Videokanál poslanca

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Toto, čo sa chystám povedať, nie je, prosím, povinná jazda predsedu zahraničného výboru k téme, ktorá patrí k jeho pracovnej náplni, a poviem rovno, že nemienim byť nejak veľmi kritický k tým, k tým dvom materiálom. Mohol by som, ale, ale obral by som sa o príležitosť hovoriť k iným veciam, ktoré, ktoré v tých materiáloch nie sú povedané. A vlastne ani sa nedalo veľmi čakať, že povedané budú, ale bolo by fajn, keby na pôde nášho parlamentu zazneli.
Pri takýchto materiáloch, najmä keď je reč o zameraní, o tom, že ako by mali veci vyzerať v budúcnosti, je úplne prirodzená ich istá deklaratórna povaha a ich, by som povedal, zasnívaný pohľad do diaľky. Ale takéto zasnívané pohľady sa obyčajne potom po čase zrazia s realitou. A o tej zrážke s realitou a o ich koreňoch a príčinách by som chcel hovoriť, pričom, samozrejme, že, že ak niečo, naozaj ja ako, ako človek, ktorý sa dlhodobo venuje situácii vo svete a zahraničnej politike, tak ak by som naozaj niečo chcel na slovenskej zahraničnej politike oceniť, je, je, pri všetkých zmenách a premenách niečo, čo by som nazval skutočnou kontinuitou.
No ale dočítam sa napríklad, že Európska únia je globálny aktér a prostredníctvom členstva v nej sa Slovenská republika bezprostredne podieľa na riešení globálnych tém a nesie podiel zodpovednosti aj za jej politiku, vývoj a ďalšie smerovanie. Áno, samozrejme, a preto by som rád videl Slovenskú republiku pri tvorbe niečoho, čo zatiaľ fakt neexistuje, a to je spoločná zahraničná politika Európskej únie ako, ako asertívnejšieho hráča. Ja viem, že sú v zahraničnej politike hráči omnoho silnejší, ktorí majú väčší vplyv na to, že aký je konečne, v konečnej podobe spoločný postoj Európskej únie, ale netreba mať obavy z toho, že oni sú väčší a silnejší a nakoniec aj skúsenejší, sú to starší hráči na svetovej scéne a treba si uvedomiť, že majú svoje limity, majú svoje záujmové obmedzenia a obávam sa, že aj morálne obmedzenia. Poviem hneď, že čo mám na mysli.
Už to tu spomenul kolega Droba a ja to zopakujem. To, že má Francúzsko a iné štáty problém s pripustením, aby Európska únia zaradila ako celok organizáciu zvanú Hizballáh na listinu teroristických organizácii, je pochopiteľné, je to bývalá koloniálna mocnosť, pod ktorej mandát, územie, na ktorom operuje Hizballáh, čiže Libanon spadal, spadalo, pochopiteľne je to krajina, na území ktorej agentúry, ktoré sa priamo podieľajú, tak, pod, pod hlavičkou mimovládnych organizácii, priamo podieľajú na financovaní Hamasu, Hizballáhu. Nachádzajú sa na území Francúzska, nielen Francúzska. Takže Francúzsko má problém aj s vlastnými voličmi, aj s vlastnou krajinou, aj s vlastnou minulosťou, ale my nemáme tento problém, ale my máme morálnu povinnosť mať k tomu nejaký postoj. Mohli sme ho preukázať, aj keď sa naposledy hlasovalo na pôde Valného zhromaždenia OSN o priznaní statusu pozorovateľského alebo pozorovateľského štátu pre Palestínsku samosprávu. Nebol žiadny dôvod zdržať sa hlasovania podľa mňa. Z celej Európskej únie len česká diplomacia mala dostatok odvahy hlasovať proti. Bol by som rád, keby túto odvahu mala aj slovenská diplomacia. Ale nevyčítam. Viem, že v Európskej únii bola čo najväčšia snaha mať v tejto veci jednotný postoj. Ja len chcem povedať, že niekedy mi pripadá snaha mať spoločný európsky postoj ako zbytočne uctievaná posvätná krava. Jednota, na oltár ktorej je obetovaná morálka, nie je v poriadku podľa mňa. A v zahraničnej politike a v postojoch štátov čosi ako morálka predsa len tu i tam môže existovať, aj keď dominujú záujmy. To je prvá vec.
Druhá vec je, že, a to sa nemôže vyskytnúť v materiáli ako je tento. Realita prináša zrážky so situáciami, s ktorými takýto, by som povedal, koncepčný materiál nemôže vopred počítať. Tak napríklad som sa dočítal dnes, že pri výpovedi pred americkým kongresovým výborom James Stavridis, šéf ozbrojených amerických síl v Európe hovoril, že NATO uvažuje s viacerými scenármi v prípade Líbye, eh, v prípade Sýrie. Až ma obskočil mráz! Ja už si nespomínam, aký bol presne postoj Slovenska. Nebol nejaký, nejaký výrazný v prípade toho, čo sa odohralo v Líbyi. Ja len viem, že tam Severoatlantická aliancia strčila nos veľmi nešťastným spôsobom a malo to viac ako zlé dôsledky pre situáciu v severnej Afrike a nielen tam. A teraz počúvam, že podobným smerom sa uberajú aj úvahy v súvislosti so Sýriou.
Rád by som, keby, keďže Slovenská republika opäť je krajina, ktorá nie je zaťažená ani historickým bremenom bývalej koloniálnej mocnosti, ani inými bremenami, keby svoj postoj v tejto veci riešila pomocou dvoch nástrojov. Ten jeden nástroj je zdravý rozum a ten druhý je morálka. Poviem, čo mám na mysli. Tá predstava, že súčasnej v Sýrii ide o zápas dobra so zlom, je prinajmenej zjednodušená, s najväčšou pravdepodobnosťou však úplne pomýlená. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že sýrsky režim a Bašár al-Assad, jeho hlavný predstaviteľ je zločinný režim a že sa podieľa na masovom vraždení vlastného obyvateľstva. Ale to ten režim urobil už dávno. Ja len chcem pripomenúť, že tento konflikt má dávnu minulosť. Chcem pripomenúť, že v roku 1982 povstalo Moslimské bratstvo v meste Hamá a otec Bašár al-Assada Háfis al-Assad dal vtedy mesto Hamá obkľúčiť sýrskym vojskom, tankami a delostrelectvom tak, aby myš ani nemohla utiecť von, a nechal to mesto rozstrieľať a rozbombardovať aj letectvom. Zahynulo tam vtedy medzi 20- až 40-tisíc ľuďmi, samozrejme, že väčšinou civilmi, hoci tam bolo ozbrojené povstanie. Svet si to vtedy nie príliš všimol, ale bolo to povstanie sýrskej odnože Moslimského bratstva egyptského, čiže islamských fundamentalistov proti sekulárnemu režimu a nikto ani náhodou sa nemohol domnievať, že tam išlo o demokraciu. Áno, ten režim bol sekulárny, bola to diktatúra vtedy aj teraz sovietskeho typu s tajnou políciou, s politickými väzňami a so všetkým. Ale nebol to konflikt slobodomyseľných demokratov s diktatúrou. Bol to konflikt islamských fundamentalistov so sekulárnym režimom primárne. A tento konflikt sa ťahá, samozrejme, celou históriou toho regiónu. Nepochybne v Sýrii povstali alebo začali protestovať proti vlastne odpornej totalite režimu strany Baas aj ľudia, ktorí milujú demokraciu a chcú slobodný svet. Ale v danom okamihu celý konflikt je z veľkej časti v rukách zbehnuvších sa džihádistov zo všetkých koncov, končín arabského sveta. A ten, kto je tam fakt ohrozený, je napríklad kresťanská menšina v Sýrii. Tam sú, tam je, tam žije nie nepodstatná kresťanská menšina. Veď aj zakladateľ strany Baas niekedy počas druhej svetovej vojny bol Michel Aflak, sýrsky kresťan. Teda Arab, ale kresťan. A kto ohrozuje kresťanov proste v Sýrii? No tí istí, ktorí ich ohrozujú v Egypte. No islamisti, povstalci, nie sýrsky režim! A, pochopiteľne, že akékoľvek úvahy o zopakovaní líbyjského scenára v Sýrii sú úvahy, ktoré vedú do pekla, tak ako viedli v Líbyi. A ja by som bol rád, keby okrem všeobecných deklarácií, že nám záleží na ľudských právach, slovenská diplomacia, keď sa bude na pôde NATO rozhodovať, že čo urobí Severoatlantická aliancia v prípade so Sýriou, tak nabádala ku krajnej zdržanlivosti... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem. Ja len, ja len drobná korigujúca poznámka, v tejto chvíli nejde o Hamas, ale o Hizballáh, pretože, pretože táto požiadavka je na stole, nakoľko to boli operatívci Hizballáhu, ktorí spáchali ten atentát na, na autobus s turistami v bulharskom Burgase, čiže na pôde Európskej únie, takže bolo by fajn, keby, naozaj keby Európska únia prišla k rozumu nejakým náhlym spôsobom a uznala, že sa jedná o teroristickú organizáciu, ale opakujem, nejedná sa v tom prípade o Hamas, ale o Hizballáh.

Ďakujem pekne. Ja len stručne. Zaznelo tu meno predsedu, o ktorom možno neviete, ale inžinier Jursa je medzinárodne uznávaný odborník na kynológiu. Toľko len k závažnosti toho listu.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja ešte využijem svoju reakciu. Ja samozrejme súhlasím s kolegom Poliačikom, ja len využijem svoju reakciu ešte na jednu veľmi rýchlu poznámku. Tam, myslím pán kolega Martvoň, alebo ktorý to bol, nie, Jánoš spomenul potrebu zaoberať sa trestnou zodpovednosťou. Spomenul to aj pán kolega Hrušovský. Áno, venujme sa tomu, človek je primárne zodpovedný za nešťastia, ktoré sa stanú v súvislosti so psami, nie tí psi. Trestnej zodpovednosti sa treba venovať v každom prípade.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, ja začnem od konca. Začnem, a prepáčte, prosím vás o trpezlivosť, že budem chvíľu citovať niečo, čo som napísal pred dlhým, dlhým časom, keď istý poslanec v tejto snemovni, možnože ho spoznáte z toho textu, podával analogický, priznávam, že menej sofistikovaný a omnoho škodlivejší návrh zákona, kde tiež vymedzoval isté plemená psov. No a ja som si vtedy z neho robil tak trochu žarty. A keďže sa chcem dostať k tomu zoznamu psov, tak tento text, ktorý vám teraz prečítam, sa týka pravdepodobného vzniku takéhoto zoznamu.
Volá sa to celé, že Koniec beštií. "Desiatky, ba stovky nevinných ľudí", to je tak, to je, pardon, toto, citujem jeden literárny útvar, toto nie je diskusia k tomu textu zákona. "Desiatky, ba stovky nevinných ľudí zomierajú v tesákoch zúrivých nebezpečných plemien psov a už je najvyšší čas niečo s tým urobiť, na tom sa zhodnú všetci. Nie všetci sú však takí činorodí, ako poslanec slovenského parlamentu Tomáš Gambavý. Ako to už u činorodých ľudí býva zvykom, porodil čin, legislatívny čin.
Nebezpečné plemená treba jednoducho zakázať a bude po probléme, povedal si a hneď začal písať príslušný zákon. Postupoval takto, najprv si položil otázku: ktoré sú nebezpečné plemená psov? Odpoveď je ľahká. Tie, o ktorých si to myslím, odpovedal si vzápätí. Na to sa predsa nemusím nikoho pýtať, vidno im to na tvári, pardon, na morde. Majúc tak zabezpečený spoľahlivý zdroj odborných informácií, rozhodol sa pristúpiť k zostaveniu zoznamu vysokých odborných kvalít. Dobrý legislatívny návrh totiž potrebuje skutočne odborný background. Ten vlčiak od vedľa sa na mňa hnusne pozerá, určite ma chce zjesť. Vlčiaky sú nebezpečné, povedal si Tomáš Gambavý hneď na začiatku zoznamu. Na druhej strane, asi by sa nahnevali policajti, ktorí majú vlčiaky, skorigoval hneď a správne svoju prvú voľbu. Postupne sa však do zoznamu dostávali psy ako pitbull, oprávnene, lebo je to hnusoba, redbull, neoprávnene, lebo to je nápoj, ktorý dáva krídla, somnambul, tiež neoprávnene, to je námesačník, ináč druh poslanca, a (K)kábul, opäť neoprávnene, lebo to je mesto v Afganistane.
Drobné nedostatky zoznamu možno skorigovať v druhom čítaní zákona. To Tomáš Gambavý vedel a tak sa s detailami príliš nezdržoval. Pribudla aj brazílska fila a argentínska doga. O tých sa už rozprávalo v parlamentných kuloároch. Alebo to bola brazílska doga a argentínska fila? - zaváhal na okamih pán poslanec. Ale potom mávol rukou. Nemeckú dogu Tomáš Gambavý nezaradil, lebo s Nemcami sme v Európskej únii, a čo by povedal Schröder?
Vďaka geografickému vnuknutiu, ktoré prišlo po zahĺbení sa do zemepisného atlasu, však pridal paraguajskú filu, venezuelskú dogu, peruánsku filu, čílsku dogu, bolívijskú filu, ekvádorskú dogu a ďalšie nebezpečné plemená z Latinskej Ameriky, ktoré síce ešte zatiaľ neexistujú, ale treba s nimi rátať. Zákon musí platiť aj do budúcnosti. A francúzskeho buldočka, o ktorom všetci vedia, že je to buldog, nebezpečné plemeno, len malý. Veľkosťou sa pri posudzovaní nebezpečnosti vôbec totiž netreba dať mýliť, to vedel poslanec s istotou, odkedy mu istý malý orech natrhol pravú gaťu.
Na základe tohto poznatku pribudli do odborného zoznamu popri dobermanovi aj pinč a ratlík, na ktorých sa stačí pozrieť a hneď je jasná ich príbuznosť s dobermanom, najmä u ratlíka. Na základe významnej koncovky "šir" potom pribudol popri stafordšírskom teriérovi aj jorkšírsky teriér, Neapolský mastin sa však na zozname neocitol, lebo jeho meno naznačovalo, že by mohol mať niečo s mastínskou alebo takou nejakou dohodou... (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, ja vám do toho skočím, ja by som bola rada, keby sme sa naozaj venovali prerokovaniu zákona.

Šebej, František, poslanec NR SR
Ja sa venujem téme. Je to fejtón, jasné.
"Kaukazský ani stredoázijské ovčiaky sa tam zase neocitli, lebo o nich pán poslanec nepočul. Ergo neexistujú. A ani slovenské čuvače, lebo sú slovenské, teda naše. Tie nech zakazujú v Latinskej Amerike, povedal si vlastenecky Tomáš Gambavý, a vynechal maďarské kuvase kvôli koaličným partnerom." (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, vzhľadom k tomu, že odišli zo svojich miest pán spravodajca, aj pán predkladateľ... (Hlasy v sále.) Áno, ja by som ale naozaj poprosila, aby sme skrátili...

Šebej, František, poslanec NR SR
Pani predsedajúca, pri všetkej úcte, ako komentár k tomu, čo hovorím v tejto podobe, je naozaj aj podľa rokovacieho poriadku neprípustný. Stále hovorím o plemenách psov. A keď niekomu vadí, že si z neho uťahujem, je to jeho problém. Ale v tejto snemovni si musíte zvyknúť aj na to, že si z vás ľudia uťahujú. To je úplne v poriadku. (Potlesk.) A, prosím, neprerušujte ma.

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte.

Šebej, František, poslanec NR SR
To, že prichádzajú pán spravodajca a pán minister o literárny skvost, je na ich vlastnú škodu.
Ale dokončím. "Legislatívny proces..." (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči. Prosím pána spravodajcu, aj pána predkladateľa, aby zaujali svoje miesta. Vysvetlil, že nie je to od veci.

Šebej, František, poslanec NR SR
"Legislatívny proces na Slovensku bol vtedy v správnych rukách."
Ale teraz sa dostanem k tomu, čo som týmto celým chcel povedať. Vravel som, že začnem od konca, a teda zoznamom, ktorý sa ocitol na konci tohto zákona.
Dámy a páni, dôvodová správa sa síce odvoláva na spoluprácu s odborníkmi a konkrétne teda aj so Slovenskou kynologickou jednotou, čo je organizácia, ktorú ja mám v hlbokej úcte, ale neverím, opakujem, neverím, že tento zoznam vzišiel z tohoto fóra. Neverím tomu, pretože by som musel mať vážne pochybnosti o ich odbornej spôsobilosti. Ja si myslím, že zákon bol konzultovaný s kynologickými organizáciami, ale tento zoznam nepochádza z ich dielne. Hneď vysvetlím, prečo.
V tom zozname je, ak to dobre počítam, trinásť alebo štrnásť plemien psov, ktoré niektoré majú vzájomne spoločné to, že majú podobných predkov, alebo rovnakých predkov. Väčšina tých ovčiarskych psov, ktoré sú tu spomínané, stredoázijský ovčiak, kaukazský ovčiak, juhoruský ovčiak, šarplaninac, tornjak, kangal, to sú psy, ktoré pochádzajú pôvodne kedysi dávno z tibetskej dogy, ale z tibetského mastifa vlastne. Ale tieto psy majú úplne presne rovnaký genetický koreň, ako má napríklad pyrenejský ovčiak, ako má slovenský čuvač, ako má maďarský kuvas, ako má poľský ovčarek podhalanský a celá hromada ďalších skvelých pastierskych psov. Áno, sú to veľké, majestátne a teritoriálne plemená, ale každý, kto o tom niečo vie, tak vie zároveň, že sa na nich nemôže vzťahovať takáto charakteristika, že majú genetickú výbavu na agresivitu. Sú to dobré strážne psy, ale agresivita je úplne iná vlastnosť.
Väčšina tých psov, ktoré sa tu spomínajú, majú, naopak, povesť síce tvrdých, a keď treba, aj hryzúcich psov, ale ináč s pokojnou, vyrovnanou a v zásade neagresívnou povahou. A ja teda nechápem, že čím je šarplaninac nebezpečnejší ako pyrenejský ovčiak? Alebo ako slovenský čuvač. Nechápem. To je prakticky identický pes, len má iný kožuch. A nechápem, ako sa dostali do spoločnosti s pitbullom a bandogom?
A čo tam hľadá tosa inu? Preboha, to tam dal kto?! Videl niekto živú tosa inu? Ja áno. To je pes, ktorý v zásade sa nemá držať v koterci. Každý, kto videl tosu, vie, na čo bol ten pes chovaný v Japonsku, ako vznikol ten pes. To je pes, ktorý síce bol vychovaný na zápasy, ale na zápasy, ktoré boli ritualizované. Tí psi sa nehrýzli. Nesmeli sa hrýzť, lebo by boli diskvalifikované. To je pes, ktorého nesmiete chovať v koterci, musí byť s vami doma, lebo ináč, proste je z neho jeden ťažký neurotik, to neprežije. To je pes, ktorý potrebuje spoločnosť. Áno, je to obrovský pes.
Ale tento zoznam je, je absolútne pre mňa neuveriteľný. Ako to, že na tom zozname, keď už sa bavíme o psoch, ktoré majú genetickú výbavu byť útočné, nie sú služobné psy?! Preboha, veď nemecký ovčiak celkom zaručene spôsobil ľuďom viacej zranení, ako šarplaninac alebo brazílska fila. Ja neviem, no tak, ja viem len to, že nemecké ovčiaky, veď predsa celé generácie boli šľachtené na to, aby napádali narušiteľov. Celé generácie policajných a pohraničiarskych psov takto vyradíme z chovu nemeckých ovčiakov? A čo dobermany? A čo rotvajlery? Čo nemecké dogy? A čo celá plejáda moloserov? Prečo tam nie je neapolský mastin, keď už sa o tom bavíme? Prečo tam nie je mastif? Čo je toto za nezmyselný zoznam, ktorý je selektívny, až rasistický, by som povedal?
Ja z tohto uzatváram len toľko, že po prvé, tento zoznam nevznikol na popud Slovenskej kynologickej jednoty. Neverím tomu. A po druhé, ten zoznam nerobili ľudia, ktorí sa vyznali v psoch. To je zoznam, ktorý niekto si vygooglil. Nič iného k tomu neviem povedať, len to, že to je zoznam v podstate na základe toho, čo si medzi sebou ľudia rozprávajú a čo sa dá nájsť na googli. To je jedna vec.
Druhá vec teda sa týka genetických predpokladov pre nejakú vlastnosť. No sú psy, ktoré a priori sú bezpečnejšie ako iné psy, lebo majú povedzme menší teritoriálny pud. Napríklad, ja mám doma írsku teriérku a ja vám poviem rovno, írsky teriér sa nehodí na stráženie, lebo nestráži. On sa s každým kamaráti. S inými psami sa bije, ale ináč je to priateľský pes. Je to poľovnícke plemeno. Preto môže pokojne behať aj bez vodítka. Keby som mal vlčiaka, tak ja ako majiteľ ho nepustím na voľno, keď vidím, že na okolí sú ľudia, ktorí by mohli dostať strach, alebo ich deti, o ktoré by sa mohli báť, alebo iní psi. Ale nie preto, že si myslím, že má nejakú agresívnu genetickú výbavu.
Jednoducho, proste, tento zoznam psov absolútne ignoruje napríklad to, že väčšina tých naozaj nebezpečných psov, nech už vyzerajú alebo sú pitbully alebo stafordy americké, sú nie vlastne, to nie sú psy s rodokmeňom. To vlastnia rôzne hrubokrké, agresívne, narušené indivíduá, ktoré si to nakúpili, to sú, aby, aby zdôraznili, by som povedal, nebezpečné črty svojej osobnosti. Ten pes je kupovaný ako deklarácia. Ako, mám veľké svaly, chodím do posilňovne a k tomu potrebujem pitbulla. No ale takýchto psov to nepostihuje, lebo k takým psom neexistuje rodokomeň. Tie psy sú obyčajne produktom ilegálnych čiernych chovov, alebo chovov proste, ktoré jednoducho nevedú genetické knihy. Preto si myslím, že ten zoznam je tak trochu nezmyselný. To po prvé.
A teraz, po druhé, pokúsim sa nejako inak ešte rozvinúť, prečo si myslím, že táto predloha, ja pripúšťam, že motív pre tento zákon je úplne legitímny. Áno, boli prípady, že psy napadli ľudí. Boli prípady, že psy napadli iné zvieratá, iných psov. Ja si len myslím, že tento zákon, keby sme ho aj prijali, riziko takýchto útokov, ani ich počet nezmenší. A poviem tiež, prečo si myslím, že Andrej Hrnčiar, keď tu hovoril, hovoril niečo, čo je veľmi dôležité.
Dámy a páni, každý, kto mal psa, a určite aj pán minister mi to potvrdí, každý, kto má psa, kto niečo o tých tvoroch vie, vie, že nebezpečný pes je skôr ten, ktorý je držaný na reťazi celý život, ako ten, ktorý je pri vás doma, a to bez ohľadu na to, o akú veľkú obludu ide. Pretože pes sa stal domestikovaným tvorom, pôvodne z vlka, a to len preto, že je to sociálny tvor. Kedysi dávno, keď si praľudia osvojili vlkov, tak to bolo preto, že štruktúra, sociálna štruktúra vlčej svorky plus-mínus zodpovedala sociálnej štruktúre ľudských skupín lovcov a zberačov, a teda psy majú veľmi zložitú sociálnu komunikáciu. Preto nikdy z mačkovitej šelmy nebude nič podobné. Ani mačka sa nespráva ako pes, nemáme pocit, že s ňou môžeme natoľko komunikovať ako so psom. Pochopiteľne. Pretože, keď si tie praveké deti doniesli domov malé vĺča, tak to vĺča malo geneticky v sebe schopnosť proste sociálnej komunikácie, schopnosť zaradiť sa do nejakej sociálnej hierarchie. Pes je sociálny tvor, ktorému keď odmietnete spoločnosť, a my sme jeho svorka, ľudskú spoločnosť, tak sa z neho stáva neurotické, zlé, agresívne indivíduum. (Potlesk.) Presne tak, ako sa stáva z človeka, ktorého zavriete na samotku a dáte ho za mreže, eventuálne na reťaz, tak sa z neho stane psychopatický, neurotický jedinec, ktorý je nebezpečný pre svoje okolie.
Jediný spôsob, ako urobiť psa nie nebezpečným, je socializovať ho. Dovoliť mu byť s inými psami a ľuďmi a vtedy jednoducho si osvojí schémy správania, ktoré sú sociálne. Takže moja výhrada k tejto zákonnej norme je v tom, že ona napriek tomu, že ten úmysel chápem, akože naozaj sa to nedá počúvať, že nejaký, nejaká svorka pitbullov vybehla a roztrhala nejakého človeka. Lenže, lenže ja si myslím, že tento zákon tak, ako je urobený, toto nebude riešiť. Že v skutočnosti agresívnych psov neubudne, pretože tá psia agresivita nevzniká tak, ako predpokladá tento zákon, a síce genetickou výbavou toho či onoho plemena, ale vzniká zanedbanou socializáciou psov.
Pripúšťam, že niektoré psy môžu byť potenciálne nebezpečnejšie ako iné. Konkrétne pitbull a staford sú psy, ktoré vývojovou líniou boli používané pôvodne, lebo to je dneska hlboko ilegálna činnosť, na zápasy psov. Vieme to. Dobre, lenže tie psy, robil sa rozsiahly výskum v Amerike, že čo vlastne je taký pitbull alebo stafford zač. No áno, on je nebezpečný pre iných psov, lebo má tendenciu sa biť, ich napadá a má strašne silné čeľuste. Preto je nebezpečnejší ako iné, ale pre iných psov. Nenapadá ľudí. Ale ja si myslím, že žiadny pes nenapadá ľudí, pokiaľ vyrastá medzi ľuďmi, je chovaný s ľuďmi. Môže sa stať, aj psovi môže začať šibať, tak ako aj človekovi môže začať šibať. Ale, dámy a páni, ak máme prijímať zákony, ktoré iba reagujú, ako médiá zvyknú reagovať na nejakú situáciu, tak pravdepodobne sa naše zákony minú účelom.
Ja som to nepovedal, keď sme prerokovávali zákon, ktorým sme zaviedli povinnosť podstúpiť psychologické testy pre majiteľov zbrojných preukazov. Ja som to ale vtedy povedal súkromne autorovi toho zákona, že nemyslím si, že je to dobrý nápad. Ja si nemyslím napríklad, že keď donútim dvestotisíc poľovníkov, aby, alebo stopäťdesiattisíc poľovníkov, aby podstúpili psychologické testy, že znížim pravdepodobnosť, že nejakému psychotikovi zašibe a niekoho zavraždí. Iba budem šikanovať ľudí a doprajem mojim vlastným kolegom psychológom, aby dobre zarobili na tých testoch. A tie testy nemajú potenciál odhaliť v budúcnosti sa vyskytnuvšiu možnú psychickú poruchu.
Čiže, dámy a páni, skončím tým, že ja osobne tento návrh do druhého čítania nepodporím, lebo si myslím, že ten koncept toho zákona jednoducho nesplní účel a že to nie je dobrý nápad.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán minister, tie dve kategórie psov, ktoré ste pomenovali a na základe ktorých vznikla aj tá zákonná predloha, aj ten zoznam, majú jeden zásadný problém. Ja nemám problém s tou kategóriou druhov, čo sú psy s anamnézou útočného správania. Tam predpokladám, že je veľa dôvodov proste ich chov a držanie veľmi prísne regulovať, ktorí majú osobnú tú anamnézu.
Druhá vec je predpoklad, že existujú nejakí psi s genetickou výbavou pre agresivitu. Preto mám, o tomto mám pochybnosti a budem o tom hovoriť vo svojom diskusnom príspevku. Ale celkom takto jednoducho to nefunguje, a sa divím, že na takomto zozname spolupracovala Slovenská kynologická jednota, lebo ten zoznam z tohoto hľadiska, teda z hľadiska genetickej výbavy tých zvierat, je dosť nezmyselný. Potom poviem bližšie prečo.

Ďakujem, pán predsedajúci. Úplne ma mráz preskočil pri predstave stáda pitbullov cválajúcich po mestskom parku. Dobre.
Pán kolega Hrnčiar, ja som rád, že konečne niekto spomenul meritum veci, a síce to, že nebezpečný pes je predovšetkým nesocializovaný pes. Pes je sociálny tvor. Pes priviazaný na reťazi, na dvore, v koterci je tvor, ktorý a priori už z povahy veci, kvôli tomu, aké je to zviera, to by vám etológovia vedeli povedať, je pes, ktorý je a priori v prostredí, ktoré ho neurotizuje, ktoré z neho urobí narušeného tvora, narušeného psa, psychicky narušeného psa. A taký je potom nebezpečný.
Pes, ktorý má príležitosť sa socializovať, presne, ako ste to povedali, je potom pes, z ktorého nehrozí nič, a to bez ohľadu na to, akého je plemena a bez ohľadu na to, aký je veľký ten pes. Predpokladom na to, a to by som rád podrhol a poďakoval sa, že ste to spomenuli, predpokladom na to, aby pes bol bezpečný pre svoje okolie, je, aby to nebol narušený, neurotický pes, aby to bol pes, ktorý bol, sa stal sociálnym tvorom. A to nie je možné, keď bude v kuse priviazaný na reťazi, držaný v koterci a inak obmedzovaný v živote. Jednoducho, proste to je, to je, to je stáročná skúsenosť človeka so psami. Prekvapuje ma, že tento zákon ju ignoruje.

Ďakujem, pán predseda. Kolegovia zo zahraničného výboru, dovoľte, aby som vám pripomenul, že o 12.00 hodine máme schôdzu výboru v miestnosti č. 183. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja mám len jednu faktickú pripomienku. Pán kolega Matovič, tak ako sú všetci ostatní členovia jeho poslaneckého klubu, sa zvolením do parlamentu, a teda kandidovaním na kandidátke politickej strany, podotýkam, stali politikmi a nie je dôvod si myslieť, že sú čokoľvek iného. Politici sú okrem toho, že sú politikmi, aj občanmi. A politické strany sú združeniami občanov. A tá predstava, že sa jedná o nejakú separátnu triedu, ktorá má iba zlé úmysly, je úplne scestná v parlamentnej demokracii. Podotýkam, že nepolitický kandidát na politickú funkciu, ako je prezident, je jednoducho, proste zavádzajúci, neprimeraný a neexistujúci koncept.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Dámy a páni, prihlásil som sa do rozpravy vlastne z poverenia Nadácie Jána Langoša, ktorá bola založená po jeho smrti jeho rodinnými príslušníkmi a nami, ktorí sme za jeho života boli jeho priateľmi a súpútnikmi. A Správna rada nadácie udeľuje každoročne ceny Jána Langoša zahraničným osobám, aj domácim, za prejavenú občiansku statočnosť v boji za ľudské práva a proti totalite. Správna rada už udelila ceny, ktoré boli akceptované už aj vzhľadom na dávne priateľské a ľudské zväzky Jána Langoša s niektorými prijímateľmi tých cien, už udelila tie ceny takým postavám zo zahraničia, ako bol bývalý maďarský prezident a disident Árpád Göncz, ako je Dalajlama, ako sú kubánske ženy v bielom, ako je, samozrejme, Václav Havel, ako je Karel Schwarzenberg. Všetci títo cenu s vďakou prijali.
Podobne u nás doma prvá z cien Jána Langoša bola udelená v podstate mučeníckou smrťou zosnulému gréckokatolíckemu biskupovi Gojdičovi. Cenu Jána Langoša dostali dlhoroční bojovníci za slobodu, všeobecne náboženskú slobodu, páni Krčméry a Juko.
Mohol by som pokračovať, ale nebudem. Ale myslím si, že toto sú ceny, ktoré by nemohol udeliť Ústav pamäti národa v takej podobe, v akej sa súčasne nachádza, lebo nikto z menovaných, s výnimkou tých nebohých, by nebol z rúk tohto ústavu tú cenu prijal.
My, ktorí sme v Správnej rade Nadácie Jána Langoša a ktorí si na rozdiel od niektorých tu v sále nemyslíme, že puto s ním diskvalifikuje pre pozíciu predsedu Správnej rady Ústavy pamäti národa, ktorý on zakladal, a, naopak, si myslíme, že je tou správnou kvalifikáciou. Tak sme považovali za potrebné sa k súčasnému stavu Ústavu pamäti národa pred touto voľbou vyjadriť. A myslíme si toto:
„Členovia Správnej rady Nadácie Jána Langoša považujú za svoju povinnosť verejne sa vyjadriť k činnosti ÚPN počas pôsobenia jeho nasledovníka Ivana Petranského a tiež k okolnostiam voľby ďalšieho predsedu Správnej rady ÚPN na pôde parlamentu.
Zakladateľ ÚPN, teda Ján Langoš, mal pri zakladaní ústavu na zreteli jediný cieľ – vyrovnať sa s minulosťou fašistickej aj komunistickej totality, ktoré v priebehu 20. storočia tragicky zasiahli do našich dejín. Toto jeho prianie reflektuje aj zákon o Ústave pamäti národa č. 553/2002 Z. z., v ktorom sa píše: „Úlohy zverené ústavu sú najmä vykonávať úplne a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich.“
Počas pôsobenia Langošovho nástupcu, nominanta Slovenskej národnej strany, o tempora o mores!, Ivana Petranského sa z ústavu stala inštitúcia usilujúca sa o rehabilitáciu pohlavárov fašistickej totality z rokov 1939 až 1945. Ústav sa dokonale spreneveril cieľom, ktoré mal zo zákona vykonávať. Namiesto analýzy fašistickej totality sa stal hlasnou trúbou nacionalistického a neoľudáckeho výkladu dejín, ktoré falšuje históriu a obhajuje fašizmus.
Šokujúca je aj personálna politika ústavu. Medzi zamestnancami a spolupracovníkmi ÚPN sa ocitli ľudia, ktorí by za Jána Langoša nemohli prejsť ani cez vrátnicu ústavu.“
To píšeme pri plnom vedomí toho, čo hovorím.
„Zamestnancom ústavu sa stal napríklad Ján Bobák, ktorý pracoval ako lektor na Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS. Bol dlhé roky komunistickým funkcionárom na pôde Matice slovenskej a po revolúcii v roku 1989 sa stal nacionalistom a obhajcom slovenského fašizmu. Ján Bobák je živým dôkazom Michnikovej tézy, máme na mysli Adama Michnika, poľského disidenta, že „posledným štádiom komunizmu je nacionalizmus“.
V zozname spolupracovníkov ústavu sa nachádza snáď kompletný zoznam historikov snažiacich sa o revíziu pohľadu na slovenský štát a jeho pohlavárov.
Nádej demokratickej verejnosti na zmenu proľudáckej orientácie ústavu sa spájali s voľbou nového predsedu Správnej rady ÚPN. Okolnosti výberu nominantov strany SMER – SD na tento post a zdôvodnenie odmietnutia vlastných kandidátov strany SMER ukázali, že podmienkou pripustenia kandidáta do voľby konanej na pôde parlamentu je pozitívny vzťah kandidáta k slovenskému štátu a jeho vodcovi Jozefovi Tisovi.“
Podotýkam, že toto vyhlásenie vzniklo v čase, keď ešte neboli známi tí dvaja kandidáti, ktorí sú teraz na programe. Ale považujem za svoju povinnosť, aby ste o tomto vyhlásení a o stave Ústavu pamäti národa vedeli.
„Sme presvedčení, že falšovanie a relativizovanie dejín, ktoré sa deje na pôde ÚPN, neprispieva k vyrovnaniu sa s minulosťou a nie je národným ani štátnym záujmom Slovenskej republiky. Ľudácky pohľad na slovenské dejiny presadzovaný na pôde ÚPN je slepou uličkou. V dlhodobom horizonte sa nemôže presadiť a zákonite sťaží budúcim generáciám vyrovnávanie sa s minulosťou.
Upozorňujeme slovenskú verejnosť na škandalózne pomery v ÚPN a žiadame politikov aj občanov, aby sa v rámci možností zasadili o objektívny a kritický výklad moderných slovenských dejín.
Za Správnu radu Nadácie Jána Langoša Gabriela Langošová, predsedníčka, Filip Vagač, tajomník, 13. februára 2013.“
Ja k tomu dodám len toľko, že nech už dnes zvolíme kohokoľvek, tak jeho úlohou bude dať ten ústav z hlavy naspäť na nohy. Urobiť z neho opäť inštitúciu, ktorá bude rešpektovaná.
Možno to neviete, ale podobné ústavy, z ktorých jeden bol inšpiráciou pre založenie nášho ÚPN, tzv. Gauckov ústav v Nemecku, ale ďalšie podobné ústavy v Poľsku a v Maďarsku, vytvorili, a v ďalších krajinách, vytvorili proste akési, akúsi organizáciu týchto ústavov, do ktorej ale neakceptovali, vzhľadom na pomery, ktoré na tom ústave vládnu, slovenský ústav. Ten nie je považovaný za ústav hodný proste tohto inak ctihodného spoločenstva.
Toto som považoval za potrebné, aby sa ctená snemovňa dozvedela pred tým, než prikročíme k voľbe.
Ďakujem za pozornosť.