Začína tu byť horúcejšia atmosféra, pán minister, dobrá chvíľa na vystúpenie. Dokonca sme sa dozvedeli, že máme neuveriteľných intelektuálov, ktorí čítajú v origináli nebodaj aj Pasternaka. Pán minister, čítali ste v origináli Pasternaka? Priznám sa, ja som čítala v ruskom origináli len kúsok Čechova a Tolstého, len preto, lebo som to musela čítať. Dokonca viem aj Eugena Onegina v ruštine, pretože som sa to musela naučiť. (Úsmevná reakcia navrhovateľa.) A Omar Sharif vám hovoril, ako hral Živaga, hej? (S úsmevom povedané.) Dobre, no ale tuto máme proste človeka, ktorý číta ruskú literatúru, klasickú v origináli. To je úžasné. Hneď mi prišlo na rozum, ako ma tu pár rokov dozadu obviňovala pani poslankyňa SNS pani Belousovová, že neznášam slovenskú kultúru, tak som jej poslala takých pár otázok, na ktoré mi mala hneď odpovedať, čo čítala zo slovenskej literatúry naposledy, aby mi povedala najnovšiu básnickú zbierku slovenskú, čo vyšla. Už sa mi odvtedy viacej nikdy neprihlásila. Takže ja len varujem, priatelia, pretože tu sedia niektorí ľudia, ktorí naozaj sledujú slovenskú kultúru, tak si dajte pozor, keď budete veľmi, veľmi hovoriť a horliť za to, akí ste vy veľkí znalci slovenskej kultúry, pretože sa niekto nájde, kto môže vás vyskúšať z toho. Ja len varujem a tým hovorím, že ten, kto ovláda slovenskú kultúru, ste aj vy, pán minister, aby ste ma zase neobvinili. (Reakcie z pléna.) Hej.
Prednedávnom som tu stála a vy ste tu sedeli, pán minister, a ja som predložila nejaký pozmeňujúci návrh, pretože som chcela uľahčiť život Rade pre vysielanie a retransmisiu, trochu modernizovať túto inštitúciu, aby sa stala okrem iného teda takou tou „policajnou inšpekciou“ pri sledovaní nášho mediálneho priestoru, ale aj aby sa stala tým pozitívnym prvkom, aby mala silu a priestor, aby trochu viacej mohla kreovať, ale pozitívnym spôsobom náš mediálny priestor, pretože ak by mala Rada pre vysielanie a retransmisiu stopercentne a do bodky plniť všetko to, čo prešlo týmto parlamentom, všetky tie regulácie, ktoré jej zákonne predpisujeme, musela by sa zmeniť na obrovský úrad s množstvom nových technológií a pracovníkov. Mnohokrát sme o tom na výbore pre kultúru a médiá debatovali, ako uniknúť tejto pasci, pasci, povedzme si to jasne, určitých nedemokratických postupov, keď zákon nevieme vymáhať u všetkých, ale musíme sa spoliehať na to, že jeho prekročenie niekto sleduje a udá, z čoho vyplýva, zase jeden poznatok, ku ktorému sme tiež na výbore dospeli, že jednoducho keď máte šťastie a niekto vás neudá, môžete sa z tých všetkých vecí vyšmyknúť v určitej situácii. Považujem to za potrebné povedať tu v pléne Národnej rady, kde už pomaly schvaľujeme zákony proti všetkému, čo sa náhodou v spoločnosti vyskytne, ako keby tie zákony mali, ktoré nevieme potom exekvovať, dokazovať, akí sme my aktívni. Považujem to za potrebné povedať aj pred rokovaním v prvom čítaní o ďalších reguláciách, kvótach a kontrolách, ktoré možno, možno pre niektoré médiá, možno pre niektorú oblasť sa skončia tak ako tie predošlé, že jednoducho budeme čakať, kto a kedy niečo udá, budeme čakať na udavačov. Patrím ku generácii, ktorá má udavačov dosť na celý život, na celý život. Ja už som si udavačov užila dosť. My nebudujeme udavačov, ale chceme vybudovať štát, kde platia zákony, ktoré sú exekvovateľné a za financie, ktoré máme k dispozícii.
V tomto zmysle je veľmi poučujúce prečítať si hromadnú pripomienku Creative Industry Forum k novele tohto zákona. Citujem z nej len jednu vetu: „Návrh je príkladom nesprávneho nástroja na podporu rozvoja kreatívneho priemyslu, pretože nevychádza z pozitívneho prístupu k tvorivej činnosti, vytvárania pozitívnych symbióz a neodstraňuje nevhodné regulácie a nadbytočné a neefektívne pravidlá, ktoré bránia rozvoju kreatívneho priemyslu." Kreatívne, to je teraz veľmi moderné slovo. A ministerstvo kultúry prednedávnom vám určite známu Stratégiu rozvoja kreatívneho priemyslu zverejnilo.
Ešte raz chcem zdôrazniť, že patrím ku generácii, ktorá mohla počúvať len určité veci. Ak sme si chceli vypočuť niečo iné, museli sme to preladiť na Radio Luxembourg. Ani vy nie ste tak mladý, pán minister, aby ste si to nepamätali. A tam sme to mohli počúvať. Ja nechcem sa tuto zaoberať úvahami, akým spôsobom kultúrne, lebo tu hovoríme o zákone od ministerstva kultúry, ovplyvnilo minimálne dve generácie našich obyvateľov, našich občanov to, že sme nesmeli to počúvať a bolo nám bránené, aby sme sa dostali k nejakej kultúre, ktorá bola mimo Sovietskeho zväzu. Je to stará téma, na to je vždy argument, ale aj ja mám rada klasickú ruskú literatúru a čítam ju v origináli? No to by som chcela vidieť.
Ale treba, aby sme si pri tejto debate o kvótach, a ja sa nebudem venovať len kvótam, venujem sa im len preto, lebo tu proste tá debata ide, pripomenuli, tu nejde o verejnoprávne médiá. Každý, kto si dá tú prácu a naozaj počúva verejnoprávne médiá, vie, že verejnoprávna televízia má obrovské regulácie, ktorým tieto regulácie sú nič proti tomu, a Slovenský rozhlas už dnes bez tohto zákona vysiela nad kvóty, ktoré ste určili v prvých rokoch. Takže to treba jasne povedať.
Čo mňa najviac na tom zaráža? Ja nie som proti tomu, nech sa páči, rozumiem tomu, určití autori chcú dostať peniaze. Nakoniec, aj v tejto debate sa používajú argumenty, prečo máme platiť peniaze tým cudzím. To je teraz dobrá téma. Nemáme radi cudzích, nie sme na nich pripravení a ešte im máme aj platiť. No je hrôza niečo takého. Čiže ja tomu rozumiem. Ale nechcem, aby sme hovorili o peniazoch len, ja nechcem obviňovať autorov populárnej hudby, že im ide len o peniaze. Ja nechcem o tomto hovoriť. To je prízemné. Možno je to za tým. Samozrejme, boli sme toho svedkami už pred niekoľkými rokmi, že to presadzovali. Teraz to pán minister zdvihol zo zeme, položil to do novely zákona, prosím.
Ale hovorme o tom, čo je dôležitejšie ako to, že dostanú tantiémy za to, hovorme o podpore slovenskej napríklad hudobnej produkcie. Zákon, ktorý tu pán minister predkladá, neobsahuje žiadne metódy alebo spôsoby inej podpory slovenskej hudobnej produkcie, ale definuje nástroje, ako obmedziť vysielanie, teda negatívnym spôsobom, nie pozitívnym. Textári piesní pop-music bez ohľadu na to, či sú skutočnými básnikmi alebo len takými amatérskymi veršotepcami, majú, skrátka, podporu a čo tak skutoční básnici, tí nedostávajú žiadnu podporu autorských honorárov? Nemá sa povinne v duchu tohto zákona čítať ich verše v rozhlase alebo aspoň podporovať jednoducho, aby speváci pop-music prestali sami písať tie amatérske verše, v ktorých spievajú dlhé tóny na krátke slabiky? Však to vás musí, pán minister, tiež rozčuľovať. Áno, počúvame ELÁN, pretože ten má za sebou básnika v textoch, počúvali sme iných, pretože tam sú Štrpkove verše. Ale tieto kvóty a tieto regulácie robia jednu vec, priatelia, všetci tu chcú robiť úplne všetko tak ako v slovenskom filme. Dnes už neberú filmári nejakú poviedku, ktorá je dobre napísaná, že s autorom poviedky napíšu scenár. Scenár si píšu filmári sami. Sú predsa geniálni, prečo by nevedeli písať scenáre a poviedky? Potom si napíšu aj dialógy. Voľakedy na to boli odborníci, ktorí písali dialógy. Dnes si píšu dialógy sami. Potom si to sami natočia. Potom si to sami zostrihajú. Ja som poznala v mojej kariére len jedného takéhoto génia. A to bol Juraj Jakubisko, aj to len v prvých rokoch jeho práce, ktorý si to napísal, ešte si to aj nakameroval, ešte si to aj zostrihal a narežíroval. Boli to geniálne filmy. Ale od určitého času, teda presne od roku 1968 vychádzal z poviedok a texty a všetky ostatné veci si nerobil sám. A o kameru požiadal geniálneho kameramana Luthera. A v slovenskej pop-music to je to isté, všetci si píšu texty, ktoré sú mizerné, ktoré všetci aj spievajú.
Takže ak by bola podpora toho, aby naši skladatelia pop-music vychádzali napríklad s textami, s básnikmi spolupracovali, takú podporu by som veľmi uvítala, pán minister. Veď tu nejde o vkus. V tom súhlasím s pánom poslancom, tu by sme nemali debatovať o vkuse, lebo každý z nás má trochu iný vkus. Ale mali by sme trvať na tom, že keď už sa má tá slovenská pop-music hrať a sa hrať častejšie, aby sa z nej stali hity, potom by mohla mať aspoň dobrú slovenčinu. Čo vy na to hovoríte, pán minister? Malo by nám slovenčinárom na tom záležať, aby aspoň tam neboli bohemizmy alebo nejaké nezmyselné spievanie na dlhé slabiky, krátke noty.
Treba uviesť, a to už tu bolo povedané, že ideme francúzskou cestou. Prečo ideme francúzskou cestou? Francúzska kultúra, ktorá bola univerzálnou svetovou kultúrou, strácala a naďalej stráca tento priestor univerzálnej svetovej kultúry a pristupuje k rôznym reguláciám, a to napríklad aj vo filmovej tvorbe. Veď za to, že máme dnes vo filmovej tvorbe takú obrovskú reguláciu, vďačíme Francúzom. To sme nevymysleli ani my, ani nikto iný, to vymysleli Francúzi. Pravidelne vo Francúzsku prichádzajú populistickí politici všetkej masti s návrhmi očistenia francúzskeho jazyka od anglicizmov a tak ďalej a tak ďalej. Tomu všetkému možno rozumieť. Dokonca tomu možno vyjadriť, pán minister, aj podporu. Mám to zopakovať ešte raz, aby ste ma neobvinili, že nie som za to? Dokonca tomu možno vyjadriť aj podporu, navyše v prostredí tak malej kultúry, ako sme my.
Ale jedno všetko týmto reguláciám, ktoré tu presadzujeme, chýba. Je to vytvorenie lepšieho prostredia, aby vznikali kvalitné diela, ktoré sa presadia samé vo svojom mediálnom priestore. Predstava, že vytvoríme priestor pre kvalitu negatívnymi krokmi, nie je celkom správna podľa mňa. Ten vytvoríme jasne stanovenými pravidlami podpory kvalitných, talentovaných ľudí v kultúre a v umení. A obávam sa, že ten zákon Fondu pre umenie, ktorý je copy paste, absolútne copy paste audiovizuálneho zákona, to asi nebude, trúfam si predvídať, aspoň v prvých rokoch, kým sa nevychytajú všetky muchy, aj preto, že za rozdeľovanie peňazí tam zase nikto nebude zodpovedný a nikto nebude hodnotený podľa výsledku. A s tým už máme tie naše skúsenosti. Regulácia sa totižto, priatelia, vymýšľa ľahko: „Toto a toto sa nesmie a keď vás niekto udá, budete platiť, až budete čierni.“ Ale podporiť to, aby v slovenskej pop-music sa znovu objavili skutoční majstri slova, chce inú politiku, takú, ktorá vyžaduje víziu, tú pravdepodobne pán minister má, ale pretavenú do realistických plánov, na ktoré by ministerstvo vyčlenilo peniaze, pretože ten systém regulácie a systém všelijakých komisií, kde sa hrá Já na bráchu, brácha na mně, a povzbudzovanie tých udavačských talentov na Slovensku, toto dobrou víziou asi nie je. V tomto zmysle chcem ale skončiť svoju úvahu o kvótach.
A v druhej časti tejto novely zákona chytáme v porovnaní so západnou Európou už líšku za chvost, ale som vďačná, že, áno, v časti úpravy titulkov máme transponovanú smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, kde členské štáty Európskej únie nabádajú poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, to je tiež veľmi dôležité, na to, aby svoje služby postupne sprístupňovali aj osobám so zrakovým a sluchovým postihnutím. Tu sa žiada povedať, že na akékoľvek náreky, že to je drahé, prosím, zabudnime. My sme prevzali už vlastne od začiatku televízie prax nemeckú, keď dabujeme všetky zahraničné filmové produkcie. To je to najdrahšie, čo vlastne v televízii máme. Je to dabovanie. Sú štáty, ktoré sú od nás päťkrát väčšie, osemkrát väčšie a nedabujú. Nechávajú nevzrušený hlas pre tých, ktorí nerozumejú originál, aby pochopili, o čo v tom filme ide. Napríklad je to v Poľsku, ktoré je osemkrát väčšie, ako sme my. To znamená, že s argumentáciou, že nebudeme dávať stopercentné kvóty alebo aspoň 50-percentné kvóty na to, aby tie programy mohli pozerať aj ľudia sluchovo postihnutí teda a počúvať aj ľudia zrakovo postihnutí, a s argumentáciou, že na to nemáme peniaze, tak konečne prestaňme. My dabujeme. A to je tu najdrahšie, čo sa môže robiť. A skúste teraz povedať starým tetám, že jednoducho nebudeme dabovať a budú musieť počúvať ten nevzrušený hlas. Ale dá sa na to zvyknúť. Tie titulky pre sluchovo postihnutých, prípadne načítanie komentárov pre nevidiacich, aby vedeli, čo sa tam deje, lebo oni počujú dialógy, to nepotrebujú, sú menším výdavkom, ale môžem vás uistiť osobne, že načítať takýto komentár pre nevidiacich je mimoriadne ťažká práca. Minule som na tom strávila celý jeden víkend, keď som nahovorila celú stopáž rozprávky O siedmich zhavranelých bratoch, samozrejme, bez honoráru. Ale môžem vám povedať, že som bola vtedy úplne hotová. Takže to bude drahá služba, lebo nie každý to bude robiť tak zadarmo ako ja a ani by to nemal robiť zadarmo, lebo to je mimoriadne ťažké, dokonca, by som mohla povedať, veď som nadabovala mnoho vecí, omnoho ťažšie ako dabovanie. Je to veľmi náročné. Ale je to naša kultúrna povinnosť, aby sme to urobili. A pripájam sa k požiadavke a hlasovala som za tie dodatky do zákonov, ktoré pripravovala pani Jana Žitňanská a ktoré, bohužiaľ, strana SMER neprijala. Mohli sme to už dávno mať.
K záveru. V roku 1989 sme vytvorili podmienky na vznik slobodného mediálneho trhu po šesťdesiatich rokoch rôznych cenzúr a regulácií a kvót. Posledné roky, musím konštatovať, sa venujeme dosť často zavádzaniu regulácií, jednej regulácii za druhou, čiastočne oprávnene, keď zamedzujeme šírenie neprípustných radikálnych fašistoidných, neonacistických a podobných ideológií. Ale aj napríklad prijali sme reguláciu v mene pár tetušiek, ktoré budila hlasná reklama, keď spali pri televízii v kresle. My sme si totiž, priatelia, za celú tú dobu, a je to aj možno moja chyba, nepomenovali presne naše predstavy, ako chceme dlhodobo, aby náš mediálny trh vyzeral, aby náš audiovizuálny trh vyzeral, a ak ho potrebujeme, aký tento trh potrebujeme, aký tento priestor potrebujeme, ako vlastne chceme, mediálny priestor, ktorý šíri tie najdôležitejšie informácie dnes, keď ľudia prestávajú čítať, a ktorý vytvára zároveň aj určitú pohodu pri trávení voľného času, aby vyzeral. Rakúšania to urobili veľmi jednoducho. Bránia sa proti nemeckému trhu, s ktorým sú spojení jazykovo, a tým pádom vlastne dodnes neuvoľnili mediálny trh, roky držali aj všetky rozhlasové stanice a tak ďalej a dodnes držia televízny trh pomerne jasne. Tomu sa dá rozumieť. Je ich 9 mil. a tu vedľa je 80-miliónový nemecký trh a vedľa je ešte Švajčiarsko. Takže sa bránia. To znamená, nie som proti tomu, aby sme sa bránili, pán minister. Máme tieto príklady aj vyspelých štátov Európskej únie tu vedľa nás, ale to, že sme si nikdy neurobili nejakú víziu a nedohodli sme sa na nejakej vízii tohto priestoru, nás môže stáť veľmi veľa, veľmi veľa, aj čo sa týka šírenia neprípustných ideológií. Novela zákona o vysielaní a retransmisii, o ktorej teraz debatujeme, pokračuje, bohužiaľ, len v tomto trende bez toho, aby to vyvažovala otváraním nových možností pre tvorivú kultúrnu scénu. A znovu hovorím, že Fond pre umenie, tak ako je postavený, pre mňa zatiaľ to nevytvára, pretože nemáme hodnotiace takzvané evaluačné mechanizmy. Ďakujem veľmi pekne.