Ďakujem veľmi pekne, pán predseda parlamentu. Vážený pán podpredseda vlády, pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, kolegovia, ako každý rok, dovoľujem si pred vás vystúpiť s mojím stanoviskom k zameraniu našej zahraničnej politiky.
Ako sa zmenila atmosféra proti tomu, keď sme tu stáli pred rokom a hovorili sme o zahraničnej politike. Dnes musíme konštatovať, že aj Slovenská republika je ohrozená tým, čomu sa hovorí hybridná...
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda parlamentu. Vážený pán podpredseda vlády, pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, kolegovia, ako každý rok, dovoľujem si pred vás vystúpiť s mojím stanoviskom k zameraniu našej zahraničnej politiky.
Ako sa zmenila atmosféra proti tomu, keď sme tu stáli pred rokom a hovorili sme o zahraničnej politike. Dnes musíme konštatovať, že aj Slovenská republika je ohrozená tým, čomu sa hovorí hybridná vojna, a ktorá ide, ktorá zmenila absolútne atmosféru v celom svete. A tu nejde len o to, že sme ohrození, ale táto debata by mala byť o tom, ako tomu čelíme.
Ale na začiatku dovoľte mi, aspoň tým, ktorí sú ochotní počúvať, aby som vás poprosila, nie aby sme vstali a pomysleli si, ale aby sme si každý v duchu položili otázku, ako by sme sa správali, keby sme my boli v situácii pani Savčenko, ktorá možno práve v týchto chvíľach umiera v ruskom väzení, táto Ukrajinka, pretože drží už vyše 50 dní hladovku, pretože sa cíti byť nespravodlivo osočená len v mene nejakej propagandy. Takže, prosím, skúste sa nad tým zamyslieť, ako tento konflikt vplýva nielen na bezpečnosť našej krajiny, ale aj na osud mnohých jednotlivcov.
Vo vystúpení 2. júna 2014, keď sme vtedy tak oneskorene debatovali o zameraní našej zahraničnej politiky na rok 2014, som povedala a budem sa citovať: "Čo sa stane, keď po olympijských hrách v Soči jedna z armád zaútočí?" Som povedala. Dokonca sa to ešte aj rýmuje. "A to je reálna možnosť," pán minister, povedala som vtedy. Keď som si to teraz pri príprave môjho vystúpenia prečítala, zamrazilo ma. Veď už vtedy sme tušili o možnom scenári ďalšieho vývoja na našej východnej hranici, ale pri diskusii tu v parlamente, a sedelo nás tu len pár, to vzbudilo pramálo pozornosti.
Prečo to spomínam? Chcem, aby sme si uvedomili znovu svoju zodpovednosť tu v parlamente, a nielen za stav sociálnej a zdravotnej politiky, za nastavenie nášho vzdelávacieho systému, ale aj tú zahranično-politickú bázu, ktorá je betónovými základmi našej bezpečnosti a strategického ukotvenia, bez ktorého sa ani tá najlepšia sociálna a zdravotná politika nedá presadzovať a nebude dobre fungovať. Bohužiaľ, musím konštatovať tu znovu, že ani 25 rokov, ani 20 rokov samotnej existencie Slovenskej republiky nevzbudilo dostatočný záujem verejnosti, ani poslancov Národnej rady, aby sme sa viacej na tejto pôde venovali diskusiám o našom zahranično-politickom ukotvení a smerovaní, aby sme o tom hovorili častejšie a dôkladnejšie, aby aj niektorí ľudia, ktorí trepú, aby si uvedomili, akú majú zodpovednosť, keď vystupujú na pôde zákonodarného zboru. Väčšinou totiž máme túto možnosť naozaj debatovať o týchto zásadných strategických otázkach, len keď sa nám do ruky dostane materiál o zameraní našej zahraničnej politiky.
K samotnému materiálu a jeho vetám, tomu sa budem venovať, len pár slov, pretože je štandardne nezaujímavý, frázovitý a svojím spôsobom neaktuálny vzhľadom na ten prekotný vývoj okolo nás. Tým nechcem povedať, že sa diplomati ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí tomu nevenovali. Nie, nie, nie, oni si robili štandardnú svoju prácu.
Ale oceňujem teda tú prvú stranu, ktorú ste dodali, pán minister. Je prehľadná aj pre tých, ktorí ďalej nečítajú, ale pre všetkých, ktorí potom obrátia tú prvú stránku a čítajú ďalej a ponoria sa do textu, treba priznať, že je tam jedna zásadná zmena. Zásadná zmena, o ktorej tu už niektorí moji kolegovia hovorili. Ministerstvo konečne priznalo, že sme na Slovensku stratili konsenzus hlavných politických síl v našom zahranično-politickom a strategickom priestore, a táto debata dnes doobeda tu to jasne potvrdzuje. Možno si mnohí poviete: no a čo, tak stratili sme konsenzus. Ale ten konsenzus, ktorého budovania v tých 90. rokoch som sa osobne zúčastnila, to nie je len tak. To nie je len pár slov, to je základný konsenzus, na ktorom stojí naša stabilita. Tento konsenzus bol veľmi dôležitý v roku 1998, priam kľúčový. A bol to konsenzus z vôle voličov, teda potvrdený vôľou voličov, kedy vlády Slovenska otočili a urýchlili proeurópsky, prozápadný rozvoj Slovenska smerom k štandardnému, demokratickému a európskemu štátu. Dnes, po sedemnástich rokoch od tohto jasného prejavu konsenzu, ministerstvo priznáva vlastne, že je ťažké presadzovať v zahraničí predstavy našich dobre kvalifikovaných diplomatov, ak nemajú doma oporu v domácej štandardnej zahraničnej politike.
Ako sa to prejavuje pre tých, ktorí sa s pojmom kompromis, konsenzus ešte nestretli, alebo to dokonca považujú za neslušné slová? Poviem pár príkladov.
Prvý príklad. Ako štát, ktorý nesieme, v strednej Európe jediní sme členom eurozóny, nesieme oveľa väčšiu zodpovednosť za vývoj v Európskej únii ako naši susedia. To si musíme povedať. Ale akú váhu majú naši predstavitelia pri stole a naši diplomati pri príprave týchto zasadnutí našich politických predstaviteľov, keď v Bruseli sa v mene Slovenskej republiky hovorí niečo úplne iné a doma úplne niečo iné? Odborne, ako to už tu bolo povedané, sa tomu hovorí schizofrénia, a schizofrénia pre každého jednotlivca, ale aj pre politiku štátu má nedozierne následky. Na európskej pôde stratu kredibility a nakoniec stratu kredibility aj pre celú zahraničnú službu a pre celý štát. A pritom zároveň chceme, aby tu bolo viacej investícií zo zahraničia, aby sem chodilo viacej turistov zo zahraničia, hlavne zo západu a tak ďalej a tak ďalej. Ako? Ako, keď strácame tú základnú, základnú dôveru?
Zároveň doma tým, že doma na dvore hovoríme niečo iného, nebezpečne posilňujeme naivné konšpiračné mýty a predsudky. Veď výsledky sú už aj na Slovensku viditeľné. Je to vzrastajúca sila antieurópskych síl a ich nejasná podpora obyvateľstvom a hlavne nejasné financovanie týchto síl na Slovensku. Antiglobalisti, zelení, nejakí ľavičiari, teraz budú zase proti TTIP a proti všetkému. Kto ich financuje? Z akých peňazí sú tie bilbordy? Z akých peňazí sú tie kampane? Toto je otázka, ktorú si musíme jasne položiť.
Druhý príklad. Pri predsedníctve Slovenska vo Vyšehradskej štvorke, ako o tom hovoril pán minister, jasný rozpad pozície Vyšehradskej štvorky v Európskej únii. A pritom my, my na Slovensku potrebujeme Vyšehradskú štvorku najviac. My sme v jej strede, my sme susedmi so všetkými týmito štátmi a sme aj v tomto zmysle najmenší. My to potrebujeme, tú Vyšehradskú štvorku, možno viacej ako všetci ostatní. A strata Poľska, ako o tom hovorili moji predrečníci, vo Vyšehradskej štvorke znamená oslabenie pozície Slovenska v niektorých závažných, historicky zaťažených otázkach, v ktorých Poľsko stálo vždy na našej strane. Kto to nevidí, nechápe tieto súvislosti, je nebezpečný, pokiaľ sa môže, dokonca má funkciu, že sa môže oficiálne vyjadrovať.
Tretí príklad. Vzrastanie antinatovských nálad v našej spoločnosti. Áno, Slovensko na rozdiel od Poľska nikdy nebolo veľkým prívržencom vstupu krajiny do NATO. Niečo o tom viem. Najprv to bolo 25 %, po masívnom chodení po celom Slovensku nakoniec sme to dotiahli na 52 percent. Ako je to možné, že dedina na severe Slovenska, vzdialená 3,5 kilometra od poľskej dediny na druhej strane, táto dedina na Slovensku jasne protinatovská, a dedina o 3 kilometre ďalej cez hranicu 83 % podpora NATO? Všetky tie rečičky, že my budeme neutrálni, ktoré sme viedli na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a pozývali sme tých ľudí, ktorí sa to snažili presadzovať, zistili sme, že oni vôbec neuvažujú o tom, že neutralitu niekto musí garantovať, tak ako garantovali medzinárodnú zmluvu o územnej celistvosti Ukrajiny. Nájde sa tu ešte nejaký dobrodruh, ktorý bude presadzovať neutralitu Slovenska? Vystúpenie z NATO? Po tom, čo dnes Ruská federácia roztrhala takúto zmluvu a urobila z nej smiešne franforce? Veď nemôžete byť neutrálni len preto, že sa vyhlásite za neutrálneho. Na to potrebujete garantov a tí garanti musia si za tou neutralitou stáť.
Takže my sme sa s odretými ušami dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a unikli sme bieloruskému osudu. Aj toto by si ľudia mali na Slovensku uvedomiť. A my, ktorí sme v NATO, aj tu sme to dnes počuli, my sme NATO, tu niekto povie: ale my nemôžeme mať natovské vojská. Ale veď my sme NATO. Priatelia, prestaňte už s tou schizofréniou! Veď to je normálna diagnóza. Veď my sme NATO, my sme súčasťou NATO. To je smiešne hovoriť, že my tu NATO nechceme. A však to je normálne na diagnózu psychiatrickú, nič inšie, aby som teda tak jasne povedala.
Pri takomto nezodpovednom prístupe sa nakoniec, možno, časom dozvieme, že v roku 1968 sem naklusali Američania a nie sovietske vojská s tankami, podporované armádami Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, lebo Rumunsko sa toho nezúčastnilo. Teda tí Rumuni, ktorí nás v štyridsiatom piatom oslobodzovali, veľkú časť Slovenska.
Podčiarknuté a podpísané, ešte jedna vec. Keď si prečítam, ako dnes ráno, že univerzitný učiteľ, dokonca rektor vysokej školy, pán Eduard Chmelár povie, že vpád Ruska do Ukrajiny je presne také isté ako akcia Trvalá sloboda v Afganistane, kde vpadli vraj USA! On asi sa nikdy v živote nedozvedel, že to bola koalícia síl. A kde je Británia, kde sú všetci ostatní? To ešte zatiaľ do jeho faktografického manuálu sa ešte nedostalo. To sú nebezpečné... A my sme tam boli tiež, samozrejme. Veď ja som bola pri tom vo Varšave, keď sa tvorila tá velikánska, ako, samozrejme, ako diplomat, nie ako politička, keď sa tvorila tá veľká koalícia. To sú nielenže hlúpe, ale to sú aj nebezpečné reči.
Takže veta z materiálu, "pre SR nie je, pre Slovenskú republiku nie je akceptovateľné porušenie medzinárodného práva zo strany Ruska", ja túto vetu v tomto materiáli vítam, pretože v minuloročnom materiáli som kritizovala, že Ruská federácia je naším strategickým partnerom, ale náš bezprostredný sused Ukrajina nie. Je to veľmi veľký posun proti minuloročnej debate. Keď vtedy sme kritizovali vyjadrenia predsedu vlády Roberta Fica, ktorý povedal: no čo, Ukrajina pôjde tam, kto dá viac. Vtedy som tento, tento kupecký postoj veľmi kritizovala ako nebezpečný a nezodpovedný.
Dokonca oceňujeme a treba to oceniť, že ministerstvo, naše ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré je denne konfrontované s našimi susedmi a spojencami, nepodľahlo čoraz viac rozšírenejšej kampani, ktorú podporovali v istom zmysle aj niektorí predstavitelia našej vlády a ktoré znelo: nech si Rusko a USA vyriešia svoje problémy, my si budeme robiť, tu buchty piecť na našom dvore. V celom materiáli, a ja ďakujem ministerstvu a diplomatom, je možné vidieť ten výrazný odklon od týchto exotických a vrcholne nezodpovedných vyjadrení, ktoré, a na to upozorňujem, pretože chodím po Slovensku, sa čoraz viacej usídľujú v hlavách ľudí, ktorí sa normálne zahraničnou politikou – a prečo by aj? – nezaoberajú.
Kto – a to je moja otázka – kto a kedy sa pokúsi o znovuvytvorenie zásadného zahranično-politického konsenzu v Slovensku medzi relevantnými politickými silami? Kto to urobí? Voľakedy to robilo SFPA na tej mimovládnej pôde a niektoré politické sily, kde sa zlúčilo v tejto otázke aj SDĽ a KDH. To treba povedať. Ani po prebehnutom referende nie je naša situácia ružová v tomto ohľade, pretože tieto kampane rozčesli Slovensko viac než predtým, a sily, ktoré presadzujú odklon od Charty ľudských práv, sily, ktoré sa zdráhajú predložiť v parlamente konvenciu proti domácemu násiliu, ktorú sme podpísali už pred niekoľkými rokmi v Rade Európy, tendujú k obhajovaniu dobrodružnej medzinárodnej politiky, ktorá rozbíja doterajší medzinárodný právny a zvyklostný systém.
Druhá oblasť, ktorej by som sa chcela chvíľu venovať, je energetická politika v európskom priestore. V odseku, ktorý sa venuje vzťahom s Ruskou federáciou v tomto materiáli, sa hovorí, že pre SR má, citujem, "osobitný význam politický dialóg a spolupráca v oblasti energetiky s efektívnym využitím potenciálu Slovenska ako tranzitnej krajiny". No teda po posledných vyhláseniach predstaviteľov vlády Ruskej federácie a Gazpromu vrátane Vladimíra Vladimiroviča o tom, že Rusko sa bude usilovať o to, aby Ukrajina prestala byť tranzitnou krajinou pre ruské suroviny, vyznieva toto naše nadšenie trochu naivne. Nakoniec dnes som videla mapu, ktorú zverejnila ruská vláda, ako bude vyzerať tranzit do Turecka, nový tranzit. Načo akože, z čoho to bude financovať a podobné technické otázky, to by sme tu mohli, tu o tom dlho hovoriť, ale v každom prípade mapa je zverejnená.
Pripadá mi to, ako keby sme, ako za Mečiarovej vlády, zabudli, že my nemáme hranice s Ruskou federáciou. Vtedy pán Mečiar zabudol a vymýšľal všelijaké projekty, až mu niekto musel doniesť mapu a ukázať, že my nehraničíme s Ruskou federáciou, ale s Ukrajinou. Ak Ukrajina prestane byť tranzitnou krajinou, my ňou prestaneme byť automaticky, teda v tom smere, z ruských nálezísk na Slovensko. My sme priamo závislí od situácií na Ukrajine. Preto by som, preto som chápala aj situáciu nového vlastníka 49-percentného podielu v SPP EPH, kde teraz pôsobí aj bývalý premiér Českej republiky pán Topolánek, rýchlo vymyslieť a prípadne s európskou pomocou postaviť rúry smerom na juh, aby Slovensko nevypadlo z tejto pozície najdôležitejšej tranzitnej krajiny, európskej, pre suroviny energetické. Ale my sme stále tranzitom a stále na tom zarábame, lenže v opačnom smere. Plyn, ktorý prechádza Nord Streamom z Ruska cez Baltické more do Nemecka, je z veľkej časti tlačený reverzným chodom cez Slovensko do Ukrajiny a pán minister dokonca tu povedal, že miesto 11 mld. metrov kubických budeme posielať, ak si dobre pamätám, až 14,5. Dokonca aj na energetickej konferencii za prítomnosti vysokých predstaviteľov NAFTOGAZ-u ukrajinského si pamätám, že dokonca hovorili niečo o tom, že to môže byť aj 30 miliárd. My sme rozhodujúcou krajinou pre to, či Ukrajina prežije alebo nie, aj vďaka tomuto reverznému plynu. O to väčšia je schizofrénia, o to väčšia je tá chorobná nejaká, nejaká myšlienka, ktorá aj tu rezonuje, že vlastne my musíme tie vzťahy s Ruskom pestovať, a tá Ukrajina, no tak, nech si pomôžu, ako sa dá. My dávame ruky od toho preč.
Čiže dnes je Ukrajina závislá od Slovenska, ale hlavne je závislá od toho, kto vládne v Nemecku. A náš tranzit je závislý od toho, kto vládne v Nemecku a aký je postoj nemeckej vlády k nášmu reverznému tranzitu na Ukrajinu. A to je bez ohľadu na to, či sme ochotní flexibilne prispôsobovať svoju politiku, zase citujem, "v otázke sankcií voči Ruskej federácii", čo citujem z tohto materiálu. Ja oceňujem a znovu to zdôrazňujem, že v tomto materiáli sa už nehovorí o strategickom partnerstve s Ruskou federáciou, ale táto správa je oveľa lepším zrkadlom našej skutočnej pozície v strede Európy. Ale privítala by som, keby okrem neustáleho zdôrazňovania takého toho provinčného na vlastnom dvore, toho zdôrazňovania bezpečnosti a stability dodávok energií, naša zahraničná politika získavala širší priestor pre vytváranie európskeho konsenzu pre aspoň čiastkovú spoločnú európsku energetickú politiku, o ktorej tak jasne sníval už Lamone pred 50-mi rokmi.
Ani tá medzirezortná analyticko-koordinačná komisia pre energetickú bezpečnosť medzi ministerstvom hospodárstva a ministerstvom zahraničných vecí sa určite nebude, dúfam, venovať len problému púhej stability dodávok. Kto iný, ak nie tento parlament a ministerstvo zahraničných vecí by mali byť motorom snáh hľadať spojencov, keď nota bene, ako spomenul pán minister, bývalý člen nášho diplomatického zboru pán Šefčovič je poverený vedením energetickej problematiky v novej Európskej komisii?
Ale keď sme už pri Vyšehradskej štvorke, mám na vás zásadnú otázku, pán minister. Samozrejme, v tomto materiáli, ktorý vznikal oveľa skôr, nie je ani slovo o Slavkovskej deklarácii z 29. januára 2014. Komu sme chceli tým vyjsť v ústrety? Máme ju chápať ako učičíkanie niektorých snáh českého prezidenta, ktoré mal vždy, čo ho poznám 25 rokov? Alebo vydávame a podpisujeme deklarácie s Rakúskom, lebo nechceme povedať aj im do očí, ako to v skutočnosti je? A začať s Rakúskom skutočný strategický dialóg. S Rakúskom, ktorá predala bez nášho vedomia, bez akéhokoľvek nášho informovania 50 percent najväčších plynových zásobníkov v Baumgarte, ktoré priamo súvisia s našimi zásobníkmi v Gbeloch, Gazpromu. Ktorá bez toho, aby s nami konzultovala, do poslednej chvíle podporovala South Stream, až teda na to doplatila? Budeme viesť konečne s Rakúskom jasný tvrdý dialóg? Mne sa tá Slavkovská deklarácia, pravdu poviem, nepáči, pán minister.
A predposledná téma, ktorej sa chcem venovať, je kultúrna diplomacia, prísluší mi to ako členke výboru pre kultúru. K ekonomickej diplomacii som sa vyjadrovala minulý rok a úsmevne som o tom hovorila už niekoľkokrát, takže si to dnes odpustím. Ale všetko, čo som o ekonomickej diplomacii a kedy povedala v minulosti, bohužiaľ, alebo našťastie, stále platí aj pre kultúrnu. Hovoriť tu dnes o tom, že nemáme efektívnu a skutočnú kultúrnu diplomaciu, že máme na našich kultúrnych inštitútoch, alebo našich veľvyslancov alebo niektorých, Bohom osvietených, diplomatov vonku, tých ľudí kompetentných a inteligentných, ktorí sa idú pretrhnúť, aby nás prezentovali aj ako európsku kultúrnu krajinu, hovoriť o tom je už naozaj liatím vody do studne, ktorá preteká.
Ani po siedmich rokoch vlády SMER-u a kompetentného, zase nemôžem povedať, že nekompetentného ministra kultúry, máme kompetentného ministra kultúry, sme sa nedopracovali aspoň k trom prioritám kultúrnej diplomacie, ktoré by boli jasne formulované.
Napríklad tých 200 rokov narodenia Ľudovíta Štúra. A tu chcem aj na tejto pôde povedať pre všetkých tých, ktorí ste pri tom neboli, že pri otvorení výstavy Ľudovíta Štúra mal minister Marek Maďarič mimoriadne hodnotný prejav, ktorý je treba, aby si to, ak je to niekde písomne, pretože on to hovoril z hlavy, bez fráz i jasne, bez toho romantického nánosu na Štúrovi, ktorí mnohí z nás majú, musím povedať, že toto bol prejav skutočne hodný ministra kultúry.
Ale čo ďalej? Pán minister, koľko financií je uvoľnených pre zahraničné aktivity pri tomto výročí? Akým spôsobom spolupracujeme s nemeckou, teda s federálnou republikou Nemecko pri tomto výročí? Alebo si nie sme vedomí, že Štúr svoje najdôležitejšie knihy napísal v nemčine? Ako v tých časoch pre neho najkultúrnejšom jazyku, ktorý ovládal? Alebo budeme pchať hlavu do piesku pred faktom, že to bol hlavne on, ktorý priniesol herderovské myšlienky, ktoré tu dodnes krúžia a ktorých výsledkom je aj samostatná Slovenská republika, priniesol z Nemecka? On to bol a v tom slova zmysle vlastne ovplyvnil celú slovenskú kultúru. Čo sa bude konať v nemecky hovoriacich krajinách, pri tomto 200. výročí narodenia Ľudovíta Štúra? Aké knihy bude financovať ministerstvo, alebo ktoré už financuje, dúfam, ktoré sa vývojom a šírením herderovských myšlienok cez štúrovcov na Slovensku zaoberajú? Alebo to len skončí ako obvykle? Nejaká výstava so šiestimi panelmi putovná, ktorú niekde vystavíme, tam príde tá Holubova letka, ktorí vždy chodia, keď sa niekde podáva víno, a tým to skončí? Kedy budeme mať zase nejaké výročie, ktoré by nás priblížilo a ukázalo jasne, ako sme napojení na nemecký spôsob vzdelávania a na jeho jazyk a na jeho kultúru?
Pominúc fakt, že Štúrov závet je v nemčine písaný, Slaventum, hej, je v nemčine. A SFPA sa postaralo o to, aby sme ho preložili do slovenčiny, aby ste si mohli prečítať, ako vo svojom závere, zdrtený a depresívny Štúr nám odporúča v nemčine, aby sme sa stali Rusmi. Nemusíme Štúra propagovať veľmi v Londýne, ani v Paríži, ale v Berlíne, v Mníchove, vo Frankfurte, ale aj v Drážďanoch by to naozaj stálo za pokus.
Čo je teda hlavnou prioritou zahraničnej politiky našej dnes? Zoprieť a nájsť všetky naše sily, schopnosti a zdroje, ako ste o tom hovorili, pán minister, a ja vám som vďačná za to, a pomôcť Ukrajine. Lebo keď sa Ukrajina nestane naším susedom na európsku mieru, nebude sa rozvíjať ani východné Slovensko a naša 100-kilometrová hranica s týmto susedom nás bude stáť ešte veľa peňazí, veľa úsilia a najmä bude železná. Kto si pamätá, ako vyzerala Tote Winkel v Rakúsku bezprostredne na našej hranici z tej druhej rakúskej strany? Tak bude vyzerať naše východné Slovensko.
V tomto duchu by sme si ale mali, pán minister, viacej všímať, čo sa deje v tej časti územia, ktorú voláme Zakarpatská Ukrajina dnes, alebo Karpatská Rus voľakedy, a tak ďalej. Mne musí doniesť dejiny tohto ťažko skúšaného územia ten profesor histórie dejín, stredoškolský, ktorý tu sedáva raz do roka, a priniesol nám obrovskú hrubú knihu dejín Zakarpatskej Ukrajiny. To nám musí priniesť stredoškolský učiteľ z Chebu? Pritom je veľmi dobré a veľmi zaujímavé pozrieť si na internete zopár máp o tom, ako toto naše bezprostredné, teda naše susedné územie na Ukrajine volilo a volí v niektorých zásadných voľbách na Ukrajine a prečo v mnohých prípadoch volí úplne inak ako centrálna časť Ukrajiny. Mali by sme sa o toto územie zaujímať, mali by sme chápať, čo sa v tejto bývalej časti československého územia deje. Dozvieme sa v tomto materiáli niečo o tom? Nie. Z Bratislavy do Užhorodu je zrejme ďalej, ako z Bratislavy do Kyjeva. A pritom naše sily by na to stačili a naši európski spojenci by to určite ocenili, keby my sme vedeli o tomto území viacej a podporili tie demokratické a európske sily v Užhorode, Mukačeve, atď., a tak ďalej. Nielen preto, že môj otec začal svoju učiteľskú dráhu v Mukačeve, pretože to bolo vtedy naše územie, a nielen preto, že tam žije pomerne konsolidovaná slovenská menšina, ale preto, že toto územie hlasuje mnohokrát úplne inak. A to môže byť bezpečnostná hrozba pre Slovenskú republiku. Som veľmi rada, že to podporili Nóri a Nóri teraz poskytli Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku grant, aby táto mimovládna organizácia, kde sedím v správnej rade ešte stále, vytvorila materiál, aby sme mohli ponúknuť túto informáciu našim európskym spojencom.
Oceňujem, že do ešte stále vzdialeného roku 2020 by sme mali na našu vlastnú bezpečnosť a obranu konečne vynakladať 1,6 % nášho HDP. Toto je veľmi dobrá správa, ktorú môže parlamentná delegácia Národnej rady opakovať v Bruseli, v centrále NATO, ale na obnovenie dôveryhodnosti a vymazanie dojmu, že patríme len medzi tých, ktorí sa vezú pod týmto dáždnikom bezpečnostným NATO a nie sú pripravení podieľať sa na spoločnej bezpečnosti a spojeneckom úsilí NATO, je to pramálo. Najmä, keď všetky nákupy ministerstva obrany, povedzme to jasne, pod vedením Mečiarovho privatizéra vzbudzujú, mierne povedané, nedôveru, čo sa týka efektivity a skutočného cieľa. Ministerstvo ako súčasť vlády sa nemôže vyhnúť zodpovednosti za totálnu absenciu informovania slovenskej verejnosti, čo to znamená, že sme sa v roku 2004 dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a aké výhody vďaka tomu pre Slovensko plynú. Platí totiž priama úmera, nemôžeme predstierať v Bruseli, Paríži, Londýne alebo vo Washingtone, že sme spojenci, ak rozhodujúce politické sily robia všetko pre to, aby sme sa stali nedôveryhodným partnerom.
Po tretie, materiál sa nevenuje príprave slovenského predsedníctva. Viem, bola o tom konferencia, bohužiaľ, som sa toho nemohla zúčastniť. A na jednej strane chápem, že pri tom búrlivom vývoji je ťažké napísať niečo, čo by už dnes mohli citovať veľvyslanectvá na našom území, a potom sa spovedať, keď situácia zrazu bude vyzerať inak. Ale pár dôležitých odkazov, o ktorých by sme tu napríklad dnes mohli hovoriť, by v materiáli mohlo byť. Už vzhľadom na tie silnejúce, veľmi dobrodružné antieurópske aktivity, z ktorých niektoré priamo vychádzajú z vedenia európskeho výboru Národnej rady a za ktoré je vláda Slovenskej republiky priamo zodpovedná. Predsedníctvo, naše predsedníctvo Európskej únie bude potrebné využiť aj pro domo a možno to bude potom to najdôležitejšie. Pretože hoci Slovensko patrí podľa prieskumov medzi najeurópskejšie krajiny, treba počúvať týchto konšpirátorov a uvedomiť si, že tak ako o demokraciu, tak aj o európske smerovanie Slovenska sa musíme starať dnes a denne. A odpustím si teraz už ironické slová na adresu tzv. konventu, ktorý sme my tu na Slovensku v pôvodnej podobe zaškrtili a vyvážame ho s úspechom v pôvodnej funkcii do zahraničia.
Materiál, o ktorom dnes rokujeme, okrem toho by mal profilovať politikov aj tu poslancov Národnej rady, ktorí majú schopnosti a výdrž venovať sa zahraničnej politike a nekručí im v bruchu, ako niektorým, ktorí práve odchádzajú na obed. Tak by nám tieto vystúpenia mali prinášať myšlienky aj pre naše médiá. Pretože naše médiá, ako podfinancované, nemajú kapacitu a možno niekedy ani kompetencie venovať sa zahraničnej politike, a preto zhusta sa, na ich stránkach nachádzame len správy vyfabrikované niekde inde.
V spojitosti s týmto sa na rozdiel od zameraní zahraničných politík iných štátov tento materiál nevenuje spolupráci s našimi susedmi pri boji, už dnes možno povedať, proti pôsobeniu veľkej antieurópskej a anti-NATO kampani, ktorá sa na nás cez internetový priestor rinie z Ruska. Kým predtým to ešte bolo v zlej slovenčine a oslovovalo to len pár trolov, dnes táto dobre cielená kampaň zasahuje široké vrstvy obyvateľstva celej strednej Európy. Postaviť sa jasne a dôrazne proti tomuto trendu, proti tým obrovským peniazom, ktoré idú do propagandy týchto rozmerov, si bude vyžadovať ani nie také veľké finančné prostriedky na slovenskej strane, ako to, čomu sa hovorí chochmes. A lídrom tejto protikampane, kto má byť? Musí to byť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, ako dlho?
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Tri vety mám... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno, nech sa páči.
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ktoré iné ministerstvo dokáže odhadnúť medzinárodné účinky takýchto kampaní? Len naši diplomati, skúsení ľudia, ktorí sa pohybujú v zahraničí. Lebo len naivní ľudia môžu v tejto situácii strkať hlavu do piesku.
Takže vítam, pán minister, túto upravenú a aktualizovanú pozíciu ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí.
Ďakujem za vašu pozornosť.
Skryt prepis
