Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

23.9.2015 o 12:31 hod.

Mgr.

Magdaléna Vášáryová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.9.2015 12:31 - 12:33 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

188.
Ďakujem pekne. Ďakujem za tú informáciu a oceňujem, pán predseda výboru, že ste si dali tú prácu a hovorili ste s pánom Stanom, ale možno si naozaj dobre pamätáte, že ja som naozaj hovorila a zverejnila som vo výbore, nie tu pred kamerami, čo sa hovorí v kuloároch. A ak si dobre pamätáte, tak priamo o tom potom hovoril pán poslanec Kvasnička. To len na úvod.
Ale čo sa týka vystúpenia, tak, pán poslanec, vždy hovoríte subjektívne. To proste objektívna pravda, ona len potom vyplynie, ale pokiaľ vystupujete a obhajujete nejaký názor, je to vždy váš subjektívny názor. A objektívne pravdy, no, to je dlhá filozofická debata, do toho sa ja s vami nedám, ale len hovorím, ja tu vždy vystupujem a hovorím svoje subjektívne názory, takže ma obviňovať, že hovorím subjektívne názory, je dosť taký ako protimluv, by som povedala.
Pán Novotný, práve preto som využila prvé čítanie na to, aby som nás scitlivela na tieto problémy, hej? Ale nielen na to, teraz čo sa deje, ale aj na to, že či dostatočne, a to nám pán minister môže aj odpovedať, či dostatočne. Nemáme dostatok finančných prostriedkov na to, aby sme vrátili všetko to, čo teraz ide v rôznych aukčných spoločnostiach a čo má vlastne korene v našej minulosti kultúrnej tu na Slovensku. Nakoniec spomeňte si na tú hystériu okolo Bojnického oltára. Nakoniec pod tlakom hysterickej verejnosti máme oltár, ale vzdali sme sa 9 gotických obrazov, ktoré boli evidentne slovenskej proveniencie.
No, hystéria k takýmto veciam vedie.

Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.9.2015 12:10 - 12:27 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

182.
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tak sme sa, pán minister, od hnojív cez víno (povedané so smiechom) prepracovali ku kultúrnym hodnotám a predmetom, až by to chcelo nejakého dramatika alebo nejakého humoristu (povedané so smiechom), aby to spracoval. A aj na hnojivách tu sedelo viacej ľudí ako teraz, ak si si všímate, pán minister. No, čas obeda.
Ale dovoľte mi, aby som toto prvé čítanie využila na pár aj všeobecných poznámok. Blíži sa nám koniec volebného obdobia, a tak ako obvykle, je parlament zavalený všelijakými, vyprázdňovaním počítačov ministerských úradníkov a prešli sme už jednou vlnou transpozícií európskych smerníc, s väčšinou z nich nemáme problém. Tuto prechádzajú ako nôž maslom, čiastočne aj preto, že to nikto nečíta, a čiastočne, lebo máme dobrú vieru, že to už bolo dobre, dostatočne skontrolované na európskej úrovni. Len niektorí sa zásadne zdržiavajú hlasovania, pretože nedôverujú, že to dokážeme my transponovať kvalitne, ale táto transpozícia nepatrí do tohto zoznamu, pán minister, pretože táto smernica bola prijatá v minulom roku, takže je to, naopak, veľmi rýchle, rýchle prijatie tejto smernice, teda transponovanie tejto smernice. Predtým sme hlasovali tuším o smerniciach z roku 2005, 2007 a tak ďalej, ale tentoraz naozaj je to veľmi, veľmi neuveriteľná až rýchlosť. Dokonca, zlé jazyky by si mysleli, že sme, že sme sa preto rýchlo poponáhľali, pretože problém Bernini a tak ďalej a tak ďalej.
Ale treba jasne povedať, že nech táto transpozícia akokoľvek vyzerá veľmi aktuálna a potrebná, problém s Berninim nám nevyrieši, poprsie je fuč a tam už aj zostane, pretože bolo vyvezené podľa všetkých platných zákonov, ako ste aj povedali na výbore, a s podpismi vývoznej komisie, takže, a táto transpozícia sa týka tých, ktoré boli nezákonne, nelegálne vyvezené alebo sa nevrátili z dočasne vyvezeného povolenia, teda prekročili termín dočasne povoleného vyvezenia, po uplynutí lehoty.
Ale možno by bolo vhodné, aby sme implementáciu tejto smernice využili aj na trochu viac, než len náreky nad Berninim, ktorý, chudák, je už predsa 400 rokov po smrti. Netušil, že sa stane slávnym v národe, o ktorom pred 400 rokmi zrejme nemal vôbec tušenia, ale človek nikdy nevie, kedy sa môže stať slávnym aj v malej dedinke 2-tisíc kilometrov ďaleko od miesta, kde žil.
Zároveň je to ale dôkaz dvoch vecí, že dnes žijeme vo veľmi globálnom priestore. Keď žil Bernini, ten priestor bol tiež istým spôsobom globálny, ale len pre úzku elitu. Dnes je to globálny priestor, demokratický, to znamená pre všetkých občanov a žijeme v svete globálneho trhu kultúrnych predmetov, v otvorenejšom než kedykoľvek predtým.
A po druhé naše masovokomunikačné prostriedky sú schopné nás informovať veľkými titulkami o všetkom možnom, napríklad že niekde v juhokórejskom meste zabil nejaký muž ženu a dve deti alebo, alebo že sýrska Palmýra, európske kultúrne dedičstvo, v tomto prípade od Grékov, je tesne pred zničením, pričom príjemcovia týchto správ aj u nás niekedy nemusia vôbec vedieť, kde vlastne sa tieto predmety alebo tieto hnuteľnosti a nehnuteľnosti vôbec nachádzajú. A tento fakt nás upozorňuje na to, aby sme sa vyhýbali aj tu v parlamente ako čert krížu tomu, robiť si názor na fungovanie sveta, pohyby ľudí, myšlienok aj pohyby kultúrnych predmetov, podľa toho, čo sa v jednom jazyku, v jednom kúte našej zeme dozvieme z nejakej jednoduchej televíznej správy.
Po druhé. Chcela by som preto využiť toto vystúpenie a povedať pár slov nie o tom, že kto je vinný, že Berniniho už nemáme, že nebol rozpoznaný na Slovensku, nie tak na kritiku aktérov tejto kauzy, tej už nakoniec bolo dosť vrátane ľudí z ministerstva kultúry. Nie preto, že by nebolo čo kritizovať alebo že by pán minister podľa mňa nemal vyvodiť aj iné dôsledky, ako vraj vyvodil, ale ako jeden zo slovenských expertov povedal, nemôžeme sa čudovať, že to tak dopadlo. Veď kto na Slovensku predpokladal, že sa u nás nájde takýto skvost? A od tohto by som sa chcela odpichnúť, pán minister.
Dôsledky tejto kauzy a dôsledky toho, že sme si veľmi často nie vedomí, ba dokonca odmietame možnosť, že sme územím, ktoré má predmety veľkej kultúrnej hodnoty, a nielen naše ruiny. Že sa v tejto oblasti kultúry tvárime, že naša kultúra je malá, príliš malá a že nechceme vziať na vedomie, že sme nielen dnes, ale už minimálne sto rokov predmetom neorganizovaného, ale čiastočne aj organizovaného vykrádania. Zo Slovenska boli vyvezené a naďalej sú vyvážané umelecké predmety veľkej hodnoty. Veď máme dokonca aj zmluvu s jedným zo susedných štátov, že nám vráti všetko, čo nám, čo zobrali zo Slovenska vo vlne v roku 1918. Zmluva je, nie sme schopní ju exekvovať.
Potom vo vojne v roku 1944/45. Všetky štáty okolo nás sa snažia tieto predmety nájsť. Kto sleduje trošku pohyb týchto predmetov, obrazov, sôch, kníh a archiválií rôzneho druhu medzi Poľskom a Nemeckom, vie, že Poliaci dôsledne strážia všetky svetové aukčné domy a snažia sa vrátiť tieto predmety do Poľska. A to je len jedna, jedna časť tohto. Nakoniec Česi sú na tom rovnako.
Potom prišla imigračná, emigračná vlna zo Slovenska v roku 1948. My nemáme ani pochopu o tom, čo vtedy zmizlo zo Slovenska. V emigračnej vlne v roku 1968, kedy z Československa odišlo 450-tisíc ľudí a v kufroch si odniesli niečo, z čoho dnes nemenované české múzeum má obrovskú zbierku, ktorú veľmi dobre až, povedala by som, intímne poznám.
A od roku 1990 po otvorení hraníc. Pri tejto príležitosti by som sa chcela, pán minister, trochu vrátiť k tej až smiešnej kauze, ktorá dobre skončila, a to je, ako zmizol obraz Bazovského z Trenčianskeho múzea. Na začiatku stojí pán župan Baška. Pán Baška nastúpil k moci a povedal si, že potrebuje miesta pre svojich kamarátov a pre ich tety Anky, a vymenil všetkých predsedov veľkých kultúrnych inštitúcií Trenčianskeho kraja. A tak poslal do penzie aj riaditeľku Bazovského galérie. Tento obraz Bazovského, ktorý sa ocitol v kufri auta nič netušiaceho pána, ktorý v dobrej viere za 7-tisíc euro kúpil od panej obraz, ale zašiel za touto vyhodenou pani riaditeľkou, veľkou odborníčkou na Bazovského, aby mu povedala, že či to je naozaj Bazovský, keď je to za 7-tisíc eur. (Povedané so smiechom.) Ona, keď zbadala ten obraz, ktorý síce nebol nikdy v Bazovského galérii, ale bol v Trenčianskom múzeu, okamžite pochopila, o čo ide, a tento dobrý muž miesto toho, aby zašiel s týmto obrazom do zahraničia a nechal ho tam niekde streliť, tak ho vrátil trenčianskemu múzeu. Je mi jedno, že pani riaditeľka trenčianskej galérie sa ocitla v problémoch, lebo jej muž zrejme míňa príliš veľa peňazí, a tak si takto pomáha, ale, pán minister, my dodnes nevieme, čo všetko predala. Pretože pracovníci múzea ani nekontrolujú. Majú kamery a teraz zistili, že to tam je v tých kamerách. (Povedané so smiechom.) Ale kto by to pozeral? Sme naivní. Všetko v dobrej viere.
Toto je len taký humorný a dobre sa končiaci príklad, ako jednoducho nezvládame túto situáciu. Samozrejme, nemôžeme každého kontrolovať, ale aj tie výmeny tých riaditeľov týchto kultúrnych inštitúcií, v ktorých došlo u Koniarka, v Košiciach, všade, všade. V Košiciach sa basketbalista dostal do vedenia proste košickej galérie a podobne a podobne. Je mi ľúto, že kultúrna verejnosť tak málo protestuje. A to je len jeden, jeden príklad. Tento obraz Bazovského je jeden z najkrajších, ktoré Bazovský urobil. Mohol byť už dávno za hranicami. Je škoda, že tento zákon nemôže byť retroaktívny. Ale nemôže, však, pán minister? (Reakcia ministra.) Ja viem, ja viem, ale nemôže byť retroaktívny.
Nemáme dosť ľudí a nepočúvame tých, ktorí vedomosti majú. Ukájame sa preskakovaním vatier, čo sa týka slovenskej kultúry, a vykrikovaním miesto toho, aby sme sústredene a systematicky archivovali to, čo máme, nechávali tieto predmety oceniť aj zahraničnými odborníkmi. Samozrejme, pán minister, viem, že oceňovanie aj zahraničnými odborníkmi má jednu negatívnu možnosť, že to sú ľudia ako pán Clément Guenebeaud. (Rečníčka sa obrátila k ministrovi kultúry.) "Guinebó, Guinebó, Guinebó?" Lebo francúzsky... (Reakcia ministra.) "Genebó? Genebó?" Dobre, tak "Genebó, Genebó". Lebo podľa francúzskej výslovnosti by sa mal čítať "Guinebó", lebo je "ue". Á, dobre, v poriadku. Takže pán Guenebeaud. Takých ľudí sa tu pohybuje na Slovensku veľké množstvo. Ja len viem o dvoch alebo troch takých, pán minister.
Takže znovu sa ukazuje, že našou základnou vlastnosťou, povedala by som, priam národnou, je naivita. Presne tak, ako je naivita jednou základnou vlastnosťou v zahraničnej politike, ako to píšem v Polnočnom susedovi aj s dôkazmi. Možno je to dôsledkom tej neblahej tendencie, ktorú máme, a tou je neustále vyrábanie umelých hodnôt a umelých umelcov na úkor tých skutočne talentovaných len preto, lebo tí umelí sú schopní poslušne vyrobiť čokoľvek kedykoľvek za peniaze, čo skutočne veľkí umelci, i keď aj oni robia vždy na objednávku, nikdy neurobia vedomí si svojich hodnôt. Tak sme zdehonestovali hodnotu zbierok desiatok knižníc, ktoré boli stáročia dopĺňané a pestované v palácoch, kaštieľoch, šľachtických usadlostiach a v kláštoroch. Len toť pred 60 rokmi sme vyhlásili za úpadkovú kultúru všetko, čo bolo v týchto zbierkach, a s radostnými výkrikmi sme sa ich zbavili, aby sme ich teraz - aspoň niektoré - za cenu obrovských, obrovských finančných obetí zrekonštruovali. Nálepkujeme umelcov a stále to robíme a vyzdvihujeme brak namiesto skutočných umeleckých hodnôt.
Ja sa preto nečudujem, pán minister, že máme v tom zmätok, čo je kultúrnou hodnotou a čo nie. A nečudujem sa, že ešte aj dnes po 25 rokoch máme pred hradom takú mizernú sochu, pred parlamentom ďalšiu mizernú sochu, a ešte si myslíme, že aké je to úžasné.
A tie obrazy, ktoré boli predtým, pred 25. rokmi v popredných miestach na galériách a ktoré vytlačili do veľkej miery tie skutočné hodnoty, dnes už našťastie väčšinou končia v tých najtmavších kútoch archívov. Je to dôsledok toho, aj toho, pán minister, že sa aj po 25. rokoch, a povedala som to vo výbore, len váhavo a individuálne zúčastňujeme kultúrneho života Európy, a jedno mesto európskej kultúry na to nestačí. Mimochodom, však vieme, že tá Kunsthalle nakoniec v konečnom dôsledku po pár rokoch aj tak skončí ako plaváreň.
A pritom máme odborníkov. My tých odborníkov máme. Je ich málo, ale niektorí sú naozaj renomovaní v zahraničí. Len kde sú? A aký im dovolíme mať kultúrny zástoj v spoločnosti? Prečo ich niektorých odsudzujeme? A ja sa s nimi veľmi často rozprávam a skončia tak ako väčšina slovenských dejateľov, že sú na svoje staré kolená znechutení a zrezignovaní. Nakoniec, veď nemáme ani jeden jediný kvalitný spoločensko-kultúrny týždenník. A ten sme mali dokonca aj za časov, tých najhorších časov komunizmu.
Samozrejme, že vždy boli ľudia, ktorí kašlú na národné kultúrne hodnoty, smejú sa z toho, na všetky pamiatky. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú ich nastriekavať, rozbíjať sochy, váľať inštalácie alebo pre svoj osobný prospech ich vyvážať, alebo dávať svoj podpis pod ich vývozné povolenie. Takí ľudia budú vždy. A nielen na Slovensku. To nie je len naša vlastnosť.
Ale pri príležitosti tejto transpozície by sme si mohli uvedomiť, vážená Národná rada, že Európsky parlament a Európska rada neschvaľujú len zakrivenie uhoriek, čo bolo, mimochodom, veľmi nespravodlivé obvinenie, hoci teda veľmi populárne, ale že táto smernica, ako priznáva aj dôvodová správa ministerstva, nám dokonca umožňuje precizovať niektoré naše zákony z minulosti a podporuje možnosť návratu nelegálne, nezákonne vyvezených predmetov národného kultúrneho dedičstva.
Takže ja, pán minister, túto transpozíciu podporím.
Ďakujem pekne.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 22.9.2015 11:48 - 11:48 hod.

Magdaléna Vášáryová
Chcem len upozorniť, pán predseda, že bod 56 o archívoch pravdepodobne bude odsunutý o mesiac, pokiaľ mám dobré správy, takže tento bod uvidíme, pretože ešte stále prebiehajú rokovania a 24. bude zasadať mestské zastupiteľstvo, takže aj kvôli tomu, aby sme vedeli výsledok tohto zastupiteľstva.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2015 9:08 - 9:09 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

14.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, chcem poďakovať pánu poslancovi Poliačikovi, že ešte rozvinul niektorú moju myšlienku z môjho krátkeho vystúpenia.
A, pán veľvyslanec Mikloško, áno, správne si kladiete otázku, kedy budeme mať dosť. No, viete, niektorí ľudia nikdy nemajú dosť. Myslím si, že z čoho by nakoniec žili daňové raje, keby mali niekedy dosť. Takže tam si musíme uvedomiť, že asi čakanie na niektorých ľudí, aby si to uvedomili, nie je reálne. Ale predsa na Slovensku je veľké množstvo ľudí, ktorí sú súcitní, ktorí sú skutoční kresťania. Lebo myslím si, že to, čo terajšia kríza ukázala na Slovensku, je, že zas veľa tých kresťanských myšlienok nepreniklo do nášho bežného života tak, že dokonca sme svedkami, že naši niektorí hierarchovia sa vzpierajú svojmu pápežovi, a to teda v cirkvi panuje iná podriadenosť než v demokratickom štáte. Takže ja som to len chcela zdôrazniť.
Ale ešte raz chcem povedať, tento zákon prispeje k tomu, že budeme flexibilnejší, že budeme lepšie využívať všetky financie a nebudeme vlastne legislatívne hádzať polená pod nohy tým, ktorí sú tí súcitní a tí kresťanskí.
Ďakujem.

Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22.9.2015 8:57 - 9:04 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

8.
Dobré ráno, pán minister. Vážení kolegovia aj pracovníci ministerstva zahraničných vecí hore na balkóne. Na rozdiel od pána veľvyslanca a. D. pána Mikloška musím povedať, pán minister, že veľmi vítam tento zákon. Myslím si, že každý z nás, ktorí kedy pracovali trochu, viacej rokov v ministerstve zahraničných vecí, vedia, aké veľké problémy nám robilo, že sme nemali ošetrené a podľa najnovších európskych skúseností vlastne dopracovaný náš zákon o rozvojovej pomoci.
Takže dovoľte mi, pán minister, aby som sa vám poďakovala, že ste teda prišli, že ste sa odvážili teda k tomu, že konečne máme nový zákon, nielen nejaké novely neustále. A ďakujem aj všetkým pracovníkom ministerstva zahraničných vecí, právnikom, ktorí tento, na základe skúseností z európskych krajín, tento zákon vlastne pripravili. Takže to je jedna vec.
Pán veľvyslanec Mikloško tu nastolil otázku, koľko dávame na rozvojovú pomoc. A vlastne by sme si mali dať otázku, prečo si môžeme dovoliť na Slovensku vzhľadom na verejnú mienku, že dávame tak málo na rozvojovú pomoc. No, na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď. Pretože my na Slovensku sa stále cítime byť chudobní, veľmi chudobní a chceme, aby ešte stále bolo pomáhané nám, pretože my ešte stále nemáme dosť. Áno, bola som teraz tri dni v Berlíne, keď porovnám ulice berlínske a bratislavské, my sme v tomto zmysle rozvojová krajina. No, nedá sa nič robiť. Tie jamy, všetko možné, proti berlínskym uliciam naozaj vyzeráme tristne. Ale to neznamená, že nepatríme podľa všetkých ukazovateľov OECD medzi 32 najrozvinutejších krajín sveta. Takže toto je len taká úvaha, že darmo tu budeme nariekať, že dávame menej na rozvojovú pomoc, musíme začať pracovať s verejnou mienkou a vytvárať zospodu tlak na to, aby sme naozaj dávali trochu viacej. Možnože by nám to pomohlo aj pri tejto hystérii a tom neuveriteľnom strachu, ktorý sa zmocnil našich obyvateľov a občanov pri problémoch, ktoré vyvstávajú s utečeneckou krízou v Európskej únii. A možno potom by bolo menej tých nenávistných prejavov.
Zostáva nám jedna úloha, a to nie je len úloha pre ministerstvo zahraničných vecí a vládu, ale aj pre všetky mimovládne organizácie a všetkých tých obetavých ľudí, ktorí pracujú či už v Sudáne alebo v Moldavsku alebo kdekoľvek inde, kde je ich pomoc potrebná: musíme ich viacej propagovať a musíme trvať na tom, aby bola o rozvojovej pomoci verejná debata. Lebo inak sa stále, pán minister, budeme stretávať s tým, čo zažívam ja, keď o tom hovorím, a vy určite tiež, keď sa stretávate s občanmi Slovenska: a prečo dávame tým iným, keď my tuto nemáme dosť? Takže to je ten problém. Ale ten nevyriešime ani týmto zákonom a nevyriešime ho ani za jedno volebného obdobie. Proste to je úloha všetkých, či už poslancov, ale vlastne všetkých ľudí, ktorí chápu tento problém.
Nakoniec, pán veľvyslanec Mikloško, veď nakoniec, keby ste sa pozreli, koľko dávame na slovenskú kultúru, a tou slovenskou kultúrou sa všetci bijú v prsia od rána do večera. A pritom ako ďaleko sme od toho žiaduceho a v európskych menších krajinách takého jasne viditeľného jedného percenta z nášho hrubého domáceho produktu?! Áno, aj tam pri financovaní slovenskej kultúry neustále klesá percento z nášho hrubého domáceho produktu, čo, samozrejme, neznamená, že klesá výška peňazí, pretože tu náš rozpočet, napriek tomu, že sa cítime takí chudobní, neustále rastie, našťastie.
Takže obávam sa, že pri tom takzvanom šetrení na slovenskú kultúru, na toto šetrenie doplatíme oveľa viacej než na šetrenie pre rozvojovú pomoc, obávam sa.
A posledné, čo chcem povedať, je, že možno, pán minister, by stálo za to, ja viem, že ministerstvo vždy veľmi, veľmi šetrilo so všetkými medailami, ktoré máte k dispozícii, a všelijakými diplomami a tak ďalej, ale možno by stálo za to a možno by to trošku schladilo atmosféru, keby ste si zavolali pred kamery nejakých tých najvýznamnejších ľudí, ktorí napríklad teraz pomáhali, pán Krčméry o tom dal teraz veľmi dobrý rozhovor, keby ste si zavolali a pred kamerami ich vyznamenali alebo poďakovali im. Možnože by to niektorých ľudí trklo, že predsa len tie deti, ktoré prešli peši 1500 kilometrov a majú dva, tri roky a trpia svrabom alebo nebezpečnými zápalmi pľúc, práve vďaka tejto nepríjemnej situácii, myslím si, že by to možno trošku predsa len niečo urobilo v tom, a teraz som sa vrátila z berlínskej konferencie, aby sme nepatrili medzi tých, ktorí, sa hovorí, addictive, proste consumers, to znamená vo voľnom preklade nenažraní, nenažraní. Áno, to stačí.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 1.7.2015 16:36 - 16:49 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

Ďakujem za slovo. Pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja som vystupovala k prvému čítaniu a vyslovila som názor, ktorý som si potom dodatočne po prvom čítaní overovala medzi autormi, teda medzi tými, bez ktorých by autorský zákon nemal zmysel a nemohol by vôbec existovať. A preto som, ako už pán minister zdôraznil, v úzkej súčinnosti s ľuďmi, ktorí pripravovali tento zákon na ministerstve kultúry a ktorých prácu si veľmi vážim, pretože toto je zákon najvýraznejší, najkomplexnejší, najväčší a, uvidíme, či je aj najdôležitejší zákon osemročného ministrovania pána ministra Maďariča. Vážim si ich prácu, ich prístup a som veľmi rada, že sme sa dohodli na niektorých, možno nie na všetkých, ale myslím si, že sme sa dohodli na tých najdôležitejších veciach. Takže, len opakujem, viedla ma snaha odstrániť aspoň časť bariér nedôvery autorov voči producentom, voči správcovským spoločnostiam a voči všetkým tým, ktorí vlastne žijú z toho, že máme aj nejakých tvorivých ľudí medzi sebou.

Dovoľte, aby som vám prečítala tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona autorského (tlač 1496). Má to šesť bodov.
Bod 1. V § 86 sa odsek 4 dopĺňa písmenom c), ktoré znie: „c) je povinný previesť odmenu za káblovú retransmisiu audiovizuálne použitého diela, ktorú mu vyplatí príslušná organizácia kolektívnej správy, bez zbytočného odkladu po takomto vyplatení v prospech autora audiovizuálne použitého diela“.
Odôvodnenie. Doplnením ustanovenia § 86 ods. 4 o písmeno c) sa sleduje zrovnoprávnenie autorov audiovizuálne použitých diel s autormi audiovizuálnych diel, pokiaľ ide o ich nárok na odmenu za káblovú retransmisiu. Odlišný prístup k týmto autorom nie je odôvodnený. Neexistuje dôvod, prečo by napríklad autor hudby vytvorenej pre film, na ktorého sa ako na autora filmu vzťahuje režim podľa § 86 ods. 2 písm. c) návrhu, mal mať inak riešený nárok na odmenu za káblovú retransmisiu než autor tzv. preexistentnej audiovizuálne použitej hudby, ktorého hudba vo filme použitá je, ale autorom filmu nie je, ak v oboch prípadoch dochádza k použitiu úplne rovnakým spôsobom, káblovou retransmisiou príslušného audiovizuálneho diela.
Bod 2. § 91 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Odseky 1 a 2 sa nevzťahujú na audiovizuálne dielo.“

Odôvodnenie. Doplnením ustanovenia sa má docieliť, aby nebolo možné jednoducho obchádzať podmienky vymedzené v § 86 cez režim diela na objednávku. Ak sa totiž napríklad vysielateľ, ktorý je producentom audiovizuálneho diela, nedohodne s režisérom alebo iným autorom audiovizuálneho diela „na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela“, nevznikne mu ako producentovi síce výkon majetkových práv podľa § 86 ods. 1, ale s ohľadom na uzatvorenú zmluvu o dielo (napríklad ústnu zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela) mu vznikne obdobná zákonná licencia, keďže podľa § 91 ods. 1 „ak autor vytvoril dielo na objednávku, platí, že udelil súhlas na jeho použitie na účel vyplývajúci zo zmluvy“. Z uvedeného príkladu najmä vyplýva, že vysielateľ bude môcť vysielať také audiovizuálne dielo aj bez dohody o odmene za jeho vysielanie a, samozrejme, použiť audiovizuálne dielo aj iným spôsobom, keďže účelom zmluvy pri audiovizuálnom diele je vždy predovšetkým jeho následná distribúcia. Navrhuje sa preto vylúčiť audiovizuálne dielo z režimu diela na objednávku a ponechať len klasický licenčný režim a osobitnú úpravu § 86.
Bod 3. V § 160 ods. 4 sa na konci pripája táto veta: „Nositeľ práv zastupovaný organizáciou kolektívnej správy podľa § 164 ods. 1, ktorý nie je členom organizácie kolektívnej správy, má právo zúčastniť sa valného zhromaždenia a právo vyjadrovať sa na ňom ku všetkým otázkam, ktoré sa týkajú kolektívnej správy práv.“
Toto odôvodnenie je jasné, skrátka, ľudia majú právo sa zúčastňovať všetkých týchto rokovaní a pozdvihnúť svoj hlas.
Bod 4. § 160 sa dopĺňa odsekom 6, ktorý znie: „Pozvánku na zasadnutie valného zhromaždenia spolu s programom zasadnutia valného zhromaždenia je organizácia kolektívnej správy povinná zverejniť v primeranej lehote pred jeho konaním na svojom webovom sídle.“
Odôvodnenie k týmto obidvom bodom. Pozmeňujúci návrh vylepšuje postavenie autorov a iných nositeľov práv, ktorých zmluvne zastupuje organizácia kolektívnej správy, a ochraňuje ich pred svojvoľným rozhodovaním orgánov kolektívnej správy. O otázkach kolektívnej správy práv vrátane „zásad výberu, prerozdelenia a vyplatenia licenčných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a dodatočných odmien nositeľov práv vybraných organizáciou kolektívnej správy vrátane príjmov z bezdôvodného obohatenia a náhrady škody“ totiž rozhodujú podľa návrhu zákona len členovia organizácie kolektívnej správy; v súčasnosti v Slovenskej republike ide len o občianske združenia. Návrh zákona v § 158 ods. 2 ustanovuje, že orgány kolektívnej správy určia objektívne, transparentné a nediskriminačné podmienky členstva v OKS, teda v organizácii kolektívnej správy, v zásade však nerieši účasť na rozhodovaní o podstatných otázkach kolektívnej správy tých nositeľov práv, ktorí nie sú členmi organizácie kolektívnej správy z rôznych objektívnych alebo subjektívnych dôvodov, napríklad na rozhodovaní o zásadách prerozdelenia licenčných odmien, a to napriek tomu, že ich výber sa neuskutočňuje z titulu členstva v organizácii kolektívnej správy, ale z titulu uzatvorenej zmluvy o zastupovaní. Pozmeňujúci návrh teda zabezpečuje aspoň minimálne práva zmluvne zastupovaného nositeľa práv tak, aby mohol ovplyvňovať spôsob fungovania organizácie kolektívnej správy, a to tým, že mu priznáva právo účasti na valnom zhromaždení a právo byť na ňom vypočutý. Zároveň nezasahuje do členskej štruktúry organizácie kolektívnej správy, keďže právo hlasovať ponecháva iba členom organizácie kolektívnej správy.
Bod 5. V § 166 ods. 4 sa na konci pripájajú tieto slová: „a na osobu, ktorá predáva alebo sprostredkúva predaj vstupeniek na verejné kultúrne podujatie“.
Odôvodnenie. Kľúčovým predpokladom na správne určenie autorskej odmeny je pravdivosť, správnosť a úplnosť vstupných informácií poskytovaných používateľom. V prípade živého predvedenia diel ide predovšetkým o informácie o predaji vstupeniek a kapacite miesta podujatia. Pre optimálny výber autorských odmien je nevyhnutné, aby organizácie kolektívnej správy mali k dispozícii efektívne nástroje pre zistenie informácií potrebných pre určenie týchto odmien.
Bod 6. § 176 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: „Ak ide o riešenie sporu s nositeľom práv alebo používateľom, organizácia kolektívnej správy je povinná vždy sa pokúsiť o riešenie tohto sporu predovšetkým dohodou.“
Odôvodnenie. Pozmeňujúci návrh vylepšuje postavenie tých autorov a iných nositeľov práv, ktorí sa v súčasnosti v individuálnych vzťahoch s organizáciami kolektívnej správy pociťujú ako tzv. slabšia strana. Návrh však zohľadňuje aj skúsenosti používateľov; najmä skupina používateľov, ktorí nepredstavujú pre organizáciu kolektívnych správ tzv. veľkých používateľov, sa v individuálnych vzťahoch s organizáciami kolektívnej správy môže pociťovať ako tzv. slabšia strana. Navrhovaná povinnosť má zabezpečiť, aby strana sporu, ktorá sa vníma ako slabšia, reálne aj mohla využiť alternatívne prostriedky riešenia sporu, predovšetkým však možnosť rokovania a dosiahnutia vzájomného konsenzu v spornej otázke. Riešenie sporu dohodou tak môže i nemusí byť za účasti nezúčastnenej strany, zahŕňa preto nielen mediáciu, ktorej výsledkom je dohoda o mediácii podľa § 15 ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z., ale napríklad aj pokonávku, ktorej výsledkom je dohoda o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Z pohľadu organizácie kolektívnej správy očakávame zníženie počtu súdnych sporov, a tým aj nákladov na vedenie súdnych sporov.
Musím povedať, že včera podvečer, dosť neskoro, sa ozvala jedna organizácia kolektívnej správy, pán minister, ktorá protestovala práve proti tomuto bodu 6. Ale, bohužiaľ, nejako neskoro sa zobudili a na ich žiadosť, aby som zmenila znenie zákona, na ktorom sme sa dohodli s ministerstvom kultúry, s vašimi pracovníkmi, som nepristúpila. Takto sa predsa nejedná. A znovu chcem povedať, že na tomto sme robili dva mesiace, dva a pol mesiaca, možno aj trošku dlhšie a, bohužiaľ, niektorí zaspali. Uvidíme, ako bude fungovať v praxi a či sa tie čierne predstavy jednej organizácie kolektívnych správ naplnia. A potom prípadne by sme mohli, keby naozaj to bolo také tragické, pristúpiť k nejakej drobnej novelizácii. Ale ja si myslím, že aj týmito ustanoveniami sa aspoň nejakým spôsobom subjektívne i objektívne zlepšuje postavenie tvorivých ľudí, bez ktorých by vlastne autorský zákon nemal žiaden zmysel.

Ďakujem ešte raz za spoluprácu a, prepáčte, je to naozaj veľmi obtiažny text a možno som si mala pred tým mala to urobiť, třistatřiatřicet stříbrných křepelek přeletělo přes třistatřiatřicet stříbrných střech, aby som mala dobrú výslovnosť. Ale ďakujem, že ste ma počúvali. Dovidenia.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.7.2015 15:17 - 15:19 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

Vlastne môžem hneď aj odpovedať. To sa dozvieme, pán poslanec, veľmi rýchlo podľa toho, či ministerstvo kultúry prijme tie pozmeňujúce návrhy, ktoré mala už sformulované pani Jana Žitňanská, čo sa týka nevidiacich a nepočujúcich. Podľa toho to budeme vedieť. To, myslím, a myslím si, že pán poslanec Huba to spomínal, bude tá hranica. A tam uvidíme, či len také to fangľovstvo tam bolo (Ukázanie rukou.) alebo či naozaj ide o to, aby naši spoluobčania, ktorí sú postihnutí, mohli týmto pádom dostať svoje služby od štátu, pretože tieto návrhy tu boli. Tieto návrhy tu boli, ale poslanci strany SMER ich odmietli, predpokladám, na pokyn pána ministra. Ja ani sama nepredkladám neustále nejaké jednovetné novely, pretože ja som skeptická, čo sa týka toho, že všetko možno regulovať zákonmi. Ale to bude ten moment. Takže odpoveď je úplne jasná.

A znovu sa musíme vrátiť k tomu a k tej otázke, ktorú položil pán poslanec Viskupič, pán poslanec. A to je, na základe čoho bude rada vyžadovať tie proste podklady? Pýtam sa, pretože ako prečítal aj ten § 28d, hej, tam je možnosť, že rada sa jednoducho nerozhodne. Možno sme trošku podozrievaví, ale v tejto oligarchickej dnes už republike, kde hlavne mediálny svet je ovládaný oligarchami, tak myslím si, že naša citlivosť je namieste.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.7.2015 14:46 - 14:48 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

Ďakujem. Spomenuli ste, pán poslanec, ošiaľ regulácie. Áno, občas nás pochytí tento ošiaľ regulácie a máme pocit, že reguláciou zhora niečo napravíme a vytvoríme. Ale regulácie vždy negatívne pokiaľ presiahnu určitú úroveň, tak pôsobia, samozrejme, negatívne. To uvidíme.

A čo sa týka rozloženia času. Pán poslanec, ale veď to už bude po voľbách, tak predsa to mávanie tými slovenskými zástavami už nebude mať takú váhu.

Ale spomenuli ste jednu veľmi dôležitú vlastnosť. A to je cross vlastníctvo. A vlastne tomu sme sa nevenovali, nevenujeme sa, mlčíme o tom. A takisto ako sú schránkové firmy, tak vlastne to je presne ten istý systém. Ani nevieme, kto všetko tu má vplyv, pričom nie všetko je tak jasné a zrejmé ako TASR so svojím 7-percentným podielom reklamy Slovenskej národnej strany a jeho predsedu.

Ja som tiež spomínala vlastne to, na základe čoho, akého podnetu rozhodne sa medzi tými sedemnástimi subjektmi tá rada, že bude práve toto kontrolovať. A to mi prekáža. A o tom som aj veľmi dlho hovorila. To mi naozaj prekáža, pretože jednoducho stále robíme zákony tak, že niekto príde, sťažuje sa a keď sa nesťažuje, tak ten problém neexistuje. To je pod tým ten udavačský podtón, ktorý vlastne vnášame do demokratického systému našej republiky. Možno ja som trochu príliš tým, že som prežila to obdobie tých udavačských... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 1.7.2015 10:58 - 11:00 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

Stihla som to, pán predsedajúci.

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR

Ďakujem pekne.

Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR

A, áno, pán Osuský, pán poslanec, totižto ťažké je to teraz exekvovať, že čo kto ako by to mal urobiť, ale my nemáme takú ucelenú predstavu, ako by sme mali my fungovať v európskom priestore s naším malým mediálnym priestorom. Nemáme tú predstavu. A ani sa nej v podstate stále nevieme dohodnúť. A je to pre našu obrovskú škodu, pretože ten malý trh je vystavený veľkým útokom a veľmi nebezpečným útokom. A to je na tom to nepríjemné.
Pani Mezenská, ja keď niekto začína, verte, že nie ste tu sama, že si vás veľmi vážim, tak ja už čakám tú najväčšiu kritiku. Takže môžete si odpustiť tie slová, ja znesiem aj tú kritiku, ale toto nemusíte používať, ale väčšina ľudí to používa. Ja som vás veľmi mala rada, ale vy ste taká a taká.

A, pán Blanár, no, viete, keď sme počuli prvýkrát It´s been a hard day´s night, tak sme boli úžasní, hoci je to len tuším 5 nových anglických slov, lebo vtedy sme vedeli málo po anglicky, ale keď už sme potom museli rozumieť Fool on the hill, no tak to už sme na to potrebovali dokonca tú angličtinu študovať. To znamená, ja nevylučujem, že mladí autori budú svoje básnické schopnosti zdokonaľovať, ale chcela by som, aby tie texty písali básnici a nie tí, ktorí ešte k tomu si napíšu aj hudbu, ešte si napíšu aj ten text. Ja si myslím, že okrem pár pesničkárov málokto dokáže skladať báječne hudbu aj písať texty.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.7.2015 10:50 - 10:52 hod.

Magdaléna Vášáryová Zobrazit prepis

Začína tu byť horúcejšia atmosféra, pán minister, dobrá chvíľa na vystúpenie. Dokonca sme sa dozvedeli, že máme neuveriteľných intelektuálov, ktorí čítajú v origináli nebodaj aj Pasternaka. Pán minister, čítali ste v origináli Pasternaka? Priznám sa, ja som čítala v ruskom origináli len kúsok Čechova a Tolstého, len preto, lebo som to musela čítať. Dokonca viem aj Eugena Onegina v ruštine, pretože som sa to musela naučiť. (Úsmevná reakcia navrhovateľa.) A Omar Sharif vám hovoril, ako hral Živaga, hej? (S úsmevom povedané.) Dobre, no ale tuto máme proste človeka, ktorý číta ruskú literatúru, klasickú v origináli. To je úžasné. Hneď mi prišlo na rozum, ako ma tu pár rokov dozadu obviňovala pani poslankyňa SNS pani Belousovová, že neznášam slovenskú kultúru, tak som jej poslala takých pár otázok, na ktoré mi mala hneď odpovedať, čo čítala zo slovenskej literatúry naposledy, aby mi povedala najnovšiu básnickú zbierku slovenskú, čo vyšla. Už sa mi odvtedy viacej nikdy neprihlásila. Takže ja len varujem, priatelia, pretože tu sedia niektorí ľudia, ktorí naozaj sledujú slovenskú kultúru, tak si dajte pozor, keď budete veľmi, veľmi hovoriť a horliť za to, akí ste vy veľkí znalci slovenskej kultúry, pretože sa niekto nájde, kto môže vás vyskúšať z toho. Ja len varujem a tým hovorím, že ten, kto ovláda slovenskú kultúru, ste aj vy, pán minister, aby ste ma zase neobvinili. (Reakcie z pléna.) Hej.

Prednedávnom som tu stála a vy ste tu sedeli, pán minister, a ja som predložila nejaký pozmeňujúci návrh, pretože som chcela uľahčiť život Rade pre vysielanie a retransmisiu, trochu modernizovať túto inštitúciu, aby sa stala okrem iného teda takou tou „policajnou inšpekciou“ pri sledovaní nášho mediálneho priestoru, ale aj aby sa stala tým pozitívnym prvkom, aby mala silu a priestor, aby trochu viacej mohla kreovať, ale pozitívnym spôsobom náš mediálny priestor, pretože ak by mala Rada pre vysielanie a retransmisiu stopercentne a do bodky plniť všetko to, čo prešlo týmto parlamentom, všetky tie regulácie, ktoré jej zákonne predpisujeme, musela by sa zmeniť na obrovský úrad s množstvom nových technológií a pracovníkov. Mnohokrát sme o tom na výbore pre kultúru a médiá debatovali, ako uniknúť tejto pasci, pasci, povedzme si to jasne, určitých nedemokratických postupov, keď zákon nevieme vymáhať u všetkých, ale musíme sa spoliehať na to, že jeho prekročenie niekto sleduje a udá, z čoho vyplýva, zase jeden poznatok, ku ktorému sme tiež na výbore dospeli, že jednoducho keď máte šťastie a niekto vás neudá, môžete sa z tých všetkých vecí vyšmyknúť v určitej situácii. Považujem to za potrebné povedať tu v pléne Národnej rady, kde už pomaly schvaľujeme zákony proti všetkému, čo sa náhodou v spoločnosti vyskytne, ako keby tie zákony mali, ktoré nevieme potom exekvovať, dokazovať, akí sme my aktívni. Považujem to za potrebné povedať aj pred rokovaním v prvom čítaní o ďalších reguláciách, kvótach a kontrolách, ktoré možno, možno pre niektoré médiá, možno pre niektorú oblasť sa skončia tak ako tie predošlé, že jednoducho budeme čakať, kto a kedy niečo udá, budeme čakať na udavačov. Patrím ku generácii, ktorá má udavačov dosť na celý život, na celý život. Ja už som si udavačov užila dosť. My nebudujeme udavačov, ale chceme vybudovať štát, kde platia zákony, ktoré sú exekvovateľné a za financie, ktoré máme k dispozícii.

V tomto zmysle je veľmi poučujúce prečítať si hromadnú pripomienku Creative Industry Forum k novele tohto zákona. Citujem z nej len jednu vetu: „Návrh je príkladom nesprávneho nástroja na podporu rozvoja kreatívneho priemyslu, pretože nevychádza z pozitívneho prístupu k tvorivej činnosti, vytvárania pozitívnych symbióz a neodstraňuje nevhodné regulácie a nadbytočné a neefektívne pravidlá, ktoré bránia rozvoju kreatívneho priemyslu." Kreatívne, to je teraz veľmi moderné slovo. A ministerstvo kultúry prednedávnom vám určite známu Stratégiu rozvoja kreatívneho priemyslu zverejnilo.

Ešte raz chcem zdôrazniť, že patrím ku generácii, ktorá mohla počúvať len určité veci. Ak sme si chceli vypočuť niečo iné, museli sme to preladiť na Radio Luxembourg. Ani vy nie ste tak mladý, pán minister, aby ste si to nepamätali. A tam sme to mohli počúvať. Ja nechcem sa tuto zaoberať úvahami, akým spôsobom kultúrne, lebo tu hovoríme o zákone od ministerstva kultúry, ovplyvnilo minimálne dve generácie našich obyvateľov, našich občanov to, že sme nesmeli to počúvať a bolo nám bránené, aby sme sa dostali k nejakej kultúre, ktorá bola mimo Sovietskeho zväzu. Je to stará téma, na to je vždy argument, ale aj ja mám rada klasickú ruskú literatúru a čítam ju v origináli? No to by som chcela vidieť.

Ale treba, aby sme si pri tejto debate o kvótach, a ja sa nebudem venovať len kvótam, venujem sa im len preto, lebo tu proste tá debata ide, pripomenuli, tu nejde o verejnoprávne médiá. Každý, kto si dá tú prácu a naozaj počúva verejnoprávne médiá, vie, že verejnoprávna televízia má obrovské regulácie, ktorým tieto regulácie sú nič proti tomu, a Slovenský rozhlas už dnes bez tohto zákona vysiela nad kvóty, ktoré ste určili v prvých rokoch. Takže to treba jasne povedať.

Čo mňa najviac na tom zaráža? Ja nie som proti tomu, nech sa páči, rozumiem tomu, určití autori chcú dostať peniaze. Nakoniec, aj v tejto debate sa používajú argumenty, prečo máme platiť peniaze tým cudzím. To je teraz dobrá téma. Nemáme radi cudzích, nie sme na nich pripravení a ešte im máme aj platiť. No je hrôza niečo takého. Čiže ja tomu rozumiem. Ale nechcem, aby sme hovorili o peniazoch len, ja nechcem obviňovať autorov populárnej hudby, že im ide len o peniaze. Ja nechcem o tomto hovoriť. To je prízemné. Možno je to za tým. Samozrejme, boli sme toho svedkami už pred niekoľkými rokmi, že to presadzovali. Teraz to pán minister zdvihol zo zeme, položil to do novely zákona, prosím.

Ale hovorme o tom, čo je dôležitejšie ako to, že dostanú tantiémy za to, hovorme o podpore slovenskej napríklad hudobnej produkcie. Zákon, ktorý tu pán minister predkladá, neobsahuje žiadne metódy alebo spôsoby inej podpory slovenskej hudobnej produkcie, ale definuje nástroje, ako obmedziť vysielanie, teda negatívnym spôsobom, nie pozitívnym. Textári piesní pop-music bez ohľadu na to, či sú skutočnými básnikmi alebo len takými amatérskymi veršotepcami, majú, skrátka, podporu a čo tak skutoční básnici, tí nedostávajú žiadnu podporu autorských honorárov? Nemá sa povinne v duchu tohto zákona čítať ich verše v rozhlase alebo aspoň podporovať jednoducho, aby speváci pop-music prestali sami písať tie amatérske verše, v ktorých spievajú dlhé tóny na krátke slabiky? Však to vás musí, pán minister, tiež rozčuľovať. Áno, počúvame ELÁN, pretože ten má za sebou básnika v textoch, počúvali sme iných, pretože tam sú Štrpkove verše. Ale tieto kvóty a tieto regulácie robia jednu vec, priatelia, všetci tu chcú robiť úplne všetko tak ako v slovenskom filme. Dnes už neberú filmári nejakú poviedku, ktorá je dobre napísaná, že s autorom poviedky napíšu scenár. Scenár si píšu filmári sami. Sú predsa geniálni, prečo by nevedeli písať scenáre a poviedky? Potom si napíšu aj dialógy. Voľakedy na to boli odborníci, ktorí písali dialógy. Dnes si píšu dialógy sami. Potom si to sami natočia. Potom si to sami zostrihajú. Ja som poznala v mojej kariére len jedného takéhoto génia. A to bol Juraj Jakubisko, aj to len v prvých rokoch jeho práce, ktorý si to napísal, ešte si to aj nakameroval, ešte si to aj zostrihal a narežíroval. Boli to geniálne filmy. Ale od určitého času, teda presne od roku 1968 vychádzal z poviedok a texty a všetky ostatné veci si nerobil sám. A o kameru požiadal geniálneho kameramana Luthera. A v slovenskej pop-music to je to isté, všetci si píšu texty, ktoré sú mizerné, ktoré všetci aj spievajú.

Takže ak by bola podpora toho, aby naši skladatelia pop-music vychádzali napríklad s textami, s básnikmi spolupracovali, takú podporu by som veľmi uvítala, pán minister. Veď tu nejde o vkus. V tom súhlasím s pánom poslancom, tu by sme nemali debatovať o vkuse, lebo každý z nás má trochu iný vkus. Ale mali by sme trvať na tom, že keď už sa má tá slovenská pop-music hrať a sa hrať častejšie, aby sa z nej stali hity, potom by mohla mať aspoň dobrú slovenčinu. Čo vy na to hovoríte, pán minister? Malo by nám slovenčinárom na tom záležať, aby aspoň tam neboli bohemizmy alebo nejaké nezmyselné spievanie na dlhé slabiky, krátke noty.
Treba uviesť, a to už tu bolo povedané, že ideme francúzskou cestou. Prečo ideme francúzskou cestou? Francúzska kultúra, ktorá bola univerzálnou svetovou kultúrou, strácala a naďalej stráca tento priestor univerzálnej svetovej kultúry a pristupuje k rôznym reguláciám, a to napríklad aj vo filmovej tvorbe. Veď za to, že máme dnes vo filmovej tvorbe takú obrovskú reguláciu, vďačíme Francúzom. To sme nevymysleli ani my, ani nikto iný, to vymysleli Francúzi. Pravidelne vo Francúzsku prichádzajú populistickí politici všetkej masti s návrhmi očistenia francúzskeho jazyka od anglicizmov a tak ďalej a tak ďalej. Tomu všetkému možno rozumieť. Dokonca tomu možno vyjadriť, pán minister, aj podporu. Mám to zopakovať ešte raz, aby ste ma neobvinili, že nie som za to? Dokonca tomu možno vyjadriť aj podporu, navyše v prostredí tak malej kultúry, ako sme my.
Ale jedno všetko týmto reguláciám, ktoré tu presadzujeme, chýba. Je to vytvorenie lepšieho prostredia, aby vznikali kvalitné diela, ktoré sa presadia samé vo svojom mediálnom priestore. Predstava, že vytvoríme priestor pre kvalitu negatívnymi krokmi, nie je celkom správna podľa mňa. Ten vytvoríme jasne stanovenými pravidlami podpory kvalitných, talentovaných ľudí v kultúre a v umení. A obávam sa, že ten zákon Fondu pre umenie, ktorý je copy paste, absolútne copy paste audiovizuálneho zákona, to asi nebude, trúfam si predvídať, aspoň v prvých rokoch, kým sa nevychytajú všetky muchy, aj preto, že za rozdeľovanie peňazí tam zase nikto nebude zodpovedný a nikto nebude hodnotený podľa výsledku. A s tým už máme tie naše skúsenosti. Regulácia sa totižto, priatelia, vymýšľa ľahko: „Toto a toto sa nesmie a keď vás niekto udá, budete platiť, až budete čierni.“ Ale podporiť to, aby v slovenskej pop-music sa znovu objavili skutoční majstri slova, chce inú politiku, takú, ktorá vyžaduje víziu, tú pravdepodobne pán minister má, ale pretavenú do realistických plánov, na ktoré by ministerstvo vyčlenilo peniaze, pretože ten systém regulácie a systém všelijakých komisií, kde sa hrá Já na bráchu, brácha na mně, a povzbudzovanie tých udavačských talentov na Slovensku, toto dobrou víziou asi nie je. V tomto zmysle chcem ale skončiť svoju úvahu o kvótach.

A v druhej časti tejto novely zákona chytáme v porovnaní so západnou Európou už líšku za chvost, ale som vďačná, že, áno, v časti úpravy titulkov máme transponovanú smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, kde členské štáty Európskej únie nabádajú poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, to je tiež veľmi dôležité, na to, aby svoje služby postupne sprístupňovali aj osobám so zrakovým a sluchovým postihnutím. Tu sa žiada povedať, že na akékoľvek náreky, že to je drahé, prosím, zabudnime. My sme prevzali už vlastne od začiatku televízie prax nemeckú, keď dabujeme všetky zahraničné filmové produkcie. To je to najdrahšie, čo vlastne v televízii máme. Je to dabovanie. Sú štáty, ktoré sú od nás päťkrát väčšie, osemkrát väčšie a nedabujú. Nechávajú nevzrušený hlas pre tých, ktorí nerozumejú originál, aby pochopili, o čo v tom filme ide. Napríklad je to v Poľsku, ktoré je osemkrát väčšie, ako sme my. To znamená, že s argumentáciou, že nebudeme dávať stopercentné kvóty alebo aspoň 50-percentné kvóty na to, aby tie programy mohli pozerať aj ľudia sluchovo postihnutí teda a počúvať aj ľudia zrakovo postihnutí, a s argumentáciou, že na to nemáme peniaze, tak konečne prestaňme. My dabujeme. A to je tu najdrahšie, čo sa môže robiť. A skúste teraz povedať starým tetám, že jednoducho nebudeme dabovať a budú musieť počúvať ten nevzrušený hlas. Ale dá sa na to zvyknúť. Tie titulky pre sluchovo postihnutých, prípadne načítanie komentárov pre nevidiacich, aby vedeli, čo sa tam deje, lebo oni počujú dialógy, to nepotrebujú, sú menším výdavkom, ale môžem vás uistiť osobne, že načítať takýto komentár pre nevidiacich je mimoriadne ťažká práca. Minule som na tom strávila celý jeden víkend, keď som nahovorila celú stopáž rozprávky O siedmich zhavranelých bratoch, samozrejme, bez honoráru. Ale môžem vám povedať, že som bola vtedy úplne hotová. Takže to bude drahá služba, lebo nie každý to bude robiť tak zadarmo ako ja a ani by to nemal robiť zadarmo, lebo to je mimoriadne ťažké, dokonca, by som mohla povedať, veď som nadabovala mnoho vecí, omnoho ťažšie ako dabovanie. Je to veľmi náročné. Ale je to naša kultúrna povinnosť, aby sme to urobili. A pripájam sa k požiadavke a hlasovala som za tie dodatky do zákonov, ktoré pripravovala pani Jana Žitňanská a ktoré, bohužiaľ, strana SMER neprijala. Mohli sme to už dávno mať.
K záveru. V roku 1989 sme vytvorili podmienky na vznik slobodného mediálneho trhu po šesťdesiatich rokoch rôznych cenzúr a regulácií a kvót. Posledné roky, musím konštatovať, sa venujeme dosť často zavádzaniu regulácií, jednej regulácii za druhou, čiastočne oprávnene, keď zamedzujeme šírenie neprípustných radikálnych fašistoidných, neonacistických a podobných ideológií. Ale aj napríklad prijali sme reguláciu v mene pár tetušiek, ktoré budila hlasná reklama, keď spali pri televízii v kresle. My sme si totiž, priatelia, za celú tú dobu, a je to aj možno moja chyba, nepomenovali presne naše predstavy, ako chceme dlhodobo, aby náš mediálny trh vyzeral, aby náš audiovizuálny trh vyzeral, a ak ho potrebujeme, aký tento trh potrebujeme, aký tento priestor potrebujeme, ako vlastne chceme, mediálny priestor, ktorý šíri tie najdôležitejšie informácie dnes, keď ľudia prestávajú čítať, a ktorý vytvára zároveň aj určitú pohodu pri trávení voľného času, aby vyzeral. Rakúšania to urobili veľmi jednoducho. Bránia sa proti nemeckému trhu, s ktorým sú spojení jazykovo, a tým pádom vlastne dodnes neuvoľnili mediálny trh, roky držali aj všetky rozhlasové stanice a tak ďalej a dodnes držia televízny trh pomerne jasne. Tomu sa dá rozumieť. Je ich 9 mil. a tu vedľa je 80-miliónový nemecký trh a vedľa je ešte Švajčiarsko. Takže sa bránia. To znamená, nie som proti tomu, aby sme sa bránili, pán minister. Máme tieto príklady aj vyspelých štátov Európskej únie tu vedľa nás, ale to, že sme si nikdy neurobili nejakú víziu a nedohodli sme sa na nejakej vízii tohto priestoru, nás môže stáť veľmi veľa, veľmi veľa, aj čo sa týka šírenia neprípustných ideológií. Novela zákona o vysielaní a retransmisii, o ktorej teraz debatujeme, pokračuje, bohužiaľ, len v tomto trende bez toho, aby to vyvažovala otváraním nových možností pre tvorivú kultúrnu scénu. A znovu hovorím, že Fond pre umenie, tak ako je postavený, pre mňa zatiaľ to nevytvára, pretože nemáme hodnotiace takzvané evaluačné mechanizmy. Ďakujem veľmi pekne.

Skryt prepis