Ďakujem, pán predsedajúci, dobré ráno, pani podpredsedníčka, pán minister, dobré ráno, pán spravodajca.
Vzhľadom na to, že v mojom pozmeňovacom návrhu, ktorý budem podávať v tomto druhom čítaní, chcem zabrániť vyvezeniu vzácnych slovacík a historických dokumentov na reštaurovanie a deacifi..., deacidifikáciu; prepáčte, je skoro ráno (reakcia navrhovateľa), odkysľovanie, hej, ale učila som sa to, pán minister; deacidifikáciu mimo územia nielen Slovenskej republiky, ale mimo územia, colného územia Európskej únie.
Treba uviesť na začiatku, že všetky veľké knižnice majú ako povinnosť svoju konzervačnú funkciu, pretože získavajú povinný výtlačok podľa zákona 212/1997 Z. z., ale táto prax je deklaratórna a prax je nedostatočná. To treba hneď na začiatku povedať. Naše knižnice sú podfinancované, poddimenzované, personálne zle obsadené a jednoducho, hoci už máme dvadsať rokov, vyše dvadsať rokov samostatnú Slovenskú republiku, nie sme schopní doceniť význam knižníc ako stánkov kultúry a toho, čo po nás zostáva.
Áno, postavili sme nové asi tri knižnice. Z toho najnovšie v Ružomberku univerzitnú knižnicu, sú krásne. Knižnica univerzity v Nitre, krásna, ale stále nemáme vyriešené zásadné problémy okolo knižníc. Keď vidíme u našich susedov, akým spôsobom knižnice dnes fungujú, čím sa stali, ako je prehodnocovaná ich funkcia, musí si človek začať sypať popol na hlavu a nielen ministri, ale aj my, čo sedíme vo výbore, aj všetci ostatní a celá kultúrna verejnosť.
Tento zákon je najmä o Slovenskej národnej knižnici. Treba pripomenúť, že Slovenská národná knižnica získala z OPIS-u dva 49 mil. eur na to, aby nadrobila tieto veci, tieto mankamenty, ktoré máme, a ďalších 24 mil. eur malo ísť na vybudovanie infraštruktúry a technológie, sterilizácie a deacidifikácie 700-tisíc knižničných jednotiek zo Slovenskej národnej knižnice. Ešte raz opakujem tie sumy, aby ste si uvedomili, mali sme tu cétečká, mali sme tu mnoho vecí, mali sme tu Váhostav, ale tu ide o 49 mil. a 24 mil. eur.
Absencia naštartovania tohto programu spôsobuje každoročnú stratu písomného dedičstva, ktoré sa rozpadá. Tu treba vysvetliť pre tých pár kolegov, ktorí tu sú a ešte by ma počúvali, že je problém od určitého veku v 19. storočí, keď sa začal tlačiť papier, keď sa začal vyrábať, teda prepáčte, papier, ktorý jednoducho podlieha veľmi rýchlo okysličovaniu, okysľovaniu a rozpadá sa. Všetky tie staré predtým papiere vydržia, tie nové tiež vydržia, a toto je jedno obdobie, ktoré vlastne zožiera, by sa dalo priamo povedať, naše kultúrne dedičstvo písomné.
Citujem teda z prílohy projektu DIKDA, tzv. dikda, počet dokumentov v knižnici je asi 3 a pol mil., cena jedného dokumentu, ktorý je tam uložený, je asi okolo 75 eur, čiže celková cena dokumentov je 262 mil. 500-tisíc, hrubá, eur, a ročné straty sa počítajú okolo 4,66 %, čo predstavuje sumu, ako som si vypočítala, 12 232 500 eur. Toto sú ročné straty, prosím pekne, 12 mil. eur, o ktoré prichádza Slovensko tým, že vlastne nezačalo svoju vlastnú poriadnu konzerváciu a deacidifikáciu týchto dokumentov. Už mi to ide, pán minister. Dvanásť miliónov.
Dnes by sme teda mali tu diskutovať, ak by bolo s kým, o príčinách nedostatočného a aj nekvalitného využitia európskych fondov na záchranu nášho písomného dedičstva a o tom by sme tu mali teraz diskutovať, a nie teraz o tom, o čom musíme diskutovať, že budeme podozrievať, že niekto chce bez kontroly našich kurátorov vyviezť na deacidifikáciu a reštaurovanie dokumenty dokonca mimo colného územia Európskej únie. To je to, o čom by sme tu hlavne mali diskutovať, ale musíme diskutovať teraz o tomto podozrení.
To súvisí aj s tým, na čo som upozorňovala v prvom čítaní, že žiaden zákon nám nezabezpečí, aby sa o naše kultúrne dedičstvo, písomné kultúrne dedičstvo starali odborníci. Včera pán poslanec Abrhan jasne uviedol, že medzi 1 300 a pár zamestnancov našich knižníc je naozaj ani nie polovica, ani nie vlastne pätina vysokoškolsky vzdelaných, hoci naše vysoké školy produkujú takýchto študentov, už sú dobre pripravení. Máme stredoškolákov, ktorí sú dobre pripravení, a neustále stretávam ľudí, ktorí nemajú zamestnanie, hoci tieto špeciálne špecializácie teda na písomné dedičstvo skončia, napr. v archíve mesta Bratislava, kde jednoducho nemáme peniaze na to, aby sme robili výskum, a máme tam fantastické dokumenty. Nikto si neuvedomuje, že tí, ktorí pracujú s týmto písomným dedičstvom, musia ovládať latinu, musia ovládať švabach, musia ovládať proste reči a sú to teda špeciálne a fantasticky vzdelaní ľudia; nevieme ich zaplatiť.
Ďalšou vecou, ktorú treba pripomenúť pri tejto príležitosti, je, že stále nemáme vyriešený základný problém, a síce, či je Slovenská národná knižnica v Martine celoštátnou alebo tou bude Univerzitná knižnica v Bratislave, ktorá plní úlohu celoštátnej, a Slovenská národná knižnica bude len Národná knižnica v Martine. Takže urputne sa tým zaoberáme a nehýbeme sa v tomto zmysle z miesta.
Dovoľte mi teda, aby som prečítala môj pozmeňujúci návrh. Pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o knižniciach a o zmene a doplnení zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z.
1. V čl. I sa § 24 dopĺňa odsekom 7, ktorý znie:
(7) Slovacikálny dokument a historický knižničný dokument z konzervačného fondu nie je možné vyviezť z územia Slovenskej republiky.
Odôvodnenie: V záujme zvýšenej ochrany týchto dokumentov uchovávaných v konzervačných fondoch, ktorých zákonnou povinnosťou je knižničné dokumenty nielen zhromažďovať, teda skladovať, ale ich aj konzervovať, čím sa, samozrejme, rozumie ich čistenie, sterilizácia, deacidifikácia a reštaurovanie, je potrebné zakázať vývoz týchto dokumentov z územia Slovenskej republiky.
2. V čl. I § 24 odsek 3 sa vypúšťajú slová "reštaurátorský a konzervátorský účel".
Hoci ja, musím sa priznať, budem hlasovať aj za ten pozmeňovací návrh, ktorý podal pán Abrhan, ktorý dokonca vyňal z tohto zákona aj tie študijné a výskumné účely, pretože súhlasím s ním, že my ich máme tak málo, lebo po tých rabovačkách v 19. storočí, po vývoze nekontrolovanom, kedy ľudia proste rabovávali a odchádzali na Západ a tam to predávali, máme tak málo týchto dokumentov, že jednoducho ak chce to niekto v originále študovať, nech sa páči, nech príde na Slovensko a my mu môžeme poskytnúť do zahraničia nakoniec kópie.
Odôvodnenie: Slovacikálne dokumenty a historické knižničné dokumenty sa nachádzajú v konzervačných fondoch vo veľmi malom počte (1-2 exempláre) a ak by sa tieto dokumenty mali prevážať do zahraničia, môžu vzniknúť nezvratné straty, poškodenie alebo strata počas prepravy, vysoké náklady na poistenie, problémy, ktoré môžu vzniknúť neodborným alebo chybným konzervačným alebo reštaurátorským zásahom v zahraničí a tak ďalej. Hodnota týchto dokumentov sa nedá vyčísliť a musíme maximálne eliminovať všetky riziká a ochrániť týmto zákonom najcennejšie doklady nášho malého písomného dedičstva.
Pretože som, a to veľmi oceňujem, diskutovala aj so zamestnancami ministerstva kultúry o tomto mojom návrhu, poskytla som ho, zmenila som tam len "konzervačná knižnica" na "konzervačný fond". V tejto diskusii vyplynulo niekoľko nedorozumení, preto by som si dovolila prečítať vymedzenie základných pojmov aj z tohto zákona.
§ 2
"Slovacikálny dokument je knižničný dokument, ktorý sa podľa autorstva, jazyka, miesta vydania alebo obsahu týka Slovenska alebo Slovákov."
Ale v § 1 (predmet úpravy) v ods. 2 je písané, v ods. 2b:
Tento zákon sa vzťahuje na "vlastníka alebo správcu historického knižničného dokumentu a historického knižničného fondu alebo vzácneho rukopisu, starej a vzácnej tlače a významného slovacikálného dokumentu bez časového ohraničenia, ktoré okrem archívnych dokumentov upravených osobitným predpisom možno pre ich jedinečnú hodnotu vyhlásiť za historický knižničný dokument alebo historický knižničný fond."
Teda to, čo vyplynulo z tých mojich diskusií s ministerstvom kultúry, žiaden argument, že ja chcem zabrániť, aby vyviezli, ja neviem, knihy z Evity alebo z Keleovej-Vasilkovej alebo ja neviem čo, nemajú miesta, tu je to jasne definované, o čo ide. Tento zákon sa vzťahuje na, to znamená, že žiadny argument, že keď prijmete túto moju, tento návrh novely, tak že nebudeme si môcť zobrať hociktorú knižku, ktorá vychádza v dvojtisícovom náklade, k moru, aby sme si ju prečítali. Nemajú miesta. To sú hlúpe argumenty. Na to sa tento zákon nevzťahuje.
Ďalej pokračujem, to je zo zákona, ktorý obsahuje jasné vymedzenie, čo to je historický knižničný dokument a historický knižničný fond: "Historický knižničný dokument je samostatný dokument a historický knižničný fond je súbor dokumentov vyhlásených Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky za historický knižničný dokument alebo za historický knižničný fond podľa § 21, okrem archívnych dokumentov upravených osobitným predpisom. Historický knižničný dokument a historický knižničný fond nemusí byť súčasťou knižničného fondu", dokonca.
Potom v § 21 je vyhlasovanie historického knižničného dokumentu a tam je pod a) "osobitnú kultúrnu a historickú hodnotu majú tieto dokumenty" a je to najmä, a teraz sa vymenuváva: "vzácny rukopis, stará a vzácna tlač do roku 1830, slovacikálny dokument alebo fond do roku 1918 a významný slovacikálny dokument alebo fond bez časového ohraničenia".
A ešte ďalej vymedzenie ďalšie: "Konzervačný fond je súbor všetkých knižničných dokumentov získaných a trvalo uchovávaných knižnicou."
A zároveň na tú diskusiu, ktorú som mala, čo si veľmi vážim.
§ 17 Medziknižničná výpožičná služba a medzinárodná medziknižničná výpožičná služba
Bod 1: "Knižnice sú povinné v rámci medziknižničnej výpožičnej služby a medzinárodnej medziknižničnej výpožičnej služby vypožičať požadovaný knižničný dokument alebo jeho časť alebo poskytnúť informácie, kde sa požadovaný knižničný dokument nachádza v snahe zabezpečiť všeobecnú dostupnosť publikácií. Poskytnutie knižničného dokumentu môže knižnica obmedziť pri knižničnom dokumente, ktorý je súčasťou konzervačného fondu."
Čiže obviňovanie, že som si nie vedomá toho, že nebudete môcť požičiavať, nie je zase namieste, nie je namieste. My môžeme dokonca podľa § 17 obmedziť tieto výpožičky pri knižničnom dokumente, ktorý je súčasťou konzervačného fondu.
Takže toto je len na tú diskusiu, ktorú som mala, a hovorím, veľmi si ju vážim, pretože takto asi by mali poslanci s ministerstvami pracovať, keď sa snažia presadiť nejaké svoje návrhy.
A teraz ešte pár slov, prečo teda o to tak zarputilo bojujem. Vývoz na reštaurátorský a konzervátorský účel je podľa mňa neštandardný, neštandardný a riskantný. Ja viem, že Američania, z diskusie, včera som o tom diskutovala, že nám poskytli a poslali výtlačky časopisov Slovákov žijúcich v zahraničí, aby sme to my tu skonzervovali. Áno, pretože my na rozdiel od Američanov máme zrejme lepší vzťah k tomu a máme aj lepšie metódy. Ale, materiál sa, samozrejme, môže stratiť, zničiť, môže byť poškodený a na účel vedy a výskumu sa môžu používať kópie.
My sme mali vybudovať vlastnú potrebnú infraštruktúru, lebo v našich pamäťových a fondových inštitúciách na Slovensku je; a teraz počúvajte, prosím, tých pár kolegov, ktorí tu sú; 3 mil. 652-tisíc dokumentov. To nie sú všetky, ktoré tam máme. Ale 3 mil. 652-tisíc si vyžaduje konzervovanie. To znamená, sú z obdobia, kedy jednoducho ich treba konzervovať. A to ešte uvádzam, že tento počet je bez archívnych materiálov, ktorých je možno až 150 km, keby sme ich postavili vedľa seba. Ako teda tieto materiály budeme konzervovať? Ako ich budeme reštaurovať? Ale aj keby sa to týkalo len niekoľkých dokumentov, taký dokument musí byť špeciálne zabalený v prítomnosti odborníkov, musí ho sprevádzať kuriér a mali by sme trvať na tom, že aj náš odborník aby bol neustále pri tom. Koľko státisícov eur to bude stáť?
V dodatku tohto zákona je napísané, že to nebude stáť financie Slovenskej republiky nič. Ja sa pýtam, ako je to možné. To bude mať dopad na štátne financie. Potom pozmeňme zákon o Slovenskej národnej knižnici, ktorá, citujem, "má byť špecializovaným konzervačným a reštaurátorským pracoviskom pre naše písomné dedičstvo".
A tu treba znovu zdôrazniť, že aj ministerstvo kultúry je zodpovedné za komplexnú ochranu v zmysle uznesenia vlády z roku 2010, a toto uznesenie vlády nepredpokladá vývoz, ale toto uznesenie vlády predpokladá vybudovanie vlastných kapacít na Slovensku za tie milióny, o ktorých som hovorila.
Nakoniec § 24 ods. 5, kde sa, citujem: "Vlastník dokumentu je povinný neodkladne preveriť pri spätnom dovoze..., či nedošlo k poškodeniu alebo znehodnoteniu pri konzervácii a reštaurovaní." To sa týka, že by sme požičali tieto materiály na nejaké výstavy. A čo nám to bude platné, čo nám to bude platné, keď tie najdôležitejšie dokumenty máme dokonca mimo colného územia EÚ vyviesť podľa tohto zákona? Čo nám to bude platné? A už len na smiech je, že potom to vraj treba do 30 dní oznámiť ministerstvu kultúry. No tak keď to bude takto poškodené alebo neodborne reštaurované, tak už potom nám zostanú len oči pre plač.
Môžete mi hovoriť, že nie, to bude úžasné. Ale je mojou povinnosťou ako opozičnej poslankyne na toto upozorňovať, a preto o to tak úporne bojujem, aby som aspoň tým pár kolegom, ktorí tu sú, vysvetlila, prečo o to tak úporne bojujem. Ja, samozrejme, tuším, o čo ide. A dokonca by som to tu mohla v parlamente aj povedať, pretože tu môžem povedať veľa vecí. Ja viem, prečo toto je, ja viem, prečo to v tomto zákone je. Snažila som sa to naznačiť. A budem sa pozerať, ako o tom budú moji kolegovia, najmä z kultúrneho výboru, hlasovať. Pretože to, že nevystupujú na výbore, že sa nezapájajú do žiadnej debaty, že my vlastne nevieme, okrem predsedu výboru a dvoch ešte, pána Senku a tak, my vlastne nevieme, naši kolegovia zo SMER-u čo si o tom myslia, pretože zásadne nediskutujú. Ja chápem, že ako vládni poslanci sa nemôžu postaviť proti tomu, čo robí ministerstvo. Ale aspoň by to mali obhajovať, pán minister. Aspoň by mali vedieť obhajovať. Alebo koho ste to poslali do toho kultúrneho výboru?
Takže toto som asi chcela povedať, pán minister. A v tom pozmeňujúcom návrhu podľa toho, ako je to rozdané v laviciach, je všade tam, kde je "konzervačná knižnica", je napísané "konzervačný fond".
Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, pán minister.
