiteľa, že keď sa hovorilo aj v rámci štrajku o tom, že učitelia majú viac ako 800 eur hrubého, tak ja chcem povedať za seba teraz ako učiteľ, že som mal 643 eur hrubého, čo bolo asi 500 čistého po pätnástich rokoch praxe pri plnom úväzku od januára 2012 na mojom platovom dekréte. Aby som mohol povedať aj za tých učiteľov, pre ktorých toto je bežný plat učiteľa na strednej škole.
Možno je to tým, že sme neštátna cirkevná škola a že tie sú menej financované a nezostane nám na nejaké osobné ohodnotenie alebo na nejaké veľké odmeny, ale toto bol teda môj štandardný plat. Nechcem tu ďalej hovoriť o nejakých svojich osobných veciach. To bolo na úvod, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch, o konkrétnych ľuďoch, ku ktorým sa rátam teda aj ja. Nehovoriac o tom, že som okrem toho rodič troch školopovinných detí a jedna dcéra je v materskej škôlke, takže sa ma to bytostne dotýka ako otca.
No a teraz poďme teda k tým systémovým veciam. A konkrétnym veciam. Takže, ja som si dnes znova vytlačil časť programu, programového vyhlásenia vlády a tú časť s názvom Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra. Špeciálne je zaujímavý ten všeobecný úvod, pretože to je to, podľa čoho sa za tých osem mesiacov malo postupovať, bolo to tu schválené v Národnej rade. Mali sme o tom debatu.
Skúsim niekoľko, niekoľko možno poznámok, tak ako je tento dokument zostavený. Hneď prvá veta hovorí o tom, že výchova a vzdelávanie je základný pilier ekonomiky. Myslím, že to dobre naznačil aj pán poslanec Beblavý v úvode, keď hovoril o tom, že tak ako sa môžu rozsypať iné odvetvia štátu ako nejaká infraštruktúra, uvádzal príklad konkrétne Ruska, tak sa môžu rozsypať aj odvetvia, ktoré sú možno menej viditeľné, ale má to dopad rovnaký, podobný alebo niekedy aj väčší. A ja súhlasím s touto vetou z programového vyhlásenia vlády, že my potrebujeme investovať do výchovy a vzdelávania aj z dôvodu ekonomického. A ja to troška aj vysvetlím bližšie.
V ďalšom odseku programového vyhlásenia vlády je veta, že konkurencieschopnosť Slovenska je závislá od konkurencieschopných ľudí, ktorí sú vzdelaní, zruční, tvoriví a adaptabilní. Niečo o tom hovoril aj pán poslanec Poliačik. A ja by som chcel poukázať na tú konkurencieschopnosť a na jeden problém, ktorý si myslím, že bol dobrý, aby si vzal do pozornosti pán minister,
Ja som sa zamýšľal ešte predtým, ako som sa stal poslancom Národnej rady ako učiteľ o tom, že aké máme my ako učitelia vlastne možnosti a obmedzenia, keď formujeme mladú generáciu. A uvedomil som si s prekvapením jednu vec, že vlastne typický učiteľ je vlastne, keď to tak zjednoduším, typický zamestnanec, povedzme zamestnanec štátu so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená, má určité pracovné miesto, relatívne garantované, s nejakým pomerne jasným pracovným rozvrhom, aj rozvrhom hodín napríklad. Takisto s určitým garantovaným, aj keď nie vysokým platom. A má teda mentalitu zamestnanca. Ale fakt je taký, že to, čo potrebujeme v tejto krajine, sú ľudia, ktorí majú, tak ako to hovoril Martin Poliačik, mentalitu ľudí ktorí sa vedia postarať o seba, ktorí vedia podnikať.
Mnohí z vás takú mentalitu máte. A viete, o čom to je. A som rád, že ste aj tu v parlamente. A predstavte si, že ak budeme naozaj tlačiť školstvo do takého štátneho modelu, úplne prirodzene, bez ohľadu na to, že budú predmety ako základy podnikania alebo neviem aké ďalšie, tak ten učiteľ najviac formuje tie deti a mládež tým svojím postojom. Tým svojím pohľadom na život.
Takže bolo by dobré upriamiť možno pozornosť týmto smerom. A pracovať, pracovať na tejto zmene mentality, čo je veľmi náročné. Preto dávam do pozornosti, že bolo by dobré myslieť aj na to, že súkromné školy, s ktorými sa spája to nie moc obľúbené z vašej strany slovko biznis, vlastne môžeme byť radi, že ich v systéme máme. A myslím, že my radi sme, ale práve naopak, podporiť ich, a podporuje aj ten súkromný prvok ten biznis prvok v takej tej konštruktívnej forme, aby učitelia vedeli aj takýmto spôsobom alebo aj celé školy poukazovať študentom na takéto nastavenie. Pretože, to je vhodné pre dnešnú spoločnosť, ktorá je trhová.
Moja predstava je, že by malo byť úplne normálne, spontánne, vlastné mladému človeku, ktorý končí povedzme strednú školu, maturuje, že má už predstavu, ako sa uchytí na trhu, čo by chcel robiť, má chuť podnikať. Bohužiaľ, tá mentalita učiteľov ako zamestnancov sa úplne bežne prenáša, nie je to síce jediný zdroj, ale dosť významný, prenáša do študentov, ktorí aj po absolvovaní vysokej školy, mnohí z nich sú proste len typickými zamestnancami, ktorí hľadajú miesto. Ponúknite mi miesto, ponúknite mi plat, a keď nie, úrad práce. (Potlesk.) Toto je drahé.
A hovorím to, aj ľudia vám poviem, ja nemám mentalitu podnikateľa. Ja mám mentalitu toho zamestnanca. Ja som to 15 rokov robil po škole. Bol som dva mesiace nezamestnaný, lebo zamestnávali až od septembra. Ja som skončil v júni. Ale, ak to nezmeníme, tak môžeme meniť rôzne veci a toto tam stále bude.
Ak hovoríme o konkurencieschopnosti pri učiteľoch, ale aj pri školách, tak tu nezabezpečí rozhodovanie úradníkov, a, bohužiaľ, ani nízke platy. Ja poznám veľa ľudí podnikateľov, ktorí majú zarobené. Sú úspešní v živote. A veľmi radi by odovzdávali svoje skúsenosti mladým ľuďom povedzme aj ako učitelia, ale nemôžu, alebo podľa mňa nemali by robiť to ako charitu.
Znova, už tu zaznelo, že veľakrát je v školách mnoho nezaplatenej práce. Ono je to asi aj v iných odvetviach. Aj lekár veľakrát robí viac, ako je je v popise jeho práce. Mnohí ďalší to robia, viac, ako je v popise ich práce. Aj mnohí úradníci napríklad. Ale, ak chceme pritiahnuť ľudí, tak je potrebné ukázať nejaký spôsob ohodnotenia toho, že máme o to záujem, je to veľmi dôležité, je to kľúčové, či už aj finančným ohodnotením, alebo nejak inak.
Toto nie je vina učiteľov, že sú to typickí zamestnanci. To je v nastavení systému a štátu. Vraciam sa späť k programovému vyhláseniu vlády k 5. ods., skúsim ho prečítať celý. Sú to dve vety: "V školstve považuje vláda za rozhodujúce zabezpečenie výraznejšej úlohy a postavenia učiteľov všetkých stupňov škôl v spoločnosti. Preto okrem odborného a sociálneho aspektu sa musí zvýrazniť aj ich celospoločenská pozícia, to jest politická, odborná a laická podpora učiteľskej profesie a, samozrejme, aj jej finančné ohodnotenie a zvýšenie spoločenského postavenia. Preto bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možnosti štátneho rozpočtu."
Som sa už na to pýtal v jednej faktickej poznámke. A ja som nemal na mysli tie kredity. Viete, ja vám poviem úprimne, že ja, keď som počul o tom vzdelávaní a o tých kreditoch, ja som si povedal od začiatku, že to budem ignorovať. Pozor, nie vzdelávanie, ale tie kredity.
Ja vám poviem úprimne, vždy som bol schopný popri učiteľskom zamestnaní v pohode uživiť svoju rodinu. Skromne, ale v pohode. A nepotreboval som sa hrať na kredity. Potreboval som sa vzdelávať. To bola moja nevyhnutná potreba. A zúčastnil som sa dobrovoľne mnohých a zúčastňujem dobrovoľne mnohých nejakých vyučovaní alebo workshopov, ktoré mi pomáhajú. Ale podľa mňa hodnotenie kvality sa nemôže myslieť len tým, že sa nastaví nejaké zbieranie bodov. Je to také socialistické. Možno je to v niečom aj dobré, ale vieme, že to sa dá ľahko obísť.
Podľa mňa to nie je ľahká úloha. Ale treba porozmýšľať nad tým, ako dokážeme ohodnotiť, že toto je kvalitný učiteľ, ktorý si zaslúži, vymyslím si, tristo eur osobné ohodnotenie. A potom to môže ísť dopredu. Nie je to ľahké, ale toto je podľa mňa cesta. Nielen stanoviť nejaké kredity, ktoré sa nazbierajú, lebo si absolvoval toľko a toľko prednášok, toľko a toľko školení, tak si lepší učiteľ. Lepší učiteľ je podľa jeho práce, podľa jeho výsledkov. Nie podľa nejakých pečiatok v nejakom zošite.
Čiže bol by som rád, keby, keby toto bolo nejak predstavené, že ako to bude fungovať. A aby to fungovalo. Aby sa jasne stanovila, aká je kvalita alebo čo je kvalita, ktorú chceme.
Ďalší odsek, hneď nasledujúci hovorí takú dôležitú vec: "Vláda si uvedomuje že nevyhnutným predpokladom ďalšieho rozvoja školstva bude tiež obnova disciplíny na základných a stredných školách založenej na prirodzenom vzore a autorite, ako aj v skvalitnení prípravy budúcich učiteľov a odborných zamestnancov na vysokých školách."
Viete, to je dôležitá vec, ale keď tam napíšete, že na prirodzenom vzore a autorite, to sa dá ako zariadiť, že tam budú takí učitelia? No odporúčam, aby sa na to pozeralo už pri príprave učiteľov. Dnes, čo sa týka pedagogických fakúlt, mal som česť s mnohými praktikantmi ako učiteľ v praxi, s ktorými som teda tak prižmúril oči alebo aspoň jedno oko, a som sa snažil tak milosrdne, citlivo naznačiť, že sú aj iné zamestnania, kde sa dá, kde sa človek môže uživiť, a bolo by fajn, pretože bolo jasné, že tí ľudia nezvládali, a nemali ten dar, nemali ten talent. Každý má dar a talent na niečo iné.
Čiže ak to chceme zabezpečiť, v tom prípade musíme úplne jasne nastaviť, ale veľmi konkrétne a prakticky, nielen to deklarovať, aby za učiteľov išli ľudia, ktorí majú dar učiť, ktorí majú tú prirodzenú autoritu. A zároveň je podporovať. A nie ubíjať tým, že učiteľ nemá skoro žiadne práva, ale má strašne veľa povinností. A ešte navyše, úradníci, inšpekcia, už to tu bolo spomínané, stále na toho učiteľa nejakým spôsobom tlačia.
Ja vám poviem, že keď som počul slovo inšpekcia, metodici a proste nejaké takéto úradnícke ministerstvo, tak vždycky som si predstavil: jéminenky, to budú zase problémy, to zas bude len niečo také ako keby, čo ma, čo ma zaťaží, a nie predstava, že, fíha, príde niekto, kto mi pomôže a bude sa mi lepšie pracovať a pomôže to našej škole. Hoci, samozrejme, je to možno pocitová vec a mnohokrát to aj pomôže, ale to nastavenie asi nie je celkom najideálnejšie.
Potom je tam jeden odsek, ktorý by som teda chcel. Ja sa, ja sa k tomu programovému vyhláseniu vraciam preto, lebo, lebo sa po tých 8 mesiacoch zhruba, môžme teda urobiť taký malý odpočet, keďže hovoríme o tej téme, tak sa k tomu vraciam. Je tam jedna veta v ďalšom odseku, ktorá teda ma úplne zaskočila: "V rámci daných možností bude zvyšovaný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu so zameraním na posilnenie školstva, vedy a výskumu, s cieľom zvýšenia ich kvality a efektivity." Ja sa ospravedlním, ja som si to v tom prvom alebo pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády nevšimol, ale táto veta je úžasná. To je tak alibistická veta, tak o ničom veta, že si ani neviem predstaviť, ako by sa dalo vyhodnotiť, že toto, že s týmto sa niečo urobilo, resp. je tam hneď zamontované, že s tým sa nič nedá urobiť, takže by som privítal aj tú rozpracovanejšiu konkrétnu vec, ktorá už vraj na výbore sa teda preberala.
Ďalšia vec je, v ďalšom odseku, tým už skončím s programovým vyhlásením vlády, je výraz, aby vzdelávanie nebolo len výhodným biznisom z peňazí daňových poplatníkov. O tom sme tu viedli spor. Ja osobne si myslím, že biznis do školstva patrí. My sme sa tu preli už prednedávnom v rozprave o tom, že či zdravie má byť biznis. Nemyslím si, že zdravie má byť biznis, ale zdravotná starostlivosť môže mať nejakú biznis súčasť. A takisto aj školstvo. Myslím si, že vniesť do toho biznis je dobré. Keď sme teraz rozprávali o tých centrách voľného času, boli tu prednesené konkrétne údaje z konkrétnych miest, obcí, tak si uvedomme, že biznis je niečo, čo ľudí zamestnáva. Ak to centrum voľného času fungovalo, tak tam zamestnávalo ľudí. Ja poznám veľa ľudí, ktorí sú zamestnaní v tých centrách voľného času. Jasné, že sa dá zneužívať všeličo možné. Vieme, že hlavne príjmy zo štátneho rozpočtu sa veľmi radi, veľmi radi ľudia ich zneužívajú. Ale ak to utneme alebo u niektorých a u mnohých tých centier to zrušíme, tak mnohí ľudia, ktorí nič nepodvádzali, chceli pracovať s deťmi a chceli to mať ako svoje zamestnanie, prídu o prácu. Okrem ich osobného problému to znamená aj problém pre štátny rozpočet. A tie peniaze, ktoré boli využívané v tých konkrétnych centrách, tak sa roztratia niekde v obecných rozpočtoch a nie som si istý, či za jedno stratené miesto v nejakom zrušenom centre voľného času automaticky vyprodukujeme na úrovni samosprávy nejaké iné, iné pracovné miesto. Čiže si myslím, že to má dopad na nezamestnanosť. Už sme o tom hovorili aj v rozprave o dani z príjmu, o štátnom rozpočte, že proste, ak chceme byť sociálni, štedrí, podporovať školstvo, zdravotníctvo, čo sú veci platené zo spoločných peňazí daňových poplatníkov, tak musíme ten biznis podporovať. A on patrí aj do toho školstva, aj do toho zdravotníctva. V rozumnej miere, o ktorej môžme debatovať, aby bola zdravá, aby nebola, nebola zneužívaná. Bohužiaľ, ale sú tu veci, aj dnes sme tu videli veci, nebudem ich opakovať, ktoré hovoria o tom, že všelikde inde, to až tak vládu netrápi, že sa odlievajú rôzne milióny a robia sa všelijaké biznisy pre všelijaké firmy, ktoré by teda, ktoré by teda tiež mohli byť označené ako nevýhodný biznis, ale na rozdiel od tohto biznisu neprinášajú úžitok pre deti a mládež, ale len pre nejakých konkrétnych finančných žralokov alebo finančné skupiny.
Ďalšiu vec, ktorú by som chcel teda vyjsť, okrem toho dokumentu hodnotenia programového vyhlásenia vlády, je vyjadrenie petičného výboru, kde sú zastúpení vlastne zástupcovia rodičov, potom Združenia katolíckych škôl Slovenska a Asociácie súkromných škôl a školských zariadení. Oni zajtra prídu do parlamentu, budete mať môcť sa s nimi porozprávať o ich postojoch. Ja by som chcel prečítať stručný, stručné vyjadrenie, ktoré zaslali a ktoré myslím, že patrí do tejto debaty.
"Najnovšie prijaté novely zákonov týkajúce sa školstva zásadne a negatívne menia fungovanie základných škôl, stredných škôl a školských zariadení. Sme vážne znepokojení stavom, vývojom a financovaním vzdelávania na Slovensku. Práca učiteľov je hlboko nedocenená, školy sú existenčne ohrozené, finančné prostriedky určené na vzdelávanie a mimoškolskú činnosť sa presúvajú a používajú na celkom iné účely. Rodičia alebo študenti, ktorí sa chcú slobodne rozhodnúť o svojej vzdelávacej ceste, strácajú možnosť voľby. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zaručené Ústavou Slovenskej republiky sú vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu ohrozované. Zodpovednosť za vzdelanie a uplatnenie sa legislatívne presúva zo samotných žiakov a ich rodičov na samosprávy. Deti sa stávajú rukojemníkmi štátu, ktorý bude rozhodovať o tom, aké vzdelanie, v akej škole si vyberú." Je tu potom naznačená ich iniciatíva alebo ambícia vyzbierať 100 000 podpisov od občanov Slovenskej republiky, ktorým na slovenskom školstve záleží, a potom požiadať teda oficiálnou cestou poslancov Národnej rady, aby sa touto situáciou zaoberali, aby zmenili spôsob financovania školstva.
Pokračujem z tohto dokumentu: "V záujme zachovania a zvýšenia kvality vzdelávania a výchovy na Slovensku a s cieľom dosiahnuť, aby každé dieťa a občan Slovenskej republiky mal prístup k vzdelaniu na všetkých druhoch a typoch škôl a školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa, sme spustili túto petíciu, nazvanú "Petícia za spravodlivé, hospodárne a nediskriminačné financovanie slovenského školstva" a žiadame vás, našich zákonodarných zástupcov, aby boli:
1. prijaté také zákony, ktoré zabezpečia pre všetkých zamestnancov v školstve adekvátne navýšenie miest zodpovedajúce náročnosti a významu ich povolania;
2. aby boli odstránené zo školskej legislatívy ustanovenia, ktoré umožňujú odlišné zaobchádzanie s neverejnými školami a školskými zariadeniami v porovnaní s verejnými;
3. aby boli samosprávy miest a obcí legislatívne zaviazané povinnosťou rovnakým spôsobom, spravodlivo, transparentne a adresne financovať všetky školy a školské zariadenia v rámci Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom."
Hovoria o tom teda, že zajtra na záver, že zajtra doobeda o 10.00 prídu do Národnej rady a chcú teda s nami o tom hovoriť ako s poslancami, tak vás, kolegovia, srdečne pozývam, aby sme ich prijali, aby sme s nimi hovorili podľa svojich možností.
Toto je druhá vec, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá a to je pomer štátnych a neštátnych škôl teda cirkevných a súkromných. Viete, zdá sa mi, že mnohí z nás, i keď viem, že aj pán minister, pokladáme za štandard a za normálku štátne školy a taká alternatíva, určitá exotika sú školy cirkevné a súkromné. Viete, ja si myslím, že to spokojne môže byť aj naopak. Kto povedal, že štát musí mať, musí mať školy v rukách? Štát má dozerať na to. (Reakcia v pléne.) Verejné. Ďakujem. Ja ešte použijem tú starú terminológiu. Dobre. Verejné, že musia byť takéto a že to nemôže byť, že to nemôže byť naopak. To právo patrí rodičom. Rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí a majú si, majú si právo slobodne vybrať. Štát má dozerať na to, aby táto možnosť tu bola, aby bola koordinovaná, aby bola nejaká zmysluplná, ale nie je to právo štátu, je to právo rodičov. Ak rodičia žiadajú, že chcú mať školy cirkevné, súkromné a chcú tam dať deti, tak toto je prvoradé, na čo treba brať ohľad. Nehovoriac o tom, že štát v skutočnosti je len spoločenstvom občanov a má len tie peniaze, ktoré od nich vyberie, to znamená, že treba na nich brať ohľad na týchto občanov, rodičov, ktorých deti sú, deti sú vlastne žiakmi škôl.
Troška sa ešte dáme do tej, do tej ekonomickej stránky, pretože, si myslím, že to súvisí aj s tým, s tým neverejným charakterom, súkromným charakterom školstva. Pán, pán Blaha nie je tu teraz, hovoril pri rozprave, pri niektorých tých ekonomických zákonoch o tom, uvádzal taký príklad, kde štát musí zasiahnuť, lebo IT-čkár má neviem aký plat a zdravotná sestra a učiteľ majú nízky plat. Viete, ja som ho vtedy pozeral na monitore a nemohol som pribehnúť a dať si faktickú a možno to bolo lepšie, lebo by som asi bol moc emocionálny. Veď práve preto je problém s financovaním tých sestier a tých učiteľov, pretože je to v štátnych rukách. Ja som presvedčený o tom, že dobrý, dobrá miera podnikavosti, môžme nazvať teda biznisu, je tým, čo môže pomôcť zlepšiť aj kvalitu, aj platy spomínaných sestier alebo učiteľov.
Takisto poviem a som za to, som za dofinancovanie školstva. Vysvetlím to. V Ústave Slovenskej republiky je garantované bezplatné vzdelávanie. Som za to, je to veľmi dôležitý základný prvok, ktorý tento štát môže dať svojim občanom, zvlášť teda deťom a mládeži, ale v školstve, a teraz idem hovoriť ako učiteľ, je veľa úkonov, ktoré priamo so vzdelávaním nesúvisia. Sú administratívne. Napríklad je úplne normálne, že v zdravotníctve sa tieto administratívne úkony spoplatňujú. Ak chcete dostať potvrdenie o tom, že môžte byť držiteľom zbrane alebo chcete potvrdenie o zdravotnom stave na vodičský preukaz, tak sa to spoplatňuje a nie je to málo. V školstve je tiež mnoho vecí, ktoré môžu byť financované. Chcem zdôrazniť, že pri zachovaní všetkých sociálnych ohľadov, k tomu sa ešte dostanem, nie som za nejaký divoký kapitalizmus v školstve, ja sám mám, opakujem, 3 školopovinné deti a jedno dieťa v materskej škôlke a poslanecký plat mám len 8 mesiacov, takže donedávna som to platil z učiteľského platu a, viem, že je to veľmi náročné, napríklad začiatok školského roka, takže určite sa prihováram za tú, za ten sociálny rozmer, ale poviem vám dva príklady ako učiteľ.
Predstavte si, že som triedny, teda bol som triedny učiteľ, a boli študenti, ktorí preto, že si to mohli dovoliť, tak si podali prihlášky na povedzme 5 alebo 6 vysokých škôl, kde zaplatili tej vysokej škole. Neviem, aké sumy teraz bežia, lebo ja som išiel dávno na vysokú školu a moje deti sú ešte na základnej škole, ale tipujem že okolo 20-30 eur to spokojne môže byť. Dobre hovorím? Neviem. Keby napríklad mal možnosť triedny dostať za vypísanie takej prihlášky nejakú sumu, nízku, povedzme symbolickú, z ktorej časť by zostala jemu a časť škole, tak by bol aj určitý rozdiel a aj určitá absolútnosť v tom, že niekto si dá 5 prihlášok, niekto si dá 1. V niektorej triede si dá takéto prihlášky na vysoké školy, teda počet študentov krát počet prihlášok, čo ja viem, je ich tam 100 a v niektorej 50, je tam rozdiel a ten učiteľ dostane rovnaký príplatok za triednictvo, ktorý v mojom čase, ktorý bol relatívne nedávny bol 25 eur hrubého za to, že som bol triedny.
Ďalšia vec sú napríklad upomienky, kde poštou doporučene musí škola odoslať o tom, že žiak nespĺňa kvalifikačné požiadavky. Napríklad je, vychádza mu známka nedostatočný pri, pri pri konferencii trištvrteročnej aj štvrťročnej a platí to škola, hoci vlastne v istom zmysle je to, je to nesplnenie tých základných kritérií žiakov. Ja som bol teda na gymnáziu, ale väčšinou tých upomienok bolo preto, lebo tí žiaci boli leniví, nechcelo sa im a vedeli, že do pol roka to nejako vyhrabú na tú štvorku alebo trojku, ale škola to musela zaplatiť z vlastných peňazí. Čiže navrhujem, aby napríklad na týmto sa začalo vážne uvažovať, aby tieto možnosti boli. Samozrejme, ak to budú ľudia, ktorí preukázateľne budú mať sociálny status, teda status, že potrebujú sociálnu pomoc, tak aby to bolo brané, brané do úvahy.
Zase ako príklad takého sociálneho rozmeru je príspevok na ZRŠ v rámci školy, kde sa platí nejaká suma povedzme okolo 20 eur, ale tí, ktorí o to požiadajú, môžu dostať, nazvem to, zľavu, zľavnenie na polovicu alebo dokonca úplne odpustenie tejto sumy, prípadne ak majú viac detí na tej istej škole, tak prvý platí plnú sumu, ďalší platí už len nejakú symbolickú sumu. Viem, že to funguje na mnohých školách, je to úplne bežné, čiže takýmto spôsobom som za to. Nemyslím si, že to nie je sociálne.
Niekedy sa môže stať to, napríklad u nás v Žiline, neviem, či je tu pán primátor Choma, je, že je potom taký rozdiel medzi cirkevnými a štátnymi zariadeniami, že napríklad cirkevná škôlka v Žiline má veľké problémy a v istej situácii, neviem teraz najnovší vývoj za posledné dni, lebo tu stále sedím v Bratislave, ale viem, že bol čas, keď museli platiť taký ten príspevok na škôlku aj v trojnásobnej výške ako verejné škôlky. Moje dieťa teda chodí do štátnej škôlky alebo mestskej, nie do cirkevnej, ale viem o tomto probléme. Myslím, že by sa na to malo pamätať.
Na záver by som chcel povedať to, že, alebo podčiarknuť to, že vzdelanie je v prvom rade právom a rozhodnutím rodičov zaplatené z ich daní. Preto som za to, aby v tejto veci sa dbalo na to, že rodičia majú mať to právo, majú byť brané do úvahy ich pohľady, ich názory, ich potreby, ich vyjadrenia a tiež brať do úvahy, že vzdelanie, investícia, pokiaľ to všetko bude bezplatné, to znamená, zaplatíme to všetci z daní v úplnej, 100 % miere, tá miera uvedomenia toho, že vzdelanie, investícia bude pokuľhávať od materskej škôlky až po vysokú školu, som presvedčený, že ešte dlho nebude dosť peňazí zo štátneho rozpočtu pri súčasnom stave a trende ekonomiky, ak budeme uvažovať o financovaní tak ako doteraz.
Preto vyzývam aj ministra školstva, ale aj ostatných ministrov vlády, nás, aby sme skutočne si uvedomili, že nemôžme donekonečna odbíjať problémy v školstve, že nie je dosť peňazí. Tak nájdime iné spôsoby. Hľadajme. Nie preto, aby sme trápili rodičov alebo učiteľov, ale preto, aby to fungovalo, pretože ako - a zase sa vraciam k tomu programovému vyhláseniu vlády - aj naša ekonomika závisí od toho, ako bude fungovať výchova a vzdelanie. Ďakujem.
Skryt prepis
